Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2012

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/16/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7706206559
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Švecová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne DIANA LOV, spol. s r.o., so sídlom v
Michalovciach, Kukorelliho č. 7, IČO: 36 179 914, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o
náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20 C 72/2006, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23.

septembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 a rozsudku Okresného súdu Michalovce z 8. októbra 2009 č.k.
20 C 72/2006-169, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra
2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom (v poradí druhým) z 8. októbra 2009 č.k. 20 C 72/2006-169 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 30 766,08 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 23. júla 1998
do zaplatenia a trovy konania 4 210,76 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že súdny exekútor JUDr. Ján Boroš v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97
(a u Okresného súdu Michalovce pod sp. zn. 16 Er 3241/1997) 22. júla 1998 vykonal súpis veci a
odobral ich žalobkyni, i keď tieto nepatrili povinnému (DIANA K spol. s r.o.), ich nevrátením žalobkyni
jej spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá žalovaná v zmysle § 1 ods. 1 a § 18 ods. 1, ods. 2 zákona č.

58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). Vychádzal pritom z interpretácie článku 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, že činnosť súdneho exekútora (v zmysle zákona č. 233/1995 Z.z.), v
danom prípade jeho nesprávny úradný postup možno považovať za výkon činnosti štátneho orgánu, na
ktorý sa vzťahuje § 1 a § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Právna úprava umožnila, aby popri súdnom výkone
rozhodnutia sa realizoval aj výkon rozhodnutia súdnym exekútorom ako štátom splnomocnenou osobou

vykonávať nútený výkon rozhodnutia. Napokon rozhodnutím Okresného súdu Michalovce z 2. apríla
2003 č.k. 11 C 894/1998 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 20. apríla 2004 sp. zn.
14 Co 140/2003 bolo určené, že veci, ktoré boli predmetom súpisu 22. júla 1998 vykonaným súdnym
exekútorom JUDr. Jánom Borošom v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97, sú vylúčené
z tejto exekúcie predajom hnuteľných vecí. Pri zisťovaní výšky škody súd vychádzal z dodacích listov č.
1-33 založených v tomto súdom spise na č.l. 117 až 149. Nárok na úroky z omeškania posúdil v zmysle §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni istinu 30 766,08 €

a nahradiť trovy prvostupňového konania potvrdil a vo výroku o zaplatenie príslušenstva žalovanej
pohľadávky ho zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6 %-né úroky z omeškaniazo sumy 30 766,08 € od 3. januára 2006. Zároveň žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 567,26 €. Za nedôvodnú považoval námietku odvolateľky ohľadom nedostatku jej
vecnej pasívnej legitimácie v tomto spore. Nestotožnil sa s názorom, že žalobkyňa si mala nárok na

náhradu škody uplatniť proti súdnemu exekútorovi podľa Exekučného poriadku. Vychádzal z toho, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím súdneho exekútora alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože štát na súdneho exekútora preniesol
časť svojich oprávnení (výkon súdnych a iných rozhodnutí), z čoho vyplýva aj jeho zodpovednosť za
pochybenia súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Za opodstatnenú považoval odvolaciu

námietku, pokiaľ ide o stanovenie počiatku omeškania s plnením priznaného peňažného plnenia
(prisúdenej istiny). Čas plnenia v súvislosti s nárokom na náhradu škody nie je v OZ upravený, preto je
potrebné vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo bol poškodeným
o jej náhradu požiadaný, pokiaľ poškodený nestanovil inú lehotu. Žalobkyňa požiadala žalovanú o
predbežné prerokovanie škody listom z 19. júla 2005, vzhľadom na 6 mesačnú lehotu, ktorú ustanovenie
§ 10 zákona č. 58/1969 Zb. ustanovuje na uspokojenie nároku a s prihliadnutím na to, že v jej priebehu

žalovaná listom z 3. januára 2006 oznámila žalobkyni, že jej nárok neakceptuje, odvolací súd považoval
za prvý deň omeškania 3. január 2006, odkedy žalobkyni priznal úroky z omeškania. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p.

Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2010
sp. zn. 4 Co 6/2010 a rozsudku Okresného súdu Michalovce z 8. októbra 2009 č.k. 20 C 72/2006-169 a
navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (§
243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. I. ÚS 342/2010) a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
2 Cdo 170/2005) vychádzajúce z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, považujú
nevyporiadanie sa s relevantnými - pre rozhodnutie významnými námietkami účastníka konania v

odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež
za naplnenie prípustnosti i dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Žalovaná v odvolaní (č.l. 182 spisu) podanom

proti rozsudku z 8. októbra 2009 namietala aj to, že „prvostupňový súd nevzal do úvahy skutočnosť,
že žalobkyňa doposiaľ ničím nepreukázala, že by vymáhanie pohľadávky vo výške 30 766,08 €,
bolo bezúspešne. Odobraté hnuteľné veci predsa stále niekde existujú“. Išlo o námietku k posúdeniu
predpokladov - podmienok zodpovednosti za škodu teda o relevantnú - pre rozhodnutie významnú
námietku. S touto námietkou žalovanej sa odvolací súd nezaoberal, na túto námietku nereagoval -čo

zakladávadukonaniauvedenúv§237písm.f/ O.s.p.Štátvdanejvecipodľasúdovzodpovedázaškodu
„spočívajúcu v hodnote odobratých vecí, nakoľko tieto žalobcovi doposiaľ neboli vrátené“. V súdnom
spisejepripojený(č.l.31)rozsudokOkresnéhosúduMichalovcez2.apríla2003č.k.11C894/1998-172,
podľa ktorého v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie žalobca (DIANA LOV, spol. s r.o.) uviedol, že veci,
u ktorých žiada vylúčenie z exekúcie „tvoria koncesovaný tovar a tento bol po odobratí exekútorským

úradom od žalobcu odobratý a uskladnený vedľajším účastníkom na strane žalovaného“. Záver súdov
o vzniku škody vo výške hodnoty súdnym exekútorom odobratých vecí preto nezodpovedá skutkovým
zisteniam. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 1/2007 ide
tiež o postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f
ods. 1 písm. b/). V danej veci súdy nesprávne vyložili a aplikovali ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.,

preto v otázke pasívnej vecnej legitimácie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f ods.
1 písm. c/ O.s.p.). V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. bola zodpovednosť štátu za škodu ustanovená iba
pri štátnych orgánoch, orgánoch štátnych organizácií a orgánoch spoločenských organizácii (pri plnení
úloh štátneho orgánu). Súdny exekútor nie je štátny orgán, nie je orgán štátnej organizácie a nie je
ani orgán spoločenskej organizácie. Štát preto podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezodpovedal za škodu

spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti (obdobne Najvyšší súd Českej republiky
sp. zn. 28 Cdo 2363/2009).

Žalobkyňa a žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§

243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto
opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242
ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za
podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. prihliada najvyšší súd nielen v konaní

o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom
prostriedku uplatnené. O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a
g/ O.s.p. v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo.

Generálny prokurátor namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
spočívajúcej v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal s
relevantnou - pre rozhodnutie významnou odvolacou námietkou - smerujúcou k naplneniu podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu (vznikom škody). O vadu tejto povahy ide v prípade nesprávneho

postupusúduvobčianskomsúdnomkonaní,ktorýporušujeustanoveniaObčianskehosúdnehoporiadku
a má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka, ktoré sú mu v súdnom
konaní priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i

zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonommusí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.
Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a
oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka
súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu

vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu,
dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom,
porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne
Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vo svojej ustálenej judikatúre aj
v nadväznosti na § 219 O.s.p. ústavný súd tiež zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS

372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

V danom prípade z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
stotožnil s právnymi názormi súdu prvého stupňa vyjadrenými v jeho rozhodnutí v otázke zodpovednosti

za uplatnenú škodu, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. Inak posúdil len otázku úrokov z
omeškania (žalovaného príslušenstva). Zákonodarcom upravenú možnosť odvolacieho súdu obmedziť
sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl.
152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom

účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný
súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým
priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ďalej
listiny). Z uvedeného vyplýva, že je úlohou dovolacieho súdu podľa špecifických okolností konkrétneho

prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazoval generálny prokurátor, dosahuje
takú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do základného práva žalovanej zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) napĺňajúceho vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Je potrebné prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že jeho námietka uvedená v dovolaní je dôvodná.

Dovolací súd totiž zistil, že sa jedná o námietku, ktorá má význam pre rozhodnutie v tejto veci v tom
zmysle, že jej zodpovedanie (vysvetlenie) patrilo medzi rozhodné právne skutočnosti predpokladané
hypotézou právnej normy aplikovanej súdmi ako relevantnej na tento prípad, bez toho, aby už v tomto

štádiu dovolacieho prieskumu (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) skúmal, či súdy vec správne právne posúdili
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).Zodpovednosť žalovanej za škodu súdy zhodne posúdili ako zodpovednosť štátu za nesprávny úradný
postup v zmysle § 1 a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaná v odvolacej námietke (č.l. 185 spisu)
spochybnila zodpovednosť štátu, keď uviedla, že žalobkyňa nepreukázala bezúspešné uspokojenie

svojej pohľadávky proti tomu, u koho sa nachádzajú veci nedôvodne odňaté súdnym exekútorom. Súdu
tiež vytkla, že odňaté veci predsa niekde existujú.

Z určujúceho (obsahového) hľadiska ide o námietku smerujúcu k existencii vzniku zodpovednosti za
škodu; bez zistenia, či odňaté veci existujú a prípadne kto je ich držiteľom totiž nemožno ustáliť, či ide

o škodu (o aký druh škody sa jedná a aký je jej rozsah) ani to, či, kedy a ako vznikla; bez uvedeného
nemôže byť zodpovedne ustálená ani právna povaha uplatneného nároku, otázka vecnej pasívnej
legitimácii v rovine úvah o súbehu (konkurencii) nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody.

Právna teória vyprofilovala základné predpoklady, s ktorými sa spája vznik zodpovednosti za škodu

v súkromnom práve s ohľadom na právnu úpravu, ktorá v tom - ktorom prípade upravuje určitý druh
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (spravidla ide o porušenie právnej povinnosti - vznik škody
- existencia príčinnej súvislosti - zavinenie). Výsledok úvahy o tom, či vznikla zodpovednosť za škodu
predpokladá naplnenie znakov príslušnej skutkovej podstaty. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti z
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. určujú tieto znaky: 1/ osoba vykonávajúca

postup, 2/ porušený právny vzťah, 3/ úradný postup, 4/ podmienenosť postupu plnením úloh orgánu, 5/
nesprávnosť postupu, 6/ danosť škody alebo nemajetkovej ujmy a 7/ príčinná súvislosť. Úvahy o tom, či
škoda vznikla, a aká je jej výška z prezumovanej príčinnej súvislosti predstavujú esenciálne náležitosti,
od ktorých sa odvíja právna zodpovednosť za jej konkrétnu náhradu.

Zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. svedčí škoda a
existencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti medzi nimi. Škoda ako
predpoklad vzniku tejto zodpovednosti je daná, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom. Škoda, ktorá vznikla, existuje dovtedy, kým ju zodpovedný štát nenahradí, a z hľadiska jej
danosti je bezvýznamné, že poškodený alebo niekto iný poškodenú vec opravil, zničenú vec nahradil a

pod. Čo sa týka druhov škôd, ktoré vznikajú vo sfére tejto zodpovednosti, môže ísť o škody vzniknuté
zásahom na veci, do majetkových práv, na zárobku, zdraví a živote. Prichodí teda podrobnejšie
rozlišovať, o aký druh škody ide a čo bolo jej príčinou. Príkladne možno uviesť, že škoda zapríčinená
zásahom na majetok môže spočívať v ujme na veciach alebo na právach. Ujma na veciach môže
byť zapríčinená ich poškodením, zničením, a pod. Ujma na právach môže byť zapríčinená najmä

znemožnením ich výkonu (napr. tiež v dôsledku scudzenia, neoprávneného zadržiavania), ochrany a
nesplnením im zodpovedajúcich povinností.

V takomto konaní sa prioritne venuje pozornosť identifikácii druhu škody, ktorý nemožno ustáliť bez
náležitého zistenia škodového deja. Toto zistenie napomáha k ustáleniu, príčinnej súvislosti, rozsahu

(výšky) škody a napokon vedie aj k úvahe o spôsobe jej reparácie. Samotné bezprávne odňatie veci
alebo jej zadržanie bez ďalšieho dostatočne neindikuje druh škody ani príčinnú súvislosť, s ktorou sa
spája jej vznik. Spravidla je potrebné poznať (zistiť) i ďalšie okolnosti, ktoré nepochybne odôvodňujú
druh škody. Inak je tomu v prípade preukázania poškodenia, či zničenia veci.

Pri rozhodovaní v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako o zodpovednosti za iného (viď Luby, Š.:
Zodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str. 31-34) treba si uvedomiť, že náhrada škody
nepatrí poškodenému, ak sa už škoda napravila z iných v zákone uvedených dôvodov (napríklad
tak, že poškodený bol uspokojený vyplatením dávok z nemocenského, zdravotného, či dôchodkového
poistenia, prípadne iného poistenia, alebo prijal plnenie z dobrovoľného vydania bezdôvodného

obohatenia a pod.). Súvislosti s (bez)úspešným uplatnením nároku poškodeným voči inému subjektu
než je štát, môžu byť (v právno-teoretickej rovine) okolnosťou dopadajúcou na obsah zodpovednostného
vzťahu medzi štátom a poškodeným z pohľadu otázok spoločnej zodpovednosti za škodu (§ 441 OZ),
spôsobu a rozsahu náhrady škody (§ 442 OZ), či výšky škody (§ 443 OZ), ktorými sa súd obligatórne
zaoberá v takomto konaní (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že

z hľadiska posudzovania tejto zodpovednosti môže nadobúdať na právnom význame aj iné konanie
poškodeného; v zásade platí, že v rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná
zodpovednosť škodcu.Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu ale len skutkovým vymedzením v žalobe, musí si
vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a s pomedzi viacerých vybrať správnu
právnu normu. Nemožno tiež vylúčiť, že obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy bude možné

dosiahnuť prostredníctvom viacerých procesných i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (napr.
tiežbezdôvodnýmobohatením§451OZ,náhradouškody,možnosťoupodaniaexcindančnejžaloby§55
Exekučnéhoporiadkuapodobne).Tomumusízodpovedaťajzdôvodnenierozhodnejprávnejkvalifikácie
spôsobu reparácie majetkovej nerovnováhy.

K súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tiež ten, že právo na náhradu
škody vôbec nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia,
a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a že splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody
nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej (viď Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cz 110/84
zo 16. apríla 1985, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005).

Účastníkom konania poskytnutá súdna ochrana v konkrétnom prípade nezodpovedala požiadavkám
materiálneho právneho štátu - právu na súdnu ochranu, v ktorom sú rešpektované princípy
spravodlivého procesu - a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému, zrozumiteľnému, spravodlivému a
zákonnému rozhodnutiu. Dovolací súd (bez toho aby posudzoval správnosť právneho posúdenia veci)
zastáva názor, že pokiaľ odvolací súd v okolnostiach prejednávaného prípadu neponúkol k relevantnej

odvolacejnámietkežiadnevysvetlenievodôvodnenísvojhorozhodnutia,konaniezaťažilvadouvzmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky
dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd vzhľadom na to
toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p v spojení s § 243i

ods. 2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci.

V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd v predmetnom konaní o
mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, že došlo k procesnej vade v zmysle 237 písm.

f/ O.s.p., v dôsledku čoho už nemal právnu možnosť skúmať, či konanie je postihnuté aj inou vadou
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f písm. b/ O.s.p.) a či mimoriadnym
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého
stupňa spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci (§ 243f písm. c/ O.s.p.). Posúdeniu preto
nepodrobil otázky správnosti výkladu použitých ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., vecnej pasívnej

legitimácii žalovanej a záverov o vzniku zodpovednosti za uplatnenú škodu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom
dovolaní (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.