Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818201177
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8818201177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: J. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. č. XXX, XXX XX X., o zaplatenie sumy 4.362,22 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 3Csp/52/2018-95 zo dňa 06.05.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. čo do zamietnutia žaloby v časti o úroky z úveru za čas
od 17.07.2015 do zaplatenia a výroku o trovách konania.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.288,30 eur spolu s úrokom z úveru vo výške 14,95 % ročne od 25.05.2014 do 16.07.2015 vo výške
767,86 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.288,33 eur od 01.04.2018 do
zaplatenia, to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Čo do zvyšku žalobu zamietol.
Vyslovil, že žalobcovi voči žalovanému priznáva trovy konania v rozsahu 34 % s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodný žalobca - Poštová banka a.s. so sídlom Bratislava domáhal

voči žalovanému zaplatenia sumy na istine vo výške 4.362,22 eur, na dlžných úrokov z istiny vo výške
3.085,29 eur, zmluvného úroku vo výške 17,90 % ročne zo sumy 4.362,22 eur od 01.04.2018 do
zaplatenia, zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.362,22 eur od 01.04.2018
do zaplatenia a bankové poplatky vo výške 57,65 eur a žiadal priznať náhradu trov konania. Žaloba
bola odôvodnená tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 29.04.2014
Zmluvu o úvere Dobrápôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 4.500 eur, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky, Obchodné

podmienky pre úver a Sadzobník poplatkov.
3. Prvoinštančný súd uznesením č. k. 3Csp/52/2018-74 zo dňa 05.02.2019 pripustil zmenu strany sporu,
keď namiesto žalobcu Poštová banka, a,s, so sídlom Dvořakovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890
vstúpil do konania ako žalobca BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava,
IČO: 47 967 692.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žije v zlej sociálnej situácii, preto dlh môže zaplatiť v 20 eurových
splátkach mesačne.

5.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovaníacitujúcust.§261ods.6písm.d)a §497Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Z.z; § 3 § 39 , § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,-3, § 54 ods. 1,2, § 517 ods. 1, 2,
Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., § 3, § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 2, § 2
písm. a), b), zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, aplikujúc z. č. 205/2007 Z.z. o ochranespotrebiteľa a poukazujúc na Smernicu Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vyhodnotil zmluvu uzavretú právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
ako zmluvu spotrebiteľskú. Zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 29.04.2014 úverovú zmluvu,

predmetomktorejboloposkytnutiefinančnýchprostriedkovvovýške4.500eur,ktoréžalovanýmalsplatiť
v pravidelných 120 splátkach vo výške 87,00 eur mesačne. Zo strany žalobcu došlo k zosplatneniu
celého dlhu ku dňu 16.07.2015. V prospech žalobcu žalovaný uhradil sumu 802,92 eur, z toho na istinu
137,78 eur, na poplatky 73,92 eur a na zmluvné úroky 591,22 eur.

6. V ďalšom sa súd prvej inštancie sa zaoberal jednotlivými nárokmi tvoriacimi žalovanú sumu. Prvou
žalobcom uplatňovanou sumou je nárok na zaplatenie nezaplatenej istiny vo výške 4.362,22 eur. Je
nepochybné, že žalobca poskytol žalovanému úver v sume 4.500 eur, pričom žalovaný uhradil celkovo
sumu 137,78 eur, pričom súd vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle ust. § 566 ods. 2
Občianskeho zákonníka a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny v sume 4.362,22 eur. Nakoľko
však má súd za to, že žalobca nemá nárok na zaplatenie poplatkov, súd žalovaným uhradenú sumu na

poplatky vo výške 73,92 eur prirátal k úhrade na istinu, a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny
vo výške 4.288,30 eur (4.500 - 137,78 - 73,92 = 4.288,30 eur).

7. K nároku žalobcu na vyčíslený úrok vo výške 3.085,29 eur s tým, že žalobca si zároveň uplatňoval
úrok vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 01.04.2018 do zaplatenia. Súd sa zaoberal

výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý bol v úverovej zmluve dojednaný vo výške 17,9% ročne.
Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (04/2014) činila úrok 10,43 % p.a.
Dohodnutý ročný úrok z úveru medzi stranami sporu v danom prípade značne neprevyšuje mieru úrokov
poskytovaných v tomto období bankami. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o
výške úrokov za primeranú a v súlade s dobrými mravmi.

