Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114203827
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8114203827.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: U. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom U. XX, XXX XX T., zast. Petrán a partneri Advokátska kancelária s.r.o., Puškinova 16, 080 01
prešov, IČO: 36 854 581, proti žalovaným: 1. Gymnázium J. A. Reymana Prešov, so sídlom Mudroňova
20, 080 01 Prešov, zast. JUDr. Ladislav Lukáč, advokát so sídlom Hlavná 19, Prešov, 2. Ministerstvo
obrany SR, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, za účasti intervenienta:
Generali poisťovňa, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 35 709 332, zast. MST
PARTNERS s.r.o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545, v konaní o náhradu škody

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne
a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/49/2014-722 zo dňa 17.12.2018 a o
odvolaní právneho zástupcu žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 29C/49/2014-310
zo dňa 18.11.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku V. o povinnosti žalovaného v 1. rade
zaplatiť žalobkyni sumu 2.358,- Eur titulom bolestného a sumu 3.772,80 Eur titulom náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia; vo výroku VI. o trovách konania vo vzťahu žalobkyňa voči žalovanému v 1.

rade s upresnením, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením; vo výroku
VII. o povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 1.315,17 Eur a vo výroku XII. o priznaní
trov konania štátu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutej časti čo do výrokov II., IV., IX. a XI. a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Z r u š u j e uznesenie č. k. 29C/49/2014-310 zo dňa 18.11.2015.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 1.572,- Eur titulom
nároku na náhradu za bolesť za poškodenie driekovej chrbtice.

2. Vo vzťahu k uvedenému výroku priznal žalovaným v 1. a 2. rade a intervenientovi voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. V prevyšujúcej časti zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade.

4. Vo vzťahu k výroku III. priznal žalovanému v 2. rade voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %5. Žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.358,- Eur titulom náhrady za bolesť
a sumu 3 772,80 Eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

6. Vo vzťahu k výroku V. priznal žalobkyni voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

7.Žalovanémuv1.radeuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynisumu1315,17Eur,do3dníodprávoplatnosti

rozsudku.

8. V prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie ďalšej škody zamietol.

9. Vo vzťahu k výroku VII. a VIII. priznal žalovanému v 1. rade a intervenientovi voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

10. Zamietol žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 4 500,- Eur.

11. Vo vzťahu k výroku X. priznal žalovanému v 1. rade a intervenientovi voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Priznal štátu voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody vzniknutej jej pri úraze, ktorý
sa jej stal ako študentke dňa 21.06.2012. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 106 ods. 1 až 3;

415; 420 ods. 1 až 3; 441; 442 ods. 1 až 3; 444; 449 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, §§ 144 ods.
1 písm. o); 152 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (Školský zákon), § 7 ods. 1 až 8 vyhl. č.
282/2009 Z. z. o stredných školách, §§ 3 ods. 1 až 4; 4 ods. 1 až 4; 5 ods. 1 až 5; 8 ods. 4 zák. č. 437/2004
Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, §§ 144; 145 ods. 2; 146
ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 2 ods. 1 až 7 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

14. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobkyňa dňa
21.06.2012 utrpela poškodenie zdravia pri zlaňovaní steny v rámci Kurzu ochrany života a zdravia
organizovaného žalovaným v 1. rade v spolupráci so žalovaným v 2. rade, ktoré sa uskutočnilo
v Sokolovských kasárňach v T.. Keďže žalobkyňa poškodenie zdravia utrpela v rámci výchovno-

vzdelávacieho procesu s práceneschopnosťou trvajúcou dlhšie ako 3 dni, išlo o registrovaný školský
úraz, o ktorom žalovaný v 1. rade vyhotovil záznam zo dňa 22.06.2012 podpísaný žalobkyňou, dvomi
svedkami, ako aj zamestnancom vykonávajúcim pedagogický dozor. Žalobkyňa v čase uskutočnenia
kurzu bola rozhodnutím žalovaného v 1. rade zo dňa 27.04.2012 oslobodená od štúdia predmetu
telesná výchova v čase od 01.03.2012 do 30.06.2012. Podľa odporúčania ošetrujúceho lekára mala

byť zaradená do zdravotnej skupiny „jedinci - chorí“ s povoleným druhom liečebnej telesnej výchovy
so zákazom tréningu a pretekania sa, ako aj povinnej školskej telesnej výchovy. Z výsluchu žalobkyne
a jej spolužiakov v postavení svedkov vyplynulo, že poučenie zo strany pedagogického dozoru bolo
pred uskutočnením uvedeného kurzu realizované v rámci hodín telesnej výchovy, pričom išlo iba o
organizačné pokyny. Záznam o poučení v zmysle ust. § 7 ods. 2 vyhl. č. 282/2009 Z. z. s podpismi

účastníkov kurzu ako aj povereného pedagogického dozoru vyhotovený nebol. Zo strany vedenia školy
bolo konštatované pochybenie pedagogického dozoru Y.. F. Y., ktorý umožnil žalobkyni ako študentke
oslobodenej od telesnej výchovy účasť na predmetnej technike. S poukazom na absenciu záznamu o
poučení podľa ust. § 7 ods. 2 vyhl. č. 282/2009 Z. z. nebolo jednoznačne preukázané, že poverený
pedagogický zamestnanec realizoval poučenie účastníkov kurzu o bezpečnosti a ochrane zdravia. Aj

z výpovedí samotných študentov vyplynulo, že im boli oznámené iba organizačné pokyny. Vzhľadom
na porušenie právnych povinností zo strany povereného pedagogického zamestnanca žalovaného v 1.
rade konštatoval súd prvej inštancie zodpovednosť žalovaného v 1. rade v zmysle citovaných zákonných
ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka a Školského zákona za škodu, ktorá žalobkyni vznikla pri
predmetnom registrovanom školskom úraze.

15. Žalobkyňa si v žalobe uplatnila nárok za registrovaný školský úraz náhradu za bolesť (koleno
+ členok) v bodovom ohodnotení na základe lekárskych posudkov vo výške 205 bodov v celkovej
výške 3.223,- Eur, náhradu za bolesť (drieková chrbtica) voľnou úvahou vo výške 100 bodov v sume1.572,- Eur, ako aj náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe predloženého lekárskeho
posudku vo výške 60 bodov v celkovej výšky 944,- Eur. Uvedený nárok si uplatnila zvýšený o 50 % v
celkovej sume 1.416,- Eur.

16. Ďalej si žalobkyňa uplatnila nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 4.500,- Eur z dôvodu obmedzení
následkom úrazu spočívajúcich v obmedzeniach pri získaní životnej poistky, bolesti pri dlhom sedení,
v obmedzení športovej aktivity, stratu času pri vykonávaní domácich rehabilitačných cvičení, nosením
bedrového pásu, ako aj užívaním liekov proti bolestiam.

17. V nadväznosti na vyššie uvedené si uplatnila účelne vynaložené náklady spojené s liečením
za obdobie od 21.06.2012 do 31.03.2013 vo výške cestovných náhrad spojených s jej prevozmi do
odborných ambulancií a ústavných zariadení vo výške zodpovedajúcej súčtu spotreby PHM vrátane
amortizácie spolu vo výške 1.094,70 Eur, poplatkov spojených s užívaním liekov vrátane poplatkov
za pobyt v nemocnici vo výške 500 Eur, náhrada za ušlú tržbu otca žalobkyne vo výške 2.975,- Eur,

právneho poradenstva vo výške 600,- Eur a nákladov za kúpeľnú liečbu vo výške 1.648,69 Eur.

18. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 08.03.2017 zobrala žalobu späť v časti nároku na náhradu za bolesť za poškodenie chrbtice a
zároveň navrhla pripustenie zmeny žaloby v časti nároku na náhradu za bolesť za poškodenie kolena

a členka a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle záverov predloženého
znaleckého posudku vrátane inej ďalšej škody na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
25.02.2017 o ďalšie náklady za liečenie. Súdu prvej inštancie predložila dodatok č. 1 k zmluve o
postúpení pohľadávky zo dňa 09.07.2013, ktorou žalobkyni bola postúpená pohľadávka pozostávajúca
z cestovných nákladov za obdobie od 21.06.2012 do 10.02.2016 vo výške 1.466,04 Eur, náhrada za

stratu času vo výške 3.168,72 Eur a nákladov za liečenie vo výške 1.554,21 Eur.

19. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29.03.2017 pripustil zmenu žaloby v časti
nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a v prevyšujúcej časti úpravu petitu
žaloby nepripustil z dôvodu, že výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania by nemohli byť použité pre

rozhodnutie súdu o nároku žalobkyne pozostávajúce z nákladov za liečenie za obdobie od 01.04.2013
do 10.02.2016, ktoré by vyžadovali doplnenie dokazovania za účelom preukázania dôvodnosti ňou
uplatnených nárokov čo do základu, ako aj výšky.

20. Žalovaný v 1. rade sa k žalobe vyjadril až na pojednávaní konanom dňa 22.10.2014. Uviedol, že

základ nároku žalobkyne je síce daný, ale táto v prevažnej miere zavinila svoje poškodenie zdravia. V
čase registrovaného školského úrazu už bola plnoletá, oslobodená od telesnej výchovy, a preto sama
mala zvážiť svoje schopnosti a možnosti pri účasti na uvedenom kurze.

21. Žalovaný v 2. rade žiadal žalobu voči nemu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že všetci

účastníci kurzu boli oboznámení so všeobecnými bezpečnostnými opatreniami, ako aj so špecifickými
bezpečnostnými opatreniami na jednotlivých pracoviskách. Zároveň boli poučení, že sú povinní
bezodkladne oznamovať nedostatky alebo skutočnosti, ktorých následkom by mohlo byť poškodenie
zdravia seba alebo iných pri plnení úloh kurzu. Žalobkyňa neuviedla riadiacemu pracovníkovi na
pracovisku skutočnosti, ktoré by jej bránili vykonaniu zlanenia a uvedenej činnosti sa zúčastnila

dobrovoľne. Žalobkyňa ani pedagogický doprovod neupozornili riadiaceho pracovníka na skutočnosť, že
ide o študentku v čase konania kurzu minimálne 6 mesiacov pred konaním kurzu oslobodenú od telesnej
výchovy zo zdravotných dôvodov. V prípade, ak by na túto skutočnosť riadiaceho pracovníka upozornili,
nebolo by s ohľadom na zvýšené riziko úrazu tejto dovolené zúčastniť sa zlaňovania steny. Zo strany
druhej mechanizovanej brigády bolo zabezpečené dostatočné poučenie o bezpečnostných opatreniach,

boli poskytnuté adekvátne ochranné pomôcky (horolezecká prilba, chrániče kolien, ochranné kožené
rukavice, sedací úväz a ostatný potrebný materiál), bol dodržaný metodický postup a každému
účastníkovi jednotlivo bol riadne vysvetlený postup pri zlaňovaní a inštruktáž potrebných techník s
nácvikom.

22. Intervenient po svojom vstupe do konania uviedol, že zo žaloby nie je zrejmé, aký protiprávny
úkon žalovaného v 1. rade ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu by mal zakladať
zodpovednosť za škodu uplatnenú žalobkyňou. Porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktoré je
v žalobe uvedené nestačí pre vznik zodpovednosti za škodu v tomto prípade, navyše túto prevenčnúpovinnosť porušila práve žalobkyňa s tým, že sa dobrovoľne zúčastnila zlaňovania vedomá si svojich
zdravotných problémov. Zo žaloby zároveň nie je jasné, či má ísť o subjektívnu alebo objektívnu
zodpovednosť za škodu. Žaloba obsahuje viacero účelových tvrdení a špekulácií, množstvo nepresných

alebo nepodstatných údajov a celý zdravotný stav žalobkyne dáva do súvislosti s predmetným úrazom.
Konštatované ťažkosti s kolenom a poškodenie chrbtice s poukazom na vyjadrenie posudkového
lekára zjavne nesúvisí s uvedeným úrazom. Uplatnená tržba otca žalobkyne takisto nie je predmetom
poistného krytia, poškodený má právo na náhradu ušlého zisku, ktorý musí preukázať daňovým
priznaním za príslušné zdaňovacie obdobie, avšak v tomto prípade chýba príčinná súvislosť medzi

práceneschopnosťou žalobkyne a ušlým ziskom jej otca. Takisto nárok na náhradu nemajetkovej umy
nie je krytý poistením zodpovednosti za škodu žalovaného v 1. rade a tento nebol ani dostatočne
preukázaný.

23. Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav na základe skutkových tvrdení žalobkyne, popretí
skutkových tvrdení žalovaných a intervenienta, oboznámením posudkov, lekárskych správ, dokladov o

poplatkoch za lieky, parkovného v nemocnici, záznamom o registrovanom školskom úraze, zmluvami
o postúpení pohľadávky, nákladmi za liečenie, znaleckým posudkom Y. T. V. č. X/XXXX, ako aj jeho
odbornýmstanoviskom,špecifikácioucestovnýchnáhradaušlejtržbyotcažalobkyne,vrátanevýsluchov
žalobkyne, svedkov F. Y., Y. S., A. T., Y. C., Y. T., C. J. a ďalším spisovým materiálom.

24. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že v 1. deň kurzu boli zo strany príslušníkov ozbrojených síl
realizované jednotlivé ukážky na pracoviskách. Pokiaľ ide o techniku zlaňovania, bola im predvádzaná
ukážka asi v rozsahu 15 minút a následne si túto techniku mohli vyskúšať jednotliví študenti. Väčšina
študentov váhala, avšak pedagogický dozor (p. Y.) ju strčil do ramena, aby išla na uvedenú techniku.
Príslušník ozbrojených síl jej dal výstroj, dostala krátku 2-minútovú inštruktáž, ako sa má dostať na

stenu a zliezť ju. Potom, ako pristúpila k realizácii techniky zlaňovania, nezvládla prechod zo strechy
na stenu budovy a v dôsledku pošmyknutia nohy došlo k jej úrazu. Zo strany pedagogického dozoru
nebolo realizované k uskutočneniu kurzu žiadne poučenie, boli oznámené len organizačné pokyny. V
dôsledku trvalých následkov po úraze je výrazne obmedzená vo výkone športových aktivít, ktoré do
úrazu vykonávala. Ďalej pre poškodenie driekovej chrbtice má problémy so sedením či už v rámci

vyučovacieho procesu, tak aj pri cestovaní do školy, kedy je nútená využívať ležadlové alebo lôžkové
vozne.

25. V konaní pred súdom prvej inštancie boli vypočutí svedkovia. Svedok F. Y. uviedol, že v čase kurzu
pôsobil ako pedagogický dozor a pred jeho uskutočnením prebiehalo poučenie študentov vo vzťahu k

organizačným pokynom kurzu, ako aj poučenie o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Na začiatku
kurzu sa urobila prezencia a príslušníci ozbrojených síl následne realizovali poučenia na jednotlivých
stanoviskách kurzu. Obsahom poučenia pri realizácii techniky zlaňovania bolo, ako sa majú istiť, taktiež
poučenie týkajúce sa detailov presunu na strechu a samotného zlaňovania. Pokiaľ išlo o študentov
oslobodených od telesnej výchovy, nebolo vyžadované potvrdenie ich zdravotnej spôsobilosti v účasti

na tomto kurze. Napriek tomu, že žalobkyňa bola oslobodená od telesnej výchovy, bol presvedčený, že
dané stanovisko zvládne. On osobne žiadneho študenta k účasti na uvedenej technike nenútil, bolo to
iba na báze dobrovoľnosti a slobodnom rozhodnutí študenta.

26. Z výpovedí svedkov Y. S., A. T., Y. C., Y. T., C. J. pre súd prvej inštancie vyplynulo, že študentom

boli oznámené iba organizačné pokyny.

27. Vo vzťahu k odbornému posúdeniu nároku žalobkyne súd prvej inštancie vychádzal z lekárskeho
posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia Y.. R. Q. zo dňa 04.06.2013, ktorým bola
určená hodnota bolestného za úraz členka s dobou liečenia od 21.06.2012 do 20.01.2013 v rozsahu

135 bodov a hodnota sťaženia spoločenského uplatnenia za ľahké obmedzenie hybnosti pravého členka
v rozsahu 60 bodov. Zároveň lekárskym posudkom bolo určené bolestné za poškodenie vnútorného
meniska pravého kolena so začiatkom doby liečenia 31.08.2012 v rozsahu 70 bodov.

28. Znalec Y.. T. V. v znaleckom posudku č. X/XXXX uviedol, že žalobkyňa pri registrovanom školskom

úraze utrpela trimaleolárnu zlomeninu pravého členka s malým posunom úlomkov (zlomenina zadnej
hrany píšťaly, vnútorného a vonkajšieho členka) a roztrhnutie vnútorného meniska pravého kolena v jeho
zadnejčasti.Privlastnomvyšetrenížalobkynezistilľahkéobmedzeniehybnostipravéhočlenkovéhokĺbu
do všetkých smerov v porovnaní s kontralaterálnou končatinou a stredne ťažké obmedzenie hybnostipravého subtalárneho kĺbu s ľahkým obmedzením pronácie a supinácie chodidla. Chodidlo a členok boli
bez opuchu a neurologickej poruchy. Dotyková bolestivosť v oblasti hmatného defektu na vonkajšom
členku poukázala na stálu prítomnosť nezhojenia kosti v tejto oblasti. Na základe vyššie uvedených

faktov stanovil podľa zák. č. 437/2004 Z. z. sadzbu bodového hodnotenia za bolesť pri úraze členka
nasledovne:

položka 202b - 90 bodov. Počet bodov navýšil podľa § 9 ods. 5 písm. b/ na 110 bodov, a to z dôvodu
vzniku pakĺbu časti lomnej línie vonkajšieho členka. Táto komplikácia liečby si nevyžiadala operačný

výkon, ani principiálnu zmenu liečby, no relevantne predĺžila bolestivosť pre uvedené poranenie v
priebehu liečby.

Zároveň znalec určil sadzbu bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri úraze
členka:
položka 410a - 60 bodov

položka 412a - 40 bodov
položka 427 - 75 bodov.

29. Znalec ďalej konštatoval, že výskyt pozáťažových opuchov udávaných žalobkyňou pri vlastnom
vyšetrení ani pri posledných vyšetreniach inými lekármi zaznamenaný nebol, a preto ho nie je možné

jednoznačne verifikovať. Pakĺb časti prierezu vonkajšieho členka síce neovplyvňuje funkciu členka, no
chronická bolestivosť v jeho mieste je zjavným poúrazovým trvalým následkom. Tento stav je správne
prirovnať k položke 427. Počet bodov za túto položku stanovil vzhľadom na mieru výraznosti klinických
prejavov na 75 bodov. Navýšenie sadzby podľa § 10 ods. 4 za uvedené položky na mieste nie je
vzhľadom na to, že žalobkyňa uviedla, že jej obmedzenia v bežnom živote sú spôsobené predovšetkým

ťažkosťami s chrbticou a kolenom.

30. Pokiaľ ide o poranenie kolenného kĺbu, znalec uviedol, že pri vyšetrení dňa 21.08.2012 bola
v zdravotnej dokumentácii žalobkyne prvýkrát spomenutá bolestivosť na vnútornej strane pravého
kolenného kĺbu. Zo zdravotnej dokumentácie ďalej vyplýva, že v roku 2005 prekonala úraz pravého

kolena. Vtedy jej bola magnetickou rezonanciou diagnostikovaná lézia zadného rohu vnútorného
menisku 2. stupňa. V tom čase bolo zvažované artroskopické ošetrenie poranenia, ale jeho prejavy
boli zvládnuté konzervatívnou liečbou. V januári 2012 žalobkyňa utrpela úraz pravého kolena, avšak
po vyšetrení ortopédom nebolo zistené poškodenie menisku. Pri úraze dňa 21.06.2012 mohlo
teoreticky vzhľadom na mechanizmus poranenia členka dôjsť súbežne aj k podvrtnutiu kolena. Keďže

žalobkyňa poranenú končatinu nezaťažovala, je logické, že záťažovú bolestivosť pravého kolena
nemusela pri kontrolách udávať, a že prvýkrát ťažkosti s pravým kolenom začala udávať so započatím
rehabilitačného procesu. Vzhľadom na nevýrazný klinický nález a úrazovú anamnézu žalobkyne je
vysoko pravdepodobné, že k úrazu kolena pri úraze 21.06.2012 došlo, a to tzv. dotrhnutím zadného rohu
vnútorného menisku, pri ktorom vznikla jeho lézia 3. stupňa. Z pohľadu poranenia kolenného kĺbu došlo

k postupnej úprave stavu, mesiac od úrazu žalobkyňa udáva bolesti na vnútornej strane operovaného
kolena. Pokračovala v rehabilitácii a dňa 18.12.2012 bola ukončená ortopédom liečba poranenia kolena,
kedy žalobkyňa už neudávala jeho bolesti a mala jeho plnú hybnosť. Pokiaľ v r. 2013 fyziater konštatoval
známky jeho instability, táto zjavne nemôže byť v príčinnej súvislosti s predmetným úrazom, keďže
vtedy u žalobkyne nedošlo k poraneniu väzov kolena. Na základe vyššie uvedených faktov znalec

stanovil sadzbu bodového hodnotenia za bolesť pri úraze kolena: položka 173b - 40 bodov a sťaženie
spoločenského uplatnenia: položka 400b - 50 bodov.

31. Znalec ďalej konštatoval, že podľa ust. § 10 ods. 4 je adekvátne vzhľadom na žalobkyňou udávané
obmedzenia v športovom a spoločenskom živote z pohľadu ťažkostí s kolenom navýšiť uvedenú bodovú

sadzbu na 65 bodov. Tiež uviedol, že vzhľadom na to, že predpokladaný úrazový mechanizmus a
bezprostredný poúrazový stav a priebeh nenasvedčoval poraneniu nervus peroneus a tiež vzhľadom na
to, že toto poranenie bolo objektívne vylúčené elektromyografickým vyšetrením, priklonil sa k názoru,
že žalobkyňa poškodenie nervus peroneus pri predmetnom úraze neutrpela. Pokiaľ ide o ťažkosti
s chrbticou v zmysle jej bolestí a funkčnej poruchy, tieto boli prvýkrát u žalobkyne zaznamenané

po absolvovaní rehabilitačných procedúr, teda vyše 10 týždňov po predmetnom úraze. Dovtedy pri
množstve opakovaných vyšetrení bolesti chrbta neudávala a funkčný nález na chrbtici bol v lekárskej
správe z konca augusta 2012 preukázaný ako prakticky normálny. Vzhľadom na to, že klinický nález pri
akútnom poranení chrbtice by sa vzhľadom na jej okamžité poúrazové zaťaženie prejavil subjektívnei objektívne, preto ťažkosti s ochorením chrbtice žalobkyne nepokladá za dôsledok predmetného
úrazu. Žalobkyňa dňa 08.10.2012 absolvovala vyšetrenie driekovo-krížovej časti chrbtice magnetickou
rezonanciou, ktorá nediagnostikovala akútne traumatické zmeny. Znázornená ňou bola chondróza

medzistavcovej platničky, čo znamená jej degeneratívny proces.

32. Intervenient vo vzťahu k uplatnenému nároku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia nad sumu uplatnenú žalobou vzniesol námietku premlčania, s ktorou žalovaný v 1. rade
súhlasil. Zároveň žiadali pri priznaní náhrady zohľadniť spoluzavinenie žalobkyne v rozsahu 50 %.

33. Znalec k námietkam žalovaného v 2. rade zo dňa 26.06.2017 (č. l. 680 spisu) uviedol, že pri
predmetnom školskom úraze došlo u žalobkyne k poraneniu vnútorného meniska kolena a priklonil sa k
názoru, že u nej došlo pri úraze k podvrtnutiu kolena. Priklonil sa tiež k názoru, že čiastočné odstránenie
meniska pravého kolena v roku 2012 bolo nevyhnutne dôsledkom predmetného úrazu a nemohlo byť
dôsledkom úrazu pravého kolena žalobkyne v roku 2005, keďže vtedy k poraneniu vnútorného meniska

žalobkyne nedošlo. Trvalé následky po poranení pravého kolena považoval výlučne za dôsledok
predmetného úrazu. Vzhľadom na absentujúce klinické známky poranenia väzov pravého kolena v
bezprostrednom i neskoršom poúrazovom období sa znalec priklonil k názoru, že pri predmetnom úraze
k poškodeniu väzov žalobkyne nedošlo.

34. Z písomného stanoviska znalca k podaniu intervenienta vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne
po úraze zo dňa 21.06.2012 možno z pohľadu poranenia členka na základe dostupnej zdravotnej
dokumentácie považovať za ustálený za účelom posudzovania sťaženia spoločenského uplatnenia pre
potreby znaleckého posudku dňom 03.12.2015, odkedy nebolo zaznamenané aj napriek absolvovaniu
rehabilitačnej liečby zlepšenie ani zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne.

35. Z pohľadu poranenia kolena možno považovať zdravotný stav žalobkyne za ustálený za účelom
posudzovania bolestného pre potreby predmetného znaleckého posudku dňom 18.12.2012 a za účelom
posudzovania sťaženia spoločenského uplatnenia dňom 11.06.2014.

36. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil
tak, ako je uvedené vyššie, že s poukazom na absenciu záznamu o poučení podľa § 7 ods. 2 vyhl.
282/2009 Z. z. nebolo jednoznačne preukázané, že poverený pedagogický zamestnanec žalovaného v
1. rade pred uskutočnením Kurzu na ochranu života a zdravia zrealizoval poučenie účastníkov kurzu o
bezpečnosti a ochrany zdravia. Aj z výpovedí samotných študentov vyplynulo, že im boli oznámené iba

organizačné pokyny. Zároveň v rozpore so štátnym vzdelávacím programom pedagogický zamestnanec
žalovaného v 1. rade umožnil žalobkyni účasť na uvedenom kurze napriek vedomosti o jej oslobodení
od telesnej výchovy bez predchádzajúceho vyjadrenia ošetrujúceho lekára o jej zdravotnej spôsobilosti.
Pre uvedené porušenia právnych povinností zo strany povereného pedagogického zamestnanca
žalovaného v 1. rade je potom daná zodpovednosť žalovaného v 1. rade v zmysle ust. § 420

Občianskeho zákonníka za škodu, ktorá žalobkyni vznikla pri uvedenom registrovanom školskom úraze.
Pokiaľ zo záznamu o registrovanom školskom úraze spísaným samotným žalovaným v 1. rade vyplýva,
že žalobkyňa postupovala obvyklým bezpečnostným spôsobom a z jej strany nedošlo k porušeniu
právnych predpisov, potom je vylúčená akákoľvek spoluzodpovednosť žalobkyne na vzniknutej škode
v súlade s ust. § 441 Občianskeho zákonníka.

37. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 2. rade, z jeho vyjadrení nesporne vyplynulo, že všetci
účastníci kurzu boli oboznámení so všeobecnými bezpečnostnými opatreniami, ako aj špecifickými
bezpečnostnými opatreniami na jednotlivých pracoviskách. Zároveň boli poučení, že sú povinní
bezodkladne oznámiť nedostatky alebo skutočnosti, ktorých následkom by mohlo byť poškodenie

zdravia seba alebo iných pri plnení úloh kurzu. Žalobkyňa ani poverený pedagogický zamestnanec
uvedené skutočnosti týkajúce sa jej zdravotného stavu, teda že ide o študentku v čase konania kurzu
a minimálne 6 mesiacov pred jeho konaním oslobodenú od telesnej výchovy zo zdravotných dôvodov
riadiacemu pracovníkovi žalovaného v 2. rade neoznámili. V prípade, ak by bol na to upozornený,
nebolo by jej s ohľadom na zvýšené riziko úrazu dovolené sa zúčastniť techniky zlaňovania. Žalobkyňa

nepreukázala, že ona alebo pedagogický dozor v čase konania kurzu oznámili poverenému riadiacemu
pracovníkovi žalovaného v 2. rade skutočnosti o jej obmedzenej zdravotnej spôsobilosti, potom je
vylúčená zodpovednosť žalovaného v 2. rade za vzniknuté poškodenie jej zdravia následkom školského
úrazu. Preto súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému v 2. rade ako nedôvodnú zamietol.38. Prvoinštančný súd ďalej zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1.572,- Eur, v ktorej žalobkyňa
vzala žalobu späť.

39. Pokiaľ sa týka námietky premlčania vznesenej intervenientom a žalovaným v 1. rade, súd prvej
inštancie túto vyhodnotil ako nedôvodnú vo vzťahu k nároku na náhradu bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia pri poranení členka dôvodiac, že žalobkyňa si s poukazom na výsledky
znaleckého dokazovania pri náhrade bolestného túto uplatnila v sume nižšej (110 bodov) oproti pôvodne

uplatnenémunárokuvrozsahu135bodov.Taktiežzanedôvodnúpovažovalsúdprvejinštancienámietku
premlčania vo vzťahu k nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že v zmysle záverov
odborného stanoviska k znaleckému posudku bol zdravotný stav žalobkyne pre účely posúdenia
sťaženia spoločenského uplatnenia ustálený až dňa 03.12.2015, pričom žalobkyňa podala návrh na
zmenu žaloby v uvedenej časti dňa 08.03.2017, teda ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty.

40. Vo vzťahu k trvalým následkom poškodenia kolena žalobkyne pri školskom úraze uviedol, že táto
sa o nich dozvedela až v rámci súdneho konania z vypracovaného znaleckého posudku. Na základe
uvedeného jej potom 2-ročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na náhradu škody
za sťaženie spoločenského uplatnenia poranením kolena začala, podľa názoru súdu prvej inštancie,
plynúť dňom jeho doručenia jej právnemu zástupcovi 09.08.2016. Keďže žalobkyňa si nárok na náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia poranením kolena uplatnila návrhom doručeným súdu dňa
08.03.2017, bolo to v rámci 2-ročnej subjektívnej lehoty, preto aj v tomto prípade súd prvej inštancie
vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným v 1. rade a intervenientom za nedôvodnú.

41. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyni za poranenie členka patrí náhrada

za bolesť v rozsahu 110 bodov a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 175 bodov
a za poškodenie kolena náhrada za bolesť v rozsahu 40 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia
v rozsahu 65 bodov.

42. Vychádzajúc z opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR oznámeného pod č. 149/2012, podľa ktorého

je výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2012 v rozsahu 15,72 Eur, súd
prvej inštancie ustálil, že žalobkyni patrí náhrada za bolesť za poškodenie členka a kolena vo výške
2.358,- Eur (150 bodov) a za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 3.772,80 Eur (240 bodov).

43. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu nákladov za liečenie vo výške

zaplatených poplatkov za lieky užívané v súvislosti s odstraňovaním jej poškodenia zdravia, a to v
celkovej výške 86,38 Eur.

44. V zmysle špecifikácie na č. l. 227 spisu bola žalobkyni priznaná tiež náhrada za poplatky za
recepty predpísaných liekov v rozsahu 0,34 Eur a 0,17 Eur v celkovej výške 0,51 Eur, poplatok za

CD dokumentáciu kolena zo dňa 13.09.2012 vo výške 2 Eur (č. l. 232). Tiež boli priznané poplatky
za ortopedické pomôcky 2 x 0,17 Eur. Žalobkyňa si pôvodne uplatnila nárok na náhradu poplatkov za
ortopedické pomôcky v rozsahu 4 x 0,17 Eur, avšak s poukazom na špecifikáciu č. l. 661 sa 2 poplatky
netýkali nákladov za liečenie členka a kolena, ale chrbtice. Ďalšie žiadané náklady žalobkyni priznané
neboli.

45.Súdprvejinštancieďalejpriznalžalobkynináhradunákladovzaambulantnépoplatkyahospitalizáciu
zaplatené v nemocnici V. - U.: 21.08.2012 vo výške 1,20 Eur a 6 Eur, 14.09.2012 - 1,20 Eur, 14.10. 2012
6 Eur, 16.11.2012 a 18.12.2012 2 x 1,20 Eur, dňa 07.09.2012 vo výške 160 Eur (rehabilitačný poplatok),
dňa 21.08.2012 7,20 Eur (poplatok za hospitalizáciu) a 31.08.2012 príplatok za prístroj vo výške 40,-

Eur. Nepovažoval za účelne vynaložený náklad za liečenie nadštandardný poplatok za výber operatéra
vo výške 80,- Eur.

46. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že predmetom konania sú náklady za liečenie žalobkyne
vynaložené za obdobie od 21.06.2012 do 31.03.2013, patria jej aj náklady v rozsahu cestovných

náhradapoplatkovzaparkovnésúvisiacesnávštevouodbornýchambulanciíaleboústavnýchzariadení,
celkovo v počte 63 návštev odborných ambulancií. Žalobkyni tak patria cestovné náhrady vynaložené
v súvislosti s jej prevozmi z miesta bydliska do odbornej ambulancie vo výške zodpovedajúcej
spotrebovaným pohonným hmotám. S poukazom na 63 návštev odborných ambulancií v T., priemernúspotrebu pohonných hmôt použitého motorového vozidla 5,3 l / 100 km (č. l. 365), cenu pohonných hmôt
1,4388 Eur / l a priemernú vzdialenosť z miesta bydliska žalobkyne do odbornej ambulancie - 10 km
(cesta tam a späť) tak žalobkyni patria cestovné náhrady v rozsahu 48,04 Eur.

47. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobkyni cestovné náhrady za návštevu odborných ambulancií a
ústavného zariadenia V. - U. v súvislosti s jej hospitalizáciou pre účely rehabilitácie (č. l. 396) v celkovom
rozsahu 11 ciest v období od 21.08.2012 do 26.10.2012.

48. Žalobkyňa si ďalej uplatnila nárok na zaplatenie cestovných náhrad v súvislosti s návštevami rodičov
v čase jej hospitalizácie v celkovom rozsahu 21 návštev. Vzhľadom na dĺžku hospitalizácie žalobkyne
v celkovom rozsahu 28 dní vrátane dní jej prevozu do a z ústavného zariadenia, súd prvej inštancie
považoval za účelne vynaložené náklady v súvislosti s návštevami rodičov v rozsahu 11 návštev
(cca v 1). Na základe uvedeného tak žalobkyni priznal cestovné náhrady v súvislosti s vyšetreniami,
hospitalizáciou a návštevami v nemocnici V. - U. v rozsahu 22 ciest T. - V. - U. a späť v rozsahu 100 km

1 cesta, pri priemernej spotrebe pohonných hmôt 5,3 l / 100 km a cene pohonných hmôt 1,4388 Eur /
l v celkovej výške 167,76 Eur.

49. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni však nepatria cestovné náhrady vo výške základnej
náhrady za každý 1 km jazdy uplatnenej v zmysle ust. § 7 zák. č. 283/2002 Z. z. Keďže prevoz žalobkyne

do odborných ambulancií alebo ústavných zariadení nespĺňa definíciu pracovnej cesty v zmysle ust.
§ 2 zák. č. 283/2002 Z. z., potom žalobkyni nemohol vzniknúť titulom práva otca nárok na zaplatenie
základnej náhrady v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z. z. Na základe uvedeného, preto súd prvej
inštancie žalobu v prevyšujúcej časti v uplatnenom nároku na cestovné náhrady zamietol.

50. Ďalej žalobkyni boli priznané nároky za parkovné v súvislosti s návštevou odborných ambulancií a
ústavných zariadení v T. vo výške 2 x 0,60 Eur dňa 03.10. a 08.10.2012 (rehabilitácia), 13.09.2012 vo
výške 0,60 Eur (rádiologia koleno) a 26.09.2012 vo výške 1,50 Eur (rehabilitácia). V prevyšujúcej časti
nárok na cestovné náhrady zamietol.

