Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/301/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112216360
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112216360.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa L. Q., štátneho občana SR, nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. nad Z., W. XX/XXX, zastúpeného B. G., advokátom so sídlom Z. nad Z., I. XXXX/
XX proti odporcovi: M. L., v mene ktorej koná Q. B. M. L., so sídlom Z., O. 2, o zaplatenie 2.166,79 eur
istiny a prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 01. marca 2016 č.
k. 22C/449/2012-59, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia v sume 99,87 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho
zástupcu navrhovateľa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť, aby zaplatil navrhovateľovi 2.166,79
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň náhradu trov konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia v sume 342,74 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov,
na základe ktorých konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody v
súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané vyšetrovateľom dňa

01.03.2006, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, hoci k jeho oslobodeniu spod obžaloby došlo
rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.10.2009, teda za účinnosti Zák. č. 514/2003 Z. z.. Konal
s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky podľa aktuálneho
znenia procesnoprávnej normy § 4 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, účinného od 01.01.2013. V prejednávanej veci prokurátor zamietol
sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a v trestnej veci obžalobu

príslušnému súdu podal. Podľa § 180 ods. 1 Zák. č. 141/1960 Zb. Trestného poriadku účinného do
31.12.2005 rovnako ako podľa § 231 písm. a/ Zák. č. 301/2005 Z. z. účinného od 01.01.2006 len
prokurátor je oprávnený podať obžalobu. Až po podaní obžaloby povinnosti rozhodovať samostatne
všetky otázky súvisiace s ďalším konaní prechádza na štát. Pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri jej výkone, tak pre vznik zodpovednosti podľa Zák. č.
58/1969 Zb. ako aj pre vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2013 Z. z. sa predpokladá za a/
nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Konštatoval, že
predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného, ako i následkom
a rozhodnutím, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nie je medzi ujmou a skutočnosťou, ktorá bola
dôvodom zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocimá povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná
ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť. Vyslovil
názor, že základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

je okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Aj v tomto prípade
treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Poukázal na to, že v danej veci
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, Úrad justičnej a kriminálnej polície,
odbor všeobecnej kriminality ČVS:ORP-331/1-OVK-TN-04 zo dňa 01.04.2003 bolo vznesené obvinenie

proti navrhovateľovi z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 222 ods. 1
Tr. zák. a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák.. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ
sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v Bánovciach nad Bebravou č.k. PV
569/2003-28 zo dňa 31.03.2008 zamietnutá ako nedôvodná. Prokurátorka podala dňa 02.07.2004 na
navrhovateľa obžalobu pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 222
ods. 1 Tr. zák., trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák.. Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k.

BN-1T/61/2004-185 zo dňa 27.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.12.2009 navrhovateľa spod
obžaloby pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví oslobodil. Konštatoval, že zák. č. 58/1969 Zb.
výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, ale
v zmysle právnych záverov súdnej judikatúry oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní má rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V súlade s

ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená
už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym
orgánom v zmysle Zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov sa ustálilo na názore, že ten,

proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby má zásadne
právo na náhradu škody spôsobené uznesením o vznesení obvinenia. Judikatúra tak jednoznačne
dospela k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež oslobodenie spod obžaloby. Na to nadviazal záver
Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto

bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 Zák.
č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobené uznesením o vznesení obvinenia. Takéto
právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade
so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania

alebo oslobodenie spod obžaloby. Nemení na tom nič ani tá skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípade neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania,
ale na samotný výsledok trestného stíhania. Napokon uzavrel, že v danom prípade navrhovateľovi
vznikla skutočná škoda tým, že zaplatil svojmu právnemu zástupcovi, ktorý ho zastupoval počas celého

trestného konania trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 2.166,79 eur. Navrhovateľ využil svoje
ústavné právo, garantované v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá
právnické vzdelanie. Považoval za nespochybniteľnú nevyhnutnosť takéhoto postupu v súvislosti s tak
závažnou a pre laika zložitou skutočnosťou, ako je vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania a
rovnako aj za irelevantné, či ide o prípady nutne obhajoby, alebo zvoleného advokáta.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie Generálna prokuratúra SR, ktorá koná za odporcu.
V odvolaní navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že návrh na začatie konania bude zamietnutý.
Súdu prvého stupňa vyčítal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. V odvolaní poukazoval na dôvody rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. BN-1T/61/2004

zo dňa 27.10.2009, ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, že nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Poukázal na to, že je zrejmé z odôvodnenia tohto rozsudku, že
v rámci vedeného trestného konania na hlavnom pojednávaní úplne zmenili výpovede svedkovia V. W.
a B. W., ktorí v prípravnom konaní navrhovateľa usvedčovali zo spáchania stíhaného skutku, zároveň
poškodený zotrval a na hlavnom pojednávaní na svojej výpovedi a navrhovateľa opätovne usvedčoval.

Súd však jeho výpoveď označil za nevieryhodnú s poukazom na nové výpovede vyššie uvedených
svedkov, a preto oslobodil navrhovateľa spod obžaloby. Dal do pozornosti, že trestné konanie sa skladá
v podstate z dvoch nezávislých častí, teda prípravného konania, na ktorý má gesciu dozorový prokurátor
a je výsostne v jeho kompetencii, či trestnú vec posunie na súd podaním obžaloby, alebo trestnúvec právoplatne meritórne rozhodne v prípravnom konaní. Ak však vykonané dôkazy v prípravnom
konaní nasvedčujú vine obvineného a nie je možné prijať jednoznačný záver, že skutok sa nestal,
alebo ho nespáchal obvinený, je potom prokurátor v zmysle trestného procesného predpisu povinný

podať na obvineného obžalobu, čím sa trestné konanie dostáva do svojej druhej časti, teda ku konaniu
pred súdom. Tak tomu bolo aj v danej veci. Prokurátor však nezodpovedá za výsledky trestného
konania pred súdom, v rámci ktorého súdu samostatne vykonáva vlastné dokazovanie na hlavnom
pojednávaní. Ak teda v konaní pred súdom nastane nová okolnosť, ktorú nebolo možné v prípravnom
konaní predvídať, má aj súd takú možnosť, aby obžalovaného spod obžaloby oslobodil, ak vznikli

úplne nové pochybnosti o vine obžalovaného, ktoré nemohli byť v prípravnom konaní prokurátorovi
známe, ako tomu bolo aj v danej veci. Nemožno preto prisvedčiť názoru prvostupňového súdu, že keď
navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený, patrí mu automaticky právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím príslušného štátneho orgánu. Za nezákonné rozhodnutie možno označiť
iba také rozhodnutie, ktoré nemá oporu v príslušnom právnom predpise, alebo nemá požadované
zákonné náležitosti, či vykazuje prvky arbitrárnosti. Súd je však povinný skúmať aj predpoklady

vydania rozhodnutia a nie sa obmedzovať iba na konštatovanie tzv. automatického nároku na náhradu
škody. Uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo v danom prípade prokurátorovi potvrdené tým,
že sťažnosť voči nemu zamietol ako nedôvodnú bolo jediným rozhodnutím dozorového prokurátora,
ktoré by bolo možné považovať v prípravnom konaní za nezákonné. Avšak vydanie uznesenia o
vznesení obvinenia nemožno považovať bez ďalšieho za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho

vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Vyčítal preto súdu prvého stupňa argumentáciu o tom, že platí akási zvláštna
zásada automatickej náhrady v prípade, ak je navrhovateľ oslobodený spod obžaloby v súvisiacej
trestnej veci. Súd sa nemôže zbavovať svojej zodpovednosti a opomínať riadne vyhodnocovať v rámci
svojich kompetencií všetky relevantné skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, teda aj riadne

vyhodnotiť podstatnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, t. j. či súvisiace rozhodnutie štátneho
orgánu bolo v čase vydania skutočne nezákonné. Napokon ani súd v trestnom konaní nekonštatoval
akýkoľvek nezákonný aspekt prípravného konania, a to tak vo vzťahu k vznesenému obvineniu ako aj vo
vzťahu k žalobe, vtedy však nemožno považovať za meritórne rozhodnutie vo veci samej. Súd v trestnej
veci nekonštatoval žiadne porušenie zákona zo strany orgánov činných v trestnom konaní, čo umožňuje

fakt, že obžaloba bola prijatá a nebola procesným rozhodnutím vrátená naspäť prokurátorovi.

