Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406205366
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8406205366.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne Gréckokatolíckej cirkvi na
Slovensku, Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, so sídlom Prešov, Hlavná 1, zastúpenej JUDr.
Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1735/29, proti žalovanej
Slovenskej republike - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Cesta na červený
most 6, zastúpenej JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom v Prešove, Floriánova 12,
o vydanie nehnuteľností s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 26.04.2019 č. k. 4C/187/2006 - 602 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanej vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa je povinná
zaplatiťžalovanejnáhradutrovkonaniavrozsahu100%do3dníodprávoplatnostirozhodnutiasúdneho
úradníka o výške tejto náhrady.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa nie je oprávnenou

osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2002 Z. z., a to z dôvodu, že v rozhodnom období od
08.05.1945 do 01.01.1990 do vlastníctva štátu neprešli nehnuteľnosti patriace jej, ale nehnuteľnosti
tretieho subjektu, a to Pravoslávnej cirkvi v Československu. Zdôraznil, že medzi stranami nebolo
sporné, že nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižnej vložke č. XX, kat. úz. Q. Y., bol vlastníctvom
žalobkyne. Podľa Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.02.1952, bola
na celom území bývalej Československej republiky gréckokatolícka cirkev zrušená a všetky jej práva,
majetok a zariadenie prevzala týmto dňom Pravoslávna cirkev Československa. Súd prvej inštancie v

tejto súvislosti poukázal na závery prijaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/123/1996,
v ktorom Najvyšší súd otázku prechodu majetku z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v
bývalom Československu v nadväznosti na uvedený Výnos bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné
v Prahe, riešil ako dovolaciu otázku. Z toho plynie, že ani Najvyšší súd SR neakceptoval tvrdenia
žalobkyne, že jej vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XX., kat. úz.
Q. Y., neprešlo v súvislosti so zrušením gréckokatolíckej cirkvi v celom bývalom Československu na
základe Výnosu na pravoslávnu cirkev. Neobstojí ani ďalšia argumentácia žalobkyne, že na to, aby

sa Pravoslávna cirkev v Československu, stala vlastníčkou týchto nehnuteľností na základe Výnosu,
musela požiadať súd o zápis jej vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Takzvaný Stredný Občiansky
zákonník č. 141/1950 Zb., nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej
vložke. Je ďalej zrejmé, že podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XX, kat. úz. Q. Y., k zápisu zmenyvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam došlo 10.12.1955 v prospech Československého
štátu - Povereníctva kultúry v Bratislave, na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 21.11.1955
medzi Pravoslávnou cirkvou v Československu a bývalým Československým štátom. Súd prvej inštancie

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti tejto darovacej zmluvy,
ako tým argumentovala žalobkyňa. Zdôraznil, že platnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955 vo vzťahu
k tým istým dôvodom neplatnosti, ako uvádza žalobkyňa aj v tomto konaní, už bola konštatovaná
právoplatnými rozhodnutiami súdov v predchádzajúcich konaniach, na ktoré v dôvodoch rozhodnutia
poukazuje. Zdôraznil, že nehnuteľnosti tvoriace pôvodný kláštorný objekt Q. Y., nadobudla v 50-tych

rokoch od žalobkyne Pravoslávna cirkev v Československu, ktorá ich následne na základe darovacej
zmluvyplatnepreviedlanaštát.Súdprvejinštanciepretonámietkužalovanejvtomzmysle,žežalobkyňa
nie je oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z.z., nakoľko do vlastníctva štátu neprešli jej
nehnuteľnosti, ale nehnuteľnosti pravoslávnej cirkvi, považoval za plne dôvodnú a opodstatňujúcu
zamietnutie žaloby o vydanie nehnuteľnosti podľa spomínaného zákona č. 161/2005 Z.z. Súd prvej
inštancie ďalej zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala, aby nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha,

tvorili poľnohospodársku pôdu, ako aj to, že by sa na nich nachádzali hospodárske budovy, či iné stavby
patriacekhospodárskejusadlostitak,akotopredpokladá§2ods.1citovanéhozákona.Stavbyzapísané
na LV č. XXX, kat. úz. Q. Y., nie sú evidované ako hospodárske stavby a pozemky sú vedené ako
zastavené plochy a nádvoria, keď ani z pôvodného zápisu v PK č. XX, kat. úz. Q. Y. nevyplýva, že by
tieto nehnuteľnosti boli, čo aj v minulosti, poľnohospodárskeho charakteru. V konaní o nároku žalobkyne

na vydanie nehnuteľností podľa spomínaného zákona, súd prvej inštancie napokon pre zamietnutie
žaloby považoval ďalší dôvod, a to nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, keď žaloba bola
podaná proti Slovenskej republike, ktorá nemá v tomto konaní pasívnu legitimáciu a povinnou osobou
je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve štátu
alebo túto nehnuteľnú vec drží tak, ako to určuje § 4 ods. 1 citovaného zákona.