8.PoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.4Obo/143/1998,dohodnutéúrokyzposkytnutýchprostriedkov
patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky
z omeškania. Ide o logický záver, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k

dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi konania. V danej právnej veci žalobca
pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 05.01.2016, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo
strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti a súd dospel k záveru, že žalobcovi
vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 05.01.2016, potom už nastupuje režim platenia úrokov z

omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014
sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 0.05.2014. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
úrokuzúveruvovýške17,9%ročneododňasplatnostiprvejsplátkyt.j.od25.05.2014dodňavyhlásenia
mimoriadnej splatnosti, t.j. 16.07.2015 a vo zvyšnej časti úrok vo výške 17,9% ročne zo sumy 4.362,22

eur od 01.04.2018 do zaplatenia zamietol.

9. Prvoinštanšný súd nepriznal žalobcovi ani nárok na poplatky za upomienky a za bankové poplatky,
nakoľko ich považoval za neprimerané, keďže mali predstavovať náklady spojené s ich zaslaním.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky

v časti nároku poplatku za upomienky, pretože nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by bolo
možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje za súčasného zhodnotenia
predmetného dojednania ako takého, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň v prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ
spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetný poplatok tak predstavuje iba ďalšiu sankciu

v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa.
Uplatňovanie uvedeného poplatku považoval za priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39
Občianskeho zákonníka.

10. Vzhľadom na to, že žalovaný sa s plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po dni

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal zaplatiť aj úrok z
omeškania v súlade s príslušným ustanovením Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády. V
čase omeškania bola základná úroková sadzba európskej centrálnej banky vo výške 0,05% p.a. a úrok
z omeškania tak predstavuje výšku 5,05 % ročne ako je uvedené vo výroku rozsudku. Tak ako žalobcažiadal priznať úrok z omeškania od 01.04.2018, súd sa musel v tomto prípade držať žalobného návrhu
a priznať mu úrok z omeškania ako požadoval žalobca.
11. Nebolo súdom prvej inštancie vyhovené požiadavke žalovaného na zaplatenie peňažného plnenia

v mesačných splátkach po 20 eur, lebo by bola iba istina splácaná viac ako 17 rokov, preto s poukazom
na § 232 ods. 3 a 4 z. č. 160/2015 Z.z. vo výroku súd uložil žalovanému priznané sumy zaplatiť v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
12. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2 CSP,
podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Z uplatnenej sumy 8.470,62
eur (istina 4.362,22 eur + úrok 3.085,29 eur + úrok 17,90 % vyčíslený ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
767,86 eur + úrok z omeškania vyčíslený ku dňu vyhlásenia rozhodnutia 616,19 eur + poplatky) bolo
žalobcovi priznaných 5.672,35 eur (istina 4.288,30 eur + úrok 767,86 eur + úrok z omeškania vyčíslený
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia 616,19 eur), teda žalobca mal v konaní úspech 67 % a neúspech 33
%, čo predstavuje úspech žalovaného. Žalobcovi po odpočítaní úspechu žalovaného vznikol nárok na

náhradu trov konania v pomere 34 %.

13. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku II. o zamietnutí žaloby v časti o nepriznaní zmluvných
úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a čo do výroku III. o trovách konania v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie dôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), a h)

CSP. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, lebo nie je zrejmé, z akého právneho
predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok
na dohodnuté zmluvné úroky. Ak v odôvodnení rozhodnutia bolo poukazované na Uznesenie NS SR
sp. zn. 4 Obo/143/1998, jeho závery sú nevyhovujúce potrebám súčasného právneho stavu, keďže po
jeho vydaní došlo k vstupu SR do EU, a implementácii smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k

vydaniu nových právnych predpisov. Tiež poukázal na znenie § 16 ods. l z.č. 129/2010 Z.z. z ktorého a
contrario vyvodil, že pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka,
má veriteľ zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do
okamihusplateniaúveru. Kotázkerôznorodostirozhodovacejpraxesúdovčodopriznávaniazmluvných
úrokov po zosplatnení úveru citoval spisové značky rozhodnutí ÚS SR so záverom o nesúlade toho s

