Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/609/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206756
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3811206756.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľov 1/ Q. Y., štátnej občianky
Slovenskej republiky bytom J., P. č. XXX, 2/ X. Y., štátneho občana Slovenskej republiky bytom J., P. č.
XXX, 3/ Q. S., štátnej občianky Slovenskej republiky bytom J., P. č. XXX, zastúpených JUDr. Jaroslavom
Hujíkom, advokátom, Prievidza, ul. Hviezdoslavova č. 3, proti odporcom 1/ AVET-C, spol. s r.o., sídlom
Košťany nad Turcom č. 348, IČO: 31 607 438, zastúpenému JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom,
Martin ul. P. Mudroňa č. 45, a 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, sídlom ,
Bratislava, ul. Štefanovičova č. 4IČO: 00 585 441, o zaplatenie 30 000,- Eur, na odvolanie odporcov
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. februára 2014, č. k. 7C/69/2011- 409,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom dňa 21. februára 2014 č. k. 7C/69/2011- 409 okresný súd uložil odporcom 1/ a 2/ zaplatiť
navrhovateľke 1/ 17.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, navrhovateľovi 2/ 4.500,-
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a navrhovateľke 3/ 4.500,- eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého odporcu. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku vo veci samej. V odôvodnení okresný súd uviedol, že navrhovatelia predmetom konania
urobili nárok o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla usmrtením najbližšieho príbuzného, čím
došlo k hrubému zásahu do ich práva na súkromný a riadny rodinný život. Dňa 23.2.2009 Q. F.
viedol po ceste II. triedy č. 574 smerom z obce Valaská Belá do obce Liešťany nákladné motorové
vozidlo značky Mercedes Benz 818L, EČ: MT-XXXBN, pričom v km 37,4 z dôvodu neprispôsobenia
rýchlosti jazdy vozidla svojím schopnostiam, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a
iným okolnostiam, ktoré mohol predvídať, v nepriehľadnej pravotočivej zákrute dostal s týmto vozidlom
šmyk, prešiel do protismeru vľavo, kde sa čelne zrazil s protiidúcim osobným motorovým vozidlom
Škoda 105L, EČ: PD-XXXAK, ktoré v tom čase viedol X.. Q. Y. (manžel navrhovateľky 1/ a otec
navrhovateľov 2/ a 3/), ktorý zraneniam podľahol, čím s poukazom na rozsudok Okresného súdu
Prievidza zo dňa 15.4.2010 č. k. 1T 66/2010-261 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 7.10.2010 č. k. 2To 72/2010-268 Q. F. porušil ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., a
bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia. V priebehu konania odporcovia uplatnili námietku premlčania
nároku navrhovateľov. Okresný súd námietku neuznal za dôvodnú, navrhovatelia žalobný návrh na
súde podali v rámci plynutia premlčacej doby. Vec právne posudzoval za aplikácie § 11, 13, § 427 až
431 a § 853 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že, ak podľa okolností konkrétneho prípadu,

