Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/235/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509201098
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3509201098.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom O. XX, K., T.: XX
XXX XXX, O. Y. O., A.U. A. W. X, K., T.: XX XXX XXX proti povinnému: B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. XXX, prechodne bytom K., P. XXX, o vymoženie 694,10 Eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. júla 2012, č.k. 2Er/81/2009-15, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na §
57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Uviedol, že okresný súd poverením zo dňa 23.03.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora, a to na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10906/08 vydaného dňa 07.11.2008.
Okresný súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
uzatvorenej dňa 15.6.2007 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka medzi oprávneným
ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Ustanovenie zmluvných podmienok, tvoriacich neoddeliteľnú
súčasť zmluvy, či charakter úveru ako absolútneho obchodu (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka) však nemá za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nebudú aplikovať

všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa s dôrazom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyššie uvedená zmluva
je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, uzavretou medzi veriteľom - oprávneným ako právnickou
osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti o. i. poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov a spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver.
V tejto súvislosti okresný súd skonštatoval, že predmetná zmluva spĺňa charakteristiku štandardných

spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy
boli tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko boli pripravené
už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Ďalej okresný súd zistil, že v úverových zmluvných
podmienkach oprávneného, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v bode 17. je obsiahnutá neprijateľná
podmienka - rozhodcovská doložka, v zmysle § 53 Obč. zákonníka, podľa ktorej všetky spory,

ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v
K., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Možnosť voľby pre

spotrebiteľa v danom prípade považuje súd za iluzórnu, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovskéžaloby podávajú veritelia. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie

sporu inak než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ako prvý iniciuje konanie pred rozhodcovským
súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

Okresný súd uzatvoril, že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Mal za to, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v
zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ust. §
53 Obč. zákonníka ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva,
preto bez ohľadu na účinnosť novely Obč. zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákon č. 568/2007 Z.z. účinný od

01.01.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s
dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský
právny poriadok. Exekučný súd bude tak aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými
mravmi. Z uvedených dôvodov okresný súd exekúciu ex offo zastavil. V závere rozhodnutia uviedol,

že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom a po
predložení dokladov preukazujúcich dôvodnosť vynaložených nákladov.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie
odôvodnil tým, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.);

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); okresný súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); okresný súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou,

že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je
legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovať veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo,
keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.

Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta
(aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Uviedol,že exekučný súdmôžepristúpiťkzastaveniukonaniaovýkone rozhodovania rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh

účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri
revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK.. Oprávnený aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré

boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil dával
nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie
oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii

veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný
súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez
reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom
pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom okresného súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka
je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej

doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadnysúd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu.
Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ
nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je

možnédospieťkzáveru,žemožnosťvoľbymedzirozhodujúcimorgánomjelenfiktívna,resp.môžepatriť
len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá podľa oprávneného logický, právny ani faktický základ.
Na záver oprávnený uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a
teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie súd už raz posudzoval a
o nej už raz právoplatne rozhodol, keď vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie okresnému súdu, alebo alternatívne aby konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdiť, pretože je vo výroku vecne správne. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce

námietky,ktorébolivodvolaníoprávnenýmvznesené,vplnomrozsahusastotožňujesprávnymizávermi
okresného súdu a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 10906/08 zo dňa
07.11.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej

Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 15.06.2007.

V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného, že okresný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej
právomoci a bez návrhu odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je
také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad
exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania
skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť,
samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené

v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.

Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor

konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa

platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek
podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej
viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.

1 smernice Rady 93/13/EHS).Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že
zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 15.06.2007 je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase

jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj VPPÚ, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie
sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné
prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy
15.06.2007 právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho
škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

Zuvedenýchdôvodovokresnýsúdsprávnevoveciaplikovalprávnuúpravuobsiahnutú v ustanoveniach
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19. VPPÚ obsahuje klauzulu v
zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere
sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54

ods. 1, 2 Obč. zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú
súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto

nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre
orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá

právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti
konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnychzásadách.Vsúladesovšeobecnýmipoznatkamijezrejmé,ževrámcimodeluspotrebiteľského
úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému

orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému

zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranuspotrebiteľapredneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamisúdzabezpečíbezohľadunapovahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom

individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľamoholbyťexekučnýmtitulom.Otakútozmluvnúpodmienkupritomideajvtedy,akspotrebiteľ
podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd dodáva, že ani námietky oprávneného o nedostatočne zistenom skutkovom stave a
nesprávnom právnom posúdení veci, neboli dôvodné. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe
všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil ako

vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).V závere tohto rozhodnutia odvolací súd k návrhu oprávneného v odvolaní na prerušenie konania
uvádza, že podľa ust. § 36 ods. 5 Ex. poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle cit. zákonného ustanovenia nebolo možné
návrhu oprávneného na prerušenie konania vyhovieť, a preto odvolací súd tento návrh zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .