Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. júl 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/69/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118211449
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4118211449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v spore žalobcu:
Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zast.
Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613
843, proti žalovaným: 1. GLOBTEC s. r. o., so sídlom Damborského 1456/3, Nitra, IČO: 46 726 357,
2. X. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXX/XX, J., o zaplatenie 2.273,72 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 4. decembra 2019 č. k.
16C/133/2018-140 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa voči žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.273,27 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne zo sumy 2.273,27 eura od 07. 06. 2016 do zaplatenia a náklady spojené so zabezpečením
úradného prekladu listinných dôkazov vo výške 135,53 eura do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Rozhodol, že žalobcovi sa voči žalovanému v 1. a v 2. rade priznáva náhrada trov konania
v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1,
§ 24 ods. 1, 2 písm. b), 7 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 420 ods.
1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, čl. 1,
3 a 8 vyhlášky č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody a uviedol, že

žalovanému v 1. rade bola žaloba doručená dňa 06. 01. 2019 a žalovanému v 2. rade bola doručená
podľa § 116 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). K žalobe sa
nevyjadrili, skutkové tvrdenia žalobcu nepopreli. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavil
právny zástupca žalobcu. Žalovaný v 1. rade sa na pojednávanie nedostavil a podaním zo dňa 02.
12. 2019, doručeným súdu dňa 03. 12. 2019 (deň pred pojednávaním) oznámil súdu, že z dôvodu
pracovnej vyťaženosti spojenej s pracovnou cestou mimo mesta Nitry sa pojednávania nevie zúčastniť.
Požiadal o vytýčenie náhradného termínu pojednávania. Žalovaný v 2. rade mal termín pojednávania

vykázaný podľa § 111 ods. 3 CSP. Súd neakceptoval ospravedlnenie žalovaného v 1. rade a jeho
žiadosť o odročenie pojednávania, pretože žalovaný v 1. rade skutočnosti v žiadosti tvrdené žiadnym
spôsobom nepreukázal, a navyše, ním tvrdené skutočnosti nezakladajú dôležitý dôvod pre odročenie
pojednávania. Zo žiadosti žalovaného v 1. rade nie je zrejmé, kedy sa o dôvode, pre ktorý žiadal odročiťpojednávanie, dozvedel, pričom predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 30. 10. 2019, a vzhľadom na
termín pojednávania dňa 04. 12. 2019, bol na strane žalovaného v 1. rade vytvorený dostatočný priestor
na to, aby si svoje pracovné povinnosti zariadil tak, aby sa pojednávania mohol zúčastniť, prípadne

ustanoviť za seba zástupcu. Žalovaný v 1. rade bol navyše počas konania neaktívny, napriek doručenej
žalobe k nej nezaslal svoje písomné stanovisko, a tak sa jeho žiadosť o odročenie pojednávania i z tohto
pohľadu súdu javí ako obštrukčná. Vzhľadom na uvedené, mal súd za to, že sú splnené podmienky
ustanovené v § 180 CSP a pojednával v neprítomnosti žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade.

1.2. Súd uviedol, že zo záznamu dopravnej nehody je zrejmé, že dňa 16. 11. 2015 na mieste Heiger
došlo k dopravnej nehode, ktorú spôsobil vodič X. P. (žalovaný v 2. rade) a to vozidlom IVECO s EVČ: NR
XXX GX, ktorého držiteľom a vlastníkom bol žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 2. rade svoju zodpovednosť
za vznik nehody uznal. Predmetným vozidlom došlo k poškodeniu vozidla BMW s EVČ: X. XXX, ktorého
držiteľom bol S. Z. Z.. Z výpisu z evidencie centrálnych vozidiel je zrejmé, že žalovaný v 1. rade (v tom

