Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/43/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010632
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1114010632.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho a prísediacich Mgr. Dany

Sobolovskej a Ing. Pavla Ščepána, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému C. Q., pre pokračovací
zločin úverového podvodu podľa § 222 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 25.06.2015 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný:
C. Q. narodený XX. XX. XXXX D. C., trvale bytom H.Z.D., H. O.. Č.. XXXX/X, t. č. v ÚVTOS Banská
Bystrica - Kráľová,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

I.
dňa 02.11.2012 v presne nezistenom čase v Bratislave na Blumentálskej ul. č. 20 v pobočke poškodenej
OTPBankySlovensko,a.s.,uzatvorilspoškodenouOTPBankouSlovensko,a.s.,zmluvuoOTPexpres
úvere č. XXXX XXXX XX M., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 6.000,-Eur, ktorý sa

zaviazal splácať v 84 mesačných splátkach vo výške 143,43 Eur za mesačnú splátku, pričom v žiadosti
o poskytnutie daného úveru uviedol ako svojho zamestnávateľa na dobu neurčitú spoločnosť DD estate
service, s. r. o. s čistým mesačným príjmom 1.127,-Eur, kde nebol nikdy reálne zamestnaný, pričom
už pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy vedel, že úver nebude mať z čoho splácať, čím uviedol
poškodenú OTP banku Slovensko, a. s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru,
ako aj predstieraním svojej vôle daný úver splácať, žiadnu zo splátok predmetného úveru neuhradil, čím
spôsobil poškodenej OTP Banke Slovensko, a. s., škodu vo výške 12.048,12 Eur,

II.
dňa 02.11.2012 v presne nezistenom čase v Bratislave na Karadžičovej ul. č. 10 v pobočke poškodenej
Slovenskej sporiteľne, a. s., uzatvoril s poškodenou Slovenskou sporiteľňou, a. s. zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 6.000,-Eur, ktorý sa zaviazal
splácať v 120 mesačných splátkach vo výške 119,96 Eur za mesačnú splátku, pričom v žiadosti o
poskytnutie daného úveru uviedol ako svojho zamestnávateľa na dobu neurčitú spoločnosť DD estate
service, s. r. o. s mesačným príjmom 1.127,-Eur, kde nebol nikdy reálne zamestnaný, pričom už

pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy vedel, že úver nebude mať z čoho splácať, čím uviedol
poškodenú Slovenskú sporiteľňu, a. s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru ako
aj predstieraním svojej vôle daný úver splácať, pričom dňa 29.12.2012 uhradil len časť jednej splátky vo
výške 118,47 Eur a zvyšné splátky vôbec neuhrádzal, čím spôsobil poškodenej Slovenskej sporiteľni,
a. s. škodu vo výške 14.395,20 Eur,

III.

dňa 22.12.2012 v presne nezistenom čase v Bratislave na Vajnorskej ul. č. 100 v pobočke poškodenej
Slovenskej sporiteľni, a. s. uzatvoril s poškodenou Slovenskou sporiteľňou, a. s., zmluvu o splátkovomúvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 500,-Eur, ktorý sa zaviazal
splácať v 18 mesačných splátkach vo výške 37,61 Eur za mesačnú splátku, pričom v žiadosti o
poskytnutie daného úveru uviedol ako svojho zamestnávateľa na dobu neurčitú spoločnosť DD estate

service, s. r. o. s mesačným príjmom 1.120,-Eur, kde nebol nikdy zamestnaný, pričom už pri uzatváraní
predmetnej úverovej zmluvy vedel, že úver nebude mať z čoho splácať, čím uviedol poškodenú
Slovenskú sporiteľňu, a. s. do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru, ako aj
predstieraním svojej vôle daný úver splácať, žiadnu zo splátok z predmetného úveru neuhradil, čím
spôsobil poškodenej Slovenskej sporiteľni, a. s., škodu vo výške 676,98 Eur,

t e d a

v bodoch I. až III.

