Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/155/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202978
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2714202978.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná
banka, a.s., IČO: 36 854 140, adresa sídla Bratislava, Michalská 18, zast. splnomocnencom: HMG
LEGAL, s.r.o., IČO: 35 885 459, adresa sídla Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanej 1/ R. C.,
nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu K., Z. XX, žalovanej 2/ E. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého
pobytu D., C. XX/XXX, a žalovaného 3/ Q. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu E., C. XX/XXX,
žalovaní zastúpení advokátom: JUDr. Ján Pekar, adresa sídla Skalica, Potočná 191/39, o zaplatenie
sumy 27.573,07 eur s prísl., o odvolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 1.

októbra 2019 č.k. 2C/216/2014-610 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutých výrokoch II., III. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 2/ a 3/ sú povinní nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že
o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur
voči žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ zastavil (výrok I.), žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 20.244,13 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,25% ročne zo sumy 20.344,13 eura od 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eura
od 10.5.2019 do zaplatenia, to všetko v splátkach spolu vo výške 600 eur mesačne splatných vždy
k poslednému dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok
pri nezaplatení jednej z nich (výrok II.), určil, že žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť
uloženú vo výroku II. spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená
Rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016 (výrok III.) a vo zvyšku

žalobu zamietol (výrok IV.).

1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že dňa 21.10.2011 žalovaní 1/ až 3/ Žiadosťou o
uzatvorenie zmluvy o úvere (hypotekárneho typu) č. 219154 požiadali žalobcu o účelový spotrebiteľský
úver na kúpu nehnuteľnosti. Žiadosť podpísali dňa 21.10.2011 všetci žalovaní. V žiadosti sú uvedené
osobné údaje a informácie o zamestnaní a majetkových pomeroch všetkých žalovaných, ktorí žiadali o
úver vo výške 39.180 eur s tým, že objektom úveru mala byť nehnuteľnosť (byt č. XX v bytovom dome

súp. č. XXXX v D.).

1.2.2 Dňa 7.11.2011 bola uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru reg. č. 219154 medzi žalobcom ako
Bankou a na strane dlžníka boli v zmluve označení žalovaní 1/, 2/ a 3/, ktorí na poslednej strane zmluvypripojili svoje vlastnoručné podpisy. V zmluve sa pod identifikačnými údajmi žalovaných uvádza, že
ďalej budú v zmluve označení len ako „Dlžník“. Súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky Banky pre
poskytovaniehypotekárnychaďalšíchúverovaVšeobecnépodmienkyBanky.Podľačl.II.bod1.zmluvy,

na základe tejto zmluvy sa Banka zaväzuje poskytnúť Dlžníkovi Úver vo výške 36.500 eur a Dlžník sa
zaväzuje Úver splatiť, zaplatiť úroky a ďalšie príslušenstvo Úveru, a to za podmienok uvedených nižšie.
Podľabodu2.úversapoužijenatentoúčel:Kúpanehnuteľnosti+rekonštrukcianehnuteľnosti.Objektom
úveru podľa bodu 3. je byt č. XX, 4. p, vchod XX na ul. Z. H. v D., v bytovom dome súp. č. XXXX, na
parc. CKN 1543/1, 1543/2, 1544 a p.č. 1545 a podiel 3087/100000 na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu, všetko zapísané na LV č. XXXX, k.ú. D. (ďalej len „Byt“). Podľa čl. III. bod. 1. zmluvy,
zmluvné strany sa dohodli, že poskytnutý Úver bude úročený úrokovou sadzbou vo výške 4,90% p.a.,
ktorá bude platná do 18.11.2014. Podľa čl. IV. (Čerpanie úveru) bod. 1. zmluvy, Banka a Dlžník sa
dohodli, že posledný možný termín čerpania úveru bude deň 15.5.2012. Predĺženie tohto termínu je
možné dohodnúť písomným dodatkom, uzatvoreným najneskôr 5 pracovných dní pred vyššie uvedeným
dňom, na základe písomnej žiadosti Dlžníka, a to za poplatok v zmysle Sadzobníka banky. Podľa čl. IV.

(Čerpanie úveru) bod 2. zmluvy, Dlžník je povinný najmenej 5 pracovných dní pred dňom požadovaného
čerpania písomne požiadať Banku o čerpanie Úveru. Podmienkou každého čerpania Úveru je uhradenie
všetkých splatných záväzkov Dlžníka voči Banke, najmä však poplatku za spravovanie Úveru podľa
Sadzobníka banky, ako aj splnenie ďalších podmienok uvedených v tomto článku v článku V. Zmluvy.
BankazrealizuječerpanieÚverunajneskôrdo5pracovnýchdníododňasplneniapodmienokuvedených

v predchádzajúcej vete. Podľa čl. IV. bod 4. zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že neuplatnenie nároku
na čerpanie Úveru zo strany Dlžníka predstavuje rozväzovaciu podmienku v zmysle ustanovenia § 36
Občianskeho zákonníka v platnom znení a Zmluva zaniká dňom uvedeným v ods. 1 tohto článku. V
takomto prípade je Dlžník povinný uhradiť Banke všetky dlžné čiastky podľa tejto Zmluvy, a to do 10
pracovných dní od zániku tejto Zmluvy. Podľa čl. VI. bod 1. zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že Dlžník

splatí úver najneskôr do 24 rokov a 6 mesiacov od termínu jeho dočerpania. Peňažný záväzok Dlžníka
vyplývajúci zo Zmluvy zanikne jeho splatením. Podľa čl. VI. bod 2. zmluvy, Dlžník sa zaväzuje splácať
Úver formou Anuitných splátok Úveru v Deň splatnosti Úveru, ktorým je vždy 15. deň každého mesiaca,
a to vo výške 213,46 eura za predpokladu, že Dlžník dočerpá celý Úver v termíne podľa čl. IV. ods.
1 tejto Zmluvy. Podľa čl. VI. bod 7 Obchodných podmienok Československej obchodnej banky, a.s.

účinných odo dňa 15.09.2011 v prípade, že na strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z
nich za Dlžníka a súčasne za spoludlžníka. Zmluva ako aj Obchodné podmienky, sa rovnako vzťahujú
na všetkých spoludlžníkov, ktorí zodpovedajú za záväzky voči Banke spoločne a nerozdielne.

1.2.3 Dňa 7.11.2011 Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. 219154/Zal/1 uzavretej

medzi žalobcom ako záložným veriteľom, Ing. K. D. ako záložcom a žalovanými 1/ až 3/ v zmluve
spoločne označenými ako „Dlžník“ zmluvné strany zriadili záložné právo k Bytu na zabezpečenie
pohľadávok Záložného veriteľa voči Dlžníkovi, vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č.
219154, uzatvorenej dňa 7.11.2011 vo výške 36.500 eur, a to na zabezpečenie splatenia istiny Úveru
a príslušenstva.

1.2.4 Dňa 15.11.2011 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcou K. D. a žalovanou 1/ ako
kupujúcou, predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k bytu č. XX, na 4. p, vchod XX, ul. Z. H.
v D., v bytovom dome súp. č. XXXX, ako aj podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu za kúpnu cenu 35.000 eur.

1.2.5 Dňa 16.11.2011 žalovaná 1/ požiadala žalobcu o čerpanie sumy 36.500 eur s dátumom čerpania
dňa 25.11.2011 na číslo účtu vedeného u žalobcu. Žalovaná žiadosť podpísala dňa 16.11.2011. Podpisy
ani identifikačné údaje žalovaných 2/ a 3/ sa na žiadosti nenachádzajú.

1.2.6 Dňa 28.11.2011 žalobca a žalovaní uzatvorili Dodatok č. 1 ku zmluve o poskytnutí úveru reg. č.
219154 v zmysle ktorého sa menili ustanovenia čl. V. zmluvy. Dodatok bol podpísaný žalobkyňou a
žalovanými, v postavení Dlžník. Pod podpismi zmluvných strán je potvrdenie zamestnanca banky, že
DlžníkpodpísalDodatokč.1predním,totožnosťbolaoverenápodľaObčianskychpreukazovsuvedením
čísiel OP s uvedením dátumu podpisu 28.11.2011.

1.2.7 Dňa 29.11.2011 žalobca vyplatil sumu 35.000 eur na účet č. XXXXXXXXXX a sumu 1.500 eur na
účet č. XXXXXXXXXX. Transakcie boli označené ako „čerpanie C.“.1.2.8 Dňa 28.10.2013 bola vykonaná dražba na vyššie citovaný byt, ktorej priebeh bol osvedčený
notárskou zápisnicou č. N 1062/2013, NZ 38298/2013, NCRls 39003/2013 napísanou na Notárskom
úrade v Hlohovci notárkou JUDr. Adrianou Vorelovou. Cena predmetu dražby bola stanovená znaleckým

posudkom na sumu 25.900 eur. Vydražením bola dosiahnutá cena 19.900 eur s tým, že vydražiteľ je
povinný ju zaplatiť najneskôr do 15 dní od skončenia dražby. Cena 19.900 eur dosiahnutá vydražením
Bytu bola rozvrhnutá nasledovne: 1.461,05 eura náklady dražby, 818,28 eura odmena dražobnej
spoločnosti, 455,87 eura DPH, 4.091,42 eura OSBD Senica a zostatok výťažku dražby - suma 13.073,38
eura bola zložená do notárskej úschovy JUDr. Adriany Vorelovej.

1.2.9NotárkaJUDr.AdrianaVorelovázostatokhodnotyvýťažkuzpredajazálohuzloženýdojejnotárskej
úschovy vydala záložnému veriteľovi (žalobcovi), a to poukázaním sumy vo výške 13.073,38 eura na
účet žalobcu.

1.2.10 Za obdobie od 7.11.2011 do 15.4.2014 boli na úver vykonané úhrady v celkovej výške 16.155,87

eura, z toho na istinu suma 13.843,47 eura (v období od 16.1.2014 - 17.2.2014 suma 13.073,38 eura
ako výťažok z dražby), na riadne úroky suma 1.927,04 eura, na úroky z omeškania suma 21,76 eura,
na poplatky suma 363,60 eura. Ku dňu 15.4.2014 bola žalobcom evidovaná dlžná suma 27.573,07 eura
(istina 22.656,53 eura, riadne úroky 2.622 eura, úroky z omeškania 2.165,54 eura, poplatky 129 eur).
Po zosplatnení boli vyrubené riadne úroky v celkovej výške 1.405,75 eura. Splátky boli započítavané na

istinu aj na príslušenstvo. Zo žalobcom predloženého výpisu z účtu č. XXXXXXXXXX, úver č. 219154
nie je zrejmé, v ktorý konkrétny deň boli splátky vykonané.

1.2.11 Listom zo dňa 19.7.2013 adresovaným každému zo žalovaných žalobca oznámil, že vyhlásil celú
svoju pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 219154 zo dňa 7.11.2011 za splatnú dňom 15.7.2013 a vyzval

dlžníkov na zaplatenie celej zvyšnej čiastky, ktorá ku dňu 18.7.2013 predstavuje 37.148,03 eura vrátane
príslušenstva, do 29.7.2013. Oznámenie o zosplatnení si riadne prevzali do vlastných rúk len žalovaní
2/ (dňa 24.7.2013) a 3/ (dňa 26.7.2013).

1.2.12 Súd výzvou zo dňa 3.11.2014 žiadal žalobcu, aby súdu bližšie špecifikoval nárok uplatnený

žalobou, najmä čo tvorí istinu, ako bol vypočítaný riadny úrok v sume 2.165,54 eura, čo predstavujú
dlžné poplatky vo výške 129 eur, kde boli dojednané, a aby doložil dôkazy.

1.2.13 Žalobca pohľadávku špecifikoval podaním zo dňa 29.1.2015. Uviedol, že uplatňovaná suma
27.573,07 eura pozostáva z istiny 22.656,53 eura, riadnych úrokov 2.622 eura, úrokov z omeškania

2.165,54 eura a poplatkov vo výške 129,- eur. Ďalej uviedol, že istina predstavujúca výšku 15.143,28
eur(?) predstavuje nezaplatenú časť poskytnutého úveru, teda neuhradených splátok úveru a
neobsahuje iné položky. Priebeh jej čerpania a splácania vyplýva z podrobnej špecifikácie pohľadávky.
Nezaplatené riadne úroky vo výške 2.622 eur boli účtované odo dňa prvého čerpania finančných
prostriedkov za obdobie od 16.11.2011. Základom pre výpočet riadneho úroku bol aktuálny zostatok na

úverovom účte (t.j. aktuálna výška čerpaného úveru). Úroky z omeškania vo výške 2.165,54 eura boli
počítané z nedoplatkov na splátkach a riadnych úrokoch. Prvýkrát sa žalovaní dostali do omeškania
s platením splátky a riadnych úrokov splatných k 15.12.2011. Jednotlivé sumy úrokov a úrokov z
omeškania, obdobie ich účtovania, percentuálna sadzba a základ pre ich výpočet vyplýva z predloženej
špecifikácie pohľadávky. Nezaplatené poplatky vo výške 129 eur predstavujú súčet poplatkových

úkonov: 16.1.2013 -15.2.2013 48,50 eura tvoriacich 3,50 eura správa úveru + 10 eur upomienka + 35 eur
výzva, 16.2.2013 -15.3.2013 38,50 eura tvoriacich: 3,50 eura správa úveru + 35,00 eur výzva, 16.3.2013
- 15.4.2013 38,50 eura tvoriacich: 3,50 eur správa úveru + 35,00 eur výzva, 16.4.2013 - 15.5.2013 3,50
eura za správu úveru. Žalobca k písomnému vyjadreniu doložil dve prílohy - Sadzobník poplatkov a
výpis z účtu žalovanej 1/, sumarizácia k 15.4.2014.

