Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/109/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219944
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219944.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4C/597/2012-70 zo dňa 11. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a ustanovenia § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že žalobca sa
žalobou zo dňa 27. 09. 2012 domáhal od žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a

nemajetkovej ujmy vo výške 330,- eur, pretože Okresný súd Komárno viac ako 206 dní nerozhodol o
návrhu na udelenie poverenia pre súdneho exekútora.

Vodôvodnenísvojhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol,žepooboznámenísasobsahomexekučného
spisu Okresného súdu Komárno, zistil, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný dňa 24. 08. 2010 a
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 26. 11. 2010. Súd vydal poverenie pre súdneho exekútora
dňa 12. 01. 2011. Z predmetných skutočností je zrejmé, že zo strany exekučného súdu síce nebola

dodržaná lehota 15 dní na vydanie poverenia, ale nie je zrejmé, aká škoda mohla vzniknúť žalobcovi
oneskoreným vydaním poverenia a aké prieťahy mohli byť Okresným súdom Komárno spôsobené. Súd
podotkol, že žalobca ako oprávnený podal na exekučné súdy tisícky žiadostí o udelenie poverenia,
pričom nie každá z podaných žiadostí a návrhov na nariadenie exekúcie obsahovala náležitosti, ktoré
zákon na predmetné podania vyžaduje. Keďže súd pred udelením poverenia pre súdneho exekútora
je povinný preskúmať všetky podklady, na základe ktorých poverenie udelí, pri takomto množstve
vecí nie je fyzicky možné, aby boli všetky žiadosti o udelenie poverenia spolu s ostatnými dokladmi

preskúmané v tak krátkej 15-dňovej lehote. Súd mal za to, že síce nebola dodržaná zákonná lehota na
udelenie poverenia, ale nie pre dôvody zo strany súdu, ale pre tú skutočnosť, že zo strany oprávneného
neboli doložené doklady vyžiadané následne exekučným súdom dňa 30. 11. 2010. Po zaslaní týchtodokladov, súd bezodkladne vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 21. 01. 2011. Exekúcia ešte
nie je skončená.

Navrhovateľ sa svojou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla v sume 125,- eur, a to
administratívnou činnosťou svojho zamestnanca, výšku tejto škody žalobca v konaní nepreukázal,
nešpecifikoval z čoho presne pozostáva predmetná škoda a na základe akej činnosti exekučného súdu
mu táto škoda vznikla. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť,
ktorá viedla ku vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju

spôsobila. To, že žalobca škodu vyčíslil, nie je ešte dôkazom toho, že škoda mu naozaj vznikla a už
vôbec nie je dôkazom toho, že škoda vznikla v súvislosti s výkonom úkonov zo strany žalobcu, ktoré
neboli špecifikované. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti náhrady škody vo výške 125,- eur zamietol.

Nárok na nemajetkovú ujmu si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu,
že exekučný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd bol však toho
názoru, že v priebehu exekúcie v čase, keď bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť na
udelenie poverenia, nebolo možné v zákonnej lehote tak podanému návrhu ako ani žiadosti o udelenie
poverenia vyhovieť, nakoľko zo strany oprávneného bolo doručené exekučnému súdu množstvo nových
žiadostí o udelenie poverenia, čo konajúci súd v zákonnej lehote 15 dní, ktorá je podľa súdu neprimerane

krátka na posúdenie oprávnenosti a úplnosti návrhu na vykonanie exekúcie ako aj na posúdenie žiadosti
o udelenie poverenia. Exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 12. 01. 2011, podľa
názoru súdu nedošlo v tomto prípade k takým prieťahom v konaní, ktoré by odôvodňovali priznanie
nemajetkovej ujmy, vzhľadom na tú skutočnosť, že poverenie pre súdneho exekútora bolo udelené,
exekúcia riadne prebieha, to znamená, že pre žalobcu ako oprávneného, nemohla oneskoreným

vydaním poverenia pre oprávneného vzniknúť žiadna nemajetková ujma.

Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie (podľa názoru navrhovateľa nadbytočné) a
nezaoberal sa len návrhom žalobcu, nepredstavuje samo o sebe nesprávny úradný postup orgánu
štátu. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný

postup, pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca
v konaní nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda a je
otázka, či aj ku škode došlo a aká je výška tejto škody. Majetková škoda, o ktorej žalobca tvrdí, že mu
bola spôsobená, nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od

súdneho exekútora a samotného žalobcu.

Všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní a takéto oprávnenie
neprináleží ani žalobcovi. Žalobca nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v konkrétnom exekučnom
konaní a neviedlo sa ani žiadne iné konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy v konaní.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd
mal za to, že žiadna škoda žalobcovi nevznikla a v prípade, ak by mu teoreticky škoda vznikla a túto by
reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na udelenie poverenia pre
súdneho exekútora, pretože poverenie bolo vydané v zákonnej lehote potom, ako navrhovateľ správne
označil povinného.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na

ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v

právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh žalobcu
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,

avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom(§201OSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(ust.§214ods.2OSP),sverejným
vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady

škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného konania):

(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia

v exekučnom konaní, keď exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pre súdneho exekútora viac ako 206 dní.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie navrhovateľa nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný dňom 24.

08. 2010 a žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 26. 11. 2010, pričom súd vydal poverenie
pre súdneho exekútora dňa 12. 01. 2011. Z týchto skutočností bolo zrejmé, že síce nebola dodržaná
lehota 15 dní na vydanie poverenia, ale nie je jasné, aká škoda mohla vzniknúť žalobcovi oneskoreným
vydaním poverenia a aké prieťahy mohli byť Okresným súdom Komárno spôsobené. Súd prvého stupňa
podotkol, že žalobca ako oprávnený podal na exekučné súdy tisícky žiadostí o udelenie poverenia,

avšak nie každá z podaných žiadostí a návrhov na nariadenie exekúcie obsahovala náležitosti, ktoré
zákon pre predmetné podania vyžaduje. Keďže súd pred udelením poverenia pre súdneho exekútora je
povinný preskúmať všetky podklady, na základe ktorých poverenie udelí, pri takomto množstve vecí nie
je fyzicky možné, aby boli všetky žiadosti o udelenie poverenia spolu s ostatnými dokladmi preskúmané
v tak krátkej 15-dňovej lehote. Súd prvého stupňa mal za to, že síce nebola dodržaná zákonná lehota

na udelenie poverenia, ale nie pre dôvody zo strany súdu, ale preto, že zo strany oprávneného neboli
doložené všetky doklady vyžiadané následne exekučným súdom dňa 30. 11. 2010. Po zaslaní týchto
dokladov súd bezodkladne dňa 12. 01. 2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora, pričom exekúcia
ešte nie je skončená. Ak teda súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 12. 01. 2011, rozhodol
tak v primeranej lehote po doplnení návrhu (30. 11. 2010 plus 15 dní podľa zákona), a teda nebolo

preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté s omeškaním až 206 dňoch od jej podania, ako to tvrdil žalobca.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol. Tvrdenie
odvolateľa o tom, že o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd prvého stupňa

nerozhodol viac ako 206 dní od jeho podania nebolo preukázané a toto tvrdenie i odvolací súd považuje
za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo preukázané tvrdenie
navrhovateľa v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, túto skutočnosť
nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s dopadom na
tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom

stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr.
rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie

exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberaťsa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (navrhovateľa) i rozhodnutie ESĽP
prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,

ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie

náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.

Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.