Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/77/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109227422
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7109227422.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne: N. L., nar. X.X.XXXX, bytom Š.
XXX, XXX XX T., zast. Advokátskou kanceláriou LS Legal, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Krivá 2995/21,
IČO: 47 706 171, proti žalovanej: Y. T., rod. U. nar. XX.X.XXXX, bytom v V., S. X, zast. PUCHALLA,
SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 24, IČO: 36860930, za účasti intervenienta
na žalovanej strane: C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom v V., S. XXXX/X, o vyslovenie odporovateľnosti
právneho úkonu, o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn 10C/445/2009 zo dňa 16.
februára 2017 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 10C/445/2009 z 18. januára 2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 16. februára 2017 č.k. 10C/445/2009-319
v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. januára 2019 č.k. 10C/445/09-379.

Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 16.2.2017 č.k.
10C/445/2009-319 v spojení s opravným uznesením č.k. 10C/445/09-379 z 18.1.2019 žalobu zamietol
(výrok I.) a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že úkon dlžníka C. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXXXX/X, V., spočívajúci v uzavretí darovacej zmluvy o prevode podielu 1/2-
ice z nehnuteľnosti, zapísaných na LV č. XX a kat. územie L. Y., obec V.-L., okres V. K., ako parcely
č. 1290, záhrady o výmere 305 m2 a č. 1291, zastavané plochy a nádvoria o výmere 206 m2 a dom
č. súpisné 1990 postavený na parcele č. 1291, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený
pod. č. V-5909/2008 dňa 13.6.2008, je voči žalobkyni právne neúčinný. Žalobkyňa svoj žalobný návrh
odôvodnila tým, že C. T., manžel žalovanej, ako dlžník zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavreli dňa 25.2.2008

nesplnil dlh vo výške 100.932,74 EUR (pôvodne 3.040 700.-Sk) v dohodnutej lehote (najneskôr do
1.1.2009). Dlžník dňa 13.6.2008 previedol darovacou zmluvou časť svojho majetku, podiel 1/2 rodinného
domu nachádzajúceho sa v V. na S.Ľ. ul. č. X na žalovanú. Podľa jej názoru dlžník vedel, že týmto
úkonom ukracuje uspokojenie jej pohľadávky. Keďže dlžník realizoval právny úkon s osobou jemu
blízkou, vzťahuje sa na žalovanú vyvrátiteľná domnienka, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa
poznala.

3. Právne vec posúdil podľa § 42a ods. 1,2,3 a § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ). Súd
za nespornú považoval skutočnosť, že žalobkyňa, C. T. a spoločnosť RODAMO s.r.o zastúpená
C. T. uzavreli dňa 25.2.2008 zmluvu o pôžičke s ručiteľským záväzkom. Dňa 25.2.2008 C. T. a
spoločnosťRODAMOs.r.o.vyhlásiliprednotárkouJUDr.Kožuškovou donotárskejzápisniceN20/2008,NZ7789/2008, NCRIs 7731/2008, že dňa 25.2.2008 podpísali zmluvu o pôžičke s ručiteľským záväzkom
s veriteľkou N. L., uznali dlh vo výške 3 040 700.-Sk a súhlasili s vykonateľnosťou tejto notárskej
zápisnice.

4. Rovnako nespornou skutočnosťou bolo, že Okresný súd Michalovce rozsudkom č.k.
19C/149/2009-146 z 22.5.2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.
2Co/522/2013-197 z 12.11.2014 (právoplatným dňa 13.1.2015) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca C. T.
domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 22.1.2007, notárskej zápisnice zo dňa 22.1.2007

N 7/2007, Nz 2658/2007, NCRIs 2654/2007, zmluvy o pôžičke s ručiteľským záväzkom zo dňa 25.2.2008
a notárskej zápisnice zo dňa 25.2.2008 N20/2008, Nz 7789/2008, NCRIs 7731/2008 z dôvodu, že tieto
zmluvy a zápisnice nepodpísal slobodne, ale pod nátlakom. Na preukázanie týchto skutočností súd
zameral dokazovanie a žalobu na určenie neplatnosti týchto právnych úkonov zamietol nakoľko sa
nepreukázalo, že žalobca C. T. bol donútený podpísať zmluvu o pôžičke a že ju podpísal v tiesni.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetné zmluvy o pôžičke boli uzavreté v písomnej forme a sú

určité a zrozumiteľné. Obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje zákon pri zmluvách o pôžičke. Reálne
odovzdanie finančných prostriedkov titulom pôžičky mal preukázané podpisom zmluvy, kde dlžník
potvrdil, že sumu uvedenú v zmluve aj reálne prevzal. K tvrdeniu žalobcu, že k odovzdaniu pôžičky
podľa zmluvy z 25.2.2008 nedošlo súd uviedol, že ak by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé , potom by
zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt nevznikla a žalobca by sa nemohol domáhať určenia neplatnosti

zmluvy o pôžičke, ku ktorej nedošlo a teda nevznikla a tomu mal prispôsobiť aj petit žalobného návrhu.

5. Súd v tomto konaní skúmal ako predbežnú otázku vznik zmluvy o pôžičke, ktorú uzavreli dňa
25.2.2008 žalobkyňa a intervenient C. T., pretože o nej ešte žiadny iný orgán verejnej moci nerozhodol
a podľa ust. § 194 ods. 1 CSP ju môže súd posúdiť sám, ale nemôže o nej rozhodnúť (vo výroku

rozhodnutia) lebo tomu nezodpovedá petit žaloby. Súd mal za to, že ust. § 194 ods. 2 CSP v danom
prípade neprichádza do úvahy.

6. Zdôraznil, že zmluva o pôžičke uzavretá podľa § 657 OZ má reálnu a nie konsenzuálnu povahu a
jej vznik predpokladá nielen dohodu zmluvných strán, ale aj odovzdanie predmetu pôžičky z „ruky do

ruky“.Dokiaľkodovzdaniupredmetupôžičkynedôjde,medzizmluvnýmistranamiprávnyvzťahzpôžičky
nevznikne a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho vzťahu, vrátane náležitosti vôle, boli dané.

7. Súd sa musel vysporiadať s argumentáciou žalovanej a intervenienta, že k odovzdaniu predmetu
pôžičky nedošlo.

8. Vychádzal z úvahy, že rozsah dôkazného bremena, okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná a z nej vyplýva, kto je
nositeľom dôkazného bremena. Skutočnosť poskytnutia pôžičky (v zmysle § 657 OZ) v konaní vždy
preukazuje veriteľ.

9. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV/US 37/2013-9 v zmysle ktorého podpísanie zmluvy
o pôžičke s textom podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky nie
je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky.

10. Uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že dňa 25.2.2008 mala reálne k
dispozícií sumu 3.040 700 .-Sk, ani že túto sumu odovzdala do rúk C. T.. Žalobkyňa tvrdila, že finančné
prostriedky,ktorémalaposkytnúťakopôžičkujejdarovalirodičia.Tietoprostriedkymalauloženénaúčte
v pobočke Tatrabanky , a.s. v Michalovciach a pred uzavretím zmluvy o pôžičke ich z tohto účtu vybrala.
Z výpisu z účtu č.: 2615767266 za obdobie od 4.1.2008 do 31.3.2008 táto skutočnosť nevyplynula,

banka zaznamenala v tomto období iba jeden výber v hotovosti z bežného účtu dňa 20.2.2008 v sume
300.000.-Sk. Svedok Y. L., v tom čase manžel žalobkyne, pri výsluchu uviedol, že finančné prostriedky,
ktoré žalobkyňa poskytla ako pôžičku C. T. patrili do ich BSM, t.j. pochádzali z ich spoločných úspor. Kde
ich mali uložené, odmietol uviesť. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala ani tú skutočnosť kedy, kde a za
prítomnostikohodošlokodovzdaniupredmetupôžičky.Tvrdila,žekodovzdaniupredmetupôžičkydošlo

v motorovom vozidle, ale nepamätala si či to bolo vo vozidle Y. L. alebo C. T., nevedela uviesť v akých
nominálnych hodnotách bankoviek predmet pôžičky odovzdala. Tvrdila, že pri odovzdávaní pôžičky boli
prítomní účastníci zmluvy o pôžičke a jej manžel Y. L.. Svedok Y. L. však pri výsluchu uviedol, že si užnepamätá, či pôžička bola odovzdaná C. T. pred notárkou JUDr. Kožuškovou alebo mimo notárskeho
úradu a o odovzdávaní predmetu pôžičky v motorovom vozidle sa vôbec nevyjadril.

11. Súd neuveril tvrdeniu žalobkyne, že predmet pôžičky odovzdala C. T. hneď po odchode z notárskeho
úraduajvzhľadomnaveľkýrozdielvporadovýchčíslachpridelenýchCentrálnymregistromosvedčených
podpisov na zmluve o pôžičke s ručiteľským záväzkom zo dňa 25.2.2008 pri podpise N. L. a C. T.
(overenému podpisu N. L. bolo pridelené číslo 0175233/2008 a podpisu C. T. číslo 0176541/2008).
Takýto rozdiel 1 308 čísel podľa súdu preukazuje, že podpisy na predmetnej zmluve nemohli byť overené

súčasne u oboch účastníkov zmluvy, teda že žalobkyňa a C. T. neboli v jednom čase spolu na notárskom
úrade JUDr. Kožuškovej.

12. K uznaniu dlhu, ktoré obsahovala Notárska zápisnica sp. zn. N 20/2008, NZ7789/2008, NCRIs
7731/2008 súd uviedol, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý zakladá
právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania, ktorá je však vyvrátiteľná, pripúšťa dôkaz opaku. Ak

dlh v čase uznania neexistoval, s týmto uznaním nemožno spájať účinky v zmysle § 558 OZ.

13. Konštatoval, že predmetnú notársku zápisnicu, ktorej obsahom bolo aj vyhlásenie C. T. ako dlžníka,
že uznáva dlh v celkovej výške 3.040.700.-Sk a že súhlasí s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice
podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. podpísali dlžník a ručiteľ dňa 25.2.2008 súčasne s podpísaním

zmluvy o pôžičke s ručiteľským záväzkom. Teda C. T. v čase podpisu notárskej zápisnice “nemal v
rukách“ predmet pôžičky, čo vyplynulo z výpovedí žalobkyne, intervenienta C. T. a svedka Y. L.. Súd
preto uzavrel, že intervenient preukázal opak domnienky, t.j. že dlh v čase podpisu predmetnej notárskej
zápisnice neexistoval.

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala aktívnu
vecnú legitimáciu na podanie žaloby podľa ust. § 42a OZ, nakoľko z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že C. T. neprevzal od žalobkyne pôžičku v sume 3.040.700,-Sk, nie je
jej dlžníkom, a preto jeho právny úkon, ktorým daroval polovicu rodinného domu svojej manželke
(žalovanej) nebol urobený s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa - žalobkyňu. Z tohto dôvodu ani žalovanej

nemohol byť známy úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, keďže takýto úmysel neexistoval. Na základe
uvedeného súd žalobu zamietol.

15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP a priznal úspešnej žalovanej
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

16. Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom zároveň bolo porušené právo žalobkyne na
spravodlivý proces. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil

tak, že žalobe vyhovie, resp., aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

17. Odvolateľka poukázala na podmienky, za ktorých môže veriteľ napadnúť právny úkon dlžníka
odporovacou žalobou, kde jednou z podmienok je to, aby pohľadávka veriteľa dospela do štádia

vymáhateľnosti. Poukázala na ustálenú prax súdov vo vzťahu k posúdeniu existencie vymáhateľnej
pohľadávky (rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/253/2015). Zdôraznila, že C. T. v notárskej zápisnici
spísanej dňa 25.2.2008 pred Notárskym úradom notárky JUDr. Márie Kožuškovej vyhlásil, že podpísal
zmluvu o pôžičke s ručiteľským záväzkom s veriteľkou N. L., že uznáva dlh vo výške 3.040.700,-
Sk a že súhlasí s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995

Z.z. na celý hnuteľný a nehnuteľný majetok. Zároveň poukázala na konanie vedené pred Okresným
súdom Michalovce sp.zn. 19C/149/2009, kde súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.5.2013 zamietol
žalobu o neplatnosť právnych úkonov a Krajský súd v Košiciach toto rozhodnutie rozsudkom č.k.
2Co/522/2013-197 z 12.11.2014 potvrdil. Napokon poukázala na to, že na základe notárskej zápisnice
bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie a exekúcia riadne začala (pred Exekútorským úradom

JUDr. Hlavoňovej, súdnej exekútorky, sp.zn. Ex 705/09, 37Er/1528/2009 Okresný súd Košice I). Z
uvedeného podľa žalobkyne jednoznačne vyplýva existencia vymáhateľnej pohľadávky, preto záver
súdu o neexistencii vymáhateľnej pohľadávky považuje za nedostatočne odôvodnený zdôrazniac, že
súd sa v tomto konaní vzhľadom na uvedené skutočnosti nemal posudzovaním tejto otázky (akopredbežnej otázky) vôbec zaoberať. V rozhodnutí Okresného súdu Michalovce sp.zn. 19C/149/2009
dala do pozornosti tú časť odôvodnenia, kde súd konštatoval, že žalobcovi boli finančné prostriedky
titulom pôžičky aj reálne odovzdané, nakoľko podpisom zmluvy potvrdil aj tú skutočnosť, že sumu

uvedenúvzmluveajreálneprevzal.Žalovanámázato,žeunieslabremenotvrdeniaadôkaznébremeno
týkajúce sa existencie vymáhateľnej pohľadávky práve vzhľadom na uzatvorenie zmluvy o pôžičke vo
forme notárskej zápisnice na základe ktorej bola dokonca aj začatá exekúcia, čo považuje žalovaná za
dostatočný dôkaz o existencii vymáhateľnej pohľadávky. Odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie
sa v konaní nijako nevysporiadal práve s tou skutočnosťou, že nešlo o klasicky uzatvorenú zmluvu o

pôžičke, ale o zmluvu o pôžičke uzatvorenú vo forme notárskej zápisnice, čiže nešlo o súkromnú, ale
o verejnú listinu. Upriamila pozornosť na to, že delenie listín na súkromné a verejné má svoj význam z
hľadiska ich dôkaznej sily, pretože verejné listiny potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich uvedené, ak nie
je dokázaný opak. To znamená, že na verejnú listinu sa hľadí ako na správnu a pravdivú, ak protistrana
nespochybní jej obsah a ten, kto pravdivosť verejnej listiny spochybňuje potom dôkazné bremeno a
musí vierohodne dokázať, že uvádzané údaje a skutočnosti nie sú pravdivé (uznesenie NS SR sp.zn.

4Cdo/13/2009). Pokiaľ niekto tvrdí opak toho, čo je v notárskej zápisnici uvedené, je povinný uniesť
dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu (uznesenie NS SR sp.zn. 10Sžd/20/2011). Tu žalovaná
opakovane zdôraznila, že aj predmetná notárska zápisnica už bola predmetom súdneho posudzovania,
pričom dlžníkovi žaloba o neplatnosť zápisnice bola zamietnutá. Odvolateľka považuje rozsudok za
arbitrárny, nakoľko je nedostatočne odôvodnený a nachádzajú sa v ňom viaceré rozpory.

18. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Zdôraznila, že preukázanie existencie veriteľsko-dlžníckeho vzťahu je jednou z kumulatívnych
kvalifikovaných požiadaviek úspešnosti odporovacej žaloby, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie musel
skúmať, či táto podmienka v danom prípade je splnená. V konaní o odporovacej žalobe dôkazné

bremeno o tom, že žalobkyňa má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, znáša žalobkyňa. V tejto
súvislosti žalovaná poukázala na to, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá okrem dohody
zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy vyžaduje, aby došlo k odovzdaniu predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi a až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia pôžičky dochádza k
vzniku zmluvy o pôžičke. Preto pokiaľ medzi zmluvnými stranami dôjde len k dohode o podstatných

náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, veriteľ sa nemôže
úspešne domáhať plnenia záväzku dlžníkom, kde žalovaná poukázala na rozhodnutia NS SR sp.zn.
5Cdo/238/2010 a 4Cdo/138/2009. Z uvedených rozhodnutí okrem iného vyplýva, že vznik pôžičky
predpokladá okrem samotného uzavretia zmluvy aj ďalší úkon, a to prenechanie predmetu pôžičky
dlžníkovi, preto je veriteľ povinný preukázať spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť nielen

samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Žalovaná
upriamila pozornosť na nesprávne vyjadrenie žalobkyne v odvolaní pokiaľ tvrdila, že zmluva o pôžičke
bola uzatvorená vo forme notárskej zápisnice, nakoľko zmluva o pôžičke zo dňa 25.2.2008 nebola
uzatvorená v takejto forme (vo forme notárskej zápisnice). Vo forme notárskej zápisnice bolo napísané
len vyhlásenie povinných osôb o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Rozsah dôkazného

bremena jeho nositeľa stanovuje hypotéza hmotnoprávnej normy, a preto nositeľom dôkazného
bremena ohľadom poskytnutia pôžičky dlžníkovi je v danom prípade žalobkyňa. V tejto súvislosti
žalovaná zdôraznila tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje a že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitých právnych skutočností (uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/13/2019 zo dňa 24.2.2010).

Žalobkyňa v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu o poskytnutí
pôžičky dlžníkovi C. T., čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Žalovaná poukázala na výpis z účtu
žalobkyne Tatrabanky a.s. z ktorého vyplynulo, že vtedy nemal dostatok finančných prostriedkov na
účte, rovnako poukázala na rozdiel medzi poradovými číslami pridelenými podpisom veriteľky a dlžníka
(rozdiel o 1308 podpisov), z čoho vyplýva, že dlžník a žalobkyňa neboli súčasne na notárskom úrade, a

preto nemohlo dôjsť k odovzdaniu peňazí bezprostredne potom, tak ako to tvrdila žalobkyňa. Zároveň
poukázala na rozporuplnosť výpovedí žalobkyne ohľadom miesta a času odovzdania pôžičky a pôvodu
peňazí, ako aj rozporov vo výpovedi žalobkyne a svedka, ako aj dlžníka.

19. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie nepochybil ani pri právnom posúdení veci a k

namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces poukázala na niektoré Nálezy ÚS SR sp.zn.
I. ÚS 110/2007, IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/04, I, ÚS 110/2007. Podobne rozhodnutie NS SR
2Cdo/238/2008. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa žalovanej dalo vyčerpávajúcu odpoveďna všetky skutkové i právne relevantné otázky a nedošlo žalobkyňou tvrdenému porušeniu jej práva na
spravodlivý proces.
20. V odvolacej replike žalobkyňa poukázala na to, že aj keď zmluva o pôžičke nebola uzatvorená

vo forme notárskej zápisnice, vo forme notárskej zápisnice došlo k uznaniu dlhu zo strany dlžníka a
k vyjadreniu súhlasu s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Keďže v notárskej zápisnici došlo k
uznaniu dlhu bola tam zachytená samotná skutočnosť, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov
dlžníkovi, preto dôkazné bremeno bez ohľadu na negatívnu dôkaznú teóriu mala v tomto prípade
uniesť žalovaná. Žalobkyňa opakovane zdôraznila, že notárska zápisnica je verejnou listinou a ako taká

potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je dokázaný opak, pretože pri verejnej listine
platí prezumpcia správnosti. Zároveň poukázala na to, že uznanie dlhu ako samostatný zabezpečovací
inštitút zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Zakladá sa ním teda
právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku.
Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má tak
v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania

(podobne rozhodnutie NS ČR sp.zn. 26 Cdo 2425/2002). S poukazom na uvedené žalobkyňa má za to,
že dostatočne preukázala existencie vymáhateľnej pohľadávky a žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
na vyvrátenie tejto skutočnosti.
21. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na svojom stanovisku, že dôkazné bremeno ohľadom
existencie veriteľsko-dlžníckeho vzťahu znáša žalobkyňa. Zároveň podľa nej v konaní bolo preukázané,

žežalobkyňanemávočidlžníkoviC.T.žiadnupohľadávkuztituluzmluvyopôžičke,atedaniesúsplnené
zákonné predpoklady pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby. Vo vzťahu ku konaniu pred Okresným
súdom Michalovce sp.zn. 19C 149/2009 žalovaná poukázala na to, že dôvodom podania žaloby, resp.
neplatnosti napadnutých právnych úkonov mala byť skutočnosť, že tieto úkony boli vykonávané v tiesni
a pod nátlakom p. Y. L. a súd žalobu zamietol z dôvodu, že tieseň ani nátlak neboli v konaní preukázané.

Prvoinštančný aj odvolací súd sa v merite veci zaoberali len skúmaním, či zmluva bola uzatvorená v
tiesni a pod nátlakom. Predmetom konania nebola samotná pohľadávka žalobkyne, keďže sa nejednalo
o konanie na plnenie, ani žalobu na určenie, či pohľadávka žalobkyne existuje alebo nie. V uvedenom
konaní nebolo judikované, že pohľadávka žalobkyne existuje a je vymáhateľná, čo nebolo judikované ani
žiadnym iným súdnym rozhodnutím. Ďalej žalovaná opakovane zdôraznila, že zmluva o pôžičke nebola

uzatvorená vo forme notárskej zápisnice. V notárskej zápisnici sa nachádza vyhlásenie o tom, že došlo
k podpísaniu zmluvy o pôžičke s ručiteľským záväzkom dňa 25.2.2008, nie je tam však uvedené ani
potvrdené, že finančné prostriedky boli odovzdané a prevzaté. Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie
žalobkyne,žedôkaznébremenooexistenciipohľadávkyzozmluvyopôžičkeznášažalovaná.Kuznaniu
dlhu žalovaná uviedla, že pred súdom prvej inštancie bolo relevantným spôsobom preukázané, že k

reálnemu odovzdaniu pôžičky nedošlo, teda, že dlh dlžníka v čase jeho uznania neexistoval. Z výpovede
dlžníka žalobkyne a svedka p. Y. L. je zrejmé, že dlžníkovi neboli finančné prostriedky odovzdané ani
pri podpise zmluvy o pôžičke s ručiteľským záväzkom, ani pri podpise notárskej zápisnice. Zároveň
poukázala na ďalšie vykonané dokazovanie, podobne ako vo svojom predchádzajúcom písomnom
vyjadrení.

22.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel k

záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné odvolaniu vyhovieť.

23. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

24. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. mája 2020 o 10.10 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 19.5.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

25.Žalovaný uplatnilodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.b/, f/ah/CSP,t.j.súdprvejinštancie

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
vtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(b),súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).26. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

28. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §

133 až 135 O.s.p.).

29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii

práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

30. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

31. Súd prvej inštancie pre potrebu rozhodovania o odporovateľnosti právneho úkonu vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov
nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodilajsprávnyprávnyzáveranebolozistenéžiadneporušenieprocesnýchprávaniinávadakonania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s

ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

33. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

34. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na všetky námietky žalobkyne.

35. K odvolacej námietke žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo
vzťahu k ne/existencii vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne), odvolací súd uvádza, že pri odvolacom
prieskume bral zreteľ aj na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je ajprávo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky už opakovane vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

36. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

37. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovaným zákonným ustanovením, pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami

strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku.

Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj
pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

38. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že o nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vysporiada so všetkými

otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa
teda musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne
vysvetlené.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v časti

odôvodnňujúcej záver o neexistencii vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne spĺňa kritériá pre
odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na
základe ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

40. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací
súd uvádza nasledovné:

41. Predmetom konania je určenie že predmetná darovacia zmluva tak ako je označená v žalobe, je
voči žalobkyni právne neúčinná.

42. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky,
sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho
odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

43. Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník
urobilvposlednýchtrochrokochvúmysleukrátiťsvojhoveriteľa,aktentoúmyselmuselbyťdruhejstrane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase

v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj
pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.44.Zcitovanýchustanovenívyplýva,žepreúspešnéuplatnenieodporovateľnostiprávnehoúkonumusia
byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky, z čoho vychádzal aj súd prvej inštancie: 1/ že dlžníkov
právnyúkonukracujeuspokojeniežalobcovejvymáhateľnejpohľadávky,2/úmyseldlžníkaukrátiťsvojho

veriteľa a vedomosť o tomto úmysle (vo všeobecnosti), kde v špecifickom prípade právneho úkonu
uzatvoreného medzi blízkymi osobami sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá, pričom osoba blízka
sa môže brániť tvrdením, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula náležitú
starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu dlžníka.

45. Zákon definuje dva druhy odporovateľných právnych úkonov, ktoré sa líšia skutkovou podstatou a
dôkazným bremenom, z ktorých prvý je taký, ktorý dlžník urobil s akoukoľvek osobou v úmysle ukrátiť
veriteľa, ak musel byť tento úmysel druhej strane známy (tento úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany
musí byť veriteľom tvrdený a aj dokázaný). Druhým prípadom sú právne úkony, ktorými boli veritelia
dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, v ktorých prípadoch zákon
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu priamo predpokladá.

V týchto prípadoch blízka osoba musí preukázať (ona znáša dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno),
že úmysel dlžníka nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať.

46. V oboch prípadoch je však potrebné skúmať, či došlo k ukráteniu veriteľovej vymáhateľnej
pohľadávky, teda skúmať splnenie dvoch základných podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne:

a/ existencia vymáhateľnej pohľadávky a b/ ukrátenie tejto pohľadávky v dôsledku právneho úkonu
dlžníka (dlžníkove právne úkony ukracujú pohľadávku veriteľa hlavne vtedy, ak vedú k zmenšeniu
majetku dlžníka, ktoré má za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z
majetku dlžníka, hoci, ak by týchto úkonov nebolo, bol by sa z majetku dlžníka aspoň čiastočne uspokojil,
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že právny úkon objektívne ukracuje veriteľa znáša

veriteľ). Ak nie je splnená niektorá z uvedených podmienok, t.j. ak žalobca nedisponuje vymáhateľnou
pohľadávkou, alebo ak nedošlo k ukráteniu veriteľa, nemôže byť žalobca v konaní o odporovateľnosť
právneho úkonu úspešný.

47. Súd prvej inštancie sa preto správne zameral na skúmanie splnenia podmienok na úspešné

odporovanie právnemu úkonu, pričom správne uzavrel, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná
