Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/187/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406205366
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2016:8406205366.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne Gréckokatolíckej

cirkvi na Slovensku, Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov, so sídlom Prešov, Hlavná 1, IČO: 00 179
205, zastúpenej JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1735/29,
IČO: 42 063 337, proti žalovanej: Slovenskej republike - Pamiatkovému úradu SR, so sídlom Bratislava,
Cesta na červený most 6, IČO: 31 755 194, zastúpenej JUDr. Lýdiou Farbakyovou, so sídlom Prešov,
Floriánova 12, o vydanie veci podľa zák. č. 161/2005 Z. z., takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prevode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam z a s t a v u j e.

II. Žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa Občianskeho zákonníka z a m i e t a.

III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 7.12.2006 v jej konečnej úprave pripustenej
uznesením z 3.5.2012 domáhala uloženia povinnosti žalovanej (pôvodne označenej ako žalovaná v 1.
rade) vydať jej nehnuteľnosti, pozemky a stavby, a to parcelu registra „. Č..XXX/X - zastavané plochy a

nádvoria o výmere 248 m2, parcelu registra „. Č..XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 223 m2,
parcelu registra „. Č..XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 572 m2, parcelu registra „. Č..XXX
-zastavané plochy a nádvoria o výmere 6 815 m2, parcelu registra „. Č..XXX/X- zastavané plochy a
nádvoria o výmere 1 497 m2, stavbu súp. č. XXX - kostol pri kláštore, stavbu súp. č. XXX - bývalý mlyn
a stavbu súp. č. XXX pôvodný kamaldulský dom, zapísané na liste vlastníctva Č.. XXX Y.. Ú.. Č. Y..

2. Žalobou žalobkyňa žiadala vydanie nehnuteľnosti jednak s poukazom na zákon č.161/2005 Z. z.

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon
č.161/2005Z. z.“), a jednak o vydanie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako dôvod vydania
nehnuteľností uviedla prevzatie veci bez právneho dôvodu.
Ako účastníka na strana žalovanej pôvodne označila iba žalovanú.
V priebehu konania súd na návrh žalobkyne právoplatným uznesením z 22.9.2011 č. k. 4C 187/2006-213
pripustil vstup do konania na strane žalovanej do procesného postavenia žalovanej v 2. rade subjekt s

názvom: Pravoslávna cirkev na Slovensku, Metropolitná rada, Bayerová 8, Prešov, IČO: 31 946 763.

3. Skutkový základ žaloby žalobkyňa opísala tvrdeniami, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha,
predstavovali v minulosti komplexný Y. B. Č. Y.. Nehnuteľnosti v minulosti nadobudla v súvislostiso zriadením Gréckokatolíckeho biskupstva a kapituly bulou „Relata semper„ z roku 1818. Následne
nehnuteľnosti spolu s ďalšími daroval novovzniknutému biskupstvu a kapitule aj cisár František I. Zápis
vlastníckeho práva v jej prospech v C.-Y. D. Č.. XX Č. Y. je teda pôvodný. Na základe zápisnice zo dňa

17.10.1952 nehnuteľnosti prevzal štát - Povereníctvo školstva, vied a umení. Z tejto zápisnice vyplýva,
že v pôvodnom komplexe kláštorného objektu sa nachádzali hospodárske budovy a iné stavby patriace
k pôvodnej hospodárskej usadlosti, čo korešponduje s ust. § 2 ods. 1 písm. b) reštitučného zákona č.
161/2005 Z. z. Preto je toho názoru, že tým je preukázaná v jej osobe osoba oprávnená podľa § 2 tohto
reštitučného zákona. Nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva Č..XXX Y.. Ú.. Č. Y. v

prospech žalovanej (pôvodne žalovanej v 1. rade). Listom zo dňa 24.4.2006, teda v lehote stanovenej
v § 5 ods. 1 reštitučného zákona č.161/2005 Z. z., vyzvala žalovanú (pôvodne žalovanú v 1. rade) ako
povinnú osobu, ktorá podľa § 4 ods. 1 tohto zákona nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje a drží,
na ich vydanie. Žalovaná (pôvodne žalovaná v 1. rade) nehnuteľnosti odmietla vydať s poukazom na
rozhodnutiasúdovvydanévkonaniachpodľareštitučnéhozákonač.282/1993Z.z.apodľaObčianskeho
zákonníka, vrátane rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 123/1996 a sp.zn.2 Cdo 99/2000.

Tieto rozhodnutia neboli zapísané v zbierke zákonov, nestali sa preto judikátmi. Nárok na vydanie
nehnuteľností uplatnený v predmetnom konaní považuje za vecne opodstatnený. Zo zápisnice zo dňa
17.10.1952 nevyplýva, že by odovzdávajúca Pravoslávna cirkev v Československu mala v tom čase
nehnuteľnosti vo vlastníctve. Nehnuteľnosti odovzdávala Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi (orgán
bez právnej subjektivity) a v zápisnici je jasná zmienka, že ide o majetok Gréckokatolíckeho biskupstva

a kapituly v Prešove. Z výpisu F. C.-Y. D. Č.. XX tiež nevyplýva, že by vlastníctvo gréckokatolíckej
cirkvi prešlo na pravoslávnu cirkev na základe Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v
Prahe č. j. 20285/51 -II/1. z 13.2.1952. K tomu, aby sa Pravoslávna cirkev v Československu v tom
čase stala vlastníčkou nehnuteľnosti, muselo by byť na ňu vložené vlastnícke právo do pozemkovej
knihy. Musela by požiadať bývalý Ľudový (knihový) súd o zápis vlastníckeho práva. Takýto návrh a ani

uznesenie súdu sa nikdy nenašlo. Sama Pravoslávna cirkev na Slovensku v predchádzajúcich súdnych
konaniach prehlásila, že nikdy nebola vlastníčkou pôvodného komplexu Y. B. Č. Y. a nikdy nemala
ani vôľu nehnuteľnosti vlastniť. Naviac, Výnos bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j.
20285/51 -II/1. z 13.2.1952 bol zrušený zákonným opatrením Predsedníctva SNR zo dňa 29.5.1990 č.
211/1990 Zb. Keďže Pravoslávna cirkev v Československu nebola vlastníčkou nehnuteľností, darovaciu

zmluvu, ktorú dňa 21.11.1955 uzavrela Metropolitná rada pravoslávnej cirkvi v Československu a ktorou
darovala nehnuteľnosti štátu - Povereníctvu školstva, vied a umení, je treba v zmysle zásady „Nemo
plus iuris ad alium transfere potest, quam ipso habet“ pokladať za absolútne neplatnú od počiatku (ex
tunc ). Za daného právneho stavu preto uplatnený nárok na vydanie nehnuteľnosti má svoju oporu v §
3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z., nakoľko nehnuteľnosti štát prevzal bez právneho dôvodu

ako aj vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaná (pôvodne žalovaná v 1. rade) zniesla v konaní námietku právoplatne rozhodnutej veci.
Tvrdila, že žalobkyňa sa vydania predmetných nehnuteľností domáha súdne už od roku 1997. Prvý
krát si nárok na vydanie uplatnila podľa reštitučného zákona č.282/1993 Z. z.. Konanie bolo vedené

na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 11C 89/1995. V tomto konaní Okresný súd Poprad vydal
rozsudok, ktorý potvrdil aj Krajský súd v Košiciach (rozsudok sp. zn. 14Co 281/1995) a Najvyšší
súd SR (rozsudok sp. zn. 2Cdo 123/1996), v ktorom vyslovil záver, že žalobkyňa nie je oprávnenou
osobou, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu. Tieto rozhodnutia vyriešili aj otázku prechodu vlastníctva
z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu na základe Výnosu bývalého Štátneho

úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. 20285/51 -II/1. z 13.2.1952, ako aj platnosť darovacej zmluvy zo
dňa 21.11.1955. Poukázala na zhodné právne závery prijaté súdmi v rozhodnutiach aj v právoplatne
skončenom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3C 811/1997 a sp. zn. 2C 276/2001.
Ďalej namietala, že žalobkyňa tvrdenie, že sa domáha vydania nehnuteľnosti, ktoré tvoria hospodárske
budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, tzn. splnenie podmienky pre vydanie

nehnuteľnosti stanovenej v § 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. nepreukázala.
Namietala tiež, že žalobkyňa nesplnila podmienku riadnej výzvy na vydanie nehnuteľnosti. Výzva
neobsahuje jasnú a zrozumiteľnú špecifikáciu nehnuteľnosti, pričom má za to, že žalobkyňa opomenula
vo výzve špecifikovať stavby. Je absolútne nezrozumiteľná ani čo do dôvodu navrátenia vlastníctva,
nakoľko obsahuje alternatívny výpočet právnych titulov (§ 3 písm. d),g) a h).)bez ich špecifikácie.

Reštitučný zákon č. 161/2005 Z. z. v § 5 ods. 1 pritom vyžaduje preukázanie skutočnosti podľa §
3. Výzvou žalobkyňa nepožiadala o vrátenie stavieb ako samostatných nehnuteľností a nepreukázala
dôvod vrátenia nehnuteľností. Je toho názoru, že v dôsledku týchto nedostatkov žalobkyni podľa § 5
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva zaniklo.5.OkresnýsúdKežmarokožaloberozhodolrozsudkomz3.5.2012č.k.4C187/2006-270,ktorýmžalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie vyslovil záver, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou v
zmysle § 1 ods. 2 reštitučného zákona č.161/2005 Z. z., a to z dôvodu, že v období rozhodnom podľa
tohto zákona, tzn. v období od 8.5.1945 do 1.1.1990, do vlastníctva štátu neprešli nehnuteľnosti patriace
jej, ale nehnuteľnosti patriace inému subjektu, Pravoslávnej cirkvi v Československu. Súd žalobu o
vydanie nehnuteľnosti nepovažoval za opodstatnenú ani podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a

tozdôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobkynevtomtokonaní.Skonštatoval,žežalobkyňa
nepreukázala, že by bola vlastníčkou nehnuteľností, vydania ktorých sa domáhala.

6. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne uznesením z 2.7.2013 č. k. 9Co 73/2012-312
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Vytkol súdu vady konania, a to vadu spočívajúcu v pripustení do konania žalovanej v 2. rade bez toho,

aby tomu bol prispôsobený petit žaloby, vadu v určení, ktorej je žalobcom, ako aj riadne nevyporiadanie
sa s námietkou právoplatne rozsúdenej veci vznesenou žalovanou (pôvodne žalovanou v 1. rade).

7. Uznesením z 9.12.2013 č. k.4C 187/2006-324 súd prvej inštancie v súlade s pokynom Krajského súdu
v Prešove vyzval žalobkyňu podľa § 43 ods.1 zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej

len „Občiansky súdny poriadok“) zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinným
od 1.7.2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia doplnila
petit žaloby vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, a vzhľadom na rozdiely v označení žalobkyne v žalobe z
5.12.2006 a následne 1x v podaní z 17.2.2011 žalobkyňu riadne označila a označenie odôvodnila.

8. Žalobkyňa žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade nedoplnila. Preto súd prvej inštancie uznesením
z 18.11.2014 č. k. 4C 187/2006-456 žalobu žalobkyne voči žalovanej v 2. rade podľa § 43 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku odmietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove z 8.3.2016 č. k.9Co 62/2015-480 dňom 20.4.2016.

9. Podaním z 20.12.2013 zástupca žalobkyne žalobkyňu označil názvom: Gréckokatolícka cirkev na
Slovensku, Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, so sídlom Hlavná 1, Prešov, IČO: 00 179 205.
Uviedol, že žalobca označený v priebehu konania týmto názvom je univerzálnym právnym nástupcom
žalobcu pôvodne označeného názvom: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, Gréckokatolícke
biskupstvo Prešov, Hlavná 1, Prešov, IČO: 00 179 205. Poukázal na rozhodnutie pápeža Benedikta

XVI. z 30.1.2008, ktorým došlo povýšeniu Gréckokatolíckeho biskupstva Prešov na Gréckokatolícke
arcibiskupstvo Prešov, na potvrdenie Ministerstva kultúry SR z 18.3.2008, a totožnosť IČO.

10. V zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu
štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (viď Príloha zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej

viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ďalej len „zákon č.308/1991 Zb.“), je pod bodom
8. uvedená Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. cirkvi a
náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je teda právnickou osobou a má spôsobilosť byť účastníkom
civilného súdneho konania.

Podľa základného dokumentu gréckokatolíckej cirkvi sú cirkev a jej niektoré zložky právnickými osobami
(viď čl. I. ods.2 prvá veta). V článku X. dokumentu sa vymedzujú útvary s právnou subjektivitou, rozsah
a oprávnenie konať v mene útvaru. Z ods. 3. článku X. možno vyvodiť, že za ktorýkoľvek z uvedených
útvarov s právnou subjektivitou môže konať Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, ktoré je ústredím
cirkvi.

Podľa potvrdenia Ministerstva kultúry SR z 18.3.2008 Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov je na
základe rozhodnutia pápeža Benedikta XVI. z 30. júna 2008 právnym nástupcom Gréckokatolíckeho
biskupstva Prešov, a má právnu subjektivitu.
Podľa internetového výpisu z registra cirkví a náboženských spoločností Ministerstva kultúry SR IČO
Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov je totožné s IČO Gréckokatolíckeho biskupstva Prešov.

Na základe uvedených zistení súd zastáva názor, že pokiaľ súd na strane žalobcu pokračuje v konaní so
subjektom s názvom Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, Gréckokatolícke arcibiskupstvo, Hlavná 1,
Prešov, IČO: 00 179 205, nejedná sa o zmenu žalobcu pôvodne označeného názvom: Gréckokatolícka
cirkev na Slovensku, Gréckokatolícke biskupstvo, Hlavná 1, Prešov, IČO: 00 179 205, o ktorej by bolopotrebné procesne rozhodovať. Preto so subjektom tak, ako ho žalobca v podaniach počnúc 17.2.2001
až podaním z 20.12.2013 označil, súd konal ďalej.

11. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek
za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len
„procesné podmienky“).
Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 193 Civilného sporového poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok, alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o

osobnom stave, vzniku a zániku spoločnosti.
Podľa § 194 ods. 1 Civilného sporového poriadku otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán
verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.
Podľa § 194 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak bolo o otázke podľa ods. 1 rozhodnuté, súd na
takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

Podľa § 230 Civilného sporového poriadku ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znova.

12. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae) upravená v § 230 Civilného sporového

poriadku zakladá neodstrániteľnú prekážku v konaní, ktorej dôsledkom je nemožnosť v konaní
pokračovať a povinnosť súdu konanie zastaviť (§ 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Jej
vyriešenie vždy predchádza rozhodnutiu súdu v merite veci samej.
O prekážku právoplatne rozhodnutej veci sa jedná vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo šlo v
predchádzajúcom konaní. Musí ísť o totožnosť osôb, ako aj o totožnosť predmetu konania. O totožnosť

predmetu konania ide vtedy, ak v novom konaní ide o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom bolo už raz
právoplatne rozhodnuté, ak sa pritom opiera o totožný právny dôvod. Ten je daný len vtedy, ak plynie
z rovnakého skutkového stavu.
Prekážkurozsúdenejvecitvoríprávoplatnérozhodnutiesúdulenvtakomrozsahu,vakomsaopredmete
konania rozhodlo. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka
právoplatne rozhodnutej veci je teda daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej bol po právnej stránke v
pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 42/2006 a
pod).

13. Taktiež pokiaľ už bola v civilnom súdnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším rozhodnutím (§ 194 Civilného sporového poriadku, tzv. zásada
prejudiciality).
Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal Krajský súd v Prešove v svojom zrušujúcom

uznesení, vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúci z cit. § 194 Civilného sporového poriadku
a zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa cit. § 230
Civilného sporového poriadku všeobecný súd teda nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatnérozhodnutievydanévinomkonaní,ktorériešiotázkujaviacusaakoprejudiciálnavsúvislosti
s riešením danej veci. Nie je pritom taktiež významné, ako súd po právnej stránke vec posúdil. So

zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia,
nesmie byť táto otázka opäť položená a akékoľvek jej nové právne posúdenie v inom konaní tých istých
účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo porušenie viazanosti uloženej všeobecnému súdu
zákonom. Pokiaľ súd spomínaný prejudiciálny účinok ignoruje a nevezme za základ svojho rozhodnutia
prejudikovaný hmotnoprávny vzťah, nerešpektuje záväznosť súdneho rozhodnutia a koná v rozpore s

Ústavou.

14. V prejednávanej veci tak, ako to konštatuje Krajský súd v Prešove v svojom zrušujúcom rozhodnutí,
žalobkyňa spojila do jednej žaloby dva samostatné veci. Jednak konanie o vydanie nehnuteľnosti podľareštitučného zákona č.161/2005 Z. z., a jednak konanie o žalobe na vydanie nehnuteľnosti podľa
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Samostatnosť vecí je pritom zrejmá už z odlišnej pasívnej
legitimácie subjektov na strane žalovanej v oboch konaniach, a tiež aj zo skutočnosti, že konanie

podľa reštitučného zákona je oslobodené od súdnych poplatkov, pričom konanie podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka od súdnych poplatkov oslobodené nie je.

15. Žalovaná v priebehu celého konania namietala existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci.
Keďže táto prekážka je neodstrániteľnou prekážkou, ktorá bráni súdu vec meritórne prejednať, súd sa v

súlade s pokynmi Krajského súdu v Prešove najprv zaoberal tým, či v konaniach existuje táto prekážka.

16. V písomnom podaní z 1.8.2014 žalovaná poukázala na konštatovanie Krajského súdu v Prešove
v zrušujúcom uznesení, a to že žalobkyňa si nárok na vydanie tých istých nehnuteľností voči nej
uplatnila v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3C 811/1997. Ako dôvod tvrdila, že „podľa
zákonného opatrenia č. 211/1990 Zb. a podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, prešli

tieto nehnuteľnosti zo zákona do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi a každý, kto je ich držiteľom, je
povinný mu ich vydať. V dôvodoch návrhu napadol platnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955 o prevode
nehnuteľností z pravoslávnej cirkvi a Slovenskú republiku, keď namietal, že pravoslávna cirkev nebola
zapísaná v pozemkovej knihe v príslušnej vložke a že takýto prevod je neplatný. Taktiež tvrdil, že zákon
č. 218/1949 Zb. sa týkal hospodárskeho zabezpečenia pravoslávnej cirkvi, a nie zabezpečenia, ak sa

zbavovala majetku. Tvrdil aj to, že pokiaľ Štátny úrad pre veci cirkevné schválil darovaciu zmluvu, ktorej
jedným z účastníkov bol Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave, takáto doložka nebola
platná. Podobne namietal právomoc Metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi podľa Ústavy z roku 1951 s
tým, že nemohla právne účinne nič darovať a kancelár nemal právo zastupovať pravoslávnu cirkev a
vystupovať za ňu navonok.

Táto žaloba bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 27.3.2003 č. k. 2C 276/2001-60
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 23.9.2004 č. k. 1Co 366/2003-66.
Okresný súd Kežmarok svoje rozhodnutie z 27.3.2003 odôvodnil okrem iného aj tým, že či darovacia
zmluva je platná alebo nie, bolo už rozhodnuté právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
z 16.4.1996 č. k. 14Co 281/1995, podľa ktorého do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti na základe

darovacej zmluvy uzavretej v zmysle platných právnych predpisov. Tiež vyslovil, že k prechodu
vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu došlo v roku 1952, teda za účinnosti Občianskeho
zákonníka č.141/1950 Zb. V tom čase zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke
nebol podmienkou prevodu a mal iba deklaratórny charakter.
Krajský súd v Prešove v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku z 23.9.2004 uviedol, že

žaloba o vydanie nehnuteľností bola zamietnutá z dôvodu, že gréckokatolícka cirkev nemohla
nehnuteľnosti nadobudnúť podľa zákonného opatrenia č.211/1990 Zb. pre nesplnenie podmienky
vlastníctva nehnuteľnosti pravoslávnou cirkvou ku dňu účinnosti zákonného opatrenia.
V tomto spore vyslovil svoj názor aj Najvyšší súd SR, a to v rozsudku z 28.2.2001 č. k. 2Cdo 99/2000,
pričom predmetom dovolacieho konania bola otázka, či zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. sa vzťahuje

aj na nehnuteľný majetok, ktorý bol ku dňu 29.5.1990 vo vlastníctve tretej osoby.
Žalovaná v tejto súvislosti poukazovala aj na konanie vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11C
89/1995, v ktorom Krajský súd v Košiciach v rozsudku z 16.4.1996 č.k.14Co 281/1995, ktorým potvrdil
zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie, pripustil dovolanie v otázke, či je možné pripustiť aj iný výklad
pri posudzovaní platnosti prechodu majetku na pravoslávnu cirkev a jeho prevodu na štát, čo by malo

za následok, že žalobca je oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. Najvyšší súd SR
rozsudkom z 6.12.1996 č. k. 2Cdo 123/1996 dovolanie žalobcu zamietol, pričom vyslovil, že „pokiaľ ide
o prvú časť dovolacej otázky (prechod majetku gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu), odvolací súd
správne postrehol, že právny predpis, ktorý v prejednávanej veci bol na počiatku žalobkyni spôsobenej
krivdy, mal za následok prechod jej vlastníctva na pravoslávnu cirkev, a že žalobkyňa sa mýli, ak tvrdí,

že tieto účinky nenastali, čo znamená, že majetok žalobcu prešiel na základe výnosu Štátneho úradu
pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 č. 20285/51-II/1 na cirkev pravoslávnu.
S poukazom na uvedené súdne konania žalovaná argumentovala, že v týchto konaniach bola už
právoplatne vyriešená ako otázka prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam zo žalobcu na pravoslávnu
cirkev na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 č. 20285/51-II/1, tak aj

otázka prevodu vlastníctva z pravoslávnej cirkvi na štát na základe darovacej zmluvy z 21.11.1955.

17. Vychádzajúc z obsahu spisov Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3C 811/1997 a sp.zn.2C 276/2001
súd v súlade s konštatovaním Krajského súdu v Prešove v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutiaprijal záver, že vo veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. 3C 811/1997 (po zrušení
právoplatného rozsudku dovolacím súdom pod novou sp. zn. 2C 276/2001) účastníkmi konania boli
tie isté právne subjekty ako sú v prejednávanej veci, a tiež, že predmetom oboch konaní je žaloba

o vydanie tých istých nehnuteľnosti. Rozdiel medzi oboma konaniami je v tom, že v konaní sp. zn.
3C 811/1997 (sp. zn. 2C 276/2001) žalobkyňa žalobu o vydanie nehnuteľností dôvodila ust. § 1
ods. 1 zákonného opatrenia Predsedníctva SNR č.211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov
medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou z 29.5.1990 (ďalej len „zákonné opatrenie č.211/1990
Zb.“), podľa ktorého nehnuteľný majetok na území SR, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve

gréckokatolíckej cirkvi a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe (Výnos
z 13.2.1952 č. 20285/51-II/1) prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve
gréckokatolíckej cirkvi. V konaní v prejednávanej veci žalobkyňa žalobu o vydanie nehnuteľností dôvodí
ust. § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona č.161/2005 Z. z., podľa ktorého oprávnenej osobe sa navráti
vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez
právneho dôvodu.

Súd zastáva názor, že v oboch konaniach žalobkyňou tvrdené dôvody pre vydanie nehnuteľnosti
spočívajú v opísaní v podstate rovnakých právnych skutočností týkajúcich sa jednak prechodu majetku
medzigréckokatolíckouapravoslávnoucirkvouvnadväznostinavýnosŠtátnehoúraduprevecicirkevné
v Prahe z 13.2.1952 č.20285/51-II/1, ktorý zrušil gréckokatolícku cirkev v Československu, a jednak
neplatnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 následne uzavretej medzi pravoslávnou cirkvou a štátom.

Podľa konštatovania Krajského súdu v Prešove v zrušujúcom rozhodnutí v oboch konaniach ide v
podstate o tie isté dôvody neplatnosti darovacej zmluvy.

18. Preto súd prijal záver, že konaniu o vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona č.161/2005
Z. z. v prejednávanej veci bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci v konaní o žalobe na vydanie

nehnuteľnosti vedenej pod sp. zn. 3C 811/1997 (neskôr sp. zn. 2C 276/2001), nakoľko ide o konania
medzi tými istými účastníkmi, konania o vydanie tých istých nehnuteľností a na základe toho istého
skutkového stavu, aj keď podľa iného právneho predpisu. Preto súd konanie o vydanie nehnuteľnosti
podľa reštitučného zákona č.161/2005 Z. z. v súlade s cit ust. § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku
pre neodstrániteľný nedostatok jednej z podmienok konania, za ktorých súd môže vec meritórne

prejednať, zastavil (výrok I. rozsudku).

19. V konaní sp. zn. 3C 811/1997 (sp. zn. 2C 276/2001) súdy právoplatnými v rozsudkami, a to
rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 27.3.2003 č. k. 2C 276/2001-60, rozsudkom Krajského súdu
v Prešove z 23.9.2004 č. k. 1Co 366/2003-66 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28.2.2001 č. k.

2Cdo 99/2000 vyslovili, že „z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že výnosom Štátneho
úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 č. 20285/51-II/1 došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi
na území ČSR a k prechodu všetkých jej práv a majetku na pravoslávnu cirkev. K tejto zmene
vlastníctva došlo na základe zákona a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v pozemkovej knihe
vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu, tzv. Stredný Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.), ktorý

nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke. Darovacou zmluvou zo
dňa 21.11.1955 došlo k prevodu vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností z pravoslávnej cirkvi
na Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Platnosť tejto zmluvy bola skonštatovaná
právoplatnými rozsudkami Okresného súdu v Poprade č. k. 11C 89/95-33 zo dňa 7.4.1995, rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 14Co 281/95-55 zo dňa 16.4.1996, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo

123/96, ako aj Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Cdo 221/99.... Vlastníkom predmetných nehnuteľností
sa tak stal Československý štát.“ (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23.9.2004 č. k. 1Co
366/2003-66).
Vyslovili, že „...či darovacia zmluva je platná alebo nie, bolo už rozhodnuté právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 16.4.1996 č. k. 14Co 281/1995, podľa ktorého do vlastníctva štátu prešli

nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzavretej v zmysle platných právnych predpisov „.

20. V konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11C 89/1995, na ktoré súdy v svojich
právoplatných rozhodnutiach vydaných v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C
811/1997 poukazujú, a v ktorom si žalobkyňa nárok na vydanie tých istých nehnuteľnosti uplatnila podľa

reštitučného zákona č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a
náboženským spoločnostiam, Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku z 6.12.1996 č. k. 2Cdo
123/1996 v rámci riešenia dovolacej otázky, či je možné pripustiť aj iný výklad pri posudzovaní platnostiprechodu majetku na pravoslávnu cirkev a jeho prevodu na štát, čo by malo za následok, že žalobca je
oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z. vyslovil, že:
„....považuje dovolací súd za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že uvedené reštitučné predpisy vo

všeobecnosti vychádzajú z platnosti právnych predpisov; pokiaľ niektoré predpisy tzv. rozhodného
obdobia zrušujú, nemá ich zrušenie retroaktívne účinky, ale až odo dňa účinnosti reštitučného predpisu.
Uznávajú teda napríklad, že zrušovaný právny predpis mal právne účinky v ňom predpokladané,
najmä v tom zmysle, že podľa neho došlo k odňatiu (násilnej zmene) vlastníctva veci.....odvolací súd
správne postrehol, že právny predpis, ktorý v prejednávanej veci bol na počiatku žalobkyni spôsobenej

majetkovej krivdy, mal za následok prechod jej vlastníctva na pravoslávnu cirkev, a že žalobkyňa sa
mýli, ak tvrdí, že tieto účinky nenastali. Správnosť názoru odvolacieho súdu potvrdzuje samotný predpis,
zameraný na nápravu tejto krivdy. Zákonné opatrenie Predsedníctva SNR z 29.mája 1990 č. 211/1990
Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, ktoré bolo
schválené uznesením SNR zo 4. júla 1990 publikovaným v čiastke č. 46/1990 Zb. vychádzalo z poznania
reality obdobia po roku 1948, predovšetkým pokiaľ ide o násilnosť a nedemokratičnosť začlenenia

gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej cirkvi 28. apríla 1950 a tiež pokiaľ ide o porušenie základných
princípov demokratického právneho štátu pri prevzatí majetku zanikajúcej cirkvi pravoslávnou cirkvou.
V súvislosti s nápravou následkov tohto postupu spomenuté zákonné opatrenie zvolilo koncepciu
rešpektujúcu zmenu vlastníctva, ku ktorej došlo v zmysle výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v
Prahe z 13. februára 1952 č. 20285/51-II/1. Zohľadniac ale krivdu spôsobenú touto násilnou zmenou

vlastníctva a tiež okolnosti, za ktorých k nej došlo, zákonné opatrenie v § 1 ods. 1 vyhlásilo, že
všetok nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28.aprílom 1950 vo vlastníctve
gréckokatolíckejcirkviaktorýbolnazákladevýnosuŠtátnehoúraduprevecicirkevnévPraheprevedený
do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi.“
V tomto konaní Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku z 16.4.1996 sp. zn. 14Co 281/1995

vyslovil, že: “ Do vlastníctva štátu predmetné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha, prešli na
základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 21.11.1955.....Táto darovacia zmluva bola uzavretá v zmysle
vtedy platných predpisov, pretože bola chválená Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave v
zmysle zák. č. 218/1949 Zb. schvaľovacou doložkou na zmluve zo dňa 29.11.1955 č.j. 955/55 - II práv.
Predmetnénehnuteľnostibolištátnymkultúrnymmajetkomvzmyslezák.č.137/1946Zb.....Odvolacísúd

je toho názoru, že z tohto pohľadu bolo treba posudzovať právoplatnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955,
teda či zodpovedala právnym predpisom v dobe jej uzavretia. Nemožno jej platnosť posudzovať podľa
terajšieho hľadiska tak, ako to zrejme posudzoval žalobca pri uplatňovaní svojho nároku...súd prvého
stupňaataktieždovolacísúdpovažujúdarovaciuzmluvuz21.11.1955zaprávnytitul,nazákladektorého
došlo k prevodu majetku z pravoslávnej cirkvi na štát...“.

21. Vo vzťahu ku konaniu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z súd
poukazuje na ďalšie právne významné závery vyslovené Krajským súdom v Prešove v odôvodnení
zrušujúceho uznesenia, podľa ktorých žalobkyňa žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného
zákona č.161/2005 Z. z. podala proti Slovenskej republike, ktorá nemá v tomto konaní vecnú pasívnu

legitimáciu, a podľa ktorých žalobkyňa nie je oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona č. 161/2005
Z .z.

22. Vecná legitimácia (pasívna aj aktívna) je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby, Predstavuje stav
vyplývajúci z hmotného práva, v danom prípade z reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z.

Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku
dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo
nehnuteľnú vec drží. Takouto právnickou osobou je v prejednávanej veci Pamiatkový ústav Bratislava,
ktorý právo a povinnosť tento majetok spravovať nadobudol zmluvou o prevode správy nehnuteľného
majetku podľa zákona č. 374/1996 Z. z. Vychádzajúc zo znenia reštitučného zákona č.161/2005 Z. z.

povinnou osobou nie je teda Slovenská republika. Je ňou len právnická osoba, ktorá vec vo vlastníctve
Slovenskej republiky spravuje alebo drží.

23. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa
ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom

na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná
vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.mája 1945, židovským náboženským obciam od
2.novembra 1938 do 1.januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.Ako už súdy prejudikovali v svojich rozhodnutiach v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod
sp. zn. 11C 89/1995 predmetné nehnuteľnosti prešli z vlastníctva žalobkyne do vlastníctva pravoslávnej
cirkvi. Preto žalobkyňa nie je oprávnenou osobu podľa tohto reštitučného zákona.

24. Preto súd zastáva názor, že aj v prípade záveru, že konaniu o vydanie nehnuteľnosti podľa
reštitučného zákona č.161/2005 Z. z by nebránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci, takúto žalobu
by súd musel meritórne zamietnuť, a to jednak pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v
tomto konaní, a jednak aj z dôvodu, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou podľa § 1 ods. 2 zákona

č. 161/2005 Z. z.

25. Pokiaľ ide o konanie o vydanie nehnuteľností podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj tu
súd plne vychádzal zo záverov vyslovených Krajským súdom v Prešove v zrušujúcom rozhodnutí.
Podľa konštatovania Krajského súdu v Prešove je nesporné, že všetky reštitučné zákony sú voči
všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť Občianskeho

zákonníka ako lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučuje, ak je zistené, že ustanovenia
reštitučných predpisov dopadajú na danú vec.
Žalobou si žalobkyňa uplatnila jednak reštitučný nárok na vydanie veci podľa reštitučného zákona
č.161/2005 Z. z., a jednak nárok na vydanie podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu
prevzatia veci bez právneho dôvodu.

Prevzatím veci bez právneho dôvodu je i prevzatie veci na základe síce existujúceho právneho dôvodu,
ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky. Prevzatie veci štátom na základe neplatného
právneho úkonu (darovacej zmluvy) tak možno z hľadiska vlastníckej žaloby podriadiť pod pojem
prevzatie veci bez právneho dôvodu. Špecifikom reštitučného dôvodu, ako vo všeobecnosti všetkých
reštitučných zákonov je, že vychádza z platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení bývalého

režimu. Reštitučné zákony však neupravujú do budúcnosti právny režim všetkých právnych vzťahov
urobených v rozhodnom období, riešia len režim niektorých vzťahov.
Preto v danej veci nemožno podľa § 868 Občianskeho zákonníka vylúčiť preskúmavanie platnosti
darovacej zmluvy podľa právnych predpisov platných v čase jej uzavretia. Pokiaľ teda darovacou
zmluvou z 21.11.1955 previedol na iného vec ten, kto ju nevlastnil, bol takýto úkon podľa § 36 v spojení

v § 107 zákona č. 141/1950 Zb. (tzn. Stredný Občiansky zákonník) neplatný pre rozpor so zákonom.

26. Majúc na zreteli zásadu hospodárnosti konania súd v tomto konaní o vydanie nehnuteľnosti podľa
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka poukazuje predovšetkým na záver vyslovený Krajským súdu v
Prešove v zrušujúcom rozhodnutí týkajúci sa vecnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní.

Ako už súd vyššie uviedol, vecná legitimácia (pasívna aj aktívna) je jedným z predpokladov úspešnosti
žalobyapredstavujestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,vdanomkonanítedazObčianskehozákonníka.
Z výslovného znenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že oprávneným subjektom na
podanie vlastníckej žaloby je iba vlastník veci. Toto právo je neprevoditeľné na iné osoby, ktoré nie sú
vlastníkmi veci.

Podľa záveru Krajského súdu v Prešove vysloveného v zrušujúcom uznesení žalobkyňa v priebehu
konania nepreukázala, že by ku dňu podania žaloby na súd bola vlastníkom nehnuteľnosti, ktorých
vydania sa podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhala.
Na tomto závere sa nič nezmenilo ani v priebehu ďalšieho konania na súde prvej inštancie. Aj v
súčasnosti na liste vlastníctva Č.. XXX Y.W. Ú. Č. Y. je ako vlastník nehnuteľností zapísaná žalovaná,

a žalobkyňa v priebehu ďalšieho konania v tomto smere neuviedla žiadne nové právne významné
skutočnosti.
Tak ako to uviedol Krajský súd v Prešove, aby žalobkyňa preukázal svoju aktívnu legitimáciu, musela
by preukázať nielen absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955, ale aj to, že vlastníctvo k
nehnuteľnostiam na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952

č.20285/51-II/1 nenadobudla pravoslávna cirkev. Takýto záver z vykonaného dokazovania nevyplýva.

27. Pokiaľ ide o otázku platnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 v tomto konaní, súd len konštatuje, že
táto otázka nebola doposiaľ právoplatne rozhodnutá určovacím výrokom rozsudku.
Žaloba žalobkyne o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 smerujúca voči žalovanej bola
síce predmetom konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C 255/2007. RozsudkomOkresného súdu Kežmarok z 6.4.2010 č. k. 3C 225/2007-275 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove z 3.11.2010 č. k. 3Co 95/2010-327 však žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku.
Súd však vzhľadom na vyššie uvedený záver o tom, že súdy už prejudiciálne vyriešili otázku
prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu na základe výnosu Štátneho úradu
pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č.20285/51-II/1, a to tak, že k prechodu vlastníctva
k nehnuteľnostiam na pravoslávnu cirkev na základe tohto výnosu došlo, zastáva názor, že aj za

predpokladu preukázania absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 (a to z iných dôvodov,
ako bolo už súdmi prejudikované), vlastníkom nehnuteľnosti by sa nestala žalobkyňa, ale pravoslávna
cirkev. Preto preskúmavanie platnosti darovacej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu súd pre rozhodnutie
v tomto konaní považoval za právne irelevantné. Z tohto dôvodu súd tiež zamietol návrh žalobkyne
na nariadenie znaleckého dokazovania vo veci za účelom vymedzenia časti nehnuteľnosti, ktoré boli
súčasťou pôvodného kláštorného komplexu, a to vzhľadom na zmeny, ktoré sa v posledných 10 rokoch

nehnuteľnosti dotkli.
Naviac, súd je toho názoru, že súdy prejudiciálne vyriešili aj otázku neplatnosti darovacej zmluvy z
21.11.1955, a to z pohľadu všetkých dôvodov namietaných žalobkyňou, a to tak, že darovacia zmluva
je platná a na základe nej došlo k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam z pravoslávnej cirkvi na štát.

28. Vzhľadom na uvedené dôvody súd žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako nedôvodnú zamietol (Výrok II. rozsudku).

29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola v spore úspešná. Preto

jej voči žalobkyni prislúcha právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
O výške týchto trov podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti výrokom I.- III. je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného

súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1Civilného sporového poriadku).
Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c )rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).