Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. október 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/60/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816010655
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3816010655.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému F. G., nar. X.X.XXXX
v E., trvale bytom P., K. XXX/XXX, okres K., trestne stíhanému pre prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/, c/ Tr.zák. č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 125/2016 Z.z. (ďalej
Tr.zák.) v spojení s § 138 písm. b/ Tr.zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa 5. októbra 2017,

prejednal odvolanie obžalovaného F. G. proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp.zn. 2T/165/2016
zo dňa 16. marca 2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 3 Tr.por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa§322ods.1Tr.por.savecvraciasúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednal
a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 16.3.2017, sp.zn. 2T/165/2016 bol obžalovaný F. G.
uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/, c/ Tr.zák.
č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 125/2016 Z.z. (ďalej Tr.zák.) v spojení s § 138 písm. b/ Tr.zák. na
tom skutkovom základe, že hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojho
syna F. G., nar. XX.XX.XXXX a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. 17Cop 139/2013-140 zo

dňa 12. 03. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 06. 2014, bol zaviazaný platiť matke syna
S. Z. výživné 75,-eur mesačne, a to do 15-teho dňa v mesiaci, pričom rozsudkom Okresného súdu
Prievidza č. 7C 330/2015 zo dňa 06. 12. 2016, právoplatným dňa 01. 02. 2017 bola s účinnosťou od
19. októbra 2015 zvýšená vyživovacia povinnosť na sumu 125,- euro, ktorú sumu bol zaviazaný platiť
F. G., nar. XX. XX. XXXX k jeho rukám mesačne vždy vopred, najneskôr do 15-teho dňa kalendárneho
mesiaca, plneniu tejto povinnosti sa v P., okres K. vyhýbal od 16. 09. 2013 do 16. 03. 2017 tým, že v

tomto období sa zamestnal a mal príjem, od 15. 10. 2013 do 08. 04. 2014 bol práceneschopný, avšak
počas práceneschopnosti nebral lieky tak, ako mal doporučené lekárom, čo tiež malo vplyv na dĺžku
práceneschopnosti, jeden zamestnávateľ s ním skončil pracovný pomer pre jeho nezáujem o prácu,
nedodržiavanie pracovnej doby, nespoľahlivosť, pričom keby bol v tom období zamestnaný, riadne
pracoval a bol by naďalej zamestnaný, mohol vyživovaciu povinnosť riadne plniť, na úrade práce sa
zaevidovalakouchádzačozamestnanieaždňa28.04.2014,pričomdňom16.02.2015bolvyradenýpre

nespoluprácu, znova sa zaevidoval až dňa 31. 08. 2015, avšak nemal skutočný záujem o prácu, pretože
hoci mal úrad práce v ponuke voľné pracovné miesta so základným vzdelaním, na tieto nereflektoval,
hoci mu úrad práce ponúkol zamestnanie vo firme U. O. I. a zúčastnil sa výberového konania, ponúknuté
zamestnanie odmietol s tým, že nemá zabezpečenú dopravu do O. I., čo nebola pravda, poškodenej
S. Z. zaplatil od 16. 09. 2013 do 13. 01. 2014 58,-eur a za toto obdobie jej zostal dlhovať 167,-eur a
synovi F. G. ml. zaplatil v období od 13. 01. 2014 do 16. 03. 2017 447,87,-eur a za toto obdobie zostal

dlhovať 3 198,84,-eur, pričom dňa 14. 01. 2013 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatiaslobody, uloženého za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr zák. vo veci Okresného
súdu Prievidza č. 2T 301/2010.

Za to bol odsúdený podľa § 207 ods. 3, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody 30
mesiacov, na výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu

odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Následne obžalovaný
odvolanie písomne odôvodnil nasledovne:

„1. Nie je pravdou, že sa obžalovaný úmyselne vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti, ktorú má voči
svojmusynoviF.G.,nar.XX.X.XXXXnazákladeZákonaorodine,rozsudkuKrajskéhosúduvTrenčíneč.
17Cop 139/2013 zo dňa 12.4.2014 vo výške 75,- € a rozsudku Okresného súdu Prievidza č. 7T 330/2015

zo dňa 6.12.2016, kedy bola s účinnosťou od 19.10.2015 zvýšená vyživovaciu povinnosť na sumu 125,-
€ od 16.9.2013 do 8.11.2016 tým, že v tomto období sa zamestnal a mal príjem, od 15.10.2013 do
8.4.2014 bol práceneschopný, avšak počas práceneschopnosti nebral lieky tak, ako mal doporučené
lekárom, čo malo vplyv na dĺžku jeho práceneschopnosti, jeden zamestnávate!' s ním skončil pracovný
pomer pre jeho nezáujem o prácu, nedodržiavanie pracovnej doby a nespoľahlivosť. Dňa 16.2.2015 bol

obžalovaný vyradený pre nespoluprácu z evidencie uchádzačov o zamestnanie na príslušnom úrade
práce, znovu sa zaevidoval až dňa 31.8.2015, avšak nemal záujem o prácu, pretože neprijal ponúkanú
prácu v spoločnosti U., O. I. z dôvodu, že nemá zabezpečenú dopravu do O. I. nemal vôbec záujem sa
zamestnať u žiadnej spoločnosti.

Obžalovaný nebral lieky iba z toho dôvodu, že nemal na to dostatočné finančné
prostriedky a musel si vybrať medzi vynaložením finančných prostriedkov na lieky
alebo základné potraviny na obživu.
Obžalovaný pre svoje pretrvávajúce a opakujúce sa zdravotné ťažkosti a nepriaznivý
zdravotný stav musel absolvovať niekoľko ošetrení a vyšetrení a bolo mu doporučené aj rádiologické

vyšetrenie na poliklinike v Trenčíne.
Obžalovaný si veľmi želal, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil natoľko, aby bola ukončená jeho
práceneschopnosť a následne by sa mohol zamestnať a začať platiť' výživné na svoje dieťa. Obžalovaný
by veľmi rád splatil matke maloletého aj dlžnú sumu na výživnom, a to v dohodnutých splátkach ihneď
ako mu to bude umožňovať jeho zdravotný stav a finančná situácia.

Pracovný pomer u zamestnávateľa W. P. sa neskončil z dôvodu nezáujmu obžalovaného o prácu alebo
jeho nespoľahlivosti. S touto spoločnosťou mal obžalovaný uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu určitú
do 31.12.2013 a teda jeho pracovný pomer u tejto spoločnosti skončil uplynutím doby, na ktorú bola
pracovná zmluva uzatvorená a to po ukončení práceneschopnosti dňa 8.4.2014.

Pracovné hodnotenie p. U. sa nezakladá na pravde, nakoľko obžalovaný chodil do
práce riadne a načas, dodržiaval pracovnú dobu a plnil si svoje pracovné povinnosti,
čo môžu dosvedčiť všetci vtedajší spolupracovníci obžalovaného, ktorých obžalovaný
navrhoval predvolať ako svedkov v tomto konaní, ale vyšetrovateľ nemal záujem o ich
vypočutie.

Obžalovaný dňa 16.2.2015 bol na úrade práce uchádzať sa o prácu a to v čase medzi 8.00 až 9.30
hod. a potom išiel pracovať na Obecný úrad P. do 14.00 hod. O tom, že sa uchádzal o zamestnanie má
obvinený aj príslušné potvrdenie.

V spoločnosti U., O. I. bol obžalovaný zamestnaný už 3 mesiace predtým, ako mu bola ponúknutá táto
práca na úrade práce a vtedy sa u tejto
spoločnosti zamestnal z vlastnej iniciatívy. Už vtedy obžalovanému v súvislosti s dochádzkou vznikol
problém, ale nie s dochádzkou do práce, ale z práce z poobednej zmeny, kedy obžalovaný nemal vôbec
žiadny spoj do miesta svojho bydliska preto aj túto prácu nemohol naďalej vykonávať a z tohto istého

dôvodu aj musel odmietnuť neskôr ponúkanú prácu u tejto spoločnosti.
Obžalovaný sa navyše zúčastnil aj pohovoru do zamestnania v spoločnosti N.,
O. I., kde mal dopravu do zamestnania zabezpečenú, ale táto spoločnosť
s obžalovaným pracovnú zmluvu aj napriek jeho veľkému záujmu neuzavrela.Obžalovaný rozposlal svoj životopis do viacerých spoločností so žiadosťami o prácu.
Niektoré spoločnosti s obžalovaným pracovnú zmluvu neuzatvorili pre vek obžalovaného a niektoré
spoločnosti obžalovanému oznámili, že ho budú kontaktovať až na začiatku roku 2017.

Obžalovaný dňa 21.2.2017 uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou M. K. D. N. s.r.o. Pracovný
pomer sa skončil dňa 12.5.2017 a to v skúšobnej dobe, kedy bol pracovný pomer rozviazaný nielen s
obžalovaným, ale so všetkými zamestnancami v skúšobnej dobe.
Obžalovaný si okamžite začal hľadať nové zamestnanie a zúčastnil sa viacerých

pracovných pohovorov. Na pracovnom pohovore dňa 23.5.2017 mu bola prisľúbená
práca a to od 29.5.2017. Pracovnú zmluvu doloží obvinený dodatočne, nakoľko keby
obvinený čakal na pracovnú zmluvu, uplynula by mu lehota na podanie odvolania.

Obžalovaný okamžite ako sa zamestnal a mal nejaký príjem zaplatil aj výživné za mesiac marec, apríl
a máj 2017 na potvrdenie čoho aj prikladá kópie poštových poukážok o zaplatení výživného na svojho

syna za posledné 3 mesiace.

Obžalovaný je podielovým spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností - ornej pôdy,
trvalých trávnych porastov a lesných pozemkov v katastrálnom území H.,
pričom hodnota jeho spoluvlastníckeho podielu je vo výške viac ako 4.400,- eur. Tieto

pozemky obvinený už v minulosti chcel predať a uhradiť tak svoj dlh na výživnom.
Toto sa mu však nepodarilo uskutočniť a v súčasnej dobe je na týchto nehnuteľnostiach zriadené
exekučné záložné právo a predmetné nehnuteľnosti budú predmetom dražby.

Z hore uvedených skutočností teda jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd vydal napadnutý

rozsudok na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý následne nesprávne právne
vyhodnotil. Súd vôbec neprihliadol na tvrdenie a obranu obžalovaného a túto ani nepreveril.
Prvostupňový súd nezisťoval, a ani nezistil, či v čase, v ktorom pracoval mal aj iné vyživovacie
povinnosti, a či si tieto plnil. Prvostupňový súd nepreveril žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili
v prospech obžalovaného. V rámci dokazovania sa prvostupňový súd sústredil iba na preukázanie

viny obžalovaného, predovšetkým na preukázanie objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Konajúci súd nevykonal dokazovanie
ohľadne preukazovania naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 Trestného zákona. Subjektívna stránka spáchaného prečinu zanedbania povinnej
výživy nemôže byť preukázaná tým, že obžalovaný mal záujem na predlžovaní doby práceneschopnosti

preto, že nebral predpísané lieky, pretože obžalovaný preukázal, že na ich zakúpenie nemal
dostatok finančných prostriedkov. Obžalovaný tak isto preukázal, že nikdy neodmietol ponúkanú prácu
bezdôvodne. Obžalovaný nemohol prijať prácu mimo svojho bydliska bez toho, aby mal zabezpečenú
dopravu do práce a z práce. Zároveň súd nevyhodnotil výšku príjmov obžalovaného v čase od 16.9.2013
do 16.3.2017 z hľadiska možnosti a schopnosti platenia výživného na syna F. G. s prihliadnutím na

ďalšie vyživovacie povinnosti obžalovaného a na životné minimum, ktoré obžalovaný potreboval preto,
aby mohol žiť a pracovať.

Prvostupňový súd sa uspokojil s tvrdením matky syna F. G. a aj samotného syna v tom smere, že
obžalovaný neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť, pričom však vôbec neskúmal vzťah syna F. G.

k svojmu otcovi, čo je tiež podstatné pri posúdení preukázania subjektívnej stránky prečinu zanedbania
povinnej výživy. Podľa vyjadrenia obžalovaného, jeho syn nemá záujem o žiaden kontakt so svojím
otcom, má iba záujem na tom, aby mu otec platil výživné bez ohľadu na to, či má alebo nemá
finančné prostriedky, a následne má záujem iba na tom, aby bol jeho otec potrestaný. To však nie je v
poriadku, pretože účelom ustanovenia § 207 Trestného zákona je predovšetkým zabezpečenie platenia

výživného pre deti, či už sú maloleté alebo plnoleté, nie je účelom zákona trest, a už vôbec nie trest
odňatia slobody, pretože v súčasnej dobe odsúdený nebude počas výkonu trestu pracovať a svojmu
synovi tak nebude môcť prispievať na jeho výživu. Z tohto pohľadu však prvostupňový súd konanie
obžalovaného neposudzoval, a ani nevyhodnotil. Obžalovaný okrem toho, že namieta, že prvostupňový
súd nedostatočne zistil všetky skutočnosti svedčiace v prospech obžalovaného a sústredil sa len na

preukazovanie skutočností v neprospech obžalovaného, namieta aj správnosť právneho posúdenia
konania obžalovaného.V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 7, 10, 11, 14 Trestného poriadku, ktoré boli v
rámci trestného konania porušené, v dôsledku čoho bolo zmarené právo obžalovaného na spravodlivý
proces. Obžalovaný ďalej uvádza, že prvostupňový súd ho uznal vinným z prečinu zanedbania povinnej

výživy, podľa § 207 ods. 2, 3 písm. b), c) Trestného zákona, pričom kvalifikácia v zmysle § 207 nebola
preukázaná, ako nebola preukázaná ani spojitosť s ustanovením § 138 písm. b) Trestného zákona,
pretože prvostupňový súd sa zameral iba na priťažujúce okolnosti bez toho, aby posudzoval a aplikoval
aj poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. b), c), h), l) Trestného zákona.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo preto aj prvostupňovým súdom uložený neprimerane vysoký trest,
a to trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov s tým, že obžalovaný bol pre výkon trestu zaradený do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. V čase prejednávania sporu bol obžalovaný
riadne zamestnaný, a preto mal vytvorené podmienky k plneniu si svojej vyživovacej povinnosti vo
vzťahu k synovi F. G.. Uložením trestu odňatia slobody nepodmienečne však bola samotným súdom
zmarená možnosť obžalovaného prispievať na výživu

svojho syna. Z tohto dôvodu bol obžalovanému uložený trest v rozpore s ustanovením § 34 ods. 3,4
Trestného zákona.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti, preto obvinený navrhuje napadnutý rozsudok Okresného súdu
Prievidza č. 2T/165/2016 zo dňa 16.3.2017 zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie

a rozhodnutie.“

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr.por., na podklade
podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1
Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných
chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených
zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania obžalovaného a jeho dôvodov
vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom
odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní
nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o správnosť výroku o vine, obžalovaný nielen v dôvodoch odvolania namietal nesprávnosť
skutkových záverov okresného súdu najmä vo vzťahu k preukázaniu subjektívnej stránky žalovaného
trestného činu.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom uvedie, ktoré skutočnosti
vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa
súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v

otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd zistil neplnenie si vyživovacej
povinnosti zo strany obžalovaného v období od 16.9.2013 do 16.3.2017. V dobe od 16.9.2013 do
18.10.2015 mal obžalovaný prispievať na výživné sumou 75,- eur mesačne a v dobe od 19.10.2015

do 16.3.2017 mal obžalovaný prispievať sumou 125,- eur mesačne. Okresný súd ďalej podľa obsahu
skutkovej vety výrokovej časti rozsudku ustálil, že obžalovaný za obdobie od 16.9.2013 do 13.12014
zaplatil výživné v celkovej výške 58 eur, za toto obdobie zostal dlhovať 167, eur a za obdobie od
13.1.2014 do 16.3.2017 zaplatil výživné vo výške 447,87 eur, pričom za toto obdobie vznikol dlh na
výživnom vo výške 3.198,84 eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú úvahy okresného

súdu, akým spôsobom okresný sú ustálil výšku dlhu obžalovaného na výživnom.

Na základe matematickej kontroly správnosti určenia dlhu na výživnom vychádzajúc z údajov v skutkovej
vete napadnutého rozsudku možno ustáliť, že obžalovaný mal zaplatiť výživné vo výške 75,- eurmesačne v období od 16.9.2013 do 18.10.2015 v celkovej výške 1.875,- eur (25 mesiacov x 75,- eur).
V období od 19.10 do 16.3.2017 mal zaplatiť výživné vo výške 125,- eur mesačne v celkovej výške
2.125,- eur (17 mesiacov x 125,- eur). Celkove podľa znenia skutkovej vety napadnutého rozsudku mal

teda obžalovaný zaplatiť za obdobie od 16.9.2017 do 16.3.2017 sumu 4.000,- eur. Ak sa od tejto sumy
odpočítaokresnýmsúdomustálenácelkovásumaobžalovanýmzaplatenéhovýživnéhovovýške505,87
eur (58 + 447,87 eur), výsledkom je suma 3.494,13 eur, ktorá suma nekorešponduje so sumou 3.365,84
eur(167+3.198,84),ustálenouokresnýmsúdomvskutkovejvetevýrokovejčastinapadnutéhorozsudku
ako dlh obžalovaného na výživnom za obdobie od 16.9.2013 do 16.3.2017. S poukazom na uvedené

a vzhľadom na absenciu úvah okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, akým spôsobom
vypočítal dlh obžalovaného na výživnom, je podľa názoru odvolacieho súdu nepreskúmateľná správnosť
uvedených rozhodných skutkových zistení okresného súdu v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd pri svojom rozhodovaní prihliadal už na nové
rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 6.12.2016, sp. zn. 7C/330/2015, právoplatné dňa

1.2.2017, vykonateľné vo výroku o zvýšení výživného dňa 16.2.2017 a vo výroku o povolení splátok
zameškaného výživného dňa 16.3.2017. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je vôbec
zrejmé, akým spôsobom mal okresný súd prihliadať na vyššie uvedené rozhodnutie. Z právoplatnosti a
vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného vyplýva,
že v jeho prípade mu na základe rozhodnutia súdu vznikla právna povinnosť platiť výživné vo výške

125,- eur mesačne až vo februári 2017 a právna povinnosť zaplatiť dlh na výživnom splátkami až v
marci 2017 (viď znenie výroku o povolení splatiť dlh na výživnom v splátkach). Keďže okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akým konkrétnym spôsobom prihliadal na existenciu
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 6.12.2016, sp. zn. 7C/330/2015, vzhľadom na okresným
súdom ustálenú výšku dlžného výživného v skutkovej vete napadnutého rozsudku nie je možné posúdiť,

či okresný súd správne a v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom postupoval pri posudzovaní
výšky vyživovacej povinnosti obžalovaného v rozhodnom období.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa okresný súd nedôsledne vyporiadal aj s obranou obžalovaného,
prezentovanou počas konania, ako aj v dôvodoch svojho odvolania.

Pokiaľ ide o záver okresného súdu, že obžalovaný vedome zneužíval práceneschopnosť, čo
má preukazovať lekárska správa MUDr. K., tento záver považuje odvolací súd za predčasný. Z
lekárskej správy MUDr. K. nie je vôbec zrejmé, z akých dôvodov bola u obžalovaného stanovená
práceneschopnosť od 15.10.2013 do 1.4.2014 (päť a pol mesiaca), aké konkrétne lieky mu boli

predpísané a keďže sa obžalovaný bránil, že nemal peniaze na ich úhradu, v správe absentuje, či
existujú lieky s účinnou látkou bez doplatku. V správe absentuje, na aké konkrétne termíny kontrol
sa obžalovaný nemal dostavovať a či svojim podpisom potvrdil informovanosť o určenom termíne
kontroly, na ktorý sa nemal dostaviť. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že potvrdenie o práceneschopnosti je verejná listina, vystavená ošetrujúcim lekárom na to zákonom

oprávneným a potvrdzujúca, že zdravotný stav dotknutej osobe znemožňuje vykonávať prácu. Ak teda
ošetrujúca lekárka takéto potvrdenie o práceneschopnosti vystavila, kontradiktórne vyznieva jej názor v
správe, podľa ktorého celé jej to pripadalo, „ako keby šlo len o dĺžku PN a nie o riešenie jeho zdravia“.
Vzhľadom na uvedenú protirečivosť a vzhľadom na to, že k uvedenej odbornej otázke nebolo vykonané
žiadne dokazovanie, je záver okresného súdu o vedomom zneužívaní práceneschopnosti zo strany

obžalovaného nevyhnutné považovať za minimálne predčasný a riadne neodôvodnený.

V súvislosti s uvedenou práceneschopnosťou obžalovaného nie je tiež z odôvodnenia napadnutého
rozsudku jasné, ako sa okresný súd z hľadiska zavinenia obžalovaného vyporiadal s otázkou, že
uvedená práceneschopnosť len predĺžila (kvôli plynutiu ochrannej doby z dôvodu práceneschopnosti)

trvanie pracovného pomeru obžalovaného v W. s. r. o., keďže, podľa správy tohto zamestnávateľa bol
tento pracovný pomer uzavretý na dobu určitú, do 31.12.2013.
Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je tiež zrejmé, na základe
akých konkrétnych dôkazov okresný súd dospel k záveru, že viacerí zamestnávatelia neboli spokojní
s prácou obžalovaného, vo viacerých prípadoch nakoniec odmietol prácu, ktorá mu bola ponúknutá. V

odôvodnení napadnutého rozsudku sa pritom uvádza, že jedine v správe W. s. r. o. sa uvádza tvrdenie
o nespokojnosti s prácou obžalovaného a jedine v správe firmy N., s. r. o. sa uvádza, že obžalovaný
odmietol podpísať nie pracovnú zmluvu, ale len dohodu o pracovnej činnosti (rozdiel medzi pracovnou
zmluvou a dohodou o pracovnej činnosti - viď Zákonník práce). Z uvedených dôvodov odvolací súddospel k záveru, že vyššie uvedený záver okresného súdu nie je odôvodnený v súlade s ustanovením
§ 168 ods. 1 Tr. por.

Za nelogický považuje odvolací súd aj záver okresného súdu o nedôvodnom odmietnutí práce
obžalovaným vo firme U. O. I. s odôvodnením, že obžalovaný mal k dispozícii autobusový spoj na každú
zmenu. Obžalovaný sa pritom bránil, že nemal spoj z popoludňajšej zmeny domov (teda vo večerných
hodinách z O. I. do P.). Preto zoznam spojov z P. do O. I., na ktorý poukázal okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nemôže by žiadnom prípade rozhodný pre logické vyvrátenie uvedenej obrany

obžalovaného.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok trpí chybami pre
nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, preto, že sa okresný súd nevyporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie v zmysle § 321 ods. 12 písm. b) Tr. por. a vznikli pochybnosti
o správnosti skutkových zistení, na ktorých objasnenie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie v zmysle

§ 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa §
322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol,
keďže doplnenie konania odvolacím súdom by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Po vrátení veci bude nevyhnutné vec v potrebnom rozsahu prejednať za účelom odstránenia

nezrovnalostí ohľadne dlžného výživného, objektívneho posúdenia spornej práceneschopnosti
obžalovanéhoadôslednesazaoberaťnávrhmiobžalovanéhonadoplneniedokazovania,akoajobranou
obžalovaného, prezentovanou v dôvodoch jeho odvolania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.