Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. december 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžsk/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201337
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015201337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci sťažovateľa
(pôvodne žalobcu): A. P., narodený dňa XX.XX.XXXX, A., právne zastúpeného: JUDr. Martin Dianiška,
advokát so sídlom Slnečná 42, Banská Bystrica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29.
augusta 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 17847-8/2015-BA zo dňa
08.06.2015, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/62/2016-43 zo dňa 27.07.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. 17847-8/2015-BA zo dňa 08.06.2015, ktorým žalovaná zamietla odvolanie
žalobcu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie č. 8077/2014-BB-DvN zo dňa 08.08.2014, v
zmysle ktorého žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd konštatoval, že postup správnych orgánov bol
v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období
žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ
- Veľkej Británie, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia. Dodal, že dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú v inom členskom štáte je možné zohľadniť v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm.
a/ Základného nariadenia, t. j. v prípade, ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako

zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej
republiky. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že posudzovanie otázky zachovania si pevných väzieb
a bydliska žalobcu, čo súvisí s určovaním centra záujmov žalobcu počas jeho výkonu posledného
zamestnania na území Veľkej Británie, bolo v predmetnom prípade kľúčovým.

3. Jednotlivé žalobné námietky súd považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že žalovaný, ako aj
prvostupňový správny orgán v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovali

príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovaného. Správny orgán
v dostatočnom rozsahu posúdil kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré
dôsledne vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Aj podľa názoru súdu zo
zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že miesto, kde žalobca zvyčajne býval počas poslednéhozamestnania, bola Veľká Británia, že žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií
v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum
záujmov vo Veľkej Británii a teda v konečnom dôsledku nebolo možné pri posúdení nároku na dávku

v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia a uplatniť zásadu
úhrnu dôb v zmysle čl. 61 Základného nariadenia.

4. V ďalšom súd prvého stupňa ustálil, že skutkové okolnosti neboli medzi účastníkmi konania
sporné. Žalobca nenamietal voči zisteniu skutkového stavu, ale voči záveru, k akému dospel žalovaný

vyhodnotiac zistený skutkový stav vo veci. Súd poukázal na popísaný skutkový stav, z ktorého vychádzal
žalovaný pri rozhodnutí, ktorý plne korešponduje s obsahom administratívneho spisu. Súd nespochybnil
ani žalobcom uvádzané skutočnosti, avšak poukázal na to, že správny orgán vyhodnocoval otázku
bydliska žalobcu a otázku zachovania pevných väzieb žalobcu so Slovenskou republikou vo vzťahu s
preukázaním centra záujmov žalobcu v období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území
Veľkej Británie počas posledného pracovného pomeru, pričom tieto boli posudzované výlučne v zmysle

kritérií nastavených článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.

5. Mal za to, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať vo
Veľkej Británii, pritom nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia
a k vráteniu sa na Slovensko, preto tvrdenia žalobcu v súčasnosti vyznievajú účelovo. Krajský súd sa

tak v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/
Základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska.

6. Poznamenal, že podstatná argumentácia žalobcu v žalobe bolo tvrdenie, že nikdy nemal záujem
ostať žiť vo Veľkej Británii, pričom namietal nesprávny postup žalovaného, ak nezohľadnil jeho úmysel

a dôvody, ktoré ho viedli k vysťahovaniu v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. Súd sa
v tejto otázke stotožnil so stanoviskom žalovaného, že úmysel podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia nebol v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods.
1 Vykonávacieho nariadenia. Aplikácia čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia by prichádzala do úvahy,
pokiaľ by nedošlo k určeniu skutočného miesta bydliska. Preto aj podľa názoru krajského súdu k jeho

určeniu jednoznačne došlo po vyhodnotení kritérií určených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.

7. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania dospel k záveru,
že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s právnou úpravou; žalovaný
vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, svoje

rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil.

8. Konajúci správny súd poukázal na svoju rozhodovaciu prax, keď k rovnakému záveru, ako v tejto
veci, dospel aj v rozsudku č. k. 23S/8/2015-25 zo dňa 01.04.2015 a v rozsudku č. k. 23S/16/2015-44
zo dňa 25.04.2015. Správny súd pri rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z

26.06.2013, sp. zn. 9Sžso/32/2012.

9. Rozsudok v celom jeho rozsahu a v zákonom stanovenej lehote napadol sťažovateľ kasačnou
sťažnosťou z dôvodu uvedeného v ust. § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku.

10. Sťažovateľ považoval za nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktorého výsledkom
je záver o tom, že sťažovateľ nesplnil podmienky základného a vykonávacieho nariadenia, teda že
sťažovateľovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu a teda že
žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý
správneaplikovalipríslušnéprávnepredpisy,čovyústilodovydaniazákonnéhorozhodnutiažalovaného.

11. Nesprávnosť uvedeného právneho posúdenia veci spočíva v tom, že krajský súd právnu normu
síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Nesprávna aplikácia právnej
normy spočívala v tom, že vzhľadom na skutkový stav, ktorý nebol medzi účastníkmi konania sporný,
súd dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil podmienky základného a vykonávacieho nariadenia a preto

mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. Krajský súd sa
nesprávne stotožnil so závermi žalovaného o tom, že sťažovateľ si bydlisko (v zmysle čl. I písm. j/
Základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska, keď svoje závery pritom
zúžil len na argumentáciu o tom, že sťažovateľ nepreukázal hľadanie si zamestnania na území SRžiadnymi dôkazmi, že je slobodný, pričom na území Veľkej Británie sa s ním od roku 2009 zdržiavala
jeho partnerka (ktorá sa však vrátila na územie Slovenskej republiky 30.03.2013 a od 01.04.2013 sa
zamestnala na Slovensku) a že bytovú situáciu bolo možné považovať za stabilnú, keď vo Veľkej

Británii býval v podnájmoch, najskôr v prenajatej izbe, neskôr v prenajatom dome, pričom sa sťahoval
približne šesťkrát. Naopak, súd úplne odignoroval zistenia, podľa ktorých sťažovateľ nikdy vo Veľkej
Británii nepožiadal o status rezidenta ani občianstvo Veľkej Británie, po celý čas mal na Slovensku
trvalý pobyt, vedené bankové účty, životné poistenie aj stavebné sporenie, má na Slovensku rodičov,
za ktorými sa vracal pravidelne približne štyrikrát ročne počas dovolenky, na jeden až dva týždne (a o

cestách na Slovensko predložil doklady), že okamžite po návrate do Slovenskej republiky po ukončení
zamestnania vo Veľkej Británii si za zarobené finančné prostriedky kúpil byt v I., v ktorom trvale žije
so svojou priateľkou, ktorá má a vždy mala slovenské občianstvo a spolu si založili rodinu, z ktorej
pochádzajú dve maloleté deti.

12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby v zmysle ust. § 462 ods. 1 Správneho súdneho

poriadkukasačnýsúdnapadnutérozhodnutiekrajskéhosúduzrušilavecvrátilkrajskémusúdunaďalšie
konanie.

13. Žalovaná v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že trvá na svojom vyjadrení k
žalobe zo dňa 10. februára 2016 a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského

súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá. K argumentom uvedeným v kasačnej sťažnosti poznamenala,
že dĺžka pobytu žalobcu na území Veľkej Británie v trvaní cca 8 rokov je dostatočne dlhým časovým
obdobím jeho života, počas ktorého si žalobca, podľa názoru žalovanej preniesol centrum záujmov a
bydlisko na územie Veľkej Británie, kde v období od roku 2005 do júna 2013 vykonával zárobkovú
činnosť v pracovnom pomere na neurčitý čas. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal vo Veľkej Británii

stabilné zamestnanie. Žalobca nepreukázal hľadanie si zamestnania na území Slovenskej republiky
žiadnymi dôkazmi. Rodičia žalobcu tiež uviedli, že žalobca nemal dôvod hľadať si zamestnanie na
Slovensku, nakoľko so zamestnaním vo Veľkej Británii bol spokojný. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou
podporujúcou vyššie uvedený názor žalovanej je zistenie, že žalobca bol vo Veľkej Británii so svojou
priateľkou, s ktorou približne posledné tri roky bývali v podnájme, najprv v prenajatej izbe, neskôr v

prenajatom dome, ktorý obývali spolu s ďalšími spolubývajúcimi, čo svedčí o optimálnych podmienkach
bývania. Väzby, ktoré si mal žalobca zachovať so Slovenskou republikou, v podobe návštev príbuzných
na území Slovenskej republiky (4x ročne na 1 až 2 týždne), uzatvoreného stavebného sporenia,
životného poistenia a založeného bankového účtu, sa javia ako menej významné v porovnaní so
skutočnosťami uvádzanými v rozhodnutí odvolacieho orgánu č. 17847-8/2015-BA zo dňa 8. júna 2015 s

dôrazom na skutočnosti, ktoré sú uvedené vyššie. Navrhla preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol v súlade s § 461 Správneho súdneho poriadku.

