Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/177/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219672
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219672.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu
JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSR,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/395/2012-54 zo dňa 13. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1,
§ 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovením § 44 ods. 2, §
41 ods. 2, písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov ako aj ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom

doručeným súdu sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,- eur z titulu majetkovej
škody a sumy vo výške 543,98 eur z titulu nemajetkovej ujmy a to z dôvodu, že na Okresnom súde
Komárno vedenej exekučnej veci č. k. 9Er 595/2010 viac ako 295 dní nerozhodol o návrhu na
udelenie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní. Poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere

dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 8852/2010. Súdny exekútor podľa
procesnejúpravyobsiahnutejvExekučnomporiadku,najmäpodľa§44ods.1Exekučnéhoporiadkumal
predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno spolu so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím malo dôjsť k
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a

tovzákonomustanovenejdobe.Navrhovateľpoukázalnaustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadku
v znení účinnom od 01. 06. 2011 a tiež v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Poukázal na
skutočnosť, že nedisponuje exekučnými titulmi a rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry je rozhodcovský rozsudok
exekučným titulom.

Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/595/2010 a písomných vyjadrení žalobcu a
žalovaného súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podalna základe návrhu oprávneného súdny exekútor na Okresnom súde v Komárne dňa 25. 08. 2010 a
tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 15. 03. 2011 zamietol a následne
exekúciu uznesením zo dňa 08. 02. 2012 zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.

02. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku tohto
exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený sa voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o
vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver
súdu). Nebolo dôvodné ani tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňom 03. 05. 2011, keď uznesením zamietol žiadosť

o udelenie poverenia dňa 15. 03. 2011, nakoľko z exekučného spisu vyplývajú iné dátumy, z čoho tiež
vyplýva zmätočnosť žaloby a nepresnosť a preto vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením
svojho nároku na súde, ale aj spojený so správou a vymáhaním pohľadávky, ktoré žalobca vyčíslil, si
žalobca spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u súdneho exekútora) a to bez
ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Súd sa navyše
stotožnil s argumentáciou žalovaného pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15 dňová lehota stanovená v § 44

ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora
na vydanie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vypláva už aj z toho, že uvedená
15 dňová lehota je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne
vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie
poverenia a teda zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, ale zamietne jeho žiadosť neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto
žiadosti. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k
vzniku škody, a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila a to napriek
tomu, že žalobca je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenie a predložiť o nich dôkazy.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. K podmienke uplatnenia nároku na
súde o to predbežného prerokovania nároku na náhradu škody príslušným orgánom v zmysle § 15
a nasl. citovaného zákona poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23. 04. 2012
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody. Je pravdou, že už dňa
27. 09. 2012 bol okresnému súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6

mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukázal na tok, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo
veci samej v tejto veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 13. 06. 2014, lehota 6 mesiacov už
uplynula. Zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť

splnené všetky tri podmienky súčasne. V konkrétnej veci tak ako je to uvedené vyššie súd zistil, že dňa
25. 08. 2010 bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o tejto žiadosti
rozhodol dňa 15. 03. 2011. Súd konštatoval, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v 15 dňovej lehote namietanej navrhovateľom, avšak nie

každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu SR z 07. 05. 2013 sp.
zn. IV. ÚS 471/2012-75. Zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti

posudzovanej veci. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44
ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011 je extrémne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Napriek
tomu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až

po uplynutí 15 dňovej lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011,
jeho postup nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Zvlášť pri spotrebiteľských veciach
je 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia v znení do 31. 05. 2011 mimoriadne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenie exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. V záujme

hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Predložený znalecký
posudok č. 1/2013 ako aj znalecký posudok č. 1/2014, ktorý stanovuje výšku majetkovej škodynavrhovateľa pre súdenú vec nebol dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody bol
bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v konaní neboli preukázané zostávajúce dva predpoklady
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. V danom prípade bol úspešným účastníkom
odporca, ktorý si v lehote určenej v § 151 ods. 1 OSP žiadne trovy konania nevyčíslil a ani zo spisu
nevyplývajú, že by mu nejaké trovy konania vznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa

rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,

dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí
byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,
avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v

zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolania boli podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmito opravnými
prostriedkami (§ 201 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP),
s verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutia v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok a uznesenie

okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradnýmpostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 15. 10. 2008 v čase začatia exekučného konania):
(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 295 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v

podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že tvrdenia žalobcu nevyplývajú z pripojených spisových materiálov, lebo žalobca sa
podanou žalobou domáhal náhrady škody exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie rozhodnutím po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 295 dní
s poukazom na § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
platného od 01. 06. 2010, resp. od 01. 06. 2011, hoci žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25. 08. 2010.

Odvolacísúdktejtonámietkeodvolateľauvádza,spoukazomnaobsahspisuarozhodnutiesúduprvého
stupňa,žetototvrdeniežalobcunevyplývazospisovéhomateriálu,lebosúdprvéhostupňavodôvodnení
svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie lehota na vydanie poverenia neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom
období podania žiadosti upravoval len lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia V
preskúmavanom prípade žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdu doručená dňa 25. 08. 2010 k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený
súdnemu exekútorovi dňa 12. 07. 2010. Exekučným titulom bol podľa § 41 od. 1 Exekučného

poriadku rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. Bratislava
zo dňa 25. 01. 2010 sp. zn. Sr 23353/09 (vykonateľný dňa 24. 05. 2010) a uplatnená istina s úrokmi
vyplývala zo zmluvy o úvere. O tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol dňa 15. 03. 2011.Ak teda súd vydá uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 15. 03.
2011, rozhodol tak v primeranej lehote a súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo preukázané
tvrdenie navrhovateľa, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s

omeškaním až 295 dní.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania a s poukazom
na ustálenú judikatúru rozhodovacej činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia. Tvrdenie

odvolateľa o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 295 dní
nebolo preukázané a toto tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd
je toho názoru, že keby aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie
základného práva účastníka konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup
bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie exekúcie) a
akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, lebo rozsudok
súdu alebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie

exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a

nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá

účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri

potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.