Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/86/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116010811
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116010811.8

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Beáty Javorkovej, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 23. decembra 2019
prejednal odvolanie prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín v trestnej veci obžalovaného

L. Q.,

nar. X.X.XXXX v A., trvale bytom A., R. XXXX/XX, t. č. na slobode,

ktoré podala proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 3Tk/1/2016 zo dňa 20. júna 2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Podľa§325Tr.por.odvolacísúdnariaďuje,abyvecbolaprejednanáarozhodnutávinomzloženísenátu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný L. Q. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod

obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín, č. 1Kv 60/15/3300 zo dňa 1. júna 2016, v ktorej mu
bolo kladené za vinu, že sa mal dopustiť trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa §§ 9 ods. 2,
219 ods. 1, 2 písm. b), f) Tr.zák. účinného do 30.6.1998 na tom skutkovom základe, že obžalovaný L. Q.
spoločne s L. R. (u ktorého bolo dňa 15.2.2016 prokurátorom zrušené uznesenie o vznesení obvinenia)
v nočných z 10.10.1996 na 11.10.1996 prišli taxíkom z Trenčíne k rodinného domu v Starej Turej, časť
A. číslo XXXX, v ktorom býval poškodený U. Q., nar. XX.XX.XXXX s úmyslom tam odcudziť nájdené

finančnéprostriedky,spoločnevylištovalisklenenúvýplňvchodovýchdverívedúcichdorodinnéhodomu,
následne cez vylištované dvere vošli do domu a začali prehľadávať izbu, v ktorej spal poškodený U.
Q. za účelom nájdenia finančných prostriedkov a keď sa poškodený zobudil a začal kričať, najprv
obžalovaný L. Q. a potom spoločne s L. R. ho fyzicky napadli tak, že ho opakovane udierali prinesenou
bejzbalovou palicou, najmä do hlavy, tváre a ostatných častí tela, následne mu ležiacemu na zemi ruky
v oblasti zápästí a nohy nad členkami zviazali lepiacou páskou a zabránili mu tak možnej sebaobrane,

opakovane prehľadali izby za účelom nájdenia peňazí a keď žiadne peniaze nenašli z domu odišli pešo
do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ autobusom do Trenčíne, poškodený utrpel v dôsledku útoku
viacnásobné tržnozhmoždené poranenia skeletu lebky, tváre, štruktúr hlavy a mozgu, ktoré viedli k
rozvoju úrazového opuchu mozgu, krvácaniu pod mäkké blany mozgové, zviazaním poškodeného a
jeho znehybnením vytvorili vynútenú pasívnu polohu poškodeného, ktorá priamo negatívne vplývala na
možnosti vykonávania dýchacích pohybov hrudníka pri dýchaní, poranenia poškodeného mu spôsobili

intenzívnu bolesť, poruchu vedomia i zhoršené dýchanie, a tak v dôsledku kombinácie opuchu mozgua dusenia sa došlo k smrti poškodeného v nočných hodinách až včasných raňajších hodinách zo dňa
10.10.1996 na 11.10.1996, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie prokurátorka, ktoré zahlásila do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku v neprospech obžalovaného. Následne odvolanie
písomne odôvodnil prokurátor. Vyslovil zásadný nesúhlas s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý
rozhodnutie o oslobodení obžalovaného spod obžaloby oprel o záver, že výpoveď svedka L. R., ako
jediného priameho usvedčujúceho dôkazu, je nevierohodná. Úvahy súdu, ktoré ho viedli k tomuto

záveru, nekorešpondujú s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a sú v rozpore
s viacerými vykonanými dôkazmi. Podľa názoru prokurátora súd sa jednostranne nekriticky stotožnil s
argumentáciou obžalovaného a jeho obhajcu, ktorú si osvojil a vyhodnotil podstatné dôkazy výlučne
v prospech obžalovaného. Aj keď existujú dve skupiny dôkazov, nemožno pripisovať vyššiu vážnosť
určitým dôkazom a nebrať do úvahy ostatné produkované dôkazy. Vo vzťahu k usvedčujúcej výpovedi
svedka L. R. prokurátor uviedol, že práve nepodstatné rozpory vo výpovedi tohto svedka, ktorý vypovedá

o udalostiach spred relatívne dlhého časového obdobia, ju robia pred súdom dôveryhodnou a práve
naopak presné a zhodné výpovede tohto svedka by navodzovali podozrenie z manipulácie tohto svedka
orgánmi činnými v trestnom konaní. Nebol pritom zistený jediný motív, pre ktorý by tento svedok mal
obžalovaného krivo obviniť, resp. sa mu pomstiť. Tento svedok pritom nemusel vedieť o krádeži vecí
z motorového vozidla v garáži domu ani o pokuse o zneužitie odcudzenej bankomatovej karty. Tento

svedok v dome nebohého nebol stále pri obžalovanom, k čomu uviedol, že sa bol napiť v kuchyni a nevie
ako dlho tam bol. Naproti tomu obžalovaný v čase usmrtenia poškodeného preukázateľne nebol doma,
pretože jeho rodičia zistili, že je doma až o 7.00 hod. dňa 11.10.1996, keď išli do práce. Obžalovaný
taktiež nevypovedal pravdivo, že o smrti poškodeného sa dozvedel od svojej manželky R. Q. už dňa
11.10.1996 o 12.30 hod., pretože táto sama vypovedala, že o smrti U. Q. sa dozvedela až na ďalší

deň 12.10.1996 o 04.00 hod. K týmto nezrovnalostiam sa súd prvého stupňa pritom vôbec nevyjadril.
Prokurátortiežpovažovalzavýznamnúokolnosťvneprospechobžalovanéhoto,žehocibolisosvedkom
L. R. priatelia, po 10.10.1996 (čas činu) sa za obdobie viac ako 20 rokov už nikdy nestretli. Toto možno
chápať ako prirodzený obranný mechanizmus pred prezradením, keď v inkriminovaný deň niečo spolu
vykonali. Ďalej prokurátor nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že obžalovaný nemohol prejsť

do domu cez otvor na dverách 120 x 15 cm, ako to uvádzal svedok L. R., pričom odborné vyjadrenie
a znalecký posudok vychádzajú z historického záznamu vojenskej správy o meraní obvodu hlavy
obžalovaného pri jeho odvode - 56 cm. Ide pritom o nepreverený, nevalidovaný údaj vojenskej správy
a štatistickú indukciu (vek, hmotnosť) L.. T. W.. Súd prvého stupňa pritom neskúmal ani dostatočnú
formálnu kvalifikáciu na podanie predmetného odborného vyjadrenia L.. T. W.. K nemožnosti motívu

obžalovaného v tom, že tento mal vedieť, že nebohý mal zdedené peniaze v cudzine v banke, prokurátor
uviedol, že obžalovaný sa mohol domnievať, že zosnulý vybral časť finančných prostriedkov z banky
a tieto má schované vo svojom dome. Prokurátor navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa §
321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku prechádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie prokurátorky je dôvodné.

O odvolaní prokurátorky rozhodol odvolací súd na neverejnom zasadnutí v súlade s ustanovením §
326 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože je zrejmé, že chybu vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o
oslobodení obžalovaného spod obžaloby nebolo možné s poukazom na ustanovenie § 322 ods. 4 písm.
a) Tr. por. odstrániť na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom. V predmetnej veci pritom už predtým
rozhodol odvolací súd o odvolaní prokurátorky na verejnom zasadnutí (pozri nižšie).

V úvode vlastných dôvodov senát odvolacieho súdu poukazuje na odôvodnenie svojho
predchádzajúceho rozhodnutia, sp. zn. 23To/101/2017 zo dňa 13. novembra 2018, ktorým bol v
tejto veci zrušený predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa a tomuto súdu bolo
prikázané, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Senát odvolacieho súdu už

v tomto svojom predchádzajúcom rozhodnutí výslovne uviedol, že sa nestotožnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, že výsledky doplneného znaleckého dokazovania o nemožnosti „priechodu“
obžalovaného L. Q. pred 22 rokmi cez predmetný otvor dverí v dome nebohého tak podstatne zmenil
spôsob vyhodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa, keď svoje pôvodné odsudzujúce rozhodnutiezo dňa 11.10.2016 po zrušení odvolacím súdom zmenil na rozhodnutie oslobodzujúce. Nestotožnenie
sa vtedy odvolacieho súdu s názorom súdu prvého stupňa spočívalo v tom, že pre diametrálnu
zmenu hodnotenia usvedčujúcej výpovede L. R. nebol dôvod. V odsudzujúcom rozsudku: „... súd

prvého stupňa nemal pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti svedeckých výpovedí ...; dôkazy
vytvárali ucelený a logický reťazec usvedčujúci obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku...;
nebola zistená skutočnosť, ktorá by nasvedčovala nevierohodnosti vykonaných dôkazov...; obžalovaný
je jednoznačne usvedčovaný zo spáchania žalovaného skutku...“. Následne naproti tomu súd
prvého stupňa v oslobodzujúcom (predchádzajúcom) rozsudku uviedol: „... na základe vykonaného

dokazovania na novom hlavnom pojednávaní bola výpoveď jediného priameho svedka podstatným
spôsobom spochybnená...; výpoveď svedka L. R. bola jednoznačne vyvrátená v časti týkajúcej sa
spôsobu vniknutia do domu poškodeného...; súd prvého stupňa sa stotožnil s existenciou aj ďalších
pochybností vo výpovedí svedka L. R....“.

Senát odvolacieho súdu síce už vo svojom prechádzajúcom rozhodnutí uviedol, že „nemôže dať súdu

prvého stupňa záväzný právny názor“ na hodnotenie dôkazov. Súčasne ale môže a aj vyslovuje odvolací
súd názor, že na vyššie uvedenú zásadnú zmenu hodnotenia usvedčujúcej výpovede priameho svedka
L. R. nemal súd prvého stupňa ani po doplnení dokazovania na poslednom hlavnom pojednávaní
dostatok dôkazov.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. (základné zásady trestného konania) orgány činné v trestnom konaní a
súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne... V tejto prejednávanej
veci je síce takéto hodnotenie dôkazov najmä z pohľadu všetkých okolností prípadu veľmi sťažené 20-
ročnýmodstupommedziusmrtenímpoškodeného(rok1996)avznesenímobvinenia(rok2016).Zistenie

základnej skutkovej okolnosti v tom, či obžalovaný spáchal predmetný skutok alebo nie, vychádza
z toho, či usvedčujúca výpoveď priameho svedka L. R. je vierohodná a postačujúca pre uznanie
viny obžalovaného L. Q., alebo či táto výpoveď je „vyvrátená“, resp. „spochybnená“ inými dôkazmi
do tej miery, že pre spravodlivé rozhodnutie o uznaní viny obžalovaného je nepostačujúca, pretože
je nevierohodná. V tejto súvislosti opakovane senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že priamy

svedok L. R. (spolupáchateľ) v zhode s ďalšími dôkazmi zabezpečenými na mieste činu opaakovane,
vrátane konfrontácie vypovedal o tom, ako spolu s obžalovaným L. Q. „usmrtili“ poškodeného U.
Q.. Vyvrátenie, resp. podstatné spochybnenie tejto usvedčujúcej výpovede má byť podľa názoru
súdu prvého stupňa dostatočne odôvodnené vykonaným dokazovaním zameraným na vyššie uvedenú
„priechodnosť“ obžalovaného L. Q. cez predmetný otvor dverí.

Táto „priechodnosť“ obžalovaného L. Q. mala byť bezprostredne po čine (o dva dni) zisťovaná orgánmi
činnýmivtrestnomkonanítak,žeL.Q.„...skúšalitlačiťdotýchokienok,alebolobezvýsledné“.Následné
hoci aj znalecké dokazovanie vykonávané po 20 rokoch je potom viac-menej len v teoretickej rovine,
pretože jednak bola spochybnená šírka predmetného otvoru vo dverách (15 cm - 20 cm). Naviac

aj zo všeobecných poznatkov vyplýva, že s istotou možno dodatočne stanoviť priechodnosť, resp.
nepriechodnosť cez určitý otvor len u predmetu pravidelného tvaru (guľa, kocka, kváder a pod.), u
ktoréhojeznámamaximálna,resp.minimálna„šírka“.Hlavačlovekatakétopožadovanékritérianespĺňa.
Už predtým vyslovil senát odvolacieho súdu názor, že je rozdiel, či osoba chce „prejsť“ určitým otvorom
oproti situácii, kedy je osoba nútená „prejsť“ určitým otvorom. Toto pritom platí najmä vo vzťahu k hlave,

kde je dôležité aj jej smerované nastavenie oproti otvoru, ktorým má hlava takto „prejsť“.

Naproti tomu priamy svedok L. R. s obžalovaným L. Q. o „spolupáchaní“ usmrtenia poškodeného U. Q.
hovoril rovnako bezprostredne po čine pred svedkom T. B. a rovnako vypovedal aj po 20 rokoch pred
orgánmičinnýmivtrestnomkonaníasúdom.Prípadnérozporyvjehovýpovediach,čiužakoobvineného

tak aj svedka idú nepochybne na vrub časového odstupu. Nehovoriac o tom, že „podrobnosti“ príchodu
a odchodu z domu „ubitého“ poškodeného ako aj to, či boli obidvaja v dome stále spolu z pohľadu
zapamätania, boli ovplyvnené nepochybne aj prežitou „traumatizujúcou“ udalosťou.

Záverom k obhajobe obžalovaného L. Q., vrátane veľmi podrobnej záverečnej reči jeho obhajcu na

hlavnom pojednávaní dňa 20.6.2019, uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. Z pohľadu vyššie
uvedenej základnej zásady trestného konania týkajúcej sa dokazovania tzv. voľné hodnotenie dôkazov
je len pochopiteľné, že okrem samotného popierania spáchania trestného činu obžalovaným sa obhajca
zameral na spochybnenie vierohodnosti usvedčujúcej výpovede priameho svedka (spolupáchateľa) L.R. uskutočnenej 20 rokov po čine. Bezprostredne po čine však vyjadrenia tohto svedka pred orgánmi
činnýmivtrestnomkonanízadokumentovanéniesú.Nemožnopritompovažovaťzarozporaniobhajcom
uvádzanú okolnosť, že o smrti poškodeného sa tento svedok mal dozvedieť „neskôr“ (telefonát od

obžalovaného L. Q.) ako o skutku predtým hovoril svedkovi T. B.. Tento svedok však predmetný skutok
„spáchal“, a preto mohol o ňom hovoriť hneď na druhý deň T. B., pričom mal k tomu aj dôvod - nevrátenie
bejzbalovej palice. Naviac tento svedok prinajmenšom mohol vedieť, že ťažko zbitého poškodeného
„zanechali“ so zviazanými nohami, ale najmä tesne zviazanými rukami za telom, ktoré znemožňovali
poškodenému nepochybne aj riadne dýchať, ale tiež si nejako „pomôcť“ (pozri aj príčiny smrti v skutkovej

vete obžaloby). Neskorší telefonát obžalovaného tomuto svedkovi o smrti poškodeného bol teda už
len potvrdením toho, čo tento svedok mohol už dôvodne predpokladať hneď na druhý deň, keď sa
„zdôveroval“ svedkovi T. B..

