Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/45/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200227
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013200227.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1) Dukasa Corp, s.r.o. so sídlom Slovinská
3412/8, 821 04 Bratislava, IČO: 46 528 890 (zmena obchodného mena z REZATOX s.r.o. a súčasne
právny nástupca REPELO s.r.o., IČO: 46 528 199 a právny nástupca REXASONu s.r.o., IČO:46 529

098),2)CONTEMPORAIREs.r.o.,Tallerova4,81102Bratislava(právnynástupcaREPRELus.r.o.,IČO:
46 528 172 a REQAXu s.r.o., IČO: 46 528 091, 3) RESAPON s.r.o., IČO: 46 528 067, Škultétyho 5, 831
03 Bratislava, 4) CHAIR s.r.o., IČO: 46 528 113, Rožňavská 1, 831 04 Bratislava - Nové Mesto (právny
nástupca RESAWONu s.r.o., IČO: 46 528 113), 5) REVACOR s.r.o., IČO: 46 529 004, Prievozská 38,
821 05 Bratislava, 6) GIRLANDIA s.r.o., IČO: 46 529 047, so sídlom Konventná 7, 811 03 Bratislava
(zmena obchodného mena z REWOP s.r.o., IČO: 46 529 047), 7) N SPORT, s.r.o., IČO: 46 528 679 so

sídlom Severná 3583/31, 926 01 Sereď (zmena obchodného mena z REZAROT, s.r.o., IČO: 46 529 047,
následne zmena obchodného mena na SOMANA s.r.o., IČO: 46 528 172), 8) MPP I s.r.o., IČO: 46 529
098, 900 67 Láb 584 (zmena obchodného mena z REXASON s.r.o., IČO: 46 529 098), všetci zastúpení:
JUDr.MartinAbrahám,advokát,Koceľova25,82108Bratislava,protižalovanému:Finančnériaditeľstvo
Slovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401BanskáBystrica,opreskúmaniezákonnostipostupu

a rozhodnutí žalovaného:

č. 1100302/1/1263547/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 ohľadom žalobcu v 1. rade,
č. 1100302/1/1263542/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 ohľadom žalobcu v 2. rade,
č. 1100302/1/1263510/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 ohľadom žalobcu v 3. rade,
č. 1100302/1/1263473/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 ohľadom žalobcu v 4. rade,

č. 1100302/1/1263534/2012/5064-r zo dňa 23.11.2012 ohľadom žalobcu v 5. rade,
č. 1100302/1/1263564/2012/5064-r zo dňa 27.11.2012 ohľadom žalobcu v 6. rade,
č. 1100302/1/1263595/2012/5064-r zo dňa 26.11.2012 ohľadom žalobcu v 7. rade,
č. 1100302/1/1263578/2012/5064-r zo dňa 27.11.2012 ohľadom žalobcu v 8. rade,
č. 1100302/1/1263495/2012/5064-r zo dňa 26.11.2012 ohľadom žalobcu v 9. rade, č.

1100302/1/1263527/2012/5064-r zo dňa 27.11.2012 ohľadom žalobcu v 10. rade,

o odvolaní žalobcov 1/- 10/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/31/2013-101,
2S/43-51/2013-101 zo dňa 29.01.2014 jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/31/2013-101,

2S/43-51/2013-101 zo dňa 29.01.2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave v spojenom konaní zamietol žaloby pôvodne žalobcov
1/-10/ o preskúmanie zákonnosti hore uvedených rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky. V prípade žalobcov 1/-10/ išlo o právnické osoby založené „materskou“ spoločnosťou Ready
Made Spoločnosti s.r.o., ktorá sa zaoberá zakladaním obchodných spoločností a ich následným

predajom. Ponúkané ready - made spoločnosti sú založené ako dcérske spoločnosti s jedinýmspoločníkom a konateľom. Majú splatené základné imanie, sídlo spoločnosti je v Bratislave a
majú zaregistrovaných 8 predmetov podnikania. Tieto spoločnosti sú založené iba so zámerom ich
následného predaja, pričom zaregistrovanie ready - made spoločnosti ako platiteľa DPH zvyšuje jej

hodnotuako„tovaru“.SpoločnostikrátkopozapísaníodobchodnéhoregistraOkresnéhosúduBratislava
I požiadali o registráciu pre daň z pridanej hodnoty (DPH). Daňový úrad Bratislava vydal rozhodnutia,
ktorými podľa § 4 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
žiadostiam o dobrovoľnú registráciu pre daň z pridanej hodnoty nevyhovel. Prvostupňové rozhodnutia
správcu dane boli v odvolacom konaní potvrdené žalovaným Finančným riaditeľstvom Slovenskej

republiky. Podľa žalovaného v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty (zákona o DPH) iba samostatné oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti nie je
možné považovať za podnikanie. Rozhodujúci je až skutočný výkon tejto činnosti realizovaný na základe
takéhoto oprávnenia. Pod vykonávaním podnikateľskej činnosti právnickou osobou je treba rozumieť
aktívnu činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku. V nadväznosti na uvedené skutočnosti žalobcovia 1/-10/
nepreukázali postavenie zdaniteľnej osoby podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, a preto správca dane

postupoval v súlade so zákonom o DPH, keď žiadostiam o dobrovoľnú registráciu nevyhovel.

Krajský súd v Bratislave na základe podrobnej právnej analýzy špecifikovanej v bode V. odôvodnenia
rozsudku dospel k záveru, že žalobcovia 1/-10/ počas obdobia od svojho vzniku z materskej spoločnosti
až po predaj záujemcovi nemajú postavenie zdaniteľnej osoby podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, pretože

nejde o skutočný výkon ekonomickej činnosti, tak ako je definovaný v § 3 ods. 2 zákona o DPH, najmä,
že ready - made spoločnosť počas tohto právneho postavenia nevykonáva činnosť, z ktorej sa dosahuje
príjem. Spoločnosť je iba pripravená na predaj.

Krajský súd v Bratislave poukázal na to, že podmienkou i dobrovoľnej registrácie právnickej osoby pre

DPH v zmysle § 4 ods. 4 zákona o DPH je, že ide o zdaniteľnú osobu, ktorá v čase registrácie vykonáva
ekonomickú činnosť, tak ako je definovaná v § 3 ods. 2 zákona o DPH. Stotožnil sa preto s právnym
názorom žalovaného a žalobu v spojenom konaní zamietol. Krajský súd ako súd prvého stupňa nenašiel
dôvod na prerušenie konania a položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie tak, ako
to navrhovali žalobcovia 1/-10.

Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/-10/ v zákonnej lehote odvolanie. Okrem invektív proti
krajskému súdu uviedli, že celé odôvodnenie rozsudku - rovnako ako rozhodnutia žalovaného a
prvostupňového orgánu sú namierené proti princípom Smernice, keď senát tvrdí, že treba preukazovať
„skutočné začatie činnosti“, „skutočné dodanie“ a že daňový orgán je povinný skúmať dôkazy o tom.

Namietali, že dobrovoľná registrácia pre DPH je právom a nie privilégiom. Toto právo má byť vkladané čo
najširšie, dokonca aj na osoby dosahujúce príležitostný príjem (preambula Smernice 112/2006/EU, bod
13). Poukazovali na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-268/83 Rompelmann ako na prejudikatúru
(acte éclaire), ktorý je relevantný aj pre ready - made spoločnosti, kde videli analógiu v časti prípravnej
ekonomickej činnosti s úmyslom realizovať v budúcnosti podnikateľskú činnosť.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 29.04.2014 k odvolaniu žalobcov 1/-10/ uviedol, že žalobcovia 1/-10/
nepreukázali postavenie zdaniteľnej osoby, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť, ale ani postavenie
zdaniteľnej osoby, ktorá síce v čase podania žiadosti neuskutočňuje dodanie tovaru alebo služby, alebo
vykonáva prípravnú činnosť. Navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta
prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahuavmedziachpodanéhoodvolania(§212ods.1O.s.p.vspojenís§246cods.lvetaprváO.s.p.),
a napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil, pretože súd prvého

stupňa neaplikoval relevantnú judikatúru Súdneho dvora EU C-527/11 Ablessio a súčasne rozhodol
bez položenia prejudiciálnej otázky napriek tomu, že táto špecifická situácia ready - made spoločností
(angl. aj shelf companies) nie je v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie riešená (acte éclaire), čím
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (absentujúci
relevantný rozsudok SDEU, alebo prejudiciálna otázka) a nedostatočne zistil skutkový stav.

V priebehu súdneho konania došlo k zmenám obchodného mena a k zlúčeniu niektorých žalobcov,
výsledkom čoho je stav žalobcov l/-8/ podľa údajov z obchodného registra tak, ako je uvedený vo výroku
uznesenia.Súdy Slovenskej republiky majú povinnosť aplikovať právo Európskej únie ex offo. Z tohto dôvodu senát
nie je viazaný medzami žaloby a medzami odvolania v časti vymedzenia relevantnej judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie (§ 250j ods. 2 O.s.p., § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146c ods. 1 O.s.p.).
Rozsudky SDEU vo veciach prejudiciálnych otázok sú špecifické tým, že majú účinky ex tunc. Preto
nie je právne významné, že v čase napadnutých rozhodnutí daňových orgánov ešte nebol Súdnym
dvorom EU C-527/11 Ablessio vyhlásený. V čase súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovaného
tento rozsudok bol prameňom práva EU i Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalobca sa nedovolával

aplikácie relevantného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-527/11 Ablessio, môže byť významná iba
pri priznávaní trov odvolacieho konania, nie však v merite veci. Najvyšší súd preto podľa § 221 ods. 2
O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa rozsudku SDEU zo dňa 14.03.2013 C-527/11 Ablessio Články 213, 214 a 273 smernice Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v

tom zmysle, že bránia tomu, aby daňový úrad členského štátu odmietol prideliť identifikačné číslo pre
daň z pridanej hodnoty spoločnosti len preto, že táto spoločnosť podľa uvedeného úradu nedisponuje
hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na výkon prihlasovanej ekonomickej činnosti a že
vlastníkovi podielov na základnom imaní tejto spoločnosti už bolo viackrát pridelené takéto číslo pre
spoločnosti, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonávali ekonomickú činnosť, a ktorých podiely na základnom

imaní boli prevedené krátko po pridelení uvedeného čísla, bez toho, aby dotknutý daňový úrad na
základe objektívnych skutočností preukázal, že existujú vážne nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k
podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom dopustiť
sa podvodu. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či uvedený daňový úrad poskytol vo veci samej
vážne nepriame dôkazy o existencii nebezpečenstva podvodu.

Súdny dvor EU rozhodoval o prejudiciálnych otázkach z Lotyšska, ktoré sú relevantné i pre dotknuté
súdne konanie v Slovenskej republike. Tieto otázky zneli:

„1. Má sa smernica… 2006/112/ES… vykladať v tom zmysle, že zakazuje odmietnuť pridelenie

individuálneho čísla, ktorým sa zdaniteľná osoba identifikuje, z dôvodu, že vlastník podielov na
základnom imaní zdaniteľnej osoby už skôr niekoľkokrát získal individuálne číslo pre iné podniky, ktoré
skutočne nevykonávali ekonomickú činnosť a ktorých podiely na základnom imaní vlastník ihneď po
získaní individuálneho čísla previedol na iné osoby?
2. Má sa článok 214 v spojení s článkom 273 smernice [2006/112] vykladať v tom zmysle, že

umožňuje daňovému úradu, aby sa pred pridelením individuálneho čísla uistil o schopnosti zdaniteľnej
osoby vykonávať činnosť, ktorá podlieha dani, ak cieľom tohto overenia je zabezpečiť riadny výber dane
a zamedziť daňovým podvodom?“
Súdny dvor v bode 16 konštatoval, že svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny
súd v podstate pýta, či sa články 213, 214 a 273 smernice 2006/112 majú vykladať v tom zmysle,

že bránia tomu, aby daňový úrad členského štátu v snahe zabezpečiť riadny výber DPH a zamedziť
daňovým podvodom odmietol prideliť identifikačné číslo pre DPH spoločnosti len preto, že táto
spoločnosť podľa uvedeného úradu nedisponuje hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na
výkon prihlasovanej ekonomickej činnosti a že vlastníkovi podielov na základnom imaní tejto spoločnosti
už bolo viackrát pridelené číslo pre spoločnosti, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonávali ekonomickú

činnosť, a ktorých podiely na základnom imaní boli prevedené krátko po pridelení uvedeného čísla.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe rozsudku Súdneho dvora EU vyvodil záver, že samotná
dobrovoľná registrácia pre účely DPH nie je predmetom voľnej správnej úvahy daňového orgánu
vykonávajúceho registráciu a môže byť odmietnutá iba v prípade, že existujú indície umožňujúce
dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty bude použité s cieľom

dopustiť sa podvodu. Senát však zohľadňuje, že z praktického hľadiska takýto úmysel u tzv. ready -
made spoločnosti, ktorá je z hľadiska ekonomickej činnosti spiacou spoločnosťou nebude možné zistiť,
pretože ekonomickú činnosť bude vykonávať až nadobúdateľ spoločnosti. Z toho dôvodu vyžadovanie
zábezpeky na daň pri dobrovoľnej registrácii sa javí ako možná prevencia proti prípadným podvodom.

Podnikateľské prostredie Slovenskej republiky je značne poznačené podvodmi v oblasti DPH, preto
pri aplikácii rozsudku SDEU zo dňa 14.03.2013 C-527/11 Ablessio sa naskytujú zásadné otázky pri
dobrovoľnej registrácií, a to:Možno samotný právny stav tzv. ready - made spoločnosti (shelf company), ktorá je z hľadiska
ekonomickej činnosti až do jej nadobudnutia záujemcom v pozícii spiacej spoločnosti, považovať za
prípravnú ekonomickú činnosť významnú pre registráciu pre daň z pridanej hodnoty?

Je podmieňovanie dobrovoľnej registrácie tzv. ready - made spoločnosti (shelf company) zložením
zábezpeky na daň z pridanej hodnoty v rozpore s účelom a cieľmi smernice Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty?

Systém konania o prejudiciálnej otázke existuje z dôvodu zabezpečenia jednotného výkladu práva
Európskej únie v členských štátoch Európskej únie. Z tohto dôvodu nie je prípustné, aby členské štáty
doteraz nejudikované právne otázky vykladali iba v rámci národnej jurisdikcie, pretože účinky národného
súdneho rozhodnutia nemôžu zaviazať iné členské štáty rešpektovať takýto výklad. Vzhľadom na túto
skutočnosť národný súd musí zistiť, či môže nasledovať precedens Súdneho dvora EU (acte éclaire) a v
akom rozsahu. Ak nie, musí položiť pre prejudiciálnu otázku pre nejudikovanú časť právneho problému.

Postavenie ready - made spoločnosti ako zdaniteľnej osoby v oblasti dane z pridanej hodnoty musí
byť vykladané jednotne. Tzv. ready - made spoločnosti totiž nie sú špecialitou právneho prostredia
Slovenskej republiky, ale vyskytujú sa aj v iných členských štátoch Európskej únie, kde sú druhovo
označované ako ready - made companies alebo shelf companies, pričom niektoré z nich sú už
registrované pre DPH a sú označované v angličtine ako VAT Registered Ready Made Companies.

Najvyšší súd sa stotožnil s krajským súdom, že v prípade tzv. ready - made spoločností možno mať z
hľadiska skutkového pochybnosti o tom, či vykonávajú ekonomickú činnosť, resp. prípravnú ekonomickú
činnosť. Rovnako možno mať pochybnosti o tom, či u takejto spoločnosti je daný úmysel vykonávať
ekonomickú činnosť, v čase žiadosti o registráciu, keďže spoločnosť je výlučne určená na predaj.

Krajský súd po vyhodnotení rozsudku SDEU Ablessio musí zvážiť, či rozsudok dáva odpoveď na
všetky relevantné otázky. Ak chýba komplexný právny základ aplikovateľného práva EU, súd nemôže
pokračovať v konaní. Ide o špecifickú situáciu, kedy absentuje prameň práva EU. Z tohto dôvodu
sa povinnosť položenia prejudiciálnej otázky nevyhnutne vzťahuje už na konanie pred súdom prvého

stupňa. Procesný prenos položenia prejudiciálnej otázky už do štádia prvostupňového konania bol
judikovaný uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/27/2013 zo dňa 01.08.2014 na základe
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a bol realizovaný Krajským súdom v Košiciach
napr. uznesením 7S/21/2012-94 zo dňa 25.02.2015 vo veci Kovozber s.r.o. c/a Daňový úrad Košice
prebiehajúce konanie C-120/15.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.