- vylákal od iného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
a splácanie úveru, a tak mu spôsobil značnú škodu,

č í m s p á c h a l

v bodoch I. až III.

- pokračovací zločin úverového podvodu podľa § 222 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona

Za to sa
o d s u d z u j e

Podľa § 222 odsek 4 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 7, § 36 písmeno l/, § 37 písmeno
m/, Trestného zákona, § 42 odsek 1 v spojení s § 41 odsek 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 3 (tri) mesiace.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona súd obžalovaného zaraďuje pre výkon uloženého
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 odsek 2 Trestného zákona sa z r u š u j e výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 0T/53/2013, právoplatného dňa 27.03.2013 a trestného rozkazu
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.10.2013 sp. zn. 1T/152/2013, právoplatného dňa 10.12.2013,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej
spoločnosti OTP Banka Slovensko, a. s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, škodu vo
výške 6.000,-Eur

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku súd poškodenú spoločnosť OTP Banka Slovensko, a. s., so

sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkazuje na
občianske súdne konanie.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej
spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, škodu

vo výške 6.381,53,-EurPodľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku súd poškodenú spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s., so
sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkazuje
na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Na hlavnom pojednávaní konanom v predmetnej trestnej veci súd umožnil urobiť obžalovanému C. Q.
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 4 Tr. por., pričom obžalovaný urobil vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda že je vinný zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe
prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 14.08.2014, č. k. 1 Pv 575/13/1101 - 82. Súd
následne postupoval v súlade s § 257 ods. 5 Tr. por. a obžalovanému položil otázky podľa § 333 ods.

3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. por., na ktoré obžalovaný vo všetkých prípadoch odpovedal zhodne „áno“.
Následne súd v súlade s ustanovením § 257 ods. 7 Tr. por. po súhlasnom vyjadrení všetkých prítomných
procesných strán uznesením prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutkov, ktoré
sú predmetom obžaloby a uznesením podľa § 257 ods. 8 Tr. por. vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom

o treste a náhrade škody.

V súvislosti s predmetom dokazovania čo do výroku o treste súd na hlavnom pojednávaní vykonal
dokazovanie výsluchom svedkov W. B. a Š. G., postupom podľa § 269 Trestného poriadku
prečítal listinné dôkazy, a to výpis z evidencie priestupkov Obvodného úradu Bratislava, výpis z

Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, odpis registra trestov
obžalovaného, trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0T/568/2013, trestný rozkaz
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0T/565/2013, trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
0T/301/2013, výsledok lustrácie v evidencii Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, výsledok
lustrácie v ZVJS, výsledok lustrácie v evidencii Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ďalej

čítaním oboznámil podstatný obsah spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0T/53/2013 a Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 1T/152/2013, postupom podľa § 268 ods. 2 Tr. por. so súhlasom procesných
strán prečítal psychiatrický znalecký posudok č. 20/23/2014 zo dňa 06.03.2014. Vo vzťahu k výroku o
náhrade škody súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku,
nakoľko to považoval za potrebné i napriek tomu, že obžalovaný uznal základ a výšku škody spôsobenej

poškodeným spoločnostiam.

Svedkyňa W. B. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že spätnú registráciu do Sociálnej poisťovne
ohľadne zamestnancov vykonávala v rokoch 2012 - 2013 a za tieto skutky sú voči nej vedené trestné
stíhania. Obžalovaného C. Q. pozná cez osobu G., ktorý jej ho predstavil ako potenciálneho vyberateľa

spotrebného úveru. Ohľadne jeho osoby, ako aj iných osôb, jej G. uviedol, že sú to osoby s čistým
úverovým registrom z nižšej sociálnej vrstvy a stačí im málo peňazí z možných úverov. Ostatné peniaze
išli jemu alebo sa prerozdelili. Vo vzťahu k tomuto obžalovanému jej G. dal kópiu občianskeho preukazu,
aby vykonala spätnú registráciu zamestnanca do Sociálnej poisťovne. Prvý krát sa s obžalovaným
stretla, keď už bol zaregistrovaný v Sociálnej poisťovni a bol spôsobilý vybrať úver. Vždy sa s ním stretla

v prítomnosti svedka G.. Asi dvakrát vybavovala pre obžalovaného úvery, a to v OTP Banke Slovensko
a v Slovenskej sporiteľni. Je však možné, že vystavila pre G. aj iné potvrdenia pre iné banky. V tejto
konkrétnej veci V. R.M.Š.Á. nezohral žiadnu rolu, o jej činnosti však vedel, lebo ju bola nútená pre neho
robiť v čase predtým, ako ju robila pre G.. Minimálne jedenkrát bola prítomná pri tom, ako obžalovaný
odovzdal peniaze z úveru G., avšak určite tak musel urobiť vždy. Pomer odovzdávania peňazí bol

neprimeraný, asi 70% u úveru išlo G.. Všetky doklady pre banku pripravovala ona. Obžalovaný Q. bol
do banky vždy dovezený G.X.Y. až vtedy keď bol úver schválený, pričom obžalovaný nemal dostatok
informácií od G. ohľadne úveru a nemal ani čas sa s nimi oboznámiť. Jej prvé stretnutie s obžalovaným
bolo v obci jeho trvalého bydliska, keď ju G. zavolal, aby išli obžalovaného nájsť, pretože treba vyčerpať
úvery. Obžalovaný už bol totiž zaregistrovaný a v banke „viditeľný“ v súvislosti so schválenými úvermi.

Pri ich stretnutí si úver nedohadovali, rozprávali sa o nejakej hypotéke, kde rodičia obžalovaného mali
priniesť nejaké doklady na vyriešenie niektorých problémov. Ona nemala vedomosť o tom, že úver
bol bez vedomia obžalovaného. Vychádzala z toho, že žiadatelia o úver žiadajú z vlastnej vôle a sú
schopní ho splácať. Nemala pocit o nejakých nátlakoch zo strany G. na žiadateľov o úver, aspoň nebola
prítomná pri takomto konaní. Mala pocit, že ide o ich vlastné dohody, prípadne že žiadateľ mohol byť

dlžný G.É.I.. Potvrdenia o zamestnaní v jej spoločnosti DD Estate service s.r.o.. vystavovala aj inýmosobám v spolupráci so G.. V banke bola pri výbere peňazí z úveru s obžalovaným, ktoré si on prezval
a následne sa stretli v kaviarni so G.. G. v banke pri výbere peňazí nebol. Ohľadne odovzdaných súm
obžalovanému svedkyňa potvrdila svoju výpoveď z prípravného konania.

Svedok Š. G. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že s obžalovaným ho zoznámil pán
H. z dôvodu, že obžalovaný chcel vybaviť úver v banke. Keďže mal možnosť sprostredkovať a vybaviť
úver cez pána S., ktorý má vlastnú firmu na vybavovanie hypoték a vybavovanie úverov v bankách,
súhlasil s vybavením úveru. Pri stretnutí s obžalovaným mu obžalovaný alebo pán H. predložili fotokópiu

občianskeho preukazu pre účely vybavenia úveru a on tieto doklady odovzdal pánovi S.. Tento zistil,
že sa úver vybaviť dá, lebo obžalovaný nemal žiadne úverové zaťaženie. S obžalovaným a pánom S.
sa stretli v Bratislave, tu pán S. vysvetlil, aký úver a v akej výške sa dá vybaviť. On v banke nebol. V
banke bol pán S., ktorý to riešil. Ohľadne slečny B.B.D. svedok uviedol, že sa s ňou stretol, nakoľko
vedela pre účely poskytnutia úveru zamestnať človeka. Oslovil ju s tým, že obžalovaný Q. musí byť
zamestnaný, aby mohol dostať úver, pričom on osobne v tomto smere žiadnu činnosť nevykonal. Iba

ich zoznámil. Nebol prítomný pri žiadnom podpisovaní dokumentov. Po vyplatení úveru sa stretol s
obžalovaným aj so svedkyňou B. a ak zobral nejaké peniaze, tak len províziu za vybavenie úveru
cez pána S.. Pri tomto stretnutí bol prítomný aj pán S.. Spolu s ním žiadal províziu vo výške 10 % z
úveru a táto mu bola vyplatená po tom, čo obžalovaný dostal peniaze z banky. Jeho úloha vo vzťahu
k svedkyni B. a obžalovanému bola len v zmysle kontaktnej osoby. Ohľadne príbuzných obžalovaného

svedok uviedol, že sa stretol s bratom obžalovaného, u ktorého bol na návšteve, lebo hľadal kontakt
na obžalovaného. Dôvodom bolo to, že ho chcel kontaktovať s tým, či chce alebo nechce vybaviť
úver. U brata obžalovaného nechal kontakt na seba a následne mu obžalovaný zavolal. Svedok ďalej
uviedol, že obžalovaný vedel o tom, že ide do banky za účelom poskytnutia úveru a výberu peňazí, a to
predtým než išiel do banky. V čase, kedy obžalovaný žiadal úver, mal vedomosť o tom, že obžalovaný

je nezamestnaný, avšak hľadal si prácu a z tohto dôvodu ho zoznámil so svedkyňou B.B.D., aby ho
zamestnala.

Zo záverov psychiatrického znaleckého posudku č. 20/23/2014 zo dňa 06.03.2014 vyplýva, že u
obžalovaného v čase spáchania skutkov nebola zistená duševná choroba v zmysle psychózy, ani taká

porucha, ktorá by podmieňovala vylúčenie, či zníženie schopnosti rozpoznávania, či ovládania konania.
Uobžalovanéhobolzistenýsyndrómzávislostiodviacerýchnávykovýchlátok,atopervitínuavminulosti
aj heroínu, škodlivé užívanie alkoholu a nikotinizmus. V osobe obžalovaného ide o menej diferencovanú,
vôľovoslabú,nezdržanlivú,nevyrovnanú,polytoxikomanickyorientovanúosobnosťsdisociálnymirysmi,
čo len pomáha pochopiť motiváciu skutkov. Obžalovaný v čase trestnej činnosti mohol rozpoznať

nebezpečnosť a protiprávnosť svojho konania. Pokiaľ aj bol pod vplyvom drogy, nejednalo sa o forenzne
závažnejšiuintoxikáciu.Pridodržiavaníabstinencienávykovýchlátokbypobytobžalovanéhonaslobode
z psychiatrického hľadiska nemal byť spoločensky nebezpečný. Protitoxikomanické liečenie by splnilo
účel len za zaistenia spolupráce obžalovaného, ktorý ale v súčasnosti vyjadruje skôr odmietavé a
nekritické postoje.

Z odpisu registra trestov obžalovaného C. Q. vyplýva, že bol doposiaľ 18 krát súdne trestaný, pričom
v čase pred spáchaním skutku bol súdne trestaný 13 krát. Väčšinou išlo o trestné činy krádeže, jeden
krát o trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania obchodovania s nimi a v jednom prípade o trestný čin lúpeže.

Ako vyplýva z registra priestupkov obžalovaného, tento bol 4 krát postihnutý za spáchanie priestupku.

Z prečítaných listinných dôkazov (jednotlivé trestné rozkazy a pripojene trestné spisy v iných trestných
veciach obžalovaného) vyplývajú skutočnosti relevantné čo do ukladania trestu z hľadiska použitia

ustanovení o súhrnnom treste a uplatnenia asperačnej zásady.

Na základe takto vykonaného dokazovania čo do výroku o treste a po zhodnotení dôkazov jednotlivo
i v ich súhrne spôsobom uvedeným § 2 odsek 12 Trestného poriadku, vychádzajúc pri určovaní
druhu a výmery trestu obžalovanému C. Q. z účelu trestu vyjadreného v § 34 odsek 1 Trestného

zákona, rešpektujúc požiadavku individuálnej a generálnej prevencie, ako aj zásad pre ukladanie trestu
upravených v § 34 odsek 4 Trestného zákona, dospel súd k záveru, že obžalovanému je z hľadiska
spravodlivého potrestania páchateľa (§ 1 Trestného poriadku) postačujúce uložiť súhrnný trest odňatiaslobody na dolnej hranici trestnej sadzby nezvýšenej podľa § 38 odsek 5 Trestného zákona aplikujúc
ustanovenie § 38 odsek 7 Trestného zákona.

Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody bolo nevyhnutné predovšetkým ustáliť konkrétnu trestnú sadzbu
z hľadiska všetkých relevantných ustanovení Trestného zákona, ktorých použitie prichádzalo v

prejednávanej trestnej veci do úvahy.

V danej trestnej veci bolo potrebné ukladať súhrnný trest odňatia slobody vo vzťahu k odsúdeniu
trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 0T/53/2013, právoplatného
dňa 27.03.2013 a trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.10.2013 sp. zn.

1T/152/2013, právoplatného dňa 10.12.2013 (aj keď v tomto prípade bolo upustené od uloženia
súhrnného trestu, táto skutočnosť nebráni zrušeniu takéhoto výroku o treste, nakoľko následným
uložením súhrnného trestu sa postihuje celá trestná činnosť spáchaná v súbehu, a to bez ohľadu na
výrok o treste), a to pri súčasnej aplikácii ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona, t. j. pri uplatnení
asperačnej zásady (ukladanie súhrnného trestu vo vzťahu k odsúdeniam Okresného súdu Bratislava V,

sp. zn. 0T/301/2013, Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 0T/565/2013 a sp. zn. 0T/568/2013 nebolo
možné, nakoľko v týchto prípadoch je medzi uvedenými trestnými činmi a trestným činom, za ktorý bol
obžalovaný odsúdený Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 0T/53/2013, vzťah recidívy, nie súbehu.

Vzhľadom na aplikáciu asperačnej zásady sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

zvýšila o jednu tretinu a celkové rozpätie upravenej trestnej sadzby tak predstavovalo 5 rokov až
16 rokov. Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní a úprimnom
oľutovaní trestného činu podľa § 36 písmeno l/ Trestného zákona a jednu priťažujúcu okolnosť
spočívajúcu v predchádzajúcom odsúdení obžalovaného podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona.
Obžalovanému nebolo možné pričítať priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných

činov podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona, nakoľko by to s ohľadom na ukladanie súhrnného
trestu pri súčasnom použití asperačnej zásady znamenalo dvojité pričítanie tej istej okolnosti v
neprospech obžalovaného. Pri takomto rovnovážnom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
nebol odôvodnený postup podľa § 37 odsek 3, resp. odsek 4 Trestného zákona.

Obžalovaný však v minulosti spáchal trestný čin lúpeže podľa § 234 odsek 1 bývalého Trestného zákona
(zákon č. 140/1961 Zb.), za čo bol uznaný za vinného rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V zo dňa
10.07.2000,sp.zn.3T/204/99.Priaplikáciiprechodnéhoustanovenia§437odsek1Trestnéhozákonaje
uvedený trestný čin zločinom (§ 11 odsek 1 Trestného zákona), v dôsledku čoho by bolo možné použiť §
38 odsek 5 Trestného zákona v časti vety pred bodkočiarkou, v zmysle ktorého pri opätovnom spáchaní

zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu. Vzhľadom na
všetky zistené okolnosti však súd uvedené ustanovenie neaplikoval, a to s poukazom na § 38 odsek
7 Trestného zákona, podľa ktorého ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá
zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 odsek 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie
týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Je síce pravda, že ustanovenie § 38 odsek 7 Trestného zákona malo svoj zásadný význam a
opodstatnenie v období pred publikovaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.11.2012, č. k. PL. ÚS 106/2011-85, ktorým bol vyslovený nesúlad časti ustanovenia § 41 odsek 2
Trestného zákona s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na druhej strane uvedeným nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky nebolo dotknuté ustanovenie § 38 odsek 7 Trestného zákona, ktoré je
tak naďalej aplikovateľné aj pri použití modifikovanej asperačnej zásady. Je vecou výkladu, v ktorých
prípadoch (pri aktuálnom právnom stave) bude aplikácia uvedeného ustanovenia odôvodnená. Problém
tohtoustanoveniaspočívavpodstatevtom,akovykladaťslovnéspojenie"aksasúčasneukladázvýšenýúhrnný trest alebo súhrnný trest", či musí ísť o reálne uložený zvýšený úhrnný alebo súhrnný trest v
rámci zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu, alebo postačuje len samotné použitie
ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona bez ohľadu na to, či skutočne uložený úhrnný alebo súhrnný

trest bol uložený v rámci zvýšenej trestnej sadzby. V tomto smere má súd za to, že ustanovenie § 38
odsek7Trestnéhozákonajepotrebnévykladaťpodľadruhejzuvedenýchalternatív,t.j.postačísamotné
použitie asperačnej zásady pre následnú úvahu súdu o tom, či z hľadiska prísnosti trestnoprávneho
postihu bude § 38 odsek 7 Trestného zákona aplikovať alebo nie. V opačnom prípade by v podstate
mohol nastať právny alogizmus v tom smere, že ak by súd uložil skutočne zvýšený úhrnný trest alebo

súhrnný trest (t. j. v rámci zvýšenej trestnej sadzby o jednu tretinu), strácalo by uvedené ustanovenie
svoje opodstatnenie a akúkoľvek právnu relevanciu, nakoľko by súd vždy uložil trest prísnejší, ako je
zvýšená dolná hranica trestnej sadzby a teda by vôbec nemusel uvažovať o tom, či § 38 odsek 7
Trestného zákona použiť alebo nie.

V posudzovanej trestnej veci má súd za to, že pri ukladaní (určovaní druhu a výmery) trestu treba

prihliadať aj na požiadavku spravodlivého potrestania páchateľa (§ 1 Trestného poriadku) a všetky do
úvahy prichádzajúce zásady pre ukladanie trestu a ustanovenie § 38 odsek 7 Trestného zákona vykladať
aj v kontexte týchto ustanovení. V danom prípade je totiž nepochybné, že osoba obžalovaného bola
ako tzv. biely kôň využitá inými osobami na spáchanie trestného činu a ich vlastné obohatenie sa na
škodu cudzieho majetku. To vyplýva jednak z výpovede svedkyne B., ktorej výpoveď súd považoval,

resp. vyhodnotil ako konzistentnú, presvedčivú a v konečnom dôsledku vierohodnú (nebola zistená
žiadna skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá výpoveď tejto svedkyne spochybniť), na rozdiel od výpovede
svedka G., v ktorej je okrem iného uvedená nepravda o tom, kto mal prítomný v banke pre preberaní
finančnej hotovosti (pán S.), čo je v rozpore s dôkazmi obsiahnutými v spise. Výpoveď tohto svedka je
nevierohodná už len so zreteľom na to, že osoba ako obžalovaný C. Q. by vzhľadom na vlastnú situáciu

asilenťažkozvlastnejiniciatívyuvažovalovybavovaníúveru,akosatosnažilprezentovaťtentosvedok.
Pritom sám uviedol, že osobne sa snažil vyhľadať osobu obžalovaného za účelom vybavenia úveru, čo
by v prípade záujmu obžalovaného o úver (bez toho, aby iniciatíva prišla zo strany iných osôb) takmer
s istotou robiť nemusel. Okrem toho súd z vlastnej rozhodovacej činnosti, resp. z rozhodovacej činnosti
súdu v iných trestných veciach zistil, že je odôvodnené sa domnievať, že ide o cielenú a plánovanú