51. Pokiaľ ide o poplatky parkovného počas hospitalizácie alebo návštev odborných ambulancií v
nemocnici V. - U., súd prvej inštancie priznal žalobkyni poplatky parkovného zo dňa 31.08.2012 - 0,30
Eur, 07.09.2012 - 0,70 Eur, 14.09. a 05.10.2012 2x 0,30 Eur, 14.10. - 0,60 Eur, 16.10. - 0,70 Eur a
16.11.2012 2x 0,70 Eur a 1x 1,40 Eur. Na základe vyššie uvedeného, preto žalobkyni patrí náhrada
parkovnéhovrozsahu9Euravprevyšujúcejčastisúdprvejinštancievuplatnenomnárokunazaplatenie

poplatkov za parkovné ako nedôvodnú zamietol.

52. Žalobkyňa si ďalej uplatnila nárok na zaplatenie nákladov za liečenie v kúpeľoch H. od 13.08.2013
do 10.09.2013, ktoré absolvovala z dôvodu poškodenia zdravia pri predmetnom školskom úraze (č. l.
65 - 69) v celkovej výške 1.648,69 Eur. Uvedené náklady pozostávali z cestovných náhradách T. - H. a

späť - XXX km v celkovom rozsahu 4 ciest vo výške 811,68 Eur (č. l. 351), poplatku za diaľničnú známku
v Y. 20 Eur, liečebného poplatku vo výške 74,48 Eur, poplatku za bazén vo výške 20 Eur a stratu času
vo výške 722,53 Eur.

53. V súvislosti s kúpeľnou liečbou súd priznal žalobkyni náklady s ňou spojené pozostávajúce z

liečebného poplatku vo výške 74,48 Eur a poplatku za bazén vo výške 20 Eur v zmysle prílohy podania
na č. l. 651 spisu.

54. Pokiaľ ide o náklady za cestovné, v danom prípade súd prvej inštancie tieto považoval za dôvodné
len v súvislosti s jej prevozom do kúpeľného zariadenia a následne domov. Konštatoval, že poškodená

žalobkyňa má nárok iba na primerané náklady spojené s jej liečením. Podľa zistenia (Google maps) má
najkratšia trasa vedená po území L. z T. do H. dĺžku XXX km. Na základe uvedeného preto súd prvej
inštancie priznal žalobkyni cestovné náhrady za kúpeľnú liečbu T. - H. a späť 2x XXX km, pri priemernej
spotrebe 5,3 l /100 km a cene pohonných hmôt 1,4388 Eur / l vo výške 82,66 Eur a v prevyšujúcej časti
uplatnený nárok na cestovné náhrady zamietol.

55. Ďalej si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody pozostávajúcu z vyplatenej odmeny právnemu
zástupcovi za poskytnutú právnu pomoc v súvislosti s predsporovým konaním o uplatnenom nároku
na náhradu škody na zdraví vo výške 600,- Eur, zaplatenej na základe faktúry č. XXXX/XXX (č. l.363). Z obsahu súdneho spisu nesporne vyplýva, že právny zástupca poskytol právnu pomoc žalobkyni
pred začatím konania vo veci samej v súvislosti s vyporiadaním uplatneného nároku mimosúdnou
cestou. Na základe uvedeného, preto súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok uvedenej vecnej

škody, ktorá žalobkyni vznikla úhradou odmeny právnemu zástupcovi za poskytnutú právnu pomoc v
súvislosti s vyporiadaním nárokov na náhradu škody, ktorá jej vznikla pri predmetnom školskom úraze
v predsporovom konaní.

56. Na základe uvedeného, tak žalobkyni bola priznaná náhrada škody pozostávajúca z nákladov na

liečenie (cestovné, poplatky - lieky, parkovné, ambulancie, ortopedické pomôcky, kúpeľná liečba) a
vecnej škody (právne poradenstvo) v celkovej výške 1.315,17 Eur a v prevyšujúcej časti súd prvej
inštancie v uplatnenom nároku na náhradu škody žalobu zamietol.

57. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že aktívna legitimácia žalobkyne na uplatnenie si predmetných
nárokov, ktoré vynaložil jej otec v zmysle ust. § 449 Občianskeho zákonníka je daná uzatvorenou

zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 09.07.2013 (č. l. 210 spisu).

58. Žalobkyňa si tak uplatnila nárok na náhradu ušlého zisku vo forme tzv. ušlej tržby, ktorá jej otcovi
vznikla v súvislosti s jej prevozmi do odborných ambulancií, ústavných zariadení a kúpeľnú liečbu.
V súvislosti s týmto nárokom žalobkyne súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom nároku na

náhradu straty na zárobku v zmysle ust. § 445 - 447 Občianskeho zákonníka, resp. ušlého zisku stratou
tržieb je existencia príčinnej súvislosti medzi spôsobením škody na zdraví, teda medzi určitým zásahom
dozdraviačlovekaastratounazárobkuakonásledkomtohtozásahudozdravia.Nakoľkootecžalobkyne
nebol osobou, u ktorej následkom školského úrazu došlo k poškodeniu zdravia, potom u neho absentuje
základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia

a ušlou tržbou. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v časti uplatneného
nároku na náhradu ušlej tržby jej otca ako nedôvodnú zamietol.

59. Žalobkyňa si tiež uplatnila nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 4.500,- Eur z dôvodu obmedzení
následkom úrazu spočívajúcich v obmedzeniach pri získaní životnej poistky, bolesti pri dlhom sedení,

v obmedzení športovej aktivity, straty času pri vykonávaní domácich rehabilitačných cvičení, nosením
bedrového pásu, ako aj užívaním liekov proti bolesti.

60. K vyššie uvedenému nároku žalobkyne súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko všetky
žalobkyňou tvrdené obmedzenia v súvislosti s poškodením členka sú odškodnené prostredníctvom

inštitútu sťaženia spoločenského uplatnenia, potom jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je v plnom
rozsahu nedôvodný. Okrem iného, v žalobe pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
argumentovala predovšetkým obmedzeniami súvisiacimi s úrazom chrbtice, ktorej poškodenie v zmysle
záverov znaleckého posudku pri predmetnom školskom úraze preukázané nebolo.

61. Výroky o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa čl. 4 ods. 1; ust. §§ 251; 255
od. 1, 2; 256 ods. 1, 2; 259; 262 ods. 1 až 3; 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

62. Konštatoval, že žalobkyni bol z uplatneného nároku na úhradu ďalšej škody priznaný nárok iba v
rozsahu 1.315,17 Eur, čo predstavuje 20 % z hodnoty, o nároku na náhradu trov konania v uvedenej

časti rozhodol postupom podľa § 255 ods. 2 CSP a úspešným žalovaným v 1. rade a intervenientovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu percentuálneho rozdielu úspechu a neúspechu v spore,
teda v rozsahu 60 %.

63. S poukazom na zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu úspešnému

žalovanému v 1. rade a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

64. Uznesením zo dňa 28.07.2016 bola znalcovi priznaná odmena za znaleckú činnosť vo výške 295,48
Eur, ktorá bola v sume 100,- Eur vyplatená zo zálohy zloženej pod pol. 19/2016 a suma 100 Eur zo
zálohy zloženej pod pol. 10/2016 a suma 95,48 Eur bola vyplatená preddavkovane z prostriedkov štátu.

65. Keďže nová procesná úprava nenachádza svoj ekvivalent ust. § 148 OSP (náhrada trov štátu),
možno tu použiť len všeobecné ust. § 251 CSP, ktoré v sebe zahŕňa všetky trovy súdneho konania,
teda aj trovy štátu a tiež ust. § 259 CSP, z ktorého vyplýva, že ak pri dokazovaní vznikne povinnosť,ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení
ako svedok. Rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu vyplýva aj z čl. 4 ods. 1 CSP, ktorý umožňuje v
prípade absencie výslovnej právnej úpravy aplikovať ustanovenie CSP, ktoré upravuje právnu vec čo do

obsahu aj účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Keďže CSP neobsahuje osobitnú právnu úpravu
o trovách štátu, súd prvej inštancie o ich náhrade rozhodoval postupom podľa ust. § 251 v spojení s ust.
§ 259 CSP a keďže žalobkyňa sa z procesného hľadiska považuje za úspešnú stranu v spore v konaní o
náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za poškodenie členka a kolena pri školskom
úraze, potom je povinný nahradiť všetky trovy, ktoré vznikli v súvislosti s uvedeným nárokom, teda aj

trovy štátu vo výške zodpovedajúcej vyplatenej odmeny znalcovi za vykonané znalecké dokazovanie
neúspešný žalovaný v 1. rade.

66. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II., IV., IX. a XI. podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobkyňa a proti výrokom V., VI., VII. a XII. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
intervenient.

67. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania žalovanému v 1.
a v 2. rade a intervenientovi, bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, resp. právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, ktorého súčasťou je i tzv. právo na rovnosť zbraní. V danom prípade si žalobkyňa uplatňovala

náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, kde žalobkyňa bola úspešná čo
do základu, pričom výška plnenia závisela od znaleckého posudku, ďalej si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy, kde čo do základu úspešná nebola (napadnutým rozsudkom bol návrh žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutý) a náhradu ďalšej škody, kde žalobkyňa bola úspešná čiastočne.
V bode 101. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vyvodil zodpovednosť za vzniknutý registrovaný

školský úraz, ktorý žalobkyňa utrpela, na základe porušenia právnych povinností zo strany povereného
pedagogického zamestnanca žalovaného v 1. rade ako zodpovednosť v zmysle ust. § 420 OZ. V bode
102. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval, že žalobkyňa postupovala po
celý čas obvyklým bezpečnostným spôsobom a z jej strany nedošlo k porušeniu právnych predpisov,
pričom súd prvej inštancie vylúčil akúkoľvek spoluzodpovednosť žalobkyne na vzniknutej škode v

súlade s ust. § 441 OZ. Na základe vykonaného znaleckého dokazovania bolo v konaní nesporne
preukázané, že zamestnanec žalovaného v 1. rade svojím protiprávnym konaním spôsobil žalobkyni
neodstrániteľnú a trvalú ujmu na zdraví a telesnej integrite a doživotne ovplyvnil jej súkromný, pracovný
a rodinný život, pričom išlo o veľmi intenzívny zásah do zdravia žalobkyne a jej telesnej integrity
a vyvolal tiež dôsledky v podobe doživotnej traumy. Vo viacerých bežných každodenných úkonoch

zostala odkázaná na svoju rodinu, má pretrvávajúce bolesti pri zmene počasia a obmedzenú polohu pri
spánku, v neposlednom rade došlo k ovplyvneniu finančnej stránky rodiny, navyše má doživotné trvalé
následky na zdraví. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatňuje pre každé konanie.
Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a
od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov

konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí uložiť neúspešnej
strane sporu povinnosť nahradiť trovy konania. Podľa ustanovenia § 257 CSP je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Okolnosti hodné osobitného zreteľa
sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Podľa názoru žalobkyne sa

súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania nevysporiadal so skutočnosťou,
čo viedlo žalobkyňu k podaniu žaloby na súd, ako sa strany sporu správali pred podaním žaloby a
aké je sociálne a finančné postavenie strán sporu. Žalovaný v 1. rade je rozpočtovou organizáciou
zriadenou Prešovským samosprávnym krajom, žalovaný v 2. rade - Ministerstvo obrany SR je ústredným
orgánom štátnej správy Slovenskej republiky, ktorého rozpočet na rok 2019 predstavuje sumu vo výške