zodpovedá poškodenému za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla,
potom za použitia analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) zodpovedá tento prevádzkovateľ (aj) za
nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osoby (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Cdo 228/2012). Analogické použitie ustanovenia § 427
a nasl. Občianskeho zákonníka sa však vo vyššie uvedenom zmysle uplatní len pri určení osoby
zodpovednej za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku. Pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv sa
postupuje podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. V čase, a to dňa 23.2.2009 odporca 1/
bol vlastníkom motorového vozidla značky Mercedes Benz 818L, EČ: MT-XXXBN, ktorým bol zásah
spôsobený, fakticky s ním aj disponoval, využíval ho v súvislosti s plnením svojej podnikateľskej činnosti.
S poukazom na uvedené skutočnosti bol jeho prevádzkovateľom. Z výsledkov vykonaného dokazovania,
a to zo záverov vypracovaného znaleckého posudku a tiež z výsluchu svedkov vyplynulo, že medzi
navrhovateľmi a X.. Q. Y. existovali sociálne, morálne, citové vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného
a rodinného života. Navrhovateľka 1/ s JUDr. Q. Y. ako partneri mali usporiadaný vzťah, spoločne
trávili voľné chvíle, žili primeraným spoločenským životom. Tešili sa zo svojich detí, pomáhali im,
plánovali rekonštrukciu svojej domovej nehnuteľnosti. Zo záverov vypracovaného znaleckého posudku
č. 37/2013 i z výpovede svedkov vyplýva, že ich vzťah sa vyznačoval vysokou mierou vzájomnej
naviazanosti a spolupatričnosti. Navrhovateľke 1/ v priebehu trvania manželstva bola kardiológom
diagnostikovaná ischemická choroba srdca, s odporučením vyhýbať sa fyzickej aj psychickej záťaži.
Rozvinula sa u nej úzkostná a depresívna symptomatika, pre ktorú sa začala liečiť na psychiatrickej
ambulancii. Strata manžela navrhovateľku 1/, ktorá v tom čase mala 52 rokov, zasiahla výrazným
spôsobom. Išlo o nečakané tragické úmrtie, na ktoré bezprostredne reagovala emočným šokom, ktorý
je prejavom utrpenia, s následným útlmom. Situácie niekoľkých dní po dopravnej nehode si z pamäti
nevybavuje, resp. len útržkovito. V ďalšom období, ako to vyplýva z vypracovaného znaleckého posudku
u nej pretrvávala rezignácia, pasivita, prehlbovanie depresívneho stavu zo straty manžela a prežívania
prázdnoty pri jeho absencii. V súvislosti so stratou životného partnera a živiteľa rodiny sa u nej prechodne
zhoršili prejavy existujúcej úzkostne depresívnej poruchy. Nedošlo u nej k nahradeniu citovej väzby
v partnerskom vzťahu. Každý človek zvláda smútok, resp. sa ho snaží zvládnuť, zo straty rodinného
príslušníka inak. U navrhovateľky 1/ je stále prítomný, udržiava sa u nej vyššia intenzita emočného
sprievodu smútenia.

Odporca 1/ je pasívne legitimovaným subjektom v konaní, zodpovedným za neoprávnený zásah do
osobnostných práv navrhovateľky 1/. Navrhovateľka 1/ v návrhu tvrdila (č. l. 2), že v príčinnej súvislosti
so smrťou manžela ako reakcie na závažný stres u nej došlo k vzniku ďalšieho ochorenia, a to
stredne ťažkej až ťažkej depresie, ktorou aktuálne naďalej trpí. Tieto tvrdenia neboli preukázané, zo
záverov vypracovaného posudku vyplýva, že došlo len k prechodnému zhoršeniu už existujúcej úzkostne
depresívnej poruchy. Uvedené dve skutočnosti súd zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v rozsahu 5 %, a priznal navrhovateľke 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 17.000,- eur.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, a to vypracovaného znaleckého posudku, z výsluchu svedkov,
najmä sestier navrhovateľky 1/ mal súd preukázané, že počas života JUDr. Q. Y. mal s ním navrhovateľ
2/ vytvorený dobrý vzťah, ktorý sa vyvíjal od detstva. Úroveň a kvalita tohto vzťahu svedčila o
blízkom, úprimnom, plnohodnotnom vzťahu rodiča a dospelého dieťaťa. Následkom náhlej straty otca
bezprostredne po nehode prežíval výrazný citový otras. Vzťah navrhovateľky 3/ s X.. Q. Y. sa prirodzene
vytváral a realizoval od narodenia, vykazoval známky blízkeho, dôverného vzťahu s prirodzenou citovou,
emočnou a osobnostnou blízkosťou otca a dcéry k sebe navzájom. Po tragickej smrti otca prežívala
veľký smútok so silnými emóciami.

Odporca 1/ je pasívne legitimovaným subjektom v konaní, zodpovedným za neoprávnený zásah
do osobnostných práv navrhovateľov 2/ a 3/. Tento zásah bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu
navrhovateľov 2/ a 3/, ktorá spočívala v porušení ich práva na ochranu súkromia, rodinného života.
Medzi uvedeným neoprávneným zásahom a dotknutím osobnostnej sféry navrhovateľov 2/ a 3/ je i
bezprostredný vzťah príčiny a následku.

Zo strany vodiča, ktorý v predmetný deň plnil pracovné úlohy na základe pokynu odporcu 1 /ako
právnickej osoby, išlo o zavinené protiprávne konanie, nedbanlivostného charakteru. Jednoznačne
nebolo jeho úmyslom spôsobiť vzniknutý následok, a to úmrtie JUDr. Q. Y.. Ako vodič sa nesprával

agresívne. Uvedenú skutočnosť súd zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu
10%, a priznal navrhovateľom 2/ a 3/ sumu po 4.500,- eur.