3.Knárokužalobkynenavydanienehnuteľnostípodľa §126Občianskehozákonníkasúdprvejinštancie
zdôraznil, že v tomto konaní nie je vylúčené preskúmavanie platnosti darovacej zmluvy namietanej
žalobkyňou, avšak ani v tejto súvislosti nezistil dôvody, pre ktoré by žaloba bola opodstatnená.

4. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo navrhla rozsudok zmeniť tak, aby žalobe o vydanie
nehnuteľnostízapísanýchteraznaLVč.XXX,kat.úz.Q.Y.,bolovyhovené.Uplatnilasinároknanáhradu

trov konania. Žalobkyňa v priebehu celého konania jednoznačne a jasne preukázala jej vecnú aktívnu
legitimáciu. Súd prvej inštancie veľmi neurčito zdôvodňoval, že nie sú splnené predpoklady § 2 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z.z. a v tomto smere neuvádza konkrétne dôvody. Žalobkyňa sa opierala o zápisnicu
a pôvodné zápisy, pričom aj na LV č. XXX je uvedený spôsob využívania pozemku, ako pozemky na
plnenie funkcií lesov a lesná škôlka, čo môže byť súčasťou okrem iného aj vedľajšej poľnohospodárskej

výroby, a teda to nie je v rozpore s uvádzanou judikatúrou. Poukazuje tiež na správnu vecnú legitimáciu
žalovanej, keď označenie povinnej osoby, a teda aj žalovaného subjektu v danom konaní, korešponduje
so zápisom vlastníctva na LV č. XXX, kat. úz. Q. Y.. Žalobkyňa svoj nárok uplatnila v lehote, a teda do
30.04.2006, pričom preukázala aj dôvody na vrátenie vlastníctva, a to podľa § 3 zákona č. 161/2005
Z.z. Vo všetkých svojich vyjadreniach žalobkyňa preukazovala oprávnenosť svojho nároku a v tejto

súvislosti zvládla dôkazné bremeno. Poukazuje tiež na to, že nárok na vydanie nehnuteľností uplatnila
tiež podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že od zmeny politického systému v SR sa snaží
dosiahnuť, aby jej nehnuteľný majetok, ktorý bol zabratý štátom bez právneho dôvodu, resp. protiprávne
bol vrátený späť do jej vlastníctva. Zdôrazňuje, že svoj návrh na vydanie nehnuteľností uplatňuje
aj §126 Občianskeho zákonníka a zdôrazňuje, že v prípade, ak by súd pôvodnú darovaciu zmluvu

uzavretú medzi Pravoslávnou cirkvou v Československu a Slovenským pamiatkovým ústavom vyhlásil
za absolútne neplatnú, nehnuteľnosti by sa vrátili do vlastníctva pravoslávnej cirkvi a v tej chvíli by ex
lege nasledovali nároky vyplývajúce zo zákonného opatrenia č. 211/1990 Zb. Aj z vyhlásenia zástupcov
pravoslávnej cirkvi pritom plynie, že táto cirkev sa necíti byť vlastníkom predmetných nehnuteľností.
Žalobkyňa teda podala dva na sebe neviaznuce návrhy, a pokiaľ súd prvej inštancie došiel k záverom,

že návrhu podľa zákona č. 161/2005 Z. z nie je možné vyhovieť, mal skúmať v zmysle žalobu v
zmysle predpokladov § 126 OZ už nie z pohľadu reštitučného alebo z pohľadu všeobecných predpisov
Občianskeho zákonníka, za použitia už spomínaného zákonného opatrenia č. 211/1990 Z. z. a podľa
toho aj rozhodnúť. V tom vidí žalobkyňa nesprávne právne posúdenie veci. Žalobkyňa stále zdôrazňujea predložila dôkazy o tom, že darovacou zmluvou z 21.11.1955 bol vykonaný právny úkon v rozpore so
zákonom, čo spôsobuje jej neplatnosť. V priebehu konania poukazovala na to, že darovacia zmluva je
neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, schvaľovacia doložka Slovenského úradu pre veci cirkevné

nie je dôkazom toho, že nebol porušený zákon. Jedine súd môže vysloviť, že táto darovacia zmluva je
neplatná a uvedené sú argumenty žalobkyne, od ktorých sa odvíjajú ďalšie skutočnosti pri rozhodovaní
v tejto veci podľa § 126 OZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nezačal vykonávať dokazovanie, čo
žalobkyňa pokladá ako popieranie nároku na spravodlivý proces, ako sa dostať späť k jej vlastníctvu.
Na základe týchto dôvodov navrhla žalobkyňa podanému odvolaniu vyhovieť.

6. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnila si náhradu trov
odvolacieho konania. Poukazuje na to, že podstatné v predmetnej veci je to, že nehnuteľnosti tvoriace
predmet konania, neprešli do vlastníctva štátu z vlastníctva žalobkyne, ale z vlastníctva iného právneho
subjektu, a to na základe darovacej zmluvy z 21.11.1955. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie
v tom zmysle, že žalobkyňa nepreukázala, že by ku dňu podania žaloby na súd, bola vlastníčkou

nehnuteľností, ktorých vydanie žiada v zmysle § 126 OZ. Súd prvej inštancie podľa jej názoru na vec
aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia aj dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel a vysvetlil svoje
rozhodnutie, keď sa vyporiadal dôsledne so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci z hľadiska vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. a vydania nehnuteľností podľa
§ 126 OZ.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne opodstatnené nie je.

8. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvoinštančného súdu majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.

9. Je zrejmé, že v tomto konaní žalobkyňa vo vzťahu k žalovanej žiada vydať nehnuteľnosti zapísané
aktuálne na LV č. XXX, kat. úz. Q. Y. podľa § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám, ako aj podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

11. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám,
vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

a) poľnohospodársku pôdu,
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

12. Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba,
ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane
ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce
v období od 08.05.1945, židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990, spôsobom
uvedeným v § 3.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. h) citovaného zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným
veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez právneho dôvodu.

14. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti

tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec
drží.15. Ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu a osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku, nič nebráni, aby sa svojho nároku, či finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou
sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (do pozornosti III. ÚS 178/06, II. ÚS 468/2012).

16. V preskúmavanej veci žalobkyňa odôvodňovala podanú žalobu v prvom rade na základe predpisu
špeciálneho, ktorým je reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z. a ktorého aplikácia v danej veci je primárna.
Bolo preto nevyhnutné vychádzať zo znenia tohto právneho predpisu, a to vrátane definície uvedenej v
§ 2 ods. 2 a v tomto smere sa aj odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa

nie je oprávnenou osobou v zmysle tohto zákonného ustanovenia. Spĺňa len prvú časť podmienky v tom,
že ide o registrovanú cirkev so sídlom na území SR, ktorá má právnu subjektivitu. Pokiaľ ide o druhú časť
podmienky uvedenej v citovanom ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. je nepochybné, že nehnuteľnosti
tvoriace predmet konania prešli na pravoslávnu cirkev, to na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci
cirkevné v Prahe č. 20285 - 51 - II./1 z 13.02.1952. Do vlastníctva štátu tieto nehnuteľnosti prešli až
následne, a to na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 21.11.1955, ktorú uzatvorila Pravoslávna

cirkev v Československu a bývalý Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Predmetom
tejto darovacej zmluvy boli určito vymedzené a popísané nehnuteľnosti definované podľa zápisu vo
vtedajšej PK č. XX, kat. úz. Q. Y. a je zrejmé aj to, že za pravoslávnu cirkev v Československu, ktorá má
právnu subjektivitu, konala metropolitná rada, ktorá podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi v Československu
bola výkonným orgánom snemu pre správu metropolia, ktorej predsedom bol metropolita vystupujúci

na čele tejto cirkvi. Za situácie, že akékoľvek scudzenie majetku cirkvi a náboženských spoločností
vyžadovalopredchádzajúcisúhlasštátnejsprávy(§10ods.3zákonač.218/1949Zb.),darovaciazmluva
bola schválená Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave, a to schvaľovacou doložkou na
zmluve zo dňa 29.11.1955, č.j. XXX/XX - II. - prav.
.

17. Platnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955 z pohľadu toho, či zodpovedala právnym predpisom platným
v dobe jej uzavretia, napokon už posudzovali súdy v predchádzajúcich konaniach vedených medzi
stranami sporu (11C/89/95 OS Poprad, 3C/811/97 OS Kežmarok) a zo spisu bývalého Ľudového súdu
v Spišskej Starej Vsi č. k. 53/1955 bolo zistené, že práve pravoslávna cirkev v Československu, ako
navrhovateľ, predložila túto darovaciu zmluvu ako vkladuschopnú listinu s návrhom, aby Ľudový súd

v Spišskej Starej Vsi ako súd, ktorý viedol pozemkovú knihu, vydal a vykonal uznesenie o zápise
vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy a ktorý zápis tento súd aj svojim
uznesením zo dňa 23.06.1956 povolil a vykonal.

