Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3S/228/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201750
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1009201750.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu

JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Siemens AG, so
sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-80333, Mníchov, Nemecká spolková republika, zastúpený: JUDr. Martin
Nedelka, PhD., advokát, ev. č. SAk 3541, advokátska kancelária Schönherr, Nám. 1. mája 18, 811
06 Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24,
Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 zrušuje v časti týkajúcej sa
žalobcu Siemens AG, so sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-8033, Mníchov podľa ust. § 250j ods. 2 písm.

d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 66,- eur a trovy právneho zastúpenia vo
výške 413,70 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich súťaž vydal v konaní č. 0050/
ODOS/2007, rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 28.12.2007, ktorým rozhodol tak, že konanie
podnikateľov :
1. F.2. F.3. F.4. F.spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom Q., na základe

ktorej vyššie uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien,
rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót,
vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním
v procese verejného obstarávania, je v období

- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 63/1991

Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná,

- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona
č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,

- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f)
zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f)
zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z.z., ktorá je zakázaná.

Konanie podnikateľov

1. F.2. F.spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom S., na základe ktorej vyššie

uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených
plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV, a vyššie a to určovaním cien, rozdelením
trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese
verejného obstarávania, je v období
- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č. 63/1991

Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná,

- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona
č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,

- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona
č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,

- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona
č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky za konanie uvedené v bodoch 1. a 2. výrokovej časti tohto rozhodnutia uložil:

1..
Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu boli zo strany účastníkov konania s výnimkou spoločností F.
podané rozklady, o ktorých žalovaný rozhodol druhostupňovým rozhodnutím č. XXXX/KH/R/X/XXX zo
dňa 14.08.2009, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že:

Na základe dohody pod názvom Q. zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 podnikatelia:

1. F.2. F.10. K.
a na základe dohody pod názvom S. zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 podnikatelia:

1. F.,
10. M.koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom
izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a
to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred
odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami

a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení § 4 ods.
3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002
Z. z. uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o

ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.
o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. zakázaná.Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z.z.. Rada

úradu za konanie uvedené v bode 1. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá:

1. pT.9. B.

Žalobcovia sa jednotlivými žalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhali,

aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. XXXX/KH/R/X/XXX
zo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd
obmedzujúcich súťaž č. XXXX/KH/X/X/XXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Žalobca v žalobe uviedol, že sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového
rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP.

Žalobca namietal, že žalovaný mal na konanie aplikovať právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci
správne konanie a vzhľadom na to, že žalovaný posúdil jeho konanie ako trvajúci správny delikt, mal pri
posudzovaní tohto konania postupovať minimálne tak, že bude aplikovať právny predpis účinný v čase,
keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. To znamená, že žalovaný mal na toto konanie aplikovať

čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej
súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie 1/2003“). V tejto súvislosti žalobca tiež
uviedol, že zo strany žalovaného je nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia a aplikácia článku
3 ods. 2 Nariadenia 1/2003, nehovoriac už o tom, že žalovaný vôbec neuviedol žiadne relevantné
dôvody, prečo by na aplikáciu tohto článku mali vzťahovať temporálne pravidlá platné pre hmotnoprávne

ustanovenia. Žalobca je toho názoru, že čl. 3 ods. 2 Nariadenia 1/2003 slúži ako konvergenčná norma,
ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých by aplikáciou ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k
zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle komunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3
ods. 2 Nariadenia 1/2003 mal žalovaný v konaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6
Nariadenia 1/2003 a konanie zastaviť z dôvodu, že žalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci,

keďže si túto právomoc atrahovala Európska komisia (ďalej len Komisia). Žalobca mal za to, že v súlade
s princípom legality a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva bol žalovaný pri začatí konania
povinný v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia aplikovať v prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo
potenciálny vplyv na cezhraničný obchod medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťažných noriem
aj čl. 81 Zmluvy ES. Žalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťažné právo, a to z

dôvodu, že cieľ slovenských súťažných noriem aplikovaných žalovaným v konaní bol totožný s cieľom
sledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Žalobca uviedol, že pre určenie toho, či sa na dané
konanie mali vzťahovať ustanovenia Nariadenia 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy žalovaný
začal vo veci konať, t.j. 28. jún 2007. V danom čase už Nariadenie 1/2003 bolo v Slovenskej republike
(ďalej aj SR) priamo aplikovateľné a žalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie

podľa žalobcu nerobí žiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťažného konania pred vstupom
alebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na určité konanie, ktoré
malo vplyv na spoločný trh, žalovaný bol od tohto momentu automaticky zbavený právomoci konať
ohľadom takého protisúťažného konania. V súvislosti s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES žalobca poukázal
na Stanovisko generálneho advokáta Q.. Žalobca sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Európskeho

súdneho dvora vo veci M.a, rozsudok vo veci N.. Žalobca tiež namietal použitie rozsudku vo veci M.
Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, že štáty mimo Európskej únie vykonávajú právomoc
výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich vlastných záujmov. Podľa žalobcu bez ohľadu na záver
oprípustnostiretroaktívnejaplikáciečl.81došlozostranyžalovanéhokporušeniuzásadynebisinidem,
čo odôvodnili tým, že konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred slovenskými orgánmi boli totožné v

skutkovom stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj v chránenom právnom záujme.
Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania, ako aj žiadateľ o neuloženie
pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťažné právo, ako aj slovenské súťažné právo chránia rovnaký
právny záujem.
Žalobca ďalej podotkol, že ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaným vydal dňa

26.04.2007 svoje rozhodnutie č. L. v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské soutěže.
Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda
obdobie, kedy Slovenská a Česká republika tvorili jediný štát. Územie Československa pritom
predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebopoplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Rozhodnutie českého súťažného orgánu
sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky. Žalovaný preto vzhľadom
na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre

obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a
ostatných účastníkov konania.

Žalobca namietal, že žalovaný dostatočne nepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaže
žalobcom na slovenskom trhu. Žalovaný mal v konaní povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce

dostatočným spôsobom, že sa žalobca podieľal na protisúťažnom konaní na trhu v Slovenskej republike
a nie dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní na iných trhoch. GQ dohoda nemôže byť použitá ako
dôkaz, ktorý by preukazoval údajné porušenie slovenských súťažných noriem, a to preto, že jej účelom
nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala prideľovania projektov v SR. Z toho dôvodu by ani akékoľvek
údajné protisúťažné konanie, ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli
byť vo vzťahu k SR relevantné. Žalobca sa odvolával na to, že koluzívne správanie týkajúce sa SR

mohli uskutočňovať európske spoločnosti na základe Q.y, žalobca však nikdy nebol jej členom. Bol
toho názoru, že z textu Q. jasne vyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na SR. Slovenská republika
v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy
mali vzťahovať. Ďalej v žalobe tvrdil, že protisúťažná dohoda sa nevzťahovala na územie SR. Z Q.
vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy a nevzťahovali sa na slovenský trh. Takéto

konanie potom nie je možné podľa žalobcu posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o
ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.
o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len ZOHS).
Žalobca ďalej namietal dôkaznú relevanciu zoznamu Q.v na Slovensku, predložených v rámci žiadosti

o Y.. Žalobca k tomu uviedol, že tento zoznam nemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho
konania žalobcu žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže samotný zoznam nepreukazuje, že žalobca vedel o
slovenských projektoch a vo vzťahu k týmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom na druhej strane
skôr preukazuje, že o uvedených slovenských projektoch rokovali výlučne európske spoločnosti, ktoré
sú v ňom výslovne uvedené.

Žalobca uviedol, že rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s Q. spočívalo v rôznych prekážkach
právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťažovali vstup žalobcu na tento trh. Žalobca ďalej v
žalobe konkretizoval dôvody, pre ktoré sa rozhodli na európsky trh nevstupovať. Podľa žalobcu prekážky
sa týkajú najmä výrobných nákladov, nákladov na dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri

technických bariérach žalobca poukázal, že sa špecializuje na vysokonapäťové Q., jeho produktové
rady GIS boli vyrobené tak, aby spĺňali požiadavky japonského a ázijského trhu. Žalovaný nepredložil
ani jeden dôkaz na podporu záverov, že neexistovali žiadne prekážky a že žalobca nemohol súťažiť s
európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho konania
prvého stupňa žalovaný nevykonal svoje vlastné vyšetrovanie na dokázanie skutočností zistených

žalobcom, t.j. že závery štúdií predložených žalobcom sa na Slovensko neuplatňujú. Naopak žalovaný
ignoroval svedeckú výpoveď spoločnosti ABB a znalecké posudky pripravené H. a dopustil sa tiež
zásadného pochybenia v tom, že vybral len také pasáže zo žiadosti F. o neuloženie pokuty, ktoré spĺňajú
jeho vlastnú teóriu a účely.
Žalobca namietal, že žalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu tovarového a priestorového

relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia uvedené v rozhodnutí Komisie, na
GQ X., resp. na dôkazy predložené zo strany F., bol žalovaný povinný pri určovaní priestorového a
tovarového relevantného trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie, a to s použitím štandardných
techník pre určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti jednotlivých produktov). V tomto
smere preto podľa došlo k porušeniu povinnosti žalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci.

B., že z postupu žalovaného navyše vyplýva, že v správnom konaní nesprávne postupoval podľa zásady
formálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje napr. v civilnom súdnictve. Na viacerých miestach v rozhodnutí o
rozklade totiž uvádza, že má určitú skutočnosť za preukázanú, keďže ju účastníci konania podľa jeho
názoru nepopreli či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy
zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretože žalovaný nebol schopný žalobcovi na základe

presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie ZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1
správneho poriadku ani oprávnený žalobcu potrestať.
Čo sa týka dôkazov o dĺžke trvania údajného protisúťažného konania, žalobca trval na tom, že tieto
dôkazy sú nedostatočné a v žiadnom prípade nepreukazujú účasť žalobcu na akomkoľvek karteli vovzťahu k SR a už vôbec nie v súlade s požadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ ide o dĺžku trvania
GQ Dohody, žalobca namietal, že žalovaný nezohľadnil to, že v období od apríla XXXX do marca XXXX
došlo k prerušeniu účinnosti GQ X. a sa žalobca v tomto období nemohol ani zúčastniť protisúťažného

konania. Ďalej žalobca tvrdil, že po apríli 1999 sa neuskutočnili žiadne relevantné diskusie. Pre obdobie
po 25. marci 2002 v spise neexistuje absolútne žiadny dôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo
vzťahu k slovenskému trhu. Z toho dôvodu podľa žalobcu nie je možné preukázať, že koluzívne
konanie vo vzťahu k SR pretrvávalo aj po tomto dátume. Žalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu sa
spoločnosti skupiny Siemens podieľali na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, a

to najmä okamih začatia ich protisúťažného konania. Žalovaný u spoločností I. dokonca stanovil ich
zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť na protisúťažnom konaní.
Spoločnosť M. zdôraznila, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu nemožnosť spoločností
patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa
na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Podnikateľská skupina VA G. nebola v oblasti Q.
vôbec činná až do roku XXXX, kedy prevzala holandskú spoločnosť K. B.V. Až do roku XXXX je

preto účasť podnikateľskej skupiny VA G. na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov Q.
s účinkami v M. republike úplne vylúčená. M. W. bola toho názoru, že platnosť GQ dohody bola
ukončená po odstúpení spoločnosti M. v roku XXXX a že GQ dohoda už nebola uplatniteľná najneskôr
v roku XXXX a každá ďalšia dohoda pojednávala iba o A. a Z. východe. E. ho preto pokutoval za
obdobie rokov XXXX až XXXX, kedy GQ dohoda, ktorú žalovaný považuje za primárny dôkaz porušenia

zákona, už prestala existovať, pričom žalovaný ani nepredložil žiaden dostatočný dôkaz, že údajné
porušenie pokračovalo po roku XXXX, a teda nemôže uložiť pokutu. Z. ďalej toho názoru, že závery
žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku je možné uplatniť iba v európskom práve.
Z pohľadu slovenského práva je totiž k dôvodeniu zodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť
vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie

zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené
znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení
zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na
dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho
deliktu. Podľa slovenského práva tak je možné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy,

keď sa materská spoločnosť podieľala na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti.

Žalobca má za to, že slovenské súťažné právo podobne ako európske súťažné právo vyžaduje,
aby výzva pred vydaním rozhodnutia resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere určovala
konanie, voči ktorému smerujú výhrady žalovaného resp. komisie a to tak, aby bolo účastníkovi konania

umožnenériadnesavočiuvedenýmtvrdeniambrániť.Žalobca tvrdil,žeokremtoho,žedruhávýzvabola
vágna, na viacerých miestach boli nesprávne použité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie,
čo malo za následok zmätočnosť ohľadom toho, z čoho bol žalobca vlastne obvinený a dôkazov, na
ktorých sa obvinenia voči žalobcovi zakladali. V druhej výzve žalovaný nielenže riadne neoboznámil
žalobcu s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho žalobcu v tomto smere

závažne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom (resp. vôbec) žalobcu o
spôsobe (re)kalkulácie pokuty žalobcovi, ktorý bol následne detailne prezentovaný v druhostupňovom
rozhodnutí.
Ďalej žalobca namietal neunesenie bremena dokazovania a to najmä pokiaľ ide o preukázania
protisúťažného konania vo vzťahu k Slovenskej republike. Podľa W. žalovaný nepreukázal v

požadovanom štandarde, že bol žalobca zapojený do údajných nezákonných činností na slovenskom
trhu. Nebola preukázaná ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi japonských
a európskych členov GQ dohody. Žalovaný presunul dôkazné bremeno na žalobcu, aby preukázal
negatívnu skutočnosť, t.j., že konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho správania
neexistovali, a tým žalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaždené v spise, menovite

GQ dohoda, Q. dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských projektov, nepredstavujú
dostatočný dôkaz, na základe ktorého by žalovaný mohol usúdiť, že táto spoločnosť bola zapojená do
údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu k SR. Okrem toho trvala na tom, že žalovaný
ignoroval tú skutočnosť, že okrem GQ dohody neexistuje žiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek
spôsobom čokoľvek naznačoval o žalobcovi.

Podľa žalobcu výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami. Žalovaný vo výroku
druhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne nevymedzil skutok - protisúťažné
konanie, ktorého sa mal žalobca údajne dopustiť, a najmä presne neopísal spôsob, akým malo údajne
k spáchaniu protisúťažného konania dôjsť. Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutiapresne a jednoznačne neuvádza miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať
takým spôsobom, aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Namietala, že
z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup žalobcu považuje

žalovaný za jednotlivé typy protisúťažného konania uvedené vo výrokových častiach napadnutých
rozhodnutí. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nepreukazuje,
že by určitý konkrétny postup žalobca aj ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky
týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. Žalovaný si nesplnil povinnosť odôvodniť napadnuté
rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa žalovaný takmer vôbec nezaoberá žiadnou z jeho

námietok, úplne ignoruje väčšinu z nich a vyvracia argument žalobcu veľmi jednoduchým spôsobom.
Na podporu svojho tvrdenia žalobca sa odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR (sp.zn. ÚS 56/01
z 10. júla 2002).

Žalobca namieta, že aj keď žalovaný nedospel k záveru o svojej nepríslušnosti zahájiť a viesť predmetné
správne konanie na základe zásady ne bis in idem, mal pri ukladaní sankcie prihliadnuť k trestu už

uloženému žalobcovi Komisiou vo veci H.. Táto povinnosť vyplýva z pohľadu práva slovenského, ako
aj komunitárneho.
Pokiaľ by sa totiž žalovaný rozhodol postupovať iba podľa slovenského práva, bez aplikácie judikatúry
európskych súdov a rozhodovacej praxe Komisie, mal prinajmenšom z prostej logiky veci a v záujme
zachovania všeobecných princípov ukladania trestov prihliadnuť k sankcii, ktorú žalobcovi za to isté

konanie už uložil cudzí orgán. Za potrestané mal pritom považovať všetky dotknuté spoločnosti skupiny
Siemens, pretože sankcia uložená zo strany Komisie bola vymeraná pre celú skupinu.
Žalobca namieta, že konštatovanie v prvostupňovom rozhodnutí, že Úrad prihliadal na „princíp
všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti“, je natoľko všeobecné a nekonkrétne, že bolo ako
podklad pre vyše uvedený záver žalovaného nedostatočné. Navyše ani v prvostupňovom rozhodnutí

a a ni v rozhodnutí o rozklade nie je špecifikované, ako sa zohľadnenie pokuty uloženej Komisiou v
prvostupňovom rozhodnutí a v rozhodnutí o rozklade prejavilo. V oboch rozhodnutiach najmä chýba údaj
o tom, o akú časť bola pokuta po prihliadnutí k rozhodnutí Komisie znížená.
Žalobca preto naďalej trvá na svojej námietke, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nezohľadnil
pokutu uloženú žalobcovi Komisiou, aj keď k tomu pri aplikácii princípov vyplývajúcich z rozhodnutia

