Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. november 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 20Ca/15/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256728
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Libuša Záthurecká

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117256728.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBanskáBystricavkonanípredsudkyňouJUDr.LibušouZáthureckouvprávnejvecižalobcu

LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpený
JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. BOX 39, Bratislava, proti
žalovanému Tatry mountain resorts, a. s., so sídlom Demänovská Dolina 72, Liptovský Mikuláš, IČO: 31
560 636, právne zastúpený advokátkou JUDr. Barbora Mišková Kubošiová, so sídlom Košická 2624/32,
Poprad, o zaplatenie 19 425 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 19 425 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 19 425 Eur od 15. 12. 2017 až do zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v plnej výške voči žalovanému, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní odo dňa vydania uznesenia o výške trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu vo výške 19 425 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % z priznanej sumy od 15. 12. 2017 do zaplatenia spolu s trovami
konania titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01. 2016
do 31. 12. 2016.

2. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nepreukázal svoj nárok.
Pokiaľ by aj žalovaný vykonával verejný prenos, nepreukázal, ktorých konkrétnych nositeľov zastupuje,
ku ktorým predmetom ochrany a že práve tieto diela žalovaný použil. Zároveň poukázal na zneužívanie
dominantného postavenia žalobcu s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a §
265 Obchodného zákonníka a § 3 OZ s tým, že takáto odmena je v rozpore s dobrými mravmi.

3. Zo žaloby žalobcu a písomného vyjadrenia žalobcu bolo zistené, že sa domáha podanou žalobou

vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv.

4. Žalobca má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-1587/2016-232/10421 vydaného
dňa 18. 08. 2016 (ďalej oprávnenie 1) postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144
ods. 1 Autorského zákona. Žalobca mal predtým oprávnenie na základe ktorého mal postavenie
organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 vydaného MK SR dňa 11. 05.
2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 (ďalej oprávnenie 2). V zmysle uvedených oprávnení žalobca

vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle oprávnenia 1 písm.
o/ vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti inýmspôsobom verejného prenosu. Podľa oprávnenia 2 bod II. písm. b/ vykonával žalobca dobrovoľnú
kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel pred vedením akýmikoľvek
technickými prostriedkami.

5. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacích zariadení zaradených podľa § 3 vyhlášky MH SR č.
277/2008 Z. z. do kategórie nasledovne:

- Grand Hotel Praha Tatranská Lomnica, hotel 4*,

- Hotel FIS Štrbské Pleso, hotel 3*,
- Hotel FIS Štrbské Pleso, bungalovy, ubytovňa,
- Grand Hotel Starý Smokovec, hotel 4*,
- Horský Hotel Srdiečko, hotel 3*
- Chalets Jasná De Luxe, hotel 4*,
- Hotel Rotunda, hotel 4*,

- Holiday Village Tatralandia, hotel 4*,
- Hotel Tri Studničky, hotel 4*,
- Hotel Grand Jasná, hotel 4*.

6. Žalobca má za to, že žalovaný v roku 2016 realizoval v prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach

verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacích
zariadení, a to Grand Hotel Praha Tatranská Lomnica 125 kusov zvukovoobrazových zariadení,
Hotel FIS Štrbské Pleso 60 kusov zvukovoobrazových zariadení, Hotel FIS Štrbské Pleso 15 kusov
zvukovoobrazových zariadení, Hotel FIS Štrbské Pleso 60 kusov zvukovoobrazových zariadení,
Hotel FIS Štrbské Pleso, bungalovy 15 kusov zvukovoobrazových zariadení, Grand Hotel Starý

Smokovec75kusovzvukovoobrazovýchzariadení,HorskýHotelSrdiečko42kusovzvukovoobrazových
zariadení, Chalets Jasná De Luxe 18 kusov zvukovoobrazových zariadení, Hotel Rotunda 3
kusy zvukovoobrazových zariadení, Holiday Village Tatralandia 155 kusov zvukovoobrazových
zariadení, Hotel Tri Studničky 37 kusov zvukovoobrazových zariadení, Hotel Grand Jasná 151 kusov
zvukovoobrazových zariadení. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv

neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými
technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia
poskytuje zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v
rámci ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenia (TV). Uvedené informácie má žalobca z
www stránky žalovaného, ktorá je prílohou 4 žaloby. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení

v ubytovacom zariadení žalovaného znamená, že na izbách sú umiestnené zariadenia vybavené
signálom tak, aby ich mohli ubytovaní hostia používať na účely určené, a to na sledovanie televíznych
programov. V zmysle právnych predpisov judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos
diel. Ak má žalovaný na prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom tak

týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 07. 12. 2010 vo veci SG AE c/a Rafael Hotels SA sp. zn. C-306/2005, v ktorom je uvedené, že
poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách
tohtozariadeniapredstavujenezávisleodpoužívanejtechnickyprenosusignáluverejnýprenosvzmysle
článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho

dvora EÚ zo dňa 12. 03. 2012 sp. zn. C 162/2010, kedy Súdny dvor uviedol prevádzkovateľ hotelového
zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých
prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Z výroku uznesenia Súdneho dvora
EÚ C 136/209 zo dňa 18. 03. 2010 vyplýva prevádzkovateľ Hotela tým, že umiestni do izieb svojho
zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti

verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice EP a Rady 2001/29/ES o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Žalobca poukázal aj na
výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 18. 10. 2005 zaslanú MZV
ČR. Česká republika v právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku,
že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za

sprístupnenie diel. Komisia ES vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným
použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov
práv. Na základe uvedenej výzvy ČR vypustila uvedenú výnimku správnej úpravy.7. Žaloba poukázal na ustanovenia § 19 ods. 4 písm. f/ bod 3, § 164 ods. 1, § 152 ods. 4, § 79
ods. 1 a 2 Autorského zákona. S poukazom na § 79 ods. 1, 2 AZ a dôvodovú správu k uvedenému
zákonnému ustanoveniu, rozšírená hromadná licenčná zmluva je novým inštitútom v autorskoprávnej

úprave kolektívnej správy v SR, ktorého zmyslom a cieľom je zabezpečiť ochranu práv všetkých autorov
a zabrániť tak neoprávneným zásahom do ich vlastníctva. Samotný autori a nositelia práv objektívne
nemajú možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom. Na druhej strane inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy napomáha aj používateľom, ktorí sa často dostávajú do situácie, keď
nemajú reálnu možnosť vyhľadávať jednotlivých autorov a nositeľov práv a dostávajú sa tak nechcene

do postavenia porušovateľov autorského práva. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je
oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na vyššie uvedené použitie
diel-verejnýprenosdielavprevádzkarnialebovinompriestoreprostredníctvomtechnickéhozariadenia.
Je nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel
verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov získaným rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom.

8. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácii SR, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke
oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a Slovgram, kde SOZA vykonáva kolektívnu správu
k hudobným dielam a Slovgram kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov
zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov práv,
kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 AZ. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov

práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je notorietou,
že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické,
hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a
úžitkového umenia, t. j. diela režisérov, prekladateľov, autorov, úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov,

choreografov, autorov literárnych predlôh a podobne.
9. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe
zastupuje. V roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3370 slovenských nositeľov práv.
Žalobca predložil do spisu zoznam nositeľov práv v SR, ktorých zastupuje aj zoznam zahraničných
organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Žalobca zastupuje

v SR všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v
ich domovských štátoch - zoznam nositeľov práv na CD nosiči a zoznam zahraničných organizácii.
Žalobca uviedol, že uzatvára rovnaké typizované zmluvy, ktoré sú verejne dostupné na www stránke
žalobcu. Menia sa len v prípade zmeny právnej úpravy. Do konania predložil 13 zmlúv a ako príklad
jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom. Žalovaný nezískal súhlas autorov napriek tomu s

dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami a dopúšťal sa tak neoprávneného
používania autorských diel, čím zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv,
respektíve žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je spojená povinnosť vydať bezdôvodného
obohatenie.

10.Prevzniknárokuorganizáciekolektívnejsprávynadomáhaniesavydaniabezdôvodnéhoobohatenia
je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu,
čo žalobca preukázal. Žalobca zároveň na preukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia predložil
štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedeným zoznamom vysielaných diel
na CD nosiči. Súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutne diela autorov, ktorých kolektívnu

správu žalobca vykonáva a je to najmä dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného
grafika, výtvarného bábkara, ak je dielo animované, choreografa.

11. Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným
vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď žalovaný realizoval

verejný prenos bez súhlasu autorov. Žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady
č. 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len Smernica), ktorej poznanie a rešpektovanie je pre
eurokonformný výklad AZ nevyhnutné. Poukázal na ods. 9 úvodných ustanovení Smernice ods. 10, 11,
22, 58 a článok 8 bod 1.

12. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej
odmeny. Súd má skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k
neoprávnenému zásahu žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Žalobca uzatvoril v roku 2016300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Pri všetkých bola dohodnutá odmena podľa Sadzobníka
žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti používateľom, ktorí si plnia

svoje povinnosti. Žalobca založil ako dôkaz na CD nosiči rozšírené hromadné licenčné zmluvy z roku
2016. Žalobca poukázal na uznesenie ÚS SR II.ÚS 101/2011 zo dňa 24. 03. 2011, v ktorom Ústavný
súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie
autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a
primeranú odmenu nepochybne by to pre nich znamenalo najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za

používanie diel úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a dochádzalo by k popretiu významu a účelu
autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv podľa Sadzobníka odmien Ústavný súd SR
považovalzadôkaztoho,žeinýpoužívatelianarozdielodsťažovateľapovažovaliodmenuzaprimeranú.

13. Podľa § 442a ods. 2 v spojení s § 458a OZ je stanovená výška bezdôvodného obohatenia pri
porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva najmenej vo výške zvyčajnej odmeny. Zvyčajná

odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia.
Priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške najnižšej zvyčajnej odmeny je
nepostačujúce, nakoľko také rozhodnutie nemá žiadny výchovný ani preventívny účel pre odradenie
neoprávnených používateľov pred zásahmi do autorských práv a nemotivuje ich k uzatváraniu zmlúv.
Žalobca si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, teda v

minimálnej výške. Žalobca pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu, z
počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke.
Žalované obdobie je rok 2016 od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 19 425 Eur s príslušenstvom, kde
podľaSadzobníkalicenčnýchodmienHotel5*34Eur,Hotel4*29,50Eur,Hotel3*26Eur,Hotel2*22Eur,
Hotel 1* 18 Eur, Penzión 17 Eur, Ubytovňa 9 Eur, iné priestory 68 Eur. Za prevádzku Grand Hotel Praha

Tatranská Lomnica si žalobca uplatnil bezdôvodné obohatenie vo výške 3687,50 Eur, Hotel FIS Štrbské
Pleso 1560 Eur, Hotel FIS Štrbské Pleso bungalovy, Ubytovňa 135 Eur, Grand Hotel Starý Smokovec
2212,50 Eur, Horský Hotel Srdiečko 1092 Eur, Chalets Jasná De Luxe 531 Eur, Hotel Rotunda 88,50
Eur, Hotel Holiday Village Tatralandia 4572,50 Eur, Hotel Tri Studničky 1091,50 Eur, Hotel Grand Jasná
4454,50 Eur spolu za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 19 425 Eur.

14. Žalobca uviedol, že žalovaného opakovane vyzýval k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej
licenčnej zmluvy, ponúkal mimosúdne riešenie uzatvorením dohody o urovnaní na čo žalovaný
nereflektoval. Taktiež pred podaním žaloby vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia aj
prostredníctvom právneho zástupcu.

15. Žalobca mal za to, že má vecnú aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní, žalovaný používal
predmety ochrany, porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety
ochrany verejným prenosom a žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň
si žalobca uplatnil zákonný úrok z omeškania a nárok na náhradu trov tohto konania.

16. Okresný súd Banská Bystrica v skrátenom konaní pod č. k. 20Ca/15/2017-65 zo dňa 29. 01. 2018
vydal platobný rozkaz.

17. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 26. 02. 2018 uviedol, že žalobcom

tvrdený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za nedostatočne tvrdený a
nepreukázaný, a to vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k údajnej existencii verejného
prenosu predstavujúceho neoprávnené použitie predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje,
k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje, k predmetom ochrany, ktorých správu práv k týmto
predmetom prislúchajúcich údajne vykonáva žalobca a k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného.

Zároveň ho považuje za dôsledok i prejav právom reprobovaného zneužitia práva k postaveniu
monopolu zneužívajúc svoje dominantné postavenie na trhu, ktoré je súčasne výkonom práva v rozpore
s dobrými mravmi, v rozpore so zásadami poctivého obchodu (§ 265 Obchodného zákonníka) i nekalo
súťažným konaním (§ 44 a nasledujúce Obchodného zákonníka) a preto nepožíva právnu ochranu.

18. Žalovaný uviedol že podanie žalobcu označené ako žaloba je vadné podanie vo veci samej,
keďže žalobca neuvádza konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku, poskytuje
iba neurčité generické tvrdenia, voči ktorým sa žalobca mal na mysli žalovaného nevie ani objektívne
nemôže účinným spôsobom brániť. Žalovanému nevyplýva povinnosť vyjadrovať sa a skúmať neurčiténeexistujúce tvrdenia žalobcu. Žalobca na mnohých miestach podaní označenom ako žaloba na miesto
toho, aby tvrdil riadne (úplne a pravdivo) rozhodujúce okolnosti výlučne odkazuje na listiny priložené k
podaniu, čo je neúčinným tvrdením s odkazom na § 132 ods. 2 CSP.

19. Žalovaný popiera všetky, či už úplné alebo neúplné skutkové tvrdenia žalobcu. Má za to, že
nepreukázalaktívnuvecnúlegitimáciu.Kjejpreukázaniužalobcapredkladágenerické,neúplné,neurčité
tvrdenia, ktoré sa snaží preukázať listinami, z ktorých obsahu nie je možné aktívnu vecnú legitimáciu
vyvodzovať. Túto odvodzuje od vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v rozpore s obsahom a účelom

práva EÚ, odvodzuje ju z ustanovenia § 79 ods. 1 písm. a/, b/ a ods. 2 Autorského zákona v
spojení s § 152 ods. 4 AZ, pričom vychádza z toho, že je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou
uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj za všetkých nositeľov majetkových práv, ktorých
nezastupuje na zmluvnom základe a ktorý nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam. Zároveň ju
odvodzuje z oprávnenia MK SR č. k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18. 08. 2016 ako oprávnenie č. 1
a z oprávnenia MK SR č. k. MK-2/2014 zo dňa 11. 05. 2010 ako oprávnenie č. 2 na základe ktorých mal

a má postavenie organizácie kolektívnej správy a zároveň ju odvodzuje zo skutočností, že zastupuje
na zmluvnom základe slovenských nositeľov práv v počte 3370 osôb ako aj zahraničných nositeľov
na základe recipročných zmlúv uzatvorených so zahraničnými organizáciami v nešpecifikovanom
počte. Žalobca uvádza, že obsahom audiovizuálneho diela sú nevyhnutne práva diela takých autorov,
ktorých kolektívnu správu vykonáva práve on. Žalovaný tieto skutočnosti popiera, sú nepostačujúce na

preukázanie aktívnej vecnej legitimácie. Žalovaný tvrdí, že ustanovenie § 79 ods. 1, písm. b/ AZ a §
79 ods. 2 AZ sú v rozpore s obsahom a účelom Smernice č. 2001/29/EHS. Poukázal na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C 301/2015, kde bol konštatovaný v rámci francúzskej úpravy rozpor so Smernicou
vyššie uvedenou, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii
pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos

v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh a to aj keby umožnila autorom týchto kníh alebo ich
právnym nástupcom podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť. Súdny dvor
EÚ zdôraznil, že ochranu, ktorú priznáva Smernica treba vykladať extenzívne a neobmedzuje sa len
na priznanie práv, ale zahŕňa aj výkon uvedených práv a vyžaduje sa predchádzajúci súhlas autora.
Nepostačuje a je v rozpore s právom EÚ ak vnútroštátna právna úprava nositeľom práv alebo ich

právnym nástupcom umožňuje iba podať námietky proti výkonu tohto práva alebo výkon ukončiť za
podmienok, ktoré právna úprava vymedzuje. Na rovnakom mechanizme je založený Inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy a je bez právneho významu, že vec C 301/2015 sa skutkovo týkala iného
spôsobu verejného prenosu, nie prostredníctvom TV prijímačov a iného druhu diel. Podstatné je, že
sa riešila právne totožná otázka verejného prenosu prostredníctvom diel, prostredníctvom technických

prostriedkov.

20. Žalovaný mal za to, že na úrovni Európskej únie bolo uvedeným rozsudkom rozhodnuté, že taká
právna úprava akou je úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 79 ods. 1 písm. b/ v
spojení s § 79 ods. 2 AZ je v rozpore s právom EÚ. Vnútroštátny súd nesmie aplikovať ustanovenia

vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom EÚ a musí použiť a vhodne interpretovať také
ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sa malo pôvodne vzťahovať iba na vnútroštátne
situácie bez úniového prvku. Žalovaný mal za to, že vnútroštátne normy obsiahnuté v § 79 ods. 1,
písm. b/ v časti znejúcej ,,ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a
nevylúčilikolektívnusprávuprávktýmtodielampodľaods.2“avustanovení§79ods.2znejúcej,,nositeľ

práv podľa ods. 1 písm. b/ je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým
alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným
oznámením organizácii kolektívnej správy“ sú rozporné s obsahom a cieľom Článku II. písm. a/ a Článku
III. ods. 1 Smernice EP a Rady 2001/29/ES, čo možno vyvodiť z rozhodnutia C 301/15. Konajúci súd
je povinný vylúčiť z aplikácie tieto zákonné ustanovenia a je povinný pri posudzovaní (ne)existencie

kontraktačnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi a pri posudzovaní (ne)preukázania aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzať z noriem obsiahnutých v §
79ods.1písm.a/,§164ods.1,§58ods.1písm.i/,§169ods.4,ods.4AZa§451a§459OZ.Vzhľadom
na zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa slovenskej právnej úpravy a
právom EÚ a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať s právom EÚ rozpornú vnútroštátnu právnu

normu je potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v
spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe.21. Predložením Oprávnenia 1. a Oprávnenia 2. žalobca síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej
správy, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv v oprávneniach vymedzenom okruhu, čo
však postačuje výlučne na preukázanie, že je oprávnený konať v súdnych konaniach vo vlastnom mene,

aby však preukázal účinne aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia musí
účinne tvrdiť a relevantnými dôkazmi preukázať to, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo
vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný za dané
obdobiaineoprávnenepoužil.Žalobcasidosiaľanilennesplnilpovinnosťúčinnetvrdiť,ktorýchnositeľov
práv a v akom rozsahu zastupuje a už vôbec netvrdí a nepreukazuje, ktoré predmety ochrany mu

zverené do správy žalovaný neoprávnene použil. Žalobca sa obmedzil výlučne na generické, neurčité a
procesne neúčinné skutkové tvrdenia vo vzťahu k okruhu nositeľov majetkových práv, keď uviedol buď
výlučne počet bez ich bližšej špecifikácie alebo poukázal na zoznam organizácii kolektívnej správy s
ktorými má údajne uzatvorené recipročné zmluvy, opäť však opomenul špecifikovať nositeľov práv. Z
predložených formulárových zmlúv nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany a nenavrhol a nepriložil
žiaden iný dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať špecifikáciu predmetov ochrany. Nie je možné

verifikovať, či žalobcovi vôbec nejaký predmet ochrany do správy dali a či práve taký predmet ochrany
žalovaný neoprávnene použil. Uvedené zmluvy je treba považovať za absolútne neplatné právne úkony
podľa § 37 ods. 1 OZ z dôvodu ich neurčitosti - nedostatočne vymedzený predmet ochrany. So
žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy
nevyplýva ani špecifikácia nositeľov majetkových práv ani špecifikácia predmetov ochrany. Zároveň tiež

či nositelia práv dali žalobcovi do správy taký predmet ochrany, ktorý žalovaný použil. Predmetnú zmluvu
je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 OZ z dôvodu jej neurčitosti.
Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý preukázať
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, túto možno preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, túto možno
preukázať jedine písomnou dohodou s nositeľom práv a z jej obsahu musí byť zrejmá konkretizácia

predmetov ochrany a zároveň, že ich žalovaný použil. Menný zoznam nepreukazuje, že by žalobca
mal s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní, nevyplýva z neho špecifikácia predmetov
ochrany a nie je možné overiť, či došlo zo strany žalovaného práve k použitiu tých predmetov ochrany.
Tiež v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácii ide o dôkaz nespôsobilý relevantným
spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalobca neuniesol premenu tvrdenia ani

dôkazné bremeno vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, ktoré údajne spravuje a ktoré mali byť
zo strany žalovaného použité v roku 2016. Žalobca poukázal na prílohu k podaniu označeného ako
žaloba,ktorousúštatistikyžalobcomvybranýchslovenskýchTVstaníc,zktorejvyplývajútieskutočnosti,
že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom, ale nie je
možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany a nie je možné

identifikovať, či ide o takého nositeľa práv s ktorým žalobca uzatvoril dohodu o správe ani či konkrétny
nositeľ dal žalobcovi to ktoré dielo do správy. Z tvrdení žalobcu nie je možné zistiť, kto je nositeľom
majetkových práv k audiovizuálnemu dielu a nie je možné účinne konfrontovať žalobcove neúčinné
tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním údajne zastúpených nositeľov majetkových práv. Ak potom absentuje
zásadné tvrdenie vo vzťahu k zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie na úkor koho

došlo k bezdôvodnému obohateniu a či žalobca disponuje mandátom na nepriame zastúpenie nemôže
žalovaný uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy ak realizácia tohto práva má smerovať
k vyvracaniu neexistujúceho tvrdenia. Vyvstáva otázka, či je vôbec potrebné, aby za takejto situácie
žalovaný navrhoval dôkazy na vyvrátenie pravdivosti neexistujúceho tvrdenia, keď neunesenie bremena
tvrdenia per se nevyhnutne vedie k strate sporu bez akejkoľvek potreby vykonania dokazovania.

22. Žalovaný navrhol, aby súd postupoval podľa § 150 ods. 2 CSP a požiadal žalobcu o ďalšie
skutkové tvrdenia, ich doplnenie by nemal byť zo strany žalobcu žiadny problém. Nemožno po každom
ubytovacom alebo reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platilo bezdôvodné obohatenie za
použitie nevedno čoho práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej správy

bez znalosti (konkretizácie) nositeľov majetkových práv a rozsahu ich diel, ktoré žalobca zastupuje a
zároveň, ktoré boli preukázateľne obsahom vysielania, t. j. verejného prenosu a tak podstúpiť riziko, že
následne bude čeliť žalobe samotného nositeľa práv, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je alebo aj je,
ale nie vo vzťahu k predmetu ochrany, ktorého sa verejný prenos bude týkať.

23. Žalovaný uviedol, že žalobca žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia
audiovizuálnych diel zaradených do vysielania. V týchto prípadoch nevykonávajú majetkové práva
samotný autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili, ale vykonávajú ich producenti, ktorým autori nimi
vytvorené čiastkové diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe medzi nimi uzatvorenýchzmlúvazaktoréimbolaproducentmiriadnevyplatenáodmenanazákladevýhradnýchlicenčnýchzmlúv.
Jepravidlom,ževýkonmajetkovýchprávsúvisiacichsdielomvoblastiaudiovízieprislúchainýmosobám
odlišných od autorov. Producenti uzatvárajú s autormi zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo

ide o tzv. spoločné dielo a v prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva majetkové práva osoba,
producent alebo vysielateľ, ktorá vytvorenie diela iniciovala, zabezpečovala, usmerňovala. Z uvedeného
dôvodu objektívne nemôže ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorom vykonaním verejného prenosu
audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv
hoci naďalej zostávajú autormi svojich čiastkových diel. Tak sa potom deje, že autori dostávajú za to

isté zaplatené dvakrát. Prvýkrát oprávnene dostanú autori odmenu vrátane licenčnej odmeny priamo
do producenta, či vysielateľa, druhýkrát neoprávnene od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený
udeľovať súhlas na použitie diela ani sa domáhať bezdôvodného obohatenia, keďže toto právo nepatrí
ani samotným autorom. Žalovaný zo štatistiky predloženej žalobcom s poukazom na zmluvy vyplýva, že
na vytvorení diela sa podieľajú autori ako pôvodcovia diela. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
by prislúchal jedine a výlučne napríklad RTVS a nie autorom, a to pôvodcom predmetov.

24. K nepreukázaniu existencie verejného prenosu a neoprávneného použitia predmetov ochrany
žalovaný uviedol, že nepopiera práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela i na
poskytnutie odmeny. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za údajne neoprávnené
použitie doposiaľ nevedno akých diel a ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom

technického zariadenia nie je možné tvrdiť, že vykonával prenos práve tých diel, ktoré spravuje
žalobca a tým neoprávnene zasiahol do práv tých nositeľov, ktorých žalobca zastupuje. Na preukázanie
neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla tiež nepostačuje vodičský preukaz a že na
ceste pred domom stálo cudzie vozidlo, keď navyše ani nie je možné preukázať, že to vozidlo tam
skutočne stálo. Žalobca neprodukuje žiadne dôkazy a z jeho vyjadrení je zrejmé, že nemieni produkovať,

čo musí viesť ku strate sporu. O nepravdivosti tvrdenia žalobcu vo vzťahu k objektívnej nemožnosti
dokazovanie svedčí aj skutočnosť, že žalovaný i keď v obmedzenom rozsahu predkladá relevantné
dôkazy,respektívenavrhujevykonanieďalšíchažalobcaneurobilanilento.Spoukazomnaustanovenie
§ 451, § 456 OZ, § 58 ods. 1 písm. i/, § 164 ods. 1 a § 169 ods. 4 písm. b/ AZ je zrejmé, že v sporoch o
vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany,

ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje práve žalobca. Žalobca tvrdí, že poskytovanie
signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia
predstavujú nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos podľa Článku III. ods.
1 Smernice s odkazom na rozsudok č. k. C 306/2005. Žalovaný rešpektuje toto rozhodnutie ESD
hoci sa nestotožňuje s právnym posúdením veci, keď sa prikláňa k opačnému právnemu názoru,

ktorý reprezentuje napríklad švajčiarsky Federálny súdny dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV
na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie a vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku z toho
dôvodu pozastavil. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v
hotelovom zariadení je TV prijímač, že hotel súčasne do TV prijímača poskytuje signál, hoci na záver o
potrebe uzavretia licenčnej zmluvy s niekým to zrejme postačuje, ak sa dá predpokladať, že signálom sa

šíria chránené diela. Je potrebné preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov
ochrany zaradených do programovej štruktúry ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný mal za to,
že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom
zariadení čo i len jeden TV prijímač, že by prijímal televízny signál, že by žalovaný čo i len v jednom
prípade skutočne mal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť a ak platí, že ju nemal tak potom nemá ani

povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia.

25. K obvyklej licenčnej odmene žalovaný uviedol, že žalobca je podnikateľom podľa slovenského
súťažného práva i podľa práva EÚ a jeho činnosť nepochybne podlieha kontrole zo strany autorít
aplikujúcich súťažné právo v SR i v EÚ a teda aj zo strany súdu aplikujúc okrem vnútroštátneho

súťažného práva aj právo EÚ osobitne priamo aplikovateľný Článok 102 ZF EÚ (Zmluva o fungovaní
Európskej únie). Žalobca je podnikateľom, ktorý má na relevantnom trhu tzv. licenčných služieb
dominantné postavenie nakoľko v súlade s § 8 ods. 1 ZOHS nie je vystavený podstatnej súťaži a ktorý
sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môže správať nezávisle. Dominantné postavenie žalobcu na trhu
je nespochybniteľné a žalovaný má dôvod domnievať sa, že zo strany žalobcu dochádza k dlhodobému

zneužívaniu jeho dominantného postavenia. Žalobca od 01. 01. 2015 uplatňuje voči používateľom
sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké a jedny z najvyšších v Európe, čo uviedol
v liste z roku 2015 aj Protimonopolný úrad SR (list zo dňa 14. 07. 2015). V súvislosti s vyššie uvedeným
prebiehali v roku 2015 a začiatkom roku 2016 rokovania medzi žalobcom a Zväzom hotelov a reštauráciiSR (ďalej ako ZHR SR), ktorého je aj žalovaný členom a žalobca neposkytol žiadne vyjadrenia,
či licenčné odmeny. Podľa jednostranne určeného sadzobníka spĺňajú kritéria primeranosti. Žalobca
neposkytol žiadne informácie vo vzťahu ku kritériám metodike určovania výšky licenčných odmien

ani žiadne informácie týkajúce sa ekonomického zdôvodnenia niekoľkonásobne vyšších licenčných
odmien oproti iným štátom Európy ani ZHR SR ani jeho členom. Žalovaný predložil do konania analýzu
licenčných platieb, hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vybratých krajinách
Európy zo dňa 12. 09. 2016 i vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca uvádza, že ide o obvyklú odmenu,
avšak ide o organizáciu s dominantným postavením, ktorý sám túto odmenu vytvára. Článok 102 ZF

EÚ treba vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy požaduje za svoje
služby sadzby, ktoré sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch je treba
považovaťzaindíciuozneužitídominantnéhopostaveniaaksaporovnanievýškysadziebuskutočnilona
jednotnom základe. Žalovaný mal za to, že uplatňovanie licenčných odmien, ktoré je päťnásobne vyššie
za rok 2016 ako v iných krajinách Európy je nekalo súťažné konanie podľa § 44 ods. 1 Obchodného
zákonníka a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu podľa § 265

Obchodného zákonníka a ide súčasne o výkon práv a v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ.
Žalobca predkladá desiatky rozšírených hromadných licenčných zmlúv, ktoré ak vychádzajú z vyššie
uvedeného konania žalobcu sú minimálne v rozsahu dohodnutej licenčnej odmeny absolútne neplatné
podľa § 39 OZ a preto nie sú spôsobilým dokazovaním vo vzťahu k preukázaniu výšky obvyklej odmeny,
ktorá by bola súčasne aj odmenou primeranou.

26. Žalovaný navrhol vo svojom odpore, aby súd podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP konanie prerušil do
času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa § 158 CSP v spojení s § 25 ods. 2 ZOHS
Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci
a súčasne ju súd nie je oprávnený riešiť a síce, či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie je

zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Žalovaný navrhoval konanie prerušiť v prípade,
že nezamietne žalobu. Predložil uznesenie OS Bratislava č. k. 6C/34/2016 zo dňa 02. 10. 2018, ktoré nie
je právoplatné a ktorým došlo k prerušeniu konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Protimonopolnom úrade SR na základe podnetu Zväzu hotelov a reštaurácii na prešetrenie správania
subjektu LITA z dôvodu podozrenia na zneužívanie dominantného postavenia zaregistrovaného pod č.

6296/OZDPAVD/2016 do rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, čo má vplyv na cenník spoločnosti
LITA v zmysle ktorého si uplatňuje bezdôvodné obohatenie.

27. Žalobca k odporu žalovaného uviedol, že podanie zo dňa 15. 12. 2017 je žalobou, ktorá spĺňa
všeobecné náležitosti vyžadované § 127 ods. 1 CSP a osobitné náležitosti vyžadované § 132 CSP a

nasledujúce a konajúci súd na rozdiel od žalovaného v žalobe našiel opis rozhodujúcich skutočností a
aj konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku, dôkazy aj žalobný návrh. Žalobca
poukázal na § 151 ods. 2 CSP s tým, že žalovaný na str. 3 odporu uvádza, že popiera všetky skutkové
tvrdenia žalobcu uvedené v jeho podaní označenom ako žaloba. Takéto generálne popretie skutkových
tvrdeníjevrozporesvyššieuvádzanýmzákonnýmustanovenímajeneúčinné.Knepreukázaniuaktívnej

vecnej legitimácie žalobcu žalovaný konštatuje, že žalobca predkladá iba generické, neúplné a neurčité
tvrdenia a nepreukazuje aktívnu vecnú legitimáciu, čo žalobca namieta.

28. Žalovaný konštatuje, že právna úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy obsiahnutá v Právnom
poriadku SR je v rozpore s právnym poriadkom Európskej únie, konkrétne so Smernicou EP a Rady

č. 2001/29/ES (ďalej Smernica), a to Článkom 2 písm. a/ a Článkom 3 ods. 1. Žalobca s týmto
právnym názorom nesúhlasí a je len účelovým výkladom, ktorý je v priamom rozpore so samotným
znením Smernice a so zásadami, na ktoré je autorskoprávna ochrana v EÚ stavaná. Žalovaného
absolutistický výklad Smernice v podstate znamená, že organizácia kolektívnej správy môže vykonávať
správu majetkových práv za nositeľa práv, výlučne a jedine v tom prípade pokiaľ jej na takúto správu

výslovne udelí nositeľ práva mandát písomnou zmluvou. Žalovaný úplne popiera inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy, ale aj inštitút povinnej kolektívnej správy, ktoré sú tradičnými inštitútmi
akceptovanými a odporúčanými v EÚ aj mimo EÚ. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je v krajinách
EÚ pomerne bežným inštitútom, je zakotvený v právnych úpravách viacerých členských štátov napríklad
v B., kedy ide o inštitút, ktorý je používaný už od 60-tych rokov minulého storočia. Zmyslom a účelom

tohto inštitútu je reagovať na obdobné spôsoby používania diel ako je predmetom tohto konania, kedy
ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky
nemožný,bolbyneprimeranenáročnýanákladysnímspojenébyďalekoprevyšovalipríjmyzlicenčných
odmien autorov. Jeho cieľom a účelom je ochrániť právo autora a zabezpečiť, aby za každé použitie dielzískal odmenu. Uvedený inštitút je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že
ním poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel, zabezpečenie čoho individuálnym
jednaním s jednotlivými nositeľmi práv by pre používateľa bolo neprimerane náročné, nákladné a

samotný používateľ pri takomto spôsobe použitia sám ani nevie a nemá možnosť zistiť, ktoré predmety
ochrany bude takto používať. Používateľ podpísaním rozšírenej licenčnej zmluvy má právnu istotu,
že všetky diela určitého druhu, ktoré používa daným spôsobom používa legálne a záruku, že žiadny
nositeľ práv nevznesie voči nemu žiadne nároky. Na existenciu inštitútu rozšírených licenčných zmlúv
pamätal aj normotvorca žalovaným citovanej Smernice, v jej úvodných ustanoveniach v bode 18, kde

uvádza ,,táto Smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa
týkajú spravovania práv ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností. Je teda zrejmé, že samotný
obsah a výslovné znenie Smernice uvádza, že jej ustanoveniami nie je dotknutá platnosť právnych úprav
členských štátov, ktoré ustanovujú inštitúty rozšírených licenčných zmlúv. Samotný tvorca tejto normy v
obsahu výslovne zakotvil, že existencia a uplatňovanie inštitútu rozšírených licenčných zmlúv je súladné
s ustanoveniami Smernice, a teda s právom EÚ. Právo EÚ tak nespochybniteľne inštitút rozšírených

hromadných licenčných zmlúv ako aj inštitút povinnej kolektívnej správy pozná, v určitých oblastiach
používania predmetom ochrany ho preferuje s cieľom zabezpečenia udelenia súhlasu na používanie
všetkých druhov diel pre daný spôsob používania a s cieľom zabezpečenia vyplácania odmeny všetkým
nositeľom práv, ktoré by sami nemohli riadne kontrolovať a presadzovať. Pokiaľ žalovaný tvrdí opak
a teda, že inštitút rozšírených licenčných zmlúv je v rozpore so Smernicou tak žalobca má za to, že

žalovaný buď nie je oboznámený s celým znením Smernice alebo považuje metódy systematického
a teologického výkladu právnych noriem za neexistujúce a bezobsažné pojmy a má za to, že môže z
izolovaného znenia jedného ustanovenia Smernice vyvodzovať závery, ktoré sú v priamom rozpore s jej
ostatnými výslovnými ustanoveniami a následne žiadať súd, aby v súlade s ním prezentovanými názormi
ignoroval výslovné ustanovenia právneho poriadku EÚ, čo má zrejme byť podľa žalovaného obsahom

tzv.zásadyprednostiúnijnéhopráva.VSRokremžalobcuuzatvárarozšírenéhromadnélicenčnézmluvy
aj organizácia kolektívnej správy SOZA vo vzťahu k hudobným dielam. SOZA uzatvorila pre rok 2016
so ZHR SR kolektívnu licenčnú zmluvu v zmysle § 77 AZ, ktorá sa vzťahuje aj na žalovaného. SOZA
je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy a využíva inštitút rozšírenej hromadnej
licencie a uzatvára s organizáciou združujúcou používateľov takú kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorou

udeľuje súhlas na použitie všetkých autorov a všetkých diel, t. j. aj nezastupovaných na zmluvnom
základe. I vo svetle tejto skutočnosti je argumentácia žalovaného účelová majúca za cieľ poškodiť práva
autorov, dosiahnuť tak svoju ochranu ako subjektu, ktorý dlhodobo vedome porušuje práva autorov.

29. Žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C 301/2015 a

účelovo ho prezentuje ako riešiaci rovnakú právnu otázku ako je otázka inštitútu rozšírených licenčných
zmlúv. V uvedenej veci bola riešená otázka online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo
a právne zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami a žalovaný tvrdí, že
je bez právneho významu skutočnosť, že vec sp. zn. C 301/2015 sa skutkovo týka iného spôsobu
verejného prenosu a iného druhu diel. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že predmetom prejudiciálnej

otázky bolo, či konkrétna právna úprava B. týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel a
verejného prenosu obchodne nedostupných diel v digitálnej podobe je v súlade so Smernicou. Uvedené
rozhodnutie, z jeho obsahu vyplýva, že bolo rozhodnuté nie preto, že by organizácia kolektívnej správy
vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov práv, nezastupovaných na zmluvnom základe,
teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade

obchodnenedostupnýchkníhpredanývýkonprávpovažujeSúdnydvorEÚzanesúladnésoSmernicou.
V prípade audiovizuálnych diel je nesporné, že ich autori môžu predpokladať, že predmety ochrany budú
obsahom televízneho vysielania a aj verejného prenosu technickými zariadeniami. Je tiež nesporné, že
právna úprava § 79 AZ neobmedzuje ani nepodmieňuje právo nositeľa práv vylúčiť kolektívnu správu.

30. Žalobca poukázal, že žalovaný v odpore uvádza pomerne rozsiahly výklad o princípoch práva EÚ,
prednosti práva EÚ, priameho a nepriameho účinku Smerníc a podobne s čím žalobca samozrejme
súhlasí, že tieto princípy sú bezpochyby základné princípy práva EÚ, ktorými sú členské štáty a
vnútroštátne súdy viazané, avšak žiaden z týchto princípov nemôže mať za dôsledok to čo má za
snahu dosiahnuť žalovaný a to priznanie právnej ochrany osobe, ktorá dlhodobo vedome porušuje práva

autorovapoužívaichdielabezsúhlasualeboaspoňsnahytakýtosúhlaszískať.Žiadenzprincípovpráva
EÚ nemôže priznať účinnosť a prednosť takému výkladu únijného práva ako uvádza žalovaný, ktorý je v
priamomrozporesvýslovnýmznenímzmyslomaúčelomrelevantnéhoúnijnéhoprávaanemôževyvolať
stav, v ktorom by na základe účelového a hrubo skresľujúceho výkladu žalovaného bude považovaťrozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý bol vydaný v právne a skutkovo odlišnej veci za analogický. Žalovaný
si zrejme zamieňa princípy práva EÚ najmä princíp prednosti práva EÚ s takým princípom, kedy má
vnútroštátny súd priznať prednosť žalovaným uvádzanému účelovému zneužívajúcemu a fabulóznemu

výkladuúnijnéhoprávaajudikatúrypredskutočnýmznením,obsahomaúčelomúnijnéhopráva.Princípy
práva EÚ však takýto obsah zjavne nemajú. Relevantné únijné právo je založené na prísnej a účinnej
ochrane práv autorov a sleduje úplne opačný cieľ ako ten, ktorý sa žalovaný snaží svojou argumentáciou
dosiahnuť. Žalovaného tvrdenie o tom, že § 79 ods. 1 písm. b/ AZ je v rozpore s obsahom a cieľom
Smernice, je bezbrehou snahou presvedčiť súd, aby neprihliadal na platnú právnu úpravu SR a EÚ a

postupoval v rozpore s Článkom 16 CSP.

31. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nemôže účinne tvrdiť a preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu
žalobca uviedol, že vzhľadom na platnú právnu úpravu s poukazom na ustanovenia § 164 ods. 1, 5
AZ, § 79 ods. 1 a 5 AZ, § 164 AZ, § 79 ods. 2, ods. 3 AZ, § 169 ods. 4 AZ, § 165 ods. 1 AZ, § 143
ods. 1 AZ, § 19 AZ a § 58 ods. 1 a § 63 ods. 2 písm. d/ s poukazom i na ustanovenie § 456 prvá

veta OZ nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov
práv zastupovaných na zmluvnom základe ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom
základe. Žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nositelia práv
sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobca má za to,
že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a je

oprávnený aj povinný sa domáhať tohto nároku. Tvrdenie žalovaného, že žalobca môže preukázať
svoju aktívnu vecnú legitimáciu iba tak, že preukáže konkrétnymi zmluvami o zastupovaní či vôbec v
akom rozsahu, pre ktoré predmety ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých
nositeľov práv a zároveň, že sa jedná o konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období
neoprávnene použil je v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným prenosom

technickými zariadeniami v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je AZ založený, je ignoranciou
inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej zmluvy.
Interpretácie žalovaného sú v hlbokom rozpore aj s cieľmi zákonodarcu, kedy sa v dôvodovej správe
k AZ uvádza, že cieľom koncepcie nového autorského práva je moderný a flexibilný právny predpis,
ktorý zabezpečí autorom a iným nositeľom práv efektívnejší výkon ich práv v rámcoch stanovených

európskym a medzinárodným právom. Na druhej strane nebude predstavovať prekážku pre šírenie
kultúry, vzdelania, výsledkov výskumu a vývoja a ... Autorskoprávna ochrana tak zohráva zásadnú úlohu
v rámci systému ochrany duševného vlastníctva, ktorý je základným kameňom a výrobným priestorom
pre spoločnosť a ekonomiku, ktorú označujeme ako vzdelanostnú, informačnú, či vedomostnú. Žalovaný
v časti III. AD (ii) odporu poukázal iba na ním vybrané ustanovenia § 144 ods. 3 AZ a § 169 ods.