1,5 miliardy Eur a intervenientom, ktorý vstúpil do konania na strane žalovaného v 1. rade bola Poisťovňa
J. ktorá patrí medzi tri najsilnejšie poisťovne na slovenskom trhu. Na druhej strane žalobkyňa len v roku
2018 ukončila vysokoškolské štúdium a toho času vykonáva zárobkovú činnosť iba 6 mesiacov, pričom
nevlastní žiaden majetok a skutočne nemá vytvorené žiadne úspory, z ktorých by bola schopná nahradiť
súdne trovy. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho

prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná
tvrdosť voči účastníkovi, a aby neodporovalo dobrým mravom. Túto neprimeranú tvrdosť napadnutého
rozsudku možno vzhliadnuť v tom, že žalobkyňa aj keď v konaní čo do základu úspešná, je podľa
výroku č. II., IV., IX., XI., napadnutého rozsudku povinná platiť trovy žalovanému v 1. rade, žalovanémuv 2. rade a intervenientovi. Po vzniku registrovaného školského úrazu sa žalobkyňa opakovane v
predsúdnom konaní snažila a vyvíjala prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu
úkony smerujúce k dosiahnutiu mimosúdnej dohody. Tak žalovanému v 1. rade ako aj žalovanému v 2.

rade boli opakovane zasielané návrhy na mimosúdne rokovania. Ani žalovaný v 1. rade ani žalovaný
v 2. rade však neprejavili žiadnu snahu vec riešiť mimosúdne, a tak bola žalobkyňa prinútená uplatniť
si svoj nárok na súde. Pravdivosť vyššie uvedených tvrdení podčiarkuje aj tá skutočnosť, že súd prvej
inštancie priznal žalobkyni vo výroku č. VII. napadnutého rozsudku voči žalovanému v 1. rade nárok
na náhradu ďalšej škody (okrem inej aj vecnej škody - právnu pomoc v predsúdnom konaní). Priznanie

náhrady trov konania žalovanému v 1. rade, žalovanému v 2. rade a intervenientovi, by malo bezpochyby
nepriaznivé dôsledky na životnú situáciu žalobkyne a znamenalo by ohrozenie jej základných životných
potrieb. Podľa názoru žalobkyne zodpovednosť žalovaného v 2. rade daná bola, lebo celkové zliezanie
dvojpodlažnej budovy v areály Sokolovských kasárni bolo vykonávané zo strany žalovaného v 2. rade
v celom rozsahu svojvoľne. Z predloženého listinného dôkazu žalovaným v 2. rade - Administratívny
rozkaz, jednoznačne vyplynulo, že zamestnanci žalovaného v 2. rade mali osobne vykonať „ukážky

zlaňovania“, pričom mali predpísaný presný typ obuvi ako aj oblečenia. V administratívnom rozkaze
úplne absentuje skutočnosť, žeby zlaňovanie dvojpodlažnej budovy mali vykonávať osobne študenti
strednej školy a ešte k tomu bez potrebného materiálneho vybavenia (žalovaný v 2. rade umožnil
zliezať žalobkyni dvojpodlažnú budovu v plátených teniskách). Na základe toho je namieste učiniť
záver, že v predmetnom sporovom konaní: žalovaný v 1. rade zodpovedá za vzniknutý registrovaný

školský úraz, ktorý žalobkyňa utrpela na základe porušenia právnych povinností zo strany povereného
pedagogického zamestnanca žalovaného v 1. rade, žalobkyňa postupovala po celý čas obvyklým
bezpečnostným spôsobom a z jej strany nedošlo k porušeniu právnych predpisov, pričom súd prvej
inštancie vylúčil akúkoľvek spoluzodpovednosť žalobkyne na vzniknutej škode, protiprávnym konaním
žalovaného v 1. rade bola žalobkyni spôsobená neodstrániteľná a trvalá ujma na zdraví a telesnej

integrite, podľa ust. § 257 CSP bol súd prvej inštancie povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, po vzniku registrovaného školského úrazu sa žalobkyňa
opakovane v predsúdnom konaní snažila a vyvíjala kroky smerujúce k dosiahnutiu mimosúdnej dohody,
nastranežalobkyneexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľaspočívajúcevnepriaznivýchmajetkových
pomeroch, pričom priznanie náhrady trov konania žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade ako

aj intervenientovi, by malo bezpochyby nepriaznivé dôsledky na jej životnú situáciu a znamenalo by
ohrozenie jej základných životných potrieb.

68. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd výrok č. II. napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo vzťahu k výroku I. nepriznáva žalovaným v 1. a v 2. rade a

intervenientovi voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania, výrok č. IV. napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie zmenil tak, že vo vzťahu k výroku III. nepriznáva žalovanému v 2. rade voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania, výrok č. IX. napadnutého rozsudku zmenil tak, že vo vzťahu k výroku VII.
a VIII. nepriznáva žalovanému v 1. rade a intervenientovi voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania,
výrok č. XI. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo vzťahu k výroku X. nepriznáva

žalovanému v 1. rade a intervenientovi voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

69. Intervenient vo svojom odvolaní uviedol, že zo žaloby je zrejmé, že žalobkyňa opiera svoje nároky
o subjektívnu zodpovednosť za škodu. Keď žalovaný v 1. rade a intervenient vo svojich vyjadreniach
namietali, že nie je jasné, aký protiprávny úkon mal byť zo strany žalovaného v 1. rade porušený,

resp. že porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka nestačí v tomto prípade
na vznik zodpovednosti, žalobkyňa neskôr vo svojich vyjadreniach a na pojednávaniach opakovane
uviedla, že sa domáha objektívnej zodpovednosti (pri ktorej nie je na jej vznik potrebný protiprávny
úkon), neupresnila však druh tejto zodpovednosti, či má ísť o všeobecnú objektívnu zodpovednosť, či o
niektorý z druhov osobitnej objektívnej zodpovednosti. Súd prvej inštancie sa otázke vymedzenia druhu

zodpovednosti žalovaného v 1. rade taktiež v priebehu konania vôbec nevenoval. Až na poslednom
pojednávaní dňa 05.12.2018 na opakované upozornenie zo strany intervenienta na túto otázku súd
uviedol predbežné právne posúdenie veci, podľa ktorého ide o všeobecnú zodpovednosť podľa
školského zákona. Už v tomto postupe je viditeľné nedôsledné právne posúdenie veci zo strany súdu
prvej inštancie, hoci rozlíšenie medzi objektívnou a subjektívnou zodpovednosťou je nevyhnutný prvý

krok, od ktorého potom závisí posudzovanie naplnenia predpokladov zodpovednosti, najmä existencie
protiprávneho úkonu s možnosťou vyvinenia pri subjektívnej zodpovednosti, či možnosti liberácie pri
objektívnej zodpovednosti. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie sa odvíja od toho,
že súd považoval právnu úpravu v školskom zákone za všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu,spôsobenú pri výchove a vzdelávaní. Avšak školský zákon upravuje len právo žiaka na náhradu
škody, ktorá mu bola spôsobená počas vyučovania, alebo v priamej súvislosti s ním, ďalej okrem
iného upravuje aj všeobecnú prevenčnú povinnosť školy pri predchádzaní úrazom, neobsahuje však

žiadnu všeobecnú, ani osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu. Pre vyslovenie záveru o akejkoľvek
zodpovednosti školy za škodu spôsobenú žiakovi a posúdenie podmienok jej naplnenia je preto
potrebné použiť úpravu v Občianskom zákonníku. Po tom, čo sa súd prvej inštancie v priebehu
konania otázkou druhu uplatnenej zodpovednosti žalovaného v 1. rade vôbec nezaoberal resp. veľmi
povrchne, napokon posúdil zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako subjektívnu. Taktiež v priebehu

konania súd nepreskúmal dôsledne existenciu protiprávneho úkonu, ktorý mal túto zodpovednosť
zakladať. Táto otázka je pritom kľúčová pre posúdenie opodstatnenosti celého uplatneného nároku.
Prvý protiprávny úkon prvoinštančný súd videl v nesplnení povinnosti, ustanovenej v § 7 ods. 2
vyhlášky č.282/2009 Z.z. Pokiaľ ide o poučenie zo strany pedagogického dozoru pred uskutočnením
kurzu, toto sa malo týkať bezpečnosti a ochrany zdravia na kurze na ochranu života a zdravia,
malo teda mať všeobecný charakter. Avšak pre konkrétnu techniku zlaňovania, pri ktorej došlo k

úrazu žalobkyne, by takéto všeobecné poučenie malo nepochybne menší význam, ako konkrétne
odborné poučenie a inštruktáž zo strany príslušníkov Ozbrojených síl SR, ktoré bolo realizované a aj
jednoznačne preukázané. Táto odborná inštruktáž, vykonaná odborníkmi, bola pre bezpečné vykonanie
techniky zlaňovania omnoho dôležitejšia, ako vyššie uvedené, doslova formálne všeobecné poučenie,
požadované vyhláškou. Akékoľvek ďalšie pokyny zo strany pedagóga, či už na hodine telesnej výchovy,

alebo na mieste konania akcie, by nemohli mať podstatný vplyv na jej správne absolvovanie. Napriek
tomu však súd prvej inštancie videl v absencii písomného záznamu o tomto všeobecnom poučení
dôkaz o existencii protiprávneho úkonu ako základného prvku pre zodpovednosť žalovaného v 1.
rade. Porušenie tejto povinnosti nemohlo mať podstatný význam pre správne absolvovanie techniky
zlaňovania, ktoré bolo zabezpečené odbornou inštruktážou zo strany príslušníkov Ozbrojených síl SR.

Aktedaajdošloktakémutoporušeniuprávnejpovinnostizostranyžalovanéhov1.radeprostredníctvom
jeho zamestnanca, toto porušenie rozhodne nemohlo spôsobiť škodlivý následok, ktorý nastal, t.j. úraz
žalobkyne,anaopaksplnenietejtopovinnostibynemohlouvedenémunásledkuzabrániť.Celkomzjavne
teda nie je naplnený ďalší z predpokladov zodpovednosti za škodu - príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a následkom, vznikom škody u žalobkyne. Protiprávny úkon ako predpoklad

subjektívnej zodpovednosti za škodu musí byť jednoznačne preukázaný a nemôže stačiť, že nebolo
preukázané, že k nemu nedošlo. Súd prvej inštancie nedôsledne a nesprávne posúdil, či skutočne došlo
k protiprávnemu úkonu a vôbec sa nezaoberal otázkou príčinnej súvislosti, ktorá tu zjavne nie je daná.
Druhý protiprávny úkon videl súd prvej inštancie v tom, že pedagogický zamestnanec žalovaného v
1. rade v rozpore so štátnym vzdelávacím programom umožnil žalobkyni účasť na uvedenom kurze

napriek vedomosti o jej oslobodení od telesnej výchovy bez predchádzajúceho vyjadrenia ošetrujúceho
lekára jej zdravotnej spôsobilosti. Avšak uvedený štátny vzdelávací program, uvádzaný súdom ako
prameň právnej povinnosti, ktorá mala byť porušená, ustanovuje, že žiaci s oslabeným zdravím sa na
kurze zúčastňujú so súhlasom lekára a plnia úlohy primerané svojmu zdravotnému stavu. Nie je tu teda
jednoznačne definovaná právna povinnosť, ktorá bola podľa názoru súdu v tomto prípade porušená,

keďže sa používa nejasný pojem „žiaci s oslabeným zdravím" (nie žiaci oslobodení od telesnej výchovy)
a štátny vzdelávací program teda stanovuje len cieľ, ktorý sa má dosiahnuť (ochrana zdravia žiakov),
neustanovuje výslovnú povinnosť neumožniť žiakom oslobodeným od telesnej výchovy absolvovanie
kurzu na ochranu života a zdravia. Na dosiahnutí tohto cieľa má aktívne spolupôsobiť aj žiačka
oslobodená od telesnej výchovy, ak je plnoletá, a teda spôsobilá správať sa primerane zodpovedne.

