Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. január 2011

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 18C/113/2001

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1201898560
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Staněk

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2011:1201898560.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v právnej veci navrhovateľa: N.W. G., bytom H., Š. XX, zastúpený JUDr.

Petrom Petránom, advokátom, Odborárske nám. 4, Bratislave, proti odporcovi: GEBRÜDER WEISS,
s.r.o., so sídlom Senec, Diaľničná cesta 20, zastúpenému JUDr. Jankou Hazlingerovou, advokátkou,
Čapkova 8, Bratislava, o náhradu mzdy, rozhodol

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy 10.487,95 Eur s 8% úrokom z omeškania
ročne od 7. 6. 2006 do zaplatenia, do 3 dní.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet tunajšieho súdu 557,59 Eur titulom súdneho poplatku, do 3 dní.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 22.03.2001 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 22.1.2001 je neplatné. Návrh odôvodnil tým, že u odporcu pracoval ako skladník,

miestom výkonu práce bol colný sklad na G. X. Odporca mu predložil na podpis dohodu o hmotnej
zodpovednosti za hodnoty, uložené v colnom sklade. Nakoľko do skladu mali prístup viaceré osoby,
navrhovateľ požiadal odporcu o vykonanie inventarizácie, čo odporca odmietol. Nakoľko navrhovateľ
odmietol opakovanie podpísať dohodu o hmotnej zodpovednosti dňa 16.1.2001, bol predvolaný
nadriadeným zamestnancom, ktorý mu dňa 22.1.2001 prečítal "rozhodnutie okamžitom zrušení
pracovného pomeru" z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ktorého sa s
odvolaním na Smernicu č.01/2001 mal navrhovateľ dopustiť tým, že ako skladník odmietol s

odporcom podpísať dohodu o hmotnej zodpovednosti. Navrhovateľ oznámil odporcovi, že s týmto

rozhodnutím nesúhlasí, odmietol ho prevziať a odišiel na pracovisko, kde pokračoval v práci. Dňa
24.1.2001 mu bolo fyzicky zabránené pokračovať v práci. Zároveň navrhovateľ žiadal, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške
196.593,-Sk.

Odporca s návrhom nesúhlasil, uviedol, že navrhovateľ pracoval u odporcu ako skladník, pričom
porušoval pracovnú disciplínu sústavne, na čo bol viackrát upozornený listami. Podľa Smernice 01/2000,
s ktorou boli všetci pracovníci odporcu a teda aj navrhovateľ oboznámení, boli všetci pracovníci povinníuzatvoriť s odporcom dohodu o spoločnej zodpovednosti, pričom v smernici bolo uvedené, že porušenie
tejto povinnosti sa bude považovať za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom.
Nakoľko po vykonaní inventúry dňa 15.1.2001 podpísali všetci pracovníci okrem navrhovateľa dohodu

o hmotnej zodpovednosti, ktorý dňa 16.1.2001 túto podpísať odmietol, rozhodol odporca dňa 22.1.2001
o okamžitom skončení pracovného pomeru. S obsahom rozhodnutia bol oboznámený v prítomnosti
svedkov.

Podaním zo dňa 23.6.2006 sa navrhovateľ domáhal, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že žiadal,
aby bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi 778.113,-Sk titulom náhrady mzdy. Súd zmenu petitu

návrhu pripustil uznesením zo dňa 8.11.2006.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, konateľky odporcu V.. Z. I., svedkov H.
H., V.. N. R., I. Y., listinnými dôkazmi a to pracovnou zmluvou, dohodami o hmotnej zodpovednosti,
žiadosťou o vykonanie inventarizácie, rozhodnutím o okamžitom zrušení pracovného pomeru, listami zo
dňa 25.2.2000, 13.3.2000, 6.4.2000, Smernicou č.01/2000, mzdovými listami, ako aj ďalšími listinnými
dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 05.10.1998 uzavrel navrhovateľ s odporcom pracovnú zmluvu na základe ktorej pracoval u odporcu
vo funkcii "skladník" s miestom výkonu práce: colný sklad Gebrüder Weiss-Bratislava s.r.o.. Pracovný
pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s týždenným pracovným časom 42.5 hodín.

Listami zo dňa 25.2.2000,13.3.2000 a 6.4.2000 bol navrhovateľ viac krát upozornený na porušovanie
pracovnej disciplíny a to nezapisovaním sa do knihy o evidencii príchodov a odchodov na pracovisko.

Z dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 30.9.1999 súd zistil, že túto podpísali všetci
pracovníci odporcu aj navrhovateľ.

Z dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 3.1.2000 súd zistil, že túto podpísali všetci
pracovníci odporcu s výnimkou navrhovateľa.

Z vyjadrenia k hmotnej zodpovednosti navrhovateľa zo dňa 16.2.2000 súd zistil, že tento uviedol, že

poslednú dohodu o hmotnej zodpovednosti musel podpísať pod nátlakom,

dohoda sa podpisovala so spätným dátumom dňa 30.9.1999, mal za to, že môže zodpovedať len za
úsek ,kde pracuje, teda za dočasný colný sklad, nemôže zodpovedať aj za sklad

Michelin, resp. Energizer a zároveň poukázal na nedostatočné pracovné podmienky a zabezpečenie v
jednotlivých skladoch.

Listomzodňa31.10.2000navrhovateľpožiadalovykonanieinventúryskladustým,žepojejuskutočnení
je ochotný podpísať dohodu o hmotnej zodpovednosti.

V čl.II bodu 1.Smernice 01/2000 sa uvádza, že všetci zamestnanci pridelení ku prevádzke skladu musia
mať s GW uzatvorenú dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti.

V čl.II bodu 8.Smernice sa uvádza, že akékoľvek porušenie alebo nesplnenie povinnosti zamestnancov

uvedených v čl.II bod 1 až 7 bude posudzované ako obzvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny
s následkom ukončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 46 ods.1 písm.f) alebo okamžitého
zrušenia pracovného pomeru podľa §53 ods.1 písm.b) Zákonníka práce.

Z obsahu prezenčnej listiny súd zistil, že navrhovateľ bol oboznámený so smernicou dňa 21.12.2000.

Z interného dokladu odporcu zo dňa 15.1.2001 súd zistil, že na Staviteľskej 7 prebehli inventúry

v skladových priestoroch Michelin dňa 15.-18.12.2000, 3M - 12.12.2000, Jungheinrich - 9.1.2001,
Energizer - 27.12.2000, Du POnt - 4.12.2000 s tým, že táto správa bola vypracovaná ako príloha ku
spoločnej hmotnej zodpovednosti pracovníkov skladu Gebrüder Weiss Bratislava.

Listom zo dňa 22.1.2001 bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný pomer z dôvodu porušenia
pracovnej disciplíny obzvlášť hrubým spôsobom, ktorého sa dopustil tým, že dňa 16.1.2001 bezdôvodne
aneoprávneneodmietolpodpísaťdohoduohmotnejzodpovednostinapriektomu,žebolzaradenýpodľa

platnej pracovnej zmluvy na výkon funkcie skladník, pri vykonávaní ktorej musí mať každý pracovník
spoločnosti uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti so spoločnosťou a to podľa Smernice č.
01/2000, s ktorou bol riadne oboznámený a zároveň bol poučený o následkoch nedodržania a porušenia
povinností vyplývajúcich z tejto smernice pre každého pracovníka spoločnosti. Na liste sa nachádzajú
podpisy dvoch svedkov v prípade odmietnutia prevzatia rozhodnutia.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že trvá na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru nakoľko má za to, že nepodpísanie dohody o hmotnej zodpovednosti nie je dôvodom na
okamžité zrušenie pracovného pomeru a iný dôvod v okamžitom zrušení uvedený nebol. Mal za to,
že neboli vytvorené predpoklady na spoločnú hmotnú zodpovednosť. Navrhovateľ ďalej uviedol, že pri
inventúrach nikdy nebol fyzicky prítomný, dozvedel sa o nich len následne, pričom odporca mal tri sklady

Michelin, Energeizer a Colný sklad prevádzkový - dočasný a on robil skladníka len v tom treťom sklade s
tým, že mohol vstúpiť aj do iných skladov, ale vždy len v prítomnosti ďalšej osoby, navrhovateľ nemal od
skladov kľúče. Navrhovateľ potvrdil, že sa do prezenčných listín nezapisoval asi dva týždne, zapisoval sa
naosobitnúlistinu.Ďalejuviedol,ževskladochdošlokdvomväčšímkrádežiam.Navrhovateľnepracoval
v sklade sám, pracoval tam s ďalšími zamestnancami.

Konateľka odporcu V.. Z. I. vo výpovedi uviedla, že firma trvala na tom, aby mali všetci pracovníci
uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti, nakoľko v skladoch sa nachádzal tovar vysokej hodnoty.
Uviedla, že inventúry sa robili v dočasnom colnom sklade a v ostatných dvoch skladoch 2 krát
ročne, v colných skladoch raz týždenne Vo verejnom colnom sklade sa robila inventúra 2 krát ročne.
Termín inventúr sa nedával písomne, bol verejne známy. Potvrdila, že navrhovateľ od skladu kľúče

nemal, navrhovateľ chodil do všetkých skladov, tak ako ostatní. Ďalej uviedla, že dohoda o hmotnej
zodpovednosti bola daná navrhovateľovi na podpis po vykonaní inventúry, túto však odmietol podpísať,
čo bolo dôvodom ukončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ bol pritom oboznámený aj so Smernicou
1/2000.Kdochádzkenavrhovateľauviedla,žesaodmietolzapisovaťdoevidencie,viedolsisvojuvlastnú
evidenciu.

V súvislosti s preukazovaním otázok, resp. právnych skutočností súvisiacich s okamžitým skončením
pracovného pomeru súd vypočul svedkov H. H., V.. N. R. a I. Y..

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č. k. 18C/113/2001-142 zo dňa 13. 11. 2006 súd určil, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 22. 01. 2011, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného
pomeru založeného medzi navrhovateľom a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa 5. 10. 1998 je

neplatné. Súd ďalej rozhodol o náhrade mzdy tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z
uvedeného titulu 778.113,- Sk po vykonaní zákonných zrážok a ďalej náhradu trov konania k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 87.754,50 Sk. Odporcovi bola tiež uložená povinnosť zaplatiť
na účet tunajšieho súdu 38.905,- Sk titulom súdneho poplatku.Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca.

Krajský súd v Bratislave svojim rozsudkom č. k. 8Co/111/2007-169 zo dňa 5. 5. 2009 v časti určenia
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení, okrem
iného, uviedol, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že navrhovateľovi v dôsledku neplatného
okamžitého zrušenia pracovného pomeru odporcom vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle § 61
ods. 1 a 2 Zákonníka práce , avšak rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o tomto uplatnenom
nároku navrhovateľa trpí procesnou vadou, keď súd prvého stupňa neustálil, čo má byť predmetom

konania v tejto časti, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ v priebehu konania viacerými
písomnýmipodaniamimenilsvojnávrhvtejtočastiasúdprvéhostupňapripustilzmenupetituuznesením
na pojednávaní dňa 8.11.2006, v ktorom však neuviedol, "ktorú" zmenu návrhu pripustil. Ďalej sa
súd prvého stupňa dôsledne nezaoberal ani návrhom odporcu, ktorý navrhol navrhovateľovi náhradu
mzdy nepriznať, resp. znížiť, keď na pojednávaní dňa 8.11.2006 s poukazom na ust. § 79 ods. 3, 4
Zákonníka práce navrhol alternatívne priznať náhradu mzdy len za 2 mesiace. Odvolací súd je toho

názoru, že i keď uviedol nesprávne ustanovenie, z obsahu tohto prejavu odporcu je zrejmé, že sa
jedná o návrh na zníženie náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorého
je potrebné skúmať, či v danom prípade nie sú splnené podmienky pre zníženie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 6 mesiacov. Súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za obdobie
do 31.5.2006 s odôvodnením, že sa mu nepodarilo nájsť si stále zamestnanie a živil sa len z príjmov

získaných príležitostnou brigádnickou prácou, avšak na tieto okolnosti nebolo v

konaní vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu a súd prvého stupňa neskúmal, či si navrhovateľ
skutočne hľadal stále zamestnanie, prípadne dôvody, pre ktoré nepracoval. Pre nedostatočné zistenie
skutkového stavu v tomto smere, konštatoval odvolací súd, že nebolo možné posúdiť dôvodnosť návrhu
odporcu na zníženie náhrady mzdy uplatneného v súlade s ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce.

Po vrátení veci súdu prvého stupňa tento v ďalšom konaní postupoval v zmysle intencií odvolacieho
rozhodnutia. Konštatovanú procesnú vadu týkajúcu sa zmien okresného súdu súd vyriešil uznesením
č. k. 18C/113/2001-194 zo dňa 11. 10. 2010. Pre neprítomnosť žalovanej strany na pojednávaní dňa
11. 10. 2010, súd uvedené uznesenie vypracoval písomne a riadne doručil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 2. 11. 2010. Týmto uznesením súd pripustil zmenu návrhu v znení, že odporca je povinný

zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy 26.857,90 Eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 7. 6. 2006 do
zaplatenia a trovy, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedené znenie bolo predmetom podania
navrhovateľa zo dňa 6. 4. 2010, teda po vrátení veci z Krajského súdu v Bratislave ( č. l. 178 ). Predošlé
zmeny petitu návrhu z 25. 6. 2002, 9. 10. 2002, 6. 9. 2005 a 23. 6. 2006 súd uznesením nepripustil. Na
základe uvedeného súdu v otázke náhrady mzdy rozhodoval o návrhu z 6. 4. 2010, v ktorom navrhovateľ

žiadal priznať nárok na náhradu mzdy za obdobie od 16. 4. 2001 do 31. 5. 2006 v sume 26.857,90
Eur, pričom výpočet súdu prvého stupňa v rozsudku č. k. 18C/113/2001-142 zo dňa 13. 11. 2006 v časti
priznaného nároku na náhradu mzdy, považoval za správny.

Po zrušení veci v časti náhrady mzdy súd prvého stupňa v ďalšom konaní doplnil už vykonané
dokazovanie o opätovné vypočutie navrhovateľa so zameraním na okolnosti podstatné pre rozhodnutie

súdu o jeho nároku na náhradu mzdy a o jeho prípadnom krátení. A ďalej vypočul svedka N. R., ktorého
navrhol navrhovateľ.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, že po prepustení zo zamestnania od odporcu sa na úrade práce
ako nezamestnaný nenahlásil, pretože z minulosti s tým nemal dobré skúsenosti ( z potvrdenia z 21.
10. 1998 súd zistil, že na úrade práce bol evidovaný od 9. 1. 1997 do 4. 10. 1998 ), nedalo sa takýmto

spôsobom nič zarobiť. Tá skutočnosť, že dostal od odporcu okamžité skončenie pracovného pomeru
malo dopad v dvoch smeroch, jednak stratil možnosť bývania v prenajatom byte v H. na Š. Č.. XX z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a jednak nepožiadal o vyplácanie sociálnych dávok od štátu,
pretože v prípade jeho skončenia pracovného pomeru, na to nemal právo.Ďalej uviedol, že od r. 2008 pracuje a býva v Holandsku s tým, že pracovnoprávne nároky po
právoplatnosti rozsudku v časti neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nebude žalovať.

Navrhovateľ potvrdil, že po prepustení zo zamestnania v r. 2001 pracoval príležitostne u živnostníka

Š. N..

Z dohody o vykonaní práce z 2. 7. 2001 súd zistil, že navrhovateľ pracoval ako pomocný predavač,
podľa potreby, v období od 2. 7. 2001 do 31. 12. 2001 odpracoval 100 hodín za dojednanú odmenu 50,-
Sk/ hodina. Z potvrdenia z 13. 1. 2033 súd zistil, že navrhovateľ v priebehu roka 2002 u toho istého
živnostníka odpracoval tiež 100 hodín za odmenu 2.700,- Sk ( netto ).

Navrhovateľ ďalej potvrdil, že v r. 2001 až 2004 ( takmer 5 rokov ) pracoval u jeho kamaráta N. R. za čo

dostával okolo 2.000,- Sk až 2.500,- Sk. Nebol ale v pracovnom pomere, vypomáhal p. R. ( aj u neho
býval ) len ako kamarát.

Svedok N. R. potvrdil, že navrhovateľ u neho nebol zamestnaný, neplatil za neho odvody, vypomáhal
pri zásobovacích prácach, býval u neho alebo u jeho rodičov, pretože nemal finančné prostriedky na
platenie podnájmu. Poskytoval mu finančnú výpomoc asi 3.000,- Sk mesačne, ubytovanie a stravovanie

zdarma.

Podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce účinného k 22.1.2001 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde
k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce účinného k 22.1.2001 ak celkový čas, za ktorý by sa
mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť

zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec
bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu
sa do práce nezapojil.

Podľa § 64 Zákonníka práce účinného k 22.1.2001 neplatnosť rozviazania pracovného pomeru

výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ,
ako aj zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný
pomer mal skončiť týmto rozviazaním.