Dňa 18.10.2007 medzi odporcami 1/ a 2/ bola uzavretá poistná zmluva číslo 6541140011, predmetom
ktorej bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla Mercedes
Benz 818L, EČ: MT-XXXBN. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodovej udalosti,
pri ktorej táto škoda vznikla, a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania zodpovednosti, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zák. č.
381/2001 Z. z., t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu okrem iného škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení. Smernice č. 72/166/EHS, č. 90/232/EHS, č. 2000/26/ES vyžadujú, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola pokrytá poistením v celom rozsahu. Nič
v znení uvedených smerníc, ani v judikatúre Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné
z poistného krytia vylúčiť peňažnú náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po
obeti dopravnej nehody, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi
upravujúcimi občianskoprávnu zodpovednosť za zásah do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako
aj psychickú traumu. Súdny dvor rozhodol, že znenie Smernice č. 72/166/EHS a č. 90/232/EHS zahŕňa
akýkoľvek typ škody, resp. ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto
nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma, akou je i vnútorná bolesť, utrpenie nespadá do
rozsahu pôsobnosti smerníc (rozsudok Súdneho dvora vo veci E-8/07 Nguyen). Obmedzenie poistného
krytia je možné iba vo výnimočných prípadoch. Tunajší súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-22/12 (Haasová) bod 49, podľa ktorého keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1
druhej smernice v podstate používajú pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“ treba v
súvislosti s účelom smernice, ktorým je posilnenie ochrany obetí, uplatniť extenzívny výklad uvedených
pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 rozsudku. Podľa rozsudku C-22/12 (bod 54) na základe žiadneho
ustanovenia v prvej, druhej ani tretej Smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal
znížiť ochranu zaručenú týmito Smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.
Ustanovenie § 11, § 13 Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľom, ako rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody, požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Náhrada tejto ujmy pritom
musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla, byť z neho likvidovaná. Právna úprava, ktorá by
tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených Smerníc Európskej únie (viď aj rozhodnutie
Krajského súdu Prešov č. 6Co 127/2010 zo dňa 28.10.2013, č. 11Co 12/2009 z 3.3.2010).
V prejednávanej veci teda podľa názoru súdu, požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti odporcu 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla podľa zák. č. 381/2001 Z. z., § 4 ods.
2 a v súlade s poistnou zmluvou, ktorú uzavrel ako poistený s odporcom v 2 rade, ako poisťovateľom.
Odporca 2/ je preto tiež pasívne legitimovaným subjektom v konaní. Navrhovatelia majú právo na
náhradu nemajetkovej ujmy proti odporcovi 1/ aj 2/, hoci plnenie môžu dostať len raz. Preto súd
určil, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu. Vec v časti
právne posúdil podľa § 1, § 4 ods. 1 a 2 , § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z..

Proti tomuto rozsudku podali odporcovia 1/ a 2 / včas odvolanie.

Odporca 1/ navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, návrh navrhovateľov voči nemu zamietne
v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V prípade, ak by sa nestotožnil s
týmto záverom, navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že návrh navrhovateľov 2/ a 3/ voči
nemu a odporcovi 2/ zamietne ako nedôvodný a aby“ návrh navrhovateľky 1/ výrazne znížil.“ Uviedol,
že považuje rozhodnutie súdu ohľadom zaviazania zaplatiť nemajetkovú ujmu aj odporcu v rade 1/, za
nedôvodné, ktoré sa prieči samotnému cieľu zákona č. 381/2001 Z. z. a jednotlivých smerníc Európskej
únie, ktoré v samotnom rozsudku prvostupňový súd aj cituje. Z tohto dôvodu sa domnievame, že
odporca v rade 1/ nie je pasívne legitimovaný, nakoľko z jednotlivých vyššie citovaných ustanovení
vyplýva povinnosť poisťovateľa nahradiť poistné plnenie priamo poškodenému. Súd stavia odporcu
v rade 1/ do pozície poškodenej strany, ktorému zároveň priznáva nárok domáhať sa zaplatenia
ujmy priamo od poisťovne. Toto rozporné tvrdenie a konštatovanie súdu poškodzuje pozície odporcu
v rade 1/ ako subjektu, ktorý sa uzavretím poistnej zmluvy vyvinil zo zodpovednosti za uhradenie
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Ak si teda odporca v rade 1/ riadne splnil svoju
povinnosť uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, z nej
vzniká povinnosť poisťovateľa uhrádzať prípadný vznik škody, potom nedostatok pasívnej legitimácie
odporcu v rade 1/ je dôvodný a daný samotným účelom zákona č. 381/2001 Z. z., mal byť návrh