Rovnako ako pri prvom protiprávnom úkone žalovaného v 1. rade aj tu chyba príčinná súvislosť s
úrazom žalobkyne. Keďže súd prvej inštancie neposudzoval dôsledne, či každý žiak oslobodený od
telesnej výchovy nie je schopný zlaňovania, nemožno ani dospieť k záveru, že úraz žalobkyne bol
jednoznačne spôsobený jej zdravotnou nespôsobilosťou. Hoci podľa vyjadrenia žalovaného v 2. rade,
ak by tento mal vedomosť o oslobodení žalobkyne od telesnej výchovy, nebolo by jej s ohľadom na

zvýšené riziko úrazu dovolené sa zúčastniť techniky zlaňovania. To správne stačí na vyvodenie záveru
o neexistencii zodpovednosti žalovaného 2, avšak nemôže to stačiť na vyvodenie záveru o existencii
príčinnej súvislosti medzi umožnením účasti žalobkyne na zlaňovaní a úrazom žalobkyne. Nepochybne
je rozdiel v rôznych dôvodoch oslobodenia od telesnej výchovy, pričom žalobkyňa bola oslobodená iba
kvôli problémom s kolenom, nebola telesne postihnutá, ani invalidná, teda dôvod na jej oslobodenie od

telesnej výchovy nebol taký, aby ju očividne vylučoval z realizácie techniky zlaňovania. Z odôvodnenia
rozsudku pritom vyplýva, že žalobkyňa podľa odporúčania ošetrujúceho lekára mala byť zaradená do
zdravotnej skupiny „jedinci - chorí" s povoleným druhom liečebnej telesnej výchovy so zákazom tréningu
a pretekania sa, ako aj povinnej školskej telesnej výchovy. Ani z uvedeného odporúčania ošetrujúceholekára žalobkyne nie je teda jednoznačne zrejmé, že by zlaňovanie bolo pre žalobkyňu celkom vylúčené,
preto ani nemožno dospieť k záveru o porušení právnej povinnosti stanovenej predmetným štátnym
vzdelávacím programom. Súd prvej inštancie však ani túto otázku bližšie neposudzoval. Nesprávne

je vidieť porušenie právnej povinnosti v umožnení účasti dospelej študentky na zlaňovaní a zároveň
nevidieťvjejúčastianiminimálnespoluzavinenienajejstrane,akotourobilsúdprvejinštancie.Súdprvej
inštancie pri dokazovaní nevenoval žiadnu pozornosť otázke, či je zlaňovanie nevhodné pre všetkých
oslobodených žiakov od telesnej výchovy, resp. pri akých zdravotných problémoch je vhodné a pri akých
nevhodné, hoci bol na to opakovane upozorňovaný zo strany žalovaného v 1. rade aj intervenienta kvôli

namietanému spoluzavineniu žalobkyne. V odôvodnení však už súd prvej inštancie uvádza umožnenie
zlaňovania žalobkyni ako ďalší protiprávny úkon, čo pôsobí až alibisticky. Je pritom zrejmé, že práve
žalobkyňa sama mohla a mala najlepšie posúdiť, či je schopná absolvovať uvedené zlaňovanie. Aj
zdravá osoba môže vykonať zlaňovanie neobratne, nepostupovať podľa inštruktáže a utrpieť úraz
vlastným zavinením, podstupuje teda určité riziko a práve preto bola táto technika dobrovoľná. Ak tu
aj došlo k porušeniu právnej povinnosti, upravenej v štátnom vzdelávacom programe, rovnako ako pri

prvom protiprávnom úkone (nedostatku všeobecného poučenia) zjavne chyba príčinná súvislosť medzi
umožnenímzúčastniťsazlaňovaniaaúrazomžalobkyne.Ajžalovanýv2.radeuviedolibazvýšenériziko
zlaňovania pre osoby oslobodené od telesnej výchovy, čo ešte nepostačuje pre záver o tom, že príčinná
súvislosť bola daná, teda že práve zdravotná nespôsobilosť žalobkyne bola príčinou jej úrazu. Takýto
záver by bolo možné urobiť len pri oveľa ťažších zdravotných problémoch žalobkyne, napr. v prípade jej

zdravotného postihnutia, kedy by jej nebola ošetrujúcim lekárom povolená ani liečebná telesná výchova.
Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil vec, keď ako protiprávny úkon vyhodnotil umožnenie
zlaňovania žalobkyni zo strany pedagóga a zároveň v jej účasti nevidel žiadne spoluzavinenie. Pritom
súd nesprávne vyhodnotil potrebné vykonávanie dohľadu zo strany pedagóga. Žalobkyňa plne spôsobilá
na právne úkony by mala tiež niesť zodpovednosť za svojej konanie, nielen pasívne vykonať, čo jej

bolo „dovolené". Hoci podstatnú otázku vhodnosti zlaňovania pre žalobkyňu súd vôbec neskúmal, resp.
neskúmal, aký zdravotný stav ešte dovoľuje absolvovať zlaňovanie. Otázka dobrovoľnosti zlaňovania
bolapredmetomrozsiahlehodokazovania,keďtrajasvedkoviavypovedali,ženiktodozlaňovanianikoho
nenútil, dvaja svedkovia sa k tomu nevedeli vyjadriť a iba žalobkyňa a svedok C. uviedli, že učiteľ Y.
na žalobkyňu naliehal a dokonca ju aj fyzicky postrčil, aby sa zúčastnila zlaňovania. Keďže súd sa k

tomuto v odôvodnení rozsudku nevyjadril, možno len predpokladať, že žiadne donútenie nepovažoval za
preukázané. Aj z tohto však vidieť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie nedôsledne a zameriaval
sa pri ňom na nepodstatné skutočnosti, naopak skutočnosti, ktoré mali zásadný význam pre rozhodnutie
vo veci, posúdil povrchne a nesprávne, keďže predpoklady subjektívnej zodpovednosti žalovaného v 1.
rade za škodu vzniknutú žalobkyni zjavne neboli naplnené.

70. Intervenient namietal aj priznanie sumy 600,- Eur žalobkyni za právne poradenstvo. Uviedol, že
náhrada celej tejto odmeny nie je opodstatnená, keďže žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy spolu v sume 17.529,39 Eur, z ktorých jej bola súdom prvej
inštancie priznaná len náhrada škody vo výške 6.130,80 Eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd

nepovažovalzadôvodný.Zuvedenéhovyplýva,žežalobkyňabolavprevažnejčastiuplatnenéhonároku
neúspešná,čobymalsúdzohľadniťpriposudzovaníúčelnostivynaloženýchnákladovnaprávnupomoc.
Podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb tarifná odmena advokáta pri hodnote veci 6.130,80 Eur predstavuje sumu 218,44 Eur za jeden
úkon právnej služby (vrátane režijného paušálu). Pri uskutočnených dvoch úkonoch právnej služby

predstavuje tarifná odmena advokáta sumu 436,88 Eur. Ak by aj bola daná zodpovednosť žalovaného
v 1. rade za škodu (čo intervenient odmieta), nebolo by preto možné považovať za účelne vynaložené
náklady na právnu pomoc odmenu advokáta prevyšujúcu sumu 436,88 Eur.

71. Na základe uvedené intervenient žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu voči

žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému v 1. rade a intervenientovi voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

72. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril intervenient. Vo vyjadrení uviedol, že naplnenie dôvodov na
aplikáciu ust. § 257 CSP na svojej strane žalobkyňa vidí v správaní sporových strán pred podaním

žaloby a v sociálnom a finančnom postavení strán sporu. Pritom žalobkyňa jednoduchým porovnaním
postavenia žalovaného v 1. rade ako rozpočtovej organizácie (gymnázia), žalovaného v 2. rade
ako ústredného orgánu štátnej správy (ministerstva) a intervenienta ako poisťovne, patriacej medzi
tri najsilnejšie poisťovne na slovenskom trhu, so svojím postavením ako absolventky vysokej školy,vykonávajúcej zárobkovú činnosť iba 6 mesiacov a nevlastniacej žiaden majetok, dochádza k záveru,
že na jej strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v jej nepriaznivých majetkových
pomeroch. Podľa názoru žalobkyne by priznanie náhrady trov konania voči nej malo bezpochyby

nepriaznivé dôsledky na jej životnú situáciu a znamenalo by ohrozenie jej základných životných potrieb.
Takéto chápanie posudzovania osobných pomerov strán sporu je neprimerané a nesprávne, keďže
automaticky vopred zvýhodňuje akúkoľvek fyzickú osobu v porovnaní s poisťovňou, ministerstvom, či
gymnáziom, a to bez akéhokoľvek ohľadu na opodstatnenosť uplatneného nároku a správanie tejto
fyzickej osoby v priebehu konania, či pred ním. Podľa takto absurdne chápaného majetkového kritéria

by potom „majetnejšej" sporovej strane nemohla byť nikdy priznaná náhrada trov konania a „nemajetná"
sporová strana by sa mohla správať v konaní akokoľvek nezodpovedne, bez obáv, že to bude mať pre ňu
následky v podobe uloženia povinnosti na náhradu trov. Bola to pritom práve žalobkyňa, ktorá v priebehu
celého konania uvádzala množstvo skreslených a zveličených, či s vecou nesúvisiacich argumentov a
tvrdení, ktoré neprispeli k objasneniu veci, ale iba k predĺženiu súdneho konania, pričom z uplatnených
17.529,39 Eur bolo žalobkyni súdom prvej inštancie priznaných spolu iba 7.445,97 Eur a niektoré jej

uplatnenénárokysaukázaliakocelkomneopodstatnené.Pretobybolozjavnenespravodlivé,akbyzato
žalobkyňanemalaniesťžiadnuzodpovednosťanivoformeuloženiapovinnostináhradytrovspoukazom
na jej nepriaznivé majetkové pomery. Hoci žalobkyňa vo svojom odvolaní uvádza, že sa opakovane
snažila už v predsúdnom konaní o dosiahnutie mimosúdnej dohody, dohoda nebola možná práve kvôli
zjavnej neopodstatnenosti niektorých uplatnených nárokov žalobkyne a vyššie uvedenej nekorektnej

argumentácii zo strany žalobkyne a nie kvôli pasivite, či neochote žalovaných k dohode. Nemožno
súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že do značnej miery práve žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade
zapríčinilivzniksúdnehosporu,apretonaichstraneexistujeznačnýpodielnavznikuapriebehusporu.V
nekorektnej a zavádzajúcej argumentácii pritom žalobkyňa pokračuje aj vo svojom odvolaní, keď značne
zveličuje následky úrazu a jeho „doživotný" dopad na jej osobný, pracovný a rodinný život (používa

pritom neprimerané formulácie ako doživotná trauma, veľmi intenzívny zásah do zdravia a telesnej
integrity, odkázanosť na rodinu), či spochybňuje záver súdu o nepreukázaní zodpovednosti žalovaného
v 2. rade s tým, že údajne celkové zliezanie dvojpodlažnej budovy v areály Sokolovských kasární bolo
vykonávané zo strany žalovaného v 2. rade v celom rozsahu svojvoľné. Na strane žalobkyne nie sú
dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady úspešnosti v

spore pri rozhodovaní o náhrade trov konania a za takéto nemožno považovať ani majetkové pomery
žalobkyne a už vôbec nie podiel žalobkyne na vzniku a priebehu sporu.

73. Na základe uvedeného intervenient považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné a žiadal ho
zamietnuť.

74. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia

rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 14.05.2020 a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a odvolanie intervenienta nie je dôvodné.

75. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd
oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné

právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

76. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd konštatuje:

77. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).78. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257
CSP).

79.Civilnýsporovýporiadokvsúčasnostiupravujenáhradutrovkonaniavustanoveniach§255anasl.,v
zmysle ktorých sa v sporových konaniach ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu,
t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo
veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti

strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech
vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti
platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomer
sa vyjadruje percentuálne. Aj keď má strana podľa § 255 ods. 1,2 CSP právo na náhradu trov konania
na základe zásady úspechu v konaní, súd jej nemusí priznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť

dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením sudcovského moderačného
práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov

konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v
danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd
zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a
prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo
o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného

zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp.zn. II. ÚS 563/2011-14).

80. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do
úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa
zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť
ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie
o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej

udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol
stranám v konaní priestor aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.
Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť
protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému
presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to

neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je
povinný „vytvoriť procesný priestor” umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej
aplikáciitohtoustanovenia.(nálezÚstavnéhosúduSRz18.júla2018,sp.zn.I.ÚS153/2018).Žalobkyňa
v odvolaní žiadala, aby súd vo vzťahu k náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP a aby
v časti nároku, v ktorej bola neúspešná, nebola jej uložená povinnosť nahradiť trovy konania úspešným

stranám sporu z dôvodov uvedených v odvolaní. To, či v danom prípade sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania je potrebné skúmať v konaní pred súdom prvej inštancie.
Keďže uvedené zatiaľ nebolo posudzované, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba rozsudok vo
výrokoch II., IV., IX. a XI. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

81. Preto odvolací súd rozsudok vo výrokoch II., IV., IX., XI. podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

82. Úlohou súdu prvej inštancie bude skúmať, zistiť a náležite vyhodnotiť, či v danom prípade sú
splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP zohľadňujúc kritéria uvedené vyššie, náležite

ich vyhodnotiť a opätovne rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný v 1. a 2. rade a
intervenient. Pritom bude jeho úlohou vyhodnocovať pomery na oboch stranách sporu. V danej veci je
tiež nutné vziať do úvahy predmet konania, ktorým je nárok vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu nazdraví. Základ nároku bol posúdený ako oprávnený a jeho výška bola závislá od znaleckého posudku a
úvahy súdu, čo je nutné vziať do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.

83. Vo vzťahu k intervenientom napadnutým výrokom V., VI., VII. a XII. rozsudku odvolací súd konštatuje:

84. Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

85. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá (§ 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka).

86.Zodpovednostisazbavíten,ktopreukáže,žeškodunezavinil(§420ods.3Občianskehozákonníka).

87. Kto je povinný vykonávať dohľad, zbaví sa zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad
nezanedbal (§ 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

88. Ak vykonáva dohľad právnická osoba, jej pracovníci dohľadom poverení sami za škodu takto

vzniknutú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie
je tým dotknutá (§ 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

89. Pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského
uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka).

90. Pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením (§ 449 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

91. Náklady liečenia sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil (§ 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

92. Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda
spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám (§ 441 Občianskeho zákonníka).

93. Dieťa alebo žiak má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v

priamej súvislosti s nimi; toto ustanovenie sa nevzťahuje na škodu podľa osobitného predpisu (§ 144
ods. 1 písm. o/ zák. č. 245/2008 Z. z.).

94.Školyaškolskézariadeniasúprivýchoveavzdelávaní,pričinnostiachpriamosúvisiacichsvýchovou
a vzdelávaním a pri poskytovaní služieb povinné a) prihliadať na základné fyziologické potreby detí a

žiakov, b) vytvárať podmienky na zdravý vývin detí a žiakov a na predchádzanie sociálnopatologickým
javom, c) zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia detí a žiakov, d) poskytnúť nevyhnutné informácie na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia detí a žiakov, e) viesť evidenciu školských úrazov detí a žiakov,
ku ktorým prišlo počas výchovno-vzdelávacieho procesu a pri činnostiach organizovaných školou; pri
vzniku školského úrazu vyhotoviť záznam o školskom úraze (§ 152 zák. č. 245/2008 Z. z.).

95. Súčasťou výchovy a vzdelávania žiakov v stredných školách je exkurzia, kurz na ochranu života a
zdravia a kurz pohybových aktivít v prírode, ktoré sú uvedené v učebnom pláne školského vzdelávacieho
programu; súčasťou výchovy a vzdelávania žiakov v stredných školách môže byť aj školský výlet. O
organizácii týchto súčastí výchovy a vzdelávania stredná škola informuje zákonného zástupcu žiaka

alebo zástupcu zariadenia (§ 7 ods. 1 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

96. Riaditeľ strednej školy alebo ním poverený pedagogický zamestnanec pred uskutočnením exkurzie,
kurzu na ochranu života a zdravia, kurzu pohybových aktivít v prírode alebo školského výletu poučí
účastníkovobezpečnostiaochranezdravia.Opoučenísavyhotovípísomnýzáznam.Záznamopoučení

podpíšu všetci poučení účastníci a osoba, ktorá poučenie vykonala (§ 7 ods. 2 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).97. Pre žiakov, ktorí sa exkurzie, kurzu na ochranu života a zdravia, kurzu pohybových aktivít v prírode
alebo školského výletu nezúčastnia, zabezpečí riaditeľ strednej školy náhradné vyučovanie (§ 7 ods. 3
vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

98. Kurz na ochranu života a zdravia organizuje stredná škola v M. ročníku štúdia; ak ide o učebné
odbory, v ktorých dĺžka štúdia je dva roky, v druhom ročníku štúdia. Tento kurz trvá tri dni po šesť hodín
(§ 7 ods. 4 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

99. Kurz pohybových aktivít v prírode sa organizuje vo forme lyžiarskeho kurzu, snoubordingového
kurzu, plaveckého kurzu, turistického kurzu alebo kurzu iných športov v prírode. Organizáciu kurzu
pohybových aktivít v prírode zabezpečuje riaditeľ alebo ním poverený pedagogický zamestnanec;
organizácia lyžiarskeho kurzu a snoubordingového kurzu sa zabezpečuje v súlade s osobitným
predpisom. Kurz pohybových aktivít v prírode sa koná v rozsahu piatich vyučovacích dní, najmenej však
v rozsahu 15 vyučovacích hodín (§ 7 ods. 5 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

100. Zdravotnú starostlivosť lyžiarskeho kurzu alebo snoubordingového kurzu zabezpečuje vedúci kurzu
spolu so zdravotníckym pracovníkom odborne spôsobilým na výkon zdravotníckeho povolania (§ 7 ods.
6 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

101. Počas exkurzie, turistického kurzu, kurzu iných športov alebo školského výletu tvorí skupinu
jedného pedagogického zamestnanca najviac 25 žiakov. Jedno lyžiarske družstvo tvorí najviac 15 žiakov
a jedno snoubordingové družstvo tvorí najviac 10 žiakov. Jedno plavecké družstvo tvorí najviac 10 žiakov
(§ 7 ods. 7 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

102. Školské výlety sa môžu organizovať raz v školskom roku a trvajú najviac dva vyučovacie dni (§ 7
ods. 8 vyhl. č. 282/2009 Z. z.).

103. Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví,

priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov (§ 3 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z.).

104. Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového
hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti (§ 3 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z.).

105. Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba
za iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska bolesti najlepšie porovnať (§ 3 ods. 3 zák.
č. 437/2004 Z. z.).

106. Ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý

sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na
zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie porovnať (§ 3 ods. 4 zák. č.
437/2004 Z. z.).

107. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná

povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti
poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z.).

108. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7
a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č.

1 v II. a IV. časti (§ 4 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z.).

109. Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za
iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia najlepšie
porovnať (§ 4 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z.).

110. Ak sa poškodenému už poskytla náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia a vzniklo také
zhoršenie následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení následkov nepredpokladal, poškodenýmá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške ustanovenej v § 10 ods. 7 (§ 4
ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z.).

111. Pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia
ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8) (§ 5 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z.).

112. Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2

% z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor (§
5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z.).

113. Na valorizáciu výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa

nevzťahuje osobitný predpis (§ 5 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z.).

114. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného

kalendárneho roka (§ 5 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z.).

115. V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z.).

116. Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený;
ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na
zdraví (§ 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z.).

117. Podľa metodického usmernenia Ministerstva školstva SR č. 4/2009 - R zo dňa 11.02.2009 je

registrovaným školským úrazom poškodenie zdravia dieťaťa, žiaka alebo študenta, ak nemu došlo
pri výchovno-vzdelávacej činnosti na základných školách, základných umeleckých školách, stredných
školách, špeciálnych školách, v školských zariadeniach a vysokých školách alebo nepovinnej činnosti
organizovanej školou alebo v priamej súvislosti s ňou, ktorého následkom je neprítomnosť žiaka v škole
na základe stanoviska ošetrujúca lekára trvajúcej viac ako 3 dni alebo smrť žiaka a pri činnostiach,

ktoré nie sú uvedené vyššie, ak ich žiak vykonal na príkaz alebo so súhlasom učiteľa, alebo povereného
zamestnanca školy.

118. Registrovaným školským úrazom nie je úraz žiaka, ktorý sa stal pri praktickom vyučovaní, odbornej
praxi vykonávanej u fyzickej alebo právnickej osoby na základe dohody, brigády alebo inej činnosti.

Takýto úraz sa považuje za registrovaný pracovný úraz.

119. Neregistrovaný školský úraz je úraz, ktorý je dôvodom neprítomnosti žiaka v škole na základe
stanoviska ošetrujúceho lekára trvajúcej najviac 3 dni.

120. Ak ide o registrovaný školský úraz, škola spisuje záznam o registrovanom školskom úraze. Škola
jeden vyplnený a podpísaný záznam o registrovanom školskom úraze dá zákonnému zástupcovi žiaka
alebo samotnému žiakovi, ak je už plnoletý.

121. Z ust. § 7 vyhl. 282/2009 Z. z. nesporne vyplýva, že súčasťou výchovy a vzdelávania žiakov na

stredných školách je aj kurz na ochranu života a zdravia.

122. Zo spisu vyplýva, že u žalobkyne došlo dňa 21.06.2012 k registrovanému školskému úrazu pri
výchovno-vzdelávacej činnosti organizovanej žalovaným v 1. rade v spolupráci zo žalovaným v 2. rade.

123.Podľaodporúčaniaošetrujúceholekáramalabyťžalobkyňazaradenádozdravotnejskupiny„jedinci
- chorí“ s povoleným druhom liečebnej telesnej výchovy so zákazom tréningu a pretekania sa, ako aj
povinnej školskej telesnej výchovy.124. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo a v konaní to nebolo
namietané, že žalovaný v 1. rade nepoučil účastníkov kurzu o bezpečnosti a ochrane pri predmetnom
kurze. Žiakom boli poskytnuté len organizačné pokyny, čo vyplýva z výpovede svedkov.

125. Pokiaľ intervenient v odvolaní namietal, že žalobkyňa bola v čase úrazu dospelá, a teda spôsobilá
posúdiť, či sa vzhľadom na svoj zdravotný stav môže zúčastniť zlaňovania, v konaní bolo preukázané,
že vo vzťahu k nej táto činnosť nebola dobrovoľná, nakoľko ju k nej vyzval sám F. Y., ktorý vykonával
pedagogický dozor, a ktorý sám uviedol, že napriek tomu, že žalobkyňa bola oslobodená od telesnej

výchovy, bol presvedčený, že dané stanovisko zvládne (zápisnica z pojednávania zo dňa 28.01.2015,
č. l. 164 spisu). Uvedené bolo potvrdené aj svedkom - spolužiakom žalobkyne Y. C., ktorý uviedol, že
žalobkyňa bola zo strany F. Y. slovne vyzvaná, aby sa techniky zlaňovania zúčastnila a súčasne ju tento
pedagóg „potlačil rukou dopredu“. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že žiak, aj keď je plnoletý, má
plniť pokyny pedagóga, preto ak ich splní, nemôže to byť vyhodnotené v neprospech žiaka - študenta
a odvodzovať z toho prípadné spoluzavinenie tak, ako to realizoval žalovaný v 1. rade. Žalovaný na

objektívnu zodpovednosť za úraz žalobkyne poukázal vo svojich prednesoch do zápisníc z pojednávaní
dňa 22.10.2014 (č. l. 131 spisu) a 29.03.2017 (č. l. 640 spisu). Zároveň žalovaný v 1. rade žiadal, aby
súd prihliadol aj na spoluzavinenie žalobkyne, ktoré je podľa jeho názoru bolo v rozsahu 50 %.

126. K odvolacej námietke intervenienta, že súdu prvej inštancie neposúdil, či v danom prípade ide o

subjektívnu alebo objektívnu zodpovednosť, resp. že konštatoval subjektívnu zodpovednosť, odvolací
súd uvádza, že zodpovednosť žalovaného v predmetnej veci vyplýva priamo zo zákona, pričom ide
o objektívnu zodpovednosť. Školský zákon predstavuje iba všeobecné zakotvenie práva žiaka na
náhradu škody, avšak nepredstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Práve
preto, že toto právo nie je v zákone č. 245/2008 Z. z. ani inde bližšie špecifikované, aplikujú sa aj

v tomto prípade ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého súd prvej inštancie správne vec právne posúdil (§ 420 OZ) a tiež aj s poukazom na
ustanovenie § 415 OZ zakotvujúce tzv. prevenčnú povinnosť. Teda právna úprava náhrady škody v
Občianskom zákonníku je všeobecnou úpravou náhrady škody v občianskoprávnych vzťahoch (§ 1 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o právnu úpravu náhrady škody v Občianskom zákonníku, je treba

zdôrazniť, že okrem všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420, § 420a Občianskeho zákonníka), je
právna úprava rozčlenená na osobitné druhy zodpovednosti (§ 421 až § 437 Občianskeho zákonníka).
Za osobitný druh zodpovednosti je však treba považovať aj právnu úpravu, ktorá je predmetom právnej
úpravy v Občianskom zákonníku, nie je však zaradená do vyššie uvedených ustanovení, ale vyplýva z
právnej úpravy iných vzťahov upravených Občianskym zákonníkom alebo aj z iných právnych predpisov.

Všeobecnázodpovednosťzaškodupodľa§420Občianskehozákonníkasapoužije,akkonkrétnyprípad
spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody,
ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť
za škodu nie je osobitne upravená v ustanoveniach iného zákona tvoriaceho súčasť právneho poriadku
Slovenskej republiky. Tento princíp sa uplatní aj v prípade zodpovednosti školy a školského zariadenia

za škodu pri úraze dieťaťa alebo žiaka, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej
súvislosti s nimi, keďže zák. č. 245/2008 Z. z. (Školský zákon) neobsahuje osobitnú úpravu náhrady
škody. Ustanovenie § 144 ods. 1 Školského zákona síce zakotvuje právo dieťaťa alebo žiaka na náhradu
škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávaní alebo v priamej súvislosti s nimi, avšak v žiadnom
prípade nie je možné považovať ho za osobitnú úpravu náhrady škody za školský úraz. Nakoľko prípad

zodpovednosti školy alebo školského zariadenia za školský úraz nie je osobitne upravený v uvedenom
zákone(anivinomprávnompredpise),použijúsanadanýprípadustanovenia§420anasl.Občianskeho
zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu, v súvislosti s čím súd prvej inštancie aj správne
postupoval.

127. Keďže súčasťou výchovy a vzdelávania žiakov v stredných školách je aj kurz na ochranu života a
zdravia,priabsolvovaníktoréhodošlokúrazužalobkyne,jedanáobjektívnazodpovednosťžalovanéhov
1.radezatentoúrazaprávožalobkynepožadovaťnáhraduškodyanáhraduzasťaženiespoločenského
uplatnenia. V danom prípade je daná objektívna zodpovednosť školy za úraz, ktorý utrpí žiak v rámci
vyučovacieho procesu, respektíve inej akcie organizovanej v rámci vyučovacieho procesu bez ohľadu

na jeho zavinenie. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa utrpela predmetný úraz v rámci
kurzu na ochranu života a zdravia a nebolo tvrdené ani preukázané, že by sa tohto kurzu zúčastnila
bez súhlasu žalovaného v 1. rade. Táto skutočnosť je postačujúca pre vznik zodpovednosti žalovaného
v 1. rade za škodu na zdraví, ktorú utrpela žalobkyňa dňa 21.06.2012 podľa § 144 ods. 1 písm. o/školského zákona. V danom prípade je daná objektívna zodpovednosť školy za úraz, ktorý utrpí žiak
v rámci vyučovacieho procesu, respektíve inej akcie organizovanej v rámci vyučovacieho procesu bez
ohľadu na jeho zavinenie.

128. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku intervenienta týkajúcu sa priznania žalobkyni nároku na právne
poradenstvovovýške600,-Eur,odvolacísúdkonštatujenedôvodnosťtejtonámietky.Odmenuzaprávne
poradenstvoniejemožnévdanomprípadeporovnaťsodmenouzaposkytnutieprávnejslužbyvsúdnom
konaní, nakoľko odmena za právne poradenstvo tak, ako to aj žalobkyňa špecifikovala, bola poskytnutá

vo fáze predsporového konania. V takomto prípade výška odmeny nie je určená zákonom a môže
byť určená na základe dohody. Žalobkyňa predložila potvrdenie o tom, že sumu 600,- Eur uhradila na
základe faktúry č. 2013/206 zo dňa 04.07.2013 (faktúra č. l. 363; žaloba podaná 10.02.2014).

129. Vo vzťahu k odvolaniu intervenienta proti výroku o priznaní štátu voči žalovanému v 1. rade
nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, odvolací súd konštatuje správny postup súdu prvej

inštancie, ktorý prihliadol na to, že nová procesná úprava nenachádza svoj ekvivalent ust. § 148 OSP
(náhrada trov štátu), a preto je v danom prípade možné použiť len všeobecné ust. § 251 CSP, ktoré
v sebe zahŕňa všetky trovy súdneho konania, teda aj trovy štátu a tiež ust. § 259 CSP, z ktorého
vyplýva, že ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto
osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok. Rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu

vyplýva aj z čl. 4 ods. 1 CSP, ktorý umožňuje v prípade absencie výslovnej právnej úpravy aplikovať
ustanovenie CSP, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu aj účelu najbližšie posudzovanej právnej veci.
Keďže CSP neobsahuje osobitnú právnu úpravu o trovách štátu, súd prvej inštancie o týchto správne
rozhodoval postupom podľa ust. § 251 v spojení s ust. § 259 CSP a keďže žalobkyňa sa z procesného
hľadiska považuje za úspešnú stranu v spore v konaní o náhradu bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia za poškodenie členka a kolena pri školskom úraze, potom je povinný nahradiť všetky trovy,
ktoré vznikli v súvislosti s uvedeným nárokom, teda aj trovy štátu vo výške zodpovedajúcej vyplatenej
odmeny znalcovi za vykonané znalecké dokazovanie neúspešný žalovaný v 1. rade.

130. V zmysle ust. § 251 CSP trovami konania sú aj trovy dokazovania, ktoré vznikli v súvislosti s

vykonaním jednotlivých dôkazných prostriedkov v sporovom konaní. Ide predovšetkým o svedočné,
znalečné, výdavky tretej osoby podľa § 259 CSP, náklady odborného stanoviska a pod. Aj v takomto
prípade trovy dôkazu znáša neúspešná strana sporu, preto súd prvej inštancie správne zaviazal
neúspešného žalovaného v 1. rade na náhradu trov štátu pozostávajúcich z vyplatenej odmeny znalca
zo štátnych prostriedkov.

131. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že intervenient neuviedol vo svojom
odvolaní žiadnu takú relevantnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie
rozsudku v ním napadnutej časti. Je možné jednoznačne ustáliť, že v konaní boli preukázané všetky
predpoklady na priznanie náhrady škody tak, ako to posúdil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd ešte

dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre
ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny zsklad rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základne právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013). Rozsah povinností odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.04.2016). Odvolací
súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania stanovisko strán sporu

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky
a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
čo do veci samej vytknúť nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo
strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného sudu SR sp. zn. IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to,
aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04).132. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku V. o povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni
sumu 2.358,- Eur titulom bolestného a sumu 3.772,80 Eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia; vo výroku VI. o trovách konania vo vzťahu žalobkyňa voči žalovanému v 1. rade s

upresnením, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením; vo výroku VII. o
povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 1.315,17 Eur a vo výroku XII. o priznaní trov
konania štátu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

133. Uznesením č. k. 29C/49/2014-310 zo dňa 18.11.2015 súd prvej inštancie uložil právnemu
zástupcovi žalobkyne R. X. T., Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Prešov, Puškinova 16, poriadkovú
pokutu vo výške 200,- Eur, ktorú je povinná zaplatiť na účet OS Prešov do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

134. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že právnu zástupkyňu žalobkyne opakovane

vyzýval, aby predložila špecifikáciu nákladov zo strany žalobkyne, ktoré boli vynaložené v príčinnej
súvislosti s poškodením jej zdravia, ktoré utrpela pri registrovanom školskom úraze, a to na
pojednávaniach konaných dňa 28.01.2015. 13.05.2015 a 11.09.2015 s uložením konečnej lehoty na
predloženie uvedenej špecifikácie v lehote jedného mesiaca, ktorú si splnila až 13.11.2015, teda v
predposledný pracovný deň predchádzajúci dňu nariadeného pojednávania, a to napriek tomu, že

opakovane bolo v zápisniciach o pojednávaní konštatované, že takýmto postupom hrubo sťažuje postup
súdu v predmetnom konaní s vytváraním neprimeraných prieťahov. Zároveň zo strany žalovaného
v l. rade bolo namietané, že právna zástupkyňa žalobkyne opakovane súdu predkladá rozsiahle
vyjadrenia vo veci samej krátko pred termínom pojednávania, čo sťažuje jeho prípravu na pojednávanie
a žiadal, aby súd v tomto smere zjednal nápravu. Keďže právna zástupkyňa žalobkyne opakovane

neuposlúchla výzvy súdu na predloženie špecifikácie nákladov na lieky vynaložené žalobkyňou v
súvislosti s odstránením jej poškodenia zdravia, ktoré utrpela pri registrovanom školskom úraze a to
napriek upozorneniam zo strany súdu, že takýmto jej postupom sa hrubo sťažuje postup súdu v konaní
a vytvárajú neprimerané prieťahy, mal súd prvej inštancie za to, že sú splnené zákonné podmienky
pre uloženie poriadkovej pokuty v zmysle ust. § 53 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň mal za

preukázané, že právna zástupkyňa žalobkyne opakovane sťažuje postup nielen súdu, ale aj ďalších
účastníkov konania tým, že predkladá oneskorene krátko pred nariadeným termínom pojednávania
rozsiahle písomné vyjadrenia vo veci samej, čím znemožňuje ich prípravu na pojednávania, čo je možné
považovať taktiež za konanie hrubo sťažujúce postup predmetného súdneho konania znemožnením
zaujatia obranného stanoviska protistrany voči uplatneným nárokom, preto aj takýto postup právnej

zástupkyne žalobkyne odôvodňuje postup podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

135. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie právna zástupkyňa
žalobkyne. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne označil obchodné meno právnej
zástupkyňa žalobkyne, čím vydal nejasné rozhodnutie. Svojim správaním právna zástupca žalobkyne

v žiadnom prípade neznemožnila účinnú a rýchlu realizáciu procesných práv účastníkov konania. Súd
prvej inštancie nijako nezdôvodnil výšku poriadkovej pokuty 200,- Eur a ani na jednom pojednávaní a
ani v jednej zápisnici z pojednávania neupozornil právnu zástupkyňu žalobkyne zákonným spôsobom
na hroziacu možnosť uloženia poriadkovej pokuty. Aj právnej zástupkyni žalobkyne bola znemožnená
príprava na pojednávanie v dôsledku neskorého predloženia vyjadrení a listín protistranami.

136. Na základe uvedeného právna zástupkyňa žalobkyne žiadala, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil.

137. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

138. Odvolací súd zo spisu zistil, že obchodné menu bývalej právnej zástupkyne žalobkyne bolo X.
T., Advokátska kancelária s.r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581. preto je dôvodnou
odvolacia námietka odvolateľky, že súd prvej inštancie nesprávne označil obchodné meno právnej
zástupkyne žalobkyne, čím vydal nejasné rozhodnutie.139. Odvolací súd však zo svojej činnosti má vedomosť o tom, že JUDr. Eva Petránová zomrela, a preto
nepovažoval za vhodné vrátiť vec súdu prvej inštancie na vykonanie či už opravy nejasného rozhodnutia

alebo vydanie nového rozhodnutia.

140. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil.

141. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).