Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416210185
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416210185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: T. L., W. XX, X., proti žalovanej:
Y.. X. R., U. - L. U. W. U. X., Z. XX, X., zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20,
Bratislava, o určenie, že žalovaná porušila články 152 ods. 4, 145 ods. 4, 144 ods. 1, 48 ods. 2, 12 ods.
1 Ústavy SR, Civilný sporový poriadok a Zákon o rodine a o náhradu nemajetkovej ujmy 73 000 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5.4.2018,
č.k. 7C/129/2016-143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd prvej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že žalovaná porušila Ústavu Slovenskej republiky, Civilný sporový poriadok, Zákon o rodine a náhrady
nemajetkovej ujmy 73 000 eur. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v spore domáhal, aby súd rozhodol, že žalovaná
porušila čl. 152 ods. 4, čl. 145 ods. 4, čl. 144 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR s cieľom

znemožniť mu osobne sa brániť a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, keď rozhodovala bez
nariadenia pojednávania, pričom k tomu využila i text svojho rozsudku z 20.9.2016, v ktorom zjavne
klamala porušujúc ustanovenie § 205 CSP, ba dokonca zamlčala existenciu jeho listu zo 6.4.2016, hoci
bol súčasťou súdneho spisu a dokazoval, ako v skutočnosti rozvodové konanie dňa 5.4.2016 prebiehalo
a tiež to, že sa na ňom uzavrela dohoda manželov podľa ustanovenia § 24 ods. 1 Zákona o rodine, keď
manželka súhlasila s jeho návrhom týkajúcim sa rozvodu, aby nebol nijak finančne zaťažený zo strany
navrhovateľky ani z minulosti, ani z prítomnosti, ani v budúcnosti, čím sa fakticky vzdala aj výživného

na deti a aby mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy 73 000 eur.

3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že žalovaná v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 11CoP/341/2016 porušila svoj sľub sudcu, konala neobjektívne, neodborne a svojvoľne, svojím
konaním zvýhodnila iba jednu stranu a nesprávne vyložila ustanovenie § 62 ods. 3 Zákona o rodine,
čím sa stal jej rozsudok z 20.9.2016 č. k. 11CoP/341/2016 - 244 nevykonateľným. Namietal porušenie
ustanovení Civilného sporového poriadku, čl. 48 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a Zákona o rodine.

Uviedol, že žalovaná je verejným činiteľom (§ 128 ods. 1 Trestného zákona) a jej spôsob výkonu práv a
povinnostínesmieodporovaťvšeobecnezáväznémuprávnemupredpisu(§28ods.1Trestnéhozákona)
a teda žalovaná nesmie vykonávať svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu (§ 326 ods. 1
Trestného zákona), svojím konaním mu spôsobila ujmu na jeho právach, ako aj inú ujmu súvisiacu sostresovým napätím, časovým zaťažením, s fyzickým, psychickým a duševným úsilím vynaloženým v
tejto veci, ktoré je podľa názoru žalobcu v príčinnej súvislosti s trestným činom (§ 124 ods. 1 Trestného
zákona) za čo požadoval náhradu nemajetkovej ujmy.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Bratislava IV rozhodol v právnej
veci navrhovateľky H. L. proti žalovanému ako odporcovi rozsudkom z 5.4.2016 č.k. 13P/205/2015-226
tak, že manželstvo H. L. a žalovaného rozviedol, maloleté deti K. a H. zveril do osobnej starostlivosti
matke a žalovaného ako otca zaviazal platiť na výživu detí na každé sumu 30% zo sumy životného

minima a Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20.9.2016 č.k. 11CoP/341/2016-244 rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.

5. S poukazom na ustanovenia § 1 písm. a), § 3 ods. 2 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná. K požadovanému určeniu, že žalovaná porušila Ústavu SR, Civilný súdny poriadok a Zákon o
rodine poukázal na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, podľa ktorého každá fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva (tak ako žalobca v tomto
konaní), musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,
ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu. Ústavný súd Slovenskej

republiky je oprávnený vysloviť názor k otázke, či bola všeobecnými súdmi prejednávaná vec (vedená
Okresným súdom Bratislava IV pod sp.zn. 13P/205/2015 a pred Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn.
11CoP/341/2016) z hľadiska zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z hľadiska legislatívnej techniky
(resp. tvorby práva v širšom kontexte) vyhodnotená ústavne konformne. Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom,
príp. iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by sa žalobca žalobným návrhom domáhal
vyslovenia porušenia základného práva v zmysle Ústavy SR a primeraného finančného zadosťučinenia,
aj v prípade, ak by podaná žaloba odôvodňovala takto uplatnený nárok žalobcu, platná právna úprava

neumožňuje o tejto veci všeobecnému súdu rozhodnúť. S návrhom na vyslovenie porušenia základných
práv v zmysle Ústavy SR je možné sa obrátiť na Ústavný súd SR, nakoľko všeobecný súd nemá
právomoc na takéto prejednanie (§ 3 CSP). Pretože takúto žalobu nemožno postúpiť Ústavnému súdu
SR ako súdu s právomocou ju prejednať, žalobu v tejto časti zamietol.

6. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy 73 000 eur súd prvej inštancie posudzoval
žalobcu podľa vyššieuvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. a najprv sa zaoberal otázkou
vecnej legitimácie, ktorá vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v konečnom
dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného
práva, kedy je jedna strana subjektom práva a opačná procesná strana subjektom povinnosti, ktoré

sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska
posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca
tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaná), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti,

o ktorú v konaní ide. Nakoľko žalobcom v žalobe zo dňa 10.11.2016 nebola žalovaná označená
ako orgán oprávnený v mene štátu (Slovenskej republiky) konať, nebolo povinnosťou konajúceho
všeobecného súdu žalobcu vyzvať na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti
z dôvodu neurčitosti (viď. nález Ústavného súdu SR z 12. januára 2017 sp. zn. II. ÚS 675/2016). Z
dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej súd žalobu o zaplatenie 73 000 eur

v celom rozsahu zamietol bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie
je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovanú neoznačil (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.
januára 2012 sp. zn. 6 Cdo 214/2011).

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovení § 255 ods. 1 CSP v spojení §

262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu

8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia veci a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celomrozsahu vyhovieť. Namietol proti právnym záverom súdu prvej inštancie, že rozhodovanie o uplatnených
nárokoch je plne v kompetencii všeobecných súdov a zo strany súdu ide o vykonštruovanú manipuláciu
s cieľom ochrániť kolegyňu. Súdu prvej inštancie vytkol, že nevykonal riadne dokazovanie preloženými

listinami prečítaním, či oznámením ich obsahu, pretože tieto boli protistranou spochybnené, a tak v
zmysle ustanovenia § 204 veta druhá CSP nepostačoval odkaz na tieto protistrane doručené listiny. K
zamietnutiu žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že sa jej domáhal z dôvodu zneužitia
právomoci verejného činiteľa konaním žalovanej a preto je málo pravdepodobné, že by štát bol ochotný
uhrádzať nemajetkovú ujmu za ľudí, ktorý úmyselne konajú protizákonne ako žalovaná. Z tohto dôvodu

je podľa neho aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. len manévrom na odlákanie pozornosti od podstatného.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

10. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zdôraznil, že žalobu podal pre rozhodnutie žalovanej,
ku ktorému došlo tak, že mu nebolo umožnené sa zúčastniť pojednávania, keď senát pod vedením

žalovanej určil, že sa bude rozhodovať bez nariadenia pojednávania, čím porušila ustanovenia čl. 4
ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa
30.4.2020 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).

12. Žalobca si žalobou uplatňoval nároky z podľa neho protiprávneho konania žalovanej, ktorá ako
sudkyňa rozhodla v jeho právnej veci o rozvod manželstva rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
z 5.4.2016 č.k. 13P/205/2015-226. Súd prvej inštancie posudzoval zodpovednosť podľa ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom štát. Tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť (§ 3 ods. 1 a ods. 2 zákona). Odvolací
súd sa s takýmto posúdením právneho vzťahu, z ktorého si žalobca uplatňuje nároky stotožňuje a
odkazuje naň. Z rozhodujúcich skutočností opísaných žalobcom v žalobe, ktoré slúžia k vymedzeniu

predmetu konania po skutkovej stránke, na základe ktorého súd posudzuje tzv. právny dôvod žaloby
vyplýva, že žalovanej vytýka jednak samotné rozhodnutie o rozvode jeho manželstva a aj postup,
ktorým k rozhodnutiu dospela. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým je aj nezákonný rozsudok súdu a jeho
nesprávny procesný postup, zodpovedá v zmysle ustanovení § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
štát.Pasívnelegitimovanýmsubjektom,vočiktorémujeuplatňovanýnároknanáhraduškodyspôsobenú

orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci je totiž výsledkom výkonu súdnej moci - súdnictva, t. j.
výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú sudcovia ako predstavitelia súdnej moci, ktorí
sú podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov v osobitnom vzťahu k štátu.

16. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobu
bolo treba v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietnuť. Stotožnil sa aj s rozhodnutím o prvej
časti žaloby o určenie, že žalovaná porušila Ústavu Slovenskej republiky, Civilný sporový poriadok,
Zákon o rodine nie však aj s jeho odôvodnením, pretože to nezohľadnilo ustanovenia § 17 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z.z. (strany mali možnosť na základe výzvy podľa § 382 CSP sa vyjadril
k aplikácii tohto zákonného ustanovenia), podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak. Zákon č. 514/2003 v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá priznanie

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho,
resp. morálnej satisfakcie) spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup
pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné
zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) sa podľa tohto ustanovenia priznáva až v prípade, keďmorálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Nárok na náhradu
škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je občianskoprávnym nárokom. Prejednanie takéhoto
nároku, ako aj rozhodnutie o ňom, patrí do právomoci všeobecného súdu (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 15.2.2012 sp. zn. 6Cdo 7/2012). Z tohto dôvodu záver súdu prvej inštancie, že na konštatovanie
porušenia práva orgánom štátu nemá právomoc je v rozpore s uvedeným ustanovením § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. Tento nesprávny právny záver však z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej vo veci, ku ktorému dospel súd prvej inštancie pri jej právnom posudzovaní nemalo na
rozhodnutie v tejto časti žiaden vplyv.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v podanom odvolaní
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci
nesprávne. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za také, ktoré boli
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že úspešnej žalovanej priznal
proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).