navrhovateľov voči nemu zamietnutý. Snaha navrhovateľov presvedčiť súd o tom, že zdravotný stav
navrhovateľa v rade 1/ bol spôsobený tragickou udalosťou bol jednoznačne vyvrátený znaleckým
dokazovaním. Závažné zdravotné problémy navrhovateľky 1/, začali dávno pred touto udalosťou
približne v roku 2003. Podľa záverov znaleckého dokazovania ochorenie navrhovateľa 1/ vzniklo
najneskôr v roku 2003 a na jeho vzniku sa podieľali okrem vrodených faktorov najmä niektoré novo
objavené zdravotné (telesné) obtiaže. V roku 2009 došlo pri tomto ochorení k jeho zhoršeniu po
tragickom úmrtí manžela. Najneskôr od roku 2010 podľa psychiatrických záznamov je ochorenie zas
relatívne kompenzované. Tento záver znaleckého dokazovania preukazuje, že medzi tragickým úmrtím
manžela navrhovateľky 1/ a jej zdravotným stavom nie je žiadna príčinná súvislosť. Starostlivosť
samotnej navrhovateľky 1/ nesvedčí o jej záujme adekvátnym spôsobom liečiť svoj zdravotný stav,
o čom svedčí konštatovanie znalca, že ambulantné kontroly aj po tragickej udalosti boli vyslovene
sporadické. Zastáva názor, že nárok navrhovateľov v rade 2/ a 3/ je nedôvodný, nakoľko nebol u nich
preukázaný akýkoľvek dôvod na vznik nemajetkovej ujmy. Obaja sú dospelí, majú vlastný život a
vlastné rodiny. Výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy navrhovateľky 1/ je výrazne nadhodnotená.
Návrh navrhovateľov pôsobí ako účelový, zavádzajúci a výrazne skresľujúci objektívny stav.

Odporca 2/ vo svojom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, návrh
navrhovateľa ( zrejme všetkých navrhovateľov) voči nemu zamietne v celom rozsahu. Odporca 2/ vo
svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Podľa jeho názoru, rozhodnutie okresného
súdu je nesprávne z nasledovných dôvodov: uplatňované nároky navrhovateľov nie sú nárokmi na
náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka; zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom ochrany osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv
navrhovateľov, nie je vecne pasívne legitimovaný; keďže uplatnený nárok navrhovateľov nie je nárokom
na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15 zák. č. 381/2001 Z. z.
ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi; rozhodnutie posudzuje nárok navrhovateľov
rozdielne ako iné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, čím nenapĺňa princíp právnej istoty
Nesúhlasil s právnym posúdením veci okresným súdom, pretože je nesprávne a v rozpore s aktuálnou
právnou úpravou zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku, ako aj v rozpore s právnou úpravou
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
v zákone č. 381/2001 Z. z. Z právnej teórie ako aj konštantnej judikatúry všeobecných súdov vrátane
Najvyššieho súdu SR je zjavné, že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka a náhrada škody sú rozličné právne pojmy. Právo na ochranu osobnosti je vymedzené v
1. časti, nakoľko je úzko späté s nositeľom tohto práva - fyzickou osobnou, na druhej strane právo
na náhradu škody je upravené v samostatnej 6. časti kódexu. Na rozdiel od toho, právo na náhradu
škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, inštitút práva na náhradu škody plní reparačnú a
preventívnu funkciu. Odlišnosť uvedených dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie ustanovenia
§ 16 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že ak niekto neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona
o zodpovednosti za škodu. Pokiaľ sa pripustilo, že funkcia peňažného zadosťučinenia je v podstate
rovnaká ako funkcia náhrady škody, stratilo by ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka svoj
zmysel. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá naplnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j., že morálne zadosťučinenie sa javí
v konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Naproti tomu predpokladom priznania náhrady
škody je preukázanie naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu: protiprávneho
konania, vzniku škody, príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou
a zavinenie. Výška škody resp. rozsah náhrady škody je kvantifikovaný v ust. § 442 nasl. OZ a
v nadväzujúcich právnych predpisoch. V Slovenskej republike sa škoda na zdraví alebo usmrtení
odškodňuje nárokmi výslovne uvedenými v § 444 až 449 OZ, pričom iné nároky už nie sú nárokmi z
titulu náhrady škody na zdraví. Pokiaľ by zákonodarca chcel ďalšie nároky nemajetkovej ujmy zahrnúť
pod škodu na zdraví, urobil by tak výslovne ako v prípade bolestného a SSU v § 444 Občianskeho
zákonníka. Nielen z názvu zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale aj z jeho celého obsahu vyplýva, že predmetné
povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Odporca 2/ je poisťovateľom
z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená a všetky riadne uplatnené a preukázané nároky na
náhradu škody vysporiadal podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., nielen navrhovateľom, ale aj iným
poškodeným v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.
z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej
poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne vynaložených nákladov spojených
s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písm. a),b) a d), ušlého zisku. V ust. § 2
písm. g) zák. č. 381/2001 Z. z. sa uvádza, že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody. Ďalej v ust. § § 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z.
sa poistnou udalosťou rozumie vznik poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu, nie
nemajetkovú ujmu. Okresný súd preto nesprávne vyložil rozsah povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zákone č. 381/2001 Z.z., keď
konštatoval, že do pojmu náhrady škody na zdraví možno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy
podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Právny názor prezentovaný v tomto súdnom konaní je v zhode
správnym názorom, ktorý vyslovil v obdobnej veci NS SR vo svojom uznesení 4Cdo 168/2009 zo dňa
20.04.2011. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je
odporca 2/ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Otázkou pasívnej legitimácie komerčnej poisťovne
sa v obdobnom prípade zaoberal aj Najvyšší súd SR, na ktorého uznesenie č. k. 4Cdo/168/2009 už
poukázal. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, je v
zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý
neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. Princíp právnej istoty ako základ právneho štátu,
ktorým je Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, je spojená s predvídateľnosťou práva.
To znamená, že v súlade so zásadou právnej istoty by mal sudca aplikáciou rovnakého zákona v
obdobných prípadoch dospieť k rovnakému záveru

K odvolaniam odporcov 1/ a 2/ sa písomne vyjadrili navrhovatelia 1/ až 3/. Navrhli rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať i m náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že ho považujú
za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Princíp právnej istoty je nepochybne kľúčovým princípom
v každom právnom štáte. Poukazujú na skutočnosť, že právo a najmä právna prax musia a majú
reflektovať spoločenské pomery. Prehodnotenie právnej a súdnej praxe nie je v právnom štáte ojedinelé,
najmä pokiaľ existujú závažné argumenty, na základe ktorých k týmto zmenám dochádza. Záväzný
výklad Súdneho dvora k spornej otázke výkladu určitého právneho pojmu je takouto skutočnosťou.
Súdny dvor nevykladá ustanovenia vnútroštátneho práva, vykladá len ustanovenia úniového práva,
ktoré platia vo všetkých členských štátoch. Mienka v celej EÚ je nastavená na ochranu obetí dopravných
nehôd. V rozsudku Haasová Súdny dvor konštatoval, že povinné zákonné poistenie má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Súdny dvor v odôvodnení rozsudku skonštatoval,
že § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti sa uplatňuje nezávisle
od týchto ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu. Pre súdny dvor je relevantné samotné
uznanie nárokov vyplývajúcich z nemajetkovej ujmy hmotným právom členského štátu, bez ohľadu
na jeho systematické zaradenie v Občianskom zákonníku. Hoci Občiansky zákonník oddeľuje pojmy
škoda a nemajetková ujma, tento právny formalizmus by nemal viesť k poškodzovaniu obetí dopravných
nehôd. Podľa judikatúry Súdneho dvora členské štáty musia vykonávať svoje právomoci spôsobom,
ktorý dodržiava právo Únie a zachováva potrebný účinok. Je možné, že by bolo vhodné výslovne v
zákone stanoviť povinnosť poisťovateľov hradiť aj nemajetkovú ujmu, súčasne platný legislatívny stav
tomuto záveru nebráni, a preto rozhodnutie okresného súdu nie je contra legem. Odporca v 1. rade
je primárnym nositeľom zodpovednosti za vznik nároku, ktorý je žalobou uplatnený. Popri odporcovi
v 1. rade je na základe poistnej zmluvy nositeľom povinnosti uhradiť nemajetkovú ujmu odporca
v 2. rade. Spôsobenie úmrtia člena rodiny je vždy neoprávneným zásahom do súkromia všetkých
členov rodiny. Rodinné vzťahy sa predsa neprerušia, nezaniknú tým, že deti dospejú, prípadne uzavrú
manželstvo alebo majú svoje vlastné deti. Znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že by boli
mali s usmrteným členom rodiny zlé vzťahy. Uplatnenie nárokov, pokiaľ ide o ich výšku, nie je vôbec
prehnané, neprimerané. Usmrtenie manžela navrhovateľku 1/ zasiahlo v zlom zdravotnom stave, v
stave podstatne znížených možností vyrovnať sa s týmto následkom, ako je to u zdravých ľudí.

K odvolaniu odporcu 1/ sa vyjadril odporca 2/. Uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom odporcu 1/, ktorý
konštatoval, že závery súdu sú správne a zakladajú právo poškodených domáhať sa zaplatenia ujmy
priamo od poisťovne. S poukazom na vetu v rozsudku ESD C-22/12 doplnil, že slovenské občianske

právo nesubsumuje nemajetkovú ujmu pod rozsah poistného krytia zodpovednosti za škodu. V ostatnej
časti odvolania odporcu 1/, ktorá sa týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy, sa s argumentáciou odporcu
1/ stotožňuje v plnom rozsahu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto
dôvodov:

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru, okresný súd sa už v odôvodnení
rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaných odvolaní, ktoré
dôvody odvolatelia prezentovali už počas konania pred okresným súdom. Na potvrdenie správnosti
záverov okresného súdu v napadnutom rozsudku odvolací súd dodáva:

Pokiaľ ide o odvolanie odporcu 1/, jeho názor, že vo veci nie je pasívne vecne legitimovaný z dôvodu,
že zo zákona č. 381/2011 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom
zmluvnom poistení“) vyplýva povinnosť poisťovateľa nahradiť poistné plnenie priamo poškodenému a
že sa uzavretím poistnej zmluvy „vyvinil“ zo zodpovednosti za uhradenie škody, je nesprávny.

To, že citovaný zákon v § 15 ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo
proti poisťovateľovi škodcu, nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi, resp.
v danej veci pôvodcovi zásahu. Naopak, z účelu tohto ustanovenia vyplýva, že poškodený má právo
uplatniť si nárok na náhradu škody vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, primárne voči
pôvodcovi zásahu. Len výslovná úprava, ako bola vykonaná v citovanom ustanovení, mu priznáva
uplatniť toto právo aj voči poisťovateľovi škodcu (nie však výlučne voči nemu). Účelom poistenia
zodpovednosti za škodu nie je vyvinenie sa zo zodpovednosti za uhradenie škody voči poškodenému,
ako tvrdí odporca 1/. Účel poistenia spočíva v zabezpečení fyzickej alebo právnickej osoby pre
prípad náhodných udalostí (v danom prípade vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku) tým, že je jej poskytované právo na výplatu peňažných prostriedkov na úhradu
potrieb, ktoré v dôsledku takých udalostí vznikajú. Odporca 1/ je primárnym nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednosti za škodu, t.j. nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy.
Odporca 2/ sa stal nositeľom povinnosti na zaplatenie náhrady na základe skutočnosti, že s ním odporca
1/ uzavrel poistnú zmluvu. Inak povedané, ak by odporcovi 1/ nevznikla povinnosť plniť na základe
zodpovednosti za škodu, nevznikla by povinnosť poskytnúť plnenie za neho ani odporcovi 2/. To, či škodu
v konečnom dôsledku fakticky uhradí (zaplatí) v stanovenej výške odporca 1/ alebo odporca 2/, nemá
pre navrhovateľov v danej veci právny význam. Preto je správny záver okresného súdu o pasívnej vecnej
legitimácii odporcu 1/. Odporca 1/ objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky podľa § 427 Občianskeho zákonníka a tým aj
za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov na chránených
osobnostných právach.

Pokiaľ ide o odvolanie odporcu 2/ z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, nepovažuje
odvolací súd uvedenú námietku za dôvodnú. Poukazuje pritom na správne posúdenie uvedenej otázky
v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie odporcu 2/ ako
poisťovateľa odporcu 1/ je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým
v zákone o povinnom zmluvnom poistení, najmä v ustanovení § 4 ods. 2 zákona, ktorý upravuje vecný
rozsah poistného krytia.

