Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/143/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112240079
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sakálová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5112240079.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. Z., bývajúcej v L., zastúpenej JUDr.
Petrom Škrabákom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 30, proti žalovanej Prima
banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 360/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 30. apríla 2014 sp. zn. 10 Co 358/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom z 23. mája 2013 č.k. 14 C 360/2012-68 I. určil, že právny úkon žalovanej
zo 7. novembra 2012, ktorého obsahom je prejav vôle odstúpenia od Zmluvy o osobnom účte C. zo
6. júna 2012 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou je neplatný, II. žalobu o zaplatenie 3.000,- eur
titulom finančného zadosťučinenia zamietol, III. vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú vo Všeobecných

obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 15. septembra 2012 v čl. VIII bod 5. o
voľbe rozhodcovského súdu za neprijateľnú, IV. žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal,
V. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur na účet Okresného súdu Žilina
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z toho, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili 6.
decembra 2012 (poznámka dovolacieho súdu správne má byť 2002) Zmluvu o osobnom účte C. č.
XXXXXXXXXX/XXXX, Zmluvu o odovzdávaní údajov platobného styku Internet Banking System č. L.

a podpísali preberací protokol pre Internet Banking System. Žalovaná listom zo 7. novembra 2012
odstúpila od zmluvy o osobnom účte, nakoľko sa dozvedela o takých pomeroch dotýkajúcich sa klienta,
ktoré nedávajú záruku plnenia zmluvných vzťahov medzi bankou a žalobkyňou ako klientom. Súd
prvého stupňa riešil svoju právomoc vec prejednať, keď z obsahu Všeobecných obchodných podmienok
žalovanej zistil, že podľa čl. VIII bod 5. žalobkyňa ako klient prijala návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa
ktorej všetky vzájomné spory, ktoré by mali medzi zmluvnými stranami vzniknúť, je príslušný prejednať

Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Dospel k záveru, že
všeobecnépodmienkyžalovanejobsahujúustanovenia,podľaktorýchjespotrebiteľpovinnýsapodriadiť
právomoci rozhodcovského súdu bez možnosti voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,
pričom spotrebiteľ nemal možnosť uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení pri uzavretí zmluvy
odmietnuť a preto vyhlásil podľa § 153 ods. 3 O.s.p. dohodu o výlučnej voľbe právomoci rozhodcovského
súdu podľa čl. VIII bodu 5 všeobecných obchodných podmienok za neprijateľnú. Súd prvého stupňa

nemal preukázané, že by žalobkyňa podstatne porušila svoje povinnosti z dôvodu, že žalovaná sa
dozvedela o takých pomeroch týkajúcich sa žalobkyne, ktoré nedávajú záruku plnenia zmluvných
vzťahov medzi bankou a klientom. Uviedol, že takéto skutočnosti musí banka v odstúpení od zmluvy
uviesť a aspoň čiastočne ich konkretizovať, nakoľko nepostačuje, že sa banka o takýchto skutočnostiach
dozvedela, ale že sú aj reálne. Tvrdenia žalovanej o existencii dôvodov z utajovaných skutočností
považoval za účelové, nepravdivé a až nelogicky abstraktné a tým aj odstúpenie od zmluvy za neplatné.

Uzavrel, že ak žalobkyni konaním žalovanej vznikla majetková škody tým, že bola donútená založiť
si ďalšiu zmluvu o osobnom účte, vznikla jej ujma v osobnostných právach, ochrany ktorých sa musídomáhať v samostatnom konaní o náhradu škody, resp. ochrany osobnosti. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2
ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.

Na odvolanie účastníkov konania Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. apríla 2014 sp. zn. 10 Co
358/2013 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení neplatnosti právneho úkonu žalovanej
zo 7. novembra 2012, ktorého obsahom je prejav vôle odstúpenia od zmluvy o osobnom účte C.
zo 6. decembra 2002 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou a vo výroku o vyhlásení zmluvnej

podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach žalovanej účinných od 15. septembra
2012 v čl. VIII bod 5 o voľbe rozhodcovského súdu za neprijateľnú potvrdil ako vecne správny (§
219 ods. 1 O.s.p.). Vo výroku o zamietnutí žaloby na zaplatenie 3.000,- eur a vo výrokoch o trovách
konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvného
dojednania o výlučnej rozhodcovskej doložke a zdôraznil, že predmetné zmluvné dojednanie spôsobuje

výrazný nepomer v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa, čo je základným znakom
neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky. V odôvodnení ďalej uviedol, že nie je možné odstúpenie
od zmluvy bez toho, aby bol akokoľvek skutkovo konkrétne vymedzený dôvod odstúpenia a preto
vyhodnotil odstúpenie zo strany žalovanej pre jeho skutkovú neurčitosť za neplatné. Nesúhlasil so
záverom súdu prvého stupňa, že podmienkou priznania primeraného finančného zadosťučinenia je

jeho kvalifikovaný charakter, nakoľko ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) stanovuje jedinú podmienku pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a to úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde a rozsudok
prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie s tým, že je prípustné v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (potvrdenie výroku o určení neplatnosti právneho úkonu), v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
(potvrdenievýrokuoneprijateľnostizmluvnejpodmienky)avzmysle§238ods.1O.s.p.(zrušenievýroku
o zamietnutí finančného zadosťučinenia). Dôvodnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm.
f/ O.s.p. (v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) tvrdiac, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť

konať.Zatútovaduoznačilapostupsúdovnižšíchstupňov,ktoréjejneumožnilipožiadaťpríslušnýorgán,
aby ju v prejednávanej veci oslobodil od povinnosti mlčanlivosti a bez vykonania tohto dôkazu rozhodli
o neplatnosti právneho úkonu. Podľa názoru žalovanej je dovolanie opodstatnené aj vzhľadom na to,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko súdy v konaní neaplikovali
§ 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. mája 2014), ktoré neumožňovalo súdu

posudzovať neprijateľnosti rozhodcovskej doložky bez súvislosti s ostatnými zmluvnými ustanoveniami
dohodnutými medzi účastníkmi konania. Bola názoru, že súd mal zisťovať, či z obsahu zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovanou vrátane Všeobecných obchodných podmienok žalovanej nevyplýva zlý
úmysel žalovanej. Namietala tiež, že odvolací súd napadnutý rozsudok nesprávne opiera o poslednú
vetu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., nakoľko na konanie vo veci samej sa vzťahuje znenie účinné

do 9. júna 2013 a teda jeho rozhodnutie i v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie vo výroku o určení neplatnosti
právneho úkonu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa odmietol podľa § 243b ods.

5 O.s.p., vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vo výroku, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu
prvého stupňa a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie odmietol ako neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania osobou zastúpenou v zmysle § 241 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či sú dané procesné
predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konaťa rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je
ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď
§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade

výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Zámery, ktoré sleduje hmotnoprávna úprava spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 Občianskeho
zákonníka), vyjadrujú aj v procesnoprávne ustanovenia (viď medziiným § 153 ods. 3 a 4 a § 238 ods.
3 O.s.p.).

Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo
vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd

uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa (§ 53a ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že

určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods.
3 O.s.p.). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia (§
153 ods. 4 O.s.p.).

Pôvodnéustanovenie§238ods.3O.s.p.boloprinovelizáciiObčianskehosúdnehoporiadkuzákonomč.
575/2009 Z.z. zmenené tak, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je prípustné

(už nielen vtedy), ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ale tiež vtedy, ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Legislatívnym riešením zvoleným v § 238 ods. 3 O.s.p. boli na významovo rovnakú (horizontálnu) úroveň
dané oba prípady potvrdzujúcich rozsudkov odvolacieho súdu, t. j. a/ rozsudok, vo výroku ktorého bola
vyslovená prípustnosť dovolania, b/ rozsudok, potvrdzujúci výrok prvostupňového súdu o neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa už pred uvedenou novelizáciou ustálila na názore, že ak má byť
dovolanieprípustnépodľa§238ods.3O.s.p.,musívýrokováčasťnapadnutéhorozhodnutianevyhnutne

obsahovať výrok, ktorým odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania; sama otázka zásadného právneho
významu nemusí byť obsiahnutá vo výrokovej časti a postačujúce je jej vymedzenie v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu. Za rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného
významu sa pritom považuje rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú (tzv. dovolaciu) otázku
spôsobom, ktorý má všeobecný a zásadný dopad na právne posudzovanie všetkých prípadov podobnej

povahy (porovnaj napríklad rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2004).

Pokiaľ Občiansky súdny poriadok za postačujúce pre založenie prípustnosti dovolania proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu považuje to, že odvolací súd samostatným výrokom svojho
rozhodnutia vyslovil, že je dovolanie prípustné (viď text § 238 ods. 3 O.s.p. pred „alebo“), pre založenie
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., ide vo svojich
požiadavkách ďalej - ukladá, aby priamo výroková časť prvostupňového rozsudku vyslovujúceho
neplatnosť zmluvnej podmienky obsahovala doslovné znenie tejto podmienky (viď v § 153 ods. 4 O.s.p.
použité slovné spojenie „výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia“).

Ustanovenie § 153 ods. 4 O.s.p. súdu ukladá, aby uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky,
ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Výrok určujúci neplatnosť niektorého
ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy ako jej neprijateľnej podmienky by mal opísať znenie podmienky tak,
ako je uvedená v zmluve so žalovanou, pretože na iný skutkový základ pre takýto výrok niet v zákone
opory [viď tiež komentár k tomuto ustanoveniu uvedený v ASPI (automatizovanom systéme právnych

informácií)].

Citovanou právnou úpravou sa do právneho poriadku „zaviedol, i keď nepriamo, precedentný
charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozšírila pôsobnosť súdneho
rozhodnutiavkonkrétnejvecinavšetkyzmluvnévzťahy,vktorýchdodávateľpoužiltúistúaleboobdobnú

zmluvnú podmienku“ (viď Občiansky zákonník, Veľký komentár, 1. diel, JUDr. Imrich Fekete, CSc.,
Eurokódex, str. 473).

Účelom ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. v spojení s § 53a Občianskeho zákonníka je okrem
iného zabrániť tomu, aby dodávateľ nepoužíval v spotrebiteľských zmluvách ním uzatváraných

vo viacerých prípadoch (alebo v ním vyhotovených všeobecných obchodných podmienkach) takú
neprijateľnú podmienku, ktorá už bola niektorým právoplatným rozsudkom súdu určená za neplatnú.
Tento zámer môže byť dosiahnutý len vtedy, ak súd konštatujúci neprijateľnosť podmienky doslovne
cituje ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktorej neplatnosť určil. Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu nezodpovedá uvedenému zámeru, ani zneniu týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,

ak výrok rozsudku iba vyjadruje zmysel alebo popisuje obsah toho - ktorého zmluvného dojednania
alebo ak v ňom súd podľa svojej úvahy preformuluje príslušné ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy inak,
než je výslovne uvedené priamo v zmluve (v jej súčasti). Len ak je takto - doslovne - v rozsudku
súdu citované ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré súd považoval za neprijateľnú podmienku,
môže na dodávateľa (jeho právneho nástupcu) dopadať povinnosť zdržať sa v budúcnosti vo vzťahu

k všetkým do úvahy prichádzajúcim spotrebiteľom používania tejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom.

Aj zo systematického zaradenia § 238 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že význam presahujúci konkrétne
občianske súdne konanie má mať nielen zodpovedanie tzv. dovolacej otázky, ale aj určenie neplatnosti

niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy. Okrem individuálneho významu, ktorý má toto určenie
na konkrétne prejednávanú vec a práva a povinnosti účastníkov konania, o ktoré v nej ide, má totiž
takéto určenie aj všeobecný (abstraktný) význam v tom, že dodávateľovi vzniká povinnosť voči všetkým
potenciálnym spotrebiteľom „zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým
významom“. So zreteľom na tento aspekt určenia neplatnosti niektorého ustanovenia spotrebiteľskej

zmluvy ako neprijateľnej podmienky (§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka) a s prihliadnutím na
precedentný význam súdom vydávaného rozsudku dovolací súd zastáva názor, že účel a zmysel oboch
spomínaných ustanovení (§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.) môže
byť dosiahnutý len ak je priamo do výroku rozsudku zaradený doslovný text neprijateľnej zmluvnejpodmienky, používania ktorej sa má dodávateľ v budúcnosti zdržať. Aj podľa dôvodovej správy k § 153
ods. 4 O.s.p. vtedy, „ak by súd neuviedol znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku rozsudku,
rozsudok by síce mal účinky medzi účastníkmi konania a nešlo by o žiadne procesné pochybenie, pre

ktoré by išlo o nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 2 O.s.p.), nedosiahol by sa však sledovaný
cieľ, a to, aby vznikla dodávateľovi povinnosť zdržať sa používania takejto podmienky voči všetkým
spotrebiteľom vo formulárových zmluvách a tak aby sa predišlo sústavnému používaniu nečestnej
zmluvnej podmienky“.

Pokiaľ súd považuje za neprijateľnú podmienku len časť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy,
musí svoj záväzný záver o neplatnosti zmluvnej podmienky vyjadriť vo výrokovej časti rozsudku tak, aby
ním citovaná časť spotrebiteľskej zmluvy predstavovala logicky uzavretý celok, pre pochopenie podstaty
neprijateľnosti ktorého sa nevyžaduje, aby ten, kto sa s výrokom rozsudku oboznamuje, mal k dispozícii
celú spotrebiteľskú zmluvu.

Ak súd prvého stupňa síce určí neplatnosť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, avšak v
zmysle § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. necituje vo výrokovej časti svojho rozsudku doslovné znenie zmluvy,
ktoré považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, má to ten dôsledok, že jeho rozhodnutie nemôže
mať budúci všeobecný („precedentný“) dopad v zmysle novozaloženej povinnosti dodávateľa zdržať sa
ďalšieho používania určitého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy. Navyše, rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý potvrdil takýto rozsudok, vtedy nemá znaky rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie
prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p. (v takom prípade totiž nejde „o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.
3 a 4 O.s.p.). Aj v komentári k ustanoveniu § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý je dostupný v ASPI, sa pritom
uvádza, že „prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je daná vtedy, ak

súd prvého stupňa vo výrokoch potvrdzovaného rozsudku podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. rozhodol o
neplatnosti zmluvnej podmienky a uviedol ju vo výroku rozsudku vo veci ochrany spotrebiteľa“ (porovnaj
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 446/13 uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2015 pod bodom 6).

V danom prípade článok VIII bod 5 znie: „Klient vyhlasuje, že v súlade s § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách v platnom znení prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej všetky vzájomné spory,
ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v
rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave
(ďalej len rozhodcovský súd). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu

bude záväzný pre zmluvné strany, že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v
rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného
zákona“.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu, znie: „Súd

vyhlasuje zmluvnú podmienku uvedenú vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka
Slovensko, a.s. účinné od 15. 9. 2012 v čl. VIII bod 5. o voľbe rozhodcovského súdu za neprijateľnú“.

Dovolací súd konštatuje, že predmetný výrok prvostupňového rozsudku: a/ nie je presnou citáciou
ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (jeho časti), ktoré súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, b/ zreteľne nezodpovedá všeobecnej povahe sporného článku, ale má individuálny
charakter týkajúci sa len prejednávanej veci.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok, nemá znaky
rozsudku odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. (viď text tohto ustanovenia nasledujúci po

„alebo“). Prípustnosť dovolania žalovanej preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie žalovanej by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014. O
vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodovalvylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v
konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie)
dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné
vadytejtopovahyvdovolacomkonanínevyšlinajavo.Prípustnosťjejdovolaniapretoztýchtoustanovení
nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa
dovolacísúdosobitnezaoberalotázkou,čidovolateľkebolavkonaníodňatámožnosťpredsúdomkonať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka v danej veci namietala odňatie jej možnosti pred súdom konať postupom súdov v procese

vykonávania dokazovania, hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania, uplatnenia dôkazného
bremena a dôsledkov jeho neunesenia. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo
251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý dôkaz) môže
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia,

nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). Dovolací súd naviac zdôrazňuje, že v danom prípade z obsahu
spisu ani nevyplýva, že by súd prvého stupňa nevyhovel konkrétnym návrhom žalovanej na vykonanie

dokazovania. Na pojednávaní 23. mája 2013 prítomní účastníci, ani ich právni zástupcovia nemali ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania a boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Ak súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení dôkazného
bremena, vytýkaná okolnosť v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nezakladá procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde teda
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993, ale aj viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 18/2011, 2 Cdo 39/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo
314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012).

Žalovanou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým (údajne)
dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti
skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v
rozhodovacejpraxinajvyššiehosúdupovažovanýzadôvodzakladajúciprocesnúvadukonaniavzmysle

§ 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo
248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom
konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť
treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od

prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď
§ 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.Existencia dovolateľkou namietaných vád konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní
nepreukázala. Prípustnosť dovolania preto ani z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.

Pokiaľ žalovaná dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne na zaplatenie 3 000,- eur titulom finančného
zadosťučinenia a vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie,
dovolací súd poznamenáva, že v tejto časti má rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia (§ 167

ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 239 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014) platí, že ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu
(§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§

239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo podľa potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§
239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/
O.s.p.)alebouznesenieouznaní(neuznaní)cudziehorozhodnutiaalebojehovyhláseniazavykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených
v citovanom ustanovení je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok podľa § 239
dovolanie nepripúšťa. Prípustnosť dovolania by prichádzala do úvahy len za predpokladu, že by v tejto

časti bolo konanie postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka
však žiadnu takúto vadu nenamietala a ani odvolací súd vady uvedené v § 237 O.s.p. nezistil.

Žalovaná napokon namietala, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávneprávneposúdenievecijesícerelevantnýmdovolacímdôvodom,samoosebealeprípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie,čiodvolacísúd(ne)použilsprávnyprávnypredpisačiho(ne)správneinterpretovalalebočizo
správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na procesnú
neprípustnosť dovolania žalovanej nepristúpil dovolací súd k posúdeniu, či rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci.

Keďže prípustnosť v danej veci podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

V danej veci Okresný súd Žilina vo výrokovej časti rozsudku z 23. mája 2013 č.k. 14 C 360/2012-68
žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Žiline v dovolaním napadnutom rozsudkurozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.

So zreteľom na vyššie uvedené zastáva najvyšší súd názor, že ak dovolací rozhoduje o dovolaní proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým doposiaľ nebolo rozhodnuté o trovách konania, o
trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.