Uznesenie – Náhrada škody ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/39/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811211335
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečkova
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8811211335.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. Y., nar. X. S. XXXX, G. XXXX/XX, E. L. P., štátne
občianstvo SR, zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s.r.o., Ulica 1.
mája 1246, Vranov nad Topľou, proti žalovanému W.. I. C., nar. XX. I. XXXX, L. Y. XXXX/XX, E. L. P.,
štátne občianstvo SR, o zaplatenie 1.000 €, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 7Cob/44/2018-369 z 25. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie odmieta.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd vo Vranove nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 27. novembra
2017 č. k. 11Cb/103/2011-314 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.000 € v
zmysle ustanovení §§ 135a a 122 Obchodného zákonníka ako škody spôsobenej konateľom porušením
spoločenskej zmluvy za rok 2010.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že aktívne legitimovaným subjektom
na podanie predmetnej žaloby je výlučne samotná poškodená spoločnosť alebo jej veriteľ, teda nie
spoločník či konateľ ako taký. So zreteľom na uvedené konštatoval, že správne by ako žalobca mala
byť označená obchodná spoločnosť a v jej mene by mal návrh podať spoločník spoločnosti, ktorý aj
spoločnosť v spore zastupuje. Uviedol, že označenie žalobcu je chybné a nezodpovedá zákonu. Súd
prvej inštancie poukázal aj na ďalšiu závažnú skutočnosť, a to, že žalobca prestal byť spoločníkom
spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o., tým došlo k strate jeho oprávnenia konať v mene spoločnosti v
zmysle § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, skutočnosť ktorá predstavuje ďalší dôvod pre zamietnutie
žaloby. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobu považuje za nedôvodnú pre nepreukázanie
splnenia zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Konštatoval, že náhrady škody
je možné sa domáhať iba v prípade, že skutočne vznikne, nestačí, aby, i keď reálne, iba hrozila.
Výpoveď svedkyne W.. N. a ani jej správu z nahliadnutia do účtovníctva nepovažoval súd prvej inštancie
za dôkaz preukazujúci vznik škody a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a
vznikom škody. Výpoveď svedkyne vyhodnotil ako subjektívne hodnotenie veci, činnosti spoločnosti,
účtovných operácií a podnikateľskej činnosti uvedenej spoločnosti. Súd zdôraznil, že bremeno tvrdenia
ako aj dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na žalobcovi. Konštatoval, že žalobca neuviedol
príčinnú súvislosť medzi akým porušením povinnosti a vznikom akej škody žalovaný zodpovedá za
škodu pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou. Zdôraznil, že z hľadiska naplnenia príčinnej
súvislosti nemôže stačiť len všeobecná úvaha o možných následkoch konania žalovaného, ale príčinná
súvislosť musí byť postavená na istote. Žalobca ani len neidentifikoval základné náležitosti podstatné pre
uplatnenie nároku na náhradu škody, neidentifikoval aké porušenie, pri ktorom konkrétnom zmluvnom
vzťahu vytýka, aký malo dôsledok takéto porušenie na vznik nejakej škody, aká bola príčinná súvislosť
a aká bola výška škody. Konštatoval, že žalobca nemôže požadovať škodu v sume 1.000 € s tým,

že presne nevie uviesť, akým konkrétnym konaním vznikla. Znalec môže preskúmavať len už dané
konkrétne veci, skutočnosti, vzťahy, vzájomné súvislosti a posudzovať ich. Upriamil pozornosť na to, že
pokiaľ ide o porušovanie povinnosti konateľom podľa § 135a Obchodného zákonníka, ide o osobitnú
situáciu, ktorá sa líši od situácií podľa tvrdenia žalobcu, o ukracovaní druhého spoločníka. Vo všetkých
prípadoch, kedy žalobca poukazuje na prípady ukracovania jedného spoločníka na úkor druhého, ide o
vzťah spoločník verzus spoločník. V súvislosti so škodou súd prvej inštancie zdôraznil, že škoda musí
vzniknúť samotnej spoločnosti, nie žalobcovi, ktorý tvrdí, že ho žalovaný ukracuje na jeho nárokoch. V
súvislosti s námietkami žalobcu, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do účtovníctva, súd prvej inštancie
uviedol, že mu toto v zmysle zákona umožnené bolo a z predložených listín vyplýva, že žalobca sa
sám nezúčastňoval zasadnutí valného zhromaždenia ako to potvrdzujú jeho ospravedlnenia. Nevyhovel
návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania v rozsahu desiatok, možno stoviek obchodných transakcií
a to s poukazom na hodnotu žalovanej sumy, zásadu hospodárnosti konania a doplnením dokazovania
vyvolané neúnosné náklady. Výrok týkajúci sa náhrady trov odôvodnil úspechom žalovaného v konaní
a odkazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu napadnutým rozsudkom
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

4. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v potrebnom rozsahu, jeho skutkové zistenia zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Prisvedčil názoru súdu prvej inštancie, že z
ustanovenia § 122 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka nepochybne vyplýva, že sporovou stranou na
strane žalobcu vo veciach takejto povahy (uplatňovanej náhrady škody proti konateľovi obchodnej
spoločnosti) je obchodná spoločnosť, ktorá je súčasne subjektom, ktorému takáto škoda vznikla.
Spoločník takejto spoločnosti je oprávnený v takýchto veciach konať len v mene spoločnosti a nie
je legitimovaný na podanie žaloby vo vlastnom mene, teda nemôže v súdnom konaní vystupovať
ako sporová strana (v danom prípade v pozícii žalobcu). Za správny považoval odvolací súd aj ďalší
záver súdu prvej inštancie, že žalobca stratil svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby (aj keď
mala byť v mene obchodnej spoločnosti), nakoľko na základe rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou, vydaného pod sp. zn. 10Cb/64/2009, bola zrušená jeho účasť v obchodnej spoločnosti LPH
Vranov n/T, s.r.o. Keďže nie je v súčasnosti spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti, nemá legitimáciu
na vystupovanie v tomto konaní v mene tejto obchodnej spoločnosti a na tomto závere nemení nič
ani okolnosť, že si žalobca uplatňuje nároky, ktoré vznikli ešte v roku 2010, kedy spoločníkom tejto
obchodnej spoločnosti ešte bol. Poukázal na ustanovenie § 122 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že na konanie v mene obchodnej spoločnosti v predmetných veciach je
legitimovaný len spoločník tejto obchodnej spoločnosti. V súvislosti s argumentáciou žalobcu uvedenou
v odvolaní, a to, že má právo uplatniť si uvedený nárok z dôvodu, že je veriteľom obchodnej spoločnosti
LPH Vranov n/T, s.r.o., konštatoval, že § 135a Obchodného zákonníka upravuje samostatnú skutkovú
podstatu odôvodňujúcu možnosť uplatnenia náhrady škody, ktorá je však rozdielna od uplatňovaných
nárokov v zmysle § 122 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, na ktorých žalobca postavil žalobu. Zdôraznil
však, že podmienkou aplikácie § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka je nemožnosť uplatniť si nároky
patriace veriteľovi obchodnej spoločnosti priamo proti obchodnej spoločnosti. Nemožnosť uplatniť si
vymáhanú, pomerne nízku sumu 1.000 €, priamo proti spoločnosti označil za málo pravdepodobné.
Výrok týkajúci sa náhrady trov odôvodnil úspechom žalovaného v odvolacom konaní a ustanoveniami
§§ 396 ods. 1, 255 ods. 1 a 262 ods. 2 CSP.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie v zmysle
§ 421 písm. a/, b/ CSP, ktorým žiadal, aby súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil. Nie je pravdou, že žalobca uplatňoval náhradu škody vo svojom
mene, ale urobil tak v mene obchodnej spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o. Vyplýva to aj z jeho označenia
v žalobe „C. Y., s dodatkom ako spoločník v mene spoločnosti LPH Vranov n/T s.r.o.“. Ak sa jednalo
o odstrániteľnú vadu, teda ak mal súd prvej inštancie a potom aj odvolací súd pochybnosti ohľadne
úplnosti označenia účastníka konania, mali žalobcu vyzvať, aby svoje nepresné, neúplné označenie
v žalobe upresnil. Ani jeden súd takto nepostupoval, hoci mu to ukladal Občiansky súdny poriadok a
neskôr Civilný sporový poriadok. Upriamil pozornosť aj na tú skutočnosť, že žaloba bola podaná v roku
2011 a až v roku 2017 súd prvej inštancie začal vidieť problém v označení žalobcu, ktorý počas šiestich

rokov súd prvej inštancie nespomenul. Toto pochybenie súdov označil dovolateľ za dovolací dôvod v
zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, že opomenul vyhodnotiť prečo, za akých
okolností a akým spôsobom žalobca prestal byť spoločníkom spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o. Ak by
bol záver odvolacieho súdu správny, znamenalo by to, že spoločník, ktorého práva sú porušované tak
závažným spôsobom, že to vytvára dôvod na súdne zrušenie jeho účasti v spoločnosti, musel by nútene
zotrvať v spoločnosti, ak chce uplatniť v mene spoločnosti nárok na náhradu škody voči konateľovi,
pretože inak by stratil aktívnu legitimáciu na ďalšie pokračovanie v začatom súdnom spore. Za vadu
postupu odvolacieho súdu v danom prípade označil aj nevytýčenie termínu pojednávania na prejednanie
odvolania žalobcu. Verejné vyhlásenie rozhodnutia by malo byť využívané iba v tých prípadoch ak nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to nevyžaduje verejný záujem.

6. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaný poukázal na to, že žalobca v dovolaní uvádza dva dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP a to bez ohľadu na skutočnosť, že použitie jedného
uvedeného dôvodu logicky vylučuje použitie toho druhého. Použitie obidvoch dôvodov súčasne
preto nie je možné. Dovolateľom uvádzaný dovolací dôvod, spočívajúci vo vadnom (procesnom)
postupe odvolacieho súdu (nevytýčenie termínu pojednávania), označil za dôvod, ktorý nespadá
pod ustanovenie § 421 CSP. Konštatoval, že dovolateľ uvádza dôvody prípustnosti nesystematicky,
zmätočne a nejasne. V súvislosti s kumuláciou dovolacích dôvodov poukázal na uznesenie veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo/2/2017 zo dňa 19. apríla 2017, podľa ktorého
je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP neprípustná. Vyslovil
názor, že odvolací súd nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu posúdil správne a práve žalobca je
ten, kto nesprávne aplikoval ustanovenie § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka pri označení účastníka
konania na strane žalobcu, keď si chcel žalobou uplatniť právo spoločníka zakotvené v § 122 ods. 3
Obchodného zákonníka. V súvislosti s výtkou dovolateľa, že ak sa jednalo o odstrániteľnú vadu, mali
súdy dovolateľa vyzvať, aby nepresné označenie v žalobe upresnil, nakoľko im to ukladal § 43 OSP
a teraz ukladá § 128 a § 129 CSP, uviedol, že v danom prípade nešlo o nepresné alebo neúplné
označenie, naopak žalobca sa označil úplne a presne. Zdôraznil, že poučovacia povinnosť súdu sa
týka procesných aspektov ich úkonov, súd ale nemá povinnosť, no ani oprávnenie, poučovať účastníka
o jeho hmotnoprávnych oprávneniach a účinkoch jeho úkonov a teda ani o tom, či a ktorý účastník
má byť aktívne alebo pasívne legitimovaný, lebo by to odporovalo zásade rovnosti účastníkov konania
(rozsudok NS SR z 28. novembra 2001, sp. zn. 5Cdo 130/01, nález I. ÚS 223/2013). Vyslovil názor, že
z vyjadrenia dovolateľa je zrejmé, že si neustále zamieňa a nesprávne stotožňuje nároky spoločnosti
na náhradu škody voči konateľovi, ktorá mala spoločnosti vzniknúť z konania konateľa, a ktorú si mohol
on ako spoločník v mene spoločnosti voči konateľovi uplatniť, s nárokmi fyzickej osoby, ktorej zanikla
účasť v spoločnosti, na náhradu škody voči spoločnosti. Záverom uviedol, že ak by sa dovolací súd z
akýchkoľvek dôvodov, napriek vyššie uvedenému, mienil zaoberať dôvodmi podľa § 421 CSP, v súvislosti
s námietkami dovolateľa uvedenými v dovolaní, poukázal na kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný
cenzus, zavedený v ustanovení § 422 ods. 1 písm. a/ CSP.

7. Ďalším podaním zo dňa 28. januára 2020 žiadal dovolateľ dovolací súd, aby vyžiadal správu od
Finančnej správy Slovenskej republiky o stave dlhov spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o. voči finančnej
správe ako aj dôvodov a príčin vzniku tohto dlhu a tiež, aby vyžiadal rozhodnutie príslušného správcu
dane, ktorým tento dlh vznikol.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že
dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že tento mimoriadny
opravný prostriedok žalobcu treba odmietnuť.

9. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v dovolaní odôvodňuje prípustnosť dovolania poukazom
ako na existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP tak aj na nesprávne právne posúdenie
podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

10. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa § 419 CSP.

11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam (I. ÚS 4/2011). Pri zvažovaní dôsledkov

zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu súdu vykazujúcemu atribúty záväznosti a
nezmeniteľnosti. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd
nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napr. uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná
idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené
právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.

12. Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že
tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne (sekundárnym)
záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom
konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska vecnej správnosti v ňom
zaujatých záverov; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie
je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok bez ďalšieho odmietnuť (viď uznesenie
najvyššieho súdu z 26. mája 2015 sp. zn. 3ECdo/154/2013).

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, alebo c)
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je však limitovaná odsekom 2 uvedeného zákonného
ustanovenia a taktiež aj ustanovením § 422 ods. 1 písm. a/ CSP.

15. Podľa § 422 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

16. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je obmedzená
nielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP ale aj ustanovením § 422 CSP. V zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec
je limitovaná predmetom konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej veci
ide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú vec, dovolací súd
dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu (resp. aj súdu
prvej inštancie).

17. V rozhodovanej právnej veci sa žalobca domáha zaplatenia peňažného plnenia v sume 1.000 €.
Minimálna mzda ku dňu začatia konania (9. december 2011) predstavovala podľa nariadenia vlády č.
408/2010 Z. z. sumu 317 €. Dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú
vec, keďže nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení § 422 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle
ktorej pre prípustnosť dovolania, podaného podľa § 421 ods. 1 CSP, musí výška dovolateľom žiadaného
peňažného plnenia prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania a v danom
prípade uplatnený nárok - náhrada škody v sume 1.000 €, je nižší ako desaťnásobok minimálnej mzdy
ku dňu 9. decembru 2011 t. j. 3.170 €.

18. V súvislosti s námietkou žalovaného, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle §
420 CSP a § 421 CSP je neprípustná, poukazuje dovolací súd na novšie rozhodnutie veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VCdo 1/2018 zo dňa 21. marca 2018, ktorý rozhodol, že
kumulácia dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd
zaoberal aj ďalším žalobcom uvádzaným dôvodom v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

19. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

20. Dovolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nepochybili, keď postupom
podľa § 43 OSP a § 128 a § 129 CSP nevyzývali žalobcu na odstránenie vady žaloby, ktorou malo byť
nepresné označenie žalobcu. Dovolací súd, zhodne s konajúcimi súdmi, je toho názoru, že žalobca je
v žalobe a to vyhotovenej právnym zástupcom, označený spôsobom, ktorý nevyvoláva pochybnosti o
tom, že žalobcom je fyzická osoba C. Y., riadne označená menom, priezviskom, bydliskom a štátnou
príslušnosťou. Na tom, že nárok na náhradu škody uplatnil C. Y. nemení nič ani doplnok pridaný k
označeniu žalobcu v žalobe - „ako spoločník v mene spoločnosti LPH Vranov n/T, s.r.o.“ konkretizujúci
právne postavenie fyzickej osoby v spoločnosti, keď táto nebola označená spôsobom, aký vyžadoval v
čase podania žaloby účinný Občiansky súdny poriadok (§ 79 ods. 1) pre prípad, že účastníkom mala byť
právnická osoba. Skutočnosť, že žalobu podal C. Y. vo svojom mene potvrdzuje aj k žalobe pripojené
plnomocenstvo zo dňa 1. mája 2008, udelené fyzickou osobou C. Y., s uvedením dátumu narodenia,
bydliska, ktorý výslovne splnomocňuje právneho zástupcu, aby ho zastupoval a konal v jeho mene. Aj
podľa názoru dovolacieho súdu bol žalobca označený presne a úplne a preto súdy nepochybili, keď ho
nevyzývali na upresnenie nepresného označenia.

21. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

22. Za dôvodnú nepovažoval dovolací súd ani ďalšiu námietku žalobcu, že odvolací súd porušil jeho
právo na spravodlivý proces, keď na prejednanie ním podaného odvolania nenariadil pojednávanie. Z
citovaného ustanovenia § 385 ods. 1 CSP vyplýva, že odvolací súd tak nie je povinný urobiť v každom
prípade, ale iba vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý
verejný záujem, o prípad ktorý nešlo v prejednávanej právnej veci. So zreteľom na uvedené ustanoveniu
§ 385 ods. 1 CSP zodpovedal postup súdu, ktorý o žalobcom podanom odvolaní rozhodol bez nariadenia
pojednávania.

23. Z tohto dôvodu dovolací súd uvádza, že dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému nie je procesne prípustné, najvyšší súd ho preto odmietol podľa ustanovenia § 447
písm. c/ a f/ CSP bez toho, aby skúmal správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

24. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 11. 8. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.