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.12.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

15. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a
potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie č. 8077/2014-BB-DvN zo dňa 08.08.2014.
Týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa §
104 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a podľa čl.

61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej
a orgánu verejnej správy prvej inštancie, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov,
poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením doevidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej
dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy
podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím
dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa

uplatňovanie odseku 1 podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi
predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej

činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má

byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia zamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Es č. 987/2009, ktorým sa stanovuje
postupvykonávanianariadenia(ES)č.883/2004okoordináciisystémovsociálnehozabezpečenia(ďalej
len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských
štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej
dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných

informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

16. Kasačný súd konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé a zároveň nie je sporné, že
sťažovateľ bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Banská Bystrica dňom 13.06.2013
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, na základe ktorého si následne u žalovanej dňa19.09.2013 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období pracoval na území
členského štátu Európskej únie. Orgánu verejnej správy prvej inštancie predložil Vyhlásenie žiadateľa
na účely posúdenia bydliska zo dňa 19.09.2013; formulár U1 zo dňa 13.08.2013, ktorým preukázal dobu

poistenia v nezamestnanosti od 13.06.2009 do 12.06.2013 na území Veľkej Británie; Čestné vyhlásenie
zo dňa 23.09.2013, v ktorom vyhlásil, že počas výkonu zamestnania v Anglicku udržiaval kontakt so
Slovenskou republikou; Výpis z katastra nehnuteľností zo dňa 26.04.2013 preukazujúci, že žalobca je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v obci I.; Poistnú zmluvu preukazujúcu uzatvorenie poistnej zmluvy
na investičné životné poistenie v roku 2002; doklady preukazujúce nákup leteniek z Veľkej Británie na

Slovensko a späť; Zmluvu VÚB banky o bežnom účte zo dňa 30.05.2011 a vkladovom účte zo dňa
30.05.2011; Zmluvu o účelovom splátkovom úvere a Dodatok k zmluve o stavebnom sporení zo dňa
29.12.2009. O žiadosti sťažovateľa rozhodla pobočka žalovanej v Banskej Bystrici ako orgán verejnej
správy prvej inštancie rozhodnutím číslo: 820305/7137 zo dňa 29.10.2013 tak, že sťažovateľ nemá
nárok na dávku v nezamestnanosti. Rozhodnutie žalovanej č. 53541-2/2013-BA zo dňa 17.12.2013,
ktorým sa potvrdilo prvoinštančné správne rozhodnutie zo dňa 29.10.2013, bolo napadnuté protestom

prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 07.04.2014, ktorým prokurátor žiadal napadnuté
rozhodnutie ako nezákonné zrušiť. Žalovaná rozhodnutím č. 25666-6/2014-BA zo dňa 05.05.2014
protestuprokurátoravyhovelaazrušilanapadnutérozhodnutiezodňa17.12.2013stým,žerozhodnutím
č. 25666-7/2014-BA zo dňa 18.06.2014 zrušila aj prvoinštančné rozhodnutie zo dňa 29.10.2013 a vec
vrátila orgánu verejnej správy prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

17. V rámci opätovného správneho konania prvoinštančný orgán verejnej správy vykonal výsluch
priateľky sťažovateľa (Zápisnica zo dňa 15.07.2014, ktorá je súčasťou administratívneho spisu
žalovanej), rodičov sťažovateľa (Zápisnica zo dňa 17.07.2014, ktorá je súčasťou administratívneho
spisu žalovanej) ako aj samotného sťažovateľa (Zápisnica zo dňa 18.07.2014, ktorá je súčasťou

administratívneho spisu žalovanej).

