Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/39/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112205464
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7112205464.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci žalobcov: X. J.. R. W., T.. Č., N..

XX.X.XXXX, A. M. K., W. XX, X. J.. V. Č., N.. XX.X.XXXX, A. Q. XXX, zastúpených: JUDr. Jaroslav
Homza, advokát, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46 proti žalovanému: J. S., N.. XX.X.XXXX, A.
M. W., R. XX, zastúpenému: JUDr. Gerhard Zvolánek, advokát, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: Generali Slovensko poisťovňa, a.s. so sídlom v Bratislave,
Lamačská 3/A, IČO: 35709332, zastúpeného: MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Laurinská
3, IČO: 36861545, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 40.000,- EUR v lehote do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 40.000,- EUR v lehote do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Priznáva žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 27.2.2012 domáhali, aby súd zaviazal žalovaných J. S. a obchodnú
spoločnosť HK 2 Trading s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3 na zaplatenie náhrady za
nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikla smrťou rodičov v dôsledku dopravnej nehody.

2. Žalobcovia žalobu odôvodnili skutočnosťami, že J. S. bol v čase dopravnej nehody vodičom
osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia Combi EVČ: K. XXXES a obchodná spoločnosť
HK 2 Trading, s.r.o. bola prevádzkovateľom motorového vozidla, ktoré bolo v čase nehody zmluvne

poistené u intervenienta na základe zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia.
Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcovia videli v protiprávnom konaní
žalovaného, ktorý ako vodič motorového vozidla po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov,
v stave vylučujúcom zodpovedné konanie zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej na mieste, bez ich
akéhokoľvek zavinenia zahynuli obidvaja rodičia žalobcov. Žalobcovia tak navždy stratili možnosť viesť
so svojimi rodičmi súkromný a rodinný život. Medzi protiprávnym konaním žalovaného a následkom -

smrťou rodičov žalobcov, je priama príčinná súvislosť. Následok je nenapraviteľný. Nemajetková ujma
stratou možnosti viesť súkromný a rodinný život so svojimi rodičmi je u žalobcov obzvlášť silná a vyplýva
z toho, že medzi žalobcami a ich nebohými rodičmi existovali silné putá, vytvárané a podporované od ich
narodenia až do tragickej smrti rodičov. Tvorili plne fungujúcu rodinu, žili s nimi v spoločnej domácnostia od roku 2006 v spoločnom rodinnom dome v T.. Dom vystavali spolu a postavili ho ako dvojgeneračný,
aby v ňom mohli spoločne bývať. Spolu s nimi v tomto dome býval aj otec matky žalobcov Q. V., ktorý
bol odkázaný na pomoc a po smrti rodičov žalobcov od žiaľu zomrel. Žalobcovia často čerpali v práci

voľno, aby mohli pomáhať rodičom s opaterou a každý víkend trávili doma. Obaja rodičia žalobcov pred
dopravnou nehodou ešte žili aktívnym spôsobom života. Matka pracovala ako laborantka na Univerzite
veterinárneho lekárstva, otec bol na čiastočnom invalidnom dôchodku, predtým podnikal. Vo voľnom
čase sa spolu venovali prácam okolo domu a spoločným koníčkom - rekonštrukcii starých áut. Skoro
každý deň si s rodičmi telefonovali. Rodičia pre žalobcov tvorili sociálne a citové rodinné zázemie.

Okrem žalobcov rodičia nemali bližších príbuzných, s ktorými by sa tak často stretávali a veľmi sa tešili
na svojich vnukov. Žalobkyňa v 1. rade v januári 2009 získala byt, ale s rodičmi bola každý deň, s
mamou chodila na obed a otec jej pomáhal. Krátko pred tragickou udalosťou spoločne pripravovali jej
svadbu a aj v čase tragickej nehody s mamou telefonovala. Smrť oboch rodičov v pomerne mladom veku
zasiahla oboch žalobcov veľmi bolestne a tento stav pretrváva doposiaľ. Z nečakanej smrti prežívali
pocity smútku, úzkosti, zúfalstva a šoku a od ich smrti sú ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s

najbližšími príbuznými. Svadba žalobkyne v 1. rade bola týmito udalosťami veľmi poznačená. Ďalší život
žalobcov v dome, kde bývali s rodičmi v T., stratil zmysel, pretože každá vec im neustále pripomínala ich
tragickú smrť. To viedlo k ich rozhodnutiu dom predať. Neexistuje žiadne morálne zadosťučinenie, ktoré
by mohlo túto stratu odčiniť. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
č.k. 30Cdo/2951/2004, podľa ktorého spôsobenie smrti aj jednému rodinnému príslušníkovi, keď došlo

k neoprávnenému zásahu do súkromia, chráneného ust. § 11 Obč. zákonníka, ktorého súčasťou je i
rodinný život, keď je z objektívneho hľadiska strata aj jedného člena tohto spoločenstva nenapraviteľnou
ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu. Hodnota
ľudského života je nevyčísliteľná a strata najbližších osôb zanechá v živote žalobcov ťažké následky

v podobe prežitých pocitov úzkosti, smútku, psychických útrap a nezvratnej straty možnosti zachovať
rodinné zväzky so svojimi rodičmi. Vzhľadom na silné citové, sociálne, morálne a kultúrne putá vytvorené
počas spoločného života, budú tieto straty pretrvávať aj v budúcom živote. Okolnosti, za ktorých došlo k
smrti rodičov zavineným konaním žalovaného, nasvedčujú vysokej miere nezodpovednosti a hazardu až
ľahostajnostikľudskémuživotu,pričomrodičianeporušiližiadenprávnypredpis,nemališancudopravnej

nehode zabrániť, ani ju prežiť.

3. Na návrh žalobcov, ešte za účinnosti O.s.p. (do 30.6.2015), do konania ako vedľajší účastník na strane
žalovaného v 2.rade vstúpila spoločnosť Generali Slovensko poisťovňa a.s.. Právny záujem vedľajšieho
účastníka na výsledku konania bol daný skutočnosťou, že v čase nehody bolo motorové vozidlo,

prevádzkované žalovaným v 2.rade, poistené u vedľajšieho účastníka poistnou zmluvou č.8880052064
podľa zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla.

4. V priebehu konania, dňa 23.5.2013 žalovaný v 2.rade zanikol bez právneho nástupcu. Uvedenú

skutočnosť mal súd za preukázanú výpisom z obchodného registra tunajšieho súdu. Právnym dôvodom
zániku bolo rozhodnutie súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c/
Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka.

5. V dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti ostal jediným žalovaným v tomto konaní žalovaný v 1.rade

J. S. ako vinník dopravnej nehody. Žalovaný nárok žalobcov neuznal. Bránil sa poukazom na to, že
dôležitou je nielen skutočnosť, že smrť rodičov znamená zásah do rodinného a súkromného života, ale
že by súd mal zohľadniť aj štandardne priznávané sumy v obdobných konaniach. Náhrada nemajetkovej
ujmy by nemala predstavovať prostriedok neoprávneného obohacovania sa. Poukázal na to, že bežne
súdy priznávajú sumy len vo výške od 6.000 do 7.000 EUR. Poukázal aj na to, že konanie žalovaného

nebolo úmyselné. Žiadal o spravodlivé usporiadanie vzťahov, pretože uplatnený nárok by znamenal
u žalovaného absolútnu finančnú likvidáciu do budúcna. Taktiež si voči žalobcom uplatnil nárok na
náhradu trov konania.

6. Vedľajší účastník ( s účinnosťou od 1.7.2016 podľa Civilného sporového poriadku intervenient)

vo svojom prvom vyjadrení uviedol, že právny základ a rozsah uplatneného nároku nenamieta. Na
pojednávaní konanom dňa 15.11.2016 namietol opodstatnenosť svojho zotrvania v konaní, s poukazom
na zánik žalovaného v 2.rade ako subjektu, s ktorým uzavrel zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.7. Uznesením č.k. 24C 39/2012-219 zo dňa 6.2.2017 súd rozhodol, že vstup intervenienta do konania
je prípustný.

