Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Senica
Rozhodutie vydal sudca Mgr. Dušan Čimo
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Zrušujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/323/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712206576
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2712206576.1
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, zast.
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, proti
žalovanému: I. C., nar. XX. I. XXXX, bytom U., U. XXXX/X, o 632,27 eur s príslušenstvom a iné, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduSkalicaz19.mája2014č.k.3C/291/2012-119takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej,
určenia neprijateľnosti ostatných zmluvných podmienok a tiež v časti trov konania r u š í a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 441,31 eur
s úrokom z omeškania 9% ročne od 24. júla 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní; II. vo zvyšku žalobu
zamietol; III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 14,85 eur „a
trovy právneho zastúpenia k rukám Advokátskej kancelárie ...“ (hoci tu ide o právnickú osobu, teda
právnu konštrukciu, u ktorej je notorietou, že žiadne ruky nemá - pozn. odvolacieho súdu) „vo výške
37,22 eur“ taktiež do 3 dní a IV. určil za neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky z Návrhu majiteľa
účtu na uzatvorenie zmluvy a Podmienok zriadenia a vedenia služby povolené prečerpanie na osobnom
účte, citované príslušným čiastkovým výrokom rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne
viacerými ustanoveniami zmluvy účastníkov o osobnom účte, dodatku k nej, Všeobecných obchodných
podmienok Dexia banky Slovensko a.s. a ďalších listín definujúcich zmluvný vzťah, ust. § 502 ods.
1, § 503 ods. 1, § 708, § 709 ods. 1 a §§ 710 - 715 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52, § 53 ods. 1 - 6, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 a §
544 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s
odkazmi na § 48 a § 121 ods. 3 takéhoto zákona; § 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 a § 4 ods. 1 - 4 a 6
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení (účinnom
v čase uzavretia zmluvy) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Z. z. (v skutočnosti nariadenia
č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že žaloba bola dôvodnou
len sčasti, keď tu šlo o tzv. spotrebiteľský vzťah zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
služieb a produktov (ktorej primárnym účelom bolo poskytnutie žalobkyňou žalovanému služby vedenia
bežného účtu) s postavením žalobkyne ako dodávateľky a žalovaného ako spotrebiteľa, na ktorý bolo
treba použiť (zrejme okrem Obch. z.) ustanovenia O. z. a ZoSÚ. Zmluva bola podľa súdu prvého stupňa
síce uzavretá platne, žalobkyňa však nepreukázala písomné dojednanie ako v prípade poskytnutia
služby povoleného prečerpania (kde žalobkyňa žalovaného v súlade s úpravou z Obch. z. úverovala),
tak ani dojednanie sankčných úrokov či poplatkov, pričom sankciou vyplývajúcou zo ZoSÚ v takom
prípade nebola neplatnosť zmluvy, ale nemožnosť požadovania úrokov a poplatkov neuvedených v
zmluve. Obdobne žalobkyni nevzniklo ani právo na zmluvnú pokutu, odvodzované od zmluvy zaniknutej
odstúpením od nej ešte pred vyúčtovaním pokuty. Žalobkyni tak podľa súdu prvého stupňa vzniklo
len právo na zaplatenie rozdielu medzi sumou 4.799,51 eur, predstavujúcou výbery žalovaného (bez
úrokov a poplatkov) a sumou 4.358,20 eur predstavujúcou vklady príchodzie na jeho účet a to s úrokomz omeškania vo výške podľa predpisov občianskeho práva. Rozhodnutie o trovách konania potom
odôvodnené bolo právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a vecne prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 39,6%
(69,8 - 30,2), pri ktorom jej vzniklo právo na pomernú náhradu zo súdneho poplatku i trov na právnej
službe tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a to výslovne iba čo do zvyškového
zamietnutia žaloby, určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok a trov konania, navrhujúc
zmenurozsudkuvyhovenímžalobeajtam,kdetaksúdprvéhostupňaurobiťodmietolazrušenievýrokuo
neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok s uložením žalovanému povinnosti zaplatiť žalobkyni
tiež plnú náhradu trov konania (s alternatívnou požiadavkou na zrušenie rozsudku v napadnutej časti a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Namietala najmä nesprávnym právnym posúdením
veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd prvého stupňa nesprávne aplikoval i
ZoSÚ, hoci ten sa podľa jeho § 1 ods. 2 na úver formou povoleného prečerpania prostriedkov na bežnom
účte bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu nevzťahoval.
Žalovaný odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda
1. v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby, 2. v časti určenia
neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok, majúcej s čiastočným zamietnutím žaloby súvis a
3. v časti trov konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na hoc aj len čiastočne
napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce
šlo /aj/ o vec samu, popri tom však najmä so zreteľom k dôvodne uplatnenej námietke nesprávneho /
nie celkom úplného/ právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa nie aj o možnosť rozhodovania
odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou).
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa čl. I § 1 ods. 3 ZoSÚ (v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne
žalobkyne a žalovanej z prejednávanej veci, teda 1. marca 2007, čiže po novelizácii pôvodného znenia
ZoSÚ zákonom č. 264/2006 Z. z., tu por. i čl. I bod 5 a čl. III zákona č. 264/2006 Z. z.) zákon sa
nevzťahuje (okrem iných v zákone uvedených prípadov - pozn. odvolacieho súdu) ani na úver formou
povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom
ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.
Podľa čl. I § 3 ods. 6 ZoSÚ v rozhodnom znení potom pri úveroch formou povoleného prečerpania
peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§
1 ods. 3) alebo ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v
čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o a/ úverovom limite, ak je stanovený, b/ ročnej úrokovej
sadzbeapoplatkochplatnýchoddoby,keďbolazmluvauzatvorenáapodmienkach,zaktorýchmôžebyť
zmenená a doplnená a c/ postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy a ak je na účte prípustné
prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako tri mesiace, spotrebiteľ musí byť
písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch.
Podľa § 351 ods. 1 Obch. z. potom odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo
zmluvy; odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy,
ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia
sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom
na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy a napokon podľa § 48 ods. 2 O. z. odstúpením
od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté inak.
Je už záverom konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom
ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť, že postihnutie konania v prvom stupni či výsledku takéhoto
konania (rozhodnutia) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. je tu nielen vtedy, ak súd prvéhostupňa nezistil dostatočne skutkový stav preto, že sa pri právnom posudzovaní veci (predloženej mu
na rozhodnutie) obrazne vôbec netrafil (do ustanovenia zákona, dopadajúceho na prejednávanú vec),
ale i vtedy, ak inak správne zvolené ustanovenie nesprávne vyložil (interpretoval), v oboch prípadoch
za súčasného splnenia podmienky, že dôsledkom takejto interpretácie bola nesprávnosť či omyl v
skutkových zisteniach, mylný záver o úplnosti alebo dostatočnosti podkladov pre takéto zistenia, resp.
tiež týkajúci sa toho, čo z tvrdení sporiacich sa účastníkov možno a čo naopak nemožno považovať
za preukázané (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. novembra 2013 sp.
zn. 10Co/188/2012, inak vo veci Okresného súdu Dunajská Streda jeho sp. zn. 11C/46/2012). Stále
preto treba trvať i na tom, že nemožno prisvedčiť niektorým názorom teórie i rozhodovacej praxe
súdov, 1. preferujúcim (inak za cenu nekorektného narábania s pravidlami používania štátneho jazyka)
nemäkčenú podobu slova „správne“ z ustanovenia, o ktoré tu ide, 2. usilujúcim sa takto o výklad v
prospech dostatočnosti nájdenia (súdmi prvého stupňa) rozhodného práva (tu rozumej bez ohľadu na
to, či toto bude aj akceptovateľným spôsobom použité) a 3. prakticky sa zasadzujúcim za povinnosť
odvolacích súdov dokončiť konania (čiže prvostupňové rozhodnutia nerušiť, ale ich potvrdzovať alebo
nanajvýš meniť) v prevažnej väčšine prípadov, teda aj vtedy, ak na podporu spôsobu rozhodnutia
zvoleného v prvom stupni bola použitá pochybná či celkom scestná interpretácia právnych predpisov
vzťahujúcich sa na súdenú vec.
O prípad zaťaženia konania a predovšetkým napádaného rozsudku takouto vadou šlo potom aj v
prejednávanej veci.
Primárnym dôvodom nesprávnosti úvah súdu prvého stupňa bolo to, že zmluvu predpokladajúcu
poskytnutie úveru formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý
bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu zákon o spotrebiteľských úveroch vylúčil spod úpravy
jeho ustanoveniami a ani nedodržanie osobitných informačných povinností poskytovateľa úveru nespojil
s následkom uvádzaným súdom prvého stupňa, teda nemožnosti požadovania úrokov a poplatkov
neuvedených v zmluve. Zjavným dôvodom, pre ktorý tak neurobil, bolo podľa všetkého uvedomovanie
si aj zákonodarcom neživotnosti modelu, pri ktorom by banka poskytujúca klientovi primárne inú službu
než úver (a to službu vedenia bežného účtu) a v takejto súvislosti poskytujúca úverovanie v prípadoch
trvania klientom na uhrádzaní z účtu platieb aj v prípade nedostatku vlastných disponibilných finančných
prostriedkov klienta na účte mala byť nútená k prakticky nesplniteľnej povinnosti už v čase dojednávania
zmluvy o bežnom účte konfigurovať môžbyť i len hypotetický úverový vzťah so všetkými jeho atribútmi
tak, akoby prioritou účastníkov vzťahu bol práve takýto vzťah.
Podobne pri založení zamietnutia žaloby v časti požiadaviek žalobkyne na sankčné úroky aj zmluvnú
pokutu sa súd prvého stupňa náležite nevysporiadal s otázkou, či v tomto prípade mala dopadať na
vzťah účastníkov (zdieľajúci v zmysle úpravy z ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. v prípade vzťahu
z bežného účtu aj z úveru režim absolútneho obchodu) úprava účinkov odstúpenia od zmluvy podľa
takéhoto zákona alebo podľa O. z., pri jeho evidentnom záujme prikloniť sa k druhej z takýchto alternatív
chýbali i argumenty spôsobilé presvedčiť o tom, že tu nešlo o prípad výnimky z pravidla, teda taký v
ktorombynazákladedohodyúčastníkovmalodôjsťkodchýleniusaoddispozitívnejúpravyčasuúčinkov
odstúpenia od zmluvy a pre prípad rozhodnutia sa pre alternatívu prvú (riadenie sa ust. § 351 Obch. z.)
tu absentovalo i skutkovými zisteniami podložené posúdenie, či práve ustanovenia o sankčných úrokoch
a zmluvnej pokute nemali byť takými, ktorých existencia mala pretrvať aj v prípade
Pretože súd prvého stupňa na vec nenazeral takto, ním zvolené nesprávne podradenie vzťahu z
prejednávanej veci pod ZoSÚ nielenže malo charakter obraznej stávky všetkého na jedného alebo
presnejšie i viacero koní (ktoré však čo do šancí na umiestnenie medzi víťazmi boli bez nádeje
na úspech), ale zapríčinilo i neúplnosť skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie o príslušných
čiastkových požiadavkách žalobkyne jedným alebo druhým do úvahy prichádzajúcim spôsobom) a
napokon i praktickú nepreskúmateľnosť rozhodnutia v takejto časti - spôsobenú tým, že po vyvrátení
ťažiskových dôvodov použitých súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia,
resp. konštatovaní nedostatočnosti jeho zdôvodnenia tu už nebol dostatok iných dôvody, schopné
presvedčiť o tom, že tzv. zvyškové zamietnutie žaloby, ako aj určenie neprijateľnosti a neplatnosti
pomerne značného počtu zmluvných podmienok by mohlo byť predsa len vecne správnym rozhodnutím
(na čom podľa všetkého nezanedbateľný podiel nieslo aj príliš rozsiahle odôvodnenie rozsudku v počte
viac než 20 strán pomerne husto písaného textu.Odvolaciemusúdupretoanineostávaloiné,nežvzáujmezachovaniaprávaúčastníkovnadvojinštančný
proces (zahŕňajúci ako dostatočne analytický rozbor problému po právnej stránke, tak i vykonanie
základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v
častiach urobených z iniciatívy žalobkyne predmetom odvolacieho prieskumu podľa § 221 ods. 1 písm.
h/ a podporne aj f/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto
ostala predmetom konania, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s.
p.) a to s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim na relevantné otázky patričné
odpovede (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.