Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/103/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406205366
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8406205366.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne K. X., so sídlom C., R. X,
zastúpenej JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, proti
žalovanej Slovenskej republike - Pamiatkovému úradu SR, so sídlom Bratislava, Cesta na červený most
6, zastúpenej JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom Prešov, Floriánova 12, o vydanie veci

s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 29.11.2016
č. k. 4C/187/2006 - 529 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č.
161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prevode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, zastavil. Žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa
Občianskeho zákonníka zamietol, žalovanej priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v celom
rozsahu.

2. Čiastočné zastavenie konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že konaniu o vydanie nehnuteľnosti
podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z.z. bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. V tejto

súvislosti poukázal na konanie právoplatne ukončené vo veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok sp.
zn. 3C/811/1997 (neskôr sp. zn. 2C/276/2001) s tým, že ide o konanie medzi tými istými účastníkmi
o vydanie tých istých nehnuteľností a na základe toho istého skutkového stavu, aj keď podľa iného
právneho predpisu. Preto súd konanie o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z. z. v
súlade s § 161 ods. 2 CSP pre neodstrániteľný nedostatok jednej z podmienok konania zastavil.
Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v konaní sp. zn. 3C/811/1997 súdy právoplatnými

rozsudkami vyslovili, že z výsledkov dokazovania vyplynulo, že Výnosom Štátneho úradu pre veci
cirkevné v C. z 13.2.1952, došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR a k prechodu
všetkých jej práv a majetku na pravoslávnu cirkev. K tejto zmene vlastníctva došlo na základe zákona
a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v pozemkovej knihe vzhľadom na vtedy platnú právnu
úpravu, tzv. Stredný občiansky zákonník, ktorý nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva
v pozemnoknižnej vložke. Darovacou zmluvou z 21.11.1955 došlo k prevodu vlastníckeho práva

predmetných nehnuteľností z pravoslávnej cirkvi na Československý štát - Povereníctvo kultúry v H..
Platnosť tejto zmluvy bola konštatovaná právoplatnými rozsudkami v konaní Okresného súdu Poprad
sp. zn. 11C/89/95. Vlastníkom predmetných nehnuteľností sa tak stal Československý štát (viď rozsudok
KS Prešov sp. zn. 1Co/366/2003). Poukázal na rozsudok KS Košice sp. zn. 14Co/281/1995, podľa
ktorého do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzatvorenej v zmysle
platných právnych predpisov. Vo vzťahu ku konaniu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona

súd poukázal ďalej na to, že sú tu významné závery vyslovené odvolacím súdom v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení, podľa ktorých žalobkyňa žalobu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučnéhozákona podala proti Slovenskej republike, ktorá nemá v tomto konaní vecnú pasívnu legitimáciu a
podľa ktorých žalobkyňa nie je oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z .z.. Ako
už súdy prejudikovali vo svojich rozhodnutiach v konaní OS Poprad sp. zn. 11C/89/1995, predmetné

nehnuteľnosti prešli z vlastníctva žalobkyne do vlastníctva pravoslávnej cirkvi. Preto žalobkyňa nie
je oprávnenou osobu podľa tohto reštitučného zákona, a to aj v prípade, ak by konaniu o vydanie
nehnuteľnosti nebránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

3. Pokiaľ ide o konanie o vydanie nehnuteľností podľa § 126 Občianskeho zákonníka, súd prvej

inštancie zdôraznil, že všetky reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi
špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť Občianskeho zákonníka ako predpisu všeobecného, ale jeho
primárnu aplikáciu vylučuje, ak je zistené, že ustanovenia reštitučných predpisov dopadajú na danú
vec. Žalobkyňa si uplatnila tento nárok jednak podľa reštitučného zákona č.161/2005 Z.z. aj podľa §
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu prevzatia veci bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že špecifikom reštitučného dôvodu, ako vo všeobecnosti všetkých reštitučných zákonov je,

že vychádza z platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení bývalého režimu. Reštitučné zákony
však neupravujú do budúcnosti právny režim všetkých právnych vzťahov urobených v rozhodnom
období, riešia len režim niektorých vzťahov. Preto v danej veci nemožno podľa § 868 OZ vylúčiť
preskúmavanie platnosti darovacej zmluvy podľa právnych predpisov platných v čase jej uzavretia.
Pokiaľ teda darovacou zmluvou z 21.11.1955 previedol na iného vec ten, kto ju nevlastnil, takýto

právny úkon bol neplatný pre rozpor so zákonom. Žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že
by ku dňu podania žaloby na súd bola vlastníkom nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha. Aby
žalobkyňa preukázala svoju aktívnu legitimáciu, musela by preukázať nielen absolútnu neplatnosť
darovacej zmluvy z 21.11.1955, ale aj to, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe výnosu Štátneho
úradu pre veci cirkevné v C. z 13.2.1952 nenadobudla pravoslávna cirkev. Takýto záver z vykonaného

dokazovania nevyplýva. Pokiaľ ide o otázku platnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 súd konštatuje,
že táto otázka nebola doposiaľ právoplatne rozhodnutá určovacím výrokom súdu. Žaloba žalobkyne
o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955 smerujúca voči žalovanej bola síce predmetom
konaniavedenéhonaOSKežmaroksp.zn.3C/255/2007,avšakprávoplatnýmrozsudkomOSKežmarok
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove bola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby. Súd prvej inštancie však vzhľadom na vyššie
uvedený záver o tom, že súdy už prejudiciálne vyriešili otázku prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej
cirkvi na pravoslávnu na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v C. z 13.2.1952, a to
tak, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na pravoslávnu cirkev na základe tohto výnosu
došlo, zastáva názor, že aj za predpokladu preukázania absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy,

vlastníkom nehnuteľností by sa nestala žalobkyňa, ale pravoslávna cirkev. Preto skúmanie platnosti
darovacej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu súd pre rozhodnutie v tomto konaní považoval za právne
irelevantné. Preto zamietol tiež návrh žalobkyne na nariadenie znaleckého dokazovania vo veci za
účelom vymedzenia časti nehnuteľností, ktoré boli súčasťou pôvodného kláštorného komplexu, a to
vzhľadom na zmeny, ktoré sa v posledných desiatich rokoch nehnuteľností dotkli. Naviac, súd je toho

názoru, že súdy prejudiciálne vyriešili aj otázku neplatnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955, a to z
pohľaduvšetkýchdôvodovnamietanýchžalobkyňou,atotak,žedarovaciazmluvajeplatnáanazáklade
nej došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z pravoslávnej cirkvi na štát. Aj vzhľadom
na tieto dôvody žalobu o vydanie nehnuteľností podľa Občianskeho zákonníka zamietol a o trovách
konania strán rozhodol podľa § 255 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade
nejde o prekážku rozsúdenej veci, keďže splnenie tejto podmienky by nastalo vtedy, ak by sa v tomto
konaní prejednávala tá istá vec, ako v predchádzajúcich iných konaniach. V konaniach, na ktoré

poukazuje súd prvej inštancie, bol síce predmet konania podobný, nebol totožný podľa petitov rozsudkov
a hlavne, v tomto konaní iný nárok vychádza z iného právneho predpisu, a to konkrétne reštitučného
zákona č. 161/2005 Z.z, ako tie nároky žalobkyne, na ktoré poukazuje vo svojom odôvodnení súd
prvej inštancie. Čo sa týka pasívnej legitimácie tvrdí, že v žalobnom návrhu je omylom uvedené pred
žalovanou - Slovenská republika, Pamiatkový úrad SR, táto skutočnosť ešte neznamená, že subjekt

je nesprávne identifikovaný. Identifikačné číslo bez pochybnosti uvádza, o aký subjekt sa jedná a že
nejde o Slovenskú republiku, ale o Pamiatkový ústav Slovenskej republiky. Z identifikačného údaju
je jednoznačne určené, kto je osoba, ktorá je v konaní ako žalovaná označená. Tento identifikačný
údaj zabezpečuje nezameniteľnosť žalovanej s inou právnickou osobou, resp. štátom. Žalovanú -Pamiatkový úrad SR zastupoval právny zástupca na základe plnej moci, teda aj sama žalovaná vedela,
že ide o jej práva a nikdy to v spore ani nenamietala. V prípade, ak súd zistil takúto vadu, mal
postupovať podľa § 129 CSP s poučením o následkoch neodstránenia vád a až keby žalobkyňa

vadu neodstránila, mohlo byť konanie zastavené. K tvrdeniu, že nie je oprávnenou osobou podľa § 1
ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z. poukazuje žalobkyňa na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Keby súd
prvej inštancie pri dokazovaní postupoval tak, ako to žalobkyňa navrhovala, a to tak, že by preskúmal
ako predbežnú otázku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, došiel by k záveru, že žalobkyňa je
oprávnenou osobou podľa tohto reštitučného zákona. Žalobkyňa sa v konaní snažila preukázať, že

určením absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy z pravoslávnej cirkvi na Slovenskú republiku, by sa
stala vlastníkom nehnuteľností pravoslávna cirkev, ktorej majetok však na základe § 1 zákonného
opatrenia Predsedníctva SNR 211/1990 Zb. prechádza na gréckokatolícku cirkev, a tým je naplnená
podmienkapotvrdzujúcaoprávnenosťpostaveniažalobkyne.To,žesúdprvejinštancieodmietolvykonať
dokazovanie vo veci predbežnej otázky týkajúcej sa určenia absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy,
ktorou mal prejsť tento nehnuteľný majetok na Slovenskú republiku spôsobuje zdanie, že žalobkyňa

nie je oprávnenou osobou podľa reštitučného zákona a práve táto skutočnosť znemožnila žalobkyni
domáhať sa jej práv, čo má za následok, že tieto jej práva boli porušené. Súd prvej inštancie ďalej
poukazoval na to, že o otázke absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy už rozhodovali súdy v iných
konaniach, avšak žalobkyňa zdôrazňuje, že o tejto otázke žiaden súd SR nerozhodoval a pokiaľ sa
zaoberal touto otázkou, tak len v odôvodneniach rozhodnutia. Nie je možné stotožniť sa s konštatovaním

súdu prvej inštancie, že otázka platnosti zmluvy bola riešená v predchádzajúcich konaniach, hoci len
ako otázka predbežná a v tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje aj na predchádzajúce konania, kde
okruh účastníkov nebol totožný s okruhom účastníkov v predmetnom konaní. V uvedených konaniach
súdy skúmali podmienky vydania nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov, teda nebol dôvod skúmať
podmienky platnosti darovacej zmluvy z 21.11.1955. Súd prvej inštancie teda môže skúmať absolútnu

neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy ako predbežnú otázku a na základe týchto záverov môže vo
vecirozhodnúť.Tosavšaknestaloasúdprvejinštancietútootázkuneriešil.Pokiaľidevýrokozamietnutí
žaloby pri posúdení nárokov žalobkyne podľa Občianskeho zákonníka, žalobkyňa zdôrazňuje, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhované dokazovanie - preskúmavanie platnosti darovacej zmluvy podľa
platnosti právnych predpisov v čase jej uzavretia, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa predložila dôkazy o

tom, že predmetnou darovacou zmluvou bol vykonaný právny úkon v rozpore so zákonom, čo spôsobuje
jej neplatnosť. Na absolútne neplatný právny úkon sa prihliada ex offo z úradnej moci bez ohľadu na vôľu
účastníkov. Rozhodnutím súdu sa podstatným spôsobom zmení právna pozícia žalobcu a tomu dáva
možnosť, pokiaľ by súd konštatoval, že síce univerzálna sukcesia existovala, ale darovacia zmluva je
neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, v takom prípade je tento akt, tak ako poukazovala na dôkaz

Buletin č. 2 z roku 2001, hodný verejnej listiny a záznamom voči príslušnému katastru, a to prihliadnuc aj
na to, že je naďalej platné opatrenie č. 211/1990 Zb., v dôsledku ktorého bolo povinný žalovaný v 2.rade
previesť majetok na žalobcu. Pokiaľ by súd konštatoval, že samotný výnos nie je rozhodnutím, v takom
prípade by nedošlo k univerzálnej sukcesii a nasledoval by pôvodný zápis, teda stav zápisu pod B1 na
výpise pôvodného PKV č. XX pre kat. úz. Q. Y., to znamená, žalobca by bol vlastníkom, súčasne by toto

rozhodnutie kvalifikovaným spôsobom vyriešilo otázku pre ďalšie postavenie žalobkyne v tomto konaní.
Pôvodná žalovaná v 2.rade sa necítila byť vlastníčkou a za vlastníka pokladala a pokladá žalobkyňu.
Žalobkyňa zotrváva na tvrdenia, že pôvodne žalovaná v 2.rade - pravoslávna cirkev nebola a nie je
právnym nástupcom žalobkyne na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v C. z 13.2.1952,
a to tak ex offo, ako ani ex contractu. V tejto súvislosti žalobkyňa aj predložila dôkazy. Uvedené len

potvrdzuje, že pravoslávna cirkev ako darca nebola vlastníkom nehnuteľností, nestala sa univerzálnym
nástupcom do všetkých práv a povinností žalobkyne na základe spomínaného výnosu, pretože tento
Výnos Štátneho úradu je výnosom, ktorého predmetom bolo určenie podmienok, za ktorých splnenia
mohlo dôjsť k prevodu a nie k prechodu nehnuteľného majetku z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu
cirkev za splnenia zákonom určených podmienok, na ktoré žalobkyňa konkrétne a podrobne poukázala

počas konania. Tento výnos nie je rozhodnutím, nakoľko nemá náležitosti v zmysle vtedy platného
právneho predpisu o správnom konaní, neobsahuje výrok, neobsahuje odôvodnenie výroku, označený
výnos nie je spôsobilým úradným výrokom podľa § 114 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Už
pri pohľade na PK vložku č. XX, kat. úz. Q. Y. možno konštatovať, že nie je tam obsiahnutý zápis
vkladu podľa Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné, resp. iný zápis na základe iného právneho aktu,

ktorý by preukazoval, že pravoslávna cirkev sa stala v zmysle tohto výnosu oprávneným vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Všetky tieto skutočnosti v priebehu dokazovania žalobkyňa preukázala, súd
prvej inštancie ich nebral do úvahy, navrhla preto vyhovieť podanému odvolaniu.5. Pokiaľ ide o žalovanú, táto navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uplatnila si náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožňuje sa so záverom o existencii nedostatku jednej z podmienok konania
a taktiež tvrdí, že konaniu o vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z.z., bráni

prekážka právoplatne rozhodnutej veci 3C/811/1997. Súd sa správne vyporiadal aj s otázkou pasívnej
legitimácie a prihliadol na závery súdneho konania OS Poprad sp. zn. 11C/89/95. V tomto spore sa
žalobkyňa domáhala vydania tých istých nehnuteľností ako podľa zákona č. 282/1993 Z.z., kde tomuto
návrhu vyhovené nebolo. Poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn.
2Cdo/123/96, kde dovolanie navrhovateľa proti rozsudku 14Co/281/95 KS Košice bolo zamietnuté s

poukazom na tú skutočnosť, že podľa Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v C. došlo k prechodu
vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu a žalobkyňa sa mýli, ak
tvrdí, že tieto účinky nenastali. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj predpis zameraný na nápravu
danej krivdy, a to zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb., súčasne v tomto konaní Krajský súd v Košiciach
vyslovil, že do vlastníctva štátu nehnuteľnosti prešli na základe darovacej zmluvy z 21.11.1955, ktorá
bola uzatvorená v zmysle vtedy platných predpisov, pretože bola schválená Slovenským úradom pre

veci cirkevné v H. podľa zákona č. 218/1949 Zb.. Odvolací súd bol toho názoru, že z tohto pohľadu bolo
treba posudzovať aj právoplatnosť darovacej zmluvy, teda, či zodpovedá právnym predpisom v dobe jej
uzavretia. Nemožno jej platnosť posudzovať podľa terajšieho práva, ako to zrejme posudzoval žalobca
pri uplatňovaní nároku. Žalovaná sa stotožňuje aj s tým, že v priebehu súdneho konania žalobkyňa
nepreukázala, že by vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na základe Výnosu Štátneho úradu pre

veci cirkevné nebola nadobudla pravoslávna cirkev, a ani nepreukázala neplatnosť darovacej zmluvy
z 21.11.1955.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zistil, že nie sú dané
podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, nakoľko tento je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov, keď zároveň súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými právne významnými okolnosťami
podstatnými pre správne rozhodnutie v predmetnej veci.

7. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

8. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám,

vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a) poľnohospodársku pôdu,
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba,
ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane
ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v
období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 3 .

9. Podľa § 3 ods. 1 písm. h/ citovaného zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným
veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe prevzatia bez právneho dôvodu.

10. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti

tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec
drží.

11. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len procesné

podmienky).
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

12. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.13. V tomto konaní žalobkyňa vo vzťahu k žalovanej žiada vydať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX,
kat. úz. Q. Y. podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným

veciam cirkvám, ako aj podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že vo vzťahu medzi
stranami sporu už prebiehali súdne konania, predmetom ktorých boli totožné nehnuteľnosti vedené na
LV č. XXX, kat. úz. Y., ktoré predstavovali v minulosti komplexný kláštorný objekt Q. Y..

14. Vo veci vedenej na Okresom súde Poprad pod sp. zn. 11C/89/95, ktorej účastníkmi bola žalobkyňa

aj žalovaná, predmetom konania bolo vydanie totožných nehnuteľností, a to podľa § 4 ods. 2 písm. h/
zákona č. 282/1993 Z. z.. V tomto konaní Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Cdo/123/96 zo 6.12.1996
vyslovil názor, že žalobkyňa, aj keď je štátom registrovanou cirkvou, nie je oprávnenou osobou podľa § 2
zákona č. 282/1993 Z.z., lebo nehnuteľnosti do vlastníctva štátu neprešli ako jej majetok, ale vlastníctvo
pravoslávnej cirkvi. Ďalej uviedol, že pre posúdenie veci má zásadný význam § 1 ods. 1 zákonného
opatrenia Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. konštatujúci, že v zmysle Výnosu Štátneho úradu pre veci

cirkevné v C. z 13.2.1952 č. 20285/51-II./1, došlo k zmene vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na cirkev
pravoslávnu. Žaloba žalobkyne bola zamietnutá a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.6.1996.

15. Vydanie totožných nehnuteľností uplatnila žalobkyňa voči terajšej žalovanej a Prešovskej
pravoslávnej eparchii aj v konaní vedenom na OS Kežmarok sp. zn. 3C/811/97. Ako dôvod uvádzala, že

podľa zákonného opatrenia č. 211/1990 Zb. a podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka,
prešli tieto nehnuteľnosti zo zákona do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi a každý, kto je ich držiteľom
je povinný mu ich vydať. Žalobkyňa argumentovala ďalej neplatnosťou darovacej zmluvy z novembra
1955, že pravoslávna cirkev nebola zapísaná v pozemkovej knihe v príslušnej zložke a že takýto prevod
je neplatný. Tvrdila, že zákon č. 218/1949 Zb. sa týkal hospodárskeho zabezpečenia pravoslávnej cirkvi

a nie zabezpečenia, ak sa zbavoval majetku. Pokiaľ Štátny úrad pre veci cirkevné schválil darovaciu
zmluvu, ktorej jedným z účastníkov bol Československý štát - Povereníctvo kultúry v H., takáto doložka
nebolaplatná.ŽalobkyňaďalejnamietalaprávomocMetropolitnejradypravoslávnejcirkvipodľaústavyz
roku 1951 s tým, že nemohla právne účinne nič darovať a kancelár nemá právo zastupovať pravoslávnu
cirkev a vystupovať za ňu navonok. Aj v tomto prípade bola žaloba právoplatne zamietnutá, keď súdy

konštatovali, že do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzatvorenej podľa
vtedy platných právnych predpisov, čo sa uvádzalo už v predchádzajúcom konaní v rozsudku KS Košice
sp. zn. 14Co/281/95. K prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu došlo v roku 1952,
teda za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. V tom čase zápis nadobudnutia vlastníckeho
práva v pozemnoknižnej vložke nebol podmienkou prevodu a mal len deklaratórny charakter. Žalobkyňa

nemohla nadobudnúť vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam podľa zákonného opatrenia č. 211/1990 Zb.
pre nesplnenie podmienky vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti pravoslávnou cirkvou ku dňu účinnosti
zákonného opatrenia.
V konaní Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3C/225/2007 bola žaloba žalobkyne o neplatnosť darovacej
zmluvy z 21.11.1955 zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.

16. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Nie je významné,
či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Za tú istú vec

treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera
o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. O prekážku rozsúdenej veci nejde,
ak chýba čo i len jeden z uvedených znakov (do pozor. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/280/2010).

17. Totožnosť predmetu konania je teda daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, teda, ak je založený na rovnakých skutkových
okolnostiach a rovnakom právnom dôvode, ako tomu bolo v predchádzajúcom súdnom konaní totožných
strán sporu.

18. Odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že v teraz preskúmavanej veci oproti

spomínanému konaniu OS Kežmarok sp. zn. 3C/811/97 je rozdiel okrem iného aj v tom, že žalobkyňa
podanú žalobu odôvodňuje aj ust. § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.. Zdôraznil, že podanie
žaloby o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. vylučuje dôvodnosť námietky rozsúdenej
veci pre rozhodnutie o žalobe z tohto právneho dôvodu (č.l. 318). Súd prvej inštancie v preskúmavanomrozhodnutí napriek uvedenému zastavil konanie pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej pokiaľ ide
o konanie o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z..

19. Nemôže obstáť rozhodnutie súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania o vydanie
nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z., keďže v tomto prípade sa nejedná o rovnaký právny
dôvod uplatneného žalobného nároku oproti konaniu OS Kežmarok sp. zn. 3C/811/1997, v čase začatia
ktorého tento právny predpis nebol účinný. Pokiaľ ide o prvé konanie vo vzťahu medzi stranami sporu
- Okresný súd Poprad sp. zn. 11C/89/90, v tomto bola žaloba zo strany žalobkyne uplatnená opäť na

základe iného právneho dôvodu, a to podľa zákona č. 282/1993 Z. z..

20. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým sčasti zastavil konanie, je svojou povahou uznesením,
nie rozhodnutím o veci samej. Základom odvolacieho konania je preskúmavanie rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Z postavenia odvolacieho súdu ako prieskumnej inštancie vyplýva, že nemôže v
odvolacom konaní rozhodnúť o veci samej, ak bolo odvolaciemu prieskumu podrobené rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ktoré povahu rozhodnutia o veci samej nemá (do pozor. uznesenie NS SR sp.
zn. 6Cdo/356/2012). Ak teda súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania z dôvodov procesného
charakteru, nemohol sa odvolací súd zaoberať nárokom po vecnej stránke, keďže by tým bola porušená
zásada dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

21. Ako už odvolací súd vyššie uvádzal, žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila reštitučný nárok na
vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z. z. a aj podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka
argumentujúc v tejto súvislosti viacerými dôvodmi, pre ktoré považuje darovaciu zmluvu z 21.11.1955
za neplatnú.

22. Ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu a osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku, nič nebráni, aby sa svojho nároku, či finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou
sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (do pozor. III. ÚS 178/06, II. ÚS 468/2012).

23. V preskúmavanej veci žalobkyňa odôvodňovala podanú žalobu v prvom rade na základe predpisu

špeciálneho, ktorým je reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z., a ktorého aplikácia je primárna. Iba, ak na
vec nemožno aplikovať špeciálny právny predpis, nastupuje aplikácia zákona všeobecného, ktorým
je Občiansky zákonník, ale až sekundárne. Keďže súd prvej inštancie sa doposiaľ vecne nezaoberal
opodstatnenosťoužalobyžalobkynezdôvodovpredpokladanýchzákonomč.161/2005Z.z.,jepotrebné
ako predčasné hodnotiť jeho rozhodnutie o žalobe o vydanie daných nehnuteľností podľa § 126 a nasl.

Občianskeho zákonníka.

22. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm.
b/, c/ CSP a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tak, ako to určuje §
391 ods. 1 CSP.

23. V ďalšom konaní bude úlohou prvej inštancie vecne posúdiť opodstatnenosť nároku žalobkyne na
vydanie predmetných nehnuteľností v zmysle predpokladov zákona č. 161/2005 Z.z. a v nadväznosti
na to, aj podľa všeobecného predpisu, ktorým je v danom prípade Občiansky zákonník so zameraním
sa na namietané dôvody, pre ktoré má byť podľa žalobkyne sporná darovacia zmluva neplatná.

Odvolací súd sa zároveň odkláňa od názoru súdu prvej inštancie ohľadom nedostatočnej pasívnej
legitimácie žalovanej v tomto spore. Je zrejmé, že žalobkyňa žalovanú stranu označila spôsobom, ktorý
korešponduje so zápisom vlastníctva nehnuteľností tvoriacich predmet konania na LV č. XXX, kat. úz.
Q. Y.. Takéto označenie žalovanej strany nie je v rozpore s označením povinnej osoby podľa § 4 ods.
1 zákona č. 161/2005 Z.z., a ak štát (štátna zložka) je označená ako žalovaná strana, nemôže obstáť

výhrada nedostatočnej pasívnej legitimácie.

24. V novom rozhodnutí o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).