činnosť určitých osôb, ktoré vyhľadávali osoby z nižších sociálnych vrstiev, osoby bez príjmu a pod.,
ktoré ako tzv. biele kone využili ako žiadateľov o úver pri súčasnom uvedení nepravdivých údajov z
rôznych potvrdení, ktoré sami zabezpečovali. Takéto osoby potom s vidinou istého "zárobku" pristúpili
na ponuku vystupovať ako žiadatelia o úver a dopúšťať sa tak trestnej činnosti. Bez zabezpečenia
potrebných dokladov a potvrdení zo strany druhých osôb a ich "pomoci" by tieto tzv. biele kone nemali

možnosti ani schopnosti potrebné na to, aby sa dopustili danej trestnej činnosti. V prípade obžalovaného
to platí pre skutky uvedené v bode I. a II. (ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu), pričom
skutok v bode III. už obžalovaný spáchal z vlastnej iniciatívy, avšak v porovnaní so skutkami v bode
I. a II. išlo o poskytnutie úveru v neporovnateľne menšej výške. Aj tento skutok bol však obžalovaným
spáchaný v podstate len na základe, resp. v dôsledku okolností vzťahujúcich sa ku skutkom v bode I. a

II (zaregistrovanie v Sociálnej poisťovni, evidencia zamestnania a s tým súvisiace potvrdenia).

Nemožno pritom prehliadnuť fakt, že výška celkovej spôsobenej škody ako trestnoprávne relevantného
následku pri zločine úverového podvodu podľa § 222 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona prekročila
hranicu odôvodňujúcu danú právnu kvalifikáciu len o 520,30 Eur (spôsobená škoda 27.120,30 Eur,

značná škoda 26.600,-Eur). V tomto kontexte možno poukázať aj na to, že uvedené skutky boli pôvodne
v návrhu na dohodu o vine a treste právne kvalifikované ako pokračovací zločin úverového podvodu
podľa § 222 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona s navrhovaným súhrnný trestom odňatia
slobody vo výmere 4 roky a 4 mesiace, nakoľko do skutku bola zahrnutá len istina a nie aj úroky z
úveru (ako škoda podľa § 124 odsek 2 Trestného zákona). K zmene právnej kvalifikácii došlo až po tom,

čo z dôvodu na strane obžalovaného (realizujúci však svoje oprávnenie vymedzené v ustanoveniach
Trestného poriadku o konaní o dohode o vine a treste) došlo k vráteniu veci prokurátorovi do prípravného
konania. Aj keď následnú právnu kvalifikáciu skutkov spáchaných obžalovaným treba s ohľadom na už
zmienené ustanovenie § 124 odsek 2 Trestného zákona považovať za správnu, je zrejmé, že k tejto
zmene došlo až v dôsledku vyššie uvedeného postupu. To sa síce logicky muselo odzrkadliť v zmene

zákonom ustanovenej trestnej sadzby, nie však už v celkovom náhľade na spravodlivé potrestanie
páchateľazhľadiskavýkladuustanoveníTrestnéhozákonarelevantnýchčodokonkrétnejvýmerytrestu.
V tejto súvislosti ešte súd dodáva, že postoj obžalovaného v rámci konania dohody o vine a treste
možno odôvodnene pripisovať tej skutočnosti, že sa sám považoval za obeť podvodného konania zostrany iných osôb obdobne, ako sa za takéto obete považovali aj viaceré iné osoby obvinených ako tzv.
bielych koňov, stíhaných v iných trestných veciach, o čom má súd z vedomosť z vlastnej rozhodovacej
činnosti. Takéto subjektívne vnímanie veci zo strany obžalovaného ho síce nemôže zbavovať viny, avšak

s ohľadom na všetky okolnosti prípadu je možné ho pochopiť.

