Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/114/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812206676
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8812206676.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej, sudkyne JUDr.

Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska5,85102Bratislava,IČO:35724803,zastúpenéhospoločnosťouTOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.,so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným 1) E.. G. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. č. XXX, XXX XX M., zastúpenému advokátom Mgr. Matúšom Mackom, so sídlom Karpatská
804/10, 089 01 Svidník, 2) F. Z., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XXX, XXX XX M., za účasti
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, na
strane žalovaných, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Sov. hrdinov 66/163,

089 01 Svidník, o zaplatenie sumy 5 502,65 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č.k. 5C/248/2012-383 zo dňa 25.02.2019 v spojení s opravným uznesením č.k.
5C/248/2012-469 zo dňa 10.09.2019 takto

r o z h o d o l :

Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom Šafárikovo nám.
7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962 do konania na strane žalovaných nepriberá.

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalovaným ani Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42
176 778 náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
takto:
„I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a v celom rozsahu.
II. Žalovaným 1), 2), ako aj vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a j ú trovy konania a trovy právneho
zastupovania v rozsahu 100 %, ktoré trovy je p o v i n n zaplatiť žalobca a o ktorých bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca sa žalobou súdu podanou 02.07.2012
domáhal toho, aby súd uložil žalovaným zaplatiť mu sumu 5 502,65 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 5 162,68 eura od 26.09.2010 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil
žalovaným zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Podľa žaloby je žalobca postupníkom zo
zmluvy uzatvorenej medzi ním a postupcom V. V., ktorou dňa 04.11.2009 postúpila na neho pohľadávku

vzniknutú zo zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorá bola so žalovaným v 1. rade uzatvorená 01.10.2002. Na
základe tejto zmluvy pôvodný veriteľ, V. V., poskytla žalovanému v 1. rade peňažné prostriedky ako
úver, za splácanie ktorého sa ako ručiteľ zaviazal žalovaný v 2. rade. Nakoľko žalovaní nesplnili zmluvne
dohodnuté povinnosti, splnenie povinností má im uložiť súd.Z vykonaného dokazovania súd zistil vznik záväzkového vzťahu medzi žalovanými a V. V. ako bolo
uvedené v žalobe, na základe ktorého bol poskytnutý úver vo výške 4 9769,09 eura, pri dohodnutej
úrokovej sadzbe 10,5 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru bol 2 % z výšky úveru a dohodnutý bol

poplatok za správu úveru vo výške 3,32 eura. Úver mal byť zaplatený v mesačných splátkach po 68,38
eura, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá k 20.09.2012. Žalovaný v 2. rade dohodou o ručení z
01.10.2002 vyhlásil, že pokiaľ záväzok zo zmluvy nezaplatí žalovaný v 1. rade, uhradí ho on.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 1. rade so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že úver splácal
pravidelne do času straty zamestnania, namietal premlčanie nároku, ako aj to, že k uzatvoreniu zmluvy o

postúpení pohľadávok došlo 04.11.2009 ešte počas platnosti úverovej zmluvy. Tomuto postúpeniu však
nepredchádzala výzva na splatenie jeho dlhu voči V.V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zo strany
žalobcu súd prvej inštancie uznesením č.k. 5C/248/2012-107 z 01.07.2014 konanie v časti o zaplatenie
sumy 2 836,22 eura zastavil.
Súd prvej inštancie, konštatujúc, že neboli splnené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách,
nebola preukázaná predchádzajúca písomná výzva pôvodného veriteľa zo zmluvy dlžníkovi, mal za

to, že neboli dodržané zákonné podmienky postúpenia bankovej pohľadávky, v dôsledku čoho žalobca
nebol aktívne vecne legitimovaný. Zmluva o postúpení pohľadávky je preto neplatná, preto žalobu
zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Obchodného zákonníka - § 497, §
502 ods. 1, na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 39, § 52 ods. 2, § 53 ods. 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2,