1.2.14 Žalovaná 1/ pred súdom, na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 vypovedala, že úver skutočne
čerpala, tak ako bolo dohodnuté v zmluve, tento aj prestala splácať. Úver čerpala sama a je si toho aj
vedomá. Je ochotná pristúpiť k splácaniu, ale len formou splátok najviac vo výške 230 eur mesačne
vzhľadom na jej finančné pomery, keď u zamestnávateľa dosahuje zárobok vo výške 550-600 eur

mesačne. Zmluvu o úvere mala záujem uzatvoriť len ona, mala nízky zárobok a banka by jej úver
neposkytla, preto požiadala žalovaných 2/ a 3/, či by išli ručiť na úver. Mala za to, že žalovaní 2/ a 3/
za úver len ručili. Úver bol v celom rozsahu vyplatený len jej na účet. Nepamätá si presne, či v banke
boli jeden krát a podpísali všetky listiny. Žiadosť o čerpanie úveru podpísala, nevie prečo ju nepodpísaliaj žalovaní 2/ a 3/. Úver mala splácať len ona, nezvládala riadne splácať. Žalovaných 2/ a 3/ touto
skutočnosťounezaťažovala.Pripodpisovanízmluvysivôbecnevšimla,žežalovaní2/a3/niesúuvedení
ako ručitelia. Zmluvu čítala len zbežne. Nevie, aký je rozdiel medzi dlžníkom a ručiteľom. Uviedla, že

jej bola vyplatená suma 36.500 eur. Na pojednávaní dňa 19.5.2016 doplnila, že suma 35.000 eur bola
poukázaná na účet predávajúcej, od ktorej kupovala byt a druhý bol jej osobný účet, na ktorý išla zvyšná
suma úveru.

1.2.15 Žalovaná 2/ na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 uviedla vo svojej výpovedi, že žalovaná 1/

je jej sestra. Mala záujem o úver na kúpu bytu, avšak povedala im, že má nízky príjem a úver by jej
nedali, či by boli ochotní ručiť. S manželom súhlasili, pretože žalovaná v 1/ ich ubezpečovala, že bude
úver riadne splácať. V banke boli len raz, zo strany banky im bolo povedané, že ide o hypotekárny úver,
že bude vyplatený len žalovanej 1/, nebolo im vysvetlené, aké budú mať postavenie v tomto zmluvnom
vzťahu. Zmluvu nečítala, podpísala ju, dôverovali zamestnancovi banky. Ďalšie otázky na banku nemali.
Nepamätá si, či niečo povedali ohľadom ich postavenia v danom vzťahu. Myslela si, že ručia za žalovanú

1/. Nevie presne, čo znamená inštitút ručenia, ale asi ručí za splácanie úveru dlžníkom a v prípade,
ak ho nespláca musí platiť ručiteľ. Banka im poslala výzvy, že nie sú zaplatené splátky úveru, volala
žalovanej 1/, ktorá jej povedala, že si to vyrovnala. Výzvy prišli opätovne, preto išli s manželom do banky
dlh vyrovnať, prvý 700 eur a neskôr zaplatili 800 eur, viacej neplatili.

1.2.16 Žalovaný 3/ na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 vypovedal pred súdom, že súhlasí s
výpoveďou žalovanej 2/, išli podpísať zmluvu, boli tam všetci traja. Zamestnanec banky im predložil
zmluvu s vysvetlením, že sa jedná o úver pre p. C.. On si zmluvy nečítal, má skúsenosti s uzatváraním
hyp. zmluvy so SLSP, dôveroval zamestnancovi banky, že to tak skutočne je. Nepamätá si, že by im bolo
povedané, že budú ručitelia, ani že je potrebné napísať žiadosť o čerpanie finančných prostriedkov. Na

otázku právnej zástupkyne žalobcu, či namietal, komu má byť vyplatený úver a na aký účet uviedol, že
nenamietal, úver mal byť vyplatený p. C., ona sa zaviazala, že bude úver splácať.

1.2.17 Svedok Z. C. na pojednávaní dňa 6.9.2016 uviedol, že bol zamestnaný u žalobcu na pobočke
Skalica od roku 2004, od roku 2007 ako hypotekárny špecialista. Postup pri uzatváraní zmlúv o úvere

bol taký, že záujemcovia prvý krát navštívia pobočku banky a informujú sa o možnosti poskytnutia
úveru. Pracovník banky sa najskôr len ústne informuje o ich príjme a následne sa z toho vychádza
doba splatnosti a výška splátky. Povie sa im, aké doklady majú priniesť, pokiaľ súhlasia s ponukou.
Keď prinesú všetky podklady, ktoré sú pre banku potrebné, banka vypíše žiadosť o uzatvorenie zmluvy
o úvere. Žiadatelia musia doložiť doklady totožnosti, kúpnu zmluvu resp. list vlastníctva, na základe

ktorej sa má poskytnúť úver na nehnuteľnosť. Žiadosť o uzatvorenie zmluvy podpisuje osoba, ktorá
žiada o poskytnutie úveru, ale môže pribrať aj ďalších dlžníkov, ktorí nekupujú nehnuteľnosti z dôvodu,
aby mala dostatočný príjem na splácanie úveru. Celá zložka sa zasiela na ústredie do Bratislavy, kde
sa následne pripravia zmluvy o úvere. Túto zmluvu o úvere podpisovali všetci traja dlžníci. Keď prišli
zmluvy o úvere na pobočku banky, dohodli sa s klientmi na termíne, ktorí im vyhovuje na podpis zmluvy.

Zmluvy o úvere oboznámil klientom v tých najdôležitejších bodoch. Vždy sa čakalo na každého dlžníka,
aby boli všetci prítomní. V niektorých prípadoch klienti nepotrebovali úver ihneď, ale až neskôr, preto
bola s klientom vyplnená žiadosť o čerpanie hyp. úveru, vypisuje sa s dlžníkom, ktorý je uvedený ako
kupujúci v kúpnej zmluve a dlžník v 1. rade v úverovej zmluve. Hlavným dlžníkom je ten, kto je v
zmluve v 1. rade. Úver spláca hlavný dlžník, vždy klientom vysvetlí, kto bude splácať úver a nikdy s

tým nevznikali problémy. On si zmluvu o úvere tak nenaštudoval. Zmluvy prídu nachystané z ústredia
a on ich dal podpísať klientom. Dlžník uvedie banke, aký má príjem a banka vychádza z dokladov od
zamestnávateľa o jeho príjme. Keď banka nemá zdokladované príjmy, ktoré postačujú, je potrebné, aby
si dlžník zobral ďalšieho spoludlžníka, ktorého príjem bude postačovať na splácanie úveru. Tak to bolo
asi aj v danom prípade. Ručitelia sa pri hypotekárnych úveroch nepoužívajú, nevie, aký je rozdiel medzi

ručiteľom a dlžníkom. Pojem ručiteľ sa používal pri spotrebiteľských úveroch. Bol školený na poskytnutie
hypotekárnych úverov s tým, že klient musí vždy vedieť čo podpisuje. Ak niečo klient nechápe, vždy mu
to vysvetlil. Ak dlžník nepožiada o čerpanie úveru do určeného dňa, úverová zmluva zaniká. Úverová
zmluva nezanikla vo vzťahu žalovaných 2/ a 3/, i keď nepožiadali o čerpanie úveru, pretože žiadosť o
čerpanie úveru podpisuje len dlžník na 1. mieste, ak sú manželia a ak uplatnil nárok čerpania úveru

jeden z nich, bolo to postačujúce. Zmluvu o úvere predčítaval klientom, nie je možné, aby si niektorí z
nich mysleli, že sú ručitelia. Ak sa nespláca úver, písomné upomienky sa zasielali všetkým dlžníkom.
Svedok Z. C. na pojednávaní konanom dňa 28.2.2019 uviedol, že ak žiadateľ nespĺňal podmienky na
to aby mohol úver dostať hľadala sa cestou formou spoludlžníka. Splnenie požiadaviek pre poskytnutieúveru schvaľovalo ústredie banky. V danom prípade, ak išlo o viac spoludlžníkov, peňažné prostriedky
sa poskytovali žiadateľovi. Úver bol poskytnutý tomu zo spoludlžníkov, na aký účel bol použitý, t.j. ak
bol poskytnutý na kúpu domu, úver sa poskytol tomu zo spoludlžníkov, kto bol v zmluve uvedený ako

kupujúci. Ostatní dlžníci len navyšovali bonitu klienta. Úver sa poskytol tomu, kto bol uvedený v žiadosti
o čerpanie úveru. Svedok uviedol, že on vždy vysvetľoval klientom čo podpisujú, obsah týchto zmlúv.
Do banky si volal vždy všetkých klientov a zmluvy s nimi všetkými podpísal naraz. Najskôr sa s klientom
podpísala žiadosť o úver, k žiadosti sa pripojili doklady totožnosti, doklady o príjme, čo sa zaslalo na
ústredie. Keď prišli na pobočku zmluvy, predvolali sa klienti k podpisu zmlúv. Na otázku prečo sa zmluva

o poskytnutí úveru podpisovala dňa 7.11.2011 a žiadosť o čerpanie úveru dňa 16.11.2011 uviedol, že
zrejme klienti nespĺňali podmienky čerpania úveru a zrejme žiadosť o čerpanie sa podpisovala až po
splnení podmienok. Listiny boli opatrené dátumom, ktorý on nemohol zmeniť.

1.2.18 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 6.9.2018 predniesol svoj nárok, ktorý
v danom konaní, po rozhodnutí odvolacieho súdu si naďalej uplatňuje, pričom uviedol, že v časti o

zaplatenie sumy 7.228,94 eura spolu s prísl. voči žalovanej 1/ na žalobe netrvá a v tejto časti berie žalobu
späť (ide o rozdiel medzi žalovanou sumou 27.573,07 a už právoplatne priznanou sumou 20.344,13
rozsudkom č.l. 267). Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.1.2019 uviedol,
že konajúci súd by na čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/ nemal prihliadať, nakoľko nebolo
urobené vo forme, ktorú zákon pre uskutočnenie podania vyžaduje, t.j. čiastočné späťvzatie žaloby voči

žalovanej 1/ nebolo urobené v písomnej forme, ale ústne priamo na pojednávaní. Je potrebné prihliadnuť
aj na nesúhlas žalovanej 1/ s predmetným späťvzatím. Zároveň žiadal, aby súd konal o nasledovnom
procesnom nároku žalobcu a vydal nasledovné rozhodnutie vo veci samej:

I. Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť v lehote 3 dní od

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia sumu vo výške 20.344,13 eura a úrok z omeškania vo
výške 8,25% ročne zo sumy 20.344,13 eura od 16.4.2014 do zaplatenia.
II. Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku I. spoločne a nerozdielne
so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Skalica
č.k. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016.

III. Žalovaná 1/, žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v lehote
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku sumu vo výške 7.099,94 eura, riadny úrok vo
výške5,90%p.a.zosumy22.656,53euraod16.4.2014dozaplatenia,úrokzomeškaniavovýške8,25%
p.a. zo sumy 4.934,40 eura od 16.04.2014 do zaplatenia.
IV. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému

3/ v plnom rozsahu,
ktorú zmenu žaloby súd pripustil uznesením z 28.1.2019 č.k. 2C/216/2014-502.

1.2.19 Žalobca podaním z 11.7.2019 (z dôvodu úhrady časti žalovanej istiny v rozsahu 100 eur dňa
9.5.2019) zobral žalobu v časti nároku na zaplatenie 100 eur s príslušenstvom späť a v tejto časti

konanie žiadal zastaviť.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok žalobcu na zastavenie konania v časti späťvzatej žaloby podľa § 145
C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), nárok veriteľa
na vrátenie úveru a zaplatenie úrokov podľa § 497, § 500 ods. 1, 501 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503

ods.1 a § 266 ods. 1 - ods. 6 Ob.z. (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov) a § 52 ods. 1 - ods. 4 O.z. (zákon číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
prepisov), nárok veriteľa na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 O.z., a nárok osoby, ktorej bola
rozsudkom súdu uložená povinnosť plniť, na určenie dlhšej ako trojdňovej paričnej lehoty na zaplatenie
dlhu podľa § 232 ods. 3 a ods. 4 C.s.p. a dospel k záveru, že v časti späťvzatej žaloby žalobcom o

zaplatenie sumy 100 eur voči žalovaným je potrebné konanie zastaviť, v časti uplatnených nárokov voči
žalovanej 2/ a žalovanému 3/ je žaloba dôvodná v časti z uplatnenej pohľadávky vo výške 20.244,13
eura s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne počítaným zo sumy 20.344,13 eura od 16.4.2014 do
9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eura od 10.5.2019 do zaplatenia s tým, že je dôvodné určiť žalovaným
2/ a 3/ dlhšiu ako trojdňovú paričnú lehotu na zaplatenie takto priznanej pohľadávky žalobcovi (povoliť

žalovaným zaplatiť žalobcovi priznanú pohľadávku v splátkach po 600 eur mesačne pod stratou výhody
zo splátok), v ktorej časti žalobe vyhovel čo však neplatilo vo zvyšku uplatnenej pohľadávky žalobcu,
v ktorej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní mal za preukázané, že zmluvné
strany uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy v danom prípade je potrebné úverovú zmluvu

považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka platného v čase
uzavretia zmluvy, nakoľko jej účastníci definične spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa.
Právny vzťah vzniknutý z úverovej zmluvy nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, preto na
predmetnú vec dopadá právna ochrana vyplývajúca z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
ostatných predpisov na ochranu spotrebiteľa.

1.5 Žalovaná 2/ na začiatku konania v danej veci namietala žalobcom uplatnený nárok čo do výšky a
rozsahu, keď zo žalobcom predloženého vyčíslenia pohľadávky nevyplýva akým spôsobom bola zistená
požadovaná istina, úroky zo zmluvy, ani výška úrokov z omeškania, t.j. za aké obdobie v akej výške sa
dané úroky požadujú (písomné vyjadrenie PZ žalovanej 2/ zo dňa 29.1.2015, č.l. 54 a nasl.).

1.6 Žalovaní 2/ a 3/ vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 7.12.2015 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu opätovne namietali výšku uplatnenej pohľadávky. Uviedli, že navrhovateľ sa na základe zmluvy
o úvere zaviazal poskytnúť dlžníkovi (teda osobám R. C., E. Z. a Q. Z.) úver vo výške 36.500 eur a
keďže neexistovala dohoda ktorému v akej výške, navrhovateľ bol oprávnený plniť každému rovnaký
diel. Žalovaní 2/ a 3/ o čerpanie úveru nikdy nepožiadali a nebol im úver vôbec vyplatený, z tohto dôvodu

sa nestali dlžníkmi žalobcu.

1.7 Žalovaní až na pojednávaní konanom dňa 31.3.2016 prvýkrát uviedli, že mali za to, že žalovaní 2/ a
3/ budú v danom záväzkovom vzťahu vystupovať ako ručitelia, pričom dlžníkom mala byť len žalovaná
1/, ktorej mal byť poskytnutý úver (je teda prinajmenšom otázne prečo túto skutočnosť neuviedli už

vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, ale až skoro po dvoch rokoch od začatia súdneho konania).
Zo strany žalobcu im nebolo vysvetlené aké budú mať postavenie v danom zmluvnom vzťahu. Právny
zástupcažalovanýchnapojednávaníkonanomdňa19.5.2016uviedol,žebankapochybila,keďvzmluve
uviedla ako dlžníkov všetkých troch žalovaných, pretože mala k dispozíciu kúpnu zmluvu, kde bola
uvedená ako kupujúca len žalovaná 1/.

1.8.1 Na základe tvrdení žalovaných, ktorí uviedli, že mali za to, že v danom zmluvnom vzťahu majú
žalovaní 2/ a 3/ postavenie ručiteľov, súd sa prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti právneho úkonu,
ktorý urobili žalovaní 2/ a 3/. Súd posudzoval náležitosti vôle žalovaných podľa prísl. ustanovení
Obchodného zákonníka účinných ku dňu uzavretia zmluvy, a to v zmysle usmernení odvolacieho súdu

(Zmluva o úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným zákonníkom účinným k 7.11.2011 a až od
1.4.2015 sa upravia tak, že sa naďalej budú spravovať Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na to treba
na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka).

1.8.2 Z výpovede žalovaných súd zistil, že žalovaná 1/ mala záujem o poskytnutie úveru, avšak pre

nízky zárobok, ktorý dosahovala u svojho zamestnávateľa mala za to, že jej banka úver neposkytne,
požiadala preto žalovaných 2/ a 3/, či by jej nešli ručiť. Žalovaná 1/ si v zmluve nevšimla, že žalovaní 2/
a 3/ tam nie sú uvedení ako ručitelia. Zmluvu čítala len zbežne. Žalovaní 2/ a 3/ vypovedali pred súdom
rovnako, mali za to, že budú ručiť za žalovanú 1/, pričom zo strany žalobcu im nebolo vysvetlené aké je
ich postavenie v zmluvnom vzťahu. Zmluvu nečítali, nemali žiadne otázky a ani nežiadali žiadne zmeny.

1.8.3 Zo Žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere mal súd preukázané, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ žiadali o
uzatvorenie zmluvy o úvere. Žiadosť osobne podpísali, na žiadosti je uvedený dátum 21. októbra 2011.
Na prednej strane žiadosti sú uvedení ako 1 klient, 2 klient, 3 klient a sú uvedené osobné údaje o tom
ktorom klientovi. V žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere nie je žiadny údaj o tom, že žalovaní 2/ a 3/

chcú byť v danom zmluvnom vzťahu v postavení ručiteľov.

1.8.4 Zo Zmluvy o úvere mal súd preukázané, že meno žalovaných je uvedené pod označením „Dlžník“,
rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých
žalovaných.

1.8.5 Z Dodatku č. 1 ku zmluve o poskytnutí úveru je taktiež zrejme, že žalovaní sú na prednej strane
dodatku označení ako „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na ktorej
sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných.1.8.6 Zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti je taktiež zrejmé, že žalovaní sú na prednej
strane zmluvy označení ako „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou lištou, na

ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných.

1.8.7 Z uvedeného je teda zrejmé, že postavenie všetkých žalovaných má byť postavením dlžníkov,
pričom táto skutočnosť musí byť zrejmá každému, kto je gramotný a pri uzatváraní zmluvy venuje
právnemu úkonu, ktorý uskutočňuje aspoň minimálnu pozornosť. Navyše zo strany svedka C. vyplynulo,

že žalovaným bola zmluva o úvere predložená a boli s ňou oboznámení. V prípade ak im nebolo niečo
jasné, mali možnosť žiadať o vysvetlenie, čo v danom prípade nevyužili. Je teda možné konštatovať, že
žalovaní v danom prípade nekonali v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým. Žalovaní sami
tvrdili, že sa s textom zmluvy o úvere dôsledne neoboznámili, nepožiadali o bližšie vysvetlenie jej obsahu
a právnych účinkov a podpísali ju spoliehajúc sa na to, že zodpovedá ich skutočnej vôli. Vo vzťahu k
podpisu písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že zmluvné strany sú, pri splnení zákonných požiadaviek,

oprávnenézaviazaťsakčomukoľvek,čoniejezakázané,avšakkeďužrazzmluvuuzatvoria,súpovinné
dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať (rozsudok NS SR 3Cdo 179/2011). Nakoľko v konaní, ani
po doplnení dokazovania výsluchom žalovaných, svedka C., nevyplynuli žiadne ďalšie skutočnosti, z
výkladu podaného vyššie potom vyplýva, že podpis žalovaných na zmluve o úvere treba vykladať ako
prejav ich vôle stať sa v danom zmluvnom vzťahu dlžníkmi, pretože v konaní neboli preukázané žiadne

okolnosti z ktorých žalobkyni musela byť známa ich skutočná vôľa.

1.9 Súd mal preukázané, že žalobca si svoj záväzok zo zmluvy o úvere splnil, keď žalovaným na
žiadosť žalovanej 1/ poskytol peňažné prostriedky vo výške 36.500 eur. Povinnosť poskytnúť peňažné
prostriedky môže byť splnená rôznym spôsobom, rozhodujúci je spôsob uvedený v zmluve. V zmluve o

úvere v čl. V ods. 1 boli uvedené podmienky čerpania úveru, kde pod písm. h) bola uvedená podmienka
predloženie Dlžníkom podpísanej žiadosti o čerpanie úveru. Nakoľko každý zo žalovaných bol v zmluve
uvedený ako „Dlžník“, nebolo presne určené, ktorí z dlžníkov má povinnosť, príp. oprávnenie predložiť
žiadosť o čerpanie úveru. Navyše podľa čl. VI ods. 7 Obchodných podmienok ČSOB a.s. pre
poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov účinných od 15. septembra 2011 platí, že ak na strane

Dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za Dlžníka a súčasne spoludlžníka, z čoho možno
vyvodiť oprávnenie každého zo žalovaných vykonať tie úkony, ktoré patria Dlžníkovi. V danom prípade
tak učinila žalovaná 1/, čo ostatní žalovaní nenamietali. Okrem toho všetkým účastníkom zmluvy bolo
zrejmé, že úver sa má čerpať na kúpu bytu v prospech žalovanej 1/ a ona jediná bola schopná predložiť
ďalšiedokladypotrebnénačerpanieúveru. Žalovanápotvrdila,žefinancie boliposkytnutévplnejvýške

s tým, že časť bola vyplatená na účet kupujúcej zo zmluvy o kúpe bytu. Úver bol zabezpečený záložným
právom žalobcu k nehnuteľnosti, na kúpu ktorej bol úver poskytnutý. Ďalej mal súd preukázané,
že žalovaní svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške 213,46 eur
mesačne postupne porušili, keď nesplácali dohodnuté splátky úveru riadne a včas, na základe čoho
žalobcovi vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, čo

bolo dohodnuté v čl. IX. bod 8. zmluvy. Žalobca úver zosplatnil ku dňu 15.7.2013. Žalovaná pohľadávka
bola vyčíslená ku dňu 15.4.2014 s tým, že pozostáva z istiny 22.656,33 eura, riadneho úroku 2.622 eura,
úrokov z omeškania 2.165,54 eura a poplatkov vo výške 129 eur. Z výpisu z úverového účtu vedeného
na meno žalovanej 1/ vyplýva, že na úvere sú evidované splátky v celkovej sume 16.155,87 eura, z toho
úhrady predstavujú 2.312,40 eura a suma 13.843,47 eura predstavuje časť výťažku z dražby založenej

nehnuteľnosti po uspokojení pohľadávky prednostného záložného veriteľa a nákladov dražby.

1.10.1 Súd zistil z výpisu z úverového účtu, že splátky úveru boli započítané na istinu úveru, ale
bolo pomerne uspokojované aj príslušenstvo pohľadávky, a to splatné riadne úroky, splatné úroky z
omeškania a poplatky. Žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal, aby súd zaviazal žalovaných

2/ a 3/ na zaplatenie sumy 20.344,13 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% od 16.4.2014
do zaplatenia a žalovaných 1/, 2/ a 3/ na zaplatenie sumy 7.099,94 eura, riadny úrok vo výške 5,90%
p.a. zo sumy 22.656,53 eura od 16.04.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo
sumy 4.934,40 eura od 16.04.2016 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že celková pohľadávka pozostáva
z istiny 22.656,53 eura, riadneho úroku v zmysle zmluvy v sume 2.622 eur, úrokov z omeškania v

sume 2.165,54 eura (v časti poplatkov 129 eur súd nárok zamietol v rozsudku zo dňa 10.11.2016
v ktorej časti je rozsudok právoplatný). Žalobca v žalobe nešpecifikoval akým spôsobom dospel k
sume istiny, akým spôsobom boli vypočítané úroky z úveru, úrok z omeškania, poukázal iba na
vyčíslenie pohľadávky úveru k 15.4.2014. Žalobca bol súdom písomne vyzvaný aby bližšie špecifikovalpohľadávku (č.l. 48). Žalobca na túto výzvu súdu reagoval písomným vyjadrením zo dňa 29.1.2015
(č.l. 58), kde opätovne uviedol z akých čiastok pozostáva uplatnená pohľadávka, pričom uviedol, že
istina predstavujúca výšku 15.143,28 eura predstavuje nezaplatenú časť poskytnutého úveru. Súdu

z tohto vysvetlenia nie je zrejmé, prečo žalobca uviedol inú výšku istiny, než tú ktorej zaplatenia sa
domáhal v žalobe, pričom poukázal na pripojenú špecifikáciu zobrazujúcu priebeh čerpania a splácania
úveru. Z pripojenej špecifikácie čerpania a splácania úveru (č.l. 61) mal súd preukázané, že k 15.4.2014
predstavuje istina sumu 22.656,53 eura a nie 15.143,28 eura. Úrok z úveru predstavuje 2.622 eur, úrok
z omeškania 2.165,54 eura.

1.10.2 Žalobca sa v obsahu žaloby, ako aj v obsahu podania zo dňa 29.1.2015 obmedzil len na odkaz na
prílohy a len všeobecne konštatuje výšku istiny, úroku z úveru, úroku z omeškania, avšak jednoznačne
nepreukázal akým spôsobom dospel k výške istiny 22.656,53 eura (prípadne 15.143,28 eur), úroku z
úveru 2.622 eura, úroku z omeškania 2.165,54 eura, z ktorých má pozostávať žalovaná suma, a to ani
napriek tomu, že na tento nedostatok súd poukázal vo svojom predchádzajúcom súdnom rozhodnutí.

Žalobcapoukázalibanalistinnýdôkaz-výpiszúčtužalovanej1/,avšakvzmysleustanovenia§132ods.
2 C.s.p. opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Bolo by v
rozopre so zásadou rovnosti strán sporu, ak by súd skutkové tvrdenia za žalobcu vyhľadával v listinných
dôkazoch skutočností, ktoré má žalobca sám tvrdiť (rozsudok KS TT 23Co/832017). Z pripojeného
listinného dôkazu nebolo možné nárok na riadne úroky z takejto istiny vypočítať, pretože z výpisu z

úverového účtu nemožno zistiť, ku ktorému konkrétnemu dňu boli vykonávané splátky. V prehľade je
uvedené vždy len obdobie (napr. 16.11.2011 - 15.12.2011), výška úhrad v tomto období, spôsob ich
započítania na istinu, úroky, úroky z omeškania a poplatky a akým spôsobom ku koncu obdobia narástla
celková dlžná suma a jej jednotlivé zložky. Žalobca na výzvu súdu neozrejmil, z akej konkrétnej sumy
a za aké obdobie boli riadne úroky počítané, k uvedenému len doložil výpis z účtu. Nakoľko však z

neho nemožno zistiť, kedy presne boli úhrady vykonané, z predložených listinných dôkazov sa nedalo
oddeliť to, čo tvorí nárokovateľnú sumu na úroku a čo už nie. Uvedené obdobne platí aj pre úroky z
omeškania uplatnené v žalobe sumou 2.165,54 eura. Pre nemožnosť zistenia presného dátumu úhrad
nie je možné ani vypočítať nárok žalobcu na úroky z omeškania len z čistej istiny úveru a správne
vypočítaných riadnych úrokov.

1.11 Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaných 2/ a 3/ možno zaviazať len na
zaplatenie sumy predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým úverom a všetkými úhradami na úver, ktoré
súd započítal v celom rozsahu na istinu úveru, teda súd uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 20.244,13 eura (36.500 - 16.155,87 - 100) a vo zvyšku žalovanej sumy žalobu zamietol.

Súd sa pri svojich úvahách vysporiadaval aj otázkou, či možno žalovaných 2/ a 3/ rade vôbec zaviať
k plneniu, vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, na základe čoho nebolo
možné verifikovať správnosť výšky celkového žalovaného nároku, avšak prihliadol na skutočnosť, že
žalovaní 1/, 2/ a 3/ mali v zmluvnom vzťahu rovnaké postavenie - postavenie dlžníkov, pričom žalovaná
1/ je zaviazaná k zaplateniu sumy 20.344,13 eura spolu s prísl. v tejto časti právoplatným rozsudkom zo

dňa 10.11.2016 a bolo by nespravodlivé aby bola k danému plneniu zaviazaná len ona sama, vzhľadom
na závery odvolacieho súdu, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ sú z predmetnej zmluvy o úvere zaviazaní spoločne
a nerozdielne.

1.12 Nakoľko sa žalovaní 2/ a 3/ sa preukázateľne dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu,

žalobcovi vznikol nárok aj na úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v sadzbe 8,25% ročne, ktorá
neodporuje zákonným úrokom z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď prvým dňom omeškania bol deň nasledujúci po zosplatnení
úveru (16.7.2013), kedy bola platná sadzba 8,50 eur, teda žalobca si uplatnil úrok nižší. Súd zaviazal
žalovaných na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 20.344,13 eura od dátumu 16.4.2014 do 9.5.2019

a zo sumy 20.244,13 eura (poníženej o splátku 100 eur) od 10.5.2019 do zaplatenia v zmysle žaloby,
nakoľko súd nemôže prekročiť žalobný petit. V súlade s § 232 ods. 3, 4 zákona č. 160/2015 Z.z.,
vzhľadom na výšku súdom priznanej sumy a príjem žalovaných 2/ a 3/ (priem. mesačná mzda žalovanej
2/ je 696,81 eura a priem. mesačná mzda žalovaného 3/ je 971,68 eura) súd povolil žalovaným 2/
a 3/ zaplatiť dlžnú sumu v splátkach, ktorých výšku určil sumou 600 eur mesačne a zároveň stanovil

podmienky zročnosti tak, že omeškanie s plnením jednej splátky bude mať za následok zročnosť celého
plnenia. Súd má za to, že žalobca pôsobiaci na trhu bankových úverov nebude priznaním plnenia v
splátkach neprimerane zaťažený.1.13 Súd nepriznal žalobcovi ani riadne úroky uplatnené v žalobe vo výške 5,90% ročne (v zmysle
pripustenej zmeny žaloby) zo sumy 22.656,53 eura od 16.4.2014 do zaplatenia, a to z dôvodu, že
žalobca nemá nárok na úroky za čas po splatnosti úveru.

1.14 Súd taktiež nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo
sumy 4.934,40 eura ( úroky 2.622 eur + 2.312,40 eura, t.j. rozdiel medzi žalovanou a priznanou istinou)
od 16.04.2014 do zaplatenia, nakoľko súd nárok v časti úrokov a zvyšnej časti žalovanej istiny žalobcovi
nepriznal.

1.15 Súdu sa nepodarilo odstrániť rozpory v tvrdení žalovaných 2/ a 3/, keď uvádzali, že boli v banke iba
raz, s obsahom listinných dôkazov - žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úvere, zmluvy o úvere a dodatku
č.1, ktoré boli podpisované postupne, a to i napriek vykonanému dokazovaniu po vrátení veci odvolacím
súdom na ďalšie konanie, avšak tento rozpor nemal vplyv na skutočnosť, ktorú strany sporu nenamietali,
a to, že žalovaní listiny osobne podpísali.

1.16 O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v prvej inštancii
proti žalovanej 1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ v rozsahu 47,56% (výrok V.) s tým, že o výške náhrady
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok VI.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania (výrok VII.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 255, §

256, § 396 ods. 3 C.s.p. a vecne potrebou priznania žalobcovi náhrady trov prvostupňového konania
v pomere jeho čistého úspechu v spore v rozsahu 47,56% (žalobca bol úspešný v rozsahu 73,78% a
žalovaní v rozsahu 26,22%) a nemožnosťou priznania o náhrady trov odvolacieho konania žiadnej zo
strán, vzhľadom na len čiastočný úspech žalobcu v odvolacom konaní.

2.1 Rozsudok v časti výroku II., III. a V. napadli riadnym a včasným odvolaním žalovaní 2/ a 3/ s návrhom
na jeho zmenu a to zamietnutím žaloby aj v takto odvolaním napadnutých častiach a priznaním im
náhrady trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo všetko malo za následok jeho nesprávne
rozhodnutie v odvolaním napadnutých častiach (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p..

2.2 Na pojednávaní dňa 6.9.2018 došlo zo strany žalobkyne k zmene žaloby a k čiastočnému späťvzatiu
voči žalovanej 1/, pričom o uvedenom úkone zo strany žalobkyne súd nerozhodol napriek tomu, že

rozhodnúť mal, nakoľko Civilný sporový poriadok pripúšťa, aby strana sporu adresovala súdu priamo
na pojednávaní v ústnej forme svoj procesný úkon, vrátane dispozičného úkonu s predmetom konania.
Na základe takéhoto úkonu mal súd konanie v časti späťvzatej žaloby zastaviť na pojednávaní dňa
6.9.2018. Pokiaľ tak nespravil, došlo k odňatiu práva na spravodlivý proces.

2.3 Žalovanej 3/ (poznámka odvol. súdu - správne malo byť uvedené, že žalovanej 1/) nebola uložená
povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eura, ani sumu 20.244,13 eura v splátkach vo výške 600 eur, ale len
vo výške 230 eur, z ktorého dôvodu výrok rozsudku je nezrozumiteľný a zmätočný.

2.4 Žalovaní už počas konania namietali, že žalobkyňa nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

úverupodľa§565O.z.nakoľkovúverovejzmluvesanenachádzadohodaúčastníkovomožnostiveriteľa
pristúpiť k zosplatneniu celého úveru, pričom súd sa s takouto námietkou žalovaných nevysporiadal
žiadnym spôsobom. V tejto súvislosti odvolatelia ďalej poukazujú na to, že ku dňu 6.6.2019 malo byť
z úveru splatený 90 splátok spolu vo výške 19.211,40 eura, pričom ku dňu 15.4.2014 bola na úver
uhradená suma 16.155,87 eura. Vzhľadom na predčasné splatenie niekoľkých desiatok splátok úveru

(v dôsledku uplatnenia záložného práva zo strany žalobkyne) však žalobkyňa nemá nárok na zmluvné
úroky z týchto splátok, ktoré boli uhradené predčasne. Nie je teda zrejmé, aká suma by mala byť splatná
ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd prvej inštancie neaplikoval na prejednávanú vec § 565 O.z..

2.5 Žalovaní počas celého konania namietali, že nemali byť dlžníkmi na úverovej zmluve ale len ručitelia.

Svedok C. pri svojich výpovediach opakovane uviedol, že ďalší dlžníci slúžili len na zvýšenie bonity,
hodnotenia toho 1. žiadateľa. Žalovaní 2/ a 3/ ani nemali reálne záujem o poskytnutie úveru, tento na
nich ani nebol ani evidovaný a postup žalobcu, kedy ich uviedol do úverovej zmluvy ako dlžníkov je nutné
posúdiť ako neplatný právny úkon podľa § 39 O.z., keďže sa ním obchádzal zákon a je aj v rozpore sdobrýmimravmi.Zvýpisuzúverovéhoúčtuvyplýva,žetentobolvedenýlennamenožalovanej1/pričom
žalovaní 2/ a 3/ nemali k dispozícii svoje zmluvy k úveru, neboli oprávnení sa ani v banke informovať
ohľadom stavu splácania úveru a k úhrade boli vyzývaní až vtedy, keď úver nebol splácaný zo strany

žalovanej 1/.

2.6 Z výpovedí svedka C. je nepochybné, že okrem zmluvy v písomnej podobe bola súčasťou právneho
vzťahu aj informácia tohto svedka o tom, že úver má splácať výlučne žalovaná 1/, to je osoba, ktorej
sa poskytol úver a ktorej sa financovala kúpa nehnuteľnosti. Z vyjadrenia tohto svedka je absolútne

nepochybné, že žalovaní 2/ a 3/ reálne neboli dlžníkmi, im neboli uložené žiadne práva ani povinnosti,
žalovaní 2/a 3/ teda boli v uvedenej zmluve ako dlžníci len formálne a reálne žalobkyňa k nim
vystupovala len ako k ručiteľom.

2.7 Všetky listiny spojené s poskytnutím úveru vypracoval žalobca a žalovaní 2/ a 3/ nemali žiadnu
možnosť ovplyvniť obsah daných listín. Tým, že boli uvedení k zmluve ako dlžníci sa výrazne zhoršilo

ich postavenie. Stratili možnosť požadovať od žalovanej 1/ vrátenie celej sumy, ktorú by ako dlžníci za
ňu zaplatili. Ich postavenie sa zhoršilo tiež v tom smere, že banka mala k dispozícii od žalovanej 1/
informácie o jej finančnej situácii, z ktorej jednoznačne vyplývalo, že žalovaná 1/ nebude mať dostatok
finančných prostriedkov na splácanie úveru a bude len otázkou času, kedy nastane situácia, že úver
budú musieť splácať žalovaní 2/ a 3/, ktorí takúto informáciu nemali.

2.8 Nesprávnym bolo právne posúdenie veci (výkladu vôle zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy)
podľa Obchodného zákonníka, nakoľko vec bolo potrebné podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spisovej značky 3Cdo 87/2017 (na ktorý poukazoval aj odvolací súd) posúdiť podľa noriem
Občianskeho zákonníka, nakoľko v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného

práva je v súlade s princípom ochrany spotrebiteľa posúdenie právneho spotrebiteľského vzťahu podľa
noriem Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal na vec aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka a kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa zmluvy o úvere. V práve
citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž údaj týkajúci sa premlčacej doby
(uvedenývzátvorke)nezužujeaplikáciuObčianskehozákonníkalennapremlčaciudobu,alezdôrazňuje

rozšírenie aplikácie Občianskeho zákonníka aj na premlčaciu dobu.

