Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžp/8/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201965
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1010201965.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej

a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobkyne F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., zastúpenej JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom so sídlom Riečna 2,
Bratislava, proti žalovanému Obvodnému úradu Bratislava - Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom
Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti obchodnej spoločnosti SC REAL, s. r. o., so sídlom Heydukova
6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 29. septembra 2010 č. A/2010/2147/
MRV, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súde v Bratislave z 16. decembra 2011, č. k.
4S/332/2010-37, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súde v Bratislave z 16. decembra
2011 č. k. 4S/332/2010-37 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvBratislave(ďalejaj„krajskýsúd“)podľa§250jods.1Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného z 29.
septembra 2010 č. A/2010/2147/MRV, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán zmenil
rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Ružinov č. RST/2004/5994/21/HAN-2 z 26. januára 2004, ktorým
bolo vydané stavebné povolenie na stavbu „Prestavba podkrovia na Trenčianskej 16 a 18, Bratislava“
stavebníkovi obchodnej spoločnosti SC REAL, spol. s r. o., Bratislava na Trenčianskej ulici č. 16 a 18,

súpisné číslo XXX a XXX, na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k. ú. I. za účelom vybudovania
dvoch mezonetových bytov v podkroví jestvujúceho päťpodlažného bytového domu tak, že v časti
poučenie doplnil o druhý odsek s textom : „Toto rozhodnutie je preskúmateľné súdom až po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov“, s tým, že v ostatnej časti zostalo napadnuté rozhodnutie v platnosti.

Krajský súd tak rozhodol po tom, ako mal za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa v žalobe
zamerala výlučne len na prerušenie stavebného konania do právoplatného rozhodnutia o určení
neplatnosti „Zmluvy o vstavbe bytov obytného domu na Trenčianskej ulici č. 16 a 18“ uzavretej 18.

januára 1999 (ďalej len „Zmluva o vstavbe“), pričom žiadne ďalšie námietky súvisiace s predmetom
stavebného rozhodnutia neuviedla. Krajský súd uviedol, že tento návrh o určenie neplatnosti Zmluvy o
vstavbe príslušné súdy zamietli a rozhodnutia v oboch stupňoch nadobudli právoplatnosť. Ďalej krajský
súd uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanovením § 58 ods. 2, resp.
§ 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) stavebníkovi, ktorý v súlade s ustanoveniami zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

182/1993 Z. z.“) preukázal právo k stavbe Zmluvou o vstavbe, pričom žalovaný riadne preukázal, žeoznačená zmluva je účinná, ktorá okolnosť nastala povolením vkladu do katastra nehnuteľnosti, čo
vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX.

Z týchto dôvodov považoval krajský súd žalobu žalobkyne za neopodstatnenú.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu napadla v zákonnej lehote podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
krajský súd sa vecou zaoberal nedostatočne, nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevykonal dostatok
dôkazov, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záver.

Žalobkyňa poukazovala na to, že podaním z 30. apríla 2004 požiadala o prerušenie stavebného konania

z dôvodu, že ako vlastníčke bytu a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na
pozemkuvk.ú.I.,zapísanomnaLVč.XXXX boliporušenéjejpráva,nakoľkovzmysleZmluvyovstavbe
bola dohodnutá vstavba dvoch bytov s tým, že vlastníkom bytov v uvedenom bytovom dome nebol
prevedený do ich vlastníctva podiel na spoločnej časti domu - podkrovie a povala, hoci táto povinnosť
prevádzajúcej Mestskej časti Bratislava - Ružinov vyplývala z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 182/1993

Z. z..

Ďalej žalobkyňa poukazovala na to, že o prevod bytu v predmetnom obytnom dome do svojho vlastníctva
požiadala ešte v roku 1990, ostatní nájomníci v roku 1994, pričom „Zmluva o vstavbe“ uzavretá medzi
Mestskou časťou Bratislava - Ružinov a spoločnosťou SC REAL, spol. s r. o. dňa 18. januára 1999, z
čoho vyplýva, že bol porušený zákon a nebola s nimi uzavretá zmluva o prevode vlastníctva bytu do

dvoch rokov, konali tak až po zavkladovaní „Zmluvy o vstavbe“ a takéto konanie považuje žalobkyňa
za účelové, za účelom obohatenia sa a poškodenia vlastníkov v majetkovej sfére tým, že sa im zmenšil
spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a príslušenstve. Žalobkyňa zotrvala
na názore, že po podaní žiadosti o odkúpenie bytu vznikol Hlavnému mestu Slovenskej republiky
Bratislave a Mestskej časti Bratislava - Ružinov záväzok previesť byt do vlastníctva nájomcu a nebolo

pritom ich právom ukrátiť nájomcov, a teda i žalobkyňu na jej právach a zmenšiť jej budúci majetok.
Žalobkyňa vyslovila názor, že po podaní žiadosti o odkúpenie bytu jej existovalo predkupné právo, a teda
ak mali prevádzatelia zámer odpredať časť spoločných priestorov, mali ich najskôr ponúknuť nájomcom.
Z uvedeného dôvodu žalobkyňa zastáva názor, že jej nárok je opodstatnený.

Preto žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Ružinov zruší a vec vráti na
ďalšie konanie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie žalobkyne navrhoval napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené, pretože žalobkyňa v odvolaní
argumentuje výlučne skutočnosťami o ktorých bolo už právoplatne rozhodnuté v rámci iných konaní, a

to v konaní pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 16C 53/04 a Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 6Co 328/05. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne nové konkrétne dôvody a skutočnosti,
ktoré spôsobujú údajný nesprávny právny záver napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené žiadali odvolanie žalobkyne zamietnuť a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/332/2010-37 z 16. decembra 2011 potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP),
keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne
nie je možné priznať úspech.Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne a po oboznámení sa s
obsahom spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku vo veci samej. Preto sa s nimi najvyšší súd zásadne stotožňuje, považujúc
právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
k námietkam žalobkyne uvedených v odvolaní uvádza nasledovné:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).

Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve je ovládané
dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP). Táto zásada znamená, že súd nevyhľadáva za účastníka
(žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 majú
tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa §
250h viazaný. Z ustanovenia § 249 ods. 2 vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava
na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

Niejeaniúlohounajvyššiehosúduv konaníopreskúmaniezákonnostirozhodnutiaapostupusprávneho
orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu
odvolateľov s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany

pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo
vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie
presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležitosti odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací
súdzaoberalnámietkami,ktorésúlenvysvetleniamidoterajšíchpostupovsprávnehoorgánuvsprávnom
konaní.

Pokiaľ žalobkyňa vytýkala krajskému súdu, že sa bez náležitého vykonania dôkazov na vec sa
vzťahujúcich, stotožnil s názorom žalovaného, najvyšší súd dáva do pozornosti, že správny súd je
súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej
správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve

súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§
250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového
ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s
prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu, ktorým ponechal v platnosti výrokovú časť ako aj odôvodnenie rozhodnutia Mestskej časti
Bratislava Ružinov č. RST/2004/5994/21/HAN-2 z 26. januára 2004, o povolení stavby „Prestavba
podkrovia na Trenčianskej 16 a 18, Bratislava“ stavebníkovi obchodnej spoločnosti SC REAL, spol.
s r. o., Bratislava na Trenčianskej ulici č. 16 a 18, súpisné číslo XXX a XXX, na pozemku parc. č.XXXX/X a XXXX/X v k. ú. I. za účelom vybudovania dvoch mezonetových bytov v podkroví jestvujúceho
päťpodlažného bytového domu, pričom je viazaný žalobnými bodmi uvedenými žalobkyňou v žalobe.

V danom prípade je nepochybné, že žalobkyňa ako dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia ako

aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu uviedla neplatnosť „Zmluvy o vstavbe“ z dôvodu, že
jej ako nájomníčke bytu na Trenčianskej 16 až 18 vznikol v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. nárok na
prevod bytu, prislúchajúceho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a pozemku do
jej vlastníctva a tým, že prevodca skôr ako s ňou uzavrel kúpnu zmluvu o prevode bytu, prislúchajúceho
podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a pozemku do jej vlastníctva, uzavrel „Zmluvu

o vstavbe“, čím zmenšil jej ako aj ďalším nájomcom spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
zariadeniach domu, čím ich ukrátil na majetkových právach. Iné dôvody nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalobkyňa v žalobe neuviedla.

Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu, najmä z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co
328/05-209 z 09. decembra 2008 zhodne s krajským súdom za preukázané, že žalobkyňa sa domáhala
na Okresnom súde Bratislava II určenia neplatnosti predmetnej Zmluvy o vstavbe bytov obytného domu

na Trenčianskej ulici č. 16 a 18 uzavretej 18. januára 1999. O tomto návrhu príslušný okresný súd
rozhodol tak, že rozsudkom č. k. 16C 53/04-111 z 27. júna 2005 návrh zamietol a odvolací krajský súd
tento rozsudok potvrdil. Uvedené rozhodnutie je právoplatné.

V danom prípade je teda nesporné, že žalobkyňa v žalobe ale ani v odvolaní neuviedla žiadne
relevantné skutočnosti (okrem vyššie uvedenej námietky), s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne

vyporiadal a ktorými by bola preukázala konkrétne porušenie alebo ohrozenie jej subjektívnych práv,
včítane práv procesných, alebo preukázala, že správne orgány pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov
porušili ustanovenie § 3 ods. 2, či § 34 ods. 5 správneho poriadku (§ 140 stavebného zákona).

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „súčasťou základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.“ (bližšie k tomu napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 226/2010 z 09. júna 2010).

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby

žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v danej veci nerozhodol svojvoľne
ani protizákonne. Naopak, najvyšší súd má za to, že namietaný rozsudok krajského súdu je
akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť
porušenie zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdenie danej veci, a z týchto dôvodov napadnutý rozsudok podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a
§ 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 01. januára 2013 zrušený Krajský stavebný

úrad v Bratislave, ktorého pôsobnosť a právomoci prešli na Obvodný úrad Bratislava - Odbor výstavby a
bytovej politiky so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane
žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a

žalovanému ani účastníkom konania náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.