Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 47Ek/828/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120298657
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120298657.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 36 613 843, proti povinnej v 1. rade:
X. N., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. ulica XXX/XX, XXX XX M. a povinnému v 2. rade: W. N., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom M. ulica XXX/XX, XXX XX M., o vymoženie pohľadávky vo výške X.XXX,XX

eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 47Ek/828/2020 zo dňa 30. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/828/2020
zo dňa 30. júna 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 12.05.2020 domáhal od povinných

v 1. a 2. rade vymoženia pohľadávky vo výške 5.599,07 eur s príslušenstvom na základe vykonateľného
exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Trebišov č.k. 15Ro/186/2011-34 zo dňa
29.06.2011. Upovedomením o zastavení starej exekúcie zo dňa 03.01.2020 bola zastavená exekúcia
vedená Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11Er/975/2012 a súdnym exekútorom Mgr. Róbertom
Segľom pod sp. zn. EX 1366/12, kde súdny exekútor uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej
exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z

pridanej hodnoty vo výške 7 eur.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 47Ek/828/2020 zo dňa 30.6.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods.
3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53
ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 9 ods. 1, ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a
vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nároku na náhradu zaplatených trov starej exekúcie
vo výške 42 eur považoval za rozporný so zákonom. Súd vyhodnotil, že pri opätovnom podaní návrhu na
vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., oprávnený nemá nárok na žiadne trovy,

ktoré mu v súvislosti s ním vznikli, okrem zaplateného súdneho poplatku v sume 16,50 eur. S odkazom
oprávneného na dôvodovú správu k uvedenému zákonu sa vysporiadal tak, že dôvodová správa je
dokument, ktorý má ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy a
má tak svoju špecifickú úlohu pri legislatívnom procese. Dôvodová správa však nie je prameňom práva,
nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd by síce mal v sporných prípadoch pri výklade
určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený

napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel
znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočnejasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu
aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa
však nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem

zaplateného súdneho poplatku.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa
10.07.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu
úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť podal z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že celkové trovy starej exekúcie exekútora
pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami
pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora
vzniknutévsúvislostisozastavenímstarejexekúcievovýške42eur(ďalejaj„paušálnetrovy“).Paušálne
trovy znáša oprávnený a po ich zaplatení sa z pohľadu „práva hmotného“ stávajú príslušenstvom
pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky a preto v prípade podania opätovného

návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky, zákon tak vytvára špecifický exekučný titul na vymoženie paušálnych trov.
Tvrdil, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať
úhradu paušálnych trov od povinných ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, čo vyplýva aj z
dôvodovej správy k návrhu zákona č. 233/2019 Z. z.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní

veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany
oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom

na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie
opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho
dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu

v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný vsťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej
správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného
návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Sťažnostný súd má za to, že v napádanom uznesení
bolo dostatočným spôsobom odôvodnené prečo súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k

predmetnému zákonu, keď bolo vyslovené, že dôvodová správa nie je prameňom práva, nemá žiadnu
právnu silu, a teda nie je pre súd záväzná. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových
pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu,
je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri
opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by
túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného

nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. Súd v sťažnostnom konaní
k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len
o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Súd má za to,
že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do
znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení

niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok
súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie.
Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení
niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho
poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej

poznamenáva,žezákonč.233/2019Z.z.boldotknutýviacerýmipodstatnýmizmenamiajpriprerokovaní
v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym
normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých
bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie
o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách

starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška
vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo
výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje
sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane

súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už
následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej
správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor
oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.

Súd ďalej vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinným v 1.
a 2. rade týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. § 6
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou
na úhradu paušálnych trov je síce exekučným titulom, avšak nemožno ho považovať za exekučný
titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od

povinných, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu
súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V
danom prípade zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený,
kto je povinný znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul
nezaväzuje k plneniu povinného, tomu sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného.

Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva
z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej
povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinných). Uvedený zákon v žiadnom svojom
ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu
exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania

opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej
výške42eurakonáhradutrovnovéhoexekučnéhokonania,ktorúbybolomožnévymáhaťodpovinných.
Sťažnostný súd nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že paušálne trovy starej exekúcie prináležiace
súdnemu exekútorovi predstavujú príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené sjej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po
jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky
oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva

sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako
napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu
(voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon
slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch
na jej uplatnenie. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením

starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho
návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho
štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie
z oprávneného na povinných (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie
úspešný.

Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžeoprávnenýnedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanietrovstarej
exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu
trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/828/2020 zo dňa 30.6.2020 vydanému

vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).