D. bol povinný.
Žalovaný nesprávne posúdil údajné protisúťažné konanie každej zo spoločnosti skupiny M. ako jediný
trvajúci správny delikt a nie ako správne delikty dva, pričom možnosť potrestania prvého z nich už je
premlčaná. Žalobca preto namieta, že závery žalovaného o „značnej“ dĺžke údajného protisúťažného
konania, ktoré boli dôvodom pre zvýšenie pokuty pre spoločnosti skupiny Siemens, sú nesprávne aj v

dôsledku tohto pochybenia.
Žalobca súhlasí, že výška pokuty by mala byť priamo úmerná závažnosti spáchaného správneho deliktu
a jeho dĺžke. Nestotožňuje sa však s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné
určiť podľa ekonomickej sily, t.j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania.
Zo samotnej logiky veci totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť

protiprávneho konania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok
na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Umožňuje totiž, aby
podnikateľom, ktorí sa dopustia rovnakého správneho deliktu, boli uložené rozdielne vysoké sankcie.
To potom môže viesť k absurdnej situácii, že podnikateľ, ktorého konanie má závažnejší dopad na trh,
je potrestaný nižšou pokutou, ako podnikateľ, ktorého konanie má menší dopad na trh. Takýto prístup

je rozhodne v rozpore s princípom prirodzenej spravodlivosti.
Z tabuľky č. 3 na strane 165 rozhodnutia o rozklade je potom zrejmé, že kritérium obratu/ekonomickej
sily hralo rozhodujúcu úlohu pri stanovení pokuty žalovaným. Prinajmenšom u spoločnosti Siemens
AG takýto prístup viedol k uloženiu pokuty v neodôvodnene vysokej výške v porovnaní s ostatnými.
Nespravodlivosť výšky takto stanovenej pokuty potom vyplýva aj z bodu 823 rozhodnutia o rozklade,

v ktorom žalovaný uvádza, že „s výnimkou ekonomickej sily bola závažnosť protisúťažného konania
jednotlivých členov kartelu rovnaká“.
Žalobcanamieta,ževoblastisprávnehotrestaniasaukladásankciaúčinnávdobespáchaniasprávneho
deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa
miernejšia, je nutné uložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak

nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v
dobe spáchania správneho deliktu.Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Žalovanývpísomnomvyjadrenízodňa04.03.2010kjednotlivýmžalobám,ktorésanachádzajúnatomto
súde pod sp. zn. 3S XXX/XX, 4S XXX/XX, 1S XXX/XX, 3S XXX/XX, 3S XXX/XX uviedol, že aplikácia I.
X/XXXX aj samotného čl. XX E. ES, ktorého použitie podmieňuje čl. 3 ods.1 Nariadenia 1/2003 musí byť
v súlade so základnými právnymi princípmi, teda aj s princípom zákazu priamej retroaktivity. Žalovaný
bol oprávnený aplikovať komunitárne právo odo dňa 1. mája 2004, keď nadobudlo účinnosť Nariadenie

X/XXXX a zároveň k tomuto dátumu došlo k pristúpeniu Slovenskej republiky k Európskej únii. V súlade
so zásadou zákazu priamej retroaktivity je však oprávnený aplikovať čl. 81 len od 1. mája 2004. Čl.
81 Zmluvy ES je svojou povahou hmotnoprávne ustanovenie. Po 1. máji 2004 by však v predmetnom
prípade mohol žalovaný aplikovať ZOHS a čl. 81 len vtedy, ak by Komisia po tomto dátume danú vec
vo vzťahu k Slovenskej republike neposudzovala. Komisia posúdila predmetné deliktuálne konanie za
obdobie od roku 1988 do 11. mája 2004. Toto konanie do dňa 1. mája 2004, keď prišlo k rozšíreniu

teritória Európskej únie však mohla posúdiť vzhľadom na zákaz priamej retroaktivity len vo vzťahu k
územiu ešte nerozšíreného Spoločenstva. Deň pristúpenia nových krajín do Európskej únie znamenal vo
vzťahukprotisúťažnémukonaniupodľanárodnýchprávnychúpravzmenucelejjurisdikcie.Zuvedeného
teda vyplýva, že do rozšírenia Európskej únie mala Komisia pôsobnosť vo vzťahu k územiu starých
členských štátov a po rozšírení vo vzťahu k územiu rozšírenej Európskej únie. Podľa žalovaného je

teda zrejmé, že rozhodnutie Komisie do dňa 1. mája 2004 územie Slovenskej republiky nepokrývalo a
ani pokrývať nemohlo. Každý z týchto orgánov totiž posudzoval rozdielne teritoriálne účinky rovnakého
konania, v čase keď mal každý z nich odlišnú teritoriálnu pôsobnosť. Do úvahy museli brať aj temporálne
ustanovenia svojich vlastných predpisov, tak aby nedošlo k porušeniu zákazu priamej retroaktivity. Bez
ohľadu na to, či by kartel bol posudzovaný podľa ZOHS do 30.apríla 2004 alebo do 11. mája 2004, teda

keď už bolo účinné Nariadenie 1/2003, nemohol by žalovaný a ani Komisia aplikovať čl. 81 Zmluvy ES
spätnenakonaniespred1.mája2004.Protisúťažnékonanie,ktorépôvodneporušovalolenvnútroštátnu
právnu úpravu nezačne dňom pristúpenia do Európskej únie spätne podliehať komunitárnej jurisdikcii.
Komisia totiž spätne nenadobúda teritoriálnu pôsobnosť voči pôvodne nečlenským krajinám a rovnako
každý orgán, aj žalovaný a tiež Komisia musia brať do úvahy tiež temporálnu účinnosť svojich právnych

predpisov.
K údajnému porušeniu zásady ne bis in idem žalovaný uviedol, že posudzoval podobné, nie však totožné
správne delikty. Žalovaný posudzoval konanie vo vzťahu k Slovenskej republike, zatiaľ čo Komisia
posudzovala protisúťažné konanie (minimálne do 30.apríla 2004) len vo vzťahu k ešte nerozšírenému
územiu Európskej únie, t.j. každý z týchto orgánov rozhodoval v rámci svojej teritoriálnej jurisdikcie. U

Komisie teda bola predmetom konanie dohoda na trhu 15 členských krajín Európskej únie, a v prípade
žalovaného to bola dohoda na území Slovenskej republiky. Totožnosť skutku teda nemohla nastať.
Rovnako totožnosť skutku nemohla nastať ani vzhľadom na odlišnosť cieľov, ktoré sleduje národné a
komunitárne súťažné právo. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci D. D., žalovaný naň upozornil z dôvodu
vysvetlenia všeobecných princípov paralelnej aplikácie národného a komunitárneho práva. Princípy

uvedené v tomto rozsudku potom boli opakovane potvrdené ďalšou judikatúrou.
Žalovaný ako aj český súťažný orgán posudzovali dopady GQ dohody a na ňu nadväzujúcej Q. dohody
len vo vzťahu k teritóriu vlastného štátu, kde má kompetenciu aplikovať národné súťažné pravidlá. V
konaní pred žalovaným bola posudzovaná zakázaná dohoda od 1.3.1991. Aj keď v období daných dvoch
rokov (XXXX-XXXX) bola SR súčasťou ČSFR a tvorila vtedy jeden trh nebolo by možné bez vykonania

analýzy konštatovať, že na účely definície relevantného trhu tvorila ČSFR vždy jeden homogénny trh.
Rozhodujúcimjevšakto,žeslovenskéštátneorgánymôžuaplikovaťzákonibanasvojomteritóriuateda
žalovaný zohľadňoval v tomto konaní dopady dohody iba na časť daného trhu korešpondujúci územiu
Slovenskej republiky. Rovnako z rozhodnutia českého súťažného orgánu v obdobnej veci nevyplýva, že
by zohľadňoval za dané obdobie dvoch rokov celé územie vtedajšej ČSFR. Žalovaný zastával názor, že

ak dva súťažné orgány konajú o tom istom porušení, na tom istom tovarovom relevantnom trhu, ale na
inom priestorovom relevantnom trhu, nejde o prejednávanie tej istej veci ale iba veci podobnej.

K námietkam týkajúcim sa zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia zo strany žalovaného,
žalovaný poukázal na to, že písomné dohody GQ dohoda a GQE dohoda a Dohoda o všeobecných

pravidlách pre GE sú priamymi dôkazmi účasti žalobcov na protisúťažnom správaní vo vzťahu k
Slovenskej republike. Neboli to však jediné dôkazy, na ktorých žalovaný založil svoje rozhodnutie,
ale sú tu aj ďalšie písomné dôkazy (ďalších trinásť dôkazov špecifikovaných v rozhodnutí), ktoré
detailne preukazujú plnenie protisúťažnej dohody v praxi. Žalovaný od spoločnosti ABB (teda odbývalého člena kartelu) obdržal dôkaz, preukazujúci, že do protisúťažných dojednaní bola zahrnutá aj
Slovenská republika. Konkrétne bol žalovanému predložený prehľad GIS projektov na Slovensku, ktoré
boli kartelom prerokované. Podľa vyjadrenia ABB (str. 50 dokumentu GIS kartel história pôsobenia)

sa všetci členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Na základe GQ dohody
japonské spoločnosti neboli konkurenciou pre európskych výrobcov a predajcov GIS. Žalobcovia 1/ a 3/
teda nemuseli byť členmi GQE dohody, aby došlo k obmedzeniu súťaže na území Slovenskej republiky.
GQE bola doplnkovou dohodou ku GQ dohode uzavretej medzi všetkými členmi kartelu na celom
svete a bola základom aktivít a operácií európskych členov kartelu. Zároveň tiež žalovaný prihliadol na

to, že vyjadrenia spoločnosti ABB, predložené počas konania, boli spracované na základe vyjadrení
priameho účastníka kartelu za ABB p. S. W.. Pričom ako vyplýva z listu ABB zo dňa 21. mája 2004,
zaevidovaným pod č. XXX0, predložený zoznam projektov obsahuje značku „A. ktorá znamenala, že sa
ABB zúčastňovala na diskusii na prideľovaní projektu, aj pri slovenských projektoch. Žalovaný nevykonal
ďalšie dôkazy navrhované účastníkmi konania, pretože žalovaný nie je povinný vykonať každý dôkaz
navrhnutý účastníkom konania. Je však potrebné v rozhodnutí uviesť, prečo vykonanie takéhoto dôkazu,

resp. doplnenie dokazovania nevykoná.
Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu dôkazov predložených spoločnosťou ABB -žiadateľom o uplatnenie
Y. programu, tu žalovaný uviedol, že dôkazná hodnota dôkazu predloženého v konaní nemôže byť
spochybnená len tým, že bola predložená žiadateľom o neuloženie pokuty. V prípade, že účastník
dohody uvádza tvrdenia a predkladá dôkazy, ktoré smerujú aj proti sebe samému, je treba takýto dôkaz

považovať za obzvlášť hodnoverný. Dôkazy predložené spoločnosťou ABB dávajú jasnú predstavu o
celej organizácii a fungovaní mechanizmu protisúťažnej dohody po celú dobu jej fungovania. Okrem
iného, žiadny účastník konania existenciu kartelovej dohody tak, ako bola popísaná v rozhodnutiach
nespochybnil. Navyše, podporne možno odkázať na rozhodnutie Komisie, či iných národných súťažných
autorít, v ktorých rovnako existencia kartelovej dohody nebola nikdy spochybnená. Pokiaľ ide o námietky

žalobcov týkajúce sa dôkazov spoločností K. o čase ukončenia protiprávneho konania, opätovne podľa
žalovaného nie je zrejmé, prečo by takéto dôkazy (najmä vyjadrenie spoločnosti K.) nemal považovať
za dostatočné. Obe spoločnosti predložili dôkazy týkajúce sa poslednej schôdze kartelu z 11.mája
2004. Rovnako, pokiaľ ide o skutočný počet realizovaných GIS projektov na území Slovenskej republiky
žalovaný konštatoval, že z predloženého zoznamu 17 tendrov nezohľadnil tie projekty, pri ktorých sa

preukázalo že ide o ten istý projekt. Žalovaný teda v rozhodnutí popísal 14 projektov. Žalovaný zdôraznil,
že projekty uvedené v rozhodnutí považuje za dôkaz o tom, že kartel rokoval o predaji GIS sa vzťahoval
na územie Slovenskej republiky. Nie je ale relevantné, koľko z nich sa reálne uskutočnilo, relevantným
je len fakt, že projekty týkajúce sa Slovenskej republiky boli predmetom rokovania konkurentov, ktorí sa
o ne mali uchádzať nezávisle. GQ dohoda obsahovala poznámku, že táto dohoda sa vzťahuje na všetky

krajiny sveta s tam uvedenými výnimkami, pričom Slovenská republika nebola výslovne zaradená medzi
výnimky. Teda ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola
vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.
Žalovaný ďalej uviedol, že k projektom, ktoré mali byť podľa M. zadávané ako vzduchom izolované
spínacie zariadenia (AIS), sa vyjadroval zástupca spoločnosti S. do zápisnice u žalovaného dňa

26.6.2007, a to konkrétne uviedol k projektu I., že ide o dodávku GIS (typ B.). K projektom R. sa
vyjadril, že tieto neboli realizované, neuviedol však, že by sa netýkali GIS. Takisto sa vyjadril k projektu
1272 (1237), že tieto v danom čase ešte neboli realizované, nie však, že sa netýkajú dodávok GIS. V
súvislosti s projektom Harmanecké papierne sa vyjadril, že ich spoločnosť nebola požiadaná o nákup
a realizáciu daného projektu. Z vykonaného dokazovania, list pod č. 3 v spise 3/13 však vyplynulo, že

SHP K., a.s. nepoužívali GIS zariadenie. Vzhľadom na spornosť tohto projektu žalovaný na tento projekt
pri rozhodovaní neprihliadal. V tomto prípade je rozhodujúce, že uvedené projekty boli predmetom
rokovania výrobcov GIS a ak by aj v určitom prípade došlo teoreticky k zmene názoru odberateľa
a rozhodol by sa pre inú alternatívu, resp. by vôbec nedošlo k realizácii projektu nemení to nič na
záveroch, ku ktorým došiel žalovaný. Zo spisového materiálu však vyplýva, že predmetné projekty sa

týkali zariadenia GIS.
Žalovanýuviedolknámietkampokiaľideogeografickýrozsahadopadprotisúťažnéhosprávania/bariéry
vstupu na trh pre japonské spoločnosti, že tieto námietky sú nelogické. V konaní bolo preukázané,
že jedným z cieľov kartelovej dohody bolo rozdelenie trhu medzi japonských a európskych výrobcov
GIS. Ak by vstup japonských firiem na európsky trh nebol možný, potom by bolo nezmyselné, aby sa

účastníci na takomto delení trhov ešte dohodli. Ak by sa však v konaní preukázali obchodné bariéry
pre export na slovenský trh, nemôže to zbaviť účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž zodpovednosti,
keďže svojím konaním vylúčili aj zvyškovú súťaž, ktorá na tomto trhu ešte mohla existovať. K tvrdeniu
žalobcu, že nemali možnosť predaja na Slovensku kvôli technickým a ekonomickým prekážkam vstupuna trh, žalovaný mal za to, že v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný
navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Z rozsiahleho správneho spisu je
zrejmé, že žalovaný si splnil svoju povinnosť pokiaľ ide presné a úplné zistenie skutočného stavu

veci. Na druhej strane, účastníci konania predkladajú len tvrdenia nepodložené relevantnými dôkazmi,
ktoré nevyvracajú dôkazy už žalovaným zhromaždené. V danom prípade pritom žiadny z podnikateľov
nepreukázal absolútnu nemožnosť vstupu na trh.
Žalovaný sa dôkazmi, ktoré boli účastníkmi konania predložené zaoberal, a riadne ich vyhodnotil,
vyhodnotenie je pritom uvedené v rozhodnutí a to aj vo vzťahu k ostatným dôkazom, ktoré mal žalovaný

k dispozícii. Žalovaný uviedol, že správne popísal, prečo analýzu W. nepovažoval za relevantnú.
Takáto analýza, ako uviedol, jednoducho nemôže zvrátiť jednoznačnú realitu dôkazov dokumentárneho
charakteru o dohode obmedzujúcej súťaž. Na jednej strane sú tu teda dôkazy o existencii tejto dohody
a na strane druhej, ak by aj určité bariéry vstupu na trh existovali, konanie žalobcu a ďalších účastníkov
by to nemohlo ospravedlniť.
K námietkam týkajúcim sa relevantného trhu, žalovaný poznamenal, že relevantný trh vymedzil ako trh

výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie.
Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky.
Účastníci správneho konania namietali aj dĺžku trvania protisúťažného konania, k čomu sa žalovaný
vyjadril, že zodpovednosť za porušovanie zákona bola účastníkovi konania G. sa pritom zúčastňovali
od jej vzniku dňa 15.apríla 1988 do dňa 1.októbra 2002 samostatne. Po 1. októbri 2002 došlo k

prevedeniu podnikania v oblasti GIS na spoločný podnik G.. Spoločný podnik pokračoval v účasti na
dohode až do jej ukončenia dňa 11. mája 2004, pričom účasť skupiny G. na poslednom stretnutí bola
preukázaná. Od 1. októbra 2002 bola teda týmto subjektom pričítaná zodpovednosť na protisúťažnom
konaní prostredníctvom spoločného podniku G., v ktorom mali 50 % podiel a spolurozhodovali o
ňom. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že za jednu dohodu obmedzujúcu súťaž možno považovať aj

porušenie, počas ktorého došlo ku krátkemu prerušeniu protisúťažného konania, ak došlo následne k
jeho obnoveniu. V konaní však nebolo preukázané, že by počas trvania Q. zo strany týchto účastníkov
došlo k prerušeniu účasti na nej, či k prerušeniu jej celkovej účinnosti. Žalovaný ďalej poukázal na
to, že M. sa dopustil protisúťažného konania v čase od 1.3.1991 do 13.12.2000 a od 1.4.2002 do
30.4.2004. Siemens F. prevzala v roku 2005 spoločnosť O.. (v súčasnosti M..), O., čím prevzala všetky

aktivity týchto spoločností v oblasti GIS. Žalovaný preto zodpovednosť tejto spoločnosti ako právneho
a ekonomického nástupcu uvedených spoločností stanovil na obdobie od roku 1995 do 13.12.2000 a
od 1.4.2002 do 30.4.2004. Spoločnosť M. Transmission & X. Y.., ako právny a ekonomický nástupca
zaniknutej spoločnosti O. nesie zodpovednosť za jej protiprávnu účasť na dohode. Spoločnosť O.. sa
zúčastňovala kartelu najskôr samostatne od 15. apríla 1988, keď L. (jej predchodca) vstúpil do kartelu

ako zakladajúca spoločnosť až do 20. septembra 1998, keď bol nadobudnutý spoločnosťou O.. Neskôr
pokračovala ako dcérska spoločnosť spoločnosti O. (ktorá vykonávala nad ňou kontrolu prostredníctvom
O.). Začiatok protisúťažného konania je preto určený na 1.3.1991, ktoré pokračovalo do 13.12.2000,
kedydošlokprerušeniuúčastiskupinyO.Vzhľadomnato,žežalovanývtejtosúvislostinemákdispozícii
dôkaz o konkrétnom dátume, prikláňa sa k dátumu 13.12.2000, ktorý ako deň prerušenia účasti na karteli

vo vzťahu k skupine O. a konkrétne aj k tomuto žalobcovi uviedla aj Komisia vo svojom rozhodnutí a ktorý
nebol spochybnený iným účastníkom konania v rámci vyjadrenia k výzve pred vydaním rozhodnutia.
K námietkam, pokiaľ ide o záver žalovaného o existencii protisúťažných účinkov kartelu v Slovenskej
republike, žalovaný zaujal stanovisko, že v správnom konaní posudzoval tzv. hard core kartel (tvrdý,
alebo ťažký kartel). Takýto druh kartelových dohôd je zakázaný per se bez toho, aby bolo potrebné

preukazovať dopady, ktoré mali na hospodársku súťaž. Odlišujú sa tak od dohôd, ktoré majú porušenie
hospodárskej súťaže len ako následok. V tomto prípade bola dohoda aj realizovaná, a to po veľmi dlhú
dobu, o čom svedčia pravidelné stretnutia jej účastníkov. Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že účinky
na trh musela mať. Ak má dohoda cieľ obmedziť súťaž, nemôže byť odôvodnená, resp. ospravedlnená,
analýzou ekonomického kontextu, v ktorom je realizovaná. Na základe protisúťažnej dohody členovia

kartelu koordinovali svoje správanie voči konkurentom a politiku udeľovania licencií. Pritom došlo k
rozdeleniu trhov medzi japonských a európskych výrobcov GIS, tak, že japonskí výrobcovia nevstupovali
na európsky trh a európski výrobcovia na japonský trh. Európski výrobcovia mali na viac osobitné
dojednania týkajúce sa rozdelenia trhov v rámci Európy vrátane Slovenskej republiky. Dohoda uzavretá
medzi členmi kartelu teda musela mať a mala protisúťažný cieľ a to vrátane územia Slovenskej

republiky. Z tohto dôvodu nebolo potrebné, skutočný dopad na trh presne kvantifikovať. Protisúťažné
správanie malo minimálne potenciálny dopad na celé územie Slovenskej republiky, keďže dohoda
nebola obmedzená iba na určitú časť územia.Žalobca argumentoval aj údajnými procesnými pochybeniami žalovaného, najmä pokiaľ ide o údajné
nedostatky druhej výzvy pred vydaním rozhodnutia, pričom žalovaný zdôraznil, že výzvu pred vydaním
rozhodnutia nie je možné zamieňať s odôvodnením rozhodnutia v tom smere, že by na ňu boli kladené

rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie. Výzva slúži primárne na účely oboznámenia účastníkov
konaniaspredbežnýmizávermižalovanéhoaslúžitiežakoprostriedoknauplatnenieprávanaobhajobu.
Žalovaný v druhej výzve pred vydaním rozhodnutia nedopatrením uviedol popis skutku, z ktorého boli
účastníci obvinení odlišne od prvostupňového orgánu. Na upozornenie žalobcu túto skutočnosť opravil
spresnením výzvy pred vydaním rozhodnutia. V spresnení bol uvedený rovnaký popis porušenia ako

bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí.
K neuneseniu dôkazného bremena žalovaný uviedol, že disponuje radom dokumentárnych dôkazov
preukazujúcich existenciu kartelovej dohody a účasť žalobcu na nej. Najmä písomná dohoda, ktorej
existencia nebola žiadnym z účastníkov konania spochybnená predstavuje významný dôkaz. Ďalšie
predložené písomné dôkazy sú v súlade s touto písomnou dohodou a detailnejšie preukazujú jej
plnenie v praxi. Predložené listinné dôkazy sú pritom vo väčšine prípadov dôkazy vytvorené v čase

trvania kartelu, ktoré majú väčšiu dôkaznú hodnotu ako dôkazy, ktoré vznikli po ukončení porušovania.
Žalobcovia nemôžu spochybňovať dôkazy len na základe toho, že boli predložené žiadateľom o
neuloženie pokuty. Ak žalobcovia namietajú fakt, že spoločnosť ABB dôkazy predložila z vlastnej
iniciatívy, a žalovaný ich nezískal napr. prostredníctvom inšpekcie, takúto námietku samozrejme
nemožno akceptovať. Správny poriadok žiadnu takúto povinnosť smerom k správnemu orgánu

nestanovuje a bolo by to samozrejme nelogické.
Pokiaľ ide o výrok druhostupňového rozhodnutia, žalovaný mal za to, že miesto spáchania správneho
deliktu bolo vymedzené dostatočne územím Slovenskej republiky. V tomto ohľade bolo miesto určené
ako relevantný trh, na ktorom došlo k následkom posudzovaného protiprávneho konania, čo predstavuje
celé územie Slovenskej republiky. Žalovaný trval na tom, že dostatočne popísal čas porušovania zákona

od 01.marca 1991, kedy sa dostalo konanie žalobcu do rozporu so zákonom až do 30.apríla 2004,
dokedy žalovaný toto konanie posudzoval. Rovnako je vymedzené aj časové obdobie trvania GQ
dohody. Žalovaný uviedol, že formuloval výrok tak, že špecifikuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil
a to tak, aby toto konanie nebolo zameniteľné s iným konaním a zároveň toto konanie podraďuje
pod ustanovenia zákona, ktoré ním boli porušené. Vo výroku žalovaný jednoznačne definoval skutok,