Navrhovateľ vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol rozsudok
okresného súdu potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia. Poukázal na to, že odvolanie je založené na argumentácii, že prokurátor vznik

škodysvojimrozhodovanímapostupomnezavinil.Vyslovilnázor,žezodpovednosťzaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci má však povahu objektívnej zodpovednosti a zákon nepozná žiadny liberačný
dôvod,nazákladektoréhobybolomožnésazbaviťtejtozodpovednosti. Boloopakovaneprejudikované,
že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. a/,
b/, c/ Tr. por., resp. kto bol spod obžaloby oslobodený z dôvodov uvedených v § 285 písm. a/,

b/, c/ Tr. por. má následne právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v priebehu jeho trestného
stíhania a zastavujúce uznesenie, či oslobodzujúci rozsudok v tomto prípade zakladajú splnenie
podmienky zrušenia nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia. Ďalej vyslovil názor, že akékoľvek
subjektívne hodnotenie správnosti rozhodovania či postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
právoplatne skončilo zastavením trestného stíhania či oslobodením spod obžaloby by do rozhodovania

zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci vnieslo princíp zodpovednosti za zavinenie
a v konečnom dôsledku by viedlo k tomu, že k odškodneniu trestne stíhaných osôb v tých prípadoch, v
ktorých sa nepreukázalo spáchanie skutku by došlo v nepatrnom počte prípadov.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu

je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust.

§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Generálna prokuratúra, konajúca za odporcu výslovne označuje v odvolaní dôvod na odvolanie podľa
§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam). Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že

neprihliadal na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Odvolateľ vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z vykonaných dôkazov

vlastné skutkové závery týkajúce sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávny úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa cit.
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci.Nesprávnehodnoteniedôkazovbybolomožnévytknúťprvostupňovémusúduvprípade,akby
zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani
inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust.
§ 133 -135 O.s.p..

Odvolacímdôvodompodľaust.§205ods.2písm.d/O.s.p.možnotedanapadnúťvýsledokčinnostisúdu

pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci odvolateľ v odvolaní polemizuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého

oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Podľa jeho názoru nemôže zakladať dôvod
zodpovednosti štátu každé oslobodenie spod obžaloby, a teda najmä nie také, kde orgánom činným v
trestnom konaní nebolo možné vyčítať nesprávnosť rozhodnutia, keď podal obžalobu, spod ktorej bol
neskôr obžalovaný oslobodený.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR ako aj ČR, kde bol vyslovený názor, že podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na správnosť
alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale len na
samotný výsledok trestného stíhania.

V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Sám toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Skutky, ktorých sa dopustil, neboli kvalifikované
ako trestné činy, preto bol spod obžaloby oslobodený. Toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené

podľa§4ods.1cit.zákona,apretosúdprvéhostupňasasprávnezaoberalotázkou,čioslobodeniespod
obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 4 cit. zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť.
Podľa súdnej praxe sa pritom berie do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy
podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania
je to bezpredmetné. Právna úprava obsiahnutá v Zák. č. 58/1969 Zb. (ako aj podľa Zák. č. 514/2003

Z. z.) sledovala, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo
nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť
ako na nevinnú. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 4 cit.

zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim
došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovené
v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania
a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam akozrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ust. § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 cit. zákona, ktoré
treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké.
Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody. Z

uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ust. § 1 až 4 Zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo proti nemu bolo vedené trestné stíhanie len preto, že nie je za spáchaný trestný čin

zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (rozsudok NS SR
sp. zn. 1Cdo/53/93).

Názor odvolateľa o tom, že v každom prípade oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného
stíhania nenastupuje automaticky zodpovednosť štátu na náhradu tak treba považovať správny iba
potiaľ, že štát nezodpovedá v prípadoch, keď si obvinenie zavinil obžalovaný sám alebo bol spod

obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je trestne zodpovedný,
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. V žiadnom prípade nemožno
spájať zodpovednosť štátu so zodpovednosťou jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní v
súvislosti s ich konkrétnym postupom v danej trestnej veci, čo by malo za následok, že pokiaľ sa nezistí
porušenie povinností orgánu činného v trestnom konaní nie je daná zodpovednosť štátu za škodu, ktorá

obvinenému, resp. obžalovanému vznikla, ako to tvrdí odvolateľ.

Odvolací súd tak preskúmaním nezistil opodstatnenosť uplatneného dôvodu na odvolanie podľa § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p., a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní mal tak úspech navrhovateľ, ktorý má v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. za vyjadrenie k
odvolaniu vo výške 91,29 eur + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky vo výške 8,58 eur spolu
99,87 eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .