Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715201147
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1715201147.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: N.. H. P., B..
XX.X.XXXX, O. X. V. XXXX, T., zast. advokátom JUDr Ladislavom Ščurym, so sídlom v Čadci, Mierová
1725, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/57/2015-202 zo dňa 15. novembra 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody;
žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške nároku rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tomuto rozhodnutiu predchádzal v poradí prvý
rozsudok súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom žalobu o náhradu škody z
nezákonného rozhodnutia zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s odkazom
na ust. § 3 ods. 1 písm. a); § 9 ods.1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. a § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001
Z.z. o prokuratúre. V dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku Krajský súd v Bratislave uznesením

č.k. 9Co/361/2016-54 zo dňa 29.3.2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie s odôvodnením, že v zmysle zákona § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
je štát ako jediný zodpovednostný subjekt. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu, ako
hmotnoprávneho stavu, nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu, ako strany
konania na žalovanej strane /uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2012,
sp. zn. 6 Cdo 149/2011/. Z ustanovenia § 73 C.s.p, predtým § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že
súd je povinný, bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe, zabezpečiť, aby za štát pred súdom

konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti, ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba,
ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Súčasne
v odôvodnení svojho rozhodnutia za účelom efektivity práce súdu prvej inštancie upriamil pozornosť na
rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk
NS a súdov SR 1/2016 pod číslom R 6/2016, ktoré závery prijaté v tomto rozhodnutí NS SR sú plne
aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Po vyriešení otázky, ktorý štátny orgán bude za štát konať /§ 4
ods. 1 písm. b/ alebo písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z./ bude potrebné, vzhľadom na žalobcom označené

nezákonné rozhodnutie - zohľadniť ustálenú súdnu prax /viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 64/2008,
4 Cdo 183/2009 a 4 M Cdo 15/2009/ z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnej
normy § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi
normami a to že, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, t.j.podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a je nutné toto uznesenie považovať za rozhodnutie,
spĺňajúcecharakteruznesenianezákonnéhopodľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,zaktoréžalobcovi

patrí náhrada škody. Ak žalobcom označené rozhodnutie bude spĺňať znaky nezákonnosti v zmysle §
6 ods. 1 cit. zákona, bude potrebné posúdiť nezákonné rozhodnutie aj z hľadiska ust. § 6 ods. 2 cit.
zákona, ktoré ustanovenie priznanie práva na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
podmieňuje podaním riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu.
V prípade, že poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa

osobitných predpisov bude potrebné zistiť, či splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, keďže ide o
prípady hodné osobitného zreteľa. Výkladom pojmu ,,prípad hodný osobitného zreteľa“ podľa vyššie
citovaného ustanovenia sa NS SR už zaoberal vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo
171/2009.

1.1. Žalobca nárok skutkovo oprel o tvrdenie, že v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím mu

vznikla skutočná škoda vo výške 3 131,16 €, ako trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní,
vedenom proti nemu. Tvrdil, že riadny opravný prostriedok proti uzneseniu, ktorým bolo voči nemu
vznesené obvinenie nepodal z dôvodov, hodných osobitného zreteľa na jeho strane /Vianočné sviatky
v roku 2010, chúlostivosť situácie - zranenie 2 maloletých detí pri dopravnej nehode, štátu ktorej bol
účastníkom, vôľa žalobcu, aby bola vec riadne vyšetrená/, ako aj z dôvodov na strane orgánu štátu /

nezistenie skutočného priebehu dopravnej nehody, diskriminácia osoby žalobcu v tom, že iba on, ako
jeden z dvoch účastníkov dopravnej nehody bol trestne stíhaný, nesprávny procesný postup orgánov,
činných v trestnom konaní a nesprávne skutkové vyhodnotenie výsledkov vyšetrovania/. Nároku na
náhradu škody sa domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tvrdiac, že jeho nárok na základe písomnej

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 22.2.2013, nebol uspokojený.

1.2. Rozhodnite súd prvej inštancie právne zdôvodnil § 3 ods. 1 písm. b/ ;§ 4 ods. 1 písm.b/; § 4
ods. 3; § 5 ods. 1 ;§ 6 ods. 1 ; § 6 ods. 2; § 18 ods. 1,3 ; § 19 ods. 1,2,3 ; § 25 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu. Konštatoval, že sporné nezákonné rozhodnutie bolo vydané povereným

príslušníkom Policajného zboru dňa 20.12.2010, prokurátorom nebola zamietnutá sťažnosť proti nemu,
nakoľko ako riadny opravný prostriedok sťažnosť ani nebola žalobcom, ani jeho obhajcom, podaná.
Nebola ani podaná obžaloba na príslušný súd, kedy by prichádzala do úvahy GP SR, ako orgán,
konajúci o náhrade škody za štát, preto pokiaľ žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, ktorá mu vznikla za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho znení

platnom do 31.12.2010 uznesením povereného príslušníka PZ SR /v pôsobnosti MV SR/, na GP SR,
bola GP SR podľa § 4 ods. 3 tohto zákona povinná bezodkladne postúpiť žiadosť žalobcu MV SR
a upovedomiť o tom žalobcu, pričom účinky uplatnenia nároku na náhradu škody zostali zachované.
Vykonaným dokazovaním v rozsahu, označenom stranami sporu, mal súd za preukázané splnenie
žalobcom len niektorých hmotnoprávnych podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá

vznikla žalobcovi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Nezákonným rozhodnutím v tomto
prípade bolo uznesenie KR PZ v Bratislave, diaľničné oddelenie Bratislava ČVS: KRP-6/DI-BA-2010
zo dňa 20.12.2010 o začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení mu obvinenia, keďže uznesením
Okresnej prokuratúry Pezinok zo dňa 8.1.2013 pod č. 3Pv 641/10-50 bolo trestné stíhanie žalobcu
zastavené;zdôvodupremlčaniaskutku,akopriestupku,neboldôvodnapostúpenievecinapriestupkové

konanie. Škodou v tomto prípade boli náklady právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní
advokátom /trovy obhajoby/, ktoré žalobca uhradil obhajcovi preukázateľne dňa 25.2.2013 vo výške,
uplatnenej v tomto konaní, teda skutočná škoda /ujma na majetku žalobcu/, ktorá žalobcovi vznikla v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Žalobca si v konaní uplatňoval náhradu
sumy 3 131,16 € s prísl. teda vo výške, ako mu ju obhajca vyčíslil a túto mu aj uhradil. Splnenie

podmienky predbežného uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu pred podaním žaloby na súd
bola žalobcom v konaní preukázaná písomnou žiadosťou zo dňa 22.2.2013, skutkovo a čo do výšky
náhrady škody vymedzená zhodne, ako v toto konaní.

1.3. Avšak nebola splnená podmienka podania riadneho opravného prostriedku /sťažnosti/ proti

uzneseniu o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia podľa § 185 ods. 1 zákona č. 301/2015
Z. z. /Trestný poriadok, v znení účinnom od 1.1.2010 do 31.3.2010/. Žalobcovi bolo uznesenie o začatí
trestného stíhania voči jeho osobe a o vznesení obvinenia zo dňa 20.10.2010 doručené do vlastných rúk
dňa 20.12.2010, ktorý deň pripadol na pondelok. Zákonná lehota 3 dni na podanie sťažnosti, riadnehoopravného prostriedku, mu v zmysle cit. ust. Trestného poriadku plynula od 21.12.2010 /utorok/ do
23.12.2010 /štvrtok/, čo bol pracovný deň. Žalobca, ani jeho obhajca, ktorý prevzal splnomocnenie na
obhajobu žalobcu v uvedenom trestnom konaní dňa 21.12.2010, riadny opravný prostriedok /sťažnosť/

