Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/107/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512224032
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512224032.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava Grösslingova č. 4, IČO : 36864421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

vo výške 175,-€ a nemajetkovej ujmy vo výške 774,48€, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 1.decembra 2014, č.k. 6 C 183/2012-106 a proti uzneseniu tohto
istého súdu č.k. 6 C 183/2012-135 zo dňa 2.februára 2015, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie č.k. 6 C 183/2012-135
zo dňa 2.februára 2015 p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 774,48€, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní a rozhodol,
že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vec prejednal v neprítomnosti účastníkov ktorí sa na pojednávanie
nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili, avšak odročenie pojednávania nežiadali, keď v predmetnej
veci zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania do skončenia konania vedeného

na Ústavnom súde SR z dôvodu podanej sťažnosti navrhovateľom. O odvolaní navrhovateľa rozhodol
KrajskýsúdvBratislavea uznesenie súduprvéhostupňapotvrdil.Navrhovateľ podalopätovnenávrhna
prerušenie konania a to z rovnakých dôvodov ako už bolo právoplatne rozhodnuté. Okrem toho ústavný
súd v prejednávaných veciach rozhodol, sťažnosti pre nedostatok právomoci odmietol, t.j. odpadol
aj dôvod uvádzaný samotným navrhovateľom na prerušenie konania. Prvostupňový súd následne pri
posudzovaní oprávnenosti námietky premlčania žalovaného nároku, vznesenej odporcom, s poukazom
naustanovenia §19ods.1,2,3 zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že námietka
premlčania nie je opodstatnená, keď zo spisu súdu sp. zn. 37Er 1489/2006 vyplýva, že navrhovateľovi
bolo, prostredníctvom jeho právneho zástupcu ,rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, doručené dňa
15.02.2012, navrhovateľ sa preto mohol o škode a jej výške dozvedieť najskôr dňa 15.02.2012 a pokiaľ
si návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. podal na
súd dňa 27.09.2012, nie je možné konštatovať premlčanie jeho práva.

Po právnej stránke prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1,2, 4, §
17 ods. 1,2,3, citovaného zákona č. 514/2003 Z.z. a to v znení účinnom do 31.12.2012 ako aj v znení
účinnom od 1.1.2013, keď uviedol, že ustanovenie, podľa ktorého otázku, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať
Ústavný súd SR, bolo vnesené do právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od
01.01.2013, preto v súlade s právnou teóriou je potrebné aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné

v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku
príslušným orgánom a na súde. Navrhovateľ uplatnil svojou žalobou nárok na súde pred účinnosťou
novelizovaného znenia zákona. Na predmetné konania je nutné aplikovať právny stav v čase vzniku
škody, resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do 31.12.2012. Vzhľadom na uvedené všeobecný súd je
oprávnenýrozhodovaťonárokunavrhovateľavprípadeprieťahovkonania,resp.nesprávnehoúradného

postupu, uplatneného žalobou dňa 27.09.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. v znení platnom do 31.12.2012. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
ako aj spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s orgánom príslušným podľa ustanovenia § 4
a § 11 zákona č. 514/2003 Z.z. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa svojho nároku na
náhradu škody, resp. neuspokojenej časti na súde, avšak iba v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí

nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak poškodený uplatnil nárok na
náhradu škody bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd ani zamietnuť návrh, ani
konaniezastaviť,alemápoškodenéhovyzvaťnaodstránenienedostatkutejtopodmienkysostanovením
primeranej lehoty podľa § 43 ods. 1 O.s.p. V prípade podania návrhu na predbežné prerokovanie
mal by súd počkať až do skončenia prerokovania pred príslušným ústredným orgánom bez toho, aby

konanie prerušil (R 20/1981). Prvostupňovému súdu je známe, že navrhovateľ podľa Sprievodného listu
k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.05.2012 ( podľa zoznamu
uloženom na Okresnom súde Bratislava V v Spr. 3482/2012 ), podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku dňa 30.05.2012, svoj nárok uplatnil spôsobom podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. a tým splnil
podmienku predbežného prerokovania nároku hromadným podaním žiadostí zo dňa 30. 05. 2012 na