18. Na podklade vykonaného dokazovania došlo k vydaniu rozhodnutia č. 8077/2014-BB-DvN zo
dňa 08.08.2014, ktorým bolo rozhodnuté, že sťažovateľ nemá nárok na dávku v nezamestnanosti z
dôvodu, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nebolo možné považovať centrum záujmov a

bydlisko počas posledného zamestnania sťažovateľa v členskom štáte Európskej únie za zachované
na území Slovenskej republiky. O odvolaní voči tomuto rozhodnutie rozhodla žalovaná preskúmavaným
rozhodnutím č. 17847-8/2015-BA zo dňa 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietla a napadnuté
rozhodnutie potvrdila dôvodiac, že podľa záverov odvolacieho konania si sťažovateľ počas výkonu
zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii nezachoval pevné väzby na území Slovenskej republiky, naopak,

zo spisového materiálu mal odvolací orgán za dostatočne preukázané, že počas dlhodobého výkonu
zamestnania vo Veľkej Británii sa sťažovateľ dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný
čas na území Veľkej Británie, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie, teda centrum
svojich záujmov si v danom období preniesol na územie Veľkej Británie. Konštatovala tak, že na
základe uvedeného dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú podľa britskej legislatívy nebolo

možné zohľadniť, ako keby bola dosiahnutá na území Slovenska v súlade s čl. 61 ods. 1 základného
nariadenia a dodala, že úmysel podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade
rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

19. Krajský súd rozhodujúc o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej

kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku správneho
súdu vyplýva, že jednotlivé žalobné námietky považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že
žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý
správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovanej.
Poznamenal, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu sťažovateľa v rozhodnom období

bývať vo Veľkej Británii, pričom nebolo rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene
rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Preto sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom
žalovanej, že sťažovateľ si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov
nezachoval na území Slovenska.

20. Kasačný súd po preskúmaní súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil, že v predmetnej
právnej veci bolo úlohou krajského súdu predovšetkým vysporiadať sa so spornou otázkou, ktorou
bolo určenie bydliska, resp. centra záujmov sťažovateľa v kontexte zohľadnenia doby poisteniav nezamestnanosti dosiahnutej podľa britskej legislatívy na nadobudnutie nároku na dávku v
nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu sa podstatne neodlišovala od dôvodov podanej žaloby o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej, s ktorej dôvodmi sa krajský súd v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové
zistenia aj právne závery považuje kasačný súd za vecne správne.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný sa stotožnil s právnym záverom žalovanej
uvedenom v preskúmavanom rozhodnutí, že výnimku z pravidla, že za štát bydliska na účely aplikácie
čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, predstavujú
prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá
osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na
území iného členského štátu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j)

základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).

23. Kasačný súd má za to, že podľa preskúmavaného rozhodnutia pred zaradením sťažovateľa do
evidencie uchádzačov o zamestnanie tento nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle
slovenskej legislatívy, avšak do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti by bolo možné zohľadniť

dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie v súlade s čl. 61 ods. 1
základného nariadenia, avšak to len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie.

24. V ďalšom má kasačný súd za preukázané, že orgán verejnej správy prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí zo dňa 08.08.2014 náležite vyhodnotil sťažovateľom predložené dôkazné prostriedky, na
základe čoho ustálil, že nie je možné považovať väzby sťažovateľa na území Slovenskej republiky
za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie. O
odvolanísťažovateľarozhodlažalovanározhodnutímzodňa08.06.2015,ktorýmpotvrdilaprvoinštančné
rozhodnutie dôvodiac, že sťažovateľ si v predmetnom prípade preniesol centrum svojich záujmov na

územie Veľkej Británie.

25. Podkladom rozhodnutia orgánov verejnej správy boli listiny tvoriace administratívny spis žalovanej,
ktorá posúdila pracovný pomer sťažovateľa ako stabilné zamestnanie. Vychádzala pritom predovšetkým
zo sťažovateľom predložených tlačív, dokumentov a vyhlásení ako aj z ústneho výsluchu sťažovateľa,

jehorodičovajehopriateľky.Všetkytietodôkaznéprostriedkyboliprežalovanúkľúčovépriposudzovaní,
že za štát bydliska sťažovateľa je nutné považovať štát zamestnania sťažovateľa, t. j. Veľkú Britániu, z
čoho žalovaná ďalej usúdila, že bydlisko sťažovateľa počas pracovného pomeru sťažovateľa vo Veľkej
Británii nebolo zachované na území Slovenskej republiky.

26. V ďalšom má kasačný súd za to, že žalovaná adekvátne vyhodnotila skutkové okolnosti, ktoré mala
k dispozícii z predložených dokumentov a správne dospela k záveru, že sťažovateľ mal bydlisko na
území Veľkej Británie.

27. Na tomto mieste dáva kasačný súd do pozornosti, že v súlade s ostatnými kritériami čl. 11 ods.

1 vykonávacieho nariadenia mala žalovaná vykonať dokazovanie a následne vyhodnotiť výsledky
dokazovania. V prípade neuspokojivých výsledkov vykonaného dokazovania mala v zmysle čl. 11
ods. 2 citovaného vykonávacieho nariadenia povinnosť v preskúmavanej veci zisťovať samotný úmysel
sťažovateľa, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel v roku 2009 do Veľkej Británie, aby
tam ostal pracovať a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovenskú republiku v roku 2013. Kasačný

súd však dospel k záveru, že žalovaná v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vykonala
dostatočné dokazovanie a vo vzťahu k tomuto zistila všetky relevantné skutkové okolnosti, preto sa
v ďalšom nevyžadoval postup v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (zisťovanie úmyslu
sťažovateľa), ako to správne ustálil aj krajský súd v preskúmavanom rozhodnutí. Neskorší odchod
sťažovateľa z Veľkej Británie a jeho usadenie sa na území Slovenskej republiky v kontexte určovania

bydliska, resp. centra záujmov sťažovateľa v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania,
vyhodnotil kasačný súd za irelevantné.28. Kasačný súd zdôrazňuje, že v čl. 11 vykonávacieho nariadenia sú uvedené kritéria pre spôsob
určenia bydliska. Týmito sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcii pri určení
bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých aj v preskúmavanej veci žalovaná vychádzala. Kasačný súd

dáva do pozornosti, že žalovaná sa v dôvodoch rozhodnutia dostatočne zaoberala otázkou trvalosti a
prítomnosti sťažovateľa na území dotknutého členského štátu a v tomto smere vykonala postačujúce
dokazovanie; zároveň zisťovala a vyhodnocovala konkrétnu situáciu sťažovateľa v kontexte s jeho
pobytom a jeho zamestnaním na území Veľkej Británie; rodinnú situáciu a rodinné väzby sťažovateľa
taktiež podrobne skúmala. V dostatočnom rozsahu posúdila aj ďalšie skutočnosti ako vyhlásenie

sťažovateľa na účely posúdenia bydliska; skutočnosť, že sťažovateľ sa na Slovensko pravidelne vracal
ako aj skutočnosť, že má na Slovensku zriadený bežný a vkladový účet, či životné poistenie. Na
objasnenie relevantných skutočností dokonca žalovaná uskutočnila výsluch sťažovateľa, jeho priateľky
a rodičov.

29. Vo svetle uvedeného považuje kasačný súd zistenie skutkového stavu na posúdenie veci za

dostačujúce. Má za to, že v danom prípade došlo správne k určeniu bydliska dotknutej osoby podľa čl.
11 vykonávacieho nariadenia na území Veľkej Británie, pretože súčasťou skúmania „miesta bydliska“
žalovanou nebolo len preukázanie skutočností, ktoré by svedčali o nezachovaní bydliska na území
Slovenskej republike, ale zároveň aj zisťovanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste výkonu
zamestnania.

30. Kasačný súd uvádza, že rovnako má za nesporný skutkový stav tak, ako ho v podrobnostiach opísal
krajský súd v preskúmavanom rozhodnutí. Kasačný súd po oboznámení sa s pripojeným súdnym a
administratívnym spisom musí konštatovať, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako
súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej je v súlade so zákonom, nakoľko krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a
vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa kasačný súd v
celom rozsahu stotožňuje.

31. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov verejnej správy ako

aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho
z ustanovení správneho poriadku ani iného právneho predpisu. Správne rozhodnutia oboch inštancií
obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s
uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej
správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení

dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami sťažovateľa a s jeho vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia.

32. Kasačný súd dospel zhodne ako krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií
postupovali v danej veci v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili

dostatokskutkovýchpodkladov,nazákladektorýchnáležitýmspôsobomzistiliskutkovýstavaaplikáciou
relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, a preto
krajský súd nepochybil, keď žalobu sťažovateľa zamietol.

33. Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti

a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a
preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovanej je i podľa názoru kasačného
súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd
dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj
rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za súladné so zákonom, bolo

potrebné rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, považovať za správne.

34. Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovanej za nedôvodné a
rozhodnutie žalovanej považoval za zákonné a žalobu sťažovateľa podľa § 190 S.s.p. zamietol, kasačný
súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplnil vyššie uvedené dôvody.

35. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami
sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornúotázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

36. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že účastníkom nárok
na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 S. s. p.)

37. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.