8. Následne intervenient vzniesol námietku premlčania, s odôvodnením, že nárok žalobcov vo vzťahu
k intervenientovi je premlčaný. Intervenient poukázal na ust. § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z, podľa
ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na
premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

9. Intervenient navrhoval, aby súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, za účelom objasnenia
okolností, za ktorých došlo k dopravnej nehode, s tým, že tieto majú význam pre posúdenie
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní. Poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť,
že prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, bol pôvodne
žalovaný v 2. rade, obchodná spoločnosť HK2 Trading s.r.o. Je preto potrebné objasniť, či k dopravnej

nehode došlo pri činnosti tejto právnickej osoby, resp. ak aj áno, či nešlo o exces žalovaného, za ktorý
zodpovedá potom sám ako zamestnanec, prípadne iná použitá osoba.

10. Súd prvej inštancie prvý krát vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 24C 39/2012-253 zo dňa 16.3.2017
tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť každému zo žalobcov po 150.000 EUR, v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol a priznal žalobcom náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

11. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 9Co 414/2017-338 zo dňa 26.9.2018 bol rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdený vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá nad sumu 150.000 EUR do
250.000 EUR u oboch žalobcov. Zároveň bol rozsudok zrušený vo vyhovujúcich výrokoch, ktorými bolo

uložené žalovanému zaplatiť žalobcom každému po 150.000 EUR, ako aj vo výroku o trovách konania
a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie správne vyriešil otázku zodpovednosti žalovaného
za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom, keďže v danom prípade boli splnené všetky zákonné

predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného z protiprávneho zásahu do osobnostných práv
žalobcov, ako aj všetky zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom
v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K odvolacím námietkam intervenienta
ohľadom pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd uviedol, že žalovaný porušil svoje povinnosti
tým, že sa dopustil trestného činu, ako bolo konštatované v právoplatnom trestnom rozsudku, preto niet

pochýb o tom, že je v spore pasívne legitimovaným (§ 420 Občianskeho zákonníka).

13. Odvolací súd považoval za opodstatnené námietky žalovaného a intervenienta, že priznaná výška
nemajetkovej ujmy v danom prípade je privysoká a v značnom rozsahu sa vymyká judikatúre súdov
v obdobných prípadoch, s tým, že súd prvej inštancie v odôvodnení dostatočne nevysvetlil svoje

úvahy o primeranosti priznanej náhrady, akým spôsobom dospel k záveru o výške priznanej náhrady
a tiež dostatočne neozrejmil s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, čím je daný prípad výnimočný
v súvislosti s rozhodovacou činnosťou súdov v analogických prípadoch. Niet síce pochýb o tom,
že judikatúra súdov, vzhľadom na absenciu danosti zákonných kritérií pre kvantifikáciu finančného
vyčíslenia nemajetkovej ujmy sa pri stanovení výšky tejto náhrady líši, a to aj čo do konkrétne

priznávaných súm v skutkovo a právne podobných prípadoch. Bohatá judikatúrna činnosť súdov však
vytvorila rámcový podklad, v ktorom je možné sa orientačne pohybovať. Vo vzťahu k zásahom do
súkromného a rodinného života spôsobených smrťou rodičov priznávané náhrady súdmi oscilujú v
čiastkach v rozmedzí od 5.000,- do 30.000,- eur. Ide napr. o prípad vedený pred Krajským súdom
Banská Bystrica pod sp. zn. 12Co 465/2014, keď za smrť otca bola priznaná deťom náhrada vo výške

33.500,- eur; v konaní vedenom pred Krajským súdom Trnava pod sp. zn. 9Co/423/2012 vo výške
30.000,- eur, v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3Cdo/18/2016 vo výške 23.000,-
eur, v konaní vedenom pred Krajským súdom Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 vo výške 10.000,- eur a
pod.. Najvyššie súdne autority v rámci rozhodovacej činnosti ale aj procesný kódex (čl. 2 ods. 2 C.s.p.)
zdôrazňujú význam zásady legitímnych očakávaní. Aplikácia tejto zásady v praxi súdov znamená, že je

nežiaduce, aby dochádzalo k situáciám, kedy budú súdy rozhodovať prípady vychádzajúce z obdobného
skutkového stavu, odlišne. Aj keď pri náhrade nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby rozhodnutie
závisí výlučne na voľnej úvahe súdu, táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou saakejkoľvek kontrole. Súd je pri svojom rozhodnutí preto povinný zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníkov o primeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci podobných prípadoch.

14. Úlohou súdu prvého stupňa preto bolo vysporiadať sa s tým, v čom vidí konkrétne a jedinečné
okolnosti danej veci, ktoré viedli k tomu, že sa tak výrazným spôsobom odchýlil od súdnej praxe a
pri stanovení výšky náhrady zohľadniť nielen intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelými, ale aj okolnosti
týkajúce sa ich veku, prežívania psychickej bolesti a ako sa táto premietla na zdravotnom stave

poškodených, hmotnej resp. existenčnej závislosti pozostalých na usmrtených osobách a pod. Na druhej
strane zohľadniť postoj žalovaného, či sa žalobcom ospravedlnil, prihliadnuť na jeho zdravotnú situáciu
po dopravnej nehode, jeho majetkové pomery a ako sa priznaná náhrada odzrkadlí v jeho majetkovej
sfére a tiež, či z jeho strany išlo o nedbanlivostný alebo úmyselný trestný čin.

15. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie žalobcovia zdôrazňovali, že v predmetnej

veci ide o skutočne jedinečné okolnosti, ktoré by mali viesť k odchýlke od doterajšej judikatúrnej
činnosti súdov vo vzťahu k otázke výšky priznanej náhrady. Poukázali na to, že v danom prípade
nešlo o typickú dopravnú nehodu, pri ktorej by došlo k následku vo forme smrti napr. tým, že vodič
neprispôsobil vedenie motorového vozidla podmienkam na cestných komunikáciách. Žalovaný v danom
prípade konal v stave opilosti, čoho následkom bola smrť rodičov žalobcov. Ďalej poukázali na osobnosť

žalovaného, ktorá bola podrobnejšie vystihnutá v odôvodneniach rozhodnutí trestného súdu, kedy aj
trestný súd konštatoval, že išlo o nezodpovedné, bezohľadné, spoločnosťou netolerovateľné konanie,
ktorým žalovaný nenávratne porušil najvýznamnejšie chránené spoločenské záujmy - dva ľudské životy,
pričom do zadržania vodičského oprávnenia v dôsledku tejto nehody mu bolo uložených niekoľko
blokových pokút za rôzne priestupky v cestnej premávke a zadržaný vodičský preukaz v správnom

konaní. Trestný súd predmetný skutok hodnotil ako závažné zlyhanie obžalovaného, ktorý ešte aj po
spáchaní predmetného skutku porušoval predpisy o cestnej premávke. Taktiež poukazovali na postoj
žalovaného k danému následku a k spôsobenej škode. Čo sa týka výšky priznanej náhrady, poukázali
na konanie, vedené na Okresnom súde Košice-okolie pod sp.zn. 7C 34/2012, v ktorom súd prvého
stupňa v spojení s odvolacím súdom rozhodol vo vzťahu k obdobnému konaniu s podobnými skutkovými

okolnosťami a priznal rodičom, súrodencom a dcére náhradu nemajetkovej ujmy spolu v rozsahu 90.000
EUR, pričom k smrti došlo v dôsledku konania vodiča, ktorý bol triezvy a prekročil povolenú rýchlosť o 12
km/hod. Žalobcovia mali za to, že sú splnené výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú, aby sa súd odchýlil
od doterajšej súdnej praxe a judikatúry a žiadali, aby súd žalobcom priznal náhradu nemajetkovej ujmy
každému po 150.000 EUR.