proti uzneseniu KR PZ v Bratislave, diaľničné oddelenie sp. zn. ČVS: KRP-6/DI-BA-2010 zo dňa
20.12.2010 o začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení obvinenia, nepodal. Podanie podnetu zo
dňa23.3.2011napreskúmaniezákonnostipostupupodľa§31anasl.zák.č.153/2011Z.z.oprokuratúre,
ani podanie sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o pribratí znalca do trestného konania za riadny
opravný prostriedok /sťažnosť/ proti uzneseniu o začatí trestného stíhania určitej osoby a o

vznesení obvinenia tejto osobe v žiadnom prípade nemožno považovať. Pokiaľ žalobca v žalobe
aj následne v konaní argumentoval, že nepodanie riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o
začatí trestného stíhania žalobcu a o vznesení obvinenia bolo „konvalidované“ podaním podnetu na
preskúmanie zákonnosti postupu OČTK podľa zákona o prokuratúre zo dňa 23.3.2011 a následne
aj podaním sťažnosti proti uzneseniu o pribratí znalca zo dňa 30.8.2012, z obsahu a významu
samotného pojmu „konvalidácia“ /právny pojem, označujúci zhojenie vady konania, majúceho právne

účinky, ktoré by boli pre vadu inak neplatné/ je takéto tvrdenie vylúčené. Ide o zákonnú lehotu v zmysle
trestného poriadku, v prípade jej márneho uplynutia odpustenie jej zmeškania nie je prípustné, nie je
možné akceptovať, že nepodanie takéhoto riadneho opravného prostriedku možno nahradiť podaním
akéhokoľvek iného opravného prostriedku, alebo sťažnosti, proti iným prípadným ďalším rozhodnutiam
alebo postupu OČTK. Pokiaľ žalobca namietal, že doposiaľ jeho obhajcovi v trestnom konaní nebolo

doručené predmetné uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu a vznesení mu obvinenia, súd dáva
do pozornosti dátum, kedy si žalobca, už ako obvinený, zvolil obhajcu. Ak sa tak stalo až po vydaní
toho ktorého rozhodnutia v trestnom konaní, v zmysle trestného poriadku nebol žiaden zákonný dôvod
na doručovanie obhajcovi obvineného akýchkoľvek rozhodnutí alebo iných súčastí trestného spisu, za
dobu do udelenia mu plnomocenstva, ex offo. Práve naopak, podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003

Z.z. o advokácii v znení úč. ku dňu prevzatia obhajoby, bol obhajca žalobcu, ako obvineného povinný
pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že dôsledne využíva
všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje
za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

1.4. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodmi osobitného zreteľa na strane žalobcu, boli vianočné sviatky a
teda po prevzatí obhajoby by obhajcom podaná sťažnosť bola podaná oneskorene, takéto tvrdenie
súd nemohol akceptovať, vzhľadom na časové súvislosti, ako ich opísal vyššie. Žalobcovi, ako aj jeho
obhajcovi, plynula zákonná 3 dňová lehota na podanie sťažnosti v rámci riadneho pracovného týždňa.
Žalobca neuviedol žiadnu prekážku objektívneho ani subjektívneho charakteru, pre ktorú z dôvodu až

po uplynutí zákonnej 3 dňovej lehoty majúcich byť vianočných sviatkov /od 24.12.2010/ by nemala byť
sťažnosť, ako riadny opravný prostriedok, včas podaná.

1.5.Pokiaľžalobcatvrdil,žedôvodmiosobitnéhozreteľanastranežalobcu,kedybysapodanieriadneho
opravného prostriedku pre vznik nároku na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím

nevyžadovalo, bola „chúlostivosť“ situácie, keďže mu bolo vznesené obvinenie pre ublíženie na
zdraví 2 maloletých detí, mal teda záujem o riadne vyšetrenie skutku, je možné ľudsky chápať ako
pohnútku žalobcu, pre ktorú nepodal riadny opravný prostriedok, vyplývajúcu zrejme z jeho vnútorného
psychického rozpoloženie, ako možného vinníka dopravnej nehody, že mal záujem o riadne a objektívne
zistenie skutočného priebehu dopravnej nehody a jej následkov na zdravie 2 maloletých detí, z pohľadu

zákona o zodpovednosti štátu však súd takéto dôvody nemohol akceptovať. Ak by totiž žalobca riadne
a včas uplatnil opravný prostriedok, bolo by o ňom rozhodované. Ak by sťažnosti bolo vyhovené a jeho
trestné stíhanie by nepokračovalo, škoda /trovy obhajoby/ by mu vznikla v neprimerane nižšej výške. V
prípade zamietnutia sťažnosti by sa skutok i tak ďalej vyšetroval, pričom žalobca by danú podmienku
zodpovednosti štátu za škodu mal splnenú.

1.6. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodmi osobitného zreteľa na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie
vydal, kedy by sa podanie riadneho opravného prostriedku pre vznik nároku na náhradu škody,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím nevyžadovalo, sú nezistenie skutočného priebehu dopravnej
nehody, diskriminácia osoby žalobcu v tom, že iba on, ako jeden z dvoch účastníkov dopravnej

nehody bol trestne stíhaný, nesprávny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a
nesprávne skutkové vyhodnotenie výsledkov vyšetrovania, takéto tvrdenie nebolo možné uznať za
dôvodné, nakoľko súdu v predmetnej veci, konajúcemu v režime Civilného sporového poriadku /
predtým Občianskeho súdneho poriadku/, neprislúcha akokoľvek hodnotiť činnosť orgánov činných vtrestnom konaní, teda ani zaujímať stanoviská k spôsobeniu škody jednotlivými legálnymi úkonmi
povereného príslušníka PZ alebo prokurátora, pričom v konaní bolo potrebné vychádzať z toho,
že právna fikcia nezákonnosti, uznávaná ustálenou judikatúrou, svedčí len uzneseniu o vznesení

obvinenia /ČVS: KRP-6/DI-BA-2010 zo dňa 20.12.2010/, vydanému v tejto veci v pôsobnosti MV SR,
nie však akémukoľvek inému konaniu, alebo rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní /viď aj uznesenie
NS SR sp. zn. 8Cdo 289/2014/. „Podstata nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím sa
neviaže na /ne/správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale
na samotný výsledok trestného stíhania“ /rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 15/2009/.

1.7. Vzhľadom na nesplnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánuverejnejmocivzmyslezákonaozodpovednosti
za škodu žalobu zamietol.

1.8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., s tým, že

o výške rozhodne súd prvej inštancie súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej /
§ 262 ods. 2 C.s.p./.

2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca vytýkajúc súdu prvej inštancie,
že súd neskúmal vec komplexne, nakoľko predkladané dôkazy neposúdil jednotlivo a vo vzájomných

súvislostiach. V danom prípade sú pre priznanie náhrady škody dané dôvody hodné osobitného zreteľa.
Voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie pre dopravnú nehodu ku ktorej došlo na diaľnici za hustého
dažďa, na ktorej dostal šmyk spolu s ďalším motorovým vozidlom, pričom motorové vozidlo žalobcu i
druhého vodiča skončili v priekope. Javí sa preto ako diskriminačné, že uznesenie o vznesení obvinenia
obdržal iba žalobca, hoci sa ocitol v rovnakom čase, na rovnakom mieste s druhým motorovým

vozidlom. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno akceptovať, len ak nepodanie riadneho opravného
prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym vzťahom, ktorý vylučoval alebo znemožnil jeho
podanie. Orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo ako
sa zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej situácií. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením judikatúra považuje za

špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu (R37/2014). Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené
pre skutok, ktorý nevykazuje znaky trestného činu. Potom nemalo byť začaté ani trestné stíhanie, a
teda existuje nezákonné rozhodnutie. Nezákonné uznesenie bolo doručené 21.12.2010. Následne dňa
23.12.2010 bol žalobca vypovedať na diaľničnom oddelení polícií a v ten istý deň odovzdal uznesenie
o vznesené obvinenia obhajcovi. Nakoľko bol iba jeden deň pred štedrým večerom podanie sťažnosti

by bolo možné až dňa 27.12.2010, teda po uplynutí zákonnej lehoty 3 dní. A preto sťažnosť podaná
nebola. Obhajca potom čo prevzal právne zastúpenie podal podnet na preskúmania zákonnosti, čím
konvalidovalnepodaniesťažnostiprotiuzneseniuovzneseníobvinenia.Právekvôlivianočnýmsviatkom
by obhajcom podaná sťažnosť bola podaná oneskorene. Rovnako za dôvody hodné osobitého zreteľa
pokladá i chúlostivosť situácie nakoľko samotné obvinenie z ublíženia na zdraví dvoch maloletých detí

nakaždéhočlovekaurčitevplývanegatívne.Keďžedošloknesprávnemuprávnemuposúdeniunavrhuje
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu riadny
opravnýprostriedokatedanedošloknaplneniuprvejztrochhmotnoprávnychpodmienokzodpovednosti

za štátu a žalobca nepreukázal že v danej právnej veci ide o prípad hodný osobitého zreteľa. Z
uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

4. Žalobca v replike uviedol, že aj keď nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia vzťahuje

sa na žalobcu druhá veta § 6 odsek 2 zákona 514/2003 Z.z. a to, že ide o prípad hodný osobitého zreteľa.
Opätovne zdôraznil diskrimináciu pri začatí trestného stíhania, keďže voči druhému vodičovi obvinenie
vznesené nebolo. Poukázal na mimoriadne dovolania generálneho prokurátora, ktoré bolo obsiahnuté
v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009. Nie je v demokratickom a právnom štáte
možné, aby sa žalovaný vyvinil tvrdením, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť kumulatívne

splnené podmienky a keďže nepodal ako žalobca proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, tak z
uvedeného dôvodu nedošlo k plneniu prvej z troch hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti štátu za
škodu. Pritom sa neprihliada na vážnosť procesných chýb. Zotrváva na svojom odvolacom petite.5. Žalovaný v duplike uviedol, že poukazuje na rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom bolo
konštatované, že žalobca neuviedol žiadnu prekážku objektívneho ani subjektívneho charakteru, pre
ktorú z dôvodu až po uplynutí zákonnej trojdňovej lehoty by nemala byť sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok včas podaná, so záverom ktorým sa stotožňuje a rozhodnutie súdu vychádza zo správneho
posúdenia veci.

6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219

ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, keď Krajské
riaditeľstvoPolicajnéhozboruvBratislave,Krajskýdopravnýinšpektorát,DiaľničnéoddelenieBratislava,

voči žalobcovi začalo trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.. Uznesením
Okresnej prokuratúry Pezinok č. 3Pv 641/10-50 zo dňa 8.1.2013, právoplatným dňa 6.2.2013, prokurátor
rozhodol o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi ako obvinenému.

8. Zo zdôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie uznesenie o vznesení

obvinenia voči žalobcovi neposudzoval iba z hľadiska jeho zákonnosti, resp. nezákonnosti v zmysle §
6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tak, ako
svoju žalobu postavil žalobca, ale zohľadnil aj právne významnú skutočnosť, že žalobca nepodal proti
uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok (sťažnosť). V súlade s názorom súdu prvej
inštancie prezentovanom v bode 41. - 44. napadnutého rozsudku možno dospieť k záveru, že hoc boli

v danom prípade splnené základné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu
(nezákonné rozhodnutie a existencia škody v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím), úspešnosti
nároku uplatneného žalobcom bránila podmienka uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
neskoršíchpredpisov,ustanoveniektoréprepriznanieprávananáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím podmieňuje podaním riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému

rozhodnutiu.