V tomto smere súd už len poukazuje na tú skutočnosť, že neprimeraná prísnosť použitia § 38 odsek 5
Trestného zákona v kontexte aplikácie § 41 odsek 2 Trestného zákona je daná aj tým, že obžalovaný bol
za trestný čin lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. odsúdený v roku 2000, teda

pred takmer 15 rokmi. Pritom povaha a závažnosť tohto trestného činu je dokumentovaná okrem iného
tým, že obžalovanému C. Q. bol za jeho spáchanie pôvodne (pred neskorším zrušením výroku o treste v
dôsledku ukladania súhrnného trestu) uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečnými
odkladom jeho výkonu.

Súd neopomenul prihliadať aj na osobu obžalovaného, ktorý v čase pred spáchaním stíhaných skutkov

bol 13 krát právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, avšak s dvomi výnimkami išlo vždy
o trestné činy krádeže. V jeho osobe teda ide o recidivistu, u ktorého bola zistená závislosť na
návykových látkach, pričom ide o osobu menej diferencovanú, vôľovo slabú, nezdržanlivú, nevyrovnanú,
polytoxikomanicky orientovanú osobnosť s disociálnymi rysmi, čo v zmysle psychiatrického znaleckého
posudku mohlo viesť k pochopeniu motivácie skutkov. V tomto kontexte však osobu obžalovaného a

možnosť jeho nápravy treba posudzovať a hodnotiť predovšetkým s ohľadom na trestný čin, pre ktorý je
stíhaný v tejto trestnej veci z hľadiska všetkých atribútov upravených v § 34 odsek 4 Trestného zákona.

So zreteľom na charakter stíhanej trestnej činnosti (v tejto trestnej veci), okolnosti, za ktorých bol čin
spáchaný a spôsob jeho spáchania, ako aj mieru zavinenia a spôsobený následok (len tesne presahujúci

hranicu značnej škody), ktoré skutočnosti sú dokumentované v rámci inej časti odôvodnenia tohto
rozsudku, prihliadajúc na účel trestu upravený v § 34 odsek 1 Trestného zákona, súd považoval uloženie
súhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 3 mesiace (takmer na dolnej hranici trestnej
sadzby) za primerané a dostatočné, odzrkadľujúce povahu a závažnosť spáchaného trestného činu,
ako aj rolu a mieru zavinenia obžalovaného v rámci jeho spáchania. Samotnú výšku sumy, ktoré si

obžalovaný ponechal z poskytnutých úverových finančných prostriedkov nepovažoval súd vo vzťahu k
ostatným zisteným skutočnostiam za takú, ktorá by bola spôsobila odôvodniť prísnejší trest.

Súd pri uložení súhrnného trestu súčasne zrušil výroky o treste trestného rozkazu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 0T/53/2013, právoplatného dňa 27.03.2013 a trestného rozkazu

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.10.2013 sp. zn. 1T/152/2013, právoplatného dňa 10.12.2013,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad, nakoľko v týchto prípadoch boli všetky trestné činy spáchané v
súbehu.

Keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokov pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
odňatia slobody za úmyselný trestný čin, súd ho v súlade s § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona
pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Čo sa týka výrokov o náhrade škody, súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodeným

spoločnostiam OTP Banke Slovensko, a. s. a Slovenskej sporiteľni, a. s., vzniknutú škodu, avšak len vo
výške, ktorú súd považoval za jednoznačne preukázanú a nepochybnú (vychádzajúc z povahy zmlúv
o úvere, doby splácania a výšky jednotlivých splátok), ktorú predstavovali jednotlivé istiny. Súd však v
prípade poškodenej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. s celkovej istiny odrátal sumu 118,47 Eur,
ktorú obžalovaný uhradil, pričom z dokladov doložených do spisu nie je možné zistiť, aká časť z tejto

sumy predstavuje istinu, aká časť úroky z úveru, prípadne akékoľvek poplatky, v dôsledku čoho súd z
istiny odrátal celú túto sumu.
S prihliadnutím na všetky skutočnosti a právne úvahy uvedené v tomto odôvodnení, súd rozhodol tak,
ako to vyplýva z enunciátu tohto rozsudku

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia cestou Okresného súdu
Bratislava I na Krajský súd v Bratislave.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.