16. Žalovaný sa v súvislosti so spornou otázkou výšky náhrady za nemajetkovú ujmu bránil poukazom
na svoj postoj, t.j. že sa žalobcom ospravedlnil, že nechal rodičom postaviť a osadiť na mieste
nehody pomník, čím prejavil určitú ľútosť. Poukázal taktiež na následky v jeho živote, kedy si
vykonáva vysoký trest, ďalej, že jeho manželstvo sa rozpadlo. Prízvukoval, že nešlo o úmyselný,

ale o nedbanlivostný trestný čin, pričom po nehode bol sám 10 dní v kóme a písomne sa žalobcom
ospravedlnil. Ospravedlnenie by malo byť súčasťou trestného spisu. Procesný postoj žalovaného v
rámci tohto civilného konania korešpondoval s názorom intervenienta, ktorý nárok žalobcov neuznal.
Naďalej mal za to, že žalobcovia si uplatňujú neprimerane vysokú sumu náhrady. Žalovaný uviedol, že
nespochybňuje existenciu citovej ujmy žalobcov v dôsledku tejto tragickej nehody, avšak poukazoval na

vek žalobcov v čase nehody, na skutočnosť, že neboli odkázaní výživou na svojich rodičov, že mali svoje
rodiny a boli osamostatnení. V súlade s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach a s poukazom
na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach argumentoval, že rozpätie priznávanej
náhrady v obdobných veciach sa pohybuje od 5.000 do 10.000 EUR. V tomto rozpätí by sa mal súd v
tomto konaní pri rozhodovaní pohybovať, samozrejme, pokiaľ intervenient takúto výšku uzná.

17. Súd vykonal dokazovanie oboznámením trestného spisu a výsluchom žalobcov.

18. Okresný súd Košice-okolie rozsudkom č.k. 6T/123/09-504 zo dňa 28.7.2015 uznal žalovaného
vinným, že dňa 27.2.2009 okolo 17,00 hod. po požití alkoholických nápojov s obsahom 1,87 promile

alkoholu v krvi viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi EVČ: K. XXXES po ceste
III.triedy č. 068019 v smere od obce Vajkovce na obec Budimír v okrese Košice-okolie, kde na rovnom
úseku cesty pred diaľničným privádzačom prešiel s vozidlom celou jeho šírkou do protismernej časti
vozovky, narazil do oproti jazdiaceho osobného motorového vozidla zn. Peugeot 405 EVČ: K. XXXBRa spôsobil okamžitú smrť jeho vodiča V. Č. a jeho spolujazdkyne V. Č., teda závažnejším spôsobom
konania ako vodič dopravného prostriedku v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť,
ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, spôsobil z nedbanlivosti smrť dvoch osôb v stave vylučujúcom

spôsobilosť, ktorý si privodilvplyvom návykovej látky, vykonával inú činnosť, pri ktorej mohol ohroziť život
alebozdravieľudíalebospôsobiťznačnúškodunamajetku,čímspáchalprečinusmrteniavjednočinnom
súbehu s prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

19. Za tento prečin bol žalovaný odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a

zaradenýnavýkontrestusminimálnymstupňomstráženia.Zároveňmuboluloženýtrestzákazučinnosti
vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 7 rokov. Súd zároveň odkázal poškodených
s nárokom na náhradu škody na občianske súdneho konanie.

20. Z odôvodnenia trestného rozsudku vyplýva, že žalovaný vyhlásil, že sa cíti byť nevinný. Súd
konštatoval, že svojim konaním žalovaný porušil chránený spoločenský záujem, ktorým je ľudský život a

tiež záujem na ochrane ľudského života, zdravia a majetku pred osobami, ktoré v stave po požití alkoholu
v množstve, ktoré výrazne znižuje ich schopnosti, vykonávajú činnosť, pri ktorej môžu ohroziť tieto
záujmy. Podľa spôsobu konania žalovaného, charakteru a intenzitu útoku, súd konštatoval, že vo vzťahu
kľudskýmživotomišloonedbanlivostnékonanieavovzťahukvykonávaniuvedeniamotorovéhovozidla
v stave vylučujúcom spôsobilosť o úmyselné konanie. Súd za jedinú priamu príčinu smrti poškodených

pokladal dopravnú nehodu, ktorú zavinil a spôsobil obžalovaný, s tým, že rodičia žalobcov nenesú
žiaden podiel na spôsobení smrteľných následkov. Súd mal nepochybne za preukázané, že obžalovaný
bezprostredne pred dopravnou nehodou požíval alkoholické nápoje, v dôsledku čoho si privodil stav
opilosti s koncentráciou alkoholu v krvi v čase dopravnej nehody minimálne 1,87 promile. Išlo tak o
porušenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v ust. § 4 ods.

2 písm. c), ktorý stanovuje pre vodiča zákaz viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej
návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme. Pri
určovaní druhu a výmery trestu súd bral do úvahy spôsob spáchania skutku, význam spôsobeného
následku, zavinenie pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Mal nepochybne za preukázané, že
išlo o nezodpovedné, bezohľadné a spoločnosťou netolerovateľné konanie, ktorým žalovaný nenávratne

porušil dva najvýznamnejšie chránené spoločenské záujmy, t.j. dva ľudské životy. Obžalovanému bolo
do zadržania vodičského oprávnenia v dôsledku tejto nehody uložených celkovo sedem blokových
pokút za rôzne priestupky v cestnej premávke a jedenkrát zadržaný vodičský preukaz v správnom
konaní. Predmetný skutok súd hodnotil ako závažné zlyhanie obžalovaného, ktorý ešte aj po spáchaní
predmetného skutku porušoval predpisy o cestnej premávke. Súd pri rozhodovaní o treste prihliadol aj

na osobu žalovaného, ktorý bol v minulosti 5 krát súdne trestaný, naposledy pre trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby a nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, za
čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, podmienečne bol prepustený
so skúšobnou dobou 4 rokov.

21. Proti citovanému trestnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý spochybnil výrok okresného
súdu o uznanej vine s tým, že poukázal na nevierohodnosť záverov vykonaného dokazovania.

22. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 7To/123/2015-557 zo dňa 6.4.2016 odvolanie žalovaného
zamietol. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so závermi súdu prvého stupňa a konštatoval, že

príčinou vzniku dopravnej nehody nebola technická porucha na vozidle vedenom žalovaným, ale jeho
fyzická nespôsobilosť viesť v danom čase motorové vozidlo z dôvodu, že bol pod vplyvom alkoholu.

23. Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2016.

24. Z obsahu trestného spisu ďalej súd zistil, že vo veci súd prvého stupňa rozhodol rovnako dva krát.
Žalovaný podal odvolanie proti obom rozsudkom.

25. Žalobkyňa v 1. rade vypovedala, že v deň, kedy sa stala nehoda, práve volala na mobil svojej mame,
nakoľko sa mali spolu stretnúť v T. a stráviť spolu víkend. Chystali sa osláviť narodeniny ako aj meniny.

Počas telefonického rozhovoru riešili otázku svadobných šiat, žalobkyňa sa totiž mala v blízkej dobe
vydávať. Mama jej hovorila, že sa práve s otcom vracajú z nákupu, už sú pri Zelenom dvore a smerujú
domov. Zrazu ostal telefón hluchý, žalobkyňa si myslela, že sa mame vybil mobil, preto volala otcovi,
ale ten tiež nedvíhal. Bola znepokojená, tušila, že sa niečo stalo. Preto sa vybrala za rodičmi. Cestouk miestu nehody na výpadovke videla stáť množstvo áut. Bola tam už polícia, ktorá dokumentovala
nehodu. Videla tiež helikoptéru. Policajti ju tam už nepustili. V spoločnej domácnosti s rodičmi v dome
v T. býval aj starý otec, otec jej mamy, Q. V.. Tento bol chorý, odkázaný na pomoc. Aj v deň nehody

čakal doma na rodičov a tešil sa na spoločnú oslavu cez víkend. Starému otcovi museli žalobcovia
oznámiť, čo sa stalo. Zrútil sa mu celý svet, rovnako, ako aj im. Starý otec o pár mesiacov na to od žiaľu
zomrel. Žalobkyňa rodičov veľmi milovala, každý deň na nich myslí. Pociťuje hlboký zármutok, že jej
deti, vnúčatá, nepoznajú svojich starých rodičov. Dcérka sa jej pýtala, ako môžem žiť bez svojej mamky,
či to je vôbec možné. Pamätala sa na to, že ešte týždeň pred nehodou mama darovala jej a bratovi

dala dve rozpolené srdiečka a vravela, že tieto dve polovičky patria k sebe, aby s bratom vždy držali
pri sebe. Rodičia im dali život a lásku. Nepozná rodičov, ktorí by boli takými dobrými rodičmi, akými boli
pre nich. Celý život v nich budovali silu, lásku, úctu, aby si vážili iných ľudí, aby boli čestní a pracovití.
Takto ich viedli celý život. Po nehode, keď išla žalobkyňa domov, priala si nabúrať do prvého stromu.
Znášala veľmi ťažko, že trestné konanie trvalo 8 rokov. Chodila na súd, vypovedala, videla žalovaného,
ako sa k celému staval, že v ňom nebolo ani trochu pokory, ani trochu ľútosti a úcty. Telefónne čísla

svojich rodičov má stále uložené v mobile. Veľmi ťažko znášala, že sa nemohla podeliť s rodičmi o radosť
z narodenia svojich detí, tešiť sa spolu, poradiť sa s nimi. Otec aj mama boli jej životom. Nesmierne
sa navzájom ľúbili, stále sa navzájom objímali a pomáhali si. Bola to nevýslovná bolesť, keď s bratom
museli ísť identifikovať telá rodičov. V čase, kedy rodičia umreli, si práve zariaďovala byt, kde mala bývať
s manželom. Zo spoločnej domácnosti, ktorú viedla s rodičmi, sa odsťahovala mesiac pred nehodou.

Jej brat v tom čase pracoval v Bratislave, ale na víkendy vždy chodil domov k rodičom, rovnako aj ona
s manželom. Všetky víkendy trávili spoločne. Obzvlášť s mamou boli veľmi úzko naviazané, keď bolo
jednej ťažko, druhá to hneď vycítila. Žalobkyni sa narodili dve deti; syn v roku 2010 a dcéra v roku 2014.

26. Žalobca v 2. rade vypovedal, že on aj sestra mali veľmi hlboký vzťah s rodičmi. Trávi Od detstva trávili

všetok voľný čas s nimi. Rodičia im poskytli neskutočné bezpečné zázemie, snažili sa zo všetkých síl
vychovávať ich čo najlepšie. Viedli ich k usilovnosti, pracovitosti, čestnosti. Všetky voľné víkendy trávili
spolu a to aj po tom, čo odišiel do zahraničia za prácou; rodičia ho chodili vyzdvihnúť na stanicu.. Od
otca sa veľa naučil, od malička sa mu venoval, bol veľmi pedantný. Otec bol profesionálny vodič, jazdil
na kamióne a často žalobcu brával na cesty nielen po Slovensku, ale aj do zahraničia. Rodičia ich oboch

podporovali, kedykoľvek sa mohli na nich obrátiť, požiadať o pomoc, o radu. Mohli sa s nimi rozprávať
o všetkom. On i sestra bývali spolu s rodičmi, kúpili si spoločne rodinný dom, kde chceli bývať aj spolu
s dedom, matkiným otcom. Žalobca som zobral v roku 2006 hypotekárny úver práve pre účely kúpy
spoločného domu a otec potom dom prestaval. V tomto dome chceli spoločne bývať a tráviť spoločné
chvíle a dochovať starého otca. Tesne pred osudným dňom si s otcom zakúpili starú Škodu, ktorú chceli

zrekonštruovať, čo spolu už dlho plánovali. Aj v deň nehody mali prísť rodičia vyzdvihnúť žalobcu na
stanicu. K stretnutiu už nedošlo. Prišla sestra, ktorá mu oznámila, čo sa stalo. Išli na miesto nehody
a tam videl, čo sa stalo. Potom sa vybrali za starým otcom. Keď ho starý otec uvidel, veľmi sa tešil,
že ho opäť vidí. Vzápätí sa dozvedel, čo sa stalo, že stratil dcéru aj zaťa. Táto osudná správa bola
pre neho hrozným úderom. Sestra musela zavolať sanitku. Zrútil sa im celý život. Mali pocit, že všetko

stratili. Do domu už viac nemohol vkročiť, nebol schopný ďalej tam bývať, vždy mu to pripomínalo pekné
chvíle s rodičmi. Aj z tohto dôvodu sa so sestrou rozhodli, že dom predajú. Starého otca presťahovali
do sestrinho bytu a tento v priebehu 6 mesiacov, utrápený tým, čo sa stalo, zomrel. Je to už 8 rokov,
ale stále sa mu o tom ťažko hovorí.

27. Po vrátení veci odvolacím súdom súd vykonal dokazovanie oboznámením písomného
ospravedlnenia žalovaného zo dňa 23.5.2009 a fotografie, ktorou žalovaný preukazoval osadenie
pomníka na pamiatku rodičov žalobcov.

28. V liste žalovaného zo dňa 23.5.2009 sa uvádza: „Vážená rodina Č., tento list sa mi nepíše ľahko,

ale chcem Vám touto cestou vyjadriť dodatočne úprimnú sústrasť nad stratou Vašich rodičov, blízkych
V. Č. P. V. Č.. Áno, ja som ten, ktorý sa s nimi v ten osudný piatok zrazil za tak tragických okolností. Je
mi nesmierne ľúto toho čo sa stalo. Mne dal Boh druhú šancu a oni zomreli. Keby som dokázal vrátiť
čas...určite by sa to takto nestalo. Viem, že nič nedokáže nahradiť rodičov a blízkych, viem čo je bolesť v
srdci, lebo tiež mi v týchto dňoch zomrel otec, manželka pár dní po nehode potratila...za zlomok sekundy

sa zmenili toľké osudy ľudí...Môj život sa tiež navždy zmenil, som vážne zranený s trvalými následkami...
Prosím Vás o odpustenie, budem ctiť ich pamiatku tak ako pamiatku svojich rodičov. Česť ich večnej
pamiatke. S úctou J. S.“.29. Žalobcovia potvrdili, že list (ospravedlnenie) žalovaného im bol doručený. Jeho obsah však vnímali
negatívne, nepovažovali ho za skutočné ospravedlnenie, ale za vyhýbanie sa prijatiu zodpovednosti.
V liste totiž nepadlo ani slovo o tom, že žalovaný sa cíti vinným, že prijíma resp. prijme trest, ktorý mu

patrí. V prvej časti listu žalovaný konštatuje, čo sa vlastne stalo, v druhej časti poukazuje na to, že niečo
podobné sa stalo aj jemu, pričom ide o udalosti, ktoré sa mu stali až po smrti rodičov žalobcov a čo
sa týka jeho slov, že si bude ctiť pamiatku rodičov, správanie žalovaného počas trestného konania aj
počas civilného konania tomuto vyhláseniu nezodpovedá. Pamiatku rodičov žalobcov si žalovaný ctil
tak, že v súčasnosti uplynulo 10 rokov od ich smrti a žalovaný stále neprijal zodpovednosť za svoj čin.

Svojim činom vytvoril dieru v životoch žalobcov, ktorá sa už nedá ničím vyplniť.

30. Z fotografie, ktorou žalovaný preukazoval osadenie pomníka na pamiatku rodičov žalobcov súd zistil,
že na pomníku je uvedené: „Na tomto mieste dňa 27.2.2009 tragicky zahynuli V. P. V. Č.. Spomíname
a nezabúdame.“

31. K pomníku žalobca v 2.rade uviedol, že až doposiaľ (t.j. do predloženia fotografie) nevedel, kto dal
pomník postaviť. Vedel, že sa nachádza na mieste nehody, pretože tadiaľ asi dva roky po smrti rodičov
prechádzal a videl ho z auta. Ide o pomník, vyhotovený zo štyroch betónových tvárnic, postavených
v tvare kríža. Netušil, či je tam niečo napísané. Pre žalobcov je veľmi ťažké chodiť na toto miesto,
resp. okolo tohto miesta, je to maximálne bolestivé. Tam žalobcovia videli svojich rodičov ležať na zemi,

prikrytých plachtami.

32. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

33. Podľa ust. § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

34. Podľa ust. § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

35.Podľaust.§13ods.3Občianskehozákonníka,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

36. Podľa ust. § 15 Občianskeho zákonníka, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu
jeho osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

37.Podľaust.§16Občianskehozákonníka,ktoneoprávnenýmzásahomdoprávanaochranuosobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

38. Predmetom tohto konania bol nárok žalobcov na priznanie finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu,
ktorá vznikla smrťou ich rodičov, podľa vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane

osobnosti.

39. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú: 1. porušenie právnej povinnosti,
resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za zásah do osobnostných práv
žalobcov), 2. existencia ujmy v osobnostných právach a 3. príčinná súvislosť medzi touto ujmou a

protiprávnym konaním.

40. Čo sa týka prvého predpokladu, v konaní nebolo sporné, že žalovaný J. S. bol právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie č.k. 6T/123/09-504 zo dňa 28.7.2015 v spojení s uznesením
KrajskéhosúduvKošiciachč.k.7To/123/2015-227zodňa6.4.2016uznanývinnýmzospáchaniaprečinu

usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods.2 písm.a), ods.4, ods.5 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinomohrozeniapodvplyvomnávykovejlátkypodľa§289ods.1Trestnéhozákona,ktorýspáchaltak,
že dňa 27.2.2009 po požití alkoholických nápojov s obsahom 1,87 promile alkoholu v krvi viedol osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi EVČ: K. XXXES, narazil do oproti jazdiaceho osobnéhomotorového vozidla zn. Peugeot 405 EVČ: K. XXXBR a spôsobil okamžitú smrť rodičov žalobcov V. Č.
P. V. Č.. Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2016. Protiprávnosť správania žalovaného
spočíva v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v ust. §

4 ods. 2 písm. c), ktoré stanovuje pre vodiča zákaz viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo
inej návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme.

41. Trestný súd jednoznačne za jedinú priamu príčinu smrti rodičov žalobcov pokladal správanie
žalovaného; rodičia žalobcov teda nemali žiaden podiel na spôsobení smrteľných následkov.

42.Čosatýkaďalšiehopredpokladu-ujmynaosobnostnýchprávach,súdvovzťahukotázkedôvodnosti
základu uplatneného nároku, ako aj vo vzťahu k otázke danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcov
poukazuje na nižšie uvedenú právnu argumentáciu, ktorá vychádza z ustálenej súdnej judikatúry:

43. Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a

slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť
vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a
každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

44. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie
obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je toto právo zakotvené v článku 16 Ústavy
Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v

prípadochustanovenýchzákonomavčlánku19ods.1-každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

45. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku
z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina, na ktorom je založený

článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto
dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti
medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia
neskôr spolu nežijú.“ Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a
rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.

46. Človek vo všeobecnosti počas svojho života vstupuje do mnohých medziľudských vzťahov; v rodine,
škole,bydlisku,napracoviskuvytvárarôznespoločenstvá,partnerstváakolektívy.Rodinnévzťahypatria
medzi najfrekventovanejšie medziľudské vzťahy; najintímnejšími a najsúkromnejšími z nich sú spravidla
vzájomné vzťahy medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi. Vo vnútri rodiny vzniká celý komplex

najrozmanitejších vzťahov a väzieb takej povahy a takého charakteru, že jedným vonkajším zásahom
vedeným proti niektorému členovi rodiny môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých
členov rodiny. Osobitnou stránkou tohto komplexu je nielen to, že a/ určitý vonkajší negatívny vplyv
(zásah), ktorý jedna strana tohto vzťahu (jeden z manželov alebo jeden rodinný príslušník) považuje
subjektívne za ujmu na svojej osobnosti, je spravidla aj druhou stranou tohto vzťahu (druhým manželom

alebo rodinným príslušníkom) subjektívne vnímaný ako osobná ujma, ale tiež to, že b/ ujma spôsobená
jednej strane takéhoto rodinného vzťahu ujmou druhej strany daného vzťahu aj objektívne (skutočne)
môže byť. Nie je preto vylúčené, že ten istý zásah do niektorej súčasti všeobecného práva na ochranu
osobnosti jedného z manželov alebo členov rodiny je zároveň zásahom do niektorej (rovnakej alebo
odlišnej) súčasti všeobecného práva na ochranu osobnosti druhého manžela alebo iných členov rodiny.

Bezpochyby je aj v tomto prípade dotknutá konkrétna fyzická osoba s univerzálnymi a individuálnymi
vlastnosťami.

47. Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka teda ako integrálna
súčasť jednotného (všeobecného) práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo na súkromie, zahŕňajúce

širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného
myšlienkového a citového života. V najširšom zmysle sa toto právo týka aj práva na uchovanie
pamiatky po najbližšom rodinnom príslušníkovi. Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí neraz zraňujúco,
znevažujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu rozličné ujmy. Normy občianskeho práva preto vrámci ochrany osobnosti zabezpečujú aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Vychádzajú
z poznania, že za života vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po smrti fyzickej
osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na zomrelého a úcty k nemu.

Význam takýchto pút a väzieb, i keď pretrvávajú v pozmenenej podobe poznačenej smrťou (ktorá v tejto
sfére môže mať niekedy dokonca aj umocňujúci vplyv), je nepopierateľný.

48. Samotný zánik rodinnoprávnych vzťahov (z pohľadu striktne právneho) v dôsledku smrti rodiča alebo
manžela neznamená automaticky zánik väzieb pozostalých na osobu zomrelého v celej ich škále. Nie

je preto vylúčené, že určitý zásah, ku ktorému došlo po smrti fyzickej osoby, je neoprávneným zásahom
nielen do osobnosti zomrelého (napríklad jeho občianskej cti a dôstojnosti), ale zároveň aj do osobnosti
pozostalých (napríklad do ich práva na súkromie, zachovanie úctivej pamiatky na zomrelého). Podľa
individuálnych okolností, za ktorých došlo k takémuto zásahu, prichádza preto do úvahy tak možnosť tzv.
postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka, ako aj
možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia

v danom prípade zvolili druhú z uvedených možností.

49. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahudoprávanasúkromiedruhejztýchtoosôb.Právonasúkromietotižzahŕňaajprávofyzickéosoby

vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citové oblasti, aby tak fyzická osoba
mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na
súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá
mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)

ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu
vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

50. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú

exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli, ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého

je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a
ak ich niet, o rodičov.

51. Zhrnúc vyššie uvedené, čo sa týka existencie ujmy na osobnostných právach, vykonaným
dokazovaním, predovšetkým výpoveďou žalobcov, mal súd nesporne za preukázané, že medzi nimi
a rodičmi v čase ich smrti existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života v takej intenzite, že smrť rodičov zasiahla do práva žalobcov na

súkromie, najmä do ich práva na rodinný život. Žalobcovia utrpeli vážnu citovú ujmu vo forme šoku,
smútku zo straty najbližších osôb a nenávratne stratili možnosť udržiavať a rozvíjať vzťahy s rodičmi a
ďalšími členmi rodiny, založené na silných citových väzbách. Uvedená skutočnosť a tvrdenia žalobcov
v tomto smere spochybňované ani neboli. Súd poukazuje aj na to, že žalobcovia v trestnom konaní
vypovedali rovnako, ako v tomto konaní.

52. Čo sa týka príčinnej súvislosti, je nepochybné, že spôsobená ujma je jediným a priamym následkom
protiprávneho konania žalovaného; inak povedané, nebyť protiprávneho konania žalovaného, ktorým
bola spôsobená smrť rodičov žalobcov, žalobcovia by ujmu neutrpeli.

53. Po ustálení záveru o splnení všetkých predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
sa súd zaoberal výškou náhrady za nemajetkovú ujmu.54. Tak ako morálne zadosťučinenie, tak aj zadosťučinenie v peniazoch sleduje rovnaký cieľ, t.j.
primerane, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne a účinne vyvážiť a zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Z uvedeného vyplýva, že aj pri určení výšky relutárnej

satisfakcie sa musí prihliadať k prvoradej satisfakčnej funkcii priznávanej peňažnej čiastky.

55. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné okolnosti
posudzovaného prípadu. Pre určenie výšky požadovanej náhrady sú rozhodujúce výlučne hľadiská
vyplývajúce z ustanovenia § 13 odst. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. 1. závažnosť (intenzita) vzniknutej

ujmy a 2. okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

56. Čo sa týka prvého hľadiska - závažnosti vzniknutej ujmy, intenzita nepriaznivého následku je
v prípade usmrtenia blízkej osoby jednoznačne vnímaná ako objektívne veľmi vysoká; ide totiž o
následok nereparovateľný, obsahujúci prvok nečakanosti a nezmeniteľnosti. Celková doba pôsobenia
nepriaznivého následku zásahu do osobnostných práv pozostalých je značne dlhá, časovo presnejšie

bližšie neurčiteľná.

57. Čo sa týka druhého hľadiska - okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, v rozhodovacej praxi
súdov sa postupne ustálili kritériá pre určenie výšky náhrady poskytovanej pozostalým osobám. Ide
jednak o okolnosti na strane žalobcov (pozostalých) a jednak o okolnosti na strane žalovaného ako

zodpovedného subjektu.

58. Medzi okolnosti na strane žalobcov patrí intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, vek zomrelého
a pozostalého, otázka hmotnej závislosti pozostalého na zomrelej osobe, otázka danosti morálneho
zadosťučinenia napr. vo forme právneho postihu žalovaného (spravidla trestnoprávna sankcia). Je

zrejmé, že hoci strata rodiča predstavuje ujmu v každom veku, bude táto inak znášaná u batoľaťa,
ktoré si stratu nie je schopné plne uvedomiť, avšak absencia rodiča ho bude ovplyvňovať a sprevádzať
celým ďalším životom, inak u dieťaťa školského veku, ktoré je na rodičovi citovo závislé, alebo u
dospelého jedinca, ktorý už nežije v spoločnej domácnosti s rodičom a má vlastní rodinu. Zohľadniť
vek je však potrebné aj z opačnej perspektívy; inak je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi,

inak strata dospelého jedinca - rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku z pohľadu
jeho vnúčat. Z hľadiska danosti morálneho zadosťučinenia je zrejmé, že písomné ospravedlnenie
nebude mať žiadnu satisfakčnú hodnotu pre novorodenca, ktorý stratil matku, ale pre jej manžela
už áno. Morálne zadosťučinenie môže mať mnoho foriem, napr. odsúdenie žalovaného v trestnom
konaní. Z tohto pohľadu je tiež potrebné skúmať postoj žalovaného k udalosti, resp. k svojmu konaniu,

ktoré viedlo k usmrteniu. Relevantné môže byť ospravedlnenie, prejav ľútosti, dobrovoľné, hoci aj
čiastočné poskytnutie finančných prostriedkov a teda aktívne prejavená snaha žalovaného mimosúdne
zabezpečiť postihnutým konkrétnu satisfakciu na zmiernenie následkov zásahu, napr. formou prejavenej
účasti s postihnutými, súčinnosťou s nimi.

59. V súlade s usmernením odvolacieho súdu pri úvahe o primeranosti a výške priznanej náhrady súd
ozrejmuje, na ktoré konkrétne okolnosti prípadu prihliadol:

60. Súd prihliadol na typ príbuzenského pomeru medzi žalobcami a zomrelými, ktorí boli rodičmi
žalobcov,naichvek,akoajintenzituichvzťahov.Včasesmrtirodičovboližalobcoviadospelí-žalobkyňa

v 1.rade mala 29 rokov, žalobca v 2.rade 33 rokov. Ich rodičia mali obaja 55 rokov, boli teda ešte
v aktívnom veku, zdraví, obaja pracovali. Ako nesporne vyplynulo z vykonaného dokazovania, medzi
žalobcami a ich rodičmi v čase ich smrti existovali mimoriadne silné, pozitívne emocionálne putá, o
čom svedčí aj fakt, že ešte aj v tomto veku žalobcovia (hoci dotknutí neboli vzájomne vo vzťahu
materiálnej odkázanosti) na základe vlastného rozhodnutia zdieľali s rodičmi spoločnú domácnosť v

spoločne kúpenom rodinnom dome v T.. Žalobkyňa sa z domu odsťahovala len mesiac pred ich smrťou
z dôvodu, že plánovala uzavretie manželstva a založenie rodiny. Žalobcovia teda ešte nemali založené
„vlastné“ rodiny. Žalobcovia s rodičmi trávili množstvo času, rodičia ich celý život podporovali, pomáhali
im, poskytovali bezpečné zázemie po všetkých stránkach, viedli ich k láske, pracovitosti, čestnosti. Mohli
s nimi zdieľať akékoľvek problémy a starosti, poradiť sa s nimi, žalobca v 2.rade sa spolu s otcom

venovali spoločným záľubám.

61. Súd mal teda za preukázanú prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb medzi
žalobcami a nebohými rodičmi, výsostne na emocionálnom základe. Smrť rodičov bola pre žalobcovtraumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v ich psychike vo forme smútku zo straty blízkych osôb,
ktorý smútok neustále pretrváva. Žalobcovia s nebohými tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými
sociálnymi a citovými väzbami a z nečakanej smrti doposiaľ prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva.

Odo dňa smrti rodičov stratili možnosť viesť s nimi súkromný život a túto stratu doposiaľ prekonávajú
s ťažkosťami. Smrťou rodičov žalobcovia stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov
s nimi a ide o stav trvalý a nenapraviteľný. Žalobcom vzniknutá trauma je neodstrániteľná, došlo k
nenávratnej deštrukcii medziľudských vzťahov a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv
žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromný a rodinný život.

62. Ľudský život nie je obchodovateľný tovar a jeho hodnota je v peniazoch nevyčísliteľná. Možno
iba zmierniť ťažkú citovú ujmu pozostalých formou právnych prostriedkov upravených v Občianskom
zákonníku. Je nutné vcítiť sa do prežívania pozostalých blízkych osôb, akú ujmu a traumu predstavuje
pre nich smrť blízkej osoby, ktorú stratili v dôsledku protiprávneho zavineného konania inej osoby.