V zmysle judikátu 4Cdo/42/1995 ak zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru
neoznámil zamestnávateľovi, ktorý tento zrušovací prejav urobil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale

podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie
zamestnanca voči zamestnávateľa, že trvá na ďalšom zamestnávaní , nahradené dňom jej doručenia.

Súd použil pre právne posúdenie určenia výšky náhrady mzdy zákon. č.1/1992 Zb. o mzde, o odmene
za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku ( účinný k 22.01.2001) ako lex specialis k lex generalis
(zákon č.65/1965 Zb. "Zákonník práce" )Podľa § 17 ods. 1 zákona č.1/1992 Zb. priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje
zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby
odpracovanej v rozhodnom období.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č.1/1992 Zb. pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je rozhodným obdobím
predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho
kalendárneho mesiaca.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č.1/1992 Zb. pri vzniku zamestnania v priebehu predchádzajúceho
kalendárneho štvrťroka je rozhodným obdobím doba od vzniku zamestnania do konca kalendárneho
štvrťroka.

Podľa§17ods. 4zákonač.1/1992Zb.akzamestnanecvrozhodnomobdobíneodpracovalaspoň22dní
alebo 180 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodného obdobia, prípadne
z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 17 ods. 5 zákona č.1/1992 Zb. priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.

Pokiaľ sa podľa pracovnoprávnych predpisov vychádza z priemerného mesačného zárobku, priemerný
zárobok zistený podľa prvej vety sa prepočíta na jeden mesiac podľa priemerného počtu pracovných
hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia, ako aj na výsledky vykonaného dokazovania súd
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v časti o náhrade mzdy je čiastočne dôvodný a v konaní

bol preukázaný. Je nepochybné, že zamestnávateľ s navrhovateľom skončil pracovný pomer neplatne
dňa 22.1.2001. Nakoľko návrh o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy bol
doručený odporcovi dňa 16.4.2001, týmto dňom navrhovateľ oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní . Navrhovateľovi teda vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného
zárobku dňom 16.4.2001. V zmysle § 17 ods.1,2 zák.č.1/1992 Zb. súd posúdil ako rozhodné obdobie

predchádzajúci kalendárny štvrťrok t.j. október, november, december 2000. Súd zo mzdového listu zistil,
že navrhovateľ mal v mesiaci október hrubú mzdu v sume 10.923,-Sk, v mesiaci november v sume
19.079,-Sk, v mesiaci november v sume 6.343,-Sk, teda spolu 36.345,-Sk. Nakoľko však v sume hrubej
mzdy 36.345,-Sk za mesiac október 2000 bola započítaná náhrada mzdy za prácu vo sviatok v sume
501,-Sk a za mesiac november bola započítaná náhrada mzdy za prácu vo sviatok v sume 1.002,-Sk,

súd tieto odčítal a teda hrubá mzda v rozhodnom období bola vo výške 34.842,-Sk. Navrhovateľ mal
odpracovaných v mesiaci september 2000 - 200,5 hodín v mesiaci november 2000 to bolo 193,5 hodín
avmesiacidecember2000tobolo95hodín t.j.spolu489hodín.Jehopriemernýhrubýhodinovýzárobok
tedapredstavovalsumu71,25Sk(34.842,-Sk:489hod.).Keďženavrhovateľ mal dohodnutýtýždenný
pracovný čas v rozsahu 42,5 hodín (t. j. 8,5 hodinový denný pracovný čas), priemerný hrubý týždenný

zárobok bol v sume 3.028,-Sk (71,25 Sk x 42,5 h) a priemerný hrubý denný zárobok bol v sume
605.62,- Sk (71,25 Sk x 8,5 hodinový pracovný čas). Priemerný hrubý mesačný zárobok navrhovateľa
predstavoval 13.165,-Sk (3.028,-Sk x 4,348 - priemerný počet týždňov v mesiaci).

Navrhovateľ si po poslednej zmene návrhu uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od 16. 4. 2001 do
31. 5. 2006. Súd mu však priznal náhradu mzdy od 16. 4. 2001 iba za obdobie 24 mesiacov, pričom

vychádzal z ust. § 61 ods. 2 Zák. práce. Keďže odporca žiadal znížiť náhradu mzdy a navrhoval priznať
navrhovateľovi nárok na náhradu mzdy za 6 mesiacov.