čase podnikajúci pod obchodným menom N + A, s. r. o.) bol v čase nehody držiteľom a vlastníkom
nákladného motorového vozidla IVECO s VIN. č. L s EVČ: NR XXXGX. Z predložených listín vyplýva, že
žalobca vyplatil plnenie vo výške 2.603,60 eura, ktoré predstavuje náklady na opravu vo výške 1.699,83
eura (uvedené vyplýva zo skúšobného posudku a kalkulácie nákladov na opravu čl. 59), náklady za
znalecký posudok vo výške 502,39 eura (vyplýva z faktúry č. 10972115 čl. 69), manipulačný správny

poplatok vo výške 330,33 eura, znalecký posudok 37,13 eura (vyplýva z faktúry č. 11044-201613540
čl. 60) a náklady za právne zastupovanie vo výške 33,92 eura (suma vyplýva z faktúry č. 16/000434 čl.
67). Žiadosťou zo dňa 30. 03. 2016 požiadala spoločnosť Deutsches Buro Grune Karte e.V. žalobcu o
náhradu nákladov vo výške 2.603,60 eura v súlade s článkom 5 Interných nariadení. Z výpisu z účtu
žalobcu je zrejmé, že tento dňa 05. 04. 2016 spoločnosti Deutches Buro Grune Karte poukázal sumu

2.603,60eura.Zvýpisuzúčtužalobcutiežvyplýva,žespoločnostiMudrypreklads.r.o.dňa08.06.2016
uhradil sumu 317,16 eura, ktorú si spoločnosť u žalobcu uplatnila faktúrou č. 180000366 za preklad.
Na dotaz žalobcu jednotlivé poisťovne oznámili, že k nákladnému motorovému vozidlu IVECO s VIN
č. L neevidujú k dátumu 15. 12. 2015 poistnú zmluvu. Výzvou zo dňa 06. 05. 2016 žalobca vyzval
žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade na náhradu sumy 2.273,27 eura v termíne do 06. 06. 2016.

Zásielkužalovanýv1.radeprevzaldňa11.05.2016.Zásielkaurčenážalovanémuv2.rade sažalobcovi
vrátila dňa 13. 05. 2016 s tým, že adresát je neznámy. Žalobca vyzýval žalovaných na zaplatenie sumy
2.460,74 eura aj pokusom o zmier zo dňa 29. 01. 2018.

1.3. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným titulom

regresu vyplývajúceho z ust. § 24 ods. 7 zákona o PZP. Na základe vykonaného dokazovania a vyššie
citovaných zákonných ustanovení mal súd za to, že žaloba je v plnom rozsahu dôvodná. V konaní
nesporne vyplynulo, že dňa 16. 11. 2015 došlo na území Nemeckej spolkovej republiky k dopravnej
nehode, ktorú spôsobil vodič X. P.. Rovnako nebolo sporné, že vozidlo, ktorým k nehode došlo, bolo
vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, v čase nehody bol jeho držiteľom a vo vzťahu k nemu nebolo

uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Rozhodujúcou skutočnosťou je to, že v čase nehody nebolo vozidlo poistené, čo žalobca
preukázalpredloženímoznámeníjednotlivýchpoisťovní,ktorépoistnúzmluvuvovzťahukpredmetnému
vozidlu neevidovali. V zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o PZP bola zriadená kancelária ako
právnická osoba, ktorá okrem iného, poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za

škodu. Účelom vytvorenia poistného garančného fondu je, aby aj v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 24 ods. 2 zákona, bolo poškodenému zabezpečené poskytnutie plnenia za škodu,
na ktorú má poškodený právo za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu
škody proti poisťovateľovi. Jedným z nich je aj prípad, keď motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená
škoda, nie je v čase škodovej udalosti poistené. Zo znenia § 24 ods. 2 písm. b) zákona vyplýva, že

kancelária tu poskytuje plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla namiesto osoby,
ktorá za túto škodu zodpovedá. Osobou bez poistenia zodpovednosti je preto treba rozumieť toho,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou takého vozidla, u ktorého nebola uzavretá poistná
zmluva v zmysle § 3 zákona č. 381/2001 Z. z. (touto osobou bude spravidla aj ten, kto má povinnosť
uzavrieť poistnú zmluvu, napr. prevádzkovateľ). V ustanovení § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z. je

upravené právo kancelárie na náhradu vyplatených plnení z poistného garančného fondu za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Okruh osôb, proti ktorým má kancelária tzv. postihové
právo, je upravený rôzne, v závislosti od toho, aký je status vozidla, ktorého prevádzkou bola škoda
spôsobená. V prípadoch podľa odseku 2 písm. a), b), f) a g) má kancelária právo proti tomu, kto za škoduzodpovedá. V prípade podľa odseku 2 písm. c) má kancelária právo proti poisťovateľovi, a napokon,
v prípade podľa odseku 2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a) zákona má kancelária povinnosť
požadovať náhradu toho, čo plnila poškodenému od príslušnej kancelárie poisťovateľov. To znamená, že

