Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110215482
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4110215482.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcov:
1. C. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XXX/XX, R., 2. X.. Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z.. I.
XXXX/X, T., 3. W. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, C. J., 4. H. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. U. č. XXX, žalobcovia zastúpení JUDr. Marekom Ďuranom, advokátom, so sídlom Štefánikova
34, Nitra proti žalovaným: 1. O. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. č. XXX, zastúpený JUDr. Jarmilou
Funtovou, advokátkou, so sídlom Piaristická 2, Nitra, 2. Poľnohospodárske družstvo Lefantovce, so
sídlom Družstevná 414/4, Horné Lefantovce, IČO: 00 614 033, zastúpený JUDr. Štefanom Mesárošom,

advokátom, so sídlom Štefánikova 84, Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o
odvolaniach žalobcov v 1. až 4. rade a žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 14. januára 2019 č. k. 19C/153/2010-561 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (I.) p o t v r d z u j e .

V napadnutom výroku o náhrade trov konania (II.) rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že
žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade priznáva nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

Žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

Žalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania strán rozhodol tak,
že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade ich náhradu nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke

odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, 2, § 151 ods. 1 CSP, čl. 20 ods. 1, 4
Ústavy SR, § 123, § 124, § 126, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, 2, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 3, 4, § 136
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a/, ods. 2, ods. 3, ods. 6, ods. 7, § 3 ods. 1, 2, § 13 ods.
3 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (účinného do 28. 05.
1946), § 1 ods. 12, 14 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia 1/1948 Sb. n.
SNR, § 1 ods. 1, 2 Nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelene

podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb., § 74 ods. 1, § 77 ods. 1 vládneho
nariadenia č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach náležiacich do pôsobnosti politických úradov. Uviedol,
že žalobcovia v 1. až 4. rade sa žalobou doručenou súdu dňa 18. 06. 2010 domáhali, aby súd určil,
že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H. Q., obec H. Q., okresNitra, ktoré sú v súčasnosti evidované Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom, a to: a) pozemku
registra "C" parc. č. 216/18 - druh pozemku: orná pôda o výmere 3.727 m2, evidovanom na LV č. XXX
v spoluvlastníckych podieloch žalobcu v 1. rade o veľkosti 1/3, žalobcu v 2. rade o veľkosti 1/3, žalobcu

v 3. rade o veľkosti 1/6 a žalobcu v 4. rade o veľkosti 1/6, b) pozemku registra "C" parc. č. 216/23 -
druh pozemku: orná pôda o výmere 10.000 m2, evidovanom na LV č. XX v spoluvlastníckych podieloch
žalobcu v 1. rade o veľkosti 1/3, žalobcu v 2. rade o veľkosti 1/3, žalobcu v 3. rade o veľkosti 1/6 a
žalobcu v 4. rade o veľkosti 1/6. Žalobu odôvodnili tým, že sa cítia byť spoluvlastníkmi parc. č. 216/18 a
parc. č. 216/23, pričom svoje spoluvlastnícke právo odvodzujú od spoluvlastníckeho, resp. vlastníckeho

práva svojich právnych predchodcov. Žalobcovia v 2., 3. a 4. rade ako dedičia odvodzujú svoje vlastnícke
právo od vlastníctva E. A., rod. C., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX na základe
Osvedčeniaodedičstveč.k.3D658/97,Dnot365/97zodňa24.02.1998,aktorábolavčasesvojejsmrti
výlučnou vlastníčkou uvedených pozemkov, pôvodne tvoriacich parcelu č. 261/1 zapísanú v pozemno-
knižnej vložke č. 415 pre k. ú. H. Q.. Žalobca v 1. rade odvodzuje svoje vlastnícke, resp. spoluvlastnícke
právo od odplatného prevodu vlastníckeho práva od ďalšej dedičky E. A., a to od J. V. na základe kúpnej

zmluvy a rozhodnutia Správy katastra Nitra o povolení vkladu vlastníckeho práva pod č. V 7347/09.
Žalobcovia zároveň uviedli, že napriek riadnemu zápisu vlastníckeho práva k parcele registra E-KN parc.
č. 216/1, evidovanej na LV č. XXX pre k. ú. H. Q. (pôvodne vedenej v PKV č. 415) žalobca v 1. rade pri
vyhotovení geometrického plánu za účelom vytýčenia hraníc pozemku zistil, že parcela č. 216/1 je sčasti
totožná,resp.saprekrývasparcelamiregistraC-KNparc.č.216/18aparc.č.216/23,ktorésúevidované

na samostatných listoch vlastníctva, a to: a) LV č. XXX pre k. ú. H. Q. pre parc. č. 216/18 v prospech
žalovaného v 1. rade v podiele 1/1 a b) LV č. XX pre k. ú. H. Q. pre parc. č. 216/23 v prospech žalovaného
v 2. rade v podiele 1/1. Po zistení duplicitného vlastníctva žalobca v 1. rade podal na Správu katastra
Nitra sťažnosť na jej postup za účelom zjednania nápravy. Správa katastra Nitra zaslala žalobcovi v 1.
rade Oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti, v ktorom konštatovala, že sťažnosť nie je opodstatnená

a odkázala žalobcu v 1. rade na domáhanie sa určenia vlastníckeho práva v rámci súdneho konania
určovacou žalobou. Z dôvodu duplicitnej evidencie vlastníctva uvedených pozemkov sa žalobcovia
domáhajú určenia vlastníctva, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení odôvodňujú právnou
neistotou a obmedzením plnej dispozície s predmetom vlastníckeho práva. Keďže v danom prípade
išlo o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c/ CSP, súd v prvom rade skúmal, či žalobcovia majú na

určení naliehavý právny záujem a či ho náležite preukázali. Keďže z predložených listinných dôkazov
(LV č. XXX, LV č. XXX a LV č. XX pre k. ú. H. Q.), ale najmä z katastrálnej mapy pre k. ú. H. Q., ako aj
nahliadnutím do katastrálnej mapy prevádzkovanej Geodetickým a kartografickým ústavom Bratislava
na stránke mapka.gku.sk súd zistil, že k totožným pozemkom je evidované duplicitné vlastníctvo, a to
v prospech žalobcov a žalovaného v 1. rade (k pozemku parc. reg. "C" č. 216/18, resp. parc. reg. "E"

č. 216/201) a v prospech žalobcov a žalovaného v 2. rade (k pozemku parc. reg. "C" č. 216/23, resp.
parc. reg. "E" č. 216/101), mal za dostatočne preukázané, že tvrdené vlastnícke, resp. spoluvlastnícke
právo žalobcov je neisté a túto neistotu je možné odstrániť iba rozhodnutím súdu. Tieto pozemky sú
takmer totožné nielen ich výmerou (rozdiel vo výmere predstavuje iba 13 m2 medzi pozemkom parc.
č. 216/101 a parc. č. 216/23), ale aj hranicami týchto pozemkov (vizuálnym porovnaním na katastrálnej

mape). Nakoniec, táto skutočnosť nebola medzi žalobcami a žalovanými sporná. V druhom rade, v
súlade so záverom Krajského súdu v Nitre uvedenom v uznesení č. k. 9Co/161/2014-468 zo dňa 26.
02. 2015 sa súd zaoberal otázkou, či pozemky, ktoré sú predmetom sporu, tak ako sú v súčasnosti
evidované na LV č. XXX, LV č. XXX a LV č. XX pre k. ú. H. Q., sa z hľadiska ich výmery prekrývajú.
Z obsahu spisu, ako aj z evidencie katastra nehnuteľností vyplýva, že pozemky reg. "E" v k. ú. H. Q.

parc. č. 216/201 - orná pôda o výmere 3.727 m2 a parc. č. 216/101 o výmere 10.013 m2 tvoria čiastočne
pôvodný pozemok registra "E" parc. č. 216/1 o výmere 88.062 m2, pôvodne evidovaný na LV č. XXX
pre k. ú. H. Q.. Tieto pozemky sú aj v súčasnosti evidované na LV č. XXX pre k. ú. H. Q., pričom ako
vlastníci sú tam evidovaní žalobcovia v 1. až 4. rade v spoluvlastníckych podieloch: a) žalobca v 1. rade
- spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3; b) žalobca v 2. rade - spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3; c)