63. Súd ďalej prihliadol aj na intenzitu následku, ktorá je v predmetnej veci umocnená aj faktom, že
žalobcovia stratili oboch rodičov a to naraz, v jednom momente.

64. Je pravdou, že istým morálnym zadosťučinením pre žalobcov bolo odsúdenie žalovaného v trestnom
konaní. Súd však považuje za potrebné poukázať na časový aspekt, t.j. dobu, ktorá uplynula do

právoplatnosti trestného rozsudku. Trestné konanie trvalo 7 rokov. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
vo svojom prvom rozsudku poukazoval na správanie žalovaného v trestnom konaní (žalovaný podal
dva krát odvolanie proti odsudzujúcim rozsudkom), nechcel tým spochybňovať právo žalovaného na
realizáciu prostriedkov procesnej obrany a vo využití týchto prostriedkov vidieť jeho snahu predlžovať
trestné konanie. Súd len poukazuje na to, že žalobcovia na túto morálnu satisfakciu čakali značnú dobu

od smrti svojich rodičov, čo podľa názoru súdu nie je zanedbateľný aspekt.

65. Čo sa týka samotného subjektívneho postoja žalovaného k udalosti, resp. k svojmu konaniu, ktoré
viedlo k usmrteniu, súd prvej inštancie vo svojom prvom rozsudku uviedol, že žalovaný žalobcom
neposkytol žiadne ospravedlnenie, žiaden skutočne úprimný prejav ľútosti, aktívne neprejavil žiadnu

snahu poskytnúť žalobcom konkrétnu, či už morálnu alebo peňažnú satisfakciu na zmiernenie následkov
zásahu. V dovtedajšom konaní totiž žalovaný v tomto smere nič neuviedol. Až v odvolaní poukázal na
to, že žalobcom ešte počas trestného konania poslal písomné ospravedlnenie (ktoré písal jeho obhajca
JUDr.M.) a dal vyhotoviť a osadiť na mieste nehody pomník na pamiatku rodičov žalobcov.

66. V konaní bolo preukázané, že žalovaný skutočne zaslal žalobcom písomné ospravedlnenie a dal
osadiť pomník. Čo sa týka pomníka, žalovaný nepreukázal, že by uvedenú skutočnosť dal žalobcom na
vedomie. Čo sa týka ospravedlnenia, súd sa stotožňuje s pocitmi, ktoré v nich obsah ospravedlnenia
mohol vyvolať a teda, že ho nevnímali ako skutočne úprimne prejavenú účasť na ich traume a zármutku.
Prevažná časť ospravedlnenia sa totiž zameriava na osobu samotného žalovaného, ktorý poukazuje

na vlastné negatívne následky vo svojom živote. Bez ohľadu na to, že žalovaný síce využíval právom
dovolené prostriedky procesnej obrany v trestnom konaní, prejavil tak aj svoj subjektívny postoj k
udalosti resp. svojmu konaniu, pretože viac krát prehlásil, že sa necíti byť vinným. Sú preto prirodzené
a pochopiteľné pocity žalobcov, ktorí napriek ospravedlneniu takto prejavený postoj žalovaného vnímali
ako neprijatie viny, neprijatie zodpovednosti a trestu a preto sa v tomto kontexte ospravedlnenie

žalovaného javí ako účelové a formálne. Napokon, subjektívny postoj žalovaného je zrejmý aj z
tohto civilného súdneho konania, keď žalovaný napriek právoplatnému trestnému rozsudku vyhlásil,
že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy neuznáva a voči žalobcom si dokonca uplatňoval
aj náhradu trov konania. Pokiaľ žalovaný tento svoj postoj obhajoval poukazom na súlad s obranou
intervenienta, ktorý nárok žalobcov neuznal, takúto obranu súd pokladá za účelovú a absurdnú. Takýto

postoj nesvedčí pre záver o existencii aktívne prejavenej snahy žalovaného zabezpečiť postihnutým
konkrétnu satisfakciu na zmiernenie následkov zásahu, resp. snahy o urýchlené vyriešenie otázky
náhrady nemajetkovej ujmy. Od smrti rodičov žalobcov pritom uplynulo 10 rokov.

67. Čo sa týka osoby žalovaného, súd prihliadol aj na jeho zdravotnú situáciu po dopravnej nehode. Bolo

nesporné, že sám žalovaný bol bezprostredne po nehode 10 dní v komatóznom stave a ako vyplynulo
z odôvodnenia trestného rozsudku zo dňa 28.7.2015, žalovaný k svojmu zdravotnému stavu uviedol,
že má problémy s bedrom.68. Čo sa týka okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že jeho
konanie nebolo úmyselné, súd pokladá túto obranu za účelovú a neopodstatnenú. Z odôvodnenia
trestného rozsudku jednoznačne vyplýva, že žalovaný spáchal prečin usmrtenia v jednočinnom súbehu

sprečinomohrozeniapodvplyvomnávykovejlátky.Jesícepravdou,ževovzťahukľudskýmživotomišlo
zo strany žalovaného o nedbanlivostné konanie, avšak vo vzťahu k vykonávaniu vedenia motorového
vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť išlo o konanie úmyselné. Bolo nesporne preukázané, že
žalovaný bezprostredne pred nehodou požíval alkoholické nápoje, v dôsledku čoho si privodil stav
opilosti, hodnotený súdnou praxou ako stav vylučujúci spôsobilosť vykonávať vedenie motorového

vozidla a v takomto stave nasadol do vozidla, toto viedol a zapríčinil tým smrť dvoch osôb. Inak
povedané, nebyť úmyselného konania žalovaného, t.j. vykonávaniu vedenia motorového vozidla v
stave opilosti, k danému následku nemuselo dôjsť. Trestný súd preto konanie žalovaného hodnotil
ako závažnejší spôsob konania Aj trestný súd konštatoval, že išlo o nezodpovedné, bezohľadné
a spoločnosťou netolerovateľné konanie, ktorým žalovaný nenávratne porušil dva najvýznamnejšie
chránené spoločenské záujmy, t.j. dva ľudské životy. Žalovanému bolo do zadržania vodičského

oprávnenia v dôsledku tejto nehody uložených celkovo sedem blokových pokút za rôzne priestupky v
cestnej premávke a jedenkrát zadržaný vodičský preukaz v správnom konaní. Súd ďalej zdôrazňuje
trestným súdom konštatovaný fakt, že príčinou vzniku dopravnej nehody nebola technická porucha na
vozidle, ale fyzická nespôsobilosť žalovaného viesť v danom čase motorové vozidlo z dôvodu, že bol
pod vplyvom alkoholu. Na záver, vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd

poukazuje na nesporný fakt, konštatovaný aj trestným súdom, t.j. že rodičia žalobcov nemali žiaden
podiel na nehode a na spôsobení smrteľných následkov.

69. Čo sa týka samotnej výšky priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu, aj odvolací súd sám uviedol,
že judikatúra súdov, vzhľadom na absenciu danosti zákonných kritérií pre kvantifikáciu finančného

vyčíslenia nemajetkovej ujmy sa pri stanovení výšky tejto náhrady líši a to aj čo do konkrétne
priznávaných súm v skutkovo a právne podobných prípadoch. Odvolací súd však poukázal na
judikatúrnu činnosť súdov, ktorá vytvorila rámcový podklad, v ktorom je možné sa orientačne pohybovať,
s tým, že vo vzťahu k zásahom do súkromného a rodinného života spôsobených smrťou rodičov
priznávané náhrady oscilujú v čiastkach v rozmedzí od 5.000 do 30.000 EUR.

70. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade sú dané
konkrétne okolnosti, odôvodňujúce jeho výnimočnosť a priznanie náhrady vyššej, než aká vyplýva z
rozhodovacej činnosti súdov v analogických prípadoch.

71. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č.k. 7C 34/2012-159
zo dňa 21.5.2014, ktorým súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade (fyzická osoba a poisťovňa) zaplatiť
žalobcovi v 1.rade sumu 17.000 EUR, žalobcovi v 2.rade sumu 17.000 EUR, žalobcovi v 3.rade sumu
17.000 EUR, žalobcovi v 4.rade sumu 17.000 EUR a žalobcovi v 5. rade sumu 25.000 EUR. Krajský
súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6Co 883/2014-238 zo dňa 19.1.2016 rozsudok potvrdil. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 5.2.2016.

Z odôvodnenia citovaných rozsudkov je zrejmé, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú rodičmi, žalobcovia
v 3. a 4. rade súrodencami a žalobkyňa v 5.rade dcérou nebohej M..R., ktorá umrela na následky
dopravnej nehody, zavinenej žalovaným v 1.rade. Žalovaný v 1.rade riadil osobné motorové vozidlo,

pričom počas jazdy po Moldavskej ceste v smere na obec Moldava nad Bodvou pri prejazde križovatky
pri okamžitej rýchlosti 65,2 až 68,9 km/h riešil situáciu vpredu odbočujúceho vozidla vpravo bez zníženia
rýchlosti svojho vozidla tak, že vybočil zo smeru svojej jazdy, prešiel ľavou časťou vozidla cez stredovú
prerušovanú čiaru a v priestore nachádzajúcom sa pri dome zachytil ľavou prednou časťou vozidla
chodkyňu, ktorá sa nachádzala v protiľahlom jazdnom pruhu. Žalovaný bol uznaný vinným, nakoľko z

nedbanlivosti spôsobil smrť závažným spôsobom konania, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods.1, ods.2 písm.a) Trestného zákona. Súd pri rozhodovaní prihliadol na okolnosti vzniku nehody, t.j.
že zo strany žalovaného nešlo o úmyselné konanie, k nehode došlo v obci vo večerných hodinách
pri zhoršenej viditeľnosti, ako aj na podiel samotnej nebohej na škodovej udalosti, keďže vstúpila do
vozovky v čase, keď sa vo vzdialenosti 16,8 m až 35,5 m približovalo osobné motorové vozidlo. Ako

uviedol odvolací súd, žalovaný v 1.rade ani pri dovolenej rýchlosti 50 km/hod nemal možnosť vozidlo
zastaviť pred miestom zrážky. Žalobkyňa v 5. rade - dcéra nebohej, ktorej súd priznal najvyššiu náhradu,
mala v čase smrti matky 32 rokov.72. Výnimočnosť daného prípadu je daná komplexom konkrétnych okolností, na ktoré už súd poukázal
vyššie. Týmito sú prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb medzi žalobcami a nebohými
rodičmi, ďalej intenzita následku, ktorá je v predmetnej veci umocnená faktom, že žalobcovia stratili

oboch rodičov a to naraz, avšak najmä prítomnosťou okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

73. Ako vyplynulo z analogického prípadu, o ktorom rozhodoval Okresný súd Košice - okolie, súd priznal
piatim pozostalým spolu sumu 93.000 EUR, pričom sumu najvyššiu - 25.000 EUR priznal žalobkyni
v 5.rade v rovnakom príbuzenskom vzťahu k obeti (rodič obeť - dieťa pozostalý). Žalobkyňa v 5.rade

mala v čase smrti matky 32 rokov a teda, bola v obdobnom veku, ako žalobcovia v tomto konaní a
bola aj v rovnakom stave (ne)odkázanosti z hľadiska materiálneho. Súd v tomto obdobnom prípade
(v konaní pod sp.zn. 7 C 34/2012) taktiež prihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
pričom súd zdôrazňuje, že tieto okolnosti svedčili v „prospech“ žalovaného a v „neprospech“ poškodenej.
V prospech žalovaného svedčilo, že nešlo o úmyselné konanie, k nehode došlo v obci, vo večerných
hodinách, pri zhoršenej viditeľnosti. Žalovaný síce prekročil povolenú rýchlosť, avšak ako dokonca

uviedol odvolací súd, žalovaný ani pri dovolenej rýchlosti 50 km/hod nemal možnosť vozidlo zastaviť
pred miestom zrážky. V neprospech poškodenej (nebohej) svedčil jej podiel na škodovej udalosti, keďže
vstúpila do vozovky v čase, keď sa vo vzdialenosti 16,8 m až 35,5 m približovalo osobné motorové
vozidlo. Okolnosti prípadu, posudzovaného v tomto konaní naopak svedčia v neprospech žalovaného
a v prospech nebohých poškodených. Ako už súd uviedol vyššie, žalovaný spáchal prečin usmrtenia

v jednočinnom súbehu s ďalším prečinom - prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, pričom
vo vzťahu k vykonávaniu vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť išlo o konanie
úmyselné. Žalovaný bezprostredne pred nehodou požíval alkoholické nápoje, v dôsledku čoho si privodil
stav vylučujúci spôsobilosť vykonávať vedenie motorového vozidla a v takomto stave nasadol do
vozidla, toto viedol a zapríčinil tým smrť dvoch osôb. K nehode nedošlo za zhoršených poveternostných

podmienok, za zhoršenej viditeľnosti a príčinou vzniku dopravnej nehody nebola technická porucha
na vozidle, ale fyzická nespôsobilosť žalovaného viesť v danom čase motorové vozidlo z dôvodu, že
bol pod vplyvom alkoholu. Uvedený fakt predstavuje markantný rozdiel medzi konaním žalovaného v
porovnávanom prípade a konaním žalovaného v posudzovanom prípade a niet dôvodu pochybovať o
tom, že významným spôsobom môže ovplyvniť proces vyrovnávania sa s následkom tohto konania a

traumou u pozostalých. Veľmi podstatným je tiež fakt, že na rozdiel od porovnávaného prípadu obete,
t.j. rodičia žalobcov, neniesli žiaden podiel na nehode a na spôsobení smrteľných následkov.

74. Berúc zreteľ na vyššie uvedené, súd konštatoval, že žalobcom patrí právo na finančné
zadosťučinenie vyššie, ako v podobných prípadoch, pričom za primeranú výšku pokladal sumu 40.000

EUR pre každého zo žalobcov. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že hľadiská
vyplývajúce z ustanovenia § 13 odst. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. závažnosť (intenzita) vzniknutej ujmy
a2.okolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo,saobochdotýkajúvrovnakomrozsahu.Vprevyšujúcej
časti uplatneného nároku, poukazujúc na právny názor odvolacieho súdu, súd žalobu zamietol.

75. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu, ktorý konštatoval dôvodnosť základu nároku žalobcov, sa
súd už v tomto rozsudku nezaoberal námietkou premlčania, ani námietkou intervenienta, že v priebehu
konania v dôsledku zániku žalovaného v 2.rade ako subjektu, s ktorým uzavrel zmluvu o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zanikol jeho
právny záujem na výsledku konania a teda aj opodstatnenosť jeho zotrvania v konaní na strane

žalovaného, rovnako ani námietkou, v rámci ktorej spochybňoval existenciu zodpovednosti poisteného
ako prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu a nemajetkovú ujmu.

76. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

77. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

78. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods.1 CSP. Hoci súd žalobe nevyhovel v

celom rozsahu, súd konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
to vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí vždy od úvahy súdu,
po posúdení jedinečných okolností prípadu. Samozrejme, pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia
bude súd pri určovaní tarifnej hodnoty veci vychádzať len z výšky priznanej sumy.79. Podľa ust. § 262 ods.2 C.s.p. o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa

odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. (§ 48 ods. 2 veta prvá
Exekučného poriadku).