Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. júl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/369/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811217826
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3811217826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Y. B., nar. X.X.XXXX, bytom Q. E.
9, zastúpeného JUDr. Pavlom Babiakom, advokátom, so sídlom Šveniho 6, Prievidza proti žalovanej
Nemocnici s poliklinikou Prievidza, so sídlom v Bojniciach, Nemocničná 2, Bojnice, IČO: 17 335 795,
zastúpenej ADAME LEGAL s.r.o., so sídlom Čsl. parašutistov 21, Bratislava, za účasti intervenienta na
stranežalovanejAllianz-Slovenskápoisťovňa,a.s.,sosídlomDostojevskéhorad4Bratislavaonáhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolania žalovanej a intervenienta na jej strane proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č.k. 17C/15/2012-312 zo dňa 27. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch, ktorými bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.291,36 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25 % zo
sumy 7.742,80 eur od 31.08.2011 do zaplatenia a povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu 1.254,-
eur p o t v r d z u j e a v napadnutej časti vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne od 31.08.2011 do zaplatenia zo sumy 3.484,26 eur m e n í tak,
že v tejto časti žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.905,56
eur s úrokom z omeškania z tejto sumy v sadzbe 9,25 % ročne od 31.8.2011 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ďalej žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
žalobu 1.254,- eur, ktorý je povinná zaplatiť Okresnému súdu Prievidza do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a nakoniec rozhodol, že o náhrade trov konania štátu
a náhrade trov konania účastníkov bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu

21.10.2011 domáhal od žalovanej zaplatenia 30.263,93 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy v
sadzbe 9,25 % ročne od 31.8.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania, pričom tvrdil, že 30.4.2010 si
poranilľavéoko,ktorémuošetrovalivzdravotníckomzariadenížalovanej,pričomzdravotnástarostlivosť
mu nebola poskytnutá riadne, čo malo za následok, že prišiel o ľavé oko, bol mu priznaný invalidný
dôchodok, pričom jeho bolesť bola ohodnotená na 82,5 bodov, strata zraku na 1.200,- bodov a strata
očnej gule na 100 bodov. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca dňa 30.4.2010
pracoval doma na oprave plota a pri tom mu do ľavého oka šľahol drôt. Poranenie si žalobca ošetril

kvapkami a išiel spať. Okolo druhej hodiny v noci sa zobudil na bolesti v oku. Okamžite navštívil
lekársku pohotovosť, ktorá ho odoslala na pohotovosť zdravotníckeho zariadenia žalovanej, kde bol
1.5.2010 o 2.34 hod. prehliadnutý a bolo konštatované, že má poškriabanú rohovku s tým, že sa
má následne okamžite dostaviť k očnej lekárke. K očnej lekárke v zdravotníckom zariadení žalovanejsa dostavil 1.5.2010 o 10.09 a po vyšetrení mu boli predpísané lieky. Znovu bol vyšetrený v nedeľu
2.5.2010, keď očná lekárka žalovanej skonštatovala, že sa má dostaviť na kontrolu v stredu 5.5.2010
s tým, aby pokračoval v liečbe antibiotikami, čo bolo následkom toho, že stav poranenia sa zlepšil,

keďže oko bolo menej svetloplaché, povrchová erózia bola zhojená, presiaknutie v okolí rany bolo
menšie. Po kontrole 5.5.2010 však žalobca už v tento deň pociťoval silné bolesti a do nemocnice
žalovanej šiel už nasledujúci deň, vo štvrtok 6.5.2010, pričom bolo zistené, že je výrazne svetloplachý,
oko nápadne slzí, pričom mu boli predpísané lieky tak, aby pokračoval v liečbe antibiotikami. Jeho
bolesti pretrvávali, a preto bol 7.5.2010 hospitalizovaný na očnom, lôžkovom oddelení nemocnice

žalovanej, pričom v súvislosti s jeho hospitalizáciou boli po prvý krát vykonané vyšetrenia vízu - zrakovej
ostrosti (výsledok bol na úrovni praktickej slepoty) a vnútroočného tlaku. Na lôžkovom oddelení očného
oddelenia žalovanej bol žalobca liečený až do 16.5.2010, pričom už 9.5.2010 bol u neho pozorovaný
hypopyon, 10.5.2010 boli na endotele pozorované satelitné belavé ložiská a belavé infiltráty v hornej
polovici rohovky. V priebehu liečby žalobcu u žalovanej mu bolo diagnostikované poranenie rohovky, sivý
zákal, pričom bol liečený aj antibiotikami, z čoho možno usudzovať, že mu bol diagnostikovaný aj zápal.

Dňa 15.5.2010 bolo vyjadrené podozrenie na endoftalmitídu - hnisavý zápalový proces vnútroočných
štruktúr, čo viedlo k tomu, že bolo zamestnancami žalovanej konzultované preloženie žalobcu do inej
nemocnice. Dňa 16.5.2014 bol žalobca z nemocnice žalovanej prepustený, pričom nasledujúci deň
17.5.2010 bol hospitalizovaný na očnom oddelení nemocnice v Banskej Bystrici, kde zostal až do
18.6.2010. Po prevoze do Banskej Bystrice mu bol diagnostikovaný okrem sivého zákalu aj zápal v oku

a vysoký očný tlak. Tam bol stav jeho oka operačne stabilizovaný, no bez svetlocitu. Opätovne musel
byť hospitalizovaný v Banskej Bystrici 21.6.2010, kde mu operačne 28.6.2010 musela byť odstránená
očná guľa.

2. Uvedené skutočnosti, ktoré vyplývali zo zdravotnej dokumentácie žalobcu znalec Doc. MUDr. Vladimír

Máliš, CSc. interpretoval tak, že na otázku kedy došlo u žalobcu ku kritickému stavu, ktorý spôsobil
stratu ľavého oka uviedol, že k tomu došlo bezprostredne po poranení. Na ďalšiu otázku uviedol,
že to, že zraková funkcia oka žalobcu bola u žalovanej vyšetrená až 7.5.2010 bolo pochybením, no
ostatné vyšetrenia neindikovali zápalovú reakciu, a preto nebol dôvod na chirurgickú intervenciu, ktorú
by zvažoval až neskôr po znížení priehľadnosti rohovky (k tomu došlo 7. a 8.5.2010). Závery znalca

vychádzali z toho, že od samého začiatku sa poranenie oka žalobcu vyvíjalo atypicky, pričom vychádzal
z toho, že skutočnou príčinou straty oka žalobcu bola autoimunitná reakcia na uvoľnené šošovkové
hmoty, ktorú predpokladať nemožno, pričom prípadný chirurgický zákrok by bol úspešný len v prípade,
ak by bol realizovaný najneskôr 5.5.2010. Znalec bol toho názoru, že v prípade žalobcu nešlo o infekčný
zápal, ale zápal autoimunitného charakteru. Osobitne znalec uviedol, že dňa 5.5.2010 sa zvýraznili cievy

dúhovky, čo môže byť následok zápalového procesu, pričom 6.5.2010 sa v oku žalobcu rozvíjalo uveálne
dráždenie, čo je znakom zápalu dúhovky.
3. Uvedené skutočnosti, ktoré vyplývali zo zdravotnej dokumentácie žalobcu znalec MUDr. Rastislav
Vido interpretoval tak, že stratu ľavého oka žalobcu spôsobila veľmi pokročilá forma endoftalmitídy, ktorá
sa rozvinula odo dňa úrazu do dňa prvej operácie 17.5.2010, pričom nemožno určiť, kedy došlo ku

kritickému stavu. Znalec na vysvetlenie uviedol, že endoftalmitída je ťažký zápal vnútroočných tkanív,
pričom literatúra udáva, že rizikovým faktorom poúrazovej endoftalmitídy u otvorených poranení očnej
gule je poranenie drôtom, pričom literatúra udáva výskyt tohto ochorenia až u 38 % drôtom poranených
očí. Hlavnými klinickým prejavmi tohto ochorenia je zníženie centrálneho videnia, nárast bolestivosti,
prítomnosť zápalového výpotku v prednej časti oka (hypopyon), opuch viečok a rohovky a opacity

v sklovci. Pre úspešnosť liečby, teda pre záchranu videnia alebo očnej gule je rozhodujúce včasné
rozpoznanie ochorenia s následným čím skorším chirurgickým ošetrením. Čo sa týka postupu žalovanej
znalecdošielkzáveru,ževzhľadomnazhoršujúcistavžalobcu(bolesťsvetloplachosť,traumatickýzákal
šošovky, opuch rohovky), pravdepodobne výrazné zhoršenie videnia v priebehu niekoľkých dní (vízus v
ambulantnejdokumentáciiniejezaznamenaný)malobyťužalobcuzváženéskoršiechirurgickériešenie.

K postupom žalovanej znalec uviedol, že vyšetrenie centrálnej zrakovej ostrosti (vízu) a vnútroočného
tlaku (VOT) sú dve najzákladnejšie a najdôležitejšie očné vyšetrenia. Podľa výsledku týchto vyšetrení sa
očný lekár rozhoduje o najvhodnejšom terapeutickom postupe, keďže tieto vyšetrenia umožňujú stanoviť
približnú prognózu. Obe vyšetrenia mali byť urobené už pri prvom vyšetrení u žalovanej, ako aj pri
každom ďalšom vyšetrení. Znalec uviedol, že vykonanie týchto vyšetrení je nevyhnutné, keďže výrazný

pokles videnia v spojení s výraznou bolestivosťou oka, ktoré sa rozvinú v priebehu niekoľkých hodín až
dníodúrazupatrímedzihlavnépríznakypoúrazovejendoftalmitídy.Privýskytetýchtoprejavov,zvlášťak
ide o následok otvoreného poranenia oka spôsobeného drôtom pri prítomnosti otvorení púzdra šošovky
a progresii úrazom podmieneného sivého zákalu šošovky je indikované chirurgické riešenie, ktoré sa naočnom oddelení nemocnice žalovanej nevykonáva. Preto mal byť žalobca do iného zariadenia odoslaný
skôr, najneskôr 9.5.2010, keď je v jeho dokumentácii zaznamenaný zápalový výpotok v prednej komore
ľavého oka. Na otázku súdu kedy boli u žalobcu prvýkrát urobené vyšetrenie vízu a VOT znalec uviedol,

že prvé vyšetrenia boli urobené 7.5.2010, kedy bolo videnie oka na úrovni praktickej slepoty (pohyb
ruky pred okom), pričom predtým bol žalobca štyrikrát ambulantne vyšetrený, no u neho neboli ani
raz urobené tieto vyšetrenia, pričom určite mali byť urobené, keďže tieto vyšetrenia sú základné a
porovnanie týchto vyšetrení v priebehu času môže viesť k indikácii podozrenia na endolftamiltídu.
4. Z podaných znaleckých posudkov vyplynulo, že znalci sa rozlišovali predovšetkým v názore, čo bolo

príčinou straty videnia a straty oka žalobcu. Zatiaľ čo znalec Máliš dospel k záveru, že u žalobcu sa
prejavila autoimunitná zápalová reakcia, znalec Vida sa s týmto záverom nestotožnil, pričom tvrdil, že
v prípade žalobcu išlo o zápal infekčného charakteru v dôsledku poranenia drôtom. K tejto otázke sa
vyjadril i znalec forensic.sk, z ktorého odpovede jasne vyplynulo, že vylučuje to, že by endoftalmitída
oka žalobcu bola spôsobená autoimunitnou reakciou na prienik šošovkových hmôt, keďže zo skúsenosti
vie, že takéto prieniky vedú k endoftalmitíde, no nie v takom rozsahu, ako v prípade žalobcu, že by došlo

k strate videnia; potvrdil záver znalca Vidu, že išlo o zápal infekčného charakteru. Podľa znalca Máliša
ku kritickému stavu žalobcu došlo v čase poranenia, podľa znalca Vidu v čase odo dňa poranenia do
17.5.2010. Obaja znalci boli toho názoru, že žalovaná pri liečbe žalobcu pochybila v tom, že u neho do
7.5.2010 nevykonala vyšetrenia vízu a VOT, no zatiaľ čo znalec Máliš toto pochybenie nepovažoval za
podstatné, znalec Vida (čo potvrdzoval aj znalec forensic.sk) súdu rozsiahlym spôsobom vysvetlil, že

význam predovšetkým vyšetrenia vízu pre diagnostiku a ďalšie zvažovanie postupu liečby následkov
poranenia oka žalobcu. Obaja znalci boli v zhode v tom, že skôr ako 16.5.2010 malo byť zvažované
chirurgické, u žalovanej neposkytované liečenie následkov poranenia oka žalobcu, pričom zo záverov
znaleckého posudku znalca Máliša je zrejmé, že k tomuto malo dôjsť okolo 7.5.2010, znalec Vido
uvádzal, že k tomuto malo dôjsť jednoznačne 9.5.2010, pričom skutočnosť, že u žalobcu odo dňa prvého

vyšetrenia až do 7.5.2010 neboli urobené vyšetrenia vízu a VOT, mohlo viesť k tomu, že u žalobcu by
bolo možné skôr ako 9.5.2010 dospieť k zváženiu chirurgického, u žalovanej neposkytovaného liečenia
následkovporaneniaokažalobcu.Kotázke,kedydošlokukritickémustavuporaneniažalobcusavyjadril
i znalec forensic.sk, ktorý uviedol, že nemožno dospieť k tomu, že už v stave, keď mal by žalobca
odoslaný na chirurgické ošetrenie boli šance na záchranu jeho oka nižšie a skôr aj po tomto kritickom

čase vzhľadom na oneskorený rozvoj endofalitídy, šance na záchranu jeho oka boli skôr vysoké, určite
však nie pod hranicou 50 %.
5. Z vykonaného dokazovania bolo tak podľa súdu zrejmé, že príčinou straty oka žalobcu bola
endoftalmitída, pričom znalec Vido zrozumiteľne vysvetlil, že uvedené ochorenie oka sa zisťuje a
chirurgické riešenie sa indikuje podľa viacerých príznakov, teda že klinickými prejavmi poúrazovej

endoftalmitídy sú zníženie centrálneho videnia (vízu), nárast bolestivosti, prítomnosť zápalového
výpotku atď. Z uvedeného je zrejmé, že diagnostika endoftalmitídy a následné nasadenie chirurgickej
liečby je výsledkom procesu sledovania viacerých znakov, medzi ktoré patrí i centrálne videnie (vízus).
Preto nemožno súhlasiť s relativizujúcimi názormi znalca Máliša, ktorý síce konštatoval pochybenie
žalovanej v tom, že vyšetrenie vízu nebolo robené, no nepripúšťal jeho vplyv na určenie správnej

diagnózy a liečenie žalobcu. Je zrejmé, že prípadné porovnanie vyšetrení vízu ľavého oka žalobcu
v porovnaní s ďalšími pozorovanými prejavmi tohto ochorenia mohlo viesť ku skoršiemu zváženiu
chirurgického, u žalovenej neposkytovaného liečenia následkov poranenia oka žalobcu. Tento záver
osobitne platí s ohľadom na to, že odborná literatúra uvádza 38 % výskyt tohto ochorenia v prípade
poranenia oka drôtom. V tejto súvislosti neobstojí obrana žalovanej, podľa ktorej nepochybila, keďže sa

u žalobcu nevyskytovali iné príznaky endoftalmitídy ako opuch mihalníc, chemóza spojovky, hypopyon,
resp., že ostatné vyšetrenia vylučovali cudzie teliesko, či nález zodpovedajúci zápalu. Vychádzajúc z
uvedených rozporov preto súd dospel k záveru, že žalovaná pri liečbe žalobcu pochybila, a to tým, že od
1.5.2010 do 6.5.2010 pri liečbe žalobcu nevykonala vyšetrenia vízu, čo malo za následok, že v prípade
žalobcu nemala dostatok diagnostických údajov na zistenie správnej diagnózy žalobcu spočívajúcej

v poúrazovej endoftalmitíde ľavého oka, ktorej príčinou bolo poranenie oka drôtom z 30.4.2010 a
okrem toho najneskôr 7.5.2010 (znalec Máliš), resp. 9.5.2010 (znalec Vido) neurčila diagnózu žalobcu
spočívajúcu v endoftalmitíde ľavého oka, ktorej príčinou bolo poranenie oka drôtom z 30.4.2010, a preto
neodoslala žalobcu na chirurgické ošetrenie, ktoré mohlo viesť k tomu, že by takéto chirurgické ošetrenie
ľavého oka žalobcu viedlo prinajhoršom k záchrane očnej buľvy ľavého oka žalobcu, prinajlepšom k

záchrane videnia ľavého oka žalobcu.
6. K otázke následkov pochybenia žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi znalec
Vida na hypotetickú otázku súdu, aká by bola úspešnosť operácie oka žalobcu v prípade, ak by bol
operovaný v dňoch bezprostredne po úraze znalec uviedol, že k tejto otázke sa vyjadriť nevie, leboúspešnosť operácie je závislá od odstupu operácie od poranenia oka a od toho, aký je stav oka v
čase operácie, konkrétne aký je stav vstupného videnia (šanca je vyššia ak oko vidí na 90%, nižšia,
ak reaguje len na pohyb ruky). S ohľadom na prípad žalobcu znalec uviedol, že nemôže tvrdiť, že v

prípade žalobcu, ak by bol vyšetrovaný ním, tak by ho okamžite operoval, no sledoval by ho a hlavne
podľa dynamiky vyšetrení vízu a VOT by zvažoval ďalšie riešenie. Znalec vzhľadom na raritný charakter
poranenia oka žalobcu (drôtom) nevedel vyjadriť úspešnosť liečby endoftalmitídy v takomto prípade.
Znalec na otázku uviedol, že ak by pri prvých vyšetreniach žalobcu boli vykonané vyšetrenia vízu a
VOT, vedel by sa kategoricky vyjadriť k tomu, kedy malo byť zvážené chirurgické riešenie ochorenie oka,

znalec však nevedel ani približným odhadom určiť, a to ani po nahliadnutí do odbornej literatúry, aké by
boli šance žalobcu na záchranu videnia. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti súd i bez návrhu strán
sporu nariadil ďalšie dokazovanie, keďže bolo zrejmé, že príčinou straty videnia a straty očnej buľvy
oka žalobcu bola na strane jednej náhoda, ktorá sa stala žalobcovi pri jeho úraze, no na strane druhej
neurčitým pomerom k tomu prispelo i vyššie opísané pochybenie žalovanej. Preto bolo potrebné určiť
vzájomný pomer týchto skutočností na následkoch na zdravotnom stave žalobcu, ktorý bol zistený v

tom, že celkom prišiel o videnie a buľvu ľavého oka a znaleckej organizácii bolo nariadené zodpovedať
na otázku, aká je vo všeobecnosti úspešnosť (záchrana videnia oka a záchrana očnej buľvy) liečby
poúrazovej endoftalmitídy chirurgickým zákrokom v podmienkach zdravotnej starostlivosti poskytovanej
na Slovensku a ktoré rozhodujúce faktory a v akom rozsahu ovplyvňujú úspešnosť takejto liečby, aký bol
charakter týchto faktorov v prípade žalobcu. Na takto zadanú otázku znalecká organizácia odpovedala

tak, že výskyt poúrazovej endoftalmitídy a úspešnosť jej liečby závisí od časového odstupu medzi
úrazom oka a prvým vyšetrením oftalmológom, pričom z ostatných vykonaných dôkazov vyplynulo, že
žalobca pri snahe o liečenie poranenia oka sa bezprostredne dostavil do zdravotníckeho zariadenia
žalovanej. Žalovaná pri prvotných opatreniach nepochybila v tom, ako žalobcu liečila, no pochybila
v tom, že nevyšetrovala vízus a VOT oka žalobcu, čo znížilo možno včasnej indikácie vznikajúcej

endoftalmitídy a tomu zodpovedajúce odoslanie žalobcu na chirurgický zákrok. Z ostatných vyjadrení
znaleckej organizácie forensic.sk vyplynulo, že ak v priebehu jedného až dvoch dní po zistení prvých
príznakov endoftalmitídy je vykonaný chirurgický zákrok, možno predpokladať úspešnosť takéhoto
zákroku v podobe záchrany videnia oka, pričom úspešnosť takéhoto chirurgického zákroku nemožno
presne vyjadriť. Znalec forensic.sk osobitne upozornil na to, že poškodenie oka žalobcu bolo pomerne

malé a práve preto zákerné, keďže väčšie poranenie oka by bolo priamo ošetrované chirurgicky s
použitím antibiotík, čo mohlo viesť k celkovému zabráneniu vzniku endoftalmitídy. Zároveň však uviedol,
že keďže sa endoftalmitída oka žalobcu rozvinula neskôr, šance na záchranu videnia oka žalobcu boli
aj po neskoršom vypuknutí endoftalmitídy vysoké, nie pod hranicou 50 %, no inak bližšie neurčiteľné,
no rovnaké ako keby sa príznaky tohto ochorenia prejavili v prvých dňoch po úraze oka.

7. Posudkom z 2.5.2011 bolo bodové ohodnotenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a
to straty zraku ohodnotené na 600 bodov a za stratu očnej gule na 100 bodov, pričom s ohľadom
na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal
poškodený vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví bolo toto bodové ohodnotenie podľa § 10 ods.
4 zákona o bolestnom zvýšené o ďalších 600 bodov. Žalobca bol pred úrazom dlhodobo zamestnaný

ako stolár, pričom dosahoval príjem približne 17.000,- Sk mesačne v čistom. Pred úrazom pracoval 8,5
hodiny, no keď boli nárazové práce tak v práci zostával i dlhšiu dobu; po úraze má pravidelnú pracovnú
dobu od 6.00 hod. do 14.15 hod. a v práci nezostáva dlhšie. Pred úrazom dosahoval príjem v závislosti
od vykonanej práce. Po úraze zostal pracovať u toho istého zamestnávateľa ako pred úrazom, no
väčšinu obrábacích strojov už nemôže obsluhovať. Preto sa mu i o niečo znížila mzda. V dôsledku jeho

zdravotnéhopostihnutiaspočívajúcehovstratevideniaavstrateľavéhookamuvroku2011bolpriznaný
čiastočnýinvalidnýdôchodokvovýške195,30eurmesačne.Žijesmanželkouadvomamaloletýmideťmi
v rodinnom dome svojich rodičov. Mimo práce sa žalobca realizoval ako dobrovoľný hasič v obci, kde
bol aj vedúcim družstva futbalových dorastencov. Po úraze má vodičské oprávnenie, no nebude môcť
pracovať ako vodič z povolania. Očnú protézu si musí vyberať každý večer, ošetriť ju v roztoku a ráno si

znova založiť. Z obavy o stratu druhého oka už nerobí dobrovoľného hasiča. Rovnako už nevykonáva
činnosť vedúceho mužstva. V súčasnosti sa žalobca po práci venuje deťom, práci okolo domu, pri ktorej
je obmedzený tým, že už nerobí vo výškach a na podobné práce musí vyhľadať pomoc iných.
8. Žalobca listom z 13.7.2011 vyzval žalovanú na zaplatenie náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a to do siedmych dní, pričom žalovaná mu odpovedala už listom z 19.7.2011.

9. Uvedené skutkové zistenia posúdil súd podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti,službáchsúvisiacichsposkytovanímzdravotnejstarostlivostivzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), podľa § 420 ods. 2, § 441, § 444, § 563, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajúniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa § 2 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2 a 5, § 10 ods. 4
zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonobolestnom“)vspojenís§1opatreniaMinisterstvazdravotníctva

Slovenskej republiky č. 21/2010 z 20. mája 2010 č. 13134/2010-OL o ustanovení výšky náhrady za
bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2010.
10. Uviedol, že žalobcovi bolo spôsobené sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého bodové
ohodnotenie predstavuje za stratu videnia ľavého oka 600 bodov a za stratu očnej gule ľavého oka 100
bodov, pričom s ohľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a

v spoločnosti, ktorú mal poškodený vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví, bolo toto bodové
ohodnotenie podľa § 10 ods. 4 zákona o bolestnom zvýšené o ďalších 600 bodov. Preto náhrada za
sťaženie spoločenského uplatnenia za celkom 1300 bodov predstavuje podľa § 5 ods. 2 zákona č.
437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v spojení s §
1 opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 21/2010 z 20.5.2010 č. 13134/2010-OL
o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok

2010, celkom čiastku 14,89 eur x 1300 bodov, čo je 19.357,- eur. Okrem tohto bodového ohodnotenia
sa žalobca domáhal jeho zvýšenia o ďalších 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona o bolestnom. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca bol pred úrazom dlhodobo zamestnaný ako stolár, pričom dosahoval
príjem približne 17.000,- Sk mesačne v čistom. Pred úrazom pracoval 8,5 hodiny, no keď boli nárazové
práce tak v práci zostával i dlhšiu dobu; po úraze má pravidelnú pracovnú dobu od 6.00 hod. do 14.15

hod. a v práci nezostáva dlhšie. Pred úrazom dosahoval príjem v závislosti od vykonanej práce. Po
úraze zostal pracovať u toho istého zamestnávateľa ako pred úrazom, no väčšinu obrábacích strojov
už nemôže obsluhovať. Preto sa mu i o niečo znížila mzda. V dôsledku jeho zdravotného postihnutia
spočívajúceho v strate videnia a v strate ľavého oka mu v roku 2011 bol priznaný čiastočný invalidný
dôchodok 195,30 eur mesačne. Žije s manželkou a dvoma maloletými deťmi v rodinnom dome svojich

rodičov. Mimo práce sa realizoval ako dobrovoľný hasič v obci, kde bol aj vedúcim družstva futbalových
dorastencov. Po úraze má vodičské oprávnenie, no nebude môcť pracovať ako vodič z povolania. Očnú
protézu si musí vyberať každý večer, ošetriť ju v roztoku a ráno si znova založiť. Z obavy o stratu
druhého oka už nerobí dobrovoľného hasiča. Rovnako už nevykonáva činnosť vedúceho mužstva. V
súčasnosti sa žalobca po práci venuje deťom, práci okolo domu, pri ktorej je obmedzený tým, že už

nerobí vo výškach a na podobné práce musí vyhľadať pomoc iných. Z uvedeného je zrejmé, že v
dôsledku straty ľavého oka žalobcu sa výrazne znížila jeho pracovná schopnosť a i jeho realizácia
v športovom a spoločenskom živote. Na strane druhej sa však žalobca môže naďalej realizovať v
pracovnom a rodinnom živote. S ohľadom na túto skutočnosť súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu
ide o prípad hodný osobitného zreteľa, keďže v produktívnom veku prišiel o zmyslový orgán - oko,

čo výrazne znížilo jeho možnosti uplatniť sa v športovom, pracovnom a spolkovom živote. Osobitne s
ohľadom na to, že žalobca sa stále môže realizovať čiastočne v pracovnom a predovšetkým osobnom
živote, s prihliadnutím na to, už jeho ošetrujúci lekár postupom podľa § 10 ods. 4 zákona o bolestnom
bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšil až na dvojnásobok, považoval súd za
primerané, aby bola náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 19.357,- eur zvýšená, nie

o plných 50 %, ale len vo výške 20 %. Preto hodnota náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
po zvýšení o 20 % predstavuje 23.228,40 eur. Okrem toho, že súd nepovažoval za dôvodné zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona o bolestnom dôvodné sčasti
30 %, súd nepovažoval ani za dôvodné uplatnenie náhrady za bolesť vo výške 82,5 boda, keďže
táto náhrada je za ranu prenikajúcu rohovkou, ktorá bola komplikovaná sivým zákalom. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že túto ranu si spôsobil žalobca sám pri úraze a jeho bolesť nie je v žiadnej
príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ktorý za túto škodu nemôže podľa § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka zodpovedať.
11. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že príčinou straty ľavého oka žalobcu bola endoftalmitída,
ktorá sa rozvinula v dôsledku infekcie, ku ktorej došlo po poranení oka žalobcu, ktoré si tento spôsobil

sám pri práci po poranení drôtom 30.4.2010. Následne k strate videnia ľavého oka a k strate očnej
gule žalobcu prispelo to, že žalovaná pri liečbe žalobcu pochybila tým, že od 1.5.2010 do 6.5.2010
pri liečbe nevykonala vyšetrenia vízu, čo malo za následok, že v prípade žalobcu nemala dostatok
diagnostických údajov na zistenie správnej diagnózy spočívajúcej v poúrazovej endoftalmitíde ľavého
oka a okrem toho najneskôr 7.5.2010 neurčila diagnózu žalobcu spočívajúcu v endoftalmitíde ľavého

oka. Dôsledkom týchto pochybení žalovanej žalobca nebol včas odoslaný na chirurgické ošetrenie,
ktoré mohlo viesť k záchrane očnej buľvy a videnia ľavého oka. V prípade včasného odoslania žalobcu
žalovanou na chirurgické ošetrenie bolo očakávanie záchrany videnia ľavého oka žalobcu vysoké, nie
pod hranicou 50 %, no inak bližšie neurčiteľné, no rovnaké ako keby sa príznaky tohto ochorenia ľavéhooka žalobcu prejavili v prvých dňoch po úraze. Príčinou straty očnej gule a videnia ľavého oka žalobcu
preto bola náhoda - vlastné zavinenie žalobcu podľa § 441 Občianskeho zákonníka spočívajúce v
tom, že on sám si spôsobil úraz oka a následné porušenie povinností žalovaného vyplývajúce z § 4

ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalovaná bola ako poskytovateľ zdravotníckej starostlivosti
povinná poskytovať zdravotnú starostlivosť žalobcovi správne, teda vykonať všetky zdravotné výkony
na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia oka žalobcu
pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Žalovaná takýmto spôsobom nepostupovala, a tým,
že od 1.5.2010 do 6.5.2010 pri liečbe žalobcu nevykonala vyšetrenia vízu, čo malo za následok, že v

prípade žalobcu nemala dostatok diagnostických údajov na zistenie správnej diagnózy spočívajúcej v
poúrazovej endoftalmitíde ľavého oka a najneskôr 7.5.2010 neurčila diagnózu žalobcu spočívajúcu v
endoftalmitíde ľavého oka, a preto neodoslala žalobcu na chirurgické ošetrenie, túto svoju povinnosť
porušila, čo má za následok to, že žalobcovi zodpovedá za porušenie týchto povinností podľa § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka.
12. Pomer zavinenia žalobcu spočívajúceho v tom, že úraz oka si spôsobil sám a zavinenia žalovanej

spočívajúceho v tom, že porušila svoje povinnosti podľa § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti
súd určil s ohľadom na skutkové zistenia, z ktorých vyplynulo, že výskyt poúrazovej endoftalmitídy a
úspešnosť jej liečby závisí od časového odstupu medzi úrazom oka a prvým vyšetrením oftalmológom
S ohľadom na tento záver z ostatných dôkazov vyplynulo, že žalobca pri snahe o liečenie poranenia
oka sa bezprostredne dostavil do zdravotníckeho zariadenia žalovanej, teda nijako poskytovanie

zdravotnej starostlivosti žalovanej nesťažil a liečil sa plne v režime nastavenom žalovanou. Okrem toho z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že ak v priebehu jedného až dvoch dní po zistení prvých príznakov
endoftalmitídy je vykonaný chirurgický zákrok, možno predpokladať úspešnosť takéhoto zákroku v
podobe záchrany videnia oka, pričom úspešnosť takéhoto chirurgického zákroku nemožno presne
vyjadriť. Poškodenie oka žalobcu bolo pomerne malé a práve preto zákerné, keďže väčšie poranenie

oka by bolo priamo ošetrované chirurgicky s použitím antibiotík, čo mohlo viesť k celkovému zabráneniu
vzniku endoftalmitídy. Zároveň však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že keďže sa endoftalmitída
oka žalobcu rozvinula neskôr, šance na záchranu videnia jeho oka boli aj po neskoršom vypuknutí
endoftalmitídy vysoké, nie pod hranicou 50 %, no inak bližšie neurčiteľné, no rovnaké ako keby sa
príznaky tohto ochorenia prejavili v prvých dňoch po úraze oka. Inak povedané správne diagnostické

postupy žalovanej mohli viesť k tomu, že i napriek tomu, že endoftalmitída sa u žalobcu objavila neskôr,
mohlo to viesť k jej indikácii v takom čase, že jej neskoršie prejavenie sa by nespôsobilo zníženie šancí
žalobcu na záchranu videnia a gule jeho ľavého oka. Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodujúcom pomere
stratu ľavého oka žalobcu spôsobilo porušenie povinností žalovanej v jej diagnostických postupoch.
Vzhľadom na uvedené súd pomer zavinenia žalobcu a žalovanej určil v pomere jedna vo vzťahu k

zavineniu žalobcu k deviatim vo vzťahu k zavineniu žalovanej. Žalobca si síce sám spôsobil poranenie
oka, no následne pri svojej liečbe postupoval dôsledne podľa rozhodnutí žalovanej, pričom žalovaná
rozhodujúcimspôsobomzavinilato,žežalobcabolzbavenýbližšieneurčiteľnej,noznalcomakovysokej,
vyššej ako 50 % charakterizovanej šance na záchranu videnia a očnej gule svojho ľavého oka. Inak
povedané šanca na záchranu oka žalobcu by bola v prípade, ak by si žalovaná riadne splnila všetky

svoje povinnosti vyššia ako 50 %, teda by sa pohybovala z lekárskeho odborného hľadiska v rozmedzí
od 50 % do 100 %. Keďže lekárska veda nedokáže bližšie numericky vyjadriť šance na záchranu oka
žalobcu, súd pri zohľadnení skutkových okolnosti určujúcich pomer zavinenia žalobcu a žalovanej na
strate oka žalobcu mohol vyjadriť len podľa § 136 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak
nemožno výšku nárokov vôbec zistiť, určí ju súd podľa svojej úvahy. Pri tejto úvahe súd vychádzal z

lekárskeho odhadu, podľa ktorého boli šance na záchranu videnia ľavého oka žalobcu vyššie ako 50 %
a toho, že žalobca okrem náhody spočívajúcej v úraze jeho ľavého oka k jeho strate žiadnym spôsobom
neprispel. Preto súd dospel k záveru, že ak by žalovaná pri poskytovaní lekárskej starostlivosti žalobcovi
postupovala bez toho, aby porušila svoje povinnosti, boli by šance na záchranu oka žalobcu v pomere
1 k 10. Preto súd žalobcovi z jeho dôvodnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške

23.228,40 eur, priznal podľa § 441 Občianskeho zákonníka 9/10, čo je 20.905,56 eur a v prevyšujúcej
časti jeho návrh zamietol.
13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca listom z 13.7.2011 vyzval žalovanú na zaplatenie
náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to do siedmych dní, pričom
žalovaná mu odpovedala už listom z 19.7.2011. Preto sa žalovaná podľa § 563 Občianskeho zákonníka

26.7.2011 dostala do omeškania so zaplatením v žalobe uplatnenej pohľadávky a je povinná žalobcovi
okrem istiny zaplatiť podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia č.
87/1995 Z.z. aj úrok z omeškania v uplatnenej sadzbe 9,25 % od 31.8.2011. Voči uplatnenému nároku
na úrok z omeškania z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšenej podľa § 5 ods. 5 zákonao bolestnom neboli dôvodné námietky vedľajšieho účastníka /podľa v súčasnosti platného a účinného
procesného predpisu intervenienta - poznámka odvolacieho súdu/ spočívajúce v tom, že z tejto časti
nároku úrok z omeškania priznať nemožno, keďže o ňom môže rozhodnúť len súd a len od priznania

nároku súdom možno uplatniť úrok z omeškania. Takéto právne posúdenie nie je správne, keďže nárok
podľa § 5 ods. 5 zákona o bolestnom má charakter akékoľvek iného nároku podľa hmotného práva
a spojením, že ho môže priznať len súd sa vyjadruje len to, že nemôže byť predmetom bodového
ohodnotenia lekárom v posudku o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu nebráni nič v tom, aby si takýto nárok proti povinnej osobe uplatnil,

pričom povinná osoba ho ako akýkoľvek iný hmotnoprávny nárok i bez rozhodnutia súdu môže uznať
a zaplatiť, prípadne ako akýkoľvek iný nárok neuznať, nezaplatiť a spoľahnúť sa na rozhodnutie súdu
o takomto nároku.
14. Žalobca bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. ch) zákona o súdnych
poplatkoch. Preto je podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona o súdnych poplatkoch žalovaná povinná zaplatiť
súdny poplatok určený podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 1.254,- eur.

15. Rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu a štátu si súd podľa § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku vyhradil na dobu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
16. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaná a s jej súhlasom aj intervenient na jej strane.
Ich odvolania sú v zásade totožné.
17. Žalovaná a intervenient na jej strane uviedli, že svojím odvolaním napadajú rozsudok súdu

prvej inštancie v časti určenia podielu žalovanej na poškodení zdravia žalobcu v rozsahu 90 % a v
časti priznania 9,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 3.484,26 eur ročne od 31.08.2011 do
zaplatenia. Poukázali na to, že súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 20.905,56 eur
s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle
lekárskeho posudku vystaveného na 1300 bodov pri ekvivalente jedného bodu 14,89 eur, čo predstavuje

19.357,- eur + 20 % zvýšenie tejto náhrady v zmysle § 5 ods. 5 zákona číslo 437/2004 Z.z., t.j. 3.871,40
eur, teda všetko spolu 23.228,40 eur mínus 10 % spoluvina žalobcu v zmysle § 441 Občianskeho
zákonníka, čo predstavuje 2.322,84 eur a teda náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná
súdom prvej inštancie bola 20.905,56 eur, z čoho základné odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia je 17.421,30 eur a 20 % zvýšenie náhrady je 3.484,26 eur. Odvolatelia sa domnievajú, že z

dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie vyplynuli skutočnosti, oprávňujúce rozhodnúť
o nižšom podiel zodpovednosti žalovanej na poškodení zdravia žalobcu ako bolo určených 90 %. Zo
znaleckého posudku znalca MUDr. Vida vyplynulo, že príčinou poúrazovej endoftalmitídy je mykotická
infekcia - hlavne pri znečistení predmetu, ktorý spôsobil otvorenie otvorené poranenie. Tento znalec
zároveň uviedol, že sa nedá jednoznačne určiť, či by v prípade skoršieho chirurgického riešenia

endoftalmitídy nedošlo k strate ľavého oka. Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie foresnic.sk
vyplýva, že výskyt poúrazovej endoftalmitídy a úspešnosť jej liečby je závislá od viacerých faktorov.
Ide najmä o časový faktor, pri ktorom, ak je endoftalmitída preventívne ovplyvnená v bezprostrednom
časovom intervale po úraze, je možné čeliť výskytu endoftalmitídy s približne 80 % pravdepodobnosťou.
Toto je však ideálny poúrazový priebeh, ktorý je závislý od viacerých parametrov, najmä od rozsahu

poškodenia oka úrazom a od miery znečistenia penetrujúceho cudzieho telesa. V takých prípadoch
je prognóza neistá a závisí od včasnosti zachytenia prvotných príznakov. Podľa odvolateľov v tomto
prípade nemožno hovoriť o ideálnom poúrazom priebehu, nakoľko u žalobcu došlo k hlbšej penetrácii
a aj miera znečistenia penetrujúceho telesa (drôtu) bola podľa priebehu vzniku úrazu značná (práce pri
oprave plota). Menovaná znalecká organizácia zároveň uviedla že pokiaľ dôjde k rozvoju endoftalmitídy

a táto je zachytená v priebehu jedného až dvoch dní, môže byť vykonaný chirurgický výkon úspešný
u menej ako polovice prípadov. Práve toto vyjadrenie znaleckej organizácie, z ktorého vyplýva, že
úspešnosť chirurgického zákroku aj za včasného vykonania vyšetrenia VISU a VOT zo strany žalovanej,
bybolamenejako50%,považujúodvolateliazapodstatné.Napojednávanídňa13.06.2016spracovateľ
znaleckého posudku MUDr. Peter Žiak, PhD. okrem iného uviedol, že ak bolo zistené zakalenie šošovky,

tak mal byť žalobca riešený chirurgicky, malo by zakročené aj vzhľadom na to, že boli príznaky
fakogénnej uveitídy a vzostup VOT, podľa neho toto mohlo byť dostatočne rýchle s tým, že pri takomto
zákroku by šance na záchranu oka žalobcu nemali byť nižšia ako 50 %. Z uvedených záverov znalcov
vyplýva, že šanca na záchranu oka žalobcu by nebola nižšia ako 50 %, z čoho logicky možno vyvodiť
mieru úspešnosti liečby u žalobcu aj za postupu žalovanej lege artis v rozpätí od 50% do 100 %.

Odvolatelia potom nesúhlasia so stanovením podielu žalovanej na zdravotnom stave žalobcu v rozsahu
90 %, pretože ak by bol znalec toho názoru, že šanca na záchranu oka by sa blížila k 100 %, vyjadril by
pomer úspechu inak ako to bolo v tomto prípade. Pokiaľ znalec ustálil úspešnosť záchrany oka žalobcu
pri dodržaní všetkých lekárskych postupov na viac ako 50 % je zrejmé, že väčšia pravdepodobnosť nazáchranu oka sa pohybuje pri hranici 50 %. Podľa názoru odvolateľov potom priznaná náhrada škody
z titulu poškodenia zdravia žalobcu nie je v priamej príčinnej súvislosti s postupom žalovanej ale k
poškodeniu zdravia žalobcu došlo primárne a vo väčšej miere práve v dôsledku úrazu žalobcu, za ktorý

žalovaná nezodpovedá. Podľa nich preto žalovaná môže zodpovedať žalobcovi za vzniknutú škodu
na zdraví najviac v rozsahu 50 %. Výsledná suma náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia tak
mala predstavovať sumu 11.614,20 eur, čo predstavuje sumu 19.357,- eur ako základnú náhradu pri
1.300 bodoch a hodnote jedného bodu 14,89 eur + 3.871,40 eur ako 20 % zvýšenie podľa § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z.z. mínus 11.614,20 eur ako 50 % spoluvina žalobcu v zmysle ustanovenia § 441

Občianskeho zákonníka. Odvolatelia ďalej namietali priznaný úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 3.484,26 eur od 31.08.2011 do zaplatenia. Uviedli, že uvedená suma predstavuje zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.. Z tohto
zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon dáva možnosť súdu podľa posúdenia zdravotného stavu a
predložených dokladov posúdiť zdravotný stav poškodeného a zvýšiť mieru odškodnenia v rozsahu od
0 % do 50 %. Takéto zvýšenie odškodnenia závisí na úvahe a rozhodnutí súdu, jeho výšku vopred

nie je možné predpokladať, nakoľko jeho rozsah posúdi len súd. Žalovaná sa tak nemohla dostať do
omeškania s plnením, ktoré závisí na rozhodnutí a úvahe súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z.z.. Žalovaná sa v tejto časti priznaného 20 % zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
môže dostať do omeškania až právoplatnosťou rozhodnutia, respektíve uplynutím súdom stanovenej
lehoty na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia. Takto sa obdobne postupovalo aj v zmysle vyhlášky

č. 32/1965 Zb.. Na základe uvedeného žiadali odvolatelia, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 11.614,20 eur s úrokom z
omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 9.678,50 eur (základné odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia) od 31.08.2011 do zaplatenia a žalovaná je povinná zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo
výške 696,50 eur.

18. Žalobca sa písomne k odvolaniam žalovanej a intervenienta na jej strane nevyjadril.
19. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a
z dôvodov odvolania žalovanej a intervenienta na jej strane, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti
vo výrokoch, ktorými bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.291,36 eur spolu s úrokom

z omeškania v sadzbe 9,25 % od 31.08.2011 do zaplatenia zo sumy 7.742,80 eur a povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za žalobu 1.254,- eur podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a v napadnutej
časti vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne od
31.08.2011 do zaplatenia zo sumy 3.484,26 eur podľa § 388 CSP zmeniť tak, že v tejto časti bude
žaloba žalobcu zamietnutá.

20. Odvolaniami žalovanej a intervenienta na jej strane nebolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 11.614,20 eur spolu s úrokom z omeškania
v sadzbe 9,25 % ročne zo sumy 9.678,50 eur za obdobie od 31.08.2011 do zaplatenia, vo výroku
o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby žalobcu ani vo výroku, ktorým si súd prvej inštancie vyhradil
rozhodnutie o náhrade trov konania strán sporu na dobu 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Odvolací súd preto tieto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nepreskúmaval súc viazaný podľa
§ 379 CSP rozsahom odvolaní žalovanej a intervenienta na jej strane a v týchto častiach sa tak stal
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatným a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutým /§ 367
ods. 3 CSP/.
21. Čo sa týka odvolaniami napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie, žalovaná a intervenient

na jej strane v prvom rade svojimi odvolaniami napádali rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.291,36 eur spolu s úrokom z omeškania v
sadzbe 9,25 % od 31.08.2011 do zaplatenia zo sumy 7.742,80 eur /suma základnej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia/. Svoj nesúhlas s týmto rozhodnutím odôvodňovali tým, že spoluzavinenie
žalobcu ako poškodeného na vzniku škody na jeho zdraví malo byť určené minimálne v podiele 50 % a

nie v podiele 10 % ako to určil súd prvej inštancie. Odvolací súd s týmito závermi odvolateľov nesúhlasí.
22. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša
škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
23. Uvedené ustanovenie upravuje situáciu, keď škoda bola spôsobená treťou osobou, odlišnou od
poškodeného, ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. V takomto prípade by nebolo

správne, aby za škodu zodpovedal výlučne škodca alebo výlučne poškodený a preto zákon stanovuje,
že škodu znášajú obaja, t.j. zodpovednostný subjekt aj poškodený, pomerne. V tomto prípade treba zistiť
mieru zavinenia poškodeného na spôsobení škody, najmä to, či poškodený svojím zavineným konaním
prispel k vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu.24. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že pre záver o spoluzavinení poškodeného na škode musí
byť nepochybne preukázané, že konanie poškodeného bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Inak povedané dôvodom vzniku škody musí byť aj konanie poškodeného, nielen konanie škodcu.

Na existenciu príčinnej súvislosti treba usudzovať pomocou aplikácie dvoch základných teórií, teórie
podmienky /conditio sine qua non/ a teórie adekvátnej príčinnej súvislosti. Bez existencie faktickej
kauzality /ktorú hodnotíme z pohľadu teórie conditio sine qua non/ nemožno usudzovať na kauzalitu
právnu /ktorú hodnotíme z pohľadu teórie adekvátnej príčinnej súvislosti/. Podľa teória podmienky /
conditio sine qua non/ sa za príčinu považuje každý jav, bez ktorého by iný jav vôbec nenastal, alebo by

nenastal spôsobom ako sa to stalo. Po zistení, že medzi konaním poškodeného a škodlivým následkom
existuje vzťah faktickej kauzality, je treba ďalej za pomoci teórie adekvátnej príčinnej súvislosti
vyhodnotiť, či medzi nimi existuje aj kauzalita právna. Táto teória nie je postavená na jednoduchom
porovnaní vzájomných vzťahov určitých javovo vonkajšieho sveta ale na pravdepodobnostnom princípe
vychádzajúcomzovšeobecnejskúsenostiapredvídateľnostinásledkov.Vtomtozmyslejepotomprávna
kauzalita daná, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym

následkom konania poškodeného. Samotná škoda teda musí byť predvídateľná, teda musí byť ľudských
silách predvídať, že určité konanie môže vyvolať daný škodlivý následok. Nie je pritom potrebné, aby
vznik určitej škody bol predvídateľný pre konkrétneho konajúceho - tu poškodeného, ale postačuje, ak
pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik určitej škody vysoko nepravdepodobný.
25. Nie je vylúčené, že škodová udalosť je výsledkom viacerých konaní i rozličných subjektov, ktoré

konania časovo nasledovali po sebe a tvoria tak reťazec udalostí, ktorý vedie k spoločnému následku.
Tak tomu môže byť v prípadoch, kedy sa na vzniku škody na zdraví podieľa pôvodný škodca - pôvodca
zranenia /v tomto prípade podľa žalovanej a intervenienta na jej strane sám žalobca ako poškodený/
aj poskytovateľ zdravotnej starostlivosti /tu žalovaná/, ktorý odstraňuje následky zranenia. V takýchto
prípadoch je potrebné posudzovať zodpovednosť týchto subjektov oddelene, a to predovšetkým z

hľadiska zisťovania príčinnej súvislosti medzi ich konaním a vznikom škody. Prvotný škodca /tu žalobca/
je zo zodpovednosti vylúčený len v situácii, keď bola príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou /jeho
konaním/, za ktorú zodpovedá a výslednou škodou pretrhnutá inou udalosťou, napríklad tým, že škoda
bola spôsobená porušením právnej povinnosti zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti /postup
non lege artis/. Ide o pretrhnutie reťazca príčinnej súvislosti, keď do vzťahu medzi prvotnou príčinou a

následkom - škodou vstupuje iná okolnosť, ktorá je sama osebe príčinou následku - škody. K takémuto
prerušeniu dochádza len za situácie kedy nová okolnosť pôsobí ako rozhodujúca príčina, ktorá spôsobila
vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodovú udalosť.
26. V danej veci je odvolací súd toho názoru, že k pretrhnutiu reťazca príčinnej súvislosti medzi
konaním samotného žalobcu a vznikom ujmy na jeho zdraví došlo a to zavineným protiprávnym konaním