žalobca v 3. rade - spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6; d) žalobca v 4. rade - spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 1/6. V rovnakých spoluvlastníckych podieloch boli žalobcovia evidovaní ako spoluvlastníci
na LV č. XXX pre k. ú. H. Q. v čase podania žaloby, keď na tomto LV bol ešte pôvodný pozemok reg.
"E" parc. č. 216/1. Tento pôvodný pozemok bol predtým evidovaný v PKV č. 415 v časti A. Majetková
podstata pod por. č. 3 o výmere 88.062 m2, t. j. totožne ako na pôvodnom LV č. XXX pre k. ú. H. Q.. Z

vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov zo dňa 03. 09. 2015, zo snímky z mapy katastrálneho operátu,
z Geometrického plánu č. 416/05 zo dňa 08. 03. 2005 a z Geometrického plánu č. 2046/09 zo dňa
16. 10. 2009 mal súd preukázané, že pozemky parc. č. 216/18 a parc. č. 216/23 sa vzájomne kryjú s
pôvodným pozemkom parc. č. 216/1. Geometrickým plánom č. 416/05 zo dňa 08. 03. 2005, schválenýmSprávou katastra Nitra dňa 13. 04. 2005 došlo k vytvoreniu pozemku parc. č. 216/18 - orná pôda o
výmere 3.727 m2, a to oddelením od pôvodnej parcely č. 216/1. Geometrickým plánom č. 2046/09 zo
dňa 16. 10. 2009, schváleným Správou katastra Nitra dňa 26. 10. 2009 došlo k vytvoreniu pozemku parc.

č. 216/23 - orná pôda o výmere 10.000 m2, a to oddelením od pôvodnej parcely č. 216/1. Keďže súd mal
preukázané, že predmetom sporu je duplicitné vlastníctvo k totožným pozemkom, jeho úlohou bolo určiť,
komu vlastnícke právo svedčí ako oprávnenému vlastníkovi. Dokazovaním súd zistil, že žalobcovia v
1. až 4. rade odvodzujú svoje vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo k pozemkom od vlastníctva ich
právnych predchodcov, a to v nasledovnom poradí : a) žalobca v 1. rade pozemky odkúpil od J. V. na

základe kúpnej zmluvy, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím Správy katastra Nitra
o povolení vkladu pod č. V 7347/09. J. V. bola dedičkou E. A., rod. C.; b) žalobcovia v 2. až 4. rade
nadobudli sporné pozemky spolu s J. V. od E. A., rod. C., nar. XX. XX. XXXX, ktorá zomrela dňa XX. XX.
XXXX na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. 3D 658/97, Dnot 365/97 zo dňa 24. 02. 1998, pričom
táto bola v čase svojej smrti evidovaná ako vlastníčka sporných pozemkov, pôvodne tvoriacich parcelu
č. 261/1 zapísanú v PKV č. 415 pre k. ú. H. Q.; c) E. A. mala podľa žalobcov nadobudnúť pozemky od

svojho otca F. C. v roku 1943, a to na základe kúpnej zmluvy, čo vyplýva zo záznamu pod č. 3 v časti B
PKV č. 415 pre k. ú. H. Q. a zo Zápisnice o verejnom pojednávaní Čd 1879/4 zo dňa 03. 10. 1945 (na
č. l. 292-295), resp. na základe Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre č. 90/89/48 o nekonfiškovaní
pôdohospodárskeho majetku zapísaného v PKV č. 415 pre k. ú. H. Q. zo dňa 28. 01. 1948 (na č. l.
430); d) F. C. mal pozemky nadobudnúť do vlastníctva podľa Prídelovej listiny Ministerstva zemědělství

v Prahe zo dňa 11. 02. 1935 Čj. 206586 - IX - I/4 - 361/35 po konfiškácii tohto majetku patriaceho
predtým grófovi F. Z. E.. Naproti tomu, žalovaní odvodzujú svoje vlastníctvo k sporným pozemkom od
vlastníctva ich právnych predchodcov, a to v nasledovnom poradí : a) žalovaný v 1. rade nadobudol
pozemokparc.č.216/18-ornápôdaovýmere3.727m2[tentopozemokvznikolodčlenenímodpozemku
parc. č. 216/7 - orná pôda o výmere 9.612 m2 Geometrickým plánom č. 16/2005, overeným Správou

katastra Nitra dňa 13. 04. 2005 pod č. 416/2005 (na č. l. 30)] na základe Darovacej zmluvy zo dňa
13. 05. 2005 (na č. l. 29) od svojej matky O. J., rod. Z.; b) O. J., rod. Z. nadobudla pozemok parc. č.
216/7 dedením od svojich rodičov, Q. a C. Z., a to 1/2 po svojom otcovi (Q. Z., ktorý zomrel dňa 17. 03.
1959) na základe Uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 11. 03. 1993 sp. zn. D 4580/92 - 8, Dnot
155/93 (na č. l. 25) a 1/2 po matke (C. Z., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX) na základe Rozhodnutia

Štátneho notárstva v Nitre zo dňa 22. 12. 1992 sp. zn. D 654/92 - 12 (na č. l. 26), c) Q. a C. Z. nadobudli
pozemok parc. č. 216/7 prídelom od štátu v roku 1948 podľa Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 30.
04. 1948 vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (na č. l. 22-23) v súlade
s nariadením č. 104/1945 Zb. n. SNR v znení nar. č. 64/1946 Sb., ktorý prídel im bol potvrdený v roku
1992 Prídelovou listinou vydanou Obvodným úradom Nitra dňa 22. 04. 1992 v súlade so zákonom č.

142/1947 Zb. a zákonom č. 46/1948 Zb. (na č. l. 24); d) žalovaný v 2. rade nadobudol pozemok parc.
č. 216/23 - orná pôda o výmere 10.000 m2 [pôvodne označený ako pozemok parc. č. 216/3; k zmene
označenia došlo Geometrickým plánom č. 2046/9 zo dňa 16. 10. 2009, overeným Správou katastra Nitra
dňa 26. 10. 2009 (na č. l. 44)] na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 13. 01. 2010 od S. F., nar. XX. XX.
XXXX, pričom vklad bol Správou katastra Nitra povolený dňa 11. 02. 2010 pod č. V 201/10; e) S. F.

pozemok parc. č. 216/3 nadobudol dedením od svojich rodičov C. F. D. F., a to na základe Osvedčenia o
dedičstve sp. zn. 22D/519/2005 zo dňa 28. 11. 2005 (na č. l. 45) a Uznesenia Okresného súdu Nitra sp.
zn. D 10033/92-13 zo dňa 25. 07. 1995 (na č. l. 46); f) C. F. a D. F. nadobudli pozemok parc. č. 216/3 na
základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 30. 04. 1948 vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy (na č. l. 49-51). Spornou skutočnosťou medzi stranami bola teda otázka, kto je

oprávneným vlastníkom pozemkov, a s tým súvisiaca otázka, koho nadobúdací titul je platný. Súd dospel
na základe vykonaného dokazovania k záveru, že F. C., právny predchodca žalobcov, stratil vlastnícke
právo k pozemku parc. č. 216/1 evidovanému pôvodne v PKV č. 415, a to Rozhodnutím Predsedníctva
Slovenskej národnej rady č. 15.274/1946-I-B. zo dňa 11. 09. 1945, a to s účinnosťou ku dňu 07. 09. 1945
(v zmysle ust. § 1 ods. 7 Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR sa totiž majetok osoby nemeckej národnosti

považoval za skonfiškovaný nie dňom vydania rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej národnej rady, ale
na základe neho už dňom účinnosti tohto nariadenia, t. j. s účinkami ex tunc). K tomuto záveru dospel
súd z nasledovných dôvodov:
a)súdmalzPKVč.1prek.ú.H.Q.preukázané,žepôvodnýmvlastníkomspornýchpozemkov(pôvodne
ako pozemku parc. č. 216) bol gróf Q. S. E., ktorého majetok bol skonfiškovaný v rámci pozemkovej

reformy;
b) ďalej mal súd preukázané, že tento pozemok bol na základe Prídelovej listiny Ministerstva
pôdohospodárstva v Prahe zo dňa 11. 02. 1935 Čj. 206586 - IX - I/4 - 361/35 rozdelený, z neho bol
odčlenený pozemok parc. č. 216/1 a následne bol pridelený F. C. (por. č. 108 Prídelovej listiny). Zároveňbol pozemok odpísaný do PKV č. 415 pre k. ú. H. Q. a v časti B. bolo pod por. č. 2 poznamenané
obmedzenievlastníckehoprávaprídelcovi,akoajjehoprávnychnástupcov,zákazscudzenia,zaťaženia,
prepachtovania a právo výkupu bez súhlasu ministerstva pôdohospodárstva podľa prídelovej listiny.

Súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu došlo k zápisu tohto obmedzenia, pretože z článku 10. Prídelovej
listiny síce vyplýva obmedzenie prevodu vlastníckeho práva prídelcami, ktoré je možné iba so súhlasom
ministerstva pôdohospodárstva počas 4 rokov pri výmere do 5 ha a počas 10 rokov pri výmere vyššej od
knižného vkladu vlastníckeho práva, prípadne počas doby existencie pohľadávky štátu, avšak v zmysle
rovnakého článku súhlas ministerstva nie je potrebný, ak ide o prevod z rodičov na potomkov. Zároveň,

z článku 18. Prídelovej listiny (ktorý bol do Prídelovej listiny dopísaný na písacom stroji) vyplýva, že
ustanovenia zákona č. 93/31 obsiahnuté v článku 10. tejto Prídelovej listiny sa nevzťahujú na roľnícky
nediel F. C. pod pol. č. 108 tejto listiny. Z daného teda vyplýva, že obmedzenie vlastníckeho práva
poznamenané v PKV č. 415 pod B2 sa na F. C. aplikovať nemohlo. Súd preto ďalej skúmal, či v roku
1943 došlo (t. j. pred dátumom konfiškácie - 07. 09. 1945) k platnému prevodu vlastníckeho práva k
pozemku parc. č. 216/1 z F. C. na jeho dcéru E. A., rod. C. tak, ako je to zaznamenané v PKV č. 415 pod

B.3, t.j. titulom kúpy a podľa Obecného svedectva zo dňa 01. 10. 1945, vydaného Miestnym národným
výborom v H. Q. a Zápisnice o verejnom pojednávaní Čd 1879/4 zo dňa 03. 10. 1945 na č. l. 292-295 v
H. Q. tak, ako to tvrdia v niektorých svojich vyjadreniach žalobcovia. Po preskúmaní všetkých listinných
dôkazov dospel súd k záveru, že k platnému prevodu z F. C. na jeho dcéru E. A., rod. C. nedošlo.
Tvrdenie v Zápisnici Č. j. Nc 1 1867/45-3 zo dňa 03. 10. 1945 a v Obecnom svedectve zo dňa 01. 10.

1945 vyhodnotil súd ako vysoko nepravdepodobné, a to s ohľadom na Dočasné dedičské ujednanie zo
dňa 18. 08. 1944, podľa ktorého mal prejsť do vlastníctva detí alebo ich potomkov celý majetok, pričom
konečné prevedenie a rozdelenie malo nastať v prípade odumretia alebo smrteľnej nehody následkom
vojnových udalostí alebo iných nepredvídaných okolností, Rodinného dohodnutia zo dňa 09. 10. 1945,
podľa ktorého sa E. A. neodvolateľne a čestne zaväzuje, že nezneužije vlastnícke právo k všetkým

nehnuteľnostiam svojho otca F. C., získané uznesením okresného súdu, pozemno-knižného oddelenia
v Nitre čd. 1879/45 zo dňa 08. 10. 1945, vyjadrenia W.. F. K., zástupcu J. V., rod. A. (dcéry E. A.) vo veci
návrhu na prejednanie dodatočného dedičstva (okrem iného aj pozemku parc. č. 216/1), v ktorom návrhu
uviedol, že dôvodom uzavretia Rodinného dohodnutia mala byť snaha F. C. uchrániť majetok, vzhľadom
na útoky namierené proti jeho osobe a majetku. Súd je toho názoru, že ak by F. C. skutočne niekedy

v období rokov 1942 - 1943 odpredal pozemok parc. č. 216/1 svojej dcére, neuzatváral by Dočasné
dedičské ujednanie v roku 1944. Odplatný prevod na E. A., rod. C. sa javí nepravdepodobným aj z toho
dôvodu, že ak by uzavrela kúpnu zmluvu so svojím otcom, táto by s najväčšou pravdepodobnosťou bola
zaevidovaná v PKV č. 415, čo sa nestalo. Nakoniec, žalobcovia v konaní kúpnu zmluvu ako podstatný
dôkaz preukazujúci jej existenciu nepredložili. V kontexte udalostí roku 1945 - koniec 2. svetovej vojny,

zmena politického zriadenia, konfiškácie majetku osôb nielen nemeckej národnosti, je súd toho názoru,
že F. C. sa spolu so svojou dcérou snažili odvrátiť konfiškáciu majetku ich rodiny vyvolaním dojmu,
že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo prevedené na E. A. ešte pred účinkami konfiškácie. Tvrdeniu o
nerušenej držbe nehnuteľností však tiež odporuje Odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie v
Nitrezodňa23.02.1948(nač.l.457),ktoréboloodôvodnenétým,žeE.A.napôdevôbecnepracuje,ani

nikdy nepracovala a majetok mali stále v prenájme drobní roľníci. V neposlednom rade súd konštatoval,
že samotní žalobcovia napr. vo vyjadrení zo dňa 03. 11. 2011 uviedli, že nijak nespochybňujú fakt, že
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vydalo 07. 05. 1946 Upovedomenie
č. 15274/1946-I/B, v ktorom sa konštatujú skutočnosti o konfiškácii majetku ich právneho predchodcu F.
C. na území Slovenska na účely pozemkovej reformy ani vydanie iných s tým súvisiacich dokumentov,

ale poukázali opätovne na ust. § 3 ods. 1 až 3 Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č.
64/1946 Sb. n. SNR, ktoré umožňovalo deťom osôb postihnutých konfiškáciou požadovať od Komisie
vydanie rozhodnutia o nekonfiškovaní majetku do výmery 50 ha, ako aj na skutočnosť, že E. A. (dcéra
F. C.) takúto žiadosť podala. Aj toto vyjadrenie podporuje záver súdu o tom, že vlastnícke právo na E. A.
titulompredajaodF.C.neprešlo.Akbyajsúdnedospelkzáveru,žeprevodpozemkuparc.č.216/1naE.

A. je neplatný, tento majetok by nebol od konfiškácie uchránený, keďže podľa § 1 ods. 3 Nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, konfiškácii podliehajú aj vlastnícke
podiely pôdohospodárskych majetkov rodinných príslušníkov v priamej línii a manžela (manželky) osôb
uvedených v ods. 1, pokiaľ boli na nich z týchto osôb prevedené po 29. septembri 1938. Takouto osobou
bola aj E. A., keďže bola rodinným príslušníkom F. C. v priamej línii. Záver súdu o tom, že vlastníctvo

pozemku na E. A. neprešlo, tiež podporuje záznam v PKV č. 415 pod B4, podľa ktorého sa zápis pod B3
vykonaný uznesením Čd 1879/45 zrušuje, zápis sa uvádza do pôvodného stavu a vkladá sa vlastnícke
právo pre F. C., ale aj následné konanie E. A., ktorá žiadala o nekonfiškovanie pôdohospodárskeho
majetku F. C. podľa § 3 ods. 1 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia SNR č.64/1946 Sb. n. SNR (vyplýva to z Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre zo dňa 28. 01. 1948). Súd
bol toho názoru, že ak by E. A. nadobudla vlastnícke právo k pozemku parc. č. 216/1 kúpou od F. C., je
nelogické, aby žiadala o nekonfiškáciu jeho majetku ako dieťa osoby postihnutej konfiškáciou (podľa cit.