Ako logický sa potom javí záver, že akási „spoveď“ L. R. svojmu kamarátovi T. B. pred vyše 20 rokmi je
pravdivá. Tu nemožno potom prehliadnuť ani tú skutočnosť, že s odstupom 20 rokov sa hneď priznal L.

R. o „spolupáchateľstve“ s obžalovaným L. Q. pred orgánmi činnými v trestnom konaní bez toho, že by
najprv vôbec vedel, že už vo veci „vypovedal a prezradil ho“ svedok T. B.. Je síce pravdou, že svedok
T. B. „pomáhal“ výpoveďou objasniť predmetný trestný čin vraždy zo „zištných dôvodov - v tej dobe bol
väzobne trestne stíhaný. Podstatné však je, že popísal také detaily predmetného činu, ktoré mu mohol
povedať len jeho páchateľ. V tejto súvislosti vyslovený názor obhajcu na verejnom zasadnutí v tom,

že tieto detaily mu mohli povedať orgány činné v trestnom konaní, je len ničím nepodložené tvrdenie v
snahe oslabiť význam svedeckej výpovede svedka T. B..

Svedok T. B. pritom uviedol, že mu L. R. aj povedal: „... že bola výhoda, že obaja boli veľmi chudí a
prepchali sa cez sklenený otvor vchodových dverí...“. Svedok T. B. pritom aj popísal postavy L. R. a L.

Q. v roku 1996 ako chudé s výškou 175 cm (L. R.) a s výškou 190 cm (L. Q.).

Naproti tomu, ak by malo byť pravdou, že obžalovaný L. Q. mal byť v čase činu na diskotéke (dňa
12.10.2016 dva dni po čine sa vyjadril tak, že kamarátov, s ktorými by išiel na diskotéku, nenašiel),
resp. medzi 01.00 a 02.00 hod. dňa 11.10.2016 prišiel domov (rodičia obžalovaného mu túto okolnosť

nemohli potvrdiť, pretože spali), potom v jeho vyjadreniach by nemali byť žiadne rozpory. Naviac ako
vyplýva z vyššie uvedeného na čas vraždy obžalovaný ani nemá potvrdené alibi. Nie je potom zrejmé,
prečo obžalovaný sa „nepamätá“ dva dni po čine, kedy mu manželka oznámila, že poškodený U. Q. bol
usmrtený. Manželka mu to mohla oznámiť nie v piatok 11.10.1996. Teda ani obrana obžalovaného v tom,
že jeho oblečenie vydala orgánom činným v trestnom konaní matka v piatok 11.10.1996 (v druhý deň po

čine) nie je pravdivá, pretože táto vydala oblečenie obžalovaného až v sobotu dňa 12.10.1996. Naviac
táto na požiadanie vydala také oblečenie, ktoré predtým obžalovaný sám uviedol orgánom činným v
trestnom konaní, že dňa 10.10.1996 mal v meste Trenčín na sebe (čierne nohavice, fialová bunda).
Nenájdenie stôp na tomto oblečení potom už nemá takú významnú vypovedaciu hodnotu v prospech
obžalovaného, ako to on uvádza.

Z vyššie uvedených dôvodov sa senát odvolacieho súdu nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa
(posledný odsek písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa), že v prípade obžalovaného L.
Q. neexistujú také exaktné a jednoznačné dôkazy, ktoré by viedli k nespochybniteľnému záveru o jeho
vine. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. v

celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Súčasne senát odvolacieho súdu dospel k záveru jednak vzhľadom k doterajším diametrálne odlišným
rozhodnutiam v skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, ako aj k názoru súdu prvého stupňa
o nemožnosti v budúcnosti rozumne očakávať zmenu dôkaznej situácie.... (teda ani pokiaľ ide o

hodnotenie vykonaných dôkazov), že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o nariadení zmeny senátu
súdu prvého stupňa podľa § 325 Tr. por. na prejednanie a rozhodnutie tejto veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.