kancelária má v prípade poskytnutia poistného plnenia za škodu v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č.
381/2001 Z. z. právo postihu proti tomu, u koho je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za
škodu. Ustanovenie § 24 ods. 7 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z.
je potrebné vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za

koho plnila. Kancelária má teda právo postihu aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi (pri prevádzke tuzemského
motorovéhovozidlajevodičpovinnýmaťprisebepotvrdenieopoistenízodpovednosti,atedapresvedčiť
sa, či je vozidlo poistené) [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/190/2014
zo dňa 31. 10. 2010]. Súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít,
ktoré rovnaký názor prezentovali i vo svojich rozhodnutiach, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR

4Cdo/190/2014 zo dňa 24. 06. 2015, 4Cdo/134/2009 zo dňa 31. 08. 2010, ako i na nález Ústavného
súdu III. ÚS 514/2016-15 zo dňa 17. 08. 2016 a v neposlednom rade i rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 5Co/285/2018 zo dňa 20. 02. 2019. Na základe vyššie uvedených záverov je zrejmé, že
pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade a rovnako i žalovaného v 2. rade je daná. Žalovaný v
1. rade ako prevádzateľ, držiteľ motorového vozidla, ktorého vinou vozidlo pre prípad zodpovednosti za

škodu spôsobenú jeho prevádzkou nebolo poistené, zodpovedá za škodu spôsobenú týmto vozidlom v
zmysle § 427 OZ. Takouto osobou je aj žalovaný v 2. rade, lebo nehodu zavinil ako vodič. Obaja žalovaní
zodpovedajú spoločne a nerozdielne s poukazom na § 511 OZ za škodu spôsobenú porušením právnej
povinnosti a za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Žalovaný v 2. rade
nie je jeho prevádzateľom, tým je žalovaný v 1. rade, táto skutočnosť však nezbavuje žalovaného v 2.

rade zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vodič zodpovedá za škodu, ktorá
vzniklaporušenímprávnychpovinností,tedapovinnostidodržiavaťpredpisycestnejpremávky.Žalovaný
v1.radeakoprevádzkovateľvozidlazodpovedázaškodupodľa§427ods.1OZ,hocijusámnespôsobil,
pričom jeho zodpovednosť je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. V takýchto prípadoch
stretu objektívnej zodpovednosti prevádzateľa a subjektívnej zodpovednosti vodiča ide o spoločnú

zodpovednosť, kedy prevádzateľ a vodič motorového vozidla zodpovedajú spoločne a nerozdielne za
vzniknutú škodu, to však nevylučuje, aby si poškodený uplatnil náhradu škody iba voči niektorému z
nich. Súd tiež považoval za účelné na uplatnenie si práva žalobcu aj náklady za preklad listín, ktorými
žalobca preukazoval oprávnenosť výšky uplatneného nároku i žiadosti o plnenie zo strany príslušného
orgánu. Žalobca súdu preukázal, že túto sumu uhradil (súčasťou spisu je i výpis z účtu, z ktorého vyplýva

poukázanie tejto sumy príslušnému subjektu). Na základe uvedených skutočností a konštatovaných
záverov dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná voči obom žalovaným, ktorí
zodpovedajú spoločne a nerozdielne. Žalobca dostatočným spôsobom, predložením listinných dôkazov,
a to najmä výpisov z účtu preukázal, že poistné plnenie uhradil z poistného garančného fondu, preukázal
tak i výšku nákladov poskytnutých na preklad listín a súd tak o uplatnenom nároku žalobcu nemal

pochybnosti, preto žalobe vyhovel v celom rozsahu. Keďže sa žalovaní dostali do omeškania s plnením
svojho peňažného záväzku, vznikol žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca
žalovaných vyzýval na uhradenie poskytnutých plnení jednotlivo s tým, že v predmetných výzvach
im uviedol lehotu, do kedy žiada plnenie uhradiť. Po uplynutí žalobcom označeného dňa sa žalovaní
dostali do omeškania. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na § 517 OZ v spojení s § 3 ods. 1

nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., má žalobca aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu 07. 06. 2016 (ako si uplatnil žalobca)
bola dňu 0,00%, teda žalobca má podľa § 517 ods. 2 OZ v spojitosti s § 3 ods. 1 vyššie citovaného
nariadenia nárok na úrok z omeškania vo výške 5%, ktoré mu súd priznal zo sumy 2.273,27 eura od