§3ods.1nariadenia).Hocisúdvyhodnotil,žeobmedzenieprevoduvlastníckehoprávapoznamenaného
v PKV č. 415 pod B2 je neaplikovateľné, prevodu majetku bránil Dekrét prezidenta republiky č. 5/1945 o
neplatnosti niektorých majetkovo-právnych konaní z doby neslobody a o národnej správe majetkových
hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov, účinný od 23.
05. 1945, podľa ktorého § 1 akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkovo-právne úkony, či

už sa týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného či súkromného, sú neplatné, pokiaľ
boli uzatvorené po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej
perzekúcie. K uvedenému dekrétu je potrebné uviesť, že na základe Košického vládneho programu
niektoré dekréty boli vydávané po dohode so Zborom povereníkov alebo Slovenskou národnou radou.
Platnosť týchto dekrétov aj na Slovensku je nepochybná. Najneskôr však zákon č. 57/1946 Zb. o
dodatočnom schválení dekrétov (tzv. ratihabícia) odstránil všetky pochybnosti o zaradení Benešových

dekrétov do československého právneho poriadku (Benešove dekréty a Slovensko, Justičná revue
6-7/2002). Zo záveru súdu o tom, že E. A. v okamihu, keď nastali účinky konfiškácie nebola vlastníčkou
pozemku parc. č. 216/1 v k. ú. H. Q., vyplýva priamo záver o tom, že Československý štát nadobudol
vlastnícke právo k tomuto pozemku konfiškáciou na základe Rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej
národnej rady č. 15.274/1946-I-B. zo dňa 11. 09. 1945, a to s účinnosťou ku dňu 07. 09. 1945,

ktoréhoexistenciumalsúdpreukázanúzUpovedomeniaPovereníctvapôdohospodárstvaapozemkovej
reformy, sekcia "B" č. 15274/1946 - I/B. zo dňa 07. 05. 1946. Žalobcovia v konaní spochybňovali
uvedenú konfiškáciu, pričom tvrdili, že nemohlo dôjsť ku konfiškácii majetku F. C., lebo v čase účinkov
konfiškácie tento majetok už nevlastnil. S týmto argumentom sa súd vysporiadal v predchádzajúcich
bodoch odôvodnenia, keď konštatoval, že v čase, keď nastali účinky konfiškácie, bol vlastníkom

sporného pozemku F. C.. Ďalej žalobcovia spochybňovali akt konfiškácie z toho dôvodu, že tento nebol
vyznačený v PKV č. 415 pre k. ú. H. Q.. V tejto súvislosti súd uvádza, že sa plne stotožňuje s názorom
Krajského súdu v Nitre, uvedenom v odôvodnení jeho zrušujúceho rozhodnutia, podľa ktorého bola
konfiškácia v zmysle Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR verejnoprávnym opatrením, na základe
ktorej štát originálnym spôsobom nadobudol vlastníctvo vecí osôb ňou postihnutých, a to bez ohľadu

na intabulačný princíp. Konfiškácia majetku teda nastala ex lege a tiež ex tunc, preto rozhodnutie
správneho orgánu o tom, že podmienky konfiškácie boli v každom prípade splnené, nebolo potrebné.
Riešenie tejto otázky do súdnej právomoci nepatrilo, lebo to bolo v tom čase zverené výlučne do
kompetencie príslušných administratívnych orgánov. Podľa obyčajového práva, platného na Slovensku
do 31. 12. 1950, bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej v Pozemkovej

knihe spravidla len vpisom do Pozemkovej knihy. Z tzv. intabulačného princípu však existoval celý rad
výnimiek. Skutočnosť, že konfiškovaný majetok nebol "pozemno-knižne usporiadaný" v zmysle zákona
č.90/1947Sb.oprevádzanípozemno-knižnéhoporiadkukonfiškovanéhonepriateľskéhomajetku,nemá
vplyvnanadobudnutievlastníckehoprávaštátnoukonfiškáciou.Vykonanímknihovnéhoporiadkužiadne
práva nevznikali, len už existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita. Zo Zápisnice Miestneho

národného výboru v H. Q. č. 1654-1946 zo dňa 20. 10. 1946 (na č. l. 456) vyplýva, že Edita Domčeková
podala na MNV v H. Q. žiadosť o vypustenie majetku z pod konfiškácie. Po tom, čo MNV jej žiadosť
zamietlo, niekedy v období medzi 08. 10. 1945 a 28. 01. 1945 podala Konfiškačnej komisii v Nitre žiadosť
onekonfiškovaniepôdohospodárskehomajetkuF.C.vk.ú.H.Q.podľa§3ods.1nariadeniač.104/1945
Sb. n. SNR, čo mal súd preukázané z Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre č. 90/89/48 zo dňa 28.

01. 1948. Súd dospel ďalej k záveru, že E. A. po tom, ako zistila, že majetok jej otca je konfiškovaný
a túto skutočnosť nezvrátila ani žiadosťou na MNV v H. Q., využila možnosť podľa § 3 ods. 1 až 3
Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, ktoré umožňovalo deťom
osôb postihnutých konfiškáciou požadovať od Komisie vydanie rozhodnutia o nekonfiškovaní majetku
do výmery 50 ha (táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná). Keďže Konfiškačná komisia v Nitre

Rozhodnutím č. 90/89/48 zo dňa 28. 01. 1948 rozhodla o nekonfiškovaní majetku F. C. zapísaného
v PKV č. 415 pre k. ú. H. Q. o výmere 17 ha a zároveň nariadila bezodplatný prevod na E. A., táto
skutočnosť sa zapísala do PKV č. 415 pod B5. Podľa názoru súdu je takýto zápis neplatný a nemal
byť vykonaný hneď z niekoľkých dôvodov. V rovnaký deň, 28. 01. 1948 boli vydané dve protichodné
listiny, a to už citované Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Nitre o nekonfiškovaní majetku F. C. a

Návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia "B" č. 526/1948 (na č. l. 429),
ktorým navrhuje Okresnému súdu v Nitre vyznačiť konfiškáciu podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR
v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR na základe Rozhodnutia Predsedníctva SNR v Bratislave
zo dňa 11. 09. 1945. Súd mal z týchto listín, ako aj z Uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 21.04. 1948 (na č. l. 122) preukázané, že Návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
bol Okresnému súdu v Nitre doručený 13. 02. 1948, zaevidovaný pod Čd 1119/48 a konfiškácia bola
vyznačená pečiatkou v časti A. v PKV č. 415. Súd predpokladá, že následne bolo Okresnému súdu v

Nitre doručené Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Nitre, ktoré bolo zaevidované pod Čd. 2810/48 a
na základe neho bolo vydané Okresným súdom v Nitre citované Uznesenie zo dňa 21. 04. 1948, podľa
ktorého sa nariadilo vykonať zápis o spätnom prevode z E. A. na F. C. (podľa rozhodnutia o konfiškovaní
jeho majetku z 11. 09. 1945) a zároveň bol povolený zápis vlastníckeho práva v prospech E. A. v zmysle
rozhodnutia o nekonfiškovaní majetku. Súčasne bol napokon nariadený výmaz poznámky (pečiatky) o

konfiškácii vyznačený v konaní Čd 1119/48. Súd bol toho názoru, že k vydaniu Uznesenia zo dňa 21.
04. 1948 a následnému zápisu uvedených skutočností do PKV č. 415 došlo z dôvodu, že súd nemal
vedomosť o tom, že Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Nitre zo dňa 28. 01. 1948 bolo napadnuté
odvolaním MNV v H. Q., a teda nenadobudlo právoplatnosť. Uvedené konštatuje vo svojom rozhodnutí
aj Krajský súd v Nitre, keď uvádza, že rozhodnutie č. 90/89/48 z 28. 01. 1948 nenadobudlo právoplatnosť
a to napriek tomu, že na jeho základe bol vykonaný zápis v pozemno-knižnej vložke č. 415 pod B

4-6. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi stranami bola otázka platnosti Rozhodnutia zo dňa 30. 09.
1948, ktorým Sbor povereníkov na svojom zasadnutí (intimát Úradu Predsedníctva Sboru povereníkov
zo dňa 30. 09. 1948 č. 25593/48-I) rozhodol o odvolaní MNV v H. Q. proti rozhodnutiu Konfiškačnej
komisie v Nitre zo dňa 28. 01. 1948 č. 90/89/48 tak, že vyhovel odvolaniu, zrušil napadnuté rozhodnutie
a vyslovil konfiškáciu majetku v celom rozsahu; zároveň rozhodol o tom, že na celom majetku sa

prevedie prídelové pokračovanie. Existenciu tohto rozhodnutia mal súd preukázanú z Upovedomenia
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 17. 11. 1948 (na č. l.
463). Žalobcovia spochybnili Upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
sekcia "B" č. 15274/1946 - I/B. zo dňa 07. 05. 1946, pričom tvrdili, že nejde o právny úkon, ktorý
by bol schopný vyvolať právne následky v zmysle vtedy platných predpisov, ale ide iba o oznámenie

skutočností informatívnej povahy, ktoré sa bez ďalšieho osvedčenia môžu, ale aj nemusia zakladať na
pravde. Zároveň namietli spôsob a rozsah preskúmania odvolania MNV v H. Q., ktoré Sbor povereníkov
preskúmal podľa § 1 ods. 12 a 14 nariadenia č. 104/1945 v znení vyhlášky č. 1/1948 Sb. n. SNR a
tvrdili, že Sbor povereníkov jednoznačne nepostupoval správne a v súlade s nariadením, keďže ním
použité ustanovenia sa nevzťahujú na preskúmavanie rozhodnutí o vyňatí majetku z konfiškácie podľa

§ 3 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, ale na preskúmavanie rozhodnutí o konfiškácii samotnej a v
tejto súvislosti aj na rozhodovanie o statuse osôb, ktoré neboli vhodné k tomu, aby vlastnili pôdu na
území Slovenska; v tejto súvislosti prejavili názor, že výsledné rozhodnutie ani nemohlo nadobudnúť
účinky riadneho a zákonného rozhodnutia, ktoré by bolo záväzné pre zúčastnené osoby. Nakoniec
žalobcovianamietliajskutočnosť,žerozhodnutieSborupovereníkovozrušenírozhodnutiaKonfiškačnej

komisie o nekonfiškovaní majetku nebolo riadne zapísané v pozemkovej knihe, v ktorej posledný zápis
svedčí E. A.. Súd ohľadne platnosti rozhodnutia o odvolaní proti Rozhodnutiu Konfiškačnej komisie v
Nitre zo dňa 28. 01. 1948 č. 90/89/48 dospel k záveru, že toto Rozhodnutie Sboru povereníkov na
svojom zasadnutí (intimát Úradu Predsedníctva Sboru povereníkov zo dňa 30. 09. 1948 č. 25593/48-I) je
potrebné považovať za platné a zároveň Rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Nitre zo dňa 28. 01. 1948

jepotrebnépovažovaťzazrušenébezschopnostivyvolaťprávneúčinky.Vtejtosúvislostisastotožňujes
názorom Krajského súdu v Nitre, v zmysle ktorého Upovedomenie zo dňa 17. 11. 1948 bolo vydané na to
oprávneným orgánom, keď súčasne pre jeho vydanie nebola právnou normou predpísaná žiadna forma.
Stotožňuje sa aj s ďalším názorom, podľa ktorého za nulitný akt možno považovať len taký akt, ktorý bol
vydaný nepríslušným orgánom štátnej správny, teda nad rámec právomoci toho ktorého orgánu. Pokiaľ

bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať
len procesným postupom v rámci správneho súdnictva, nepodlieha však preskúmavaniu všeobecným
súdom. Z uvedeného vyplýva, že súdu v rámci tohto konania neprináleží posudzovať platnosť priebehu
konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia zo dňa 30. 09. 1948, prípadne samotnú platnosť tohto
rozhodnutia, keď mal súd preukázané, že rozhodnutie bolo vydané orgánom na to oprávneným v zmysle

§ 3 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia 1/1948 Sb. n. SNR, podľa ktorého
Zbor povereníkov rozhoduje s konečnou platnosťou. Napriek tomuto konštatovaniu sa súd nestotožňuje
s argumentmi žalobcov, podľa ktorých nie je rozhodnutie platné z dôvodu, že nebolo preskúmané
podľa správnych ustanovení nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, keď z Upovedomenia zo dňa
30. 09. 1948 a zo zápisnice zo zasadnutia Predsedníctva Sboru povereníkov vyplýva, že odvolanie

MNV v H. Q. bolo preskúmané podľa § 12 a 14 cit. Nariadenia, a nie podľa § 3 ods. 2, keďže na
platnosť rozhodnutia postačuje, aby toto rozhodnutie bolo v zákonnej kompetencii orgánu, ktorý ho
vydal, a nie, či v rozhodnutí uviedol správne, resp. nesprávne procesné ustanovenie predpisu. Zároveň
sa súd nestotožnil s argumentmi žalobcov o tom, že Miestny národný výbor v H. Q. nebol osobouoprávnenou na podanie odvolania proti Rozhodnutiu Konfiškačnej komisie v Nitre. Podľa názoru súdu
bol Miestny národný výbor v H. Q. stranou, ktorej sa doručovalo Rozhodnutie Konfiškačnej komisie
v Nitre (čo vyplýva zo samotného dokumentu), a preto bol oprávnený na podanie odvolania, a to v

zmysle § § 74 ods. 1 vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach náležiacich do pôsobnosti
politických úradov (správnom konaní), (zrušeného predpisom č. 20/1955 Sb., t. j. účinnom do 30. 06.
1955), podľa ktorého pokiaľ opravný prostriedok nie je vylúčený, môžu sa strany z rozhodnutia odvolať.
Súd mal teda za preukázané, že pozemok parc. č. 216/1, evidovaný pôvodne v PKV č. 415 pre k.
ú. H. Q., bol skonfiškovaný a prešiel do vlastníctva Československého štátu dňa 07. 09. 1945. Súd

je totiž toho názoru, že následné Rozhodnutie Zboru povereníkov zo dňa 30. 09. 1948 č. 25593/48-I
nemohlo účinne skonfiškovať už raz skonfiškovaný majetok (s účinkami ex lege a ex tunc), ale mohol
len zrušiť rozhodnutie o nekonfiškácii skonfiškovaného majetku. Ďalej mal súd za preukázané, že
na skonfiškovanom majetku sa vykonalo prídelové konanie, a to zo Zápisnice zo dňa 15. 06. 1947,
napísanej na MNV v H. Q. (na č. l. 125), podľa ktorej bolo zistené, že skonfiškovaný majetok F. C.
má výmeru cca 18 ha a dovtedy bol v prenájme miestnych maloroľníkov. Ďalej zo zápisnice vyplýva,

že Miestna roľnícka komisia v H. Q. previedla všetky prídelové práce a pridelila konfiškovaný majetok
tak, ako je to v pripojených zoznamoch prídelcov, ktoré boli vyvesené a proti rozdeleniu neboli podané
žiadne námietky. Na základe týchto zoznamov mal byť vypracovaný návrh prídelového plánu s grafickým
plánom a mal byť zaslaný na schválenie Okresnej roľníckej komisii v Nitre. Na základe Konečného
prídelového plánu zo dňa 17. 11. 1952 pod č. 29 a č. 37 mal súd preukázané, že právnym predchodcom

žalovaného v 1. rade (Q. a C. Z.) bol pridelený pozemok parc. č. 216/7 - roľa o výmere 9.612 m2, jeho
vlastníctvo nadobudli vydaním Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2319/48 C-12a a právnym predchodcom
žalovaného v 2. rade (C. a D. F.) bol pridelený pozemok parc. č. 216/3 - roľa o výmere 10.000 m2
a jeho vlastníctvo nadobudli Výmerom o vlastníctve pôdy č. 2319/48 C-7. Podľa súdu sú výmery
platné, a to z dôvodu, že boli vydané na to oprávneným orgánom - Povereníctvom pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Súd tento záver konštatuje
s poukazom na odôvodnenie Krajského súdu v Nitre, podľa ktorého Nariadenie č. 104/1946 Sb. n.
SNR upravovalo vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.
n. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer o vlastníctve pôdy definuje ako verejnú

listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti. Z uvedeného
je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné
náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer
nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú zákonom požadované podstatné náležitosti, nejde
o verejnú listinu. Právnym následkom vady takejto listiny nie je teda jej neplatnosť, ale skutočnosť,

že listina povahu verejnej listiny nemá, a teda, že nie je spôsobilá vyvolávať účinky predpokladané v
ustanovení§1ods.2nariadenia.Správnosťvýmeruajehosúladsvtedyplatnýmipredpisminiejemožné
v súčasnosti preskúmať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí
súd vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady,
nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt,

ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho ktorého orgánu.
Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné
preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva, nepodlieha však preskúmavaniu
všeobecným súdom. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov o neplatnosti výmerov z dôvodu ich vydania po
tom, ako bolo vydané rozhodnutie Konfiškačnou komisiou v Nitre, súd má za to, že vyššie uvedeným

záverom o zrušení tohto rozhodnutia sa s otázkou platnosti výmerov vysporiadal. Záverom k tejto
otázke (platnosti výmerov) poukazuje na skutočnosť, že prihliadol pri rozhodovaní aj na Inštrukciu
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z decembra 1994. Súd mal prevádzacími titulmi z právnych
predchodcov žalovaných za preukázané, že tak žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade, ako aj ich právni
predchodcovia, platne nadobudli pozemok parc. č. 216/18 a pozemok parc. č. 216/23, a teda súd nemal

inú možnosť ako žalobu žalobcov zamietnuť, keďže sa preukázalo, že majetok právneho predchodcu,
od ktorého odvodzujú svoje vlastníctvo, zanikol konfiškáciou ešte v roku 1945, a teda žalobcovia v 2.
až 4. rade nemohli tento majetok po E. A. zdediť spolu s J. V. a žalobca 1. rade ho nemohol od J. V.
platne nadobudnúť, keďže v zmysle rímsko-právnej zásady platnej aj v slovenskom právnom poriadku
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) platí, že nikto nemôže previesť na iného

viac práv ako sám vlastní, a to napriek tomu, že žalobcovia zrejme vychádzali z posledného zápisu z
PKV č. 415, ktorý svedčil v prospech E. A., a nemali vedomosť o tom, že tento zápis je neplatný. V
tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. 06.
2017. Keďže súd dospel k uvedeným záverom, mal za to, že nie je ďalej potrebné sa vysporiadavaťs argumentmi žalovaného v 1. rade vo vyjadrení zo dňa 10. 10. 2011 (na č. l. 138-139) o prípadnom
vydržaní vlastníckeho práva zo strany žalovaného v 1. rade, a to napriek tomu, že súd v tomto smere
vykonal rozsiahle dokazovanie. Súd sa v tomto smere oboznámil s výsluchom svedkov - O. Z. (strýka

žalovaného v 1. rade), O. J. (matky žalovaného v 1. rade), T. U. (bývalého obyvateľa H. Q.), S. F.
(právneho predchodcu žalovaného v 2. rade), X.. S. G. (strýka žalobcu v 1. rade), X.. S. D., P.. (bývalého
predsedu žalovaného v 2. rade), avšak dospel k záveru, že na rozhodnutie súdu nemajú vplyv, keďže
otázku, či žalobcovia alebo žalovaní sporné pozemky vydržali nebolo potrebné ďalej riešiť. Napriek tomu
súd konštatuje, že z výpovedí svedkov nadobudol presvedčenie, že sporné pozemky boli v užívaní

právnych predchodcov žalovaných od nadobudnutia ich vlastníctva výmermi o vlastníctve pôdy dňa 30.
04. 1948. Svedok X.. S. G. síce vo výpovedi uviedol, že chodil do roku 1956 obrábať s nevlastným synom
dcéry F. C., E. C., parcely patriace F. C. nachádzajúce sa v smere na Baránok, súd však považoval
túto skutočnosť za nepravdepodobnú, keďže už v roku 1945 došlo ku konfiškácii majetku F. C.. Pokiaľ
ide o trovy konania, súd v danom prípade nerozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1
CSP, t. j. podľa zásady úspešnosti v spore, ale podľa § 257 CSP tak, že stranám, ktoré boli v konaní

úspešné (žalovanému v 1. a 2. rade) náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval skutočnosť, že žalobcovia, ako aj žalovaní
sa oprávnene domnievali svojho vlastníctva, keď právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosti zdedili,
čo im bolo potvrdené Osvedčením o dedičstve 3D 658/97 a žalovaní boli ako vlastníci pozemkov
zaevidovaní na listoch vlastníctva, a to na základe výmerov o vlastníctve pôdy, geometrických plánov a

pod. Navyše, žalobca v 1. rade a žalovaný v 2. rade ako osoby, ktoré neboli v príbuzenskom pomere k
právnym predchodcom, v prospech ktorých bolo vlastníctvo evidované, vychádzali pri prevodoch z listov
vlastníctva, z ktorých nebola zrejmá duplicita vlastníctva. Keďže skutočnosť, že právna predchodkyňa
žalobcov, E. A. nenadobudla vlastnícke právo k sporným pozemkom, hoci jej svedčil posledný zápis
v PKV č. 415, vyšla najavo až v priebehu konania, súd považoval za nespravodlivé priznať nárok na

náhradu trov konania žalovaným. Súd v tejto súvislosti poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 67/2010. Súd bol toho názoru, že práve v prejednávanej veci je namieste nepriznať nárok
na náhradu trov konania úspešnej strane v spore, keďže opačné rozhodnutie by súd považoval za
neprimerane tvrdé voči neúspešnej strane.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobcovia v 1. až 4.
rade, domáhajúc sa ním vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu. Vytkli súdu prvej inštancie, že na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že použitými výrazovými prostriedkami súdu ako
„vysoko pravdepodobné“, „ javí sa to pravdepodobné“ a pod. nadobudli dojem, či je rozhodnutie naozaj

založené na riadnom a dôslednom zvážení všetkých predložených dôkazov a či tieto boli vyhodnotené
tak, aby jednoznačne svedčili v prospech priznanému nároku žalovaných. Podľa ich názoru v tomto
prípade jednoznačnosť v odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýba. V odôvodnení rozhodnutia tiež
absentuje vysporiadanie sa súdu s účinkami Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre zo dňa 28.
01. 1948 č. 90/89/48 po jeho vydaní. Štát nemohol prideliť pôdu, ktorá mu nepatrila, lebo v čase

vydania výmerov bola stále vo vlastníctve inej osoby. Ide pritom o závažnú skutočnosť, ktorú nemožno
opomenúť, keďže výrazným spôsobom zasahuje do udalostí týkajúcich sa nakladania so spornými
nehnuteľnosťami. Rozhodnutie konfiškačnej komisie v Nitre č. 90/89/48 zo dňa 28. 01. 1948 bolo
platným rozhodnutím s riadnymi účinkami, na základe ktorého bola až do doby konečného rozhodnutia
o podanom odvolaní vlastníčkou predmetnej pôdy E. A.. Teda, v čase vydania výmerov pre právnych

predchodcov žalovaných prideľovaná pôda nepatrila do vlastníctva Československého štátu, ale jeho
vlastníčkou bola podľa Rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre č. 90/89/48 E. A.. Vydané výmery
tak trpia závažnou právnou vadou spočívajúcou v nespôsobilom predmete prídelu v čase ich vydania,
z ktorého dôvodu je nutné ich považovať za nulitné právne akty. Nárok žalovaných by mohol byť
oprávnený iba v prípade, ak by ich výmery o pridelení pôdy boli vydané po 01. 10. 1948. Pokiaľ však

žalovaní takouto listinou nedisponujú a výmery ich právnych predchodcov boli vydané v čase, kedy
Československý štát k nehnuteľnostiam nemal dispozičné právo, právni predchodcovia žalovaných sa
nikdy nemohli stať riadnymi vlastníkmi sporných nehnuteľností. Tiež uviedli, že naďalej spochybňujú
Upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ č. 58.740/48-A/v-2
zo dňa 17. 11. 1948, ktoré má nadväzovať na Zasadnutie Sboru povereníkov zo dňa 30. 09. 1948,

a to aj napriek tomu, že v tejto súvislosti súd prvej inštancie neuznal ich spochybňujúce argumenty.
Tiež vytkli súdu prvej inštancie, že sa v rámci svojho rozhodovania vôbec nezaoberal možnosťou
vydržania sporných nehnuteľností zo strany žalobcov, s ohľadom na ich dôveru vo vydané akty štátu
a s tým spojeného princípu právnej istoty. Od vydania Osvedčenia o dedičstve v konaní pod sp. zn.3D/658/97 boli dobromyseľní v tom, že im zdedená pôda po E. A. vlastnícky patrí a túto aj po zákonom
stanovenú dobu riadne užívali. N. zo strany súdu tak dôležitá otázka užívania pôdy bola zhodnotená
len na základe akýchsi možno pocitov súdu, a nie jednoznačných dôkazov, ktoré by nespochybniteľne

zhodnotili, objasnili a dosvedčili danú skutočnosť.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to vo výroku o náhrade trov konania, podal odvolanie i
žalovaný v 1. rade, udávajúc, že svojim správaním nedal príčinu na podanie žaloby, preto by mali
žalobcovia znášať trovy konania. Od začiatku sporu tvrdil, že sa považuje za výlučného vlastníka

spornéhopozemku,keďževlastníckeprávoknemunadobudol,rovnakoakoijehoprávnipredchodcovia,
v súlade s právnymi predpismi titulom prídelu pôdy, dedením, darovaním na základe právoplatných
verejných listín a ako taký bol zapísaný v katastri nehnuteľností. Žalobcovia si mali byť už pri podaní
žaloby vedomí, že v prípade neúspechu vo veci môžu znášať trovy konania, ktorých náhradu si v
priebehu konania žalovaný v 1. rade uplatňoval. Nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa §
257 CSP, na ktoré poukazuje súd v odôvodnení rozsudku. Súd neskúmal osobné, majetkové, zárobkové

a iné pomery účastníkov konania, tak ako sa uvádza v uznesení NS SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010, na
ktoré poukazuje prvoinštančný súd v rozsudku. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa mu
javí ako neprimerane tvrdé a odporujúce dobrým mravom. Vo veci mal plný úspech, preto má nárok na
náhradu trov konania vo výške 100% v súlade s ust.§ 255 CSP. Tiež uviedol, že je starobný dôchodca,
od 24. 07. 2016 poberal len invalidný dôchodok vo výške 275,10 eura mesačne, od 30. 06. 2017 poberal

predčasný starobný dôchodok vo výške 404,70 eura mesačne a od 01. 01. 2019 poberá predčasný
starobný dôchodok vo výške 423,70 eura mesačne. Navrhol, aby boli posúdené osobné, majetkové
a zárobkové pomery žalobcov, majúc za to, že sú lepšie, ako sú jeho pomery a opätovne poukázal
na to, že tieto pomery prvoinštančný súd doposiaľ neskúmal. Tiež uviedol, že určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam je právnou vecou, ktorej podstata tkvie v odbornom - právom posúdení veci,

ktorému sám nerozumie, preto bol bez svojej viny nútený vynaložiť finančné prostriedky na svoje právne
zastúpenie a ochranu svojich práv v tomto súdnom konaní. Nepriznaním mu náhrady trov konania došlo
k jeho priamej majetkovej ujme. Navrhol, aby odvolací súd prvoinštančné rozhodnutie, čo do výroku
II. o nepriznaní náhrady trov konania zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného
i druhoinštančného konania podľa § 251, § 255 ods. 1 CSP vo výške 100%, resp. aby odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo do výroku II. o nepriznaní náhrady trov konania zrušil a vec vrátil
späť na rozhodnutie súdu prvej inštancie.

4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania napadol podaným odvolaním
i žalovaný v 2. rade, udávajúc, že v tomto rozsahu sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie

nemôže stotožniť a nesúhlasí s ním. Dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako to vyplýva z ustanovenia
§ 257 CSP nie sú dané. Neexistujú tu žiadne majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery účastníkov
konania, ktoré by mal súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania brať do úvahy. Je nepochybné, že
všetci žalobcovia, okrem žalobcu v 1. rade, boli priamymi právnymi nástupcami E. A., rod. C., pričom
svoje vlastnícke právo odvádzali od osvedčenia o dedičstve č. k. 3D/658/97, Dnot/365/97 zo dňa 24. 02.

1998 a žalobca v 1. rade nadobudol vlastnícke právo od J. V., rod. A., dcéry E. A.. E. A. už počas svojho
života musela vedieť, že sa nikdy nemohla stať a nikdy nebola vlastníčkou nehnuteľností, ku ktorých
sa domáhali určenia vlastníckeho práva práve žalobcovia. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to,
že práve rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania je neprimerane tvrdé voči nemu ako úspešnej
strane v spore. Uviedol tiež, že spor bol vyvolaný žalobcami a držal žalovaných v právnej neistote odo

dňa podania žaloby, teda od dňa 18. 06. 2010, po dobu viac ako 8 rokov a to i napriek tomu, že všetky
listiny predkladané žalovanými preukazovali nedôvodnosť žaloby žalobcov. Preto prichádzalo do úvahy
rozhodnutie iba v tom smere, ktorým by mu bol súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania podľa §
255 ods. 1 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, a to s poukazom na §
388 CSP a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%, ako i náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade uviedol,
že sa stotožňuje s výrokom I. súdu, proti výroku II. o náhrade trov konania podal odvolanie. Nesúhlasí
s tvrdením žalobcov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Odôvodnenie

rozhodnutia súdu je podrobné a obsiahle a poskytuje jasný, dôvodný a preukázaný základ nepriznaného
nároku žalobcov. Tiež rozporuje tvrdenie, že sa súd nevysporiadal s účinkami Rozhodnutia Konfiškačnej
komisie v Nitre z 28. 01. 1948 č. 90/89/48, ktorým bolo rozhodnuté o nekonfiškácii pôdy o výmere 17 ha
v prospech E. A., ako i spochybňovanie Upovedomenia Povereníctva pôdoh. a poz. reformy zo 17. 11.1948astotožňujesaspodrobnýmodôvodnenímrozsudku,najmäsjehobodmi65.,66.,68.,69.,70.,73.,
76., 77.- 80. K námietke žalobcov, že súd sa nezaoberal možnosťou vydržania sporných nehnuteľností
žalovanýuviedol,žetaktoprvostupňovýsúdučinilvbode81.odôvodneniarozsudkuaplnesastotožňuje

s vysloveným názorom súdu. Navrhol, aby odvolací súd výrok I. o zamietnutí žaloby potvrdil a výrok II.
o nepriznaní náhrady trov konania zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie i súdom odvolacím vo výške 100%.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní

strán sporu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s
verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. až 4.
rade vo veci samej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom
výroku je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, keďže súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Vo vzťahu k podaným odvolaniam
žalovaných v 1. a 2. rade, čo do výroku o náhrade trov konania, dospel odvolací súd k záveru, že v

tomto rozsahu je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmeniť a
žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade priznať nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

14. Predmetom konania je žaloba žalobcov v 1. až 4. rade, doručená súdu prvej inštancie dňa 18. 06.
2010, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorou sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali

určenia, že žalobcovia: v 1. rade C. G., rod. G., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom
R.-U., W. 77X/XX, v 2. rade X.. Q. A., rod. A., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom T.,
Z.. I. XXXX/X, v 3. rade W. I., rod. I., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom C. J., V. XX,
v 4. rade H. A., rod. I., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom C. U. č. XXX, XXX XX C.
U. sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H. Q., v obci

H. Q., v okrese Nitra, parciel registra „C“ zapísaných na : LV č. XXX, a to parc. č. 216/18- orná pôda
o výmere 3727 m2 a na LV č. XX, a to parc. č. 216/23- orná pôda o výmere 10000 m2, a to žalobca
v 1. rade v podiele 1/3 k celku, žalobca v 2. rade v podiele 1/3 k celku, žalobca v 3. rade v podiele
1/6 k celku a žalobkyňa v 4. rade v podiele 1/6 k celku. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, žežalobcovia v 1. až 4. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území
H. Q., zapísanej na LV č. XXX ako parcela registra „E“ č. 216/1 orná pôda o výmere 88062 m2, a to
žalobca v 1. a 2. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu každý 1/3 k celku a žalobcovia v 3. a 4.

rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu každý 1/6 k celku. List vlastníctva č. XXX pre katastrálne
územie H. Q. bol založený na základe právoplatného Osvedčenia o dedičstve č. k. 3D 658/97 D not
365/97 zo dňa 24. 02. 1998 po poručiteľke E. A., v prospech 4 dedičov- J. V., rod. A. a žalobcov v 2.
až 4. rade, keď predmetom dedičského rozhodnutia boli nehnuteľnosti zapísané na meno poručiteľky v
PKV č. 415 pre katastrálne územie H. Q., a to okrem iného aj parcela č. 216/1. J. V. následne kúpnou

zmluvou previedla svoj spoluvlastnícky podiel na žalobcu v 1. rade. Parcela registra E-KN č. 216/1 je z
časti totožná, resp. prekrytá s parcelami registra C-KN parc. č. 216/18 a 216/23, na ktoré sú založené
samostatné listy vlastníctva, a to LV č. XXX k parc. č. 216/18 v prospech žalovaného v 1. rade v celosti a
LV č. XX k parc. č. 216/23 v prospech žalovaného v 2. rade v celosti. Žalobcovia v 1. až 4. rade považujú
zápis vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaných v 1. a. 2 . rade za
nezákonný, nakoľko bol uskutočnený v dobe, keď už žalobcovia v 1. až 4. rade boli dávno zapísaní na

LV č. 674 ako oprávnení vlastníci.

15. Preskúmavajúc podané odvolanie žalobcov v 1. až 4. rade proti napadnutému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie (v poradí druhému), odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie

správne a vyčerpávajúco odôvodnil. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch
napadnutého rozsudku obsažne vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi

vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcov a ustálil správny právny záver o nedôvodnosti tohto
nároku.

16. Pokiaľ žalobcovia namietali, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie chýba
jednoznačnosť, a to v tom ohľade, že súd prvej inštancie použil slovné spojenia ako „ javí sa

pravdepodobné“ a pod., s takouto argumentáciou žalobcov sa odvolací súd nestotožňuje. Je potrebné
uviesť, že súd prvej inštancie celkom jednoznačne ustálil správny záver, že k platnému prevodu
vlastníckeho práva z F. C. na jeho dcéru (právnu predchodkyňu žalobcov) E. A. nedošlo a na takto
správne ustálený právny záver nemajú vplyv ani súdom prvej inštancie použité výrazové prostriedky
namietané žalobcami, ktoré súd prvej inštancie použil v rámci odôvodnenia toho, prečo podľa jeho

názoru E. A. nenadobudla vlastnícke právo k parc. č. 216/1 ešte v roku 1943 (pred dátumom konfiškácie
07.09.1943).Súdprvejinštanciedôslednevyhodnotilvšetkyzásadnéskutkovéokolnosti,ktorévkonaní
zistil a v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že by jeho rozhodnutie nebolo založené na riadnom a
dôslednom zvážení všetkých predložených dôkazov. Odôvodneniu toho, prečo podľa názoru súdu prvej
inštancie nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva z F. C. na E. A. venoval súd prvej inštancie

rozsiahlu časť rozhodnutia v jeho bodoch 66. až 70. a na tieto závery súdu prvej inštancie odvolací súd
odkazuje.

17. K argumentácii žalobcov, že v odôvodnení rozhodnutia tiež absentuje vysporiadanie sa súdu s
účinkami rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Nitre zo dňa 28. 01. 1948 č. 90/89/48 po jeho vydaní,

odvolací súd udáva, že s touto právnou otázkou sa súd prvej inštancie zaoberal v bodoch 73-76.
odôvodnenia rozhodnutia. Nespornou je skutočnosť, že v deň vydania tohto rozhodnutia (č. 90/89/48)
súčasne Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“, pracovná skupina pre
pozemkovú reformu v Nitre vypracovalo Návrh č. 526/1948, vedený na okresnom súde pod Čd 1119/48,
aby v pozemkovej knihe kat. územia H. Q. vo vložke č. 415 na nehnuteľnosti zapísané na meno E.

A. bolo vyznačené „Konfiškované podľa Nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení Nariadenia č.
64/1946 Sb. n. SNR pre účely pozemkovej reformy v celosti“. K argumentácii žalobcov vo vzťahu
k účinkom rozhodnutia Konfiškačnej komisie č. 90/89/48 zo dňa 28. 01. 1948 (ktoré nenadobudlo
právoplatnosť), je potrebné uviesť to, čo už skôr vo svojom rozhodnutí konštatoval odvolací súd, a síce,
že v kontexte posudzovania predmetného konfiškačného konania je na predložené dôkazy potrebné

nahliadať nielen jednotlivo, ale komplexne a vo vzájomných súvislostiach, v ktorom ohľade nie je
namieste nazerať izolovane len na rozhodnutie Konfiškačnej komisie č. 90/89/48, bez jeho súvislostí na
ďalšiedôkazy,ktorésúvrámcivyhodnoteniaceléhokonfiškačnéhokonaniarovnakozásadnéazktorých
v ich vzájomných súvislostiach je potrebné ustáliť taký záver, že v konečnom dôsledku rozhodnutieKonfiškačnej komisie č. 90/89/48 zo dňa 28. 01. 1948 bolo zrušené, s tým následkom, že na celom
majetku F. C. sa previedlo prídelové pokračovanie. Pokiaľ žalobcovia spochybňujú Upovedomenie
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ zo dňa 17. 11. 1948 š. 58.740/48-

V/A-2, s týmto listinným dôkazom sa už skôr vysporiadal odvolací súd vo svojom uznesení č. k.
9Co/161/2014-468 a následne zhodne i súd prvej inštancie v bode 76. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a na uvedenom závere nie je dôvodné, ani s ohľadom na opätovnú námietku žalobcov, nič
meniť.Ustáleniezáveruotom,žepozemokparc.č.216/1evidovanývPKVč.415prekatastrálneúzemie
H.Q.bolkonfiškovanýaprešieldovlastníctvaČeskoslovenskéhoštátu,jezásadnézhľadiskaposúdenia

dôvodnosti nároku uplatneného žalobcami v tomto konaní, keď je potrebné si uvedomiť, že predmetom
tohto konania bolo určenie, že žalobcovia sú vlastníkmi prejednávaných nehnuteľností, a nie určenie,
či vlastníkmi prejednávaných nehnuteľností sú žalovaní. Teda, napriek tomu, že súd prvej inštancie
správne vyhodnotil tak účinky konfiškačného, ako i prídelového konania, pre správnosť jeho záverov
bolo určujúce to, či žalobcovia ako právni nástupcovia E. A. nadobudli vlastnícke právo po svojej právnej
predchodkyni, alebo nie. Potom skutočnosť, ktorú žalobcovia v podanom odvolaní označili za zásadnú,

a síce, že v čase vydania výmerov bola pôda vo vlastníctve E. A., a nie Československého štátu, a tak by
nárok žalovaných mohol byť oprávnený iba v prípade, ak by ich výmery o pridelení pôdy boli vydané po
01. 10. 1948, nie je z hľadiska toho, čo bolo predmetom tohto konania, a síce nárok žalobcov na určenie
vlastníckeho práva, určujúcou, pretože z hľadiska posúdenia toho, či právna predchodkyňa žalobcov
nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nemá vplyv. Bez ohľadu na uvedené, však súd

prvej inštancie správne vyhodnotil priebeh a účinky prídelového konania, v rámci ktorého nadobudli
sporné nehnuteľnosti právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade.

18. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťou, či vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam nenadobudli vydržaním, odvolací súd udáva, že ani táto námietka žalobcov

nie je dôvodná, keď žalobcovia v priebehu konania k posúdeniu možnosti vydržania vlastníckeho práva
neprezentovali žiadne tvrdenia a neprodukovali žiadne právne relevantné dôkazy, ktoré by posúdeniu
tejto otázky súdom nasvedčovali.

19. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom

zamietajúcom výroku, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými
v konaní nastolenými právnymi otázkami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcov,
ako vecne správny, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

20. Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania, odvolací súd udáva, že v tomto rozsahu

sa so závermi súdu prvej inštancie, že sú tu také okolnosti hodné osobitého zreteľa (§ 257 CSP), pre
ktoré by úspešná strana sporu nemala mať nárok na náhradu trov konania nestotožňuje, a preto v tomto
rozsahu podľa § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným v 1. a 2. rade vo
vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

21. Žaloba o určenie vlastníckeho práva je klasickou sporovou žalobou, ktorou sa v tomto prípade
žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým svedčí
vlastnícke právo žalovaným, pričom v danom prípade v prospech strán sporu bola v zmysle zápisov v
katastri nehnuteľností preukázaná duplicita vlastníckeho práva (keď sú zapísané rozdielne vlastnícke
režimy pri parcelách registra „C“ a „E“, ktoré sa prekrývajú). Teda, žalobcovia v konaní tvrdili, že na

základe nimi prezentovaných skutkových a právnych skutočností sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré
sú vedené ako vlastníctvo žalovaných, brániacich sa tým, že na základe nimi tvrdených skutkových a
právnych okolností vlastnícke právo k prejednávaným nehnuteľnostiam im právom patrí.

22. Je potrebné uviesť, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov

podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov (nález Ústavného súdu SR z 10. 10. 2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018).23. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva

na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo
67/2010 či 3 MCdo 46/2012). Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto
často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.

Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy
nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Ustanovenie § 257 CSP
neslúžinazmierňovaniealeboodstraňovaniemajetkovýchrozdielovmedzistranami.Použitie§257CSP
neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá
v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej

tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania
a jeho výsledok.

24. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, nezistil v danej veci zvláštne okolnosti
hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania

úspešnej strane sporu. Navyše, len z konštatovania súdu, že rozhodnutie o trovách konania podľa
ustanovenia § 255 CSP by bolo neprimerané tvrdé voči neúspešnej strane, nemožno bezpečne zistiť,
z akých skutkových a právnych záverov súd prvej inštancie k tomuto konštatovaniu dospel, keď ani
samotnými žalobcami takéto okolnosti tvrdené neboli (i keď je potrebné uviesť, že o aplikácii § 257 CSP
súd rozhoduje i bez návrhu). Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že v danom

prípade aplikácia § 257 CSP nie je odôvodnená žiadnymi osobitými okolnosťami tohto prípadu, ktoré
by mali výnimočný charakter a mal za to, že na rozhodnutie o trovách konania strán sporu je potrebné
aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, v súlade s ktorým žalovaným v 1. a 2. rade ako úspešnej strane
sporu vznikol vo vzťahu k žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
(vo vzťahu k žalobcom v 1. až 4. rade) v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o úspešného žalovaného v 2. rade
v odvolacom konaní, tomuto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko v čase
rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že mu žiadne trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).