2.9 Je prinajmenšom neadekvátne požadovať od spotrebiteľov, ktorí nepôsobia bankovom odbore, aby
títo rozlišovali pojmy "dlžník" a "ručiteľ" a skúmali, či je v zmluve uvedený správny údaj. Z vyjadrení
svedka C. vyplýva, že pokiaľ by aj požiadali o vysvetlenie, prečo je tam uvedený údaj "dlžník" a nie

"ručiteľ", tento by ani nevedel vysvetliť rozdiel.

2.10 Vykonanému dokazovaniu nezodpovedajú zistenia súdu prvej inštancie v bode 65. rozsudku,
posledná veta, že podpis žalovanej na zmluve o úvere treba vykladať ako prejav ich vôle stať sa v
danom zmluvnom vzťahu dlžníkmi, pretože v konaní neboli preukázané žiadne okolnosti, z ktorých

by žalobkyni musela byť známa ich skutočná vôľa, nakoľko je nepochybné, že samotná žalobkyňa
pristupovala k právnemu vzťahu medzi ňou, žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ v tom smere, že
žalovaní 2/ a 3/ sú povinní uhradiť úver iba v prípade, ak by úver nesplácala žalovaná. Táto skutočnosť
vyplynulasamotnéhodokazovaniapredovšetkýmzvýpovedesvedkaC.akoajzdokumentáciesamotnej
žalobkyne (vedenie úverového účtu len na žalovanú 1/) a z obsahu úverovej zmluvy.

2.11 Žalovaní 2/ a 3/ sa necítia byť viazaní obchodnými podmienkami, nakoľko obchodné podmienky
nečítali, neboli im oboznámené ani odovzdané a tieto ani nepodpisovali. Ustanovenie § 273 ods. 1
Obchodného zákonníka síce pripúšťa, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné

obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené avšak
žalovaným 2/ a 3/ neboli známe žiadne obchodné podmienky.

2.12 Súd v rozsudku uviedol, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne verifikácie správnosti
výškycelkovéhožalovanéhonárokunapriektomu,žalobkynipriznalnároknazaplateniesumy20.244,13

eur. Priznanie uvedenej sumy v prospech žalobkyne odôvodnil nie zisteným skutkovým stavom ani v
nadväznosti na právne úvahy, ale v nadväznosti na úvahu, že by bolo nespravodlivé, aby bola k danému
plneniu zaviazaná len žalovaná 1/. Dané tvrdenie súdu prvej inštancie nezrozumiteľné a zmätočné.2.13 Súd prvej inštancie na vec neaplikoval ustanovenia zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a to § 5 ods. 1, § 7 ods. 1 a ods. 2, § 11 ods. 1 nakoľko je nepochybné, že žalovaní 2/ a 3/
neboli dostatočne informovaní o povahe a vlastnostiach poskytnutej služby avšak s ohľadom na tvrdenia

svedka C. ani takto informovaní dostatočne nemohli byť. Z výpovede svedka C. jednoznačne vyplynulo,
že úver mala splácať len žalovaná 1/ a nie my, čo bolo aj v súlade s našimi očakávaniami, s ktorými sme
vstupovali do právneho vzťahu medzi nami a žalobcom. Pokiaľ nás žalobca na jednej strane uviedol do
úverovej zmluvy ako dlžníkov a na druhej strane svedok C. uviedol, že úver mal splácať vždy len hlavný
dlžník, je nepochybné, že došlo ku klamaniu nás ako spotrebiteľa, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa

zakazuje. Neplatnosť právneho úkonu - úverovej zmluvy, kde my sme uvedení ako dlžníci je teda daná
aj nedovolenosťou tohto právneho úkonu v nadväznosti na klamanie spotrebiteľa.

2.14 Súd vôbec neaplikoval ustanovenie § 53 O.z. a nepodrobil úverovú zmluvu prieskumu ohľadom
neprijateľnosti zmluvných podmienok najmä, ak ustanovenia obchodných podmienok o možnosti
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru jednoznačne zhoršujú postavenie žalovaných a súčasne ide o

zásadné zmluvného ustanovenie, ktoré by malo byť jasne a zrozumiteľne uvedené v základnej úverovej
zmluve. Rovnako neprijateľným je aj článok VI ods. 7 obchodných podmienok, kde sa uvádza, že ak na
strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý z nich za dlžníka a súčasne spoludlžníka, nakoľko
takéto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňu ako banku dostáva totiž do
výhodnejšieho postavenia v tom smere, že banka sa zbavuje zodpovednosti za prípadné nesprávne

vyplatenie úveru a zbavuje sa povinnosti ďalej komunikovať s osobami, ktoré reálne úver nečerpajú.
Tí dlžníci, ktorí úver nečerpajú, sa dostávajú do nevýhodnejšieho postavenia, keď strácajú akúkoľvek
kontrolu nad čerpaním úveru v priebehu právneho vzťahu, do ktorého vstúpili. U týchto zmluvných
podmienok tak ide o neplatné dojednania.

3.1 Žalobca odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaných 2/ a 3/ navrhol
odvolanie žalovaných odmietnuť podľa § 386 písm. d) C.s.p., považujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutých častiach výrokov za vecne správne, vychádzajúce zo súdom zisteného
skutkové nového stavu.

3.2 Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietajú nesprávny postup súdu prvej inštancie kedy nezastavil konanie
v súlade s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom na pojednávaní dňa 6.9.2018, je takáto námietka
nedôvodná, nakoľko aj v prípade, ak by súd prihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej
1/ bolo potrebné prihliadnuť aj na nesúhlas žalovanej 1/s takýmto späťvzatím, ktorá jasne uviedla,
že so späťvzatím žaloby voči jej osobe o zaplatenie sumy 7.228,94 eura s príslušenstvom nesúhlasí,

nakoľko má za to, že nie je spravodlivé, aby žalovaná 2/ a žalovaný 3/ boli zaviazaní na úhradu
dlžnej pohľadávky vo väčšom rozsahu ako ona, keďže žalobcom poskytnuté finančné prostriedky
boli použité na kúpu nehnuteľnosti, ktorú do osobného vlastníctva nadobudla len žalovaná 1/. Vážne
dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby totiž nemusia mať nevyhnutne právny základ, ale môže ísť
aj o dôvody etické, morálne, ekonomické a podobne, pokiaľ z ich povahy vyplýva, že sú žalovaným

odôvodnene považované za tak závažné, že opodstatňujú pokračovanie v spore. Nesúhlas žalovanej 1/
so späťvzatím žaloby voči jej osobe je preto potrebné považovať za opodstatnený a na tento nesúhlas
je potrebné prihliadnuť.

3.3 Neobstojí námietka žalovaných, že v úverovej zmluve sa nenachádza dohoda účastníkov o možnosti

veriteľa pristúpiť k zosplatneniu celého úveru pre jej nepravdivosť. Právo veriteľa totiž jasne vyplýva
zo Zmluvy o poskytnutí úveru číslo 219154 zo 7.11.2011 a to konkrétne článku IX bod 8. Žalobca v
využil svoje zákonné a zmluvné právo názov na zosplatnenie - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti sa
celého úveru, nakoľko žalovaní porušili svoju zmluvnú povinnosť a dostali sa do omeškania s riadnym
splácaním poskytnutého úveru.

3.4 Neobstojí námietka postavenia žalovaných v predmetnej zmluve ako ručiteľov, nakoľko úverovú
zmluvu v znení jej dodatku podpísali jednoznačne ako dlžníci. Podľa názoru žalobcu žalovaní mali
vôľu pomôcť žalovanej 1/ získať úver a ich nezodpovednosť ohľadne získania informácií ohľadne
poskytnutia úveru prostredníctvom rôznych zdrojov nemôže byť na ujmu žalobcovi. Žalobca postupoval

obozretne a v súlade s dobrými mravmi, úver poskytol žalovaným až po splnení všetkých podmienok
pre poskytnutie úveru. V opačnom prípade by sa jednalo o zneužitie dobrej viery žalobcu. Ochrana
spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahostajnostia nezodpovednosti spotrebiteľa, ku ktorému záveru došiel aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom
rozhodnutí z 29.6.2010 spisovej značky 23Cdo 1201/2009.

3.5 Žalovaným ako solidárnym dlžníkom nič nebráni v tom, aby si následne záväzky medzi sebou
pomerne vysporiadali podľa toho, v akom podiele úver čerpali.

3.6 Neobstojí námietka žalovaných že im nebolo umožnené oboznámiť sa so znením všeobecných
obchodných podmienok a obchodných podmienok, nakoľko v článku 1 zmluvy je výslovne uvedené, že

tieto sú súčasťou zmluvy a dlžník podpisom zmluvy potvrdzuje a vyhlasuje, že prevzal tieto podmienky a
oboznámil sa s ich obsahom. Skutočnosť, že sa žalovaní s týmito obchodnými podmienkami prípadne
neoboznámilinemožnoklásťzavinužalobcovi.PreúplnosťpoukazuježalobcaajnarozsudokKrajského
súdu v Trnave spisovej značky 24Co/412/2012 z 9.7.2013, v ktorom sa uvádza, že písomná forma
právneho úkonu teda predpokladá existenciu dvoch náležitostí a to písomnosti a podpisov. Žiaden
právny predpis pritom nestanovuje, kde má byť na listine zachycujúcej písomný prejav vôle umiestnený

podpis. Súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa tak stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci
zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané. Na základe vyššie uvedeného
má potom žalobca za to, že žalovaní vyjadrili podpisom zmluvy aj súhlas s obchodnými podmienkami
a preto ich odvolacia námietka nie je dôvodná.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods.
1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, a h/ C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovanými nie sú dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutých výrokoch vecne správny.

5.1 Predmetom konania zostala žaloba o uloženie povinnosti žalovanej 2/ a žalovanému 3/ spoločne a
nerozdielne žalobcovi zaplatiť v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia sumu vo
výške 20.344,13 eur a úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 20.344,13 eura od 16.4.2014
do zaplatenia, s tým, že žalovaná 2/ žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II.

spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Skalica č.k. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016 a uloženie povinnosti žalovanej
1/, žalovanej 2/ a žalovanému 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v lehote troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku sumu vo výške 7.099,94 eura, riadny úrok vo výške 5,90%
p.a. zo sumy 22.656,53 eura od 16.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25% p.a. zo

sumy 4.934,40 eura od 16.4.2014 do zaplatenia, titulom nároku veriteľa voči dlžníkom na vrátenie
úveru s príslušenstvom, poskytnutého dlžníkom na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 219154 zo
7.11.2011. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 100 eur voči žalovanej 1/, žalovanej
2/ a žalovanému 3/ zastavil (výrok I.), žalovanej 2/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
spoločne a nerozdielne sumu 20.244,13 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo

sumy 20.344,13 eura od 16.4.2014 do 9.5.2019 a zo sumy 20.244,13 eur od 10.5.2019 do zaplatenia,
a to všetko v splátkach spolu vo výške 600 eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci
počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení jednej z nich
(výrok II.), určil, že žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne
a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená Rozsudkom Okresného súdu Skalica

sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016 (výrok III.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.).

5.2 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenúodvolaciuargumentáciužalovaných2/a3/boloposúdiť,čisúdprvejinštancienesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (postupom, keď nezastavil konanie na základe
čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou na pojednávaní dňa 6.9.2018), či na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (o platnosti úverovej zmluvy vo vzťahu k žalovaným
2/ a 3/ a rozsahu dôvodnosti pohľadávky žalobcu) a nakoniec či vec správne právne posúdil adospel k správnemu záveru o povinnosti žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť žalobkyni pohľadávku v rozsahu
špecifikovanom vo výroku II. rozsudku a to spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/ tak, ako ich k tejto
povinnosti zaviazal výrokom III. rozsudku ) a nakoniec aj k správnemu záveru o nároku žalobcu na

náhradu trov prvoinštančného konania (výrok V. rozsudku). Výroky I., IV., VI., a VII. rozsudku zostali
odvolaním nedotknuté a preto neboli ani predmetom prieskumu odvolacím súdom.

6. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie a ako je uvedený v
bode 1.2.1 až 1.2.19 tohto rozhodnutia (§ 383 C.s.p.).

7.1 Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7.2 Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalovanej

2/ a žalovaného 3/ s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími
námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie s ktorými sa
nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 C.s.p.), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací
súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

8.1 Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom procesnom postupe znemožňujúcom žalovaným 2/ a
3/, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (a to nerozhodnutím súdu o zastavení konania v časti späťvzatej žaloby žalobcom
na pojednávaní súdu dňa 6.9.2018, teda ešte pred rozhodnutím súdu vo veci samej) odvolací súd
uvádza, že tento je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený

prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd,
právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie
o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákazu ľubovôle, právo
na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne.

8.2 Podľa § 145 ods. 1 a 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví (1). Ak je žaloba
vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej (2).

8.3 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že zmysle vyššie uvedeného, pri čiastočnom späťvzatí
žaloby sa súd vysporiada s takýmto úkonom podľa okolností ihneď po vyjadrení, respektíve nevyjadrení
žalovaného a v konaní pokračuje v nadväznosti na prijaté procesné závery s tým, že ak sú splnené
podmienky na zastavenie časti konania v dôsledku späťvzatia žaloby, súd v ďalšom priebehu sporu už

o danej časti nekoná. Osobitným výrokom rozhodne o čiastočnom späťvzatí žaloby až v meritórnom
rozhodnutí.

8.4 Zo spisu súdu prvej inštancie vyplynulo, že na pojednávaní dňa 6.9.2018 došlo zo strany žalobkyne
k zmene žaloby a k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom voči žalovanej 1/. Je pravdou, že súd

o takomto návrhu na zastavenie konania na tomto pojednávaní nerozhodol, avšak jeho postup je
potrebné považovať za správny, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené o zastavení konania alebo
neprípustnosti čiastočného späťvzatia žaloby mal rozhodnúť až v konečnom rozhodnutí. Námietka
nesprávneho procesného postupu žalovanej 2/ a žalovaného 3/ preto nemohla obstáť. Pre poriadok
je však potrebné ďalej uviesť, že súd prvej inštancie o zastavení konania v časti späťvzatej žaloby

respektíve o neprípustnosti čiastočného späťvzatia žaloby nerozhodol ani v konečnom rozhodnutí, v
ktorom rozhodol o žalobe tak ako keby ani k čiastočnému späťvzatiu žaloby nedošlo a v časti, v ktorej
bolažalobavzatáspäť,žalobu akonedôvodnúzamietol.Zamietnutiežalobyskonzumovaloajvybavenie
návrhu na zastavenie konania pre späťvzatie žaloby, preto nie je pravdou, že by súd o tejto časti žaloby
doposiaľ nerozhodol, ako to nedôvodne namietajú žalovaní 2/ a 3/. Súd o tejto časti žaloby rozhodol,

ale inak ako zastavením konania. Podstatným však je to, že voči takémuto rozhodnutiu o žalobe a
návrhu na zastavenie konania pre jej čiastočné späťvzatie žalobcom odvolanie žalobca (ako jediná
oprávnená osoba odvolanie podať) nepodal a tak sa takýto spôsob vybavenia jeho žaloby a čiastočného
späťvatia žaloby stal právoplatným. Žalovaných 2/ a 3/ nemožno v žiadnom prípade považovať zaosoby oprávnené podať odvolanie voči takémuto spôsobu rozhodnutia o žalobe v zmysle ustanovenia
§ 359 C.s.p. (v zmysle, ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané), nakoľko takéto rozhodnutie nebolo v neprospech žalovaných 2/ a 3/, svojim obsahom ich

neznevýhodňuje - nezužuje ich práva ani nerozširuje ich povinnosti a žalovaným z neho nevznikla ani
len nepatrná ujma na ich právach). Nešlo o nesprávny postup súdu, ale o nesprávne rozhodnutie, ktoré
sa však stalo právoplatným. Žalovaní 2/ a 3/ neboli poškodení ani výrokom o náhrade trov konania,
nakoľko žaloba v tejto časti bola zamietnutá, čo bolo považované za ich úspech v konaní tak, ako by
to bolo aj v prípade, ak by konanie v tejto časti bolo zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcom, teda

zavinením žalobcu.

9. Neobstojí ani námietka žalovaných 2/ a 3/ o nezrozumiteľnosti a zmätočnosti výrokov II. a III.
súdu prvej inštancie z dôvodu, že žalovanej 3/ (poznámka odvol. súdu - správne malo byť uvedené,
že žalovanej 1/) nebola uložená povinnosť zaplatiť sumu 20.244,13 eura, ani sumu 20.244,13 eura v
splátkach vo výške 600 eur ale len vo výške 230 eur, nakoľko nie je zrejmé z akého dôvodu považujú

odvolatelia tieto výroky za nezrozumiteľné a zmätočné. Odvolací súd považuje tieto dva výroky rozsudku
súdu prvej inštancie za jasné a zrozumiteľné. V konaniach, v ktorých žaloba smeruje voči viac ako
jednému žalovanému, ktorým má byť uložená povinnosť splniť peňažný nárok spoločne a nerozdielne
s aspoň jedným ďalším žalovaným ide o pasívnu solidaritu upravenú v ustanovení § 511 O.z., ktorá
vychádza zo zásady, že každý zo spoločných dlžníkov je povinný platiť celý dlh a všetci dlhujú iba

raz. Spoločným znakom solidárnych záväzkov je, že jednotlivé solidárne povinnosti sú samostatné, ale
sú vzájomne spojené s identitou predmetu záväzku. Táto samostatnosť záväzkov sa prejavuje najmä
v tom, že platnosť obligačného záväzku sa skúma samostatne vo vzťahu ku každému solidárnemu
dlžníkovi, splatnosť a miesto plnenia záväzku môže byť u každého solidárneho dlžníka iná, veriteľ
môže jednému zo solidárnych dlžníkov záväzok odpustiť, u ostatných dlžníkov na plnení zotrvá a pod.

K otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi už Najvyšší súd Slovenskej
republiky zaujal stanovisko, keď napríklad v rozhodnutí spis. zn. 4Cdo/203/2005 uviedol, že žalovaní
solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny
základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka
posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých

iba totožnosťou plnenia, či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným
obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné
záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo
ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých
a prípadne aj rovnako. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov

a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie
žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe
veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych
dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám osebe. Už z
toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa,

vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci,
nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho osobné námietky,
ktoré budú posudzované iba vo vzťahu ku nemu samému. Na rozhodnutie spis. zn. 4Cdo/203/2005
nadviazala nasledujúca rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a názor v ňom
uvedený akceptovala (napríklad uznesenie z 26.10.2006 v spis. zn. 6Cdo 544/2015, a uznesenie z

29.1.2018vspis.zn.5Cdo1/2018).Uvedenýnázortedapredstavujevsúčasnostiustálenúrozhodovaciu
prax dovolacieho súdu. V prípade pasívnej solidarity žalovaných ide teda o samostatné procesné
spoločenstvo podľa § 76 C.s.p.. Výrok III. rozsudku vo veci samej v prípade solidárnych dlžníkov správne
potom znie : "Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť povinnosť uloženú vo výroku II. spoločne a
nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej bola táto povinnosť uložená Rozsudkom Okresného súdu Skalica

sp. zn. 2C/216/2014-267 zo dňa 10.11.2016“.

10. Obdobne neobstojí ani námietka žalovaných, že žalobkyňa nebola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru podľa § 565 O.z., lebo v úverovej zmluve sa nenachádza dohoda účastníkov o možnosti
veriteľa pristúpiť k zosplatneniu celého úveru, nakoľko tvrdenia žalovaných o neexistencii dohody

zmluvných strán o možnosti veriteľa zosplatiť úver nie sú pravdivé. Takáto dohoda je obsiahnutá v článku
IX bod 8 Zmluvy o poskytnutí úveru číslo 219154 zo 7.11.2011, z ktorého je zrejmé, že zmluvné strany
sa dohodli, že ak dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté zmluvou, podmienkami alebo súvisiacimizmluvnýmidokumentmi,môžebankavsúladespodmienkamiodzmluvyodstúpiťčipožadovaťokamžité
splatenie istiny úveru a príslušenstva.

11.1 Pokiaľ žalovaní namietali, že nemali byť dlžníkmi v úverovom vzťahu ale len ručitelia, že svedok
C. pri svojich výpovediach opakovane uviedol, že ďalší dlžníci slúžili len na zvýšenie bonity, hodnotenia
toho 1. žiadateľa, žalovaní 2/ a 3/ ani nemali reálne záujem o poskytnutie úveru, tento na nich ani nebol
evidovaný a postup žalobcu, kedy ich uviedol do úverovej zmluvy ako dlžníkov je nutné posúdiť ako
neplatný právny úkon podľa § 39 O.z., keďže sa ním obchádzal zákon a je aj v rozpore s dobrými mravmi,

že z výpisu z úverového účtu vyplýva, že tento bol vedený len na meno žalovanej 1/ pričom žalovaní
2/ a 3/ nemali k dispozícii svoje zmluvy k úveru, neboli oprávnení sa ani v banke informovať ohľadom
stavu splácania úveru a k úhrade boli vyzývaní až vtedy, keď úver nebol splácaný zo strany žalovanej
1/, tak táto námietka taktiež nemôže obstáť.

11.2 Z dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že sami žalovaní 2/ a 3/ požiadali žalobcu o poskytnutie

úveru spolu so žalovanou 1/ na úhradu kúpnej ceny bytu, ktorý podľa kúpnej zmluvy mala nadobudnúť
do svojho výlučného vlastníctva žalovaná 1/, ktorý úver im bol na základe ich žiadosti žalobcom aj
poskytnutý. Pokiaľ teda žalovaní 2/ a 3/ žiadali žalobcu o poskytnutie úveru a tento sa rozhodol ich
žiadosti vyhovieť, oprávnene ich v úverovej zmluve označil ako dlžníkov, teda osoby povinné veriteľovi
úverové prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť. Žalobca teda neposkytoval žalovaným úver proti

ich vôli, respektíve v rozpore s ich vôľou, ale na základe ich vôle vyjadrenej v ich písomnej žiadosti.
Takýto právny úkon je potrebné považovať za súladný s platným právom a dobrými mravmi a niet
dôvodu, pre ktorý by tomu malo byť inak.

11.3 Rovnako odvolací súd ani nezdieľa názor žalovaných 2/ a 3/, že postup žalobcu spočívajúci v

rozšírení okruhu dlžníkov za účelom zvýšenia bonity napĺňa definíciu nekalej obchodnej praktiky. Už
zo samotného § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (aj keď ten sa v prerokúvanej
veci neaplikuje) vyplýva povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Zo zákona však pre prípad porušenia tejto povinnosti nevyplýva žiaden iný následok než zákaz žiadať
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 cit. zák.). Zo žiadneho ustanovenia právnych

predpisov nemožno vyvodiť povinnosť veriteľa chrániť záujmy (spolu)dlžníkov medzi sebou. Ani v
spotrebiteľských vzťahoch veriteľ nie je povinný postupovať tak, aby chránil záujmy dlžníkov pred
svojimi vlastnými záujmami. Z § 53 Občianskeho zákonníka a § 5 a § 7 zákona č. 250/2007 Z.z.
vyplýva len to, že v procese uzatvárania zmluvy a pri formulácii zmluvných podmienok nesmie konať
netransparentne voči dlžníkom. Za takéto konanie však nemožno považovať samotnú okolnosť, že

veriteľ chráni svoje záujmy zodpovedajúcim zabezpečením, ktoré nahradí prípadnú chýbajúcu bonitu
dlžníka. Je predovšetkým vecou spoludlžníka (ručiteľa), aby sa zaujímal o majetkovú situáciu dlžníka,
za ktorého dlh má (spolu)zodpovedať. Ako už bolo viackrát uvedené, v prerokúvanej veci zo zisteného
skutkového stavu nateraz nevyplýva žiadne také konanie žalobcu, ktorým by zľahčovala majetkovú
situáciu žalovanej 1/ voči žalovaným 2/ a 3/. Napokon, z výpovede samotnej žalovanej 2/, ku ktorej

sa pripojil žalovaný 3/ (zápisnica o pojednávaní z 31. marca 2016, č. l. 179 a 180), celkom zreteľne
vyplýva, že sama žalovaná 1/ ich požiadala o „ručenie“ práve preto, že má nízky príjem a úver by jej
nedali (!). Vyjadrenie žalovaných 2/ a 3/ k odvolaniu, v ktorom tvrdia, že nemali vedomosť o nedostatku
finančných prostriedkov žalovanej 1/, tak odporuje ich vlastnej výpovedi počas konania a odvolací súd
ho považuje za účelové. Naopak, z ich výpovede vyplýva, že si boli vedomí toho, že do úverového

vzťahu so žalobcom vstupujú práve preto, že žalovaná 1/ nemá dostatočný príjem (dostatočnú bonitu)
na to, aby získala úver.

12. Nedôvodnou je aj námietka žalovaných, že z výpovedí svedka C. je nepochybné, že okrem zmluvy v
písomnej podobe bola súčasťou právneho vzťahu aj informácia tohto svedka o tom, že úver má splácať

výlučne žalovaná 1/, t.j. osoba, ktorej sa poskytol úver a ktorej sa financovala kúpa nehnuteľnosti, že z
vyjadrenia tohto svedka je absolútne nepochybné, že žalovaní 2/ a 3/ reálne neboli dlžníkmi, im neboli
uložené žiadne práva ani povinnosti, žalovaní 2/ a 3/ teda boli v uvedenej zmluve ako dlžníci len
formálne a reálne žalobca k nim vystupoval len ako k ručiteľom. Práve menovaný svedok totiž pred
súdom vypovedal v súvislosti s poskytovaním úverov žalobcom len vo všeobecnosti (všeobecnej rovine)

a z jeho výpovede nebolo možné dospieť k záveru že žalovaným 2/ a 3/ uviedol, že úver má splácať
výlučne žalovaná 1/. Okrem toho z dokazovania vyplynulo, že svedok nebol oprávnený im ukladať
žiadne práva ani povinnosti a práva a povinnosti im vyplývali z písomne uzatvorenej úverovej zmluvy,
ktorú uzatvárali žalovaní so žalobcom.13. Rovnako neobstojí ani námietka žalovaných o výraznom zhoršení ich postavenia (uvedením ich v
zmluve ako dlžníkov) z dôvodu, že stratili možnosť požadovať od žalovanej 1/ vrátenie celej sumy, ktorú

by ako dlžníci za ňu zaplatili, nakoľko spôsob vyrovnania sa dlžníkov navzájom nie je predmetom
tohto konania a preto námietky v tomto smere sú pre rozhodnutie v tejto veci právne irelevantné. Ako
bolo uvedené aj vyššie, sama skutočnosť, že žalovaná 1/ má nízke príjmy, ktoré nepostačujú na to,
aby jej žalobca vyhodnotiac jej bonitu poskytol úver bola žalovaným 2/ a 3/ známa, nakoľko práve
to bol dôvod, prečo žalobca podmienil poskytnutie úveru vznikom spoludlžníckeho záväzku viacerých

osôb, ktoré spoločne spĺňajú podmienku, za ktorej je možné požadovaný úver poskytnúť tak, aby bola
zabezpečená jeho návratnosť z príjmov všetkých spoludlžníkov. Pokiaľ žalovaných 2/ a 3/ uviedla do
omylu žalobkyňa 1/ ohľadom jej schopnosti úver splácať, títo si môžu vyvodiť zodpovednosť voči nej,
avšak nie voči veriteľovi.

14.1 Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom právnom posúdení veci (výkladu vôle zmluvných strán pri

uzatváraní zmluvy) majúcom za následok nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o platnosti úverovej
zmluvy aj vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ odvolací súd uvádza:
Takáto námietka neobstojí. Právny úkon sa podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, prípadne § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka vykladá nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (ako to tento

uviedol už aj vo svojom uznesení 26Co 16/2017-333 z 30. januára 2018). Z citovaných ustanovení
zreteľne vyplýva, že pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie je podstatné ani to, ako ho
táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale ani to, akú vôľu chcel konajúci subjektívne prejaviť, ale
to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala a mohla pochopiť osoba v postavení
adresáta. Podľa názoru judikatúry jazykový výklad predstavuje základ pre poznanie a pochopenie

zmluvného dojednania. Je východiskom objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a účelu. Ak
vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred
doslovným významom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Cdo 226/2009). Na
existenciu vôle inak pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.
j.okolností,zaktorýchbolavôľaprejavená,pričomosobitnýzreteľsakladienadobromyseľnosťadresáta

úkonu. Spravidla sa neprihliada na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle. Nevážnosť právneho
úkonu predpokladá, že je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť
právne účinky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Cdo 191/2009). Pokiaľ ide
o pomer vôle a prejavu na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda
predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený podľa týchto

zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Osobitne
vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba je povinná
venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať toho, že
listina ňou podpísaná nevyjadruje jej vôľu, ak v tejto listine nevenovala pozornosť (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Cdo 89/2011).

14.2 Odvolací súd len dodáva, že v prerokúvanej veci je zmluva o úvere spísaná v listine a stranami
podpísaná. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak platí, že písomný právny úkon je platný,
ak je podpísaný konajúcou osobou. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vonkajší prejav pod
listinou v podobe podpisu je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje

ako prejav vlastnej vôle. Tým samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný
pred nedostatok vôle v zmysle § 37 ods. 1 O.z.. Podľa názoru súdu však ani ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa nemôžu ísť tak ďaleko, aby umožňovali spotrebiteľovi bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu
prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu neistotu do právnych vzťahov,
kedy by spotrebiteľovi stačilo následne vyhlásiť, že nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej

listiny. Takúto neistotu však nemožno akceptovať ani v prípade spotrebiteľských vzťahov; právny styk sa
totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných prípadov) musí spoliehať predovšetkým
na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať jej obsah (porov. aj výkladové pravidlá
v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka).

15.1 Neobstojí ani námietka žalovaných, že je prinajmenšom neadekvátne požadovať od spotrebiteľov,
ktorýnepôsobiavbankovomodbore,abytítorozlišovalipojmy"dlžník"a"ručiteľ"askúmali,čijevzmluve
uvedený správny údaj, že z vyjadrení svedka C. vyplýva, že pokiaľ by aj požiadali o vysvetlenie, prečo
je tam uvedený údaj "dlžník" a nie "ručiteľ", tento by ani nevedel vysvetliť rozdiel, že samotná žalobkyňapristupovala k právnemu vzťahu medzi ňou, žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ v tom smere, že žalovaní
2/ a 3/ sú povinní uhradiť úver iba v prípade, ak by úver nesplácala žalovaná a že takéto skutočnosti
vyplynuli aj z výpovede svedka C..

15.2 Pokiaľ totiž žalobcovia dôvodia, že už v čase uzatvárania zmluvy chceli byť v postavení ručiteľov
a nie dlžníkov, tak predsa museli vedieť, aký je rozdiel medzi týmito pojmami (čo chcú a čo už nie)
a tak je nekorektné spochybňovať platnosť uzatvorenej zmluvy, pre prípadnú nevedomosť pracovníka
banky pred ktorým vopred pripravenú zmluvu podpisovali o rozdieloch v týchto pojmoch a jeho prípadnú

neschopnosť im tento rozdiel vysvetliť, ak by ho o takéto vysvetlenie prípadne požiadali. Takéto účelové
konštrukcie nemohli odstáť, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že žalovaní 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobcovi
neprejavili vôľu vystupovať v právnom vzťahu ako ručitelia, ale prejavili vôľu vystupovať ako dlžníci a na
základe takto prejavenej vôle žalobca s nimi aj uzatvoril zmluvu. Pokiaľ aj žalovaní 2/ a 3/ boli v omyle,
že do banky idú podpísať prevzatie ručiteľského záväzku, lebo im to povedala žalovaná 1/ a podpísali
určitú a zrozumiteľnú žiadosť o úver a následne aj určitú a zrozumiteľnú úverovú zmluvu vyhotovenú na

základe takejto ich žiadosti (kde jednoznačne v oboch prípadoch vystupujú ako dlžníci) len ich prípadný
vnútorný omyl vyvolaný žalovanou 1/, že podpisujú listiny sledujúce vznik ich ručiteľského záväzku nemá
bez ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy uzatvorenej so žalobcom.

15.3 Žalovaní boli po čerpaní úveru v postavení solidárnych dlžníkov a v takomto prípade veriteľ

má právo požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a pokiaľ sa aj rozhodol požadovať plnenie
solidárneho záväzku najskôr od žalovanej 1/ neznamená to, že konal tak, ako by žalovaní 2/ a 3/ prevzali
len ručiteľský záväzok. Obdobne pre existenciu vzniku spoludlžníckeho záväzku žalovaných 2/ a 3/
založeného úverovou zmluvou bolo právne irelevantné, či žalobca viedol úverový účet len na žalovanú
1/. Okrem toho takéto skutočnosti z výpovede svedka C. nevyplynuli. Ako bolo už uvedené vyššie,

tento svedok pred súdom vypovedal o uzatváraní úverových zmlúv bankou len vo všeobecnej rovine,
nehovoriac o tom, žalovaným muselo byť zrejmé, že nie je štatutárnym zástupcom žalobcu, prípadne
osobou oprávnenou za banku navonok samostatne konať.

15.4 V prerokúvanej veci zo zhodných výpovedí žalovaných, ako aj svedka C. jasne vyplýva, že

žalovaným bola zmluva o úvere predložená zo strany svedka, bola im predčítaná a bola im na
požiadanie vysvetlená. Žiaden zo žalovaných 2/ a 3/ sa pritom nemohol domnievať, že v zmluve nie
je spoludlžníkom, prípadne, že by v nej bol ručiteľom. Už v písomnom vyhotovení zmluvy je meno
žalovaných uvedené pod označením „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou
lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Už na prvý pohľad je teda zrejmé, že

postavenie žalovaných v tejto zmluve má byť postavením dlžníkov a nie iné, a táto okolnosť musí byť
zrejmá každému, kto je schopný čítať. Z výkladu podaného vyššie potom vyplýva, že ich podpis pod
touto listinou treba vykladať ako prejav ich vôle stať sa dlžníkmi, pokiaľ nebudú zistené také osobitné
okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobcovi bola alebo musela byť známa ich odlišná vôľa. Ako však
už bolo uvedené, obsah vykonaného dokazovania nedáva rozumný podklad pre takéto skutkové závery.

Parciálne skutkové zistenia súdu prvej inštancie potom nedávajú ani podklad pre prípadný záver, že by
išlo o zmluvnú podmienku „skrytú“ medzi iné obsahovo nesúvisiace ustanovenia zmluvy, prípadne že
by žalobca svojím postupom konal nedobromyseľne, keď žalovaných uviedol do písomnej zmluvy ako
spoludlžníkov (ako to v podstate tvrdia žalovaní). Nie je totiž zrejmé, z čoho mohol žalobca usudzovať na
opačnú vôľu žalovaných 2/ a 3/. Okrem toho títo žalovaní podľa vlastných výpovedí text zmluvy nečítali,

hoci im bol predložený, a nemali žiadne otázky k jeho obsahu. Potom ale treba vychádzať z toho, že
žalovaní 2/ a 3/ svojimi podpismi pod listinou zmluvy o poskytnutí úveru ako dlžníci prejavili vôľu stať
sa dlžníkmi žalobcu.

16.1 Neobstojí ani námietka, že zo strany žalobcu došlo k oklamaniu žalovaných ako spotrebiteľov keď

títo neboli dostatočne informovaní o povahe a vlastnostiach poskytnutej služby a s ohľadom na tvrdenia
svedka C. ani takto informovaní dostatočne nemohli byť (z výpovede svedka C. jednoznačne vyplynulo,
že úver mala splácať len žalovaná 1/ a nie žalovaní 2/ a 3/ čo bolo aj v súlade s ich očakávaniami, s
ktorými vstupovali do právneho vzťahu so žalobcom).

16.2 Pracovník banky (C.) sa nemal totiž odkiaľ dozvedieť o ich vnútornom omyle a z dokazovania
vyplynulo,žeonsámtentoprípadnýomylnevyvolal.Právenaopak,zdokazovaniavyplynulo,žežalovaní
2/ a 3/ nepožadovali nad rámec poskytnutým ich informácií ďalšie informácie o povahe služby a tak je
právne irelevantné, či im veriteľ bol prípadne schopný aj takéto ďalšie informácie v prípade ich záujmuposkytnúť a v akom rozsahu (svedok C. totiž nebol v čase uzatvárania sporného právneho úkonu
jediným pracovníkom banky, ktorý by im takéto informácie poskytnú mohol, a hypotéza podsúvaná
žalovanými, že ak by aj o informácie požiadali, poskytnuté by im neboli, respektíve by im boli poskytnuté

nesprávne informácie), je viac ako nepravdepodobná.
Žalovaní 2/ a 3/ pred súdom uviedli, že úverovú zmluvu nečítali, lebo dôverovali pracovníkovi banky.
Žalovaná 2/ si myslela, že za úver ručí, ale nevedela uviesť čo to znamená. Je preto otázne aké boli jej
očakávania, ale podstatným je to, že v banke jej nikto nepovedal, že ručí za úver. Povedala jej to údajne
len jej sestra. Žalovaný 3 uviedol ( č.l. 181), že im bola zmluva predložená s vysvetlením a vedel, že sa

jednáoúveržalovanej1/, tedačerpanýjezaúčelomzískaniafinančnejhotovostipotrebnejnazaplatenie
kúpnej ceny bytu, ktorý kupovala žalovaná 1/ + na jeho rekonštrukciu (čl. II bod 2 úverovej zmluvy), z
čoho logicky vyplýva, že bol uzrozumený s tým, že oni (žalovaní 2/ a 3/) nebudú čerpať pre seba (svoju
potrebu) nič, preto tvrdenie ich právneho zástupcu o ich práve na čerpanie v rozsahu 1/3 z celku, ktoré
nevyužili je účelové, nakoľko z dokazovania nevyplynulo, že by úver niekedy chceli čerpať pre seba
(pre svoju potrebu), práve naopak z dokazovania vyplynulo (a je to aj logický záver), že boli stotožnení

s tým, že takto získané prostriedky budú použité na vyplatenie kúpnej ceny bytu + jeho rekonštrukciu
- účel dohodnutý v zmluve. Preto pri uzatváraní zmluvy bolo aj pre zmluvné strany nepodstatným, kto
(ktorý zo solidárne oprávnených veriteľov) by mal požiadať žalovaného o čerpanie úveru. Pre poriadok
je potrebné dodať, že svedok C. pred súdom vypovedal len všeobecne o tom ako bežne postupuje pri
uzatváraní úverových zmlúv, nie ako postupoval v prejednávanom prípade. Neuviedol, že v tejto veci

žalovaných oboznámil o najdôležitejších bodoch (ako to podsúvajú súdu žalovaní), ale uviedol len to, že
to tak bežne robí (č.l. 241). Je pochopiteľné, že si konkrétnosti nepamätal, ale žalovaní ktorí uzatvárali
takúto zmluvu len raz si pamätali, že im nebolo nič nejasné a tak nemali po oboznámení žiadne otázky.
Z jeho výsluchu je zrejmé, že to bol právny zástupca žalovaných (osoba znalá práva), ktorý mu kládol
nevhodné - zavádzajúce otázky (účelovo mätúce svedka) ako napr. „kto bol podľa jeho názoru hlavným

dlžníkom“ a podobne. Bol to právny zástupca žalovaných, ktorý delil dlžníkov na hlavných a vedľajších
a potom taká bola aj odpoveď svedka, že podľa jeho názoru je hlavným dlžníkom ten, kto je uvedený
ako prvý. Svedkom prezentovaný názor je len jeho názorom, ktorý nemá oporu v zákone a je pre vec
nepodstatný a už vonkoncom z neho navonok vo vzťahu k prejednávanej veci, prípadne žalovaným
neplynú žiadne právne následky (práva a povinnosti). Obdobný osud zdieľa aj jeho všeobecný názor, že

hlavnýmdlžníkomjeten,ktoréhonehnuteľnosťsafinancuje.Okremtohozdokazovania aninevyplynulo,
že by takéto poučenie bolo dané aj žalovaným pred uzatvorením spornej úverovej zmluvy.