V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať
pojem škoda eurokonformne. Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci
Haasová a odkaz na prijatých päť európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr, v roku 2009 konsolidovaných smernicou
2009/103. Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2/ výhrady z dôvodu, že
smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým a právnickým osobám vyžadujú
transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza,
že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pre
národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej

právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť
interpretovaná a požitá v súlade s právom ES (tzv nepriamy účinok práva ES; pozri prípad Von Colson
a Kamann -rozsudok ESD z 10.04.1984 vo veci 14/82, prípad Marleasing- rozsudok ESD z 13.11.1990
vo veci C- 106/89). Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone
svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú
náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať
smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 9. júna 2011 vo veci C- 409/2009).

Z bodu 55 spomínaného rozsudku ESD vo veci Haasová (okrem v rozsudku okresného súdu citovaných
bodov 46 a 47) taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom bode totiž ESD nehovorí o
samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu
nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu.
Nasledujúce body rozsudku ESD vo veci Haasová vyvracajú argumenty odporcu 2/ a tak odpovedajú na
jeho námietky v odvolaní pod spoločným označením „pojmová a obsahová odlišnosť práva na náhradu
nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody“ (napr. o systematike úpravy v Občianskom zákonníku
a pod.). K takémuto poňatiu škody sa mimo iného hlásia aj princípy európskeho deliktuálneho práva,
ktoré definujú škodu ako majetkovú, alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov. (Ústavný
súd Českej republiky 642/06).

Odporca 2/ v odvolaní opakovane zvýrazňuje poslednú vetu za čiarkou vo výroku rozsudku ESD vo
veci Haasová, ktorá stanovuje podmienku, za ktorej je náhrada nemajetkovej ujmy predmetom krytia
z povinného poistenia „ ... ak vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej upravuje jej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu .“ To, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského
Občianskeho zákonníka, podľa ktorých okresný súd správne vec posúdil, sú týmto požadovaným
„vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode
56 rozsudku ESD vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu
59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu
povahu.

Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom
poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto
odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným
subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla
povinnosť uhradiť škodu navrhovateľom 1/-3/.

K spoločnej odvolacej námietke odporcov 1/ a 2/ o nepôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľov 2/ a 3/ a o neprimeranosti výšky relutárnej náhrady resp. finančného zadosťučinenia u
navrhovateľky 1/, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu o danej otázke,
ktoré považuje za správne a náležité.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka poskytuje dostatočnú oporu pre priznávanie náhrady
nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením blízkej osoby. V prípade
navrhovateľov došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou ich otca a manžela, čím
bola narušená celistvosť rodiny a teda bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Následky
sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné.

Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti" takéhoto zásahu. Strata jedného z členov
rodiny ako spoločenstva je úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Zavinená
smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby
predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej
osoby.

Tieto závery sú všeobecne známe, prirodzené a očakávané. Existencia uvedených všeobecných
konštatovaní v danej veci bola po vykonanom rozsiahlom dokazovaní svedeckými výpoveďami

a odbornom znaleckom posúdení psychického stavu navrhovateľov a ich emočného prežívania
spôsobenej ujmy nepochybne zistená. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že u navrhovateľky
1/ v dôsledku usmrtenia manžela došlo k zrejmému zhoršeniu jej psychického stavu, k zhoršeniu
prejavov už existujúcej úzkostne depresívnej poruchy, podľa záveru znalca z odvetvia psychiatria
existuje predpoklad, že, ak by nedošlo k náhlemu úmrtiu jej manžela, toto ochorenie by pretrvávalo len
s minimálnou mierou príznakov. Preto je bez podkladov námietka odporcu 1/ v odvolaní, ku ktorej sa
pripojil aj odporca 2/, že znalecké dokazovanie vylúčilo súvis medzi tragickou udalosťou a zdravotným
stavom navrhovateľky. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, finančného zadosťučinenia
navrhovateľke 1/ je dôvodné. Obdobne u navrhovateľov 2/ a 3/ sa podľa záverov znaleckého posudku
rozvinula psychická kríza, smútková reakcia. Tieto zistenia nevyplynuli len zo znaleckého dokazovania,
ale aj z výpovedí svedkov. Preto poukaz odporcov 1/ a 2/ na niektoré časti znaleckého posudku s
výsledným bagatelizovaním ujmy navrhovateľov je nedôvodné. V danej veci nejde o bodové hodnotenie
straty spoločenskej uplatniteľnosti, ale o zmiernenie následkov neodčiniteľnej ujmy, usmrtenia blízkeho
človeka, člena rodiny, preto nie je dôvodný poukaz odvolateľov na dodržiavanie liečebného režimu
navrhovateľkou 1/. Žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu ani
na to, aby nahradila život človeka. Peniaze v tomto prípade majú umožniť tzv. „citové obveselenie.“

Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej
formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto
náhrady podľa § 136 O.s.p. - podľa svojej úvahy.

Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobným prípadoch v
okolitých štátoch.

Výslovná úprava náhrady nemajetkovej ujmy nie je daná v štátoch, ktoré možno zaradiť do tzv. nemeckej
právnej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko); ktorý mal v minulosti veľký vplyv aj na predmetnú
právnu úpravu v strednej Európe. V Nemecku a v Rakúsku vyvodila súdna prax nároky pozostalých na
náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti škody. V Rakúsku priznávajú
súdy náhradu nemajetkovej ujmy za týchto podmienok:

- musí byť preukázaný evidentný negatívny vplyv správy o úmrtí blízkej osoby na zdravotný stav
oprávneného, prípadne ak uvedená udalosť závažným spôsobom zasiahla do života rodiny alebo ak
reakcia na smrť blízkej osoby vyvolala v individuálnom prípade trvalú posttraumatickú poruchu osobnosti
(Nemecko);
- osoba zodpovedná za škodu privodila smrť poškodeného v dôsledku svojej hrubej nedbalosti alebo
úmyselne;
- jednou z príčin smrti poškodenej osoby nebolo porušenie pravidiel cestnej premávky;
- výška nemajetkovej ujmy je limitovaná okruhom osôb, existenciou rodinných a spoločenských väzieb
medzi usmrtenými a pozostalými a postavením usmrteného v spoločnosti.

Podľa judikovania rakúskeho najvyššieho súdu boli napríklad priznané náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 13.000 eur 40ročnému synovi, ktorý nežil v spoločnej domácnosti so svojou usmrtenou matkou
(sp. zn. 2Ob 141/04). Bola tiež priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur pozostalému
manželovi, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté deti (sp. zn. 2Ob 186/03).

V Maďarsku sa pri náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých aplikujú predpisy o zodpovednosti za škodu,
bol priznaný nárok v prípade usmrtenia jedného z manželov na úrovni okolo 20.000 eur.

V Čechách zaviedol predtým platný Občiansky zákonník paušálne sumy odškodnenia v ust. § 444
ods. 3, v prípade občianskoprávnej zodpovednosti, tieto paušálne sumy sa pohybovali medzi 7.500 až
10.000 eur, ale nový Občiansky zákonník účinný od 01.01.2014 prenecháva určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy na úvahu sudcu. V § 2959 ČOZ pri usmrtení alebo zvlášť závažnom ublížení na
zdraví je povinný škodca poskytnúť peňažnú náhradu manželovi, rodičovi, dieťaťu alebo inej blízkej
osobe za duševné útrapy týchto osôb plne vyvažujúcich ich utrpenie. Pokiaľ nemožno výšku náhrady
takto určiť, určí sa podľa zásad slušnosti.

Vzhľadom na uvedenú európsku súdnu prax vychádzajúc zo zásady slušnosti sa javí okresným súdom
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 17.000,- Eur navrhovateľke 1/ a vo výške po 4.500,- Eur
navrhovateľom 2/ a 3/ ako primeraná. Náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život,
ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných
niekoľko faktorov, a to či bol škodca pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne
alebo z nedbanlivosti tak, ako aj to, ako bol žalobca uspokojený v trestnom konaní.

Okresný súd posúdil, uvážil výšku náhrady v rámci všeobecných kritérií stanovených právnou normou
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Svoje úvahy o výške nemajetkovej ujmy starostlivo zdôvodnil.
Zohľadnil, že nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľky 1/ v návrhu o vzniku ďalšieho ochorenia a to
stredne ťažkej až ťažkej depresie, znížením požadovanej výšky náhrady o 5%. V prípade navrhovateľov
2/ a 3/ zvažoval nedbanlivostný charakter a ostatné okolnosti skutku, ktorým bola spôsobená ujma,
čomu priznal 10%- né zníženie oproti požadovanej výške náhrady. Odvolací súd v úvahe okresného
súdu nezistil žiadne pochybenie a stotožnil sa s výškou priznanej finančnej náhrady navrhovateľom.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S
poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní,
potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval vychádzajúc z § 224 ods. 4 O. s. p., podľa
ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .