Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/350/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244605
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244605.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: X.. R.. S. B.,
H.., Z. J. N. Č.. XX, Z.va, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava so
sídlom Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške

13.320,-€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 16. januára 2014, č.k. 8C 192/2011-208, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči

odporcovi domáhal zaplatenia sumy 13.320,-€ s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd zamietol
návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1,2, § 9
ods.1,2, §15ods.1,§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci, , keď po vykonanom dokazovaní zistil, že navrhovateľ sa stal členom PDSI (ďalej iba
"Družstvo"), do ktorého vložil peňažné prostriedky. Navrhovateľ požiadal o zrušenie členského podielu
v družstve a zo strany Družstva mu bolo vydané potvrdenie o zániku členstva a o vzniku nároku na
vyrovnací podiel. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Bratislava

I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do
funkcie správcu bol ustanovený W.. W. Y. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v
lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľ si prihlásil voči Družstvu pohľadávku vo výške
žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na
rovnakom súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 8 Cbi 83/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne
skončené.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz 110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom,
napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný

ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávkyvoči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969
Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Prvostupňový súd zastal
názor,že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v

prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej
pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá
je mu povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ si uplatnil
pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva, avšak v čase rozhodovania
súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, a to jednak z dôvodu, že

oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania
Okresného súdu Bratislava I (incidenčné konanie sp. zn. 8 Cbi 83/2011) a tiež z dôvodu obsahu
vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že
toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom
vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom
konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. V konaní bolo ďalej zistené, že navrhovateľ

zároveň nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva alebo kontrolnej komisie Družstva
v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ mal
primárne uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči členom predstavenstva a kontrolnej komisie
Družstva, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo
uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania zodpovednosti odporcu za škodu). Z

tohto dôvodu nemohol súd prvého stupňa v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla
navrhovateľovi škoda, ktorá okolnosť je rozhodná aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie
nároku na náhradu škody voči štátu. Konštatoval, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o
uplatnenom nároku navrhovateľa na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. K argumentácii
navrhovateľa odvolávajúcej sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo

4968/2009 uviedol, že ho nemožno na daný prípad aplikovať práve z dôvodu vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty Družstva z ktorého je zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a
vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky
navrhovateľa ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady
škody.

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že aj v prípade preukázania škody navrhovateľom
by nebolo možné návrhu vyhovieť z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu
NBS. Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu NBS sa stotožnil s tvrdeniami a
argumentáciou odporcu v danom smere produkovanými v priebehu konania. Pokiaľ ide o nesprávny
úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu

investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva
prvostupňový súd mal zato, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v obmedzenom,
resp.vymedzenomrozsahu,spočívajúcomvkontroletýchpovinnostíuloženýchvyhlasovateľoviverejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím

verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponukemajetkovýchhodnôt,dodržiavanieust.§126ods.5zák.č.566/2001Z.z.).Ktakýmpovinnostiam
patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu
investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti,

vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil

dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým
časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva.
Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001
Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení

portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128
ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.04.2010, kedy požiadalo opreskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri
výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04.2010 do 06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila

zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt,
s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti; zo žiadnych ustanovení
zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá
sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z.z.). Národná banka
Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako

vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť
Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona
č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č.
566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku
odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré

ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že NBS konala v rámci
svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný nesprávny úradný
postup.
Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu

protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu , a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a
nie navrhovateľovi. navrhovateľ totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s
cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo

len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom.
Keďže dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., informácie a
podklady, ktoré mala zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením

jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť
je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob
stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na
stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu
tohto stavu. NBS v danom období (po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,

pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 01.06.2010.
Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu mal súd prvého stupňa za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť
s argumentáciou navrhovateľa, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s
prípadnou škodou na strane navrhovateľa. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že z listinných
dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie
zo dňa 08.01.2008, č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č.

OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi
sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č.
747/2004 Z.z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je
neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo

iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne
povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo
priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smerepotom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal
aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak
znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa
ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ
ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi doložené
navrhovateľom, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval z dôvodu,

že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup NBS pri výkone dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy navrhovateľa na vykonanie dokazovania
zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov L.L.. B. J., R.. W.
Š., R.. V. N. F. R.. M. J. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie účtovníctva
Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení navrhovateľa, pričom tvrdený
nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh navrhovateľa na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., čl 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že navrhovateľom predložený zoznam navrhovaných
prejudiciálnych otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému

odporcovi nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol podal v zákonom
stanovenej lehote odvolania navrhovateľ, ktorý žiadal aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil, návrh v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne žiadal
rozsudokvnapadnutejčastizrušiťavecvrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Vosvojomodvolaní

namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to,
že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom

právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany
subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože
vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že

dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu

prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko
ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt

donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky

Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennýmipapiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka R.. E. V., H.. preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v

tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné
prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami

CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom R.. Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľ poukázal tiež na to,
že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými

papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon
o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem
udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť

sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.

ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva

Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo

ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).
Navrhovateľ mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a

nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako
veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy

ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľ
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru odporcu a
prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadnepredchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciifaktickysuspendovalObčianskyzákonník,zákono

zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je

tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní
navrhovateľ poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo
11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané

spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie
veci o základe uplatneného nároku.
Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako
vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci
postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého

zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či
už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne

prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči
družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil

(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne
špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak,
že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.

V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená ažod 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície

štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad

nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej
právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130
zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho,
že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až
130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným

dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že

riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo

portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu

zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení

v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka
náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že

so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok

sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do
úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že

dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky

poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z

podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa i v tom , že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.
K námietke navrhovateľa, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené

účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh
na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu boli vzájomne účastníkom

súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo
zápisnice z pojednávania súdu jednoznačne vyplýva, že listinné dôkazy doložené navrhovateľom a
odporcom v priebehu konania, boli súdom prvého stupňa riadne oboznámené. Uvedené znamená, že
navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p.

nebolo odvolacím súdom zistené.
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých
prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.

tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.