§ 100, § 101, § 111, § 524 ods. 1, 2, § 558, § 517 ods. 1, 2 a ustanovenia Zákona č. 483/2001 o bankách
- § 92 ods. 8, § 2 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalovaní
boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, preto im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Čo
sa týka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý bol vedľajším účastníkom v konaní

vystupujúcim na strane žalovaných, priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % aj tomuto združeniu
s konštatovaním, že úspech tohto subjektu, ktorý vystupuje v konaní s novým procesným označením
intervenient sa odvíja od úspechu žalovaných, preto mu taktiež voči žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
Opravným uznesením č.k. 5C/248/2012-469 z 10.09.2012 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza podľa neho z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom
žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.
Uviedol,žežalobcajesubjektom,ktorémubolaNárodnoubankouSlovenskaudelenébankovépovolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia. Pokiaľ, okrem iného, súd v žalobe tvrdil, že
nie je držiteľom bankového povolenia, toto tvrdenie pravdivé nie je. Nestotožňuje sa s výkladom súdu
k ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa žalobcu je nesporným, že peňažný záväzok žalovaného

v 1. rade vznikol už splnením záväzku postupcu, t.j. peňažný záväzok žalovaného v 1. rade vznikol
už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného v 1. rade. Dohoda
zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných
splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Z tohto zákonného ustanovenia taktiež

nevyplýva to, že by predmetom postúpenia mohla byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná,
vyplýva to z gramatického výkladu predmetného zákonného ustanovenia. Gramatickým výkladom nie
je možné dospieť k záveru, že oprávnením banky by bolo postúpiť len peňažný záväzok, ktorý je už
splatný. Žalobca uviedol, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pred postúpením postupca dodržal
všetky podmienky, ktoré ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá. Žalovaní boli postupcom opakovane

vyzývaní na úhradu omeškaných splátok. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutkové tvrdenia ohľadne
nepretržitého meškania žalovaného v 1. rade a opakovaných výzvach neboli protistranou popreté, preto
je podľa žalobcu potrebné považovať ich za nesporné skutkové tvrdenia, z ktorých mal súd vychádzať.
Poukázal taktiež na všeobecného obchodné podmienky V. V. z ktorých vyplýva, že klient výslovne
súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Pokiaľ súd

prvej inštancie žalobu zamietol, jeho rozhodnutie nie je správne. Namietal taktiež priznanie nároku na
náhradu trov konania združeniu, súd prvej inštancie rozhodoval za účasti Civilného sporového poriadku,
v tejto súvislosti poukázal na ust. § 255 ods. 1, § 60 CSP, v zmysle ktorých súd priznáva náhradu
trov konania strane sporu, pričom stranami v zmysle Civilného sporového poriadku § 60 sú žalobcaa žalovaní. Združenie tak nie je subjektom, ktorému môže byť priznaná náhrada trov konania. Žiadal
preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovaným zaplatiť sumu 2
666,43 eura s príslušenstvom a žalobcovi prizná voči žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného

aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaní ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie, v štádiu odvolacieho konania, Občianske združenie VŠEOBECNÁ

OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962
doručilo súdu písomnosť, ktorou žiadalo o realizáciu úkonov, ktorým by súd toto združenie pribral do
konania za účelom ochrany práv žalovaných.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
ako aj na rozhodnutie o pribratí osobitného subjektu do konania (§ 95 CSP), vzhľadom na včas podané

odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie mu predchádzajúce,
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do

tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať ho z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do
uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 29.01.2020 (§
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcu dôvodným nebolo a taktiež nebolo
dôvodnýmvyhovieťnávrhuObčianskehozdruženiaVŠEOBECNÁOCHRANAPRÁVSPOTREBITEĽOV

na pribratie do konania na stranu žalovaných.

6. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán
verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú
osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na

ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

Citovaným zákonným ustanovením sú stanovené podmienky, za ktorých súd môže, ale nemusí, ak to
nepovažuje za potrebné, pribrať do konania subjekt, predmetom činnosti ktorého je ochrana práv podľa
osobitného predpisu. Kritériom na rozhodnutie je potreba ochrany práv strany, ktorá môže byť daná

predovšetkým neschopnosťou strany dôsledne využívať svoje procesné práva a plniť si svoje procesné
povinnosti, prípadne neznalosť právnych noriem.
Zo spisu vyplýva, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, vstúpilo
do konania 21.09.2012 v záujme ochrany a podpory práv oboch žalovaných, združenie je zastúpené
advokátom. Je tak zrejmé, že nebolo potrebné, a to aj s prihliadnutím na zásadu procesnej ekonómie

konania pred súdom, priberať do konania na strane žalovaných ďalšie združenie, preto odvolací súd
rozhodol, že Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, IČO: 42 362
962, do konania na strane žalovaných nepribral.

7. Odvolacia argumentácia žalobcu, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia pochybení súdu prvej

inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie, čím malo dôjsť k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.9. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

10. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor) znemožňujúca strane realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní.
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne, jeho vzťahovaním na faktickú meritórnu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (Najvyšší súd Slovenskej republiky,

uznesenie z 13.08.2018, sp.zn. 4Cdo/104/2018). Platí taktiež, že samotné porušenie procesných
pravidiel stanovených procesnými právnymi predpismi ešte nemusí samo o sebe znamenať porušenie
práva na spravodlivý proces. V prípade subjektívneho práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž
vždy potrebné skúmať, či porušenie procesných predpisov ukrátilo jednotlivca v možnosti uplatňovať
jednotlivé procesné práva a vykonať procesné úkony, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre tento subjekt

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

11. Po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, jeho posúdením veci, ktorá bola
predmetom konania, listinami ktoré súdu predložil žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku,
má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie neporušil procesné pravidlá stanovené Civilným sporovým

poriadkom. Skutkový stav zistil z dôkazných prostriedkov predložených mu žalobcom, v rozhodnutí dal
jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne a v logickej postupnosti sformulované vysvetlenie dôvodov
rozhodnutia ku ktorému dospel.
Na týchto správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a k odvolacím dôvodom len

na zdôraznenie správnosti dodáva:

12. Sporové konanie je kontradiktórne, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje pre seba priaznivé následky, musí rozhodné skutočnosti tvrdiť, a k tvrdeným skutočnostiam
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Medzi povinnosťou tvrdenia

a povinnosťou označiť dôkazy je vzájomná väzba. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú
povinnostitvrdeniaaoznačeniadôkazovnapreukázanietvrdení,jedanýhypotézouprávnejnormy,ktorá
upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak obsah dôkazného bremena
(okrem skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena (Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku z 22.09.2010, sp.zn. 3MCdo/6/2010).

Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na podporu ktorého je v zmysle § 132 CSP povinný
označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci. Ustanovením § 185 CSP je
zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov,
ktoré mu navrhli strany sporu, pričom u spotrebiteľských sporov zohľadňuje potrebu kompenzácie
nerovného postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu

pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu v akom mu ho objasnia strany
sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.

13. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, v dôsledku nesplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie

pohľadávky voči žalovaným na žalobcu.

14. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi, ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na

strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009).15. Podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník„), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených zákonom o bankách.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie
zákonov v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.03.2018, aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 z
24.04.2018 zhodne konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách sú zákonnými

podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené
porušenie bankového tajomstva.

17. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí IV. ÚS 270/2012 z 31.05.2012 uviedol, že
rozhodovacia činnosť súdu má zodpovedať dôvere k rozhodovacej praxi súdov v zmysle právnej istoty

spočívajúcej v tom, že v skutkovo a právne porovnateľných veciach by sa malo rozhodovať obdobne, čo
je naplnené vtedy, ak ide o ustálenú rozhodovaciu prax súdu najvyššej súdnej inštancie. Uviedol taktiež,
že požiadavka právnej istoty neznamená, že judikatúra sa nemôže vyvíjať.

18. Ako už bolo uvedené, k podstate súdnej ochrany poskytovanej za účelom spravodlivého súdneho

konania, patrí dôkazné bremeno, ktoré je v sporovom konaní procesným inštitútom, spočívajúcim v
zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, z ktorých
strana vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Platí, že kto žaluje, ten dokazuje, pokiaľ sa v okolnostiach
prípadu neprenáša dôkazné bremeno na žalovaného.

19.Zlistinnýchdôkazov,ktorésúdupredložilžalobcanevyplýva,žebyV.akopostupcapreduzatvorením
zmluvy o postúpení pohľadávok so žalobcom, predmetom ktorej bola aj pohľadávka postupcu ako
veriteľa voči žalovaným, vyzvala žalovaných k plneniu ako to predpokladá § 92 ods. 8 veta prvá Zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách. Existencia tejto výzvy je jedným z predpokladov pre platné postúpenie
bankovej pohľadávky v dôsledku čoho absentovala aktívna legitimácia žalobcu k uplatneniu nároku,

ktorý bol predmetom konania. Nesplnenie zákonných predpokladov pre postúpenie pohľadávky banky
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, t.j. ust. § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách nenahrádza ani
oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky.
K argumentácii poukazujúcej na všeobecné obchodné podmienky postupcu, z ktorých má vyplývať
oprávnenie veriteľa (banky) pohľadávku postúpiť, má odvolací súd za to, že táto odvolacia argumentácia