Súd sa však nestotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľovi je možné priznať náhradu mzdy iba za
obdobie 6 mesiacov, pričom súd prihliadol jednak na kritéria uvedené v § 61 ods. 2 ZP ( ktoré sú uvedené
iba príkladmo, teda súd môže prihliadať aj na iné okolnosti ), ako aj na celkové okolnosti prípadu, Súdteda prihliadol aj na to, že v danom prípade nedošlo k skončeniu pracovného pomeru pre porušenie
pracovnej disciplíny zo strany

navrhovateľa ( hoci takto bolo odporcom kvalifikované ), pričom v dôsledku toho, že odporca s

navrhovateľom neplatne skončil pracovný pomer, zostal navrhovateľ bez príjmu, v dôsledku čoho stratil
možnosť bývania v prenajatom byte v Bratislave, čo mu nepochybne sťažilo možnosti nájsť si prácu.
Napriek tomu z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ mal záujem zapojiť sa do práce.
Hľadal si prácu, avšak neúspešne. V rokoch 2001 a 2002 pracoval na základe dohody o vykonaní práce
u živnostníka Š. N., avšak tu dosiahol len veľmi nízky zárobok ( jednalo sa o dohody o vykonaní práce

v rozsahu 100 hodín práce ročne, pričom zárobok predstavoval 50,- Sk za hodinu, resp. 3.000,- Sk za
celý rok ). Naviac navrhovateľ v rokoch 2001 až 2006 vypomáhal určitými prácami svojmu priateľovi N.
R. ( avšak nebol u neho v pracovnom pomere a tento za neho neplatil zákonné odvody ), za čo mu
tento poskytoval určitú finančnú výpomoc, a tiež mu poskytol bývanie a stravovanie. Je teda zrejmé, že
navrhovateľ v období, za ktoré mu súd priznal náhradu mzdy ( za 24 mesiacov od 16. 4. 2001 ), nebol
bez svojej viny riadne zamestnaný, nemal trvalý pracovný pomer a dosahoval len minimálny zárobok.

Preto súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za 24 mesiacov v celkovej sume 10.487,95 Eur ( 24
mesiacov x 13.165,- Sk = 315.060,- Sk = 10.487,95 Eur ).

Pokiaľ navrhovateľ požadoval náhradu mzdy za dlhšie obdobie ( až do 31. 5. 2006 ), súd v tejto
časti jeho návrh zamietol s poukazom na ust. § 61 ods. 2 ZP a na žiadosť odporcu o zníženie, resp.
nepriznanie náhrady mzdy. Hlavným dôvodom, pre ktorý súd navrhovateľovi nepriznal náhradu mzdy za

dlhšie obdobie bola skutočnosť, že navrhovateľ sa potom, čo s ním odporca neplatne skončil pracovný
pomer, bez vážnejšieho dôvodu nezaevidoval na úrade práce, hoci toto mu mohlo pomôcť nájsť si nové
zamestnanie, pričom navrhovateľ taktiež jednoznačne nepreukázal, že by si v následnom období sám
aktívne hľadal prácu.

O nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania súd rozhodol podľa § ods. 2 ZP a § 517

ods. 2 OZ. Keďže odporca sa dostal so zaplatením do omeškania, súd navrhovateľovi priznal aj úroky
z omeškania, ktorých výška je v súlade s nar. vl. č. 87/1995 Z. z..

O povinnosti odporcu zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok 557,59 Eur súd rozhodol podľa
§ 2 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. h), § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Navrhovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) cit. zákona. Keďže súd

návrhu navrhovateľa čiastočne vyhovel, zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku neúspešného odporcu
( 5% z priznanej sumy náhrady mzdy 10.487,95 Eur ).

Súdny poplatok pozostáva zo sumy 524,40 Eur ( žalovaný mzdový nárok ), pričom súd poplatok
vyruboval z priznanej sumy náhrady mzdy ( 5% ), ktorá by v čase podania návrhu, ktorá by v čase
podania návrhu, keď ešte sa v SR eurami neplatilo, bola predstavovaná sumou 315.960,- Sk a zo sumy

33,19 Eur ( žalovaný druhý právny nárok - neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ),
podľa sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch platného ku dňu podania návrhu.

Pri rozhodovaní o trovách konania súd použil ust. § 151 ods. 3 O. s. p., vzhľadom na zložitosť prípadu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo

dňa jeho doručenia, dvojmo, cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť,proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo

rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a)

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.