Ministerstve spravodlivosti SR ako orgáne príslušnom podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca
v šesťmesačnej lehote, t.j. do 30.11.2012 nárokom navrhovateľa nevyhovel, čím má súd preukázané
splnenie procesných podmienok na konanie v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o nárokoch na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnených podľa cit. zákona v znení do 31.12.2012. Skutočnosti
uvádzané odporcom vo vyjadrení, týkajúce sa nečinnosti navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní jeho

nárokov (vzhľadom na právnu úpravu účinnú do 31.12.2012) nemá za následok, že k predbežnému
prerokovaniu nedošlo a žaloby sú podávané predčasne.
Z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 37Er 1489/2006 prvostupňový súd zistil, že navrhovateľ si
uplatnil náhradu škody 175,- € - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu vypočítanú z
paušálne stanovenej sumy 774,48 € t.j za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac ako 437 dní z

dôvodu, že dňa 05.10.2010 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení účinnom do 31.05.2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) návrh na zmenu
exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 011436 vydaného Okresným
súdom Bratislava V pod sp. zn. 37E 1489/2006 súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Sucháčkovi so

sídlom v Bratislave č. EX/085/06 dňa 21.02.2006 na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa ako
oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 14.02.2006, proti povinnej: T. B., M.. XX.XX.XXXX
na základe exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 6127/2005, NZ 55482/2005 zo dňa 19.11.2005,
ktorou sa povinná zaviazala splatiť dlh vo výške 12.600- Sk-418,24 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 12.600,- Sk od 05.09.2005 do zaplatenia, zo záväzkového vzťahu

zmluvy o úvere.
Súdvyhovelnávrhuoprávnenéhonazmenuexekútoraavykonanímexekúciepoverilsúdnehoexekútora
JUDr.VladimíraSucháčka sosídlomvBratislave.Návrhnazmenuexekútorana JUDr.RudolfaKrutého,
podľa exekučného súdneho spisu bol tunajšiemu súdu doručený elektronicky dňa 05.10.2010 bez
zaručeného elektronického podpisu . Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením zo dňa

16.12.2011 č.k. 37Er/1489/2006-15, právoplatným dňom 15.12.2012.
Navrhovateľ uplatňoval voči štátu, zastúpenom Ministerstvom spravodlivosti SR podľa zákona č.
514/2003 Z.z., náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní na tom skutkovom základe, že súd o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote

od doručenia návrhu súdu ( § 44 ods. 8 Exekučného poriadku ), čím mu mala byť spôsobená v
období od podania návrhu do vydania rozhodnutia materiálna škoda, v návrhu špecifikovaná ako účelne
vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky vo výške 175,- € a nemajetková ujma ako primeraná náhrada za vnútorné zásahy dospoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie práv navrhovateľa a
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
vprávoaspravodlivériešenieveciavyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky.Keďže

exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora (zmena z dôvodu straty dôvery)
nečinný, musel navrhovateľ obdobie nečinnosti prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity
pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších orgánov, čo predpokladalo aktívnu
systémovú správu pohľadávky navrhovateľom.
Prvostupňový súd na konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy iniciované navrhovateľom súd

použil hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení v čase zisteného nesprávneho
úradného postupu, v dôsledku ktorého navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla škoda, t.j. znenie
platné do 31.12.2012. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, zodpovednosť podľa tohto
zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti zákona,
a na škodu spôsobenú odo dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným postupom; zákon nadobudol

účinnosť dňom 01.07.2004. Z vykonaného dokazovania mal preukázaný nesprávny úradný postup
Okresného súdu Bratislava V ako orgánu verejnej moci v uvedenom exekučnom konaní v zmysle ust.
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ku ktorému došlo tým, že súd v exekučnom konaní na návrh navrhovateľa
ako oprávneného, o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v primeranej lehote. Ustanovenie
§ 9 zákona zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť

a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody -
poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch) a 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ich existencia musí byť v súdnom konaní bezpečne
preukázaná a nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia niektorej z nich.
Navrhovateľ v návrhu žiadal o základe veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.)

tak, že Slovenská republika je zodpovedná za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla v jednotlivých
exekučných konaniach nesprávnym úradným postupom súdu. V predmetnom exekučnom konaní bolo
preukázané z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu porušenie zásady rýchlosti konania a
vydania rozhodnutia po zákonnej lehote. Následne ale, ani z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi
navrhovateľ nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody v konkrétnej žalovanej veci.

Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval ako
administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť
účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa),
pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie

pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v
iných žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by pretransformované do podoby trov exekúcie. V exekučnom spise súd nezistil úradným záznamom
zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde zo strany navrhovateľa. Samotný nesprávny úradný
postup, dĺžka konania posudzovaná izolovane, bez spomenutých súvislostí, neoprávňuje k záveru,

resp. vydaniu medzitýmneho rozsudku o splnení len jednej z podmienok zodpovednosti štátu podľa §
9 zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody pri podaní návrhu, ani
v priebehu konania a na nariadených pojednávaniach, teda neboli splnené podmienky pre vydanie
medzitýmneho rozsudku.
Prvostupňový súd ďalej vo svojom rozhodnutí poukázal nato na, že nesprávnym úradným postupom

je porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a z tohto
hľadiska za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné považovať aj nevydanie,
resp. oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v
stanovenej lehote (§ 44 Exekučného poriadku), prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v
spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej

súvislosti s uvedeným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo
vzťahu príčiny a následku. Škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére
poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peniazmi. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 uhrádza

sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Okrem náhrady škody, tak ako ju upravuje Občianskyzákonník, neobsahuje zákon č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, ani žiadny iný právny predpis
Slovenskej republiky, žiadny zvláštny spôsob odškodnenia za prípadný nesprávny úradný postup
spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania a ani iný platný predpis právneho poriadku SR

nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu
na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah

príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne
preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Záverom prvostupňový súd uviedol, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich
tvrdeniach. Navrhovateľ musí hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v žalobe, inak mu nie je možné
uplatnený nárok priznať. Taktiež odporca nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach uvedených v
rámci obrany proti žalobe. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatneniazákladnéhoprávanasúdnuochranuajvprípadoch,vktorýchsavykonávajúvšetkynavrhnuté
dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov
hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z

hľadiska hmotného práva. Navrhovateľ v prejednávanej veci, tak ako je podrobne vyššie uvedené,
nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu
podľatvrdeniavžalobevzniklanesprávnymúradnýmpostupom,ktorýbolvpredmetnejvecipreukázaný,
a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v tomto
smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu žaloby síce vyplýva tvrdenie navrhovateľa,

že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote , ale navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by
pôvodný exekútor (aj napriek navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti
aktívneho usmerňovania súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu
ozmenesúdnehoexekútorananávrhoprávneného/navrhovateľa,pokračovaťvovymáhanípohľadávok.

Prvostupňový súd preto návrh navrhovateľa ako nepreukázaný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na to, že odporca, ktorý mal
úspech v konaní, nežiadal náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie

veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p.,
keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými
listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom

na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol
dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní
pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k

tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.
Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a

rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,

ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.
Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil

povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal

náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil
len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil
mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie

dôkazy. Namietal ďalej nevykonanie dokazovania dostatočným spôsobom, keďže prvostupňový súd sa
neoboznámil zo Znaleckým posudkom č. 1/2014.
V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o

nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred

predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1
O.s.p.. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných
predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. a dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej
veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným
spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 Os.p. / keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a
odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky

okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.
V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
28.11.2014, doručenú 1.12.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a
sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako
nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných

dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne
vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď
uznesením č.k. 2NcC/112/2012-17 z 16.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V,
okrem sudkyne JUDr. Jany Tamašiovej, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Nie je
preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v

odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací
súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa preto
správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal
na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako

dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť
s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom

k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec
navrhovateľovho návrhu.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým

spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s

rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého

rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane

druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,
že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi

vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže
vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací

súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu

dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.

Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času

obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti prevšetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé

riešenie veci.
Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky

doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Záverom odvolací súd len dodáva, že odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na
procesný postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia
(námietkaotom,žekonečnévydanierozhodnutiavovecisamejsúdomneprichádzalodoúvahy ajpreto,
že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie, námietka navrhovateľa,

že prvostupňový súd sa neoboznámil zo Znaleckým posudkom č. 1/2014,) sa z tohto dôvodu ani
nezaoberal.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods.
1,2 O.s.p. potvrdil.
Napadnutým uznesením č.k. 6 C 183/2012-135 zo dňa 2.feburára 2015 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s poukazom
na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov.
Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,

ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri

vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu

Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové

povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov

poslancov J. L., G. Q., R. R. J. C. B.É. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia
pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20,-€, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v

týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred
1.10.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhradyškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.
Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto o odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.

1 O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v platnom znení, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.
Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s

účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20,-€ (položkač.7asadzobníka;od01.10.2012).Zúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).
Vsúdenej vecisanavrhovateľžaloboupodanounasúdprvéhostupňadňa 27.9.2012domáhalnáhrady
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 1.12.2014 súdom prvého

stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 28.1.2015 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania

poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako
poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).
Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie

konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona
podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom

odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba

pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného
možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodneniealebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 28.1.2015 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6 C 183/2012-135 zo dňa 2.februára 2015 ako
vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.

tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.