Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313229727
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2313229727.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Dr.h.c. doc. JUDr. Alena Pauličková, trvale bytom P.
XX, Q., proti žalovanej: Vysoká škola Danubius s.r.o., so sídlom Fučíkova 269, Sládkovičovo, IČO: 36
264 113, zast. advokátkou: JUDr. Slávka Gajdošová, Bratislava, Májkova 1, o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z
11. apríla 2014 č. k. 30Cpr/2/2013-182 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovanou zo dňa 18. septembra 2013 je neplatné; II. pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou
naďalej trvá a III. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 2,84 eur.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 12 ods. 2, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2, § 68 ods. 1

písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom záverom o neprerokovaní okamžitého skončenia
pracovného pomeru s žalobkyňou vopred so zástupcami zamestnancov, resp. ak u žalovanej
zástupca zamestnancov nepôsobí, keďže dôkazné bremeno ohľadom tohto tvrdenia zaťažuje žalovanú,
ktorá ho neuniesla, dospel k neplatnosti právneho úkonu zamestnávateľa (okamžitého skončenia
pracovného pomeru) alternatívne, ak predmetný právny úkon nebude neplatný z uvedeného dôvodu

tak záverom o nepreukázaní zo strany žalovanej takého konania žalobkyne, ktoré by naplnilo intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou. V časti trov konania súd prvého stupňa svoje
rozsudok odôvodnil právne paušálnym odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom
žalobkyne a jej trovami vzniknutými v súvislosti s vykonaním cesty z Trnavy do Galanty a späť na
pojednávanie dňa 11. apríla 2014.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a navrhla ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla,
že pracovný pomer medzi ňou a žalobkyňou vznikol 1. októbra 2006 na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 30. septembra 2006, ktorá bola menená dohodami o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
1.2.2008, 28.8.2008, 15.1.2010, 23.6.2010 a 30.11.2012. Pracovné zaradenie žalobkyne bolo v súlade
s pracovnou zmluvou v znení jej zmien od 23.6.2010 docent vysokej školy - Fakulty práva Janka

Jesenského. V tomto pracovnom zaradení pracovala žalobkyňa až do skončenia pracovného pomeru
dňa 23.9.2013. Žalobkyňa pôsobila na Katedre obchodného, hospodárskeho a finančného práva Fakulty
práva Janka Jesenského. V súlade s pracovnou zmluvou bol pracovný čas, na ktorom sa dohodla so
zamestnávateľom 40 hodín týždenne a bol realizovaný vo forme pružného pracovného času. Písomne
dohodnutým miestom výkonu práce žalobkyne bolo v súlade s pracovnou zmluvou v znení jej zmien
od 1.2.2008 - Sládkovičovo, ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269. V súlade s § 43 Zákonníka práce

miesto výkonu práce patrí medzi podstatné obsahové náležitosti pracovnej zmluvy a zamestnanec je
povinnýsisvojuzákladnúpovinnosťvykonávaťprácuvmieste,naktoromsasozamestnávateľomtaktovpracovnejzmluvepísomnedohodol.Vmesiaciaugust2013čerpalažalobkyňazamestnávateľomurčenú
dovolenkuatovdňochod1.8.2013do18.8.2013,t.j.spolu12pracovnýchdní.Poukončenídovolenkysa
vnasledujúcichdňochbezdôvodnenedostavilanapracovisko(miestovýkonupráceapočaspracovného

času sa v mieste výkonu práce počas dohodnutej pracovnej doby nezdržiavala). Zamestnávateľ
(štatutárny zástupca zamestnávateľa) mal v úmysle oboznámiť žalobkyňu s organizačnými zmenami,
ktoré sa mali vykonať a pri tejto príležitosti zistil, že táto sa opakovane nenachádzala na pracovisku, t.j.
v mieste výkonu práce, preto sa rozhodla kontrolovať počas nasledujúcich pracovných dní žalobkyňu
na pracovisku. Žalobkyňa nebola jediným kontrolovaným zamestnancom z hľadiska dochádzky a

prítomnosti zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce. Bolo zistené, že žalobkyňa sa počas
pracovných dní od 19.8.2013 do 17.9.2013, t.j. spolu 20 pracovných dní nenachádzala na pracovisku,
t.j. v mieste výkonu práce. O každej kontrole boli riadne spísané úradné záznamy, ktoré sa nachádzajú
ako listinné dôkazy v súdnom spise, ktoré záznamy podpisovala nielen kontrolujúca osoba, ktorou bol
priamo štatutárny zástupca zamestnávateľa (Doc. Ing. C. G., PhD.), ale aj svedkovia, t.j. iní zamestnanci
zamestnávateľa potvrdzujúci neprítomnosť žalobkyne na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce. Úradné

záznamy boli v období od 19.8.2013 do 17.9.2013 každý deň riadne spracovávané zamestnancom
žalovanej pracujúcim na personálnom oddelení a to Ing. L. D., ktorá sa niekoľkokrát pokúšala telefonicky
skontaktovať so žalobkyňou na telefónnom čísle, ktoré žalobkyňa poskytla zamestnávateľovi ako jej
kontaktný údaj v prípade potreby. Jednalo sa o číslo domácej pevnej linky, na ktoré zamestnankyňa
žalovanej Ing. L. D. zanechala na záznamníku odkaz dňa 27.8.2013, aby sa žalobkyňa dňa 28.8.2013 o

13.00hodinedostavilanastretnutiedobudovyrektorátuVysokejškolyDanubius.Žalobkynibolazároveň
zasielanáajemailovásprávanajejemailovúadresu,ktorúžalobkyňaaktívnepoužíva,ktorýemailzodňa
27.8.2013 je v súdom spise založený ako listinný dôkaz. Žalobkyňa nereagovala na odkazy zanechané
na telefónnom záznamníku ani na emailovej správe a na rektorát Vysokej školy Danubius a ani do miesta
výkonu práce za účelom plnenie základných povinností zamestnanca sa dňa 28.8.2013 nedostavila.

Vzhľadom k uvedenému bol so žalobkyňou ako zamestnankyňou dňom 23.8.2013 okamžite skončený
pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, dôvodom ktorého bolo závažné
porušenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne spočívajúce vo vyššie uvedených skutočnostiach
- dlhodobá neospravedlnená absencia zamestnanca v mieste výkonu práce. V čase rozhodnom pre
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou nepôsobili u žalovanej žiadni zástupcovia

zamestnancov, preto v súlade s § 12 Zákonníka práce bola žalovaná ako zamestnávateľ oprávnená
konať v danej veci samostatne. Prvostupňový súd sa však absolútne z nepochopiteľných dôvodov
nezaoberal na jedinom pojednávaní vo veci, konanom dňa 11.4.2014 tou skutočnosťou, o ktorej
mal pochybnosť, a to či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované vopred so
zástupcami zamestnancov, resp. či u zamestnávateľky pôsobí zástupca zamestnancov. Na uvedenú

skutočnosť nevykonal žiadne dokazovanie, napriek tomu na prvom pojednávaní rozhodol v predmetnej
právnej veci a ako jediný dôvod v ústnom odôvodnení vyhláseného rozsudku na pojednávaní uviedol,
že zamestnávateľ neprerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov.
Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 29.1.2014 ako aj na jedinom pojednávaní v predmetnej právnej
veci konanom dňa 11.4.2014 uviedla, že dodržala všetky podmienky stanovené Zákonníkom práce

pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z jej strany, okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo vyhotovené v písomnej forme, bolo riadne včas, t.j. v zákonnej lehote a preukázateľne
doručené žalobkyni ako zamestnankyni, o čom svedčí doručenka podpísaná žalobkyňou zo dňa
23.9.2013. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná presne skutkovo vymedzila dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru a tento dôvod dodatočne nezamieňala, resp. nemenila.

Žalovaná potom, čo vyhlásila, že splnila všetky podmienky stanovené Zákonníkom práce, nebola
povinná dokazovať neexistenciu zástupcov zamestnancov, keďže táto skutočnosť nebola namietaná
tak zo strany žalobkyne ako zamestnankyne a nebola počas jediného pojednávania v predmetnej
právnej veci dňa 11.4.2014 spochybnená ani zo strany súdu, ktorý sa ani zmienkou nesnažil vykonať
o tejto skutočnosti dokazovanie napriek tomu, že mal o nej evidentné pochybnosti. Súd prvého stupňa

vo svojom „alternatívnom“ odôvodnení písomne vyhotoveného rozsudku zo dňa 11.4.2014 opiera
svoje rozhodnutie o skutočnosť „...že žalovaná nepreukázala (ani netvrdila), že okamžité skončenie
pracovného pomeru so žalobkyňou vopred neprerokovala so zástupcom zamestnancov, resp. že u
žalovanej zástupca zamestnancov nepôsobí...“. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. na základe skutočností, o ktorých mal

súd pochybnosť a napriek tomu nebolo na ich preukázanie alebo vyvrátenie vykonané akékoľvek
dokazovanie. Z odôvodnenia písomne vyhotoveného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoje
rozhodnutie oprel aj o „druhú alternatívu“ a to pre prípad, že by u žalovanej zástupca zamestnancov
nepôsobil, a teda by v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 Zákonníka práce mohla žalovaná konaťsamostatne, v dôsledku čoho by nebolo možné konštatovanie splnenia povinnosti žalovanej prerokovať
okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne so zástupcom zamestnancov majúce za následok
neplatnosť právneho úkonu žalovanej, zaoberal sa aj skutočnosťou, či bol v prejednávanej veci daný

dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ako vyplynulo z ústneho odôvodnenia rozsudku,
ktorý bol vyhlásený po skončení dokazovania na pojednávaní dňa 11.4.2014, súd prvého stupňa
sa otázkou, či bol daný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vôbec nezaoberal a ani
sa k nej nevyjadril. V súvislosti s druhou alternatívou sa prvostupňový súd stotožnil s tvrdeniami
žalobkyne, že táto sa nezdržiavala v rozsahu 20 pracovných dní na pracovisku, keď vychádzala z

doterajšej praxe, ktorá bola u žalovanej počas jej pôsobenia zaužívaná. Žalobkyňa naznačovala, že
počas skúškového obdobia, resp. v čase medzi skončením letného a začatím zimného semestra nebola
povinná dodržiavať svoje základné povinnosti zamestnankyne vyplývajúcej jej z pracovnej zmluvy, a
to najmä povinnosť vykonávať svoju prácu v mieste dohodnutého výkonu práce, s čím sa stotožnil
aj súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku. Inštitút zaužívanej praxe nemá oporu v kogentných
právnych predpisoch, akým je Zákonník práce a je irelevantné v súvislosti s týmto súdnym konaním,

či za pôsobenia pôvodných, resp. predošlých štatutárnych zástupcov zamestnávateľky dochádzalo zo
strany zamestnancov k správaniu, resp. ku konaniam, ktoré porušovalo jednak dohodnuté ustanovenia
pracovných zmlúv a jednak kogentné právne ustanovenia Zákonníka práce. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa je výsledkom skutočnosti, že súd jednoznačne nedostatočne zistil skutkový stav,
neuviedol ani dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a v argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení je nekoherentný. Nebolo povinnosťou žalovanej, pri okamžitom skončení
pracovného pomeru písomne upozorňovať zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny a taktiež
je právne irelevantné to, či zamestnávateľovi bola alebo nebola spôsobená škoda alebo či došlo k
poškodeniu dobrého mena zamestnávateľa. Zákonník práce priamo nedefinuje a nešpecifikuje, čo
sa rozumie pod pojmom porušenie pracovnej disciplíny, avšak jedným zo základných hľadísk pri

rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
O neospravedlnenú absenciu ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní
svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom
pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním
dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou

prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa
dôvodompreokamžitéskončeniepracovnéhopomeruprezávažnéporušeniepracovnejdisciplínypodľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu,
nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v
kratšej, inokedy v dlhšej dobe (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

Cdo 17/2011). Ako vyplynulo aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
12/2008, povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcej z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností
stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť

porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa, musí toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca byť
zavinené a to aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/, časť vety

za bodkočiarkou Zákonníka práce). Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovnýpomersozamestnancomplatnelenvtedy,akzamestnanecporušilzavinenesvojejpovinnostiz
pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny. V predmetnom konaní považuje odvolateľka za preukázané,
žežalobkyňasvojimkonanímporušilapracovnúdisciplínutým,žesapočaspracovnýchdníod19.8.2013

do 17.9.2013, t.j. spolu 20 pracovných dní nenachádzala na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce a
svojudlhodobúopakovanúneprítomnosťnepreukázalapracovnouneschopnosťou,čerpanímdovolenky
v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou
v práci. Podľa ustálenej súdnej praxe sa absencia či už krátkodobá alebo dlhodobá, považuje za
závažné porušenie pracovnej disciplíny, a preto je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru

(rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoPr/3/2013). V predmetnom konaní nebol ani dôvod
zaoberať sa otázkami, či žalobkyňa vykonávala alebo nevykonávala v čase svojej absencie prácu
doma alebo na inom mieste. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. ustanovuje povinnosť súdu riadne a
presvedčivo odôvodniť rozsudok, pričom nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením právúčastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom (uznesenie NS SR zo dňa 12.10.2011, sp.

zn. 6 Cdo/139/2011). Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti
nie je arbitrárny (III ÚS 311/07). Významnú úlohu počas jej hodnotenia dôkazov (§ 42 O.s.p.) zohráva
vnútorné presvedčenie súdu, ktoré nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak
malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenie jednotlivých dôkazov jednotlivo
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky (I. ÚS 114/08). Z formulácie

ustanovenia § 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a
ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri
formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec
zaoberať. Uvedené nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi, t.j. takými, o ktorých
v konaní nerozhodol vôbec, zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Pokiaľ sa všeobecný
súd vo svojom rozhodnutí nevyporiada so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre

rozhodnutie, treba toto rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, t.j. za rozporné s čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I.
ÚS 265/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom dostatočnosť a relevantnosť dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z odôvodnenia rozhodnutia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď súd právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prvostupňový súd ak

rozhodol na základe absolútne nedostatočne zisteného skutkového stavu a na základe skutočností,
o ktorých mal evidentné pochybnosti a nevykonal k nim žiadne dokazovanie, porušil ustanovenie §
153 ods. 1 O.s.p., pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku zo dňa 11.4.2014 postavené na dvoch
alternatívach je absolútne neprípustné a nelegitímne. Súd prvého stupňa sa v časti odôvodnenia
rozsudku, kde sa zaoberal otázkou, či bol daný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, bez

riadneho zdôvodnenia prikláňal výlučne k argumentom a dôkazom predloženým žalobkyňou a vôbec
nevyhodnotil a nevyrovnal sa s argumentmi, dôkazmi predloženými žalovanou, pričom neodôvodnil túto
nerovnováhu v posudzovaní argumentov. Rozsudok súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenie je treba
považovať za absolútne neprípustné, za porušujúce Ústavu Slovenskej republiky, ako aj ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V rozsudku absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, ktoré

je podmienkou legitimity každého súdneho rozhodnutia, pretože iba ak je rozhodnutie súdu dostatočne
racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho rešpektovanie a
adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje
rozhodnutie, ako sa stalo aj v danom prípade, je nutné považovať rozhodnutie ako svojvoľné a teda
neobhájiteľné, prijaté bez opory v práve, čiže nelegitímne.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a to v podstate so stotožnením sa s jeho dôvodmi,
zotrvaní na názore o nijakom závažnom porušení pracovnej disciplíny, keďže si plnila všetky povinnosti,
ktoré jej vyplývali z pracovného pomeru a ktoré jej boli pridelené počas prázdnin a to tak, ako aj po
predchádzajúce roky.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. celú vec (pretože pri výslovnom
napadnutí rozhodnutia vo veci samej a uplatnení v takejto súvislosti požiadavky na priznanie náhrady
trov konania malo rozhodnutie o trovách konania i povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci
samej) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O.s.p. bez pojednávania, pretože pre existenciu

odvolaním dôvodne vytknutých vád bolo konečné rozhodnutie odvolacieho súdu (či už jeho potvrdenie,
resp. jeho zmena) vylúčené.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v takomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskejrepubliky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom

prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O tom,
ako v tej - ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde prvého stupňa, môže odvolací
súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (§ 40 ods. 1 O.s.p. a
§ 122 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 118 ods. 1 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia
svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa ods.

