Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2011

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/347/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811202940
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3811202940.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zast. V. G. H. G., s.r.o., so sídlom N., Q. X, IČO: XX XXX
XXX proti povinnej: V. W., bytom Z., N. XXX/XX, t.č. bytom A., H. XX, o vymoženie 41,82 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 6. júna
2011, č.k. 9Er/526/2011 - 13, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňazamietolžiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého,
exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 18.02.2011 podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení uviedol, že oprávnený
sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 18.02.2011 domáhal vykonania exekúcie proti

povinnej, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 209575/10, ktorý bol vydaný jediným
rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským dňa 03.11.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 17.12.2010 a vykonateľnosť dňa 21.12.2010. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri
uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,

resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za
spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú
zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z
obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené
„na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov,

čo mal súd preukázané z viacerých konaní vedených na tamojšom súde. Zmluva medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou má charakter spotrebiteľskej zmluvy (s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah
medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého
ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku voči povinnej z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to

vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej
zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v bode IV. písm. j/ Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinnej
vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním Všeobecných obchodných podmienok, konkrétne bodu
IV. písm. j/ Všeobecných obchodných podmienok, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom
zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom

konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky toutocestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Možnosť výberu
spôsobu riešenia sporu povinnou je podľa názoru súdu prvého stupňa len zdanlivá, keď spôsob riešenia
prípadného sporu určuje oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane

žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvniť alternatívu riešenia sporu o čom svedčí posledná veta rozhodcovskej doložky: „Podpisom
tejto zmluvy dáva spotrebiteľ svoj súhlas veriteľovi na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených
alternatív“. Jedná sa o posilnenie postavenia veriteľa voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. Daná zmluvná
podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory
riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo
svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého
stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou,

ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na
vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený, ktorý v odvolaní uplatnil odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom
posúdení veci. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok). Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný

rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je
právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre
výkon exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný
konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zastával názor, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je

príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo
veciakosúdvyššejinštancie.PoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoravoveciC-40/08.PodľaSúdneho
dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný
súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní

na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Dôvodil, že
z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by
exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý
síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Zároveň namietal, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú
nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred
01.01.2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola
uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy

posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej
pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov
právnej istoty. Zároveň dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil avec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo
výške 18,85 Eur s DPH.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa
ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
neplatnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v

analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie
v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219
ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň
považuje za potrebné dodať:

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, či tento nezaväzuje účastníka
rozhodcovskéhokonanianaplnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujúce

dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40
písm. a/ a b/. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany
dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci
postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti

správnevdanejveciposudzovalrozhodcovskýrozsudokzaspektu,čiplneniepriznanétýmtorozsudkom
nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.

Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje za určitých podmienok odoprieť
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný súd v rámci

postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah
(zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný súd posudzovať,
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. § 45 ods. 1 písm. c/,
resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z. z. nevyhnutne je potrebné
vychádzať zo zmluvy, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.

Pokiaľoprávnenývodvolanípoukazovalnato,ževobdobíkedybolauzavretázmluvamedziúčastníkmi,
sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi bola zmluvou o
úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že predložená
zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne

vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych
vzťahoch. Súd prvého stupňa správne posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako vzťah spotrebiteľský.

Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.
z súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 53 a § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje

takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v
bode IV. písm. j/ Spoločných ustanovení Všeobecných obchodných podmienok správne považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka platnom v rozhodnom období.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna
povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.
1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za

ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že
spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok,
a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne
môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s

ktorýmpodnikateľdlhodobospolupracuje,poskytujemuzdrojpríjmu,vkonaníniejepotrebnénariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka

v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním
alebo rozhodcovským konaním. V predmetnej veci rozhodcovská doložka určila, že výber z alternatív
riešenia sporu je na veriteľovi. Výber alternatívy riešenia sporu na rozhodcovskom súde, ako aj
samotný výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu potom uskutočnil sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve a povinná ako

spotrebiteľ tak stratila právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto
rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho
súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08).

Ak sa oprávnený domnieval, že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu podľa § 44

ods. 2 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými podmienkami, vrátane rozhodcovskej
doložky, odvolací súd poukazuje na osobitnú právnu úpravu v § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. zákona o
rozhodcovskom konaní, z ktorej pre súd vyplýva výslovná povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným
titulom. Ak exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy, ktorej dojednania musia byť v súlade s
ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú

v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku
čoho samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd
kedykoľvekzúradnejpovinnostiprihliadnuťzhľadiskajehoplatnosti,resp.nulitytakéhorozhodcovského

rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44 ods.
3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd

prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom
pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .