Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/131/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113241449
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4113241449.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C. E., bývajúcej v G. a 2/ C. L., bývajúceho v
G., zastúpených Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom v Lučenci, Martina Rázusa 19, proti
žalovaným 1/ MED - ART, spol. s r. o., so sídlom v Nitre, Hornočermánska 4, zastúpeného Mgr. Petrom
Mesárošom, advokátom so sídlom v Nitre, Bottova 34 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna
Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, zastúpenej JUDr. Félixom

Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14 C 287/2013, o dovolaní žalovanej
2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 11. mája 2017 sp. zn. 9 Co 267/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni
1/ sumu 20 000 €, žalobcovi 2/ sumu 20 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej
osoby (otca žalobkyne 1/ a starého otca žalobcu 2/), ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode. Keďže
k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcov došlo v rámci plnenia úloh právnickej osoby
konaním fyzickej osoby, ktorá v mene žalovanej 1/ tieto úlohy plnila, vyvodzovali zodpovednosť voči
žalovanému 1/ a zodpovednosť žalovanej 2/ z § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č.
381/2001 Z.z.“).
2.OkresnýsúdNitra(ďalejaj„súdprvejinštancie“)rozsudkomz9.marca2016 č.k. 14 C 287/2013-338
v prvom výroku zaviazal žalované 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5 000 €
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým,
že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej zo žalovaných. Druhým

výrokom žalobu vo zvyšku vo vzťahu k žalobkyni 1/ zamietol. Tretím výrokom žalobu vo vzťahu
k žalobcovi 2/ zamietol. Žalovanej 1/ a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne
náhradu trov právneho zastúpenia žalobkyne 1/, ktorých výška bude vyčíslená po právoplatnosti tohto
rozsudku. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi 2/ nepriznal. Žalovaným
1/ a 2/ zároveň uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok vo výške 316 € a trovy
štátu v sume 75,22 € na účet tunajšieho súdu, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 11. mája 2017 sp. zn. 9 Co 267/2016
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalobkyni 1/ potvrdil. V
napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalobkyni 1/ rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalovaná 1/ a žalovaná 2/ sú povinné zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5 000 € titulom náhrady nemajetkovej
ujmy,atovlehote15dní odprávoplatnostitohtorozsudkustým,žeplnenímjednejzožalovanýchzaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhej zo žalovaných, a vo zvyšnom zamietajúcom výroku týkajúcom sa

sumy 10 000 € rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V napadnutom zamietajúcom výroku vo vzťahu k
žalobcovi 2/ rozsudok súdu prvej inštancie zamenil tak, že žalovaná 1/ a žalovaná 2/ sú povinné zaplatiťžalobcovi 2/ sumu 3 000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej
zo žalovaných a vo zvyšnom zamietajúcom výroku týkajúcom sa sumy 17 000 € rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil. V napadnutých výrokoch o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak,žežalobkyni1/ažalobcovi2/priznalnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu. Vnapadnutom
výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie; v napadnutom výroku o povinnosti zaplatiť trovy štátu rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v preskúmavanej veci bolo preukázané, že zásah do
osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/, t. j. do ich práva na súkromný a rodinný život, bol spôsobený pri
dopravnej nehode, ktorú zavinil K. C., zamestnanec žalovanej 1/ pri plnení pracovných úloh, motorovým
vozidlom žalovanej 1/, v dôsledku ktorej dopravnej nehody Z. zomrel I. E., otec žalobkyne 1/ a starý otec
žalobcu 2/; žalovaná 2/ je poisťovňou, s ktorou v čase vzniku škody bola žalovaná 1/ (zamestnávateľ
škodcu) v povinnom zmluvnom vzťahu titulom poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX/XXX o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Po prejednaní
uvedenej právnej veci, v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní všetkými stranami sporu, odvolací súd
poznamenal, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil z hľadiska ustálenia záveru o dôvodnosti
uplatneného nároku žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k obom žalovaným, a tak správne právne posúdil i
otázku pasívnej vecnej legitimácie oboch žalovaných v tomto konaní. S ohľadom na dôvody podaných

odvolaní, vo vzťahu k odvolaniu podaného žalovanou 1/, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
ustálil správny právny záver o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/ ako zamestnávateľa
K. C., ktorý ako jej zamestnanec v rámci plnenia pracovných úloh motorovým vozidlom spôsobil 24.
novembra 2010 dopravnú nehodu s fatálnymi následkami. Poznamenal, že existenciu pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej 1/ súd prvej inštancie vyčerpávajúco odôvodnil v napadnutom rozhodnutí, i s

poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s týmito právnymi závermi
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd zvýraznil, že
pre právnické osoby je charakteristické práve to, že svoju vôľu vytvárajú prostredníctvom tých fyzických
osôb, ktoré sú na to určené. Teda len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba prejavuje svoju
vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy a pod. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do

osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu
činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah spôsobený priamo právnickou osobou, pričom
pri ustálení tohto záveru je potrebné v súlade s ustanovením § 853 Občianskeho zákonníka použiť
analógiu s ustanovením § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K tvrdeniu žalovanej 1/, že nemožno na
základe objektívnej zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla postihnúť prevádzateľa vozidla len

preto, že práve týmto prostriedkom bol spáchaný trestný čin, uviedol, že pokiaľ je namieste analogické
použitie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení, či zodpovednosť za zásah do
osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za ktorú fyzická
osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou, je rovnako
na mieste analogické použitie ustanovenia § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že tak

ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ aj za nemajetkovú
ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012). K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ odvolací súd
uviedol, že rovnako ako v prípade správneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/,

súd prvej inštancie ustálil správne právne závery i o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej
2/. Podstatným z hľadiska posúdenia dôvodnosti žalobcami 1/ a 2/ uplatneného nároku vo vzťahu k
žalovanej 2/ bolo ustálenie, či je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možné
subsumovať na plnenie v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Odvolací
súd poznamenal, že v tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie ESD vo

veci C-22/12. Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku
zodpovednosti poisťovne. Hoci Súdny dvor v uvedenom rozsudku viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený
vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 11 a § 13) každému z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Konštatoval, že možno ustáliť,
že týmto rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009, na
ktorý žalovaná 2/ poukazovala a rovnako je potrebné uviesť, že i rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 3 Cdo 301/2012 v obdobnej záležitosti bolo prekonané následnou rozhodovacou činnosťou
Ústavného súdu SR (I. ÚS 474/2016-17 zo 17. augusta 2016, III. ÚS 666/2016-36, III. ÚS 646/2015,
III. ÚS 666/2016). Uviedol, že potom s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na

zdraví“v§4zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia,
z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho

zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia. Odvolací súd k uvedenému doplnil, že eurokonformný výklad prichádza do úvahy
predovšetkýmvtedy,akjevnútroštátnypredpisnepresnýanechávasúdnemuorgánupriestorpreúvahu,
resp. eurokonformná interpretácia môže poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho
predpisu ustanoveniami práva Únie. Vnútroštátny súd, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, je pritom

povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný
účinok. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen v prípade vnútroštátnych
ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na vnútroštátne právo ako
celok, vrátane vnútroštátnej judikatúry. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú pritom v rámci svojich
právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná

účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú
alebo nemajú priamy účinok. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie, konštatoval, že nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
nárokom, ktorý je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, keď v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. je za škodu na zdraví

potrebné považovať aj nemajetkovú ujmu. Z hľadiska výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k žalobkyni 1/ a jej nepriznaniu vo vzťahu k žalobcovi 2/, s ohľadom na dôvody podaného
odvolania žalobcami odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie i v tejto časti rozhodovania správne
zistil skutkový stav veci, na vec aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, avšak vec z hľadiska
priznanej (resp. v prípade žalobcu 2/ nepriznanej) výšky náhrady nesprávne právne posúdil, čo viedlo

odvolací súd k záveru o potrebe zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti (vo vzťahu k
jednotlivým výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie k potvrdeniu, resp. zmene). V prejednávanej veci
z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie síce vyplýva, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy pre oboch žalobcov súd prihliadal na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, tak ako to ustanovuje § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak na rozdiel

od súdu prvej inštancie odvolací súd, majúc na zreteli jednotlivé aspekty danej veci, mal za to, že
za primeranú závažnosti vzniknutej ujmy, ako i okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, je v
prípade žalobkyne 1/ potrebné považovať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 € a v prípade
žalobcu 2/ vo výške 3 000 €. O náhrade trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) vo vzťahu k obom
žalobcom rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“).
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala
z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uviedla, že odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k
záveru, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a že z tohto dôvodu je v spore pasívne legitimovaná. Mala za to, že pri
riešení tejto právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a v tom smere poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo 168/2009, 3 Cdo 301/2012, 3 Cdo 18/2013, 3 Cdo 176/2012 a 3 Cdo 32/2007. Ďalej uviedla,
že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa pokúša údajným eurokonformným a

extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať smerniciam EÚ priamy účinok vo vzťahu
k žalovanej 2/. Je však toho názoru, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho práva
uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do
osobnostných práv žalobcov, nakoľko zákon č. 381/2001 Z.z. sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej
ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej 2/ žiadnym spôsobom neukladá.

