Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/74/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244817
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244817.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky:
C. Č., nar. X.X.XXXX, bytom N., G. X, zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Radlinského 2, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, so sídlom Bratislava, Imricha Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške
8.234,99 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 10. decembra 2014, č.k. 12 C 206/2011-531, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu vo veci

samej vrátane trov konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 27. januára 2014, č.k. 12C 206/2011-566,
potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 27. januára 2014, č.k. 12C 206/2011 -568,
potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 8.234,99 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody
spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
zároveň zamietol jej návrh na prerušenie konania a rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o
rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal

náhradutrovkonaniaspoukazomnaust.§142ods.1OSPasodôvodnením,žesiichnáhradunežiadal.
Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh v merite veci zamietol, odôvodnil právne podľa ust. § 3
ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonovavecnetým,
že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu,
teda ani príčinnú súvislosť medzi ňou tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu.

Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKO INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.4.2003 o schválenie
jeho dodatku, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej malÚrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre
finančný trh Družstvo oboznámil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo
s obchodníkom s cennými papiermi (spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii) Zmluvu
o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal

riadiť portfólio Družstva v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške8%ročne.Poukázalnaskutočnosť,žeNBSrozhodnutímzodňa8.1.2008, č.OPK-9750/3/2007,

uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí
špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa 7.5.2008
dňa20.8.2008rozhodnutímč.OPK-9750/2007uložilaobchodníkoviopätovnepokutuvovýške300.000,-
Sk. Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu poskytovanie investičnej služby

podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/ a zák. č. 566/2001 Z.z. s obmedzením podľa
§ 59 ods. 3 tohto zákona, a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb
podľa § 6 ods. 1, 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní
výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30.3.2010 požiadalo
Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s

cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo
do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov
a iné, a listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy
v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu základné povinnosti,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal

na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.7.2010,
č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez písomného
súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z
možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.

ODT-8305/-5/2010, potvrdeným Bankovou radou NBS rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011,
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov
podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a §
77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z., pričom rozhodnutím zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila
konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti

stanovenézákonom,čopotvrdilaBankováradaNBSrozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.
Rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Národná
bankaSlovenskaDružstvuakovyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôtpredajmajetkových
hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt
nedodržiavaloaneurobiložiadnekrokyktomu,abystavDružstvauviedlodosúladusúdajmivProspekte

investícií. Národná banka Slovenska podala dňa 27.7.2010 trestné oznámenie na neznámeho páchateľa
po tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by
mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež za preukázané, že majetok vložený
do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85
% podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie

v prospekte investície by angažovanosť voči jednému klientovi nemala prekročiť 30 % podielu ha
celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel emitenta CI HOLDING, a.s. na celkových
aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka
Slovenska preto považoval za vhodné v aktívach družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov,
ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika.

Z konkurzného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 zistil, že uznesením zo dňa
11.4.2011, č.k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva akoúpadcu, a do funkcie správcu ustanovil O.. O. U., pričom veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie
pohľadávok.

Konštatoval, že navrhovateľka vo svojich ústnych prednesoch uviedla, že sa stala členom Družstva
PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a po zániku jej členstva dňa 10.12.2010 jej
vznikol nárok na vyrovnávací podiel vo výške 8.234,99 Eur, ktoré jej družstvo nevyplatilo. Svoju
pohľadávku prihlásila do konkurzu, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá.
Navrhovateľka podala incidenčnú žalobu vedenú pod sp. zn. 1Cbi 280/2011, ktoré nie je právoplatne

skončené.

Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy
vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci

a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
keď nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu.

Zvykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,ženavrhovateľkasastalačlenomdružstvaPODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, vystupovala pod č. 12675. Podľa rozhodnutia predstavenstva

Družstva bol vlastníkom členského podielu v hodnote 4.250,81 Eur. V dôsledku jej žiadosti o zániku jej
členstva v družstve po jej žiadosť i došlo u nej k nároku na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške
8.234,99 Eur, ktorá pohľadávka bola splatná dňa 10.6.2011. Uvedenú sumu si prihlásila ako pohľadávku
v rámci konkurzu, ktorá bola popretá a navrhovateľka iniciovala incidenčnú žalobu, pričom konanie
onej vedené pod sp. zn. lCbi 280/2011 na Okresnom súde Bratislava I nie je právoplatne skončené.

Poukázal na ustálenú judikatúru NS SR i NS ČR, podľa ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa
zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť úspešne uplatnený len vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Mal za to, že Družstvo je subjektom
povinným vydať jej bezdôvodné obohatenie titulom jej nároku na vyplatenie vyrovnávacieho podielu.
Navrhovateľkavčaserozhodovania(poukaznaust.§154OSP)nepreukázalapodľasúduprvéhostupňa

bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu., keď oprávnenosť jej nároku je predmetom
konanie o ňou iniciovanej incidenčnej žalobe, konkurzné konanie nie je právoplatne skončené. Nie je
teda aktuálne ustálený majetok úpadcu - Družstva, z ktorého by mala byť jej pohľadávka uspokojená.
Preto nemohol ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľke škoda, stým, že uvedené okolnosti
sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie daného nároku. Vzhľadom na prebiehajúce

konkurzné konanie teda nemožno vylúčiť uspokojenie navrhovateľky v rámci neho.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad

činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, keď k takým povinnostiam
patrili) od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investícií podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investícií

podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z.. Dospel k záveru, že v relevantnom čase v roku 2007
nebolo možné vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržanie
prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť vtedy nebola vyhlasovateľovi
uložená zákonom. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v lakom prípade vypracovať dodatok Prospektu investícií a predložiť ho na schválenie

Národnej banke Slovenska. Keďže tak neurobilo, mohla Národná banka Slovenska nové významné
skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas
celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, pričom
schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto

súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15.04.2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až
pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.04. do 06.05.2010. Národná banku Slovenska zistilazmeny v údajoch v Prospekte investícií, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkom neaktuálnosti Prospektu investícií, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení
zák. č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal

na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investícií, ktorú síce predložilo, táto však (ako vyplýva z rozhodnutia banky č.
OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010) neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investícií v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z., a keďže
tieto nedostatky neboli odstránené, bolo konanie zastavené. Národná banka Slovenska ukončila aj

ňou iniciované konanie o uložení sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním
rozhodnutia, č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt. Dospel potom k záveru, že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení
stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil.
Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na
nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu

a nie obchodníka s cennými papiermi, a prelo v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť
škoda len Družstvu u nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z.z.,
a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2

zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika, a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investícií sa na Družstvo v
tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd

prvého stupňa sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa pokiaľ išlo o tvrdený nesprávny úradný
postup odporcu, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, a to z dôvodu absencie
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnouškodounastranenavrhovateľa,keďzlistinnýchdôkazov,najmäz
rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk) a vo výške

9.958,18 eur (300.000,- Sk) mal za zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými
papiermisledovala,pričomnebolojejpovinnosťouinformovaťDružstvoovýslednýchzisteniach,nakoľko
dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu, a účastníkom
konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie, alebo opatrenia na napravuje len dohliadaný
subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. Uviedol, že bolo primárne

povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,
zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu, pričom
nemožnozanedbaťanipovinnostisamotnéhonavrhovateľa,ktorásaakočlenkaDružstvamalaaktívnea
včaszaujímaťosvojeprávaaichvýkonvočiDružstvuajehoorgánom,azamedziťtakznehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Poukázal na podstatnú

skutočnosť, že vo veci je podstatný len prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla dopustiť
NBSzanedbanímdohľaduvovzťahukdohliadanémusubjektu,ktorýmjeDružstvo,nakoľkolenvpriamej
príčinnej súvislosti s takýmto nesprávny úradným postupom by mohla navrhovateľke vzniknúť škoda.
Zanedbanie dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi by mohlo spôsobiť škodu len družstvu, čo je
subjekt odlišný od navrhovateľa. Konštatoval, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom -Družstvom

nezanedbala a nedopustila sa preto nesprávneho úradného postupu. Medzi navrhovateľkou uvádzanou
škoduavytýkaným(nepreukázaným)nesprávnymúradnýmpostupomnavyšepodľanehoneexistujeani
príčinná súvislosť. Vzhľadom na nepreukázanie splnenia všetkých zákonom požadovaných podmienok
na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., keď v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup, nebol preukázaný vznik škody a ani príčinná súvislosť medzi

uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom, návrh navrhovateľky vyhodnotil za
nedôvodný.Vzhľadomnavyššieuvedenézáverynepripustilnavrhnutédokazovanievýsluchomsvedkov
a listinným dôkazom - účtovnej dokumentácie družstva za roky 2002 až 2010 na preukázanie výšky
uplatnenej škody.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jej návrh na zaplatenie náhrady škody s
príslušenstvom, a žiadala rozsudok v tejto časti zmeniť, a jej návrhu vo veci samej vyhovieť, resp.
rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadalapriznať náhradu trov konania. Uviedla, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti
pri výkone dohľadu nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Jej
povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom
podľaust.§135ods.1zákonaocennýchpapieroch,ktorýplatívtomtozneníužod01.05.2007.Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu
celéhokonaniatvrdilopak.apretomalaNárodnábankaSlovenskazisťovaťvšetkyinformácieapodklady

o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu
(Prospekt investícii, vydaný vtedajším Hradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný
Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad
zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane

rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky.
Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011
bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s., ktorý v tom čase

akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné
prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom
a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a

GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva
alebo konateľom, L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná
banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala právoplatné

sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť

obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti
Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti navrhovateľkou do
Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu

jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi
odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie
zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne
od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa

30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva

za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými
je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových
aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods.

3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o
cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až
v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemalamožnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu
povinný, jej dané plnenie vrátiť, s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce
vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce

konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník,
zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa

zákona o konkurze. Namietala tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,
že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne
vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny,
a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii všetky pre
vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných rozhodnutí vydaných
odporcom, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď
aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky,
nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol,
že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľka nevyužila všetky
možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom

predstavenstva a ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za riadenie Družstva a
za hospodárenie s jeho majetkom.

Ohľadom navrhovateľkou v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní

dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú
aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba m základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom
Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a
neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do

pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust.
§ 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a
teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií

dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej
ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií,

a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponukymajetkovýchhodnôt,tedaaniDružstvu,žiadnepovinnostivoblastiobmedzeniaarozloženiarizík
ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva

nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm.
b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané
oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktoréhovyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva
vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Za
nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce považoval tvrdenia navrhovateľky v odvolaní s tým, že Národná
banka Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to,
či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala
a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129
a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov
Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska
nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a

postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ako aj Ústavou SR. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka
nepreukázala, že sa bezúspešne domáhala vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, keďže
stále je účastníčkou prebiehajúceho konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru NS

ČR, podľa ktorej, kým má navrhovateľka pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu,
kto ho získal, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej
škody. Aktuálne podľa neho nemožno ani odhadnúť výšku škody navrhovateľky, keďže vznik škody a jej
výška závisia od výsledku konkurzného konania, teda škoda môže navrhovateľke vzniknúť až po jeho

ukončení. Škoda totiž podľa neho nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania
dlžníka, ale mohla by vzniknúť okamihom, keď sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III. ÚS
361/09 z 26.11.2009, II. ÚS 165/2012 z 13.2.2013). Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce
nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené
časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v

súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121
O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z
odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. lObo 283/2006 vyplýva,
že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie

v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava
I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých
sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci. keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a

na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležité a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej

stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľkou na náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka mala voči PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo"), toho času v konkurze

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, pohľadávku vo výške 8.234,99 Eur, ktorá jej Družstvom nebola vyplatená,
a uplatnila si ju voči Družstvu v konkurze, následne po popretí časti tejto pohľadávky bola navrhovateľom
iniciovaná žaloba o určenie jej oprávnenosti, konanie o ktorej nie je doposiaľ právoplatne skončené.
Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom

ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník
s cennými papiermi"), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. §
43 zák. č. 566/2001 Z.z., o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol
podľa článku 1. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáril s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z
port fóliu, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia

Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva
a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo

strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužieb,arozhodnutímč.ODT-10890-4/2010zodňa30.05.2011NárodnábankaSlovenska
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z.

z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z.z. a
ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách.Vposudzovanejvecisanavrhovateľnávrhomdomáhalauloženiapovinnostiodporcovizaplatiť
jej škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že

Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním
rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola
už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2006,

kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené,
t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje
a má sledovať, a že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo

právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že
navrhovateľ nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená

nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Hmotnoprávnym základom
pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého stál
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo. príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadri teľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma. ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa

uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda

až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust.
§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008
Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za
pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,

zák. č. 566/2001 Z.z., neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani
Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstvu
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy

mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák.
č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130
boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa

22.07.2013). Ak si toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala
vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny stál,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiali do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti m, postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. e/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s
cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená,anavrhovateľkasiakočlenkaDružstva,ktorézatýmtoúčelomzhodnocovaloportfólio,musela
byťvedomá,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť,čojepodstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými

papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovensku na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-97 5 0-5/2 007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa

21.12.2010, č. ODT-8305-5/20KK, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky

Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne

posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred

súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majúpovahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázal.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup stálu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že Družstvo, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, malo
voči navrhovateľovi dlh v žalovanej výške, pričom súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ
v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešne
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré
je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného mu vydať /.ískaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je

daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz
110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa,

rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého si u pňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom

vyplýva, že súd prvého stupňa právneho zástupcu navrhovateľky vyzval na vyjadrenie sa k nutnosti
vykonania dôkazu listinami založenými v spise a k dokazovaniu listinných dôkazov na CD ( spoločné
listinné dôkazy pre všetky identické súdne konania), s tým, že právny zástupca navrhovateľky výslovne
netrval na vykonaní týchto dôkazov dôvodiac, že ich obsah je mu známy z iných súdnych konaní
s totožným predmetom konania. Nemožno teda u navrhovateľky konštatovať, že by jej procesným

postupom súdu prvého stupňa bolo odňaté právo na spravodlivé súdne konanie.

Navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom
nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným
v ust. § 129 ods. l OSP, teda nebolo odvolacím súdom zistené.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov, a keď
navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne

zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne
správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP. potvrdil.

Napadnutým uznesením, č.k. 12C 206/2011-566 zo dňa 27.01.2015, súd prvého stupňa uložil

navrhovateľke povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie, a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o
vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.,
účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho
nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo

do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lége, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrubenému poplatku. Mala za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a

dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné,

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený aj v správnej výške. Postup súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7n Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č.
286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č, 71/1992
Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo uvedené v

Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním
návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom,
keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti". Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za

odvolanieadovolaniepodanéponadobudnutíúčinnostitohtozákonasavyrubujevovýškeurčenejtýmto
zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie
proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na
ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom
2012. Odvolanie však podal dňa 4.2.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti

zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak mu
napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrubil aj v správnej
výške 20 eur.Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 27. januára 2015, č.k. 12C 206/2011-568, súd prvého stupňa uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní na účet súdu súdny poplatok vo výške 38,60 Eur podľa
položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a žiadala, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastaviť. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. namietala uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov dôvodiac tým, že predmetom konania je
jeho nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., a na takéto konanie
sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lége, ktoré sa týka vecného

oslobodenia od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych
poplatkoch, teda aj od vyrubeného poplatku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5M Cdo 20/2010. ž ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, či už osobné
alebo vecné, nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené, a vzťahuje sa na všetky položky
uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Podporne uviedol aj rozhodnutia iných senátov, z

ktorých vyplýva rovnaký právny názor. Zdôraznila, že podania boli podpísané zaručeným elektronickým
podpisom, a prelo ich podľa ust. § 42 ods. 1 veta druhá O.s.p. nebolo potrebné doplňovať v potrebnom
počte rovnopisov, pričom z uvedeného podľa jeho názoru plynie, že mu nemožno ukladať povinnosť
nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s konverziou elektronického podania na podanie v
listinnej forme.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu
podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za
každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,

najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške
26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb.

O súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,
a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrubený za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 25.01.2013,
30.01.2013, 30.01.2013 a 17.6.2014. Navrhovateľka v odvolaní nerozporovala, že súd prvého stupňa

vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku, namietal len, že nie je
povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov oslobodené. Preto sa
odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na odvolacie dôvody, tvrdené
navrhovateľkou.

K námietke navrhovateľky, že je od platenia poplatku oslobodená, odvolací súd uvádza, že položka
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4
ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne Konanie vo veciach náhrady škody

spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedenévyššie, že toto' konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia
navrhovateľky v tomto smere neobstojí.

I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodene od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s
názoromnavrhovateľky,ktorátvrdila,žeakjekonanievecneoslobodenéodsúdnychpoplatkov,vzťahuje
sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, Odvolací
súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej
povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj
na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa
§ 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č.k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa
30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa

ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným

elektronickým podpisom, a preto jej nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľka mala zrejme na
mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jej argumentáciou
nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľky, doručené súdu, boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými

zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené
elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný
počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3
O.s.p, (poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľku

zaplatiť súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. §
42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému odporcovi však ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil

(§ 151 ods. 1 OSP).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.