18. Odvolací súd tak v zhode so súdom prvej inštancie považuje darovaciu zmluvu z 21.11.1955 ako

právny titul, na základe ktorého došlo k prevodu majetku z pravoslávnej cirkvi na bývalý Československý
štát, z čoho potom plynie záver, že v rozhodnom období do vlastníctva štátu neprešla na základe
darovacej zmluvy vec, patriaca vlastnícky žalobkyni, ale iného subjektu - pravoslávnej cirkvi, a preto
žalobkyňa nespĺňa už spomínané podmienky oprávnenej osoby uvedené v citovanom § 2 ods. 2 zákona
č. 161/2002 Z.z. Pokiaľ ide o zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb., toto patrí do skupiny reštitučných

zákonov, ktoré pre nápravu krívd nepredpokladajú žiadne vlastné úkony toho, na kom bola krivda
spáchaná, resp. jeho právnych nástupcov. Dňom jeho účinnosti prešiel nehnuteľný majetok spĺňajúci
znaky uvedené v zákonnom opatrení do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi zo zákona bez akéhokoľvek
právneho úkonu, muselo však ísť o nehnuteľný majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej
republiky, pred 29.04.1950, bol vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, vlastníctvo k nemu bolo prevedené

na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe na pravoslávnu cirkev a ku dňu účinnosti
zákonného opatrenia musel byť tento nehnuteľný majetok vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi. Len na
nehnuteľný majetok, ktorý spĺňal všetky štyri uvedené znaky sa vzťahovalo zákonné opatrenie a len
vo vzťahu k tomuto majetku nastali právne účinky v ňom určené. Nehnuteľný majetok, ktorý bol ku
dňu 29.05.1990 vo vlastníctve tretej osoby, sa dňom účinnosti zákonného opatrenia ex lege nestal

vlastníctvom gréckokatolíckej cirkvi, na čo správnym spôsobom poukázal súd prvej inštancie a tieto
závery vyplývajú aj z rozhodnutí vydaných v konaní OS Kežmarok sp. zn. 3C/811/97.

19. Súd prvej inštancie v závislosti od uvedeného správne vyhodnotil neopodstatnenosť žaloby aj
z pohľadu predpokladov § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka v dôsledku nezistenej namietanej

absolútnej neplatnosti spornej darovacej zmluvy z 21.11.1955. Pri posudzovaní uplatneného
reštitučného nároku na vydanie nehnuteľností, súd prvej inštancie naviac správne akcentoval, že
predmetné nehnuteľnosti nie sú aktuálne v katastri nehnuteľností definované ako poľnohospodárska
pôda, hospodárske budovy a stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, lesný pôdny fond, čipodiely spoločnej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.) a takýto záver napokon nevyplýva
ani z obsahu pôvodného výpisu z PK č. XX, kat. úz. Q. Y..

20. Odvolací súd sa zároveň opakovane odkláňa od názoru súdu prvej inštancie ohľadom nedostatočnej
pasívnej legitimácie žalovanej v tomto spore, keďže je zrejmé, že žalobkyňa označila žalovanú stranu
spôsobom, ktorý korešponduje so zápisom vlastníctva nehnuteľností tvoriacich predmet konania na LV
č. XXX, kat. úz. Q. Y.. Zdôrazňuje, že takéto označenie žalovanej strany nie je v rozpore s označením
povinnej osoby podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a ak štát (štátna zložka) je označená ako

žalovaná strana, nemôže obstáť výhrada nedostatočnej pasívnej legitimácie. Tento záver však nemá
za následok iné právne posúdenie veci, pokiaľ ide už konštatovanú neopodstatnenosť žaloby o vydanie
nehnuteľnostípodľazákonač.161/2005Z.z.aajpodľa §126ods.1OZspoukazomnavyššieuvádzané
dôvody.

21. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne nezistil, aby postupom súdu prvej

inštancie došlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať
im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP). Súd prvej inštancie vo veci vykonal
dokazovanie v závislosti od návrhov sporových strán a svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil.
Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia, predstavuje zásadu

spravodlivého procesu. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola
daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994).

22. Za situácie, že správne je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj o trovách konania strán sporu, odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

23. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalovaná vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má vo vzťahu k žalobkyni nárok na

náhradu trov tohto štádia konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).