Súdny dvor Európskej únie podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad smerníc
zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za žiadnych
okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Z uvedených dôvodov
žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvejinštancie na ďalšie konanie, resp. rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu voči žalovanej 2/
zamietne.
5. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovanej 2/ písomne nevyjadrili.

6. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ okrem iného uviedla, že odvolací súd
sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a vzhľadom k tomu žiadala dovolanie
žalovanej 2/ ako nedôvodné odmietnuť alebo zamietnuť.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom

nevydal samostatné rozhodnutie.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
9. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9.2. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
9.3. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd

mohol zaoberať dovolaním, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená
nielen podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 CSP, ale musia
byť splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 CSP.
10. Žalovaná 2/ v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
11. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej

alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie.
Otázka relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou
vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť
(prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/
CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
12. V danom prípade z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná 2/ za otázku, ktorá je podľa jej názoru
relevantnápodľa§421ods.1písm.a/CSP,označilaotázkupasívnejvecnejlegitimáciepoisťovateľovna

náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa zákona č. 381/2001 Z.z.
Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná 2/ takto v dovolaní riadne vymedzila právnu otázku spôsobom,
ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. a/ CSP; zároveň náležite konkretizovala rozhodnutia dovolacieho
súdu, z ktorých vyvodzuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V dovolacom
konaní bolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľkou označené rozhodnutia predstavujú

„odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia.
13. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach

najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ
niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali“ (porovnaj napr. sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi

ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli
uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980
a 1986.
14. Pri riešení nastolenej právnej otázky treba vychádzať z rozsudku ESD C-22/12 vo veci Haasová zo

dňa 24. októbra 2013, v ktorom ESD vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS
z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a tiež Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu (v zmysle hmotnej i nehmotnej ujmy) upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Podľa názoru ESD, ak vnútroštátne (slovenské) právo upravuje
v týchto prípadoch (dopravných nehôd) zodpovednosť poisteného v dvoch právnych inštitútoch, a
to v inštitúte zodpovednosti za škodu ako aj v inštitúte zodpovednosti za neoprávnený zásah do

osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy zodpovednosti predmetom poistného krytia.
14.1. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, uviedol, že hoci
Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho
práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej
republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám

obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá
z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Ďalej
uviedol, že k záveru o potrebe krytia pozostalým priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z povinného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dospel s prihliadnutím
na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol
vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené
škody je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z.
15. Na uvedené závery ESD a Ústavného súdu SR nadviazal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6
MCdo1/2016z31.júla2017,ktorébolopublikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduasúdovSRč.

8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí

najvyšší súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z
chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce

nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu
na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek
ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.
15.1. K rovnakému záveru na základe právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016

z 31. júla 2017 dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach, a to sp. zn. 2 Cdo 33/2017, 2 Cdo
41/2018, 6 Cdo 143/2017, 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo 80/2018, 8 Cdo 6/2018 a sp. zn. 8 Cdo 177/2018. K
rovnakému právnemu názoru dospel taktiež aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, a to sp. zn. I. ÚS
474/2016, III. ÚS 646/2015, I. ÚS 206/2015 a III. ÚS 666/2016.
16. Na základe vyššie uvedeného, dovolací súd považuje označené rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v bode 15.1. za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky
pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej
nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, od ktorej sa odvolací súd neodklonil. Touto
ustálenou praxou bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, 8 Cdo 219/2016, 3 Cdo 172/2012 a 3 Cdo
301/2012, na ktoré poukazovala dovolateľka. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.
17. So zreteľom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je podľa § 421
ods. 1 písm. a/ CSP prípustné. Dovolací súd neprípustné dovolanie žalovanej 2/ preto odmietol podľa
§ 447 písm. c/ CSP.
18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§

451 ods. 3 veta druhá CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.