vo vzťahu ku konkrétne posudzovanej veci obstáť nemohla taktiež.
Občiansky zákonník nemá explicitnú právnu úpravu aplikácie obchodných podmienok na zmluvné
vzťahy tak ako je to v § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, vo všeobecnosti však platí, vychádzajúc
z princípu autonómie účastníkov záväzkového vzťahu a z toho vyplývajúcej zásady zmluvnej slobody,
ktorá patrí medzi základné princípy záväzkového práva, že ani v spotrebiteľských vzťahoch nie je

vylúčená aplikácia všeobecných obchodných podmienok, na ktoré môže zmluva odkazovať. Uvedené
vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Súdny dvor totiž uviedol, že nie je únijnou
úpravou stanovená požiadavka, aby všetky povinné informácie boli uvedené v jednom podpísanom
dokumente (bod 45. rozsudku), v bode 44. rozsudku uviedol, že pokiaľ vnútroštátna úprava stanovuje
požiadavku podpísania, právo únie takejto požiadavke nebráni. Zákonnou formou zmluvy o postúpení

pohľadávky je písomná forma (§ 524 Občianskeho zákonníka) z čoho vyplýva, že aj oprávnenie k
realizácii tohto úkonu musí byť písomné. V konaní však nebolo preukázané, že by boli všeobecné
obchodné podmienky žalovanými podpísané, z uvedeného je preto zrejmé, že odvolacia námietka
žalobcu aj v tomto zmysle bola bez relevancie.Jetakzrejmé,žepredpokladyprepostúpeniepohľadávkySlovenskejsporiteľne,a.s.nažalobcusplnené
neboli. Ak z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie správne, preto ho
odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

20. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj výrok o nároku na náhradu trov konania,
zodpovedajúci výsledku sporu a existencii trov. Odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu vo vzťahu
k nároku na náhradu trov konania Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS preto len dodáva.
ZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOS,IČO:42176778,dokonaniavstúpilodňa21.09.2012,

ako vedľajší účastník na strane žalovaných, pred účinnosťou Civilného sporového poriadku. Vzhľadom
na uvedené je potrebné zohľadniť právnu úpravu účinnú do 30.06.2012, Občiansky súdny poriadok,
keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti
Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. S ohľadom na potrebu rešpektovania zásady
právnej istoty, teda zostáva zachované právo takého subjektu, ktorý do konania vstúpil zákonným
spôsobom upraveným v § 93 ods. 2, 3 OSP pred júnom 2016 na náhradu trov konania.

Podľa § 93 ods. 2, 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 31.12.2014 ako vedľajší účastník
sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú

prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak
jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých
okolností.

Podľa § 24 Občianskeho súdneho poriadku účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú
osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide
o zastúpenie podľa § 25.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že združenie, ktoré do konania vstúpilo 21.09.2012, sa k žalobe
kvalifikovane vyjadrilo. Do konania vstúpilo s cieľom zbavenia spotrebiteľa nepriaznivých dôsledkov
vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu, ktorého bol účastníkom. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie nevyplýva žiadny dôvod, pre ktorý by nemala byť poskytnutá ochrana aj právnickej osobe. Nie je
vylúčené, aby sa zásady súdnej ochrany a práva na náhradu trov konania, ktoré je súčasťou práva na

spravodlivé súdne konanie dovolávali právnické osoby. Pomoc poskytovaná na základe tejto zásady
môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovania advokátom (z rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie C-272/09). Nie je preto dôvod na výnimku v prípade subjektu, ktorý v
rozhodnom čase vstúpil relevantne do konania ako vedľajší účastník, na náhradu trov konania.
Odvolací súd konštatuje, že združenie v čase jeho vstupu do konania legitímne očakávalo, že pokiaľ

z konania dobrovoľne nevystúpi, alebo ak súd nerozhodne o neprípustnosti jeho vstupu do konania,
jeho status vedľajšieho účastníka bude zachovaný až do právoplatného skončenia konania, a že v
prípade kvalifikovanej obrany práv žalovaných a ich úspechu v spore mu vznikne právo na náhradu
trov konania. Samotná skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy nemôže
byť na ťarchu tohto združenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 6Cdo/181/2015 z 22.11.2016, v ktorom je vyslovený názor, že aj oznámenie
určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane je
procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2
veta prvá CSP zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou
CSP bez ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany

legitímneho očakávania vyplývajúcich z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu.

22. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil
aj v súvisiacich výrokoch o nárokoch na náhradu trov konania, a to podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní pasívni, pasívnym bolo aj Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, k odvolaniu sa nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konanianeuplatnili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd
vychádzal z článku 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu

trovkonania,anáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonaniazasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.