07. 06. 2016 do zaplatenia, ktorým dňom už boli žalovaní preukázateľne v omeškaní. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný úspech
vo veci, priznal proti žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súdny
úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
v 1. rade v celom rozsahu, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie
rozsudku, súd im znemožnil uskutočňovať ich procesné práva, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam, skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po výzve súdu na doplnenie odvolania žalovaný v

1. rade toto svoje odvolanie doplnil a uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu, nakoľko súd rozhodol
bez vypočutia žalovaných na pojednávaní, pričom sa z pojednávania riadne a včas ospravedlnili pre
objektívneprekážky.Rozhodnutiesúduvnímaakopredčasnéabezdostatočnýchdôkazov.Zuvedených
dôvodov navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť.

3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku -
ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným v 1. rade, v
neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných
rozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmiodvolania(§380ods.1CSP),viazanýskutkovým

stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

4. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
mu sumu 2.273,27 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 2.273,27 eura od 07. 06. 2016
do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 16. 11. 2015 spôsobil žalovaný v 2. rade vozidlom
žalovaného v 1. rade dopravnú nehodu na motorovom vozidle BMW s EČV: X Žalobca je v súlade s
čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES Národnou kanceláriou Systému

zelenej karty a v súlade s článkom 10 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES
zároveň orgánom povereným náhradou škody pre prípady škody spôsobenej nepoisteným vozidlom -
Poistný garančný fond (§ 24 ods. 2 zákona o PZP). Kanceláriou Systému zelenej karty, ktorá odškodnila
nároky poškodených v súlade s právnym poriadkom krajiny miesta nehody bola Nemecká kancelária
poisťovateľov, ktorá si svoje nároky uplatnila u žalobcu. Vzhľadom na to, že k predmetnému vozidlu

nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, vznikla žalobcovi v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnené niektorých zákonov (ďalej len Zákon o PZP) povinnosť uhradiť poškodeným z
poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Žalobca z poisteného garančného fondu uhradil dňa 05. 04. 2016 sumu 2.603,60 eura, z ktorého suma
vo výške 330,33 eura predstavuje poplatok systému zelenej karty, ktorý si žalobca neuplatňuje. Túto
povinnosť si žalobca splnil v súlade s pravidlami Systému zelenej karty, kedy za vybavené nároky plnil
Kancelárii Systému zelenej karty v krajine miesta nehody a tým, že žalovaný v 1. rade nesplnil svoju
zákonom stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 Zákona o PZP, vznikol žalobcovi voči žalovaným

oprávnenýnároknazákladeustanovenia§24ods.7ZákonaoPZP,atoprávoprotitomu,ktozodpovedá
za škodu podľa § 24 odseku 2 Zákona o PZP, na náhradu toho, čo za neho plnil. Žalobca zároveň
poukázal na to, že žalovaný v 1. rade zodpovedá podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ako
prevádzateľ motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla
a žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto

škoda bola spôsobená vodičom pri plnení činností pre žalovaného v 2. rade.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmipodaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní uviedol, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie
rozsudku, súd im znemožnil uskutočňovať ich procesné práva, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany

alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tieto odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 365
nekonkretizoval žiadnymi skutkovými tvrdeniami, ktorými by jednotlivé odvolacie dôvody špecifikoval. Až
po výzve súdu na doplnenie odvolania uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu, nakoľko súd rozhodol
bez vypočutia žalovaných na pojednávaní, pričom sa z pojednávania riadne a včas ospravedlnili pre
objektívne prekážky, preto vníma rozhodnutie súdu ako predčasné a bez dostatočných dôkazov. Z tohto

potom vyplýva, že v tom, že súd pojednával napriek tomu, že z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlnil,
vidí porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
K ostatným odvolacím dôvodom žiadne skutkové tvrdenia žalovaný v 1. rade neuviedol, preto sa vo
vzťahu k týmto odvolacím dôvodom nebolo akými dôvodmi zaoberať. Odvolací súd sa preto zaoberal
len tým, či z dôvodu, že súd prvej inštancie pojednával v neprítomnosti žalovaného v 1. rade nesprávne

právne vyhodnotil jeho žiadosť v zmysle ustanovení § 183 a § 184 CSP a či takýmto postupom súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného v 1. rade na spravodlivý súdny proces.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na

spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne
princípy (II. ÚS 85/06).

10. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II.
ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m.

IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára

1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

11. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právnyzávernezdôvodnízovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzajúdoúvahy(Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesnýchustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie dostatočne.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Podľa § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní
nechali zastúpiť.

15. Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky
okolnosti mohla predpokladať.

16. Podľa § 183 ods. 4 CSP ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie
je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje
odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno
upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.

17. Podľa § 184 ods. 1 CSP súd rozhodne o odročení pojednávania bezodkladne; o tom upovedomí
tých, ktorí boli na pojednávanie predvolaní. Súd uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

18. V súlade so zásadou hospodárnosti vyjadrenou v článku 17 CSP a tiež v ustanovení §
157 ods. 1 CSP platí pre civilný proces zásada, že vec sa má rozhodnúť spravidla na jednom

pojednávaní a možnosť súdu odročiť pojednávanie je preto potrebné vnímať ako niečo výnimočné.
Keďže tento inštitút býval stranami sporu využívaný na procesné obštrukcie a predlžovania konania,
už skorší procesný predpis (OSP), ako aj teraz platný Civilný sporový poriadok sprísňovali podmienky
a dôvody, za ktorých bolo možné pojednávanie na žiadosť niektorej zo strán odročiť. Cieľom právnej
úpravy odročenia pojednávania, upravenej v § 183 a 184 CSP je zabrániť obštrukciám, ktoré strany

využívajú na opakované odročovanie pojednávaní, ktoré je v mnohých prípadoch nedôvodné. Keďže
rozhodnutie veci na jednom pojednávaní nie je vždy dobre možné, CSP formuluje prípustnosť odročenia
pojednávania, a to len z dôležitých dôvodov. Odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany
sporu alebo jej zástupcu. Aj v tomto prípade platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy
len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu

dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní
nechali zastúpiť. Posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie termínu pojednávania posudzuje súd podľa
konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase
posudzovania žiadosti o odročenie termínu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Obdo 19/2014). Po účastníkovi, ktorý sa mieni na pojednávanie včas dostaviť, nemožno spravodlivo

požadovať, aby musel strpieť prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, ak nastane prekážka
alebo iná okolnosť, ktorá mu bráni sa na pojednávaní zúčastniť. Táto prekážka alebo iná okolnosť
súčasne musí predstavovať dôležitý dôvod. Preto príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť
nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania, sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať
nepredvídateľnosťou,závažnosťou,rozsahomalebozinýchdôvodov(rozhodnutieNSSRsp.zn.3Obdo

11/2009). Strana sporu alebo zástupca, ktorí žiadajú o odročenie termínu pojednávania, musia tento
dôvod súdu oznámiť tak, aby mohol posúdiť, či sú alebo nie sú naplnené zákonné dôvody na odročenie
pojednávania. V žiadosti o odročenie termínu pojednávania je potrebné nielen tvrdiť, že existujú dôvody
na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť (uznesenie Najvyššieho súduSR,sp.zn.3Cdo167/2010).Ustanovenie§183ods.3CSPukladápovinnosťstrane,resp.jejzástupcovi
žiadať o odročenie termínu pojednávania bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvie alebo sa o ňom
mohla dozvedieť alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohla predpokladať. Včasnosť oznámenia

dôvodu na odročenie termínu pojednávania v súlade s § 183 ods. 3 CSP súd vyhodnotí pri rozhodovaní
dôvodnosti návrhu na odročenie pojednávania. Pokiaľ súd posúdi návrh na odročenie pojednávania
ako nedôvodný, musí o tom bez zbytočného odkladu upovedomiť stranu, ktorá odročenie pojednávania
navrhla, a to na telefónne číslo alebo elektronickú adresu, ktorú je povinná uviesť v návrhu na odročenie
pojednávania.

19. V danej veci bol termín pojednávania na deň 4. decembra 2019 žalovanému v 1. rade oznámený
dňa 30. 10. 2019, pričom žalovaný v 1. rade doručil súdu dňa 03. 12. 2019, teda deň pred
pojednávaním žiadosť o odročenie pojednávania, v ktorej žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
pracovnej vyťaženosti spojenej s pracovnou cestou mimo mesta Nitry a žiadal o vytýčenie náhradného
termínu pojednávania. V tejto jeho žiadosti žiadne iné skutočnosti neuviedol, tvrdenia uvedené v

žiadosti nepreukázal, neuviedol, kedy sa o dôvode na odročenie pojednávania dozvedel a neuviedol
v nej ani telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ho možno upovedomiť o rozhodnutí
súdu o jeho návrhu na odročenie pojednávania. Pokiaľ súd prvej inštancie za takýchto okolností
vo veci pojednával a žiadosť žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania neakceptoval, žiadosť
žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie správne právne posúdil a takýmto jeho postupom nedošlo

k porušeniu práva žalovaného v 1. rade na spravodlivý súdny proces. Obdobne rozhodol aj Najvyšší
súd SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 167/2010, kde uviedol, že pokiaľ odporca v danom prípade nepreukázal
dôvod svojej neprítomnosti na pojednávaní, zostala jeho žiadosť o odročenie pojednávania len v
rovine ničím nepodloženého tvrdenia, na ktoré nebolo možné prihliadnuť. Súd prvého stupňa, ktorý v
danej procesnej situácii vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti odporcu, neodňal odporcovi možnosť

realizácie žiadneho procesného oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania. Postupom, ktorý
sa nepriečil Občianskemu súdnemu poriadku, nemohla byť odporcovi odňatá možnosť pred súdom
konať [§ 237 písm. f) OSP]. Žalovaný v 1. rade v odvolaní uviedol, že odročenie pojednávania žiada z
dôvodu pracovnej vyťaženosti spojenej s pracovnou cestou mimo mesta Nitry. Obdobnou situáciou sa
zaoberal so svojom rozhodnutí aj NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 136/2010 uviedol, že ak súd

skúma, či účastník (jeho právny zástupca) žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, môže
vychádzať len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase jeho rozhodovania o tejto žiadosti. Žiadosť o
odročenie pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí
také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu
ospravedlniť. Ak je takouto prekážkou účasť zástupcu účastníka na pracovnej ceste (ako uvádzal bez

ďalšieho právny zástupca žalovaného v podaním doručenom prvostupňovému súdu 11. mája 2009),
nestačí na splnenie podmienky „dôležitého dôvodu“, že právny zástupca žalovaného takúto skutočnosť
iba súdu oznámil; je naopak primerané žiadať, aby oznámil ďalšie údaje o tom, prečo sa nemôže
pojednávania zúčastniť (napr. preukázaním, že pracovná cesta nezniesla odklad, za akým účelom je
pracovná cesta podniknutá, či mohol termín cesty ovplyvniť a pod.), kedy sa o termíne cesty dozvedel

(že o ňom bol uzrozumený skôr ako o pojednávaní, kde sa ospravedlňuje, resp. že kolidujúci úkon
je inak naliehavejší) a že časovú kolíziu viacerých konaní nebolo možné vyriešiť inak. V danej veci
žalovaný v 1. rade uvedeným spôsobom nepostupoval a neuviedol nič k tomu, prečo pracovná cesta
nezniesla odklad, za akým účelom je podniknutá, či mohol termín cesty ovplyvniť, a kedy sa o termíne
cesty dozvedel, pričom žiadosť o odročenie pojednávania doručil súdu deň pred pojednávaním, aj keď

o termíne pojednávania vedel už od 30. 10. 2019. Nesplnil si ani povinnosť uviesť v nej telefónne číslo
alebo elektronickú adresu, na ktorú ho možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jeho návrhu na odročenie
pojednávania, preto ho súd nemohol upovedomiť o tom, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania
nebude akceptovať. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie
neakceptoval žiadosť žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania, vo veci dňa 4. decembra 2019

pojednával a vo veci rozhodol, jeho postupom nedošlo k porušeniu práva žalovaného v 1. rade na
spravodlivý súdny proces, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a keďže

žalobca mal v odvolacom konaní úspech, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, pričom na ich úhradu zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).