žalovanej ako poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, tak ako ho ustálil vo svojom rozhodnutí súd
prvej inštancie.
27.Žalobcasisícesám,svojímkonanímspôsobilporanenieoka,avšaktotosamotnéporanenieneviedlo
ku strate videnia ľavého oka žalobcu a následne k strate očnej gule žalobcu. Tieto následky boli podľa
výsledkov dokazovania súdu prvej inštancie zapríčinené endoftalmitídou oka, ktorá sa mohla rozvinúť do

lekársky nezvládnuteľného stavu v dôsledku protiprávneho konania žalovanej, ktorá pri liečbe žalobcu
pochybila, a to tým, že od 1.5.2010 do 6.5.2010 pri liečbe žalobcu nevykonala vyšetrenia vízu, čo malo
za následok, že v prípade žalobcu nemala dostatok diagnostických údajov na zistenie správnej diagnózy
žalobcu spočívajúcej v poúrazovej endoftalmitíde ľavého oka a okrem toho najneskôr 7.5.2010 (znalec
Máliš), resp. 9.5.2010 (znalec Vido) neurčila diagnózu žalobcu spočívajúcu v endoftalmitíde ľavého

oka, ktorej príčinou bolo poranenie oka drôtom z 30.4.2010, a preto neodoslala žalobcu na chirurgické
ošetrenie, ktoré mohlo viesť k tomu, že by takéto chirurgické ošetrenie ľavého oka žalobcu viedlo
prinajhoršom k záchrane očnej buľvy ľavého oka žalobcu, prinajlepšom k záchrane videnia ľavého oka
žalobcu. V spore pritom nebolo preukázané, že by žalobca k uvedenému konaniu žalovanej, ktoré viedlo
k ujme na jeho zdraví niečím prispel, napríklad, že by nedodržal predpísaný liečebný režim, odkladal

návštevu lekára a podobne.
28. Okrem toho je potrebné poukázať na to, že pre spoluzavinenie poškodeného na vzniku škody je
nevyhnutné zistenie, že sa poškodený dopustil zavineného protiprávneho konania, minimálne vo forme
nedbanlivosti. Takéto konanie nebolo pred súdom prvej inštancie preukázané. Z výpovede žalobcu len
vyplynulo, že pri práci na oprave plota ho do ľavého oka šľahol drôt. Zo žiadneho dôkazu, ktorý v

spore vykonal súd prvej inštancie nevyplýva, že by žalobca pri oprave plota konal takým konkrétnym
spôsobom /zvolil taký postu práce/, že jeho konanie možno hodnotiť ako protiprávne konanie zavinené
aspoň z nedbanlivosti /napríklad pre porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka, ktorý stanovuje, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,na majetku, na prírode a životnom prostredí/. Samotný súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uvádza, že jednou z dvoch príčin vzniku škody na zdraví žalobcu „bola náhoda-vlastné
zavinenie navrhovateľa“ /str. 9 rozsudku/. Podľa odvolacieho súdu nebola v spore preukázaná žiadna

skutočnosť, z ktorej by bolo bezpochyby možné prijať záver, že žalobca v súvislosti s poranením svojho
oka konal zavinene protiprávne.
29. Keďže podľa odvolacieho súdu bol v danom prípade pretrhnutý reťazec príčinnej súvislosti medzi
konaním žalobcu a vznikom ujmy na jeho zdraví, resp. samotné konanie žalobcu, pri ktorom si poranil
svoje ľavé oko nemožno hodnotiť ako zavinené protiprávne konanie, nemožno v tomto spore dospieť

k záveru o spoluzavinení žalobcu ako poškodeného na vzniku škody na jeho zdraví podľa § 441
Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovanej za škodu na zdraví žalobcu je tak výlučná. Z tohto
pohľadu tak súd prvej inštancie nemal pristúpiť k zníženiu náhrady škody, ktorú prisúdil žalobcovi. Keďže
všaktotorozhodnutie/vovýrokurozsudkusúduprvejinštancieozamietnutízvyšnejčastižalobyžalobcu/
nebolo napadnuté odvolaním, nie je týmto rozhodnutím odvolacieho súdu dotknuté. Nie je však žiadny
dôvod, aby odvolací súd v rámci prieskumu napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie pristúpil

k ďalšiemu zníženiu náhrady škody žalobcu z dôvodu spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného na
vzniku škody ako to požadujú odvolatelia, pretože spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody nebolo v
spore preukázané.
30. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.291,36 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe

9,25 % od 31.08.2011 do zaplatenia zo sumy 7.742,80 eur /suma náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia bez jej zvýšenia súdom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia/ podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
31. Pokiaľ ide o odvolaniami žalovanej a intervenienta na jej strane napadnutú časť rozhodnutia súdu
prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok zo

žaloby v sume 1.254,- eur, súd prvej inštancie pri vyčíslení súdneho poplatku vychádzal podľa položky 1
písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, zo sumy žalobcovi priznaného plnenia 20.905,56 eur. Keďže
rozsudok súdu prvej inštancie je právoplatný pokiaľ ide o priznané peňažné plnenie v sume 11.614,20
eur a odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v odvolaní napadnutej zostávajúcej časti

priznaného plnenia 9.291,36 eur, je vyčíslenie súdneho poplatku súdom prvej inštancie v napadnutom
rozsudku správne. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil aj vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobu 1.254,- eur
32. Čo sa týka žalovanou a intervenientom na jej strane napadnutú ďalšiu časť vyhovujúceho výroku
rozsudku súdu prvej inštancie - priznanie úroku z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne zo sumy 3.484,26

eur od 31.08.2011 do zaplatenia, tu odvolací súd považuje odvolania za dôvodné.
33. Predmetná suma 3.484,26 eur predstavuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
súdom prvej inštancie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov.
34. Oprávnenie súdu zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona
č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia /“V prípadoch
hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského

uplatneniazvýšiťnajviaco50%./jevpodstatetotožnésoprávnením,ktorémalsúdzapredchádzajúceho
právneho stavu, kedy odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia upravovala vyhláška
ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady
odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá v § 7 ods. 3
stanovovala, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a 2.
35. Z tohto dôvodu je preto stále aplikovateľná aj rozhodovacia prax súdov ohľadne omeškania škodcu
s plnením takéhoto zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia /napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/16/2010 z 26. mája 2011/. Tá dovodila, že ak sa
omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza

k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia.
Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťažení
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas splnenia nastáva rozhodnutím
súdu (§ 160 O.s.p.), a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti.V ostatných prípadoch je potrebné, z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať z ustanovenia § 563
Občianskeho zákonníka (t. j. dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal). Takýto záver vyplýva zo skutočnosti, že ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čas
splnenia nastáva rozhodnutím súdu (§ 160 O.s.p.) a teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím
lehoty na splnenie povinnosti.
36. Aplikujúc uvedené závery rozhodovacej súdnej praxe na daný spor potom možno uzavrieť, že
žalovaná sa s plnením zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3.484,26 eur,

o ktorom rozhodol súd prvej inštancie, nemohla dostať do omeškania od 31.08.2011, pretože splatnosť
tohto plnenia nastane až právoplatnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie preto
žalobcovi nedôvodne priznal z uvedenej sumy zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
úrok z omeškania.
37. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne od 31.08.2011 do

zaplatenia zo sumy 3.484,26 eur podľa § 388 CSP zmenil tak, že v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vo veci samej úspešnému žalobcovi odvolací
súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania pretože tomuto preukázateľne v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).