9. Žalobca absenciu tejto podstatnej okolnosti nerozporuje, a zastáva názor, že aj keď nepodal sťažnosť
proti uzneseniu o vznesení obvinenia vzťahuje sa na neho druhá veta § 6 ods. 2 zákona 514/2003
Z.z. a to, že ide o prípad hodný osobitého zreteľa. Kľúčovou námietkou prezentovanou v odvolaní je

vymenovanie dôvodov (vianočné svatky, chúlostivosť dopadu dopravnej nehody, ktorej boli maloleté
deti, poveternostné podmienky a stav cesty, konvalidácia nepodania opravného prostriedku), ktoré z
pohľadu žalobcu spĺňajú kritéria dôvodov hodných osobitého zreteľa (boli už len rekapituláciou dôvodov
prezentovaných pred súdom prvej inštancie). S týmito dôvodmi sa súd prvej inštancie odôvodnení
svojho rozhodnutia v bode 52 až 54 vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol v dôsledku čoho

napadnuté rozhodnutie možno považovať v tomto smere nielen za správne, ale v plnom rozsahu za
presvedčivé a vyčerpávajúce, s dôvodmi ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
č.k. 9Co 361/2016-54 zo dňa 29. marca 2018 inštruoval súd prvej inštancie akými úvahami sa má

uberať, v prípade, že poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
podľa osobitných predpisov, ako aj akých kritérií sa má pridŕžať v prípade, že by prichádzalo do
úvahy posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, s odkazom na uznesenie NS SR z 29. apríla
2010 sp.zn. 5Cdo 171/2009, kritérií ktorých sa súd prvej inštancie, vzhľadom na tvrdenie žalobcu
dôsledne pridŕžal. Vychádzajúc zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe vo všeobecnosti však

možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku
bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho
podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia
v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane
orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného

prostriedku, diskriminácia a pod.)“. S poukazom na tieto závery prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca
neuviedol žiadne subjektívne okolnosti na svojej strane a ani také objektívne skutočnosti na strane
orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ktoré by boli dôvodom zakladajúcim aplikáciu výnimkydruhej vety ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho je nutné považovať
rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.

11. Zákonodarca v tomto ustanovení podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu
výslovne splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných
prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom
č. 514/2003 Z.z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady ,,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým,
bedlivým,, - „nech si každý chráni svoje práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné

právo. Jej zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil vzniku škody alebo aspoň
zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade jeho opravného prostriedku
podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom v čo najskoršom možnom
štádiu konania. V tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či takýto opravný prostriedok aj bude úspešný,
dôležité je len to, že poškodený využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a
presadzovanie svojich práv. Keďže zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj

pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Podaním
sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje svoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia.
Opačný výklad by viedol k absolútnej pasivite poškodeného, ktorý napriek tomu, že mal zákonnú
možnosť ovplyvniť rozsah škody, túto nevyužil a preniesol ju na iný subjekt s odlišnými úlohami a
záujmami v konaní. Súčasne by to viedlo k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým

riadne opravné prostriedky sú a ktoré sú zákonom priamo určené k náprave nezákonností, ktorých sa
poškodený podľa zákona č. 514/2003 Z.z. dovoláva a z ktorých svoj nárok na náhradu škody odvodzuje.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu
prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia tohto súdu (napr. I. ÚS 188/06).

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, keď so
zreteľom na ust. § 6 ods. 2 O.s.p. nepriznal žalobcovi náhradu škody vzniknutej mu vynaložením
nákladov na obhajobu v súvislosti s trestným stíhaním pretože žalobca nepodal riadny opravný
prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho mu v zmysle citovaného ustanovenia

právo na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na obhajcu v trestnom konaní nemožno priznať, čo
viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p..

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol
mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p. ).