Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218207082
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1218207082.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a
členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: C. L.,
X.. XX.XX.XXXX, L. F. XX, Š., proti žalovanému: R.B.INVESTMENT, spol. s r.o., so sídlom Krížna 64,
Bratislava, IČO: 31 378 951, o zaplatenie 663,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2. októbra 2019, č.k. 50Cpr/1/2018-63 a proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. mája 2018, č.k. 50Cpr/2/2013-327, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 50Cpr/2/2013-327 zo dňa 24.05.2018 o
d m i e t a .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr uviedol, že žalobkyňa doručila súdu v právnej veci
vedenej pod sp. zn. 50Cpr/2/2013 dňa 18.04.2018 podanie, ktorým sa domáhala vydania platobného
príkazu na zaplatenie sumy 663,88 eur. Keďže konanie sp. zn. 50Cpr/2/2013 bolo dňa 04.03.2019
právoplatne skončené, vylúčil súd prvej inštancie jej žalobu o zaplatenie 663,88 eur uznesením č.k.
50Cpr/2/2013-327 zo dňa 24.05.2018 na samostatné konanie pod sp. zn. 50Cpr/1/2018. Žalobkyňa
svoju žalobu odôvodnila tým, že žalovaný jej v roku 1996 nevyplatil odmenu vo výške 20.000 Sk (663,88
eur), ku ktorej žiadala priznať aj úrok z omeškania vo výške 20 % od roku 1996 do zaplatenia. Žalobkyňa
následne žalobu doplnila a uviedla, že z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
50Cpr/2/2013-352 zo dňa 31.01.2019 sa dozvedela o tom, že v roku 1996 mala prevziať od žalovaného
sumu 663,88 eur, a preto v tomto konaní žiadala, aby jej súd predložil výdavkový pokladničný doklad
a príjmový pokladničný doklad o vydaní a prevzatí odmeny vo výške 663,88 eur, pokladničnú knihu
od júla 1996 do 31.12.1996, výplatné listiny od júla 1996 do 31.12.1996, vyjadrenie zamestnávateľa
k platobnému rozkazu a mzdový list od 15.07.1996 do 31.12.1996. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne
nevyjadril.

3. Vec prejednal podľa ust. § 180 C.s.p. v neprítomnosti strán sporu, ktoré sa na pojednávanie nariadené
na 02.10.2019 napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavili. Vykonal dokazovanie obsahom
spisu, pripojenými kópiami listín zo spisu sp. zn. 50Cpr/2/2013, a to návrhom žalobkyne zo dňa
16.02.1999 podaným na Okresný súd Bratislava I, výpisom z Obchodného registra žalovaného, výkazom

majetku a záväzkov k 31.12.1997 vypracovaným žalobkyňou ku dňu 31.12.1997, živnostenským listom
Č.. Ž.- XX/XXXXX/XXX zo dňa 08.09.1997, pracovnou zmluvou zo dňa 15.07.1996, posledným pokusom
o zmier zo dňa 08.12.1998 adresovaným žalovanému, Z. A. Y. adresovaným Okresnému súdu Bratislava
I zo dňa 17.07.2000, listom žalovaného zo dňa 20.07.2000 adresovaným Okresnému súdu Bratislava
I (konateľ Ing. arch. L. Struhár), mzdovým listom č. 3 za rok 1997, návrhom žalobkyne zo dňa
07.11.2000 na vyrovnanie škody vo výške 354.470,- Sk adresovaným Okresnému súdu Bratislava I,
zápisnicami z pojednávania dňa 26.02.2001 a 23.04.2001 na Okresnom súde Bratislava I v konaní
sp. zn. 17C/24/99, uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k.17C/24/99-68 zo dňa 23.04.2001,
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 17C/24/99-70 zo dňa 23.04.2001, listom žalobkyne zo
dňa 02.07.2001 adresovaným žalovanému, označenom ako okamžité zrušenie pracovného pomeru,
rozsudkom č.k. 50Cpr/2/2013-290 zo dňa 17.01.2018.

4. Vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 15.07.1996 pracovnú
zmluvu na dobu neurčitú s výkonom J. Ú. - C. J. s miestom výkonu práce X. X Y. L.. Zo spisu sp.
zn. 50Cpr/2/2013 zistil, že žalobkyňa v tomto konaní žiadala určiť, že jej pracovný pomer na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 15.07.1996 u žalovaného skončil, nakoľko žalovaný ku dňu podania žaloby
(dňa 15.04.2013) a ani ku dňu 14.10.2015, kedy jej bol priznaný dôchodok, s ňou neskončil pracovný
pomer a nesplnil si ani iné zákonné povinnosti čo sa týka odvodov, zápočtu rokov a výplaty mzdy.
Pre účely súdneho konania predložila pracovnú zmluvu zo dňa 15.07.1996 a svoje tvrdenia oprela o
konanie na OS BA I sp. zn. 17C/24/99, z ktorého je zrejmé, že jej pracovný pomer trvá. V konaní
žalobkyňa nemohla objektívne predložiť všetky potrebné doklady týkajúce sa výšky mzdy a výplaty
mzdy, keďže sa so žalovaným od roku 2001 nemohla skontaktovať, pretože pôvodné sídlo firmy bolo na
Nekrasovej ul. 6 v Bratislave zrušené. V konaní sp. zn. 50Cpr/2/2013 bolo zistené, že žalovaný podľa
Obchodného registra nie je zrušený ani vymazaný, ale zásielky si na adrese uvedenej v Obchodnom
registri nepreberá. Podľa Sociálnej poisťovne, VšZP a Daňového úradu pracovný pomer so žalobkyňou
nezrušil, žiadne odvody však za ňu do poisťovní neodvádzal a v súčasnosti sú voči nemu vedené
exekučné konania. V uvedenom konaní bolo tiež zistené, že žalobkyňa u žalobcu prestala pracovať v
septembri 1997 v dôsledku toho, že ju žalovaný upozornil na umŕtvenie firmy, a že zrušil sídlo, kde mala
vykonávať prácu, resp. jej doň neumožnil vstup. Z fotokópie zápisnice z pojednávania dňa 26.02.2001
pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 17C/24/99 (č.l. 62) zistil, že žalobkyňa vo svojej výpovedi
uviedla cit. „ja som pracovala u odporcu od 15.07.1996 C. Ú.Í. - C. J. C. N. na dobu neurčitú. Mojimi
nadriadenými bol J. R. C. Y. A.. Ja som mala pracovný čas od 7.00 hod. do 15.30 hod., 5 dní v týždni a
pracovala aj noci, soboty a nedele. Písomne som mala dohodnutú mzdu vo výške 7.000,- Sk a neoficiálne
vo výške 9.000,- Sk čistého. V roku 1996 som ja dokonca dostala odmenu 20.000,- Sk.“

5. Vec posúdil právne podľa čl. IV, ust. § 27 ods. 1, § 111 ods. 1, 2 a 4, § 252 ods. 1 a 2, § 253 ods. 1
a 2 Zákonníka práce účinného od 01.04.1996 (zák. č. 65/1965 Z.z.). Mal za preukázané, že žalobkyňa
pracovala u žalovaného od 15.07.1996 ako účtovníčka, keď v roku 1997 jej bolo zamestnávateľom
oznámené, že pre ňu nemá prácu. Nevyplatenie časti dovolenky za rok 1996 a náhrady mzdy aj za
časť roka 1997 si žalobkyňa následne uplatňovala v súdnom konaní sp. zn. 17C/24/1999. Rozsudkom
č.k. 50Cpr/2/2013-290 zo dňa 17.01.2018 určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným,
založený pracovnou zmluvou zo dňa 15.07.1996, skončil ku dňu 14.10.2015 a žalobu žalobkyne o
náhradu mzdy za obdobie od 01.10.1997 do 14.10.2015 zamietol ako neopodstatnenú. Uviedol, že z
podkladov, založených v tomto spise vrátane spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17C/24/99 zistil,
že žalobkyňa odpracovala u žalovaného v roku 1996 (od 15.07.1996 do 31.12.1996) celkovo 170 dní a
v roku 1997 (od 01.01.1997 do 31.08.1997) 251 dní, čo vyplýva zo mzdových listov založených v spise
OS BA I sp. zn. 17C/24/1999. V súdenej veci sa žalobkyňa od žalovaného domáhala zaplatenia 663,88
eur s príslušenstvom titulom nevyplatenej odmeny v roku 1996, pričom z listinného dôkazu založeného v
súdnom spise - zápisnice zo dňa 26.02.2001 spísanej v súdnom konaní sp. zn. 17C/24/1999 na OS BA I,
jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa prevzatie odmeny vo výške 663,88 eur (20.000,- Sk) od žalovaného
súdu potvrdila. Preto žalobu zamietol.

6. Zdôvodnil, že ďalšie dokazovanie nevykonal z dôvodu, že sporové strany boli nečinné, ako i z dôvodu,
že žalobkyňa sama prijatie odmeny vo výške 663,88 eur v roku 1996 potvrdila v zápisnici dňa 26.02.2001,
a tiež z dôvodu hospodárnosti konania, keďže iné listinné dôkazy týkajúce sa mzdových nárokov a
žalovaným žalobkyni v roku 1996 vyplatených súm nie je možné u žalovaného dohľadať. V tejto súvislosti
uviedol, že žalovaný sa v tomto konaní, ale i v konaní sp. zn. 50Cpr/2/2013 k žalobe nevyjadril, na
pojednávania sa nedostavuje a súd inými dôkazmi ako vyššie uvedenými nedisponuje. Poukázal na

to, že len samotné tvrdenie žalobkyne, že jej bola priznaná odmena v roku 1996, nezakladá jej právo
bez preukázania jej oprávnenosti resp. bez akéhokoľvek dôkazu po viac ako 20 rokoch požadovať jej
úhradu od žalovaného. Tvrdenie žalobkyne v žalobe o nevyplatení jej odmeny v roku 1996 vyhodnotil
za nevierohodné. V tejto súvislosti poukázal na to, že sama žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.02.1999
na Okresnom súde Bratislava I domáhala doplatenia mzdy za mesiace 8/1997 a 9/1997, ako aj za
časť nevyčerpanej dovolenky za rok 1996. Z uvedeného vyvodil, že ak sa žalobou na súde domáhala
nevyplatených nárokov za rok 1996 a 1997 a zamestnávateľ by jej v roku 1996 nevyplatil odmenu (ktorej
zaplatenia sa domáha v tomto konaní), nie je zrejmé, prečo sa nevyplatenej odmeny nedomáhala od
žalovaného už v tom čase.

7. K argumentácii žalobkyne, že súd má povinnosť vydať platobný rozkaz a rozhodnúť na základe ňou
tvrdených skutočností, uviedol, že ust. § 265 ods. 1 a 2 C.s.p. sa použije len v prípade, ak je možné
vo veci samej alebo o jej časti rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd
nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, možno o žalobe rozhodnúť
bez vyjadrenia žalovaného a bez nariadenia pojednávania aj platobným rozkazom. Keďže žalobkyňa
nepredložila listinné dôkazy, nariadil pojednávanie a postupoval podľa ust. § 177 ods. 1 C.s.p.. O
trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu
nepriznal.