2 takéhoto paragrafu po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli; podľa § 118
ods. 3 O.s.p. ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca a napokon podľa
ods. 4 tu citovaného zákonného ustanovenia ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a na
záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Nateraz ostatné citované ustanovenie upravuje
rámcovo procesný postup súdu na pojednávaní. Z dôvodovej správy k § 118 ods. 2 O.s.p. vyplýva,
že zaradenie tohto ustanovenia do O.s.p. malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť
právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania

ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným
zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to,
ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi má tým byť vytvorená možnosť predvídať
rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.
Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy

legitímneho očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového
znaku právneho štátu. V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že tu súd prvého stupňa zákonom
stanovený (v ust. § 118 ods. 2 O.s.p. predpokladaný) postup nedodržal, keďže z obsahu zápisnice o
pojednávaní zo dňa 11. apríla 2014 (č. l. 169 a nasl. spisu ) sa nepodáva podklad pre záver o tom, že
by bol býval súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia, tu sa samozrejme nemá

na mysli strohá citácia tohto ustanovenia v zápisnici o pojednávaní.

V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. pritom treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so
zreteľom na individuálne okolnosti veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného
príslušným zákonným ustanovením (pretože nepochybne už upozornenie súdom na skutkové tvrdenie

žalobkyne /evidentne v konaní sporné / spočívajúce v tom, že: v čase, kedy nebola na pracovisku,
ktorú neprítomnosť považovala žalovaná za neospravedlnenú, t.j. absenciu a teda závažné porušenie
pracovnej disciplíny, vlastne nemusela byť, pretože , u žalovanej bolo zaužívané a tolerované, že
medzi koncom jedného a začiatkom druhého akademického roka bolo možné realizovať výkon práce
pre žalovanú, ako zamestnávateľa aj v inom mieste, než bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce v

pracovnej zmluve“, by logicky malo viesť k tomu, že na takéto skutkové tvrdenie /v konaní doposiaľ
žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázané/ by mala žalovaná predložiť, resp. navrhnúť dôkaz resp.
dôkazy, ktoré by prinajmenšom presvedčil o opaku, tu por. i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2010) a bolo tak vylúčené, aby odvolací súd takúto procesnú vadu pri
svojom rozhodovaní nezohľadnil. Ak takto súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s tým, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia naopak zostali spornými a rovnako sa zo spisu nepodáva, žeby súd prvého
stupňa pred skončením pojednávania na ktorom vyhlásil rozsudok vyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje
návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo malo za následok nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Už je pomerne známou

súčasťou výkladu k ustanoveniu § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., že ako podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), tak i Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a v neposlednom rade aj Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť
k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)

dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a
jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného

práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Treba
jednoznačne konštatovať, že skutkové tvrdenia žalobkyne z ktorých vyvodzovala neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru, neboli v konaní doposiaľ preukázané a v konaní doposiaľ nevyšli najavo
ani iné okolnosti opodstatňujúce záver o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď
na posúdenie pravdivosti skutkových tvrdení žalobkyne o existencii ňou uvádzaných „dôvodov“
neplatnosti nebolo vykonané dokazovanie, preto nebolo možné žiadne doterajšie výsledky dokazovania
podrobiť právnemu posúdeniu.

Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k úvahe súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného
bremena žalovanej v súvislosti s nepreukázaním toho či okamžité skončenie pracovného pomeru
prerokovala v zmysle § 74 Zákonníka práce so zástupcami zamestnancov a preto dospel k neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tu je treba uviesť, že túto hmotnoprávnu podmienku,
ktorej absencia by inak spôsobila neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v konaní do

vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej nikto nenamietal a z toho dôvodu nebol dôvod
zo strany žalovanej, aby vyvíjala nejaké procesné aktivity, t.j. tvrdila, preukazovala, navrhovala, pretože
dôkazná povinnosť by ju stíhala vtedy, ak by existenciu tejto namietala, resp. popierala žalobkyňa. Tu je
potrebné sa opäť vrátiť k ust. § 118 ods. 2 O.s.p., pretože ak by sa postupovalo podľa cit. ust., tak malo
byť účastníkom oznámené, že toto nie je sporné, keďže absenciu tejto hmotnoprávnej podmienky nikto

nenamietal a to či už z dôvodu riadneho prerokovania, resp. z dôvodu, že uvedený právny úkon, ktorý
nebolo potrebné vopred prerokovávať so zástupcami zamestnancov, pretože u zamestnávateľa v čase
rozhodnom čase takýto odborovým orgán neexistoval (čo bol aj prípad žalovanej).

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa
z prejednávanej veci a v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho

atribútmi v oboch stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v celom rozsahu (teda vo veci samej i v závislom výroku o náhrade trov konania) podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný a opätovne v prejednávanej veci rozhodnúť až po riadnom
zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým
odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.