princípom právneho štátu. Podľa odvolateľa dohodnuté zmluvné úroky sú akcesorickej povahy, ktorých
plnenia je spojené s istinou úveru a ide o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru. V ďalšom citoval aj § 503
ods.3Obchod.Zákonníka.Zosplatnenieúverujeiba zmenatermínusplatnosti,tedaakdlžníkjepovinný
platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje logike výklad, aby bol oslobodený v
prípade zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na

základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť
platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho
vrátenia poskytnutého úveru. Aj podľa bodu 6.4 Obchodných podmienok ma nárok na dohodnuté úroky
aj po predčasnej splatnosti úveru. S uvedeným žalovaný súhlasil. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu

celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku Žalovaného, v
zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Bolo by absurdným poskytnúť
nepoctivéhodlžníkoviochranuvprípadejehošpekulatívnehokonania pripredčasnomzosplatneníúveru
prejehoneplateniehneďpočerpaníúveru,kedybybolpovinnýplatiťibavýhodnejšieúrokyzomeškania.
Dal do pozornosti tiež § 517 ods. 2 OZ . Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí,

naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby
splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného
priamovzmluve,povinnosťplatiťúrokyzomeškaniavyplývazozákonaakodôsledokomeškaniadlžníka
so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v
omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z

omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže
teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny
vzťah. Zároveň žalobca uviedol, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale
dochádzakzmeneobsahuzáväzku.Vďalšomžalobcanapodporusvojhonázorucitovalčasťrozhodnutí
KS Banská Bystrica a Prešov, ako aj stanovisko JUDr. Ľalika. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v jeho

napadnutej časti zrušila a vrátil vec súdu prevej inštancie na ďalšie konanie, alebo žalobe vyhovel a
zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.
14. K odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 29.05.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.
16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
17. Keďže odvolanie bolo podané iba čo do zamietavého výroku o nepriznaní dohodnutých úrokov
po zosplatnení úveru dňom 16.07.21015 (čo odvolací súd vyvodil z obsahu odvolania) a proti výroku o

trovách konania, rozsudok v prevyšujúcej časti sa stal právoplatným v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.
18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov i to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS/78/05).
19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, čo do
zamietnutia žaloby v časti o priznanie dohodnutých úrokov z úveru vo výške 17,90 % ročne aj po
zosplatnení úveru právnym predchodcom žalobcu ku dňu 16.07.2015, preto sa obmedzuje na

skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutiaalennadoplnenieakodvolacímdôvodom
v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza nasledovné.
20.Žalobcavodvolanínamietalajnesprávneprávneposúdenievecisúdomprvejinštancie.Nesprávnym
právnymposúdenímvecijeomylsúdu,priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne správne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).
21. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne posúdil
úverovú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 29.04.2014, ktorú
vyhodnotil ako spotrebiteľskú, so všetkými dôsledkami s tým spojenými. Odvolací súd rovnako ako súd

prvej inštancie je toho názoru, že po zosplatnení úveru žalobcovi neprináleží zmluvne dohodnutý úrok
vo výške 17,90 %, ktorý žalobca požaduje.
22. V odvolaní odvolateľ poukazuje na názor vyslovený v iných rozhodnutiach, aj v rozhodnutiu
Krajského súdu Prešov, a to sp. zn. 11Co/22/2018, k čomu odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci
nie je viazaný názorom vysloveným v inej právnej veci.

23. Odvolací súd tiež uvádza, že sa stotožňuje s názorom, že otázka platenia úrokov dojednaných ako
cena a odplata za poskytnutie financií v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny,
je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že aplikačná prax sa v tejto
otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných úrokov popri úrokoch
z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie

finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak dohodnuté úroky sú odmenou za
užívanie peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn.
33Odo 657/2005 ).

24. Je tiež nutné zdôrazniť potrebu vykonať v predmetnej veci ex offo súdnu kontrolu neprijateľných

zmluvných podmienok (porov. C-240 až 244/98 Océano Gruppo editoriale). Pre zdôraznenie sa
poznamenáva, že dokonca aj v insolvenčnom konaní sa takáto ex offo kontrola musí umožniť, z
ktoréhodôvodubolapreporovnaniečeskáprávnaúpravatomubrániacavyhlásenázaeuronekonformnú
(C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová c/a FINWAY a.s.). O to viac sa takáto kontrola
musí vykonať v bežnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy.

25.Ajkeďžalobcapoukazujenato,žesúčasťouzmluvnýchpodmienokjeaj povinnosťžalovanéhoplatiť
dohodnuté úroky predstavujúce cenu služby aj po splatnosti istiny príp. jej časti, s uvedeným tvrdením
nie je možné bezvýhradne súhlasiť. Odvolací súd je toho názoru, že uvedená klauzula je neprijateľná.Podľa uvedenej podmienky by mal spotrebiteľ platiť úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver
dojednaný, čo je v rozpore s chápaním výkladu podmienok v neprospech spotrebiteľa.

26. Je nutné konštatovať, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a
že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon pritom
umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať za
to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Pritom zo zákonom stanovených dôvodov (napr. aj pre nesplácanie úveru) má

dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by
dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým
ustanovením nie je ani ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke
rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§ 657,658). V prípade, ak úver nie je splatený po splatnosti,
zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s

kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne
aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (napr. náhrada škody, vydanie bezdôvodného
obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o
nároky z porušenia práva.

27. Keďže v spotrebiteľských vzťahoch evidentne prípadná dohoda o platení dohodnutých úrokov aj po
zosplatnení má za následok nárast dlhu, zákonite je tu povinnosť vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Niet pochybností o tom, že taký
odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách
je v neprospech spotrebiteľa, teda aj žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval

žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom
strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. v znení: „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov
nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú

podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a
súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu
sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie
podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku

poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

28. Preto od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú
službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Práve

úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od
sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale
rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia nároky spojené s omeškaním.

29. Je nepochybné, že nároky na odplatné úroky by žalobcovi patrili v prípade, ak by bol zachovaný

stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

30. Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov
plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je
však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním
veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho

plnenia záväzku svojím jednostranne adresovaným právnym úkonom.

31.Odvolacísúdtiežuvádza,žepredčasnézosplatnenieúverupredstavujejednostranný právnyinštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovejistiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu v splátkach, ale
naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,

ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok
tak predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu
úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav však nastáva pri
predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak

teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom.

32. Súd požiadavku žalobcu na priznanie zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru v žiadnom prípade

nemôže akceptovať, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to
navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by súd takúto požiadavku akceptoval, podporil by nielen
hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať

svoju pohľadávku a odplatné úroky by mu patrili aj za stavu jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav
nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v
slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných
úrokov po zosplatnení.

33. Je preto treba uviesť, že ak by napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava
na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka , resp. podľa §
53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí

absolútne neplatnou.

34. S názorom, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno zamieňať za úroky
z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku, sa odvolací
súd plne stotožňuje.

35. V prejednávanej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 16.07.2015, teda
týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k určeniu lehoty
predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi mohol vzniknúť
nárok na dohodnuté úroky z úveru iba do dňa 16.07.2015 tak, ako to správne vyhodnotil i súd prvej

inštancie.

36. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 476/2012 -14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný
súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané

rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.
za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne
odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel,
resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný
úrokvovýške15,8%ročneod26.08.2009dozaplatenia“patrísťažovateľkeibadosplatnostidlhu,atiež

výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú
argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne
poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj snámietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.
Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“

37. Odvolací súd poukazuje na to, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa
ktorejnesmúobsahovaťneprijateľnúpodmienku,tedatakézmluvnédojednanie,ktoréspôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 OZ ). Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica

Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť
faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Zásadný posun
v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie.

38. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že: pojem
„značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych
predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,

či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie
než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k
nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca
alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať,
že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

39. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-

I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 ). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok
súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

40. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

41. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP , stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemôže mať nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému žiadne trovy odvolacom konaní nevznikli,
ani zo spisu nevyplývajú, preto mu ich odvolací súd nepriznal a vyslovil, že žiadnej zo strán náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva.

43. Odvolací súd ešte dodáva, že v odôvodnení napadnutého rozsudku boli uvádzané údaje
nekorešpondujúce s výrokom I. rozsudku, no keďže tento výrok nebol odvolaním napadnutý, nebolo v
kompetencii odvolacieho súdu sa uvedeným zaoberať.

44. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).