pričom v právnej vete žalovaný podradil skutok pod správne znenie skutkovej podstaty správneho deliktu
uvedenej v zákone, pričom uviedol názov skutkovej podstaty a jej paragrafové označenie. V skutkovej
vete potom žalovaný uviedol, ktorým konaním žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty správneho
deliktu kladeného mu za vinu, v akom čase a na akom mieste k tomuto konaniu došlo.
Žalovaný sa vyjadril aj k údajnému porušeniu práva na obhajobu poskytnutím nedostatočného času na

vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia. Podľa žalovaného lehota 30 dní na vyjadrenie
sa k výzve bola dostatočná. Nemožno brať pritom na zreteľ to, že v tomto termíne musel žalobca vykonať
jej preklad do anglického jazyka. Žalovaný v súlade so zákonom č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku
Slovenskej republiky vedie konanie v štátnom jazyku a v takomto jazyku vydáva aj rozhodnutie. Je vecou
žalobcu, akého právneho zástupcu si v konaní zvolil, a akým spôsobom dokáže obhajovať jeho práva,

vrátane toho ako si tento zabezpečí komunikáciu so svojím klientom.
Správny orgán môže vydať len také rozhodnutie, na ktoré ho oprávňuje špeciálne zákonné ustanovenie,
je výrazom kompetencie správneho orgánu, pričom rozhodnutie je v súlade s ustanoveniami hmotného
práva. Od vydania rozhodnutia treba odlišovať situáciu, keď sa písomné vyhotovenie rozhodnutia
doručuje. Nepochybne je v záujme správneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonnom stanovenej

lehote, pretože v opačnom prípade by išlo o rozhodnutie nezákonné so všetkým z toho vyplývajúcimi
následkami.
Pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, žalovaný uviedol, že k námietke, že GQ dohoda
sa nevzťahovala na Slovensko sa venoval veľmi rozsiahlo. Napr. v bodoch (XXX) až (XXX) sa žalovaný
zaoberal, tým či sa dohoda vzťahovala aj na územie M. republiky a svoj záver podrobne odôvodnil,

reagoval tiež na námietky jednotlivých účastníkov konania. Aj výška pokuty bola zdôvodnená veľmi
rozsiahlo a podrobne, v druhostupňovom rozhodnutí v bodoch (793) až (XXX), pričom odôvodnenie
rozhodnutia dáva jasnú predstavu o tom, aké zložky sa podieľali na pokute, z akých dôvodov a akou
výškou.

E. ďalej uviedol k námietkam týkajúcim sa pokuty, že lehota v ktorej môže žalovaný uložiť podľa zákona
pokutu nebola v žiadnom prípade porušená. Žalovaný posudzoval dohodu do 30.4.2004. Či už by
ako posledný deň porušenia bol považovaný 30. apríl 2004 alebo 11. máj 2004 k uplynutiu zákonom
stanovených lehôt nemohlo dôjsť. G. trvajúceho správneho deliktu založená na teórii trvajúcehotrestného činu spočíva v tom, že jeho „trestnosť“ sa posudzuje a trest sa zaň ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu. Žalovaný zdôraznil, že posudzoval celé
konanie podľa ZOHS.

Žalovaný sa vyjadril aj k údajnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty, keď uviedol, že
z ustálenej judikatúry vyplýva, že zdôvodnenie pokuty je postačujúce, ak sú v rozhodnutí uvedené
faktory, na základe ktorých je určená závažnosť porušenia a jeho trvanie. Žalovaný teda nie je povinný
presne percentuálne vyčísliť vo vzťahu ku každej skutočnosti ako sa táto podieľala na celkovej výške
pokuty. Z rozhodnutia je však celkom zrejmé, akou sumou sa na výške pokuty podieľala závažnosť

žalobcovo konania a akou jeho dĺžka. Rovnako je z rozhodnutia zrejmé, aké percento z obratu pokuta
tvorí. Ustanovenie § 38 ods.10 ZOHS neznamená, že iba správanie, ktorého negatívne účinky, resp.
dopady je možné presne kvantifikovať je možné označiť za protisúťažné. Skutočný dopad je iba jeden z
faktorov, ktorý žalovaný zvažuje, pričom zákon ustanovuje iba povinnosť jeho zhodnotenia, čo znamená,
že tento faktor, faktor dopadu na trh, žalovaný vyhodnotí spolu s ďalšími faktormi a na základe ich
kumulatívneho posúdenia určí výšku pokuty. V danom prípade išlo o tzv. hard core kartel. Tieto kartely

sú zakázané per se bez toho, aby bolo nevyhnutné detailne skúmať ich dopad na trh. Pri výpočte pokuty
pre účastníkov kartelu žalovaný prihliadal na princíp všeobecnej požiadavky prirodzenej spravodlivosti,
ktorá by sa mala zohľadniť pri ukladaní sankcií (hoci tak urobiť nemusel), v prípade, ak je tá istá dohoda
predmetom konania na národnej aj komunitárnej úrovni. Žalovaný v rámci správnej úvahy prihliadal
na pokutu uloženú Komisiou a preto uložil pokutu na dolnej hranici zákonného rozpätia. Žalovaný

prihliadal pri vyhodnocovaní závažnosti na silu ekonomickej skupiny (práve z toho dôvodu, aby si pri
ukladaní pokuty vyhol diskriminovaniu jednotlivých účastníkov kartelu) tvorenej účastníkmi kartelu z toho
dôvodu, že mu to umožnilo jednak porovnanie reálnej ekonomickej sily účastníkov konania a jednak
vychádzala z toho, že v rámci kartelu vystupovali členovia jednej ekonomickej skupiny ako jeden člen
kartelu a ako takí z kartelu aj spoločne profitovali. Žalovaný v rámci pokuty vyhodnocoval tiež priťažujúce

a poľahčujúce okolnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný uviedol, že uložil pokuty jednoznačne
v zmysle zákonných kritérií.

Podľa žalovaného metodický pokyn, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva bol prijatý až po tom, ako
bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a preto ho žalovaný nemohol aplikovať. Žalovaný uložil pokutu v

súlade so zákonnými kritériami a v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou, ktorá je verejnosti
známa a ktorá vychádza zo zákona.

Získanie majetkového prospechu žalovaný pri určovaní pokuty považuje za dôležitý fakt v prípade, ak je
možné ho vyčísliť. V tomto prípade nebol majetkový prospech vyčíslený. Žalovaný však zdôraznil, že išlo

o dohodu, ktorú účastníci správneho konania uzavreli za účelom dosiahnutia spoločného ekonomického
cieľa, ktorý prinášal prospech výlučne členom dohody. Ďalej pokiaľ ide o obrat, ten bol v tabuľke
druhostupňového rozhodnutia zaokrúhlený. Žalovaný zdôraznil však, že pri výpočte pokuty vychádzal z
reálneho obratu, ktorý zaokrúhlený nebol. Tabuľka, v ktorej sa nachádzali obraty jednotlivých účastníkov
konania v časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia k pokute bola informatívna. Číselné údaje v

nej však neslúžili ako podklad pre výpočet pokuty uvedenej vo výroku rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby súd v plnom rozsahu žalobu zamietol.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občiansky súdny

poriadok, ďalej len „OSP“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom od 01. mája 2011), dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná.

Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť

postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných
a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom
postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť
ho vydaním rozhodnutia.Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom
vydané rozhodnutie č. XXXX/KH/X/X/XXX., ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov,

medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom Q. na základe
ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených
plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie a to určovaním cien, rozdelením
trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese

verejného obstarávania je v období
-od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a). b) a c) zákona č. 63/1991
Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná,
-od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona
č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,
-od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c) a f) zákona

č.136/2001Z.z.oochranehospodárskejsúťažeaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejrady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná
-od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona
č.136/2001Z.z.oochranehospodárskejsúťažeaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejrady

č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná.

Žalovaný za vyššie uvedené konanie udelil žalobcovi pokutu vo výške X.XXX.XXX.,- eur.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci správneho konania s výnimkou
spoločností F.. O rozkladoch rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009,
ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že:
Na základe dohody pod názvom Q. (GQ-dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11. mája 2004,
určení podnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 01.03.1991 do 30.04. 2004 koordinovali svoje

správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení
(GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením
trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese
verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a). b), c) a f) ZOHS uzatvorili

dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.

V druhostupňovom rozhodnutí bola žalobcom 1/ a 3/ udelená pokuta v rovnakej výške 1 161 780,- Eur,
v prípade žalobcu 2/ bola uložená pokuta vo výške XXX.XXX,- Eur.

K okruhu námietok viažucich sa k nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia
1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem

Medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním žalobcov, ktoré bolo
predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už

v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím COMP/
F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované
porušenie zákazu kartelových dohôd (vyjadreného v čl. 81 Zmluvy ES).

Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa či. 81 Zmluvy ES, pričom v ňom sledovala

dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu
zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č.
188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným
pre obdobie konania žalobcov od 1.3.1991 do 30.4.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo
vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože

v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania,
postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom
ZOHS a nie podľa čl. 81 Zmluvy ES.Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány
samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov
(Európska komisia podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch,

žalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.

Základné procesné námietky žalobcov smerujú do porušenia zásady ne bis in idem a sú vystavené
na tvrdeniu, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako teraz žalovaný v napadnutom
rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom istom konaní už skôr než žalovaný

právoplatne rozhodla.

Tato otázka je už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 14.2.2012 vo veci C-17/10, ktorému
bola Krajským súdom v Brne predložená žiadosť o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Súdny dvor uviedol, že čl. 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ES predstavujú hmotnoprávne normy

únijného práva. Podľa Súdneho dvora ustanovenia článku 81 ES a čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č.
1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 1. máji 2004 nie sú uplatniteľné
na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Únii 1. mája 2004, v obdobiach
pred týmto dátumom.

Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III nariadenia č. 1/2003, orgán
pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003
v spojení s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej
súťaže sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas
obdobia pred pristúpením tohto štátu k Únii.

Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého
členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli, pokuty s cieľom sankcionovať účinky
spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Únii, pokiaľ pokuty
uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného

vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.

V podrobnostiach možno odkázať na argumentáciu Súdneho dvora vo vyššie uvedenej veci a uzavrieť,
že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.

K okruhu námietok vzťahujúcich sa k procesným pochybeniam.

Zo strany žalobcov sú ďalej namietané procesné pochybenia žalovaného, ktoré podľa nich mali vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca najmä namieta, že druhá výzva zaslaná žalovaným pred vydaním napadnutého rozhodnutia
bola zmätočná a vágna.

Podľa § 33 ZOHS, úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby
sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho

doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných
informácií a podkladov dospel.

Súd k tomu uvádza, že výzva pred vydaním rozhodnutia v zmysle § 33 ZOHS nemusí obsahovať
náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku. Na takúto výzvu nie sú kladené požiadavky

ako na odôvodnenie rozhodnutia. Nebol dôvod, aby žalovaný sa v tejto výzve venoval podrobne
spôsobu kalkulácie pokuty tak ako požadoval žalobca, uvedené je účelom už samotného rozhodnutia
a účelom výzvy nie je nahrádzať samotné rozhodnutie, ale oboznámiť účastníkov konania so závermi
prešetrovania, ku ktorým žalovaný dospel a umožniť účastníkom vyjadriť sa k týmto záverom. K
namietanej nepresnosti popisu skutku, z ktorého boli účastníci obvinení v predmetnej výzve, súd

pokladá túto námietku taktiež za nedôvodnú, nakoľko uvedená nesprávnosť bola žalovaným opravená
spresnením výzvy ešte pred vydaním samotného napadnutého rozhodnutia. V spresnení bol už uvedený
rovnaký popis porušenia ako bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí.V súvislosti s námietkou ohľadne porušenie žalobcovho práva na obhajobu, keď mu nebol poskytnutý
dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia, súd poukazuje na to, že
lehota 30 dní na vyjadrenie sa k výzve bola dostatočná k tomu, aby žalobcovia sa s obsahom tejto

výzvy oboznámili a zároveň sa vyjadrili k jej obsahu. Nebol dôvod, aby žalovaný musel poskytovať
žalobcom dlhšiu lehotu na vyjadrenie sa, keďže lehota 30 dní predstavovala dostatočný časový priestor
na realizáciu práv žalobcov. Ak je namietané stanovenie neprimerane krátkej lehoty k vyjadreniu sa
k druhej výzve, potom tunajší súd je toho názoru, že stanovením tejto lehoty nebolo právo na účinnú
obhajobu žalobcov ukrátené.

Krajský súd v Bratislave sa zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného
v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku.

V zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej
republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon

neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia
správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia.

Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §
47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Súd sa zaoberal výrokovou

časťou rozhodnutia žalovaného, tak ako bola namietaná v žalobách.
Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva
a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom,
čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku z
materiálneho hľadiska výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa
v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Vymedzenie predmetu konania vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie
nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2

správneho poriadku.

V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych deliktoch, je
nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť
len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho

spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť
zamenený s iným. V preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené
kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho
deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania
bol vymedzený obdobím od 01. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je

uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný
aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Súd je toho názoru, že výroková
časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý
vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

K okruhu námietok vzťahujúcich sa ku skutkovému stavu veci a jeho právneho vyhodnotenia.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcej sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu súd poukazuje na to,
že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový

relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov
(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS a vzťahovalo sa to aj na územie
Slovenskej republiky. Pričom vychádzal z písomných dohôd najmä Q. o všeobecných pravidlách pre GE,
dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. S. a iné ) a zisťovaní, aké dopady na vymedzený
trh dohody mali najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo

konanie žalobcov dopad na trh, ako bol vymedzený, je logické, že by mal dopad aj na jednotlivé
podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu pôsobili.
Súd vychádzal z rozhodnutia „W.“ (T-44/00, zo dňa 08.07.2007) z ktorého vyplýva, že precíznejšie
vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie jemožné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť
ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Súd pripomína, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej
stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom kartely pred Európskou komisiou, kde to nebolo

spochybňované.

V uvedených úvahách žalovaného súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení
relevantného trhu, preto námietku týmto smerom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným súd vychádzal z
nasledovných skutočností:

Z administratívneho spisu bolo preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre
preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložených podporných
listinách. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom

nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený
dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie
zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda zrejmé, že kľúčové skutkové
zistenia žalovaného plynú s GQ-dohody, GQE-dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií
ofungovaníkarteluodžiadateľaoLeniency.PrehláseniepánaW.nemôžebyťpovažované(aaninebolo)

za jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie
žiadateľa o Leniency a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti
postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Podľa platnej eurojudikatúry je akceptovateľné,
že skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia
ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu („JFE EI.). Tu bolo tiež zdôraznené,

že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade
považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti
dokazovaniazávisívierohodnosťatedaajdôkaznáhodnotadokumentunajehopôvode,naokolnostiach
jeho vypracovania, na osobe ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu
(„Rhône-Poulenc“, T-1/89 zo dňa 24.10.1991).

Pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, že sa Q. týkala
aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-dohoda.
Žalobca nespochybňovali skutočnosť, že GQ-dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty
dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch,

či iných obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií,
prideľovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek
v rámci kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa
Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy
mal za to, že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola

vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru
súduvdanomprípadežalovanýpoužiljazykovývýkladtextuGQ-dohody,ktorýsúdpovažujezalegitimný
najmä z týchto dôvodov. Ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto
územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj
ztohodôvodu,žešlooúzemietiež„socialistické“(1988).Zadministratívnehospisuvyplýva,žesúčasťou

GQ-dohody je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri
so sídlom z územia bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ S.P. z býv. M.) a keďže žalobcovia
neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického
bloku všeobecne a teda aj územia slovenského. Pokiaľ žalobca argumentuje tak, že GQ-dohoda, resp.
ich účasť na tejto zmluve, nemohol mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok

vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo
nelogické samotné uzavretie GQ-dohovoru, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní
príslušnýchkvótpreskupinyeurópskychajaponskýchvýrobcov,tedaformavyčleneniaeurópskehotrhu.
Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-dohodu
uzatvárali. Podľa názoru súdu všetci účastníci správneho konania, ktorí sa podieľali na mechanizme

podľa GQ-dohody, dobrovoľne sa vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.
Z uvedeného má súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky vstupu
japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne a preto nebolo ani potrebné
uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými žalobcami z ktorýchby mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európsky
producenti (napr. žalobca 2/) a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich
záväzkupodľaGQ-dohovoru.KeďžeanisúdnespochybňujeaplikovateľnosťGQ-dohodynaslovenskom

území, potom na EGQ-dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-dohode.
Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-dohoda je
použiteľná na výkon GQ-dohody resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-dohodou. V
článku 4 a 8 EGQ-dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi
európskymivýrobcami.Zuvedenýchskutočnostímalsúdzapreukázané,žepravidlákarteluzakotvenév

GQ-dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných
13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti
sa súd stotožnil s názorom žalovaného. Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach judikoval,
že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania
(napr. pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného
dopadu protiprávneho konania na trh, (rozsudok zo dňa 03.09.2009 „B.. Pokiaľ teda odmietajú účastníci

správneho konania svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru súdu ide
o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt
po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotlivý členovia kartelu podieľali na globálnej
koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich
postupyvrámcitýchtodvochzákladnýchskupín)potomsauskutočňovalinaslovenskomúzemídodávky

produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom území
prejaviťatoajbezfaktickejprítomnostiniektorýchúčastníkovkartelunaslovenskomtrhu.Kartel,ktorého
pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré
územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom,
ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej

veci preukázané bolo. Preto súd má za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého
rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky
aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom
mu treba dať za pravdu, predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému
cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje

súťažné prostredie už zo svojej podstaty.

Žalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu ako aj otázku totožnosti
kartelu ako jediného konania, súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.07.1999, C-49/92 PO, „Anic Partecipazioni“)

podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov
niekoľkých súťažiteľov, tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne
nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za
správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento
súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol

pripravenýprijaťztohoplynúceriziko.Znapadnutéhorozhodnutiažalovanéhojedostatočnepreukázaná
skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho
plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť,
že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ teda japonskí výrobcovia kedykoľvek
počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali)

nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo
slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ak dopadla EGQ-dohoda na toto územie - uvádzané
vyššie) potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný
podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z
uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu

zúčastnili. V danom konaní žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec
nefungoval,resp.žesakukoncuroku2000rozpadol.Inapriektomu,žesaneskoršíchstretnutízúčastnili
len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia.
Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a
tietosatýkalitotožnéhoproduktu.Napadnutérozhodnutiekonštatuje,ženiektorízožalobcovsvojuúčasť

na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia.
Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal,
pričom v tejto časti sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu.Pokiaľ žalobca namieta dobu účasti na karteli a argumentuje tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania,
bez toho, že by o tom vykonali akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne
dištancovali, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej súhlasia resp., že sa budú

ním naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal
byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“, pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. Súd
pripomína, že s otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho konania sa zaoberela aj Európska
komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.1.2007 rozhodnutím H.. Z uvedeného vychádzal aj žalovaný.

Krajský súd v Bratislave vyššie uvedený okruh žalobných námietok, ako už uviedol, nepovažuje za
dôvodné.
Za dôvodné však považuje žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie uvedenú
protizákonnú činnosti žalobcov.

K okruhu námietok vzťahujúcich sa k pokute:

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: "V
právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna

istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy,
sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané" (ÚS
17/199 9, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;
zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,

s. 382).

Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné
záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(zák. č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje
väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľačl.6ods.1prvávetaDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(ďalejlen,,dohovor")
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislýmanestrannýmsúdomzriadenýmzákonom,ktorýrozhodneojehoobčianskychprávachalebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy, trestné obvinenie" a ,,práva
a záväzky občianskej povahy", pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, vykladať
autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri
napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).

Súdy vo svojej doterajšej judikatúre dospeli k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky,
správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať
rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky,
ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest
súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie

sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je
podľa názoru súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a
trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná

administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené
Výboromministrov13.februára1991na452.Zasadnutízástupcovministrovodporúčavládamčlenskýchštátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide
o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa
ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné

opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa
považujú za správne sankcie.

Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych
sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne

zavedené záruky v trestnom konaní.

V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o
postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec
čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru.

Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne je v rámci
správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym
deliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo podľa žalobcu dátum 1.5.2004, od ktorého je potrebné
prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81
Zmluvy ES (k 1.5.2004 sa stalo účinným Nariadenie Rady ES č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej

súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ES ~ „Nariadenie 1/2003“, ktoré kodifikovalo
prednostnú aplikovateľnosť článku 81 Zmluvy ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, v Slovenskom
vnútroštátnom prípade pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaním
napadnutým rozhodnutím zahájeným až po 1.5.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného
Nariadením 1/2003. V rámci posúdenia žalobných námietok, v ktorých žalobca poukazuje na nesprávne

stanovenie konca trvania protiprávneho konania žalovaným a z toho vyplývajúcich dôsledkov z pohľadu
aplikácie príslušného práva hmotného, tunajší súd musel vychádzať zo zásad aplikovateľných v oblasti
práva trestného, a to z nasledujúcich dôvodov a s nasledujúcimi závermi:
Do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo,
uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva napr. z rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci M.2.

Trestné právo rozlišuje od jednorázových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli
spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná
činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní

protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ
vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné
ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré
trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je
ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný

za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný
protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo
trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. (Trestný zákon, ASPI, Komentár).
Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody,
je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, je iným správnym deliktom

trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.
Od 1.5.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia 1/2003, je povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a
decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celokomunitárnom priestore,
ktoré sa v období pred 1.5.2004 neuplatňovalo. Nariadenie 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1.
preambuly Nariadenia 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie,

ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť
východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj
jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný.
Preto postup žalovaného týmto smerom súd považuje za legitimný.

Podľa vyššie uvádzaných princípov, úrad pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v zásade
prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom prípade
však podľa názoru súdu úrad podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo
„zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o XX%.) členovi skupinySiemens Transmission and Distribution Limited (str. 166, bod 864). Taktiež nie je súdu zrejmé, prečo
žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov, ktorý namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri
určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä

zohľadomnaobrat(celkovýobratsdaňou)zktoréhobolavypočítanápokuta.VčaserozhodovaniaRady
úradu bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat
(bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie
súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Neobstojí
tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z

Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie Rady tvorí
jeden celok s rozhodnutím úradu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý
je pre delikventov priaznivejší. Rovnako súd považuje za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní
rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty"), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu
veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.

Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské
spoločnosti a dcérske spoločnosti), súd vychádza zo zásady osobnej zodpovednosti každého z
delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne
konanie je potrebné v prípadoch ako je aj tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho,
že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je

zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo
ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný
postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových
dohodách.

Súd z doloženého administratívneho spisu má preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu
k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy
bezprostredneprotijednotlivýmžalobcom,aleprotiskupinám,kuktorýmtítožalobcoviapatria,konkrétny
mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín
(koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí ani z administratívneho spisu. Napr.

kódové označenia a súvisiace listiny, ako sú založené v administratívnom spise sa týkali jednotlivých
skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov. I v prehľade jednotlivých schôdzí sú uvádzaní účastníci
zajednotlivéskupiny(koncerny)aniezajednotlivésubjektyvrámcitýchtoskupín(koncernov).Týkasato
aj zmieňovaných účastí vo výbore. Rovnako ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo
identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín.. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“

zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí
prostredníctvom napr. dcérskych spoločnosti. Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený
pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia
vyplýva a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého,
kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. (Nie je potom jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo

sa kartelu zúčastnili na Slovensku. napr. Siemens s.r.o.).Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a
primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za
základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch
musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný
dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto z napadnutého

rozhodnutia nevyplýva.

Na záver je možné zhrnúť, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia
kartelu, účasť jednotlivých skupín-koncernov na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny
dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach žalovaný aplikoval správne právne prepisy

(ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil.
Súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne;
za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal
dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný.
Nedôvodná je žaloba tiež v tých častiach, kde sú namietané procesné pochybenia v priebehu konania

pred žalovaným. Žiadna časť z postupu žalovaného vo vzťahu k žalobcom neskrátil ich práva natoľko,
aby jeho postup mohol atakovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia.Na druhej strane však súd musí konštatovať, že nie je dostatočne preskúmateľné rozhodnutie v časti
odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty,
tak ako to už bolo vyššie uvedené.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené podľa § 250j ods. 2 psím. d) OSP a vec
vrátená žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia súd
nevzhliadol dôvody.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu
trov konania vo výške 66,- eur a trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) vo výške 347,70 eur, ktoré
pozostávajú z troch právnych úkonov á 115,90 eur, ktoré žalovaný uhradí na účet právneho zástupcu
žalobcu.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom

Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.