4 písm. b/ AZ a § 456 prvá veta OZ, kedy účelovým a selektívnym výberom jednotlivých ustanovení
bez zohľadňovania iných ustanovení AZ a OZ prezentuje také právne posúdenie, ktoré vyhovuje
jeho interpretáciám ochrany úmyselného neoprávneného zasahovania do autorských práv. Žalobca
poukázal, že žalovaný v odpore prezentuje názor ako má byť preukázaná aktívna vecná legitimácia
žalobcom, na str. 14 odporu dáva žalobcovi, o ktorom tvrdí, že poskytuje neurčité generické tvrdenia

a teda nič netvrdí a nič nepreukázal aj právnu radu, akým spôsobom má postupovať, aby preukázal
aktívnu vecnú legitimáciu a mal by predložiť súdu zoznamy tisícok nositeľov práv z celého sveta, tisícok
zmlúv, prehlásení atď. Žalovaný však ani len neuznáva, že by došlo k odvysielaniu audiovizuálnych
diel o ktorých žalobca založil do spisu štatistiku, keďže zoznam považuje za nedôveryhodný. Práve
z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv bol

založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv,
tisícok zmlúv, zoznamov, státisícov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy,
v kontexte platnej právnej úpravy je nelegitímna, šikanózna, kedy jediným cieľom žalovaného ako
neoprávneného používateľa predmetov ochrany je odvrátiť pozornosť súdu od merita veci a upriamiť

ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. Žalobca poukázal na Nález ÚS ČR II.2186/2014 bod
32. Ústavný súd uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočnenej kolektívnym správcom
pokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli užívateľom sprístupnené verejnosti a tento postup
by nebol s ohľadom na množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný.

32. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016
nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,
audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Napriek tejto
notoriete a nad rámec potrebného dokazovania žalobca založil do spisu prehľad takých druhovpredmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia MK SR správu a ktoré boli použité v
roku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Dokazovanie, ktorého sa
domáha žalovaný, a to predložením detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov je v rozpore

so samotným zmyslom inštitútu kolektívnej správy. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej
judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného
obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú
hromadnú licenčnú zmluvu, aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo
aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných

organizáciou kolektívnej správy. Žalobca riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu.

33. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca domáha v zmysle § 458a a §
442a ods. 2 OZ je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej
licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného
obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy e irelevantné preukazovať skutočné použitie

všetkých konkrétnych predmetov ochrany a relevantné je preukázať, či bola povinnosť zo strany
žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal tiež aká bola
zvyčajná licenčná odmena, za akú by žalovaný dostal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie
predmetovochranybezohľadunato,ktorévšetkykonkrétnediela,akýchvšetkýchkonkrétnychnositeľov
by použil. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. k. C 367/2015 zo dňa 27. 01. 2017,

podľa ktorého Článok 13 Smernice EÚ a Rady č. 2004/48/ES zo dňa 29. 04. 2004 o vymožiteľnosti
práv duševného vlastníctva sa má vykladať v zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave akou
je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva,
ktoré boli porušené požadovať od porušovateľa buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením
všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku

primeranej odmeny.

34. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu a neoprávnené
použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný prostredníctvom ZHR
SR uzatvoril zmluvy so Slovgram a SOZA, na základe ktorých získal súhlasy uvedených organizácii

na používanie nimi kolektívne spravovaných predmetov ochrany verejným prenosom technickými
zariadeniami. Je paradoxom, že žalovaný práva autorov zastupovaných žalobcom popiera a zároveň
akceptuje práva vrátane práva na primeranú odmenu výkonných umelcov, ktorý len vykonávajú
diela vytvorené autormi zastupovanými žalobcom. Žalobca trvá na tom, že súčasťou každého
verejného prenosu boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,

audiovizuálne, fotografické a iné..., t. j. diela režisérov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov
literárnych predlôh, prekladateľov, autorov úpravy dialógov atď. bez ktorých by ani k vysielaniu a k
verejnémuprenosutechnickýmizariadeniamianinemohlodôjsť.Žalovanýnemoholzverejnéhoprenosu
technickýmiprostriedkamirealizovanéhovzmyslezmlúvsoSOZAaSlovgramžiadnymspôsobomvyňať
uvedené predmety ochrany a nepoužívať ich a je teda isté, že k používaniu uvedených predmetov

ochrany došlo. Prezentovaný názor žalovaného, že v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia sa
predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom
spravuje práve žalobca je v hlbokom rozpore s významom a obsahom inštitútu kolektívnej správy,
inštitútu rozšírenej hromadnej a hromadnej licenčnej zmluvy. Opakovane poukázal na Nález Ústavného
súdu ČR II.ÚS 2186/2014, ktorý je plne rešpektovaný i súdmi v SR.

35. Podľa § 79 ods. 1, 2 Autorského zákona organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac
nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii
organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú
licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa

§ 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej
správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
Nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv
ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy
písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného

odkladu informuje nadobúdateľa licencie.

36. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zo dňa 14. 03. 2018 uviedol, že zotrváva na všetkých uvedených
skutočnostiach v odpore, žalobu považuje za nedôvodnú a neodôvodnenú. Má za to, že zo stranyžalobcu ide o výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý predstavuje šikanózny výkon
práva, ktorý nepožíva a nemôže požívať právnu ochranu a preto je potrebné ju žalobcovi v každom
prípade odoprieť. Zároveň je konanie žalobcu nevyhnutné považovať za nekalo súťažné v zmysle § 44

ods. 1 Obchodného zákonníka.

37. Žalobca tvrdí, že žalobou vykonáva svoje právo, ktoré mu patrí, výkon práv a povinností však
nie je bezhraničný, právo musí v dobe výkonu existovať, výkon práva nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných, nesmie dôjsť k jeho zneužitiu alebo k šikanóznemu

výkonu a nesmie byť uplatnený v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný má za to, že žalobca tým, že od
01. 01. 2015 začal voči používateľom uplatňovať Sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane
vysoké, vykonáva svoje právo v rozpore s dobrými mravmi šikanóznym spôsobom. Žalobca využil
pri určení výšky sadzieb licenčných odmien absenciu právnej úpravy bez toho, aby vysvetlil ním
zvolenú cenotvorbu a prezentuje výšku licenčných odmien ako obvyklú, ktorú uplatňuje aj pri vydaní
bezdôvodného obohatenia. Odmenu je možno považovať za primeranú a obvyklú len v prípade, ak je

určená dopytom a ponukou tak ako je to v bežnom a poctivom styku. Vzťah žalobcu a používateľov
sa neriadi dopytom a ponukou, ale výlučne diktátom žalobcu. K zneužitiu práva nemôže a nesmie súd
poskytnúť právnu ochranu a šikanuje taký výkon práva, ktorého cieľom je poškodiť iného a konanie,
ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva je v rozpore s dobrými mravmi a preto mu možno
odoprieť ochranu. Žalovaný má za to, že konanie žalobcu spočívajúce v určení licenčných odmien

výlučne na základe jeho vlastného uváženia napĺňa všetky podmienky na to, aby bolo kvalifikované ako
nekalosúťažné. I z tohto dôvodu navrhol žalobu zamietnuť.

38. Žalobca po vyjadrení žalovaného uviedol, že pri každom televíznom vysielaní dochádza k
vysielaniu audiovizuálnych diel, ktorých sú prvotným nevyhnutným a podstatným základom tvorivé

zložky zastupované žalobcom. Napriek tejto notoriete založil žalobca do spisu prehľad audiovizuálnych
diel, ktoré boli použité v roku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc a
nad rámec potrebného a účelného dokazovania predložil zoznam použitých audiovizuálnych diel v roku
2016 a štatistiku v zmysle ktorej vyplatil za použitie predmetov ochrany verejným prenosom technickými
zariadeniami nositeľom práv licenčné odmeny vybraté podľa rozšírených hromadných licenčných zmlúv

za 147 536 použití diel. Z uvedeného vyplýva, že žalobca za použitie predmetov ochrany verejným
prenosom v roku 2016 uskutočňoval platby nositeľom práv, ktorý sú v štatistike uvedený za diela, ktoré
bolipredmetomtelevíznehovysielaniaanáslednéhoverejnéhoprenosuzostranyžalovaného,kuktorým
vykonáva žalobca správu, a to na základe zmlúv o zastupovaní uzatvorených s jednotlivými nositeľmi
práv alebo na základe recipročných zmlúv uzatvorených so zahraničnými organizáciami kolektívnej

správy alebo priamo na základe právnej úpravy rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy obsiahnutej v
AZ. Žalobca predložil aj čiastkové štatistiky vybraných autorov, ktorým vyplácal za konkrétne použité
diela odmeny.

39. Podľa § 27 ods. 1 Autorského zákona verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek

technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach,
kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.

40. Podľa § 58 ods. 1 písm. i/ Autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo
ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

41. Podľa § 63 ods. 2 písm. d/ Autorského zákona nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa
môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

42. Podľa § 164 ods. 1 Autorského práva organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať

za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého
nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany
a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv
požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe
preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným

oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa
prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach
zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon
činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.43. Podľa § 451 Občiansky zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

44. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane

ustanovenie § 442a ods. 2.

45. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,

ktoré môžu byť predmetom prevodu.

46. Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 780 Eur podľa
Sadzobníka licenčných odmien.

47. V konaní bolo sporné, či žalobca preukázal, že má aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, že
žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu a porušoval výhradné autorské práva,
keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a či žalobcovi vznikol nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške.

48. Z predložených listinných dôkazov súd mal za preukázané, že žalobca má na základe oprávnenia
MK SR č. 1587/2016-232/10421 oprávnenie, ktoré bolo vydané dňa 18. 08. 2016 v zmysle ktorého
má postavenie organizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods. 1 AZ. Predtým mal takéto postavenie
na základe oprávnenia zo dňa 11. 05. 2010 a v zmysle uvedených oprávnení vykonáva a vykonával

kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca
nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany vykonáva správu a či tieto
predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, z ustanovenia zákona č. 185/2015 z dôvodu, aby

nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri
hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné alebo obtiažne zisťovať a kontrolovať ich
používanie je založený systém kolektívnej správy inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy a takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu, a to
ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva a zjednodušuje

legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Z listinných dôkazov, ktoré predložil
žalobca na CD nosiči i v písomnej forme mal súd za to, že preukázal, že podľa § 79 ods. 1 a 5 AZ
uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel, a to jednak
za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a za nositeľov práv, ktorí nie sú
žalobcom zastupovaní s poukazom na § 19 a § 58 ods. 1 AZ. Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí

II.ÚS 2186/2014 v bode 32 uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym
správcom, pokiaľ by mal žalobca predložiť zoznam tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov.
Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov
tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel čo by individuálnym jednaním
s individuálnymi nositeľmi bolo neprimerane náročné, nákladné a je notoricky známou skutočnosťou,

že súčasťou každého verejného prenosu za žalované obdobie boli a museli byť vyššie uvádzané diela.
Do spisu žalobca založil prehľad druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia
správu a ktoré boli v žalovanom období použité aspoň v základných slovenských televíznych staniciach.
Žalobcaakoorganizáciakolektívnejsprávyjevzmysleautorskéhozákonapovinnývykonávaťkolektívnu
správu riadne s náležitou odbornou starostlivosťou v rozsahu udeleného oprávnenia a je súčasne

oprávnený a povinný zastupovať nositeľov práv s používateľmi a uzatvárať zmluvy za rovnakých
podmienok, dohodnúť odmenu a trvať na jej úhrade. Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne
vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo udelené oprávnenie používateľ je povinný plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy,ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov
ochrany. Hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsob použitia diela
a na všetky alebo niektoré diela hromadne a v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné

ani žiaduce a reálne možné, aby sa pred uzavretím hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy
preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, presný rozsah zastupovaných autorov tak
ako to tvrdí žalovaný. Takáto požiadavka odporuje zmyslu inštitútu právnej úpravy kolektívnej správy
v zmysle autorského zákona. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy
o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. V roku 2016 zastupoval žalobca

na základe zmlúv 3370 slovenských nositeľov práv, o čom predložil do spisu zoznam nositeľov práv,
zároveň aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy
o zastupovaní. Do konania predložil 13 zmlúv a jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom
na preukázanie svojich tvrdení. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu všetkých autorov a
nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca a na predloženie zoznamu predmetov ochrany je v rozpore s
princípom kolektívnej správy v kontexte úpravy uvedenej v autorskom zákone.

49. Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že medzi žalobcom a autorom neexistuje žiadna dohoda a preto
nie je možné tvrdiť, že vykonáva kolektívnu správu alebo ju vykonáva neoprávnene, pretože autor
zveril žalobcovi do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami, pretože nimi disponuje
iný subjekt, z uvedeného tvrdenia vyplýva, že žalovaný si neuvedomuje, že autorské právo je právo

absolútne zamerané na ochranu tvorivej duševnej činnosti každého autora. Autorské právo na dielo
vzniká okamihom, kedy je toto dielo možné vnímať zmyslami a týmto okamihom sa ku každému dielu
viažu aj práva autora, a to či už výhradné osobnostné práva alebo majetkové práva. Majetkové právo
v sebe subsumuje právo autora na použitie ním vytvoreného diela alebo právo udeľovať súhlas na
jeho použitie, pričom udelením súhlasu na použitie diela práva autora nezanikajú a autor je len povinný

strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu ním udeleného súhlasu. Uvedené vyplýva zo samotného
autorského zákona a nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že autor nedisponuje majetkovými
právami k ním vytvorenému dielu a že by nimi disponovala tretia osoba napríklad vysielateľ alebo
producent.

50. Na základe vyššie uvedeného súd mal za to, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný v konaní,
pretože preukázal, že má na základe oprávnenia MK SR zo dňa 18. 08. 2016 postavenie organizácie
kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 AZ a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov
a iných nositeľov práv a má uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Žalobca zároveň na
preukázanie svojho nároku predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc

s uvedeným zoznamom vysielaných diel na CD nosiči a súčasťou každého audiovizuálneho diela
sú nevyhnutne diela autorov, ktorých kolektívnu správu žalobca vykonáva, a to najmä dielo režiséra,
scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika, výtvarného bábkara, choreografa.

51. Žalovaný bol opakovane zo strany žalobcu vyzývaný, aby si riadne plnil svoje povinnosti v zmysle

autorského zákona a uzatvoril rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou by získal oprávnenie
na verejný prenos, ktorý v roku 2016 vo svojom ubytovacom zariadení vykonával. Žalobca pred
podaním žaloby vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia prostredníctvom právneho
zástupcu k čomu predložil dôkaz, zároveň mu ponúkal mimosúdne riešenie uzatvorením dohody
o urovnaní, na čo žalovaný nereflektoval a zmluvu neuzatvoril. Žalovaný prevádzkuje ubytovacie

zariadenia Grand Hotel Praha Tatranská Lomnica 4*, počet zvukovoobrazových zariadení 125, Hotel
FIS Štrbské Pleso 3 * 60 zvukovoobrazových zariadení, Hotel FIS Štrbské Pleso bungalovy ubytovňa
15 zvukovoobrazových zariadení, Grand Hotel Starý Smokovec 4* 75 zvukovoobrazových zariadení
v izbách, Horský Hotel Srdiečko 3* izby 42 zvukovoobrazových zariadení, Chalets Jasná De Luxe
4* izby 18 zvukovoobrazových zariadení, Hotel Rotunda 4* izby 3 zvukovoobrazové zariadenia,

Holiday Village Tatralandia 4* izby 155 zvukovoobrazových zariadení, Hotel Tri Studničky 4* izby 37
zvukovoobrazových zariadení a Hotel Grand Jasná 4* izby 151 zvukovoobrazových zariadení. Uvedené
zariadenia prevádzkuje žalovaný a verejne deklaruje, že v jednotlivých ubytovacích zariadeniach, a
to na www stránkach a vyhlasuje sám žalovaný, že sa v uvedených ubytovacích zariadeniach pri
ponukách izieb uvádza, že sú všetky vybavené satelitnou TV, telefónom atď. Verejné deklarovanie

obvykle sa vykladá tak, že zariadenia, ktoré sú tam umiestnené sú vybavené signálom, aby ich hostia
mohli používať na účel určený, t. j. na sledovanie televíznych programov. Súd mal za to, že v konaní
žalovaný nepreukázal, že by so žalobcom uzatvoril licenčnú zmluvu. Zároveň nepreukázal, že pokiaľ
verejne deklaruje v ubytovacích zariadeniach, že sa tam nachádza TV prijímač, že by nebol vybavenýsignálom, ktorý by hostia mohli využívať. Zároveň by nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamenala
porušenie § 6 vyhlášky MH SR č. 277/2008 Z. z., klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona
č. 250/2007 Z. z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Takéto verejné vyhlásenie

žalovaného je pre neho aj voči klientom v zariadeniach právne záväzné a z povahy veci vyplýva, že
žalovaný poskytoval funkčné televízne prijímače spôsobilé slúžiť na účel, na ktoré boli určené a boli
riadne vybavené televíznym signálom. Súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12.
2006 č. k. C 306/2005, rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. 03. 2012 č. k. C 162/2010, uznesenie
Súdneho dvora EÚ č. k. C 136/2009 z ktorých vyplýva, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý

poskytuje v izbách televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál je používateľom,
ktorý uskutočňuje verejný prenos.

52. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácii SR, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke
pre rok 2016 oznámil, že uzatvoril so spoločnosťou SOZA a Slovgram kolektívne licenčné zmluvy
podľa § 77 AZ a teda týmto potvrdil, že pokiaľ takéto zmluvy uzatvoril vykonáva verejný prenos

realizovaný v ubytovacích zariadeniach v roku 2016, nezískal však súhlas autorov a iných nositeľov
práv, ktorých zastupuje žalobca. Súd mal za to, že žalobca preukázal zásah do majetkových práv
autorov a zároveň súd má za to, že je technicky nemožné, aby pri televíznom vysielaní žalovaný
používal iba diela autorov hudobných diel a výkonných umelcov zastrešovaných spoločnosťou SOZA
a Slovgram a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. Zákonom nie je vylúčené, aby

niekoľko organizácii kolektívnej správy spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však
rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zoznam zastupovaných nositeľov práv.
V praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté. V konaní mal teda súd
preukázané, že žalovaný za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 používal predmety ochrany formou
verejného prenosu, tak ako uvádza žalobca v žalobe, čím porušoval výhradné autorské práva, keď bez

súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom a súd mal za to, že žalobcovi vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň v konaní bolo zistené a žalobca poukázal na to,
že dochádzalo k verejnému prenosu, čo potvrdzuje daná príkazná zmluva aj konanie za rok 2015 voči
žalovanému, kde bolo vo veci rozhodnuté, žalobe vyhovené a potvrdené odvolacím súdom. Žalobca
poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/56/2018, č. k. 12Co/339/2017, č.

k. 16Co/168/2017, Krajského súdu Prešov č. k. 1Cob/58/2017 a iné.
53.ŽalovanýsiuplatnilzaprevádzkuGrandHotelPrahaTatranskáLomnica4*sumu3680sumu3687,50
Eur (29,50 Eur) podľa sadzobníka za zvukovoobrazové zariadenie, Hotel FIS Štrbské Pleso 3* sumu
1560 Eur (26 Eur), Hotel FIS Štrbské Pleso bungalovy ubytovňa 135 Eur (9 Eur) podľa sadzobníka,
GrandHotelStarýSmokovec4*suma2212,50Eur(29,50Eur),HorskýHotelSrdiečko3*sumu1092Eur

(26 Eur), Chalets Jasná De Luxe 4* sumu 531 Eur (29,50 Eur), Hotel Rotunda 4* sumu 88,50 Eur (29,50
Eur), Holiday Village Tatralandia 4* sumu 4572,50 Eur (29,50 Eur), Hotel Tri Studničky 4* sumu 1091,50
Eur a Hotel Grand Jasná 4* sumu 4454,50 Eur (29,50 Eur) spolu 19 425 Eur. Súd uvedené bezdôvodné
obohatenie v uplatnenej výške žalobcovi priznal, pričom vychádzal z pojmu zvyčajná odmena, ktorá
prislúcha autorom a nositeľom s poukazom na § 442a ods. 2 a § 458a OZ. Žalobca v roku 2016 uzatvoril

187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa
Sadzobníka a žalobca si uplatnil bezdôvodné obohatenie v minimálnej výške, t. j. iba vo výške zvyčajnej
odmeny, pričom vychádzal z počtu technických zariadení podľa údajov, ktoré uviedol samotný žalovaný
na svojej www stránke a zo sadzobníka. Súd priznal takúto výšku i s poukazom na uznesenie ÚS SR
II.ÚS 101/2011 v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ak by autori diel nemali zaručené právo na

udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce
používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu nepochybne by to pre nich znamenalo najmä pokiaľ
ideourčovanievýškyodmienúplnévystaveniesasvojvôlipoužívateľovčímbydošlokpopretiuvýznamu
a účelu autorskoprávnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa Sadzobníka
odmien Ústavný súd SR považoval za dôkaz toho, že iný používatelia považovali odmenu za primeranú

(rozhodnutie NS ČR č. k. 30Cdo/1759/2011, č. k. 30Cdo/2715/2015). Súd dodáva, že žalovaný mal
možnosť so žalobcom uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu v zmysle ktorej mu bola navrhovaná zľava,
túto možnosť nevyužil, čím zasiahol neoprávnene do práv autorov, ktorých zastrešuje žalobca. Čo sa
týka výšky odmeny súd sa stotožňuje s argumentáciu žalobcu a pokiaľ sa žalovanému požadovaná
odmena javila byť neprimeraná a chcel realizovať verejne prenos vo svojich ubytovacích zariadeniach

mal možnosť podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, čo v konaní preukázané
nebolo. Obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho za akú odmenu v čase neoprávneného
zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné
licenčné zmluvy (uznesenie ÚS SR č. II.ÚS 101/2011).54. Súd z dôvodu, že predmetom daného konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v

čase neoprávneného zásahu do práva a nie rozhodovanie o tom, či žalobca porušil pri zostavovaní
svojho sadzobníka predpisy o ochrane hospodárskej súťaže a nebude používať súd pri rozhodovaní
uvedené predpisy a neprichádza zo strany súdu do úvahy použitie Článku 101 a 102 zmluvy o fungovaní
Európskej únie a nie je povinnosťou súdu oznamovať prebiehanie daného konania európskej komisii tak
ako to požadoval žalovaný v danom konaní a súd nie je povinný postupovať podľa § 158 CSP. Pokiaľ

poukazoval na rozhodnutia netýkali sa konania o vydanie bezdôvodného obohatenia.

55. Súd poukazuje, že predmetom daného konania nemôže byť skúmanie primeranosti odmeny, ktorú si
žalobca uplatňuje podľa Sadzobníka, ale len to, či žalovaný svojím konaním zasiahol do spravovaných
práv. Autorský zákon vymenúva oprávnenia a nároky autorov, ktoré si tento môže uplatniť v prípade
neoprávneného zásahu a zákon stanovuje, že má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Vychádzajúc z kontextu Autorského zákona. Bezdôvodné
obohatenie nemá len uhradzovaciu funkciu, ale v tejto právnej úprave aj represívny a sankčný prvok
za porušenie určitej povinnosti a zákonodarca mal na mysli nielen zabezpečenie rovnovážneho stavu
v otázke práv a povinností z nedotknutých subjektov (autora a používateľa), ale aj sankcionovanie

subjektu zasahujúceho do týchto práv. Priamo v Smernici EP a Rady č. 2001/29/ES bodu 59 úvodných
ustanovení a Článku 8 bod 1 vyplýva, že požiadavka je zakotvená priamo v Smernici, ktorou dochádza k
apelácii na členské štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv, ktorý bude mať zároveň
odrádzajúci účinok. Žalovaný neoprávneným používaním predmetu ochrany zasiahol do práv autorov a
preto uplatnenie si plnenia ako bezdôvodného obohatenia je zákonom aprobovaný a primeraný postup

organizácie kolektívnych práv. Výška bezdôvodného obohatenia bola uplatnená vo výške obvyklej
odmeny by bola uplatnená správne, nakoľko samotný zákon odkazuje pre jej účely na dvojnásobok
obvyklej odmeny a žalobca stanovoval výšku odmien sadzobníku rovnako pre všetkých potenciálnych
užívateľov a obvyklá cena sa odvíja z obsahu tohto dokumentu. Súd poukazuje, že žalobca si uplatnil
vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške zvyčajnej odmeny, t. j. v minimálnej výške.

56. Súd priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ z priznanej sumy od 15. 12.
2017 až do zaplatenia ako sankciu zo zákona za nesplnenie povinnosti plniť včas a riadne i s poukazom
na výzvy zo strany žalobcu v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

57. Žalobca bol v konaní úspešný. Uplatnil si nárok na náhradu trov tohto konania. Súd o trovách
konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
tohto konania ako úspešnej strane sporu voči žalovanému v plnej výške. O výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie v zmysle
zvláštneho predpisu.