8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie, podľa obsahu ktorého žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok rozsudku
považovala za v rozpore s ust. § 265 C.s.p. pretože nepodala žalobu, ale návrh na vydanie platobného
rozkazu. Rozpor s ust. § 187 ods. 1 a 2 C.s.p. videla v tom, že bol ignorovaný jej dôkaz - mzdový
list z r. 1996, ktorý potvrdzuje, že jej žiadna odmena v žalovanej výške nebola vyplatená. Poukázala
na to, že rok 1996 nezažalovala, a to ani na OS BA I ani na OS BA II, a napriek tomu boli vykonané
dôkazy z roku 1996. Súdu prvej inštancie vytkla rozpor s ust. § 191 ods. 1 a 2 C.s.p. z dôvodu, že tvrdí,
že dostala odmenu v žalovanej výške, ktorú v živote v roku 1996 nedostala a súd jej ani nepredložil
právoplatný a dôveryhodný dôkaz, pričom pri hodnotení dôkazov vychádzal zo sfalšovanej zápisnice s
falošným obsahom, ktorú ona nepodpisovala. Namietala, že súd rozhodol a dôkazy hodnotil na základe
sfalšovanej žaloby, keď pôvodnú žalobu sudkyňa JUDr. Vlčková stratila, čo považovala za exces. Mala
za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keďže jej nevyvrátil skutočnosť, že je preukázané, že
odmenu v roku 1996 dostala a fyzicky prevzala a použila na svoju existenciu. Výrok rozsudku považovala
tiež za v rozpore s § 193 C.s.p. z dôvodu, že súd bol viazaný iba rozhodnutím Okresného súdu Bratislava
I a nie sfalšovanou zápisnicou s falšovaným obsahom OS BA I. Namietala aj rozsudok sp. zn. 50Cpr
2/2013, ktorý považovala za nedostatočne odôvodnený, pričom s jej dôkazmi a argumentami sa súd
prvej inštancie nevysporiadal ani v tomto napadnutom rozsudku a iba citoval zákony, čo považovala
za neprípustné a svojvoľné. Uviedla, že sa ospravedlnila a žiadala o odročenie, ale súd jej poslal len
zmätočné uznesenie. Tvrdila, že súd prvej inštancie nedodržuje zákony a porušuje aj Ústavu SR a to
hrubým spôsobom, keďže žiadala pribrať do konania orgán verejnej moci na ochranu jej práv a nárokov,
ale súd prvej inštancie jej neoznámil, či takýto orgán verejnej moci do konania priberie. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku považovala za výmysly súdu založené na sfalšovaných dokladoch Okresného
súdu Bratislava I. Rozsudok považovala za neplatný aj z dôvodu, že nie je nikým podpísaný a chýba
na ňom pečiatka súdu.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s
dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou
uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver,
a svoje rozhodnutie aj náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých ho založil, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné,
pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne zdôvodnil. Niet totiž žiadnych pochýb o tom, že
žalobkyňa v žalobe tvrdila, že jej žalovaný ako jej zamestnávateľ v roku 1996 nevyplatil odmenu a
žalobou sa domáhala jej zaplatenia spolu s príslušenstvom, pričom o tom, že jej vôbec akýkoľvek
nárok na odmenu (a v akej výške) v roku 1996 vznikol, neprodukovala žiadny dôkaz a ani z listinných
dôkazov, založených v spise, žiadny takýto nárok žalobkyne nevyplýva. Naopak, z listinného dôkazu,
a to zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 17C/24/1999 zo dňa 26.02.2001
o jej žalobe, ktorou sa od žalovaného domáhala nevyplatených nárokov za rok 1996 a 1997, vyplýva,
že sama žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že v roku 1996 dostala odmenu 20.000,-
Sk. Za stavu, keď žalobkyňa svoje tvrdenie o nárokovateľnej a žalovaným v roku 1996 nezaplatenej
odmene žiadnym dôkazom nepodporila, a teda ničím nepreukázala, pričom takýto jej nárok zo žiadneho
v konaní produkovaného dôkazu nevyplýva, v spojení s tým, že sa už v roku 1999 žalobou od žalovaného
domáhala nevyplatených mzdových a iných nárokov, medzi ktoré žiadnu v roku 1996 nevyplatenú
odmenu nezahrnula (naopak, pred súdom uviedla, že odmenu 20.000,- Sk dostala), je zrejmé, že jej
žalobe nebolo možné vyhovieť. Napadnutý rozsudok je preto logický, správny a aj spravodlivý. S jeho
odôvodnením súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2
C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne
poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej.

13. Ak žalobkyňa v odvolaní namietala rôzne (vyššie uvedené) pochybenia súdu prvej inštancie a rozpor
jeho rozhodnutia s ňou označenými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, odvolací súd po
preskúmaní súdneho spisu, napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že
súd prvej inštancie postupoval v konaní o žalobe žalobkyne procesne správne, v súlade so zákonom,
a odvolací súd v jeho postupe žiadne procesné pochybenia nezistil a rovnako nezistil ani rozpor so
zákonnými ustanoveniami v napadnutom rozhodnutí. Ak žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že výrok rozsudku
je v rozpore s ust. § 265 C.s.p., pretože nepodala žalobu, ale návrh na vydanie platobného rozkazu,
odvolací súd uvádza, že súd môže rozhodnúť platobným rozkazom jedine za splnenia podmienok
uvedených v ust. § 265 C.s.p., zjednodušene povedané len vtedy, ak nemá žiadne pochybnosti o
žalobcom tvrdených skutočnostiach (najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov), čo
však nebol prípad prejednávanej veci. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalobkyňou uplatnený
nárok na zaplatenie žalovanej odmeny s príslušenstvom nebol podporený žiadnym dôkazom, preto
rozhodnutie platobným rozkazom neprichádzalo do úvahy. Ak potom súd prvej inštancie na prejednanie
veci nariadil pojednávanie a rozhodol o žalobe žalobkyne rozsudkom, bol jeho procesný postup správny.
Ak žalobkyňa v odvolaní uviedla, že sa ospravedlnila a žiadala o odročenie, táto jej odvolacia námietka
nemôže obstáť, pretože v súdnom spise sa žiadne ospravedlnenie jej neúčasti na pojednávaní a žiadosť
o odročenie nenachádza. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom (ust. § 180 C.s.p.), keď
vec prejednal na pojednávaní dňa 02.10.2019 v neprítomnosti riadne a včasne predvolanej žalobkyne,
ktorá sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne, že
napadnutý rozsudok je neplatný, pretože nie je nikým podpísaný a chýba na ňom pečiatka súdu, je
nedôvodná, nakoľko rozsudok je autorizovaný a v súlade so zákonom riadne elektronicky podpísaný
sudkyňou JUDr. Dančovou.

14. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj hodnotenie dôkazov, ktoré považovala za nesprávne, tvrdiac, že
bol ignorovaný jej dôkaz - mzdový list z roku 1996, ktorý potvrdzuje, že jej žiadna odmena v žalovanej
výške nebola vyplatená. Tvrdila, že odmenu v žalovanej výške v roku 1996 nedostala, pričom súd prvej
inštancie vychádzal pri hodnotení dôkazov zo sfalšovanej zápisnice Okresného súdu Bratislava I s
falošným obsahom, ktorú ona nepodpisovala. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že sa s
vyhodnotením dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil ako už uviedol vyššie v bode 12. tohto rozsudku.
Preto považuje za potrebné len stručne vysvetliť, že skutočnosť, že zo mzdového listu žalobkyne z
roku 1996 vyplýva, že jej odmena v žalovanej výške nebola vyplatená, nie je dôkazom o tom, že

žalobkyni nárok na vyplatenie akejkoľvek odmeny v roku 1996 vznikol. Odvolací súd zdôrazňuje, že
žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že jej v roku 1996 vznikol nárok na odmenu, ktorej zaplatenia sa v tomto
konaní domáhala, nepodložila žiadnym dôkazom a takýto nárok nevyplýva zo žiadneho v súdnom spise
založeného dôkazu. Samotné tvrdenie žalobkyne o nárokovateľnej odmene preto zostalo len v rovine
ničím nepodloženého tvrdenia, na základe ktorého nebolo možné jej žalobe vyhovieť.

15. Ak súd prvej inštancie naviac vyhodnotil tvrdenie žalobkyne o nevyplatení jej odmeny v roku 1996 s
poukazom na zápisnicu z pojednávania v inom súdnom konaní, v ktorom pred súdom na pojednávaní
uviedla, že odmenu 20.000,- Sk dostala, za nevierohodné, nie je možné takémuto hodnoteniu dôkazov
nič vytknúť. Súd hodnotí dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil.
Odvolací súd tiež pripomína, že zápisnica o pojednávaní, ktorá obsahuje všetky zákonom ustanovené
(formálne) náležitosti, je verejnou listinou, keďže bola vyhotovená súdom v rámci jeho právomoci. V
uvedenej zápisnici z pojednávania na Okresnom súde Bratislava I zo dňa 26.02.2001 v konaní sp. zn.
17C 24/1999 o žalobe žalobkyne, ktorou sa od žalovaného domáhala nevyplatených nárokov za roky
1996 a 1997, medzi ktoré tvrdenú nevyplatenú odmenu nezahrnula, je zaznamenaná jej výpoveď pred
súdom, v ktorej okrem iného uviedla, že v roku 1996 dostala odmenu 20.000,- Sk. Je potom úplne logický
záver súdu prvej inštancie, že ak by bola odmena nárokovateľná a nebola jej vyplatená, žalobkyňa by
nárok na jej zaplatenie zahrnula medzi ostatné nároky voči žalovanému, uplatnené žalobou v konaní sp.
zn. 17C 24/1999 na Okresnom súde Bratislava I už v roku 1999. Ak si žalobkyňa v roku 1999 nárok na
odmenu žalobou voči žalovanému neuplatnila a na pojednávaní pred súdom uviedla, že ju v roku 1996
dostala, pričom v súčasnosti tvrdí, že jej vyplatená nebola, vyhodnotenie jej tvrdenia za nevierohodné
je úplne namieste. Tvrdenie žalobkyne, že uvedená zápisnica z pojednávania je sfalšovaná, vyhodnotil
odvolací súd za účelové a ničím nepreukázané. Ako už uviedol vyššie, zápisnica z pojednávania je
verejnou listinou, vo vzťahu k jej obsahu je prípustný dôkaz opaku, avšak žalobkyňa žiadny takýto
dôkaz neposkytla, preto jej tvrdenie o údajnom sfalšovaní zápisnice nemohlo obstáť. Napokon, žaloba
bola zamietnutá primárne z dôvodu, že žalobkyňa svoje tvrdenie o nároku na odmenu v roku 1996
ničím nepreukázala, len ho tvrdila. Skutočnosť, že v roku 2001 pred súdom uviedla, že odmenu v roku
1996 dostala, taktiež podporuje záver o nedôvodnosti jej žaloby. Ďalšími tvrdeniami a skutočnosťami,
uvedenými žalobkyňou v odvolaní sa odvolací súd už nezaoberal, pretože neboli pre rozhodnutie veci
podstatné (boli čiastočne zmätočné, s prejednávanou vecou nesúvisiace, ako i nepodstatné).

16. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne za
nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobkyne, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám
musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo
uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov
pochybnosti, keďže sú dostatočne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní,
správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd pripomína, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi
názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na
spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp.
právo na úspech v konaní.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na ich náhradu voči neúspešnej
žalobkyni nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

19. Napadnutým uznesením č.k. 50Cpr/2/2013-327 zo dňa 24.05.2018 vylúčil súd prvej inštancie žalobu
žalobkyne o zaplatenie 663,88 eur s príslušenstvom, doručenú mu dňa 18.04.2018, na samostatné
konanie. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 18.04.2018 domáhala od
žalovaného zaplatenia 663,88 eur s príslušenstvom, pričom predmetom konania sp. zn. 50Cpr 2/2013
bol iný nárok žalobkyne, a preto podľa ust. § 166 ods. 2 C.s.p. a s poukazom na bod 10. pravidiel

určovania zákonného sudcu Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2018 rozhodol o
vylúčení uvedenej žaloby žalobkyne na samostatné konanie do príslušnej agendy registra.

20. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že nepodala žalobu ale
trestný rozkaz, ďalej že napadnuté uznesenie je právne irelevantné a v celom rozsahu neplatné, keďže
súd prvej inštancie nie je oprávnený jej trestný rozkaz prekvalifikovať na žalobu. Uviedla, že súd prvej
inštancie môže rozhodnúť platobným rozkazom. Mala za to, že nakoľko v uznesení chýba podpis
sudkyne, toto uznesenie vystavila pod hlavičkou súdu anonymná osoba. Súdu prvej inštancie vytkla, že
ju nesprávne poučil o tom, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie, hoci v uznesení nie je uvedené,
že ho vydal súdny úradník. Namietala rôzne ďalšie údajné pochybenia, zvýhodňovanie zamestnávateľa
súdom, skrytú korupciu a klientelizmus, biele kone a konečného užívateľa výhod, ktorí sú vyvolení a
podplácajú a za nekalé praktiky sú populárni, a vyjadrovala sa aj k meritu veci.

21. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
je potrebné odmietnuť.

22. Podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.
Podľa ust. § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.
Podľa ust. § 357 C.s.p. je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
Podľa ust. § 375 C.s.p., ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné, odvolanie
sa predloží odvolaciemu súdu až po vydaní rozhodnutia vo veci samej.

23. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu žalobkyne o zaplatenie 663,88 eur s
príslušenstvom, doručenú mu dňa 18.04.2018, vylučuje z konania sp. zn. 50Cpr/2/2013 na samostatné
konanie. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že odvolanie proti takémuto
uzneseniu nie je prípustné. Ustanovenie § 357 C.s.p. totiž taxatívne upravuje, ktoré uznesenia súdu
prvej inštancie možno napadnúť odvolaním, pričom uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení veci
na samostatné konanie, medzi ne nepatrí. Odvolací súd dospel potom k záveru, že odvolanie žalobkyne
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a preto ho podľa ust. § 386 písm. c)
C.s.p. odmietol. Napokon, žalobkyňa bola súdom prvej inštancie aj správne poučená o tom, že proti jeho
rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Ak žalobkyňa napriek správnemu poučeniu odvolanie podala,
musela si byť vedomá toho, že odvolací súd jej odvolanie pre neprípustnosť odmietne.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobkyne proti napadnutému uzneseniu súdu
prvej inštancie č.k. 50Cpr/2/2013-327 zo dňa 24.05.2018 podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. odmietol.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 8. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.