16.3 Pokiaľ žalovaní stavali svoju obranu na tom, že v prejednávanej veci išlo o delenú pohľadávku
žalobcov voči banke na čerpanie úverových prostriedkov, táto neobstojí, nakoľko o delenú pohľadávku

ide vtedy, ak dlžník je povinný voči každému veriteľovi iba do výšky podielu tohto veriteľa na pohľadávke
(oprávnení toho ktorého žiadateľa o úver, vyplývajúceho z úverovej zmluvy, požadovať od banky
samostatné plnenie vo svoj prospech) a každý veriteľ môže vyžadovať plnenie iba vo výške svojho
podielu - čo nebol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko z úverovej zmluvy nevyplýva, že by sa
účastnícizmluvydohodlinatom,žedlžnícimajúkaždýsamostatnéprávonaposkytnutiečastifinančných

prostriedkov z celkovej dlžnej sumy dohodnutých finančných prostriedkov a takáto dohoda by bola
aj nelogická, nakoľko podľa kúpnej zmluvy záväzok z úhrady kúpnej ceny bytu bol len na strane
žalovanej 1/ a keďže úverové prostriedky boli účelovo viazané na úhradu kúpnej ceny bytu bolo by
nelogické predpokladať, že vôľou strán bola dohoda s bankou o tom, že každý z dlžníkov bude mať
voči nej samostatnú pohľadávku na čerpanie úverových prostriedkov do určitej výšky. Podľa názoru

odvolacieho súdu v prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že v prípade práva žalovaných na
čerpanie úverových prostriedkov od žalobcu išlo o solidárnu pohľadávku žalovaných 1/, 2/ a 3/ z úverovej
zmluvy. O solidárnu pohľadávku ide totiž vtedy, ak ktorýkoľvek z veriteľov môže od dlžníka vyžadovať
celé plnenie, a dlžník (v tomto prípade žalobca) môže poskytnúť plnenie ktorémukoľvek z veriteľov - čo
bol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko podľa úverovej zmluvy bolo nerozhodné ktorí z veriteľov

(žalovaných 1/, 2/ a 3/) po uzatvorení úverovej zmluvy a splnení podmienok čerpania úveru požiada
žalobcu o čerpanie úveru, poukázaním finančných prostriedkov získaných na základe úverovej zmluvy
v prospech predávajúcej podľa kúpnej zmluvy. V prípade solidárnej pohľadávky je každý zo solidárne
oprávnených veriteľov oprávnený požadovať od dlžníka rovnaké plnenie, ale dlžník je povinný plniť iba
raz. Plnením tomuto veriteľovi zanikne záväzok dlžníka.

17. Pokiaľ ide o námietku, že súd vôbec neaplikoval ustanovenie § 53 O.z. a nepodrobil úverovú
zmluvu prieskumu ohľadom neprijateľnosti zmluvných podmienok najmä jej článok VI ods. 7 obchodných
podmienok, kde sa uvádza, že ak na strane dlžníka vystupuje viac osôb, považuje sa každý znich za dlžníka a súčasne spoludlžníka, nakoľko takéto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, že žalobcu ako banku dostáva totiž do výhodnejšieho postavenia v tom smere, že banka
sa zbavuje zodpovednosti za prípadné nesprávne vyplatenie úveru a zbavuje sa povinnosti ďalej

komunikovať s osobami, ktoré reálne úver nečerpajú, že tí dlžníci, ktorí úver nečerpajú, sa dostávajú do
nevýhodnejšieho postavenia, keď strácajú akúkoľvek kontrolu nad čerpaním úveru v priebehu právneho
vzťahu, do ktorého vstúpili, odvolací súd uvádza:
Takáto námietka neobstojí, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, zo žiadneho ustanovenia Ob.z. o
zmluve o úvere nemožno vyvodiť, že by dlžníkom zo zmluvy o úvere mohla byť len tá istá osoba,

ktorej boli finančné prostriedky podľa tejto zmluvy vyplatené. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere (ktoré je kogentné, § 263 Ob.z.), ale aj § 658 O.z. predpokladajú ako pojmový
znak oboch týchto zmlúv prenechanie peňažných prostriedkov (resp. pri pôžičke aj iných druhovo
určených vecí) do vlastníctva dlžníka. Samozrejme, nie je vylúčené ani poskytnutie úveru (pôžičky)
nepriamo formou poukážky tak, že veriteľ napr. za dlžníka splní jeho záväzok voči tretej osobe (teda jej
poukáže finančné prostriedky v prospech úhrady záväzku dlžníka) a dlžník sa zaviaže takto vzniknutý

úverový záväzok splácať rovnako, ako keby bol poskytnutý priamo jemu. Takúto úpravu pôžičky,
resp. úveru pripúšťa aj judikatúra (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 3912/2010, podobne
rozhodnutia NS SR sp. zn. Obdo V 47/2001, podobne napr. 4Obdo 157/2004). Vo všetkých týchto
prípadoch je však podstatné, že veriteľ skutočne poskytne časť svojich finančných prostriedkov (zo
svojho majetku). Pokiaľ je teda prípustné, aby dlžník súhlasil s poskytnutím úveru formou prevodu tretej

osobe,potomjerovnakoprípustné,abysadlžnícidohodli,žereálnebudepeňažnéprostriedkyčerpaťlen
jeden z nich. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v podstate stotožnil osobu tzv. formálneho dlžníka
(podľa zmluvy o úvere) s osobou materiálneho dlžníka (ten, kto bol skutočným beneficientom z tejto
zmluvy), keď takáto požiadavka zo zákonnej úpravy zmluvy o úvere, ani iných ustanovení nevyplýva.
Okrem toho súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že právny poriadok pozná inštitúty, kedy sa určitá osoba

zaviaže splniť materiálne celkom cudzí dlh, a to napríklad v podobe prevzatia dlhu alebo pristúpenia k
dlhu (§ 531 až 532 Občianskeho zákonníka), eventuálne aj v podobe ručenia (§ 546 Obč. zák.). Ak ďalšia
osoba môže (po dohode s dlžníkom alebo bez nej) prevziať zodpovednosť za dlh, z ktorého celkom
zjavne nemala žiaden benefit, potom nie je zrejmé, prečo by nemala existovať možnosť zaviazať sa
zaplatiť taký dlh ešte v zmluve o úvere spoločne s dlžníkom - beneficientom peňažných prostriedkov z

úveru. Veriteľ v zásade nie je povinný zisťovať, čo vedie jednotlivých (pristupujúcich) dlžníkov (ručiteľov)
k tomu, že sa zaviažu zaplatiť cudzí dlh. Môžu to byť obchodné dôvody (napr. banková záruka), ale
napr. aj osobné príčiny (rodinná výpomoc ako aj v prerokúvanej veci). I keď problematiku spoludlžníctva
resp. ručenia príbuzných nemožno podceňovať najmä z hľadiska negatívneho vplyvu príbuzenského
pomeru na ostražitosť pri vstupe do týchto právnych vzťahov, v prerokúvanej veci nateraz skutkové

zistenia nedávajú žiaden podklad pre záver, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom zľahčoval existujúce
skutočnosti s cieľom získať žalovaných ako spoludlžníkov žalobcu. Na základe toho tak treba uzavrieť,
že viazanosti žalovaných ako spoludlžníkov so žalobcom neprekáža okolnosť, že beneficientom úveru
mala byť len žalovaná 1/.

18. Napokon neobstojí ani námietka žalovaných, že im nebolo umožnené oboznámiť sa so znením
všeobecných obchodných podmienok a obchodných podmienok, nakoľko (ako to právne namietal aj
samotný žalobca) v článku 1 zmluvy je výslovne uvedené, že tieto sú súčasťou zmluvy a dlžník podpisom
zmluvy potvrdzuje a vyhlasuje, že prevzal tieto podmienky a oboznámil sa s ich obsahom. Skutočnosť,
že sa žalovaní s týmito obchodnými podmienkami prípadne reálne neoboznámili nemožno klásť za

vinu žalobcovi. Žalovaní vyjadrili podpisom zmluvy aj súhlas s obchodnými podmienkami a preto ich
odvolacia námietka nie je dôvodná.

19. Dôvodnou bola námietka žalovaných o zmätočnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v
časti priznaného nároku žalobcu na zaplatenie sumy 20.244,13 eura, avšak nič to nemení na vecnej

správnosti samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaných 2/ a 3/ zaplatiť spoločne
a nerozdielne žalobcovi sumu 20.244,13 eura s príslušenstvom. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza:
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca si svoj záväzok zo zmluvy o úvere splnil, keď
žalovaným na žiadosť žalovanej 1/ poskytol peňažné prostriedky vo výške 36.500 eur, že žalovaní svoju
povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške 213,46 eur mesačne postupne

porušili, keď nesplácali dohodnuté splátky úveru riadne a včas, na základe čoho žalobcovi vzniklo právo
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, čo bolo dohodnuté v čl.
IX. bod 8. Zmluvy, že žalobca úver zosplatnil ku dňu 15.7.2013, že na úvere sú evidované splátky v
celkovejsume16.255,87eura(ztohoúhradypredstavujú2.312,40eura,100eur asuma13.843,47eurapredstavuje časť výťažku z dražby založenej nehnuteľnosti po uspokojení pohľadávky prednostného
záložného veriteľa a nákladov dražby) a teda, že ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie vo veci
samej dlh žalovaných na istine predstavoval sumu 20.244,13 eura (pravdaže po zohľadnení záverov

súdu prvej inštancie o nepreukázaní nároku žalobcu na zaplatenie uplatnených vyčíslených bežných
úrokov z úveru a vyčíslených úrokov z omeškania, prípadne iných poplatkov, ktoré závery spochybnené
neboli). Okrem toho sa žiada dodať, že právny zástupca žalovaných 2/ a 3/ takúto pohľadávku žalobcu
vo svojom vyjadrení zo 7.12.2015, doručenom súdu prvej inštancie dňa 7.12.2015 uznal v rozsahu
20.344,13 eur, resp. nespochybnil skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že na istinu úveru bola zaplatená

suma 16.155,87 eura (tu pozri č.l. 104 spisu). Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaných 2/ a 3/ možno zaviazať len na zaplatenie sumy predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým
úverom a všetkými úhradami na úver, ktoré súd započítal v celom rozsahu na istinu úveru, teda uložil
žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.244,13 eura (36.500 - 16.255,87) a vo zvyšku
žalovanej istiny žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne a vychádza zo skutkového stavu
zistenéhonazákladevykonanéhodokazovania.Odvolacísúduzatvára,ževkonaníbolopreukázané,že

žalovaným 2/ a 3/ vznikla povinnosť takýto záväzok uhradiť, pričom jeho výška i právny dôvod vyplynuli
z dokazovania. Nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti bola odstránená
odôvodnením takýchto správnych záverov súdu prvej inštancie odvolacím súdom.

20. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v

odvolaním napadnutých výrokoch II., III. a V. ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s
ustanovením § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 256 ods. 1 C.s.p. rozhodol i o náhrade trov prvoinštančného
konania. S ostatnými námietkami žalovaných sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo
veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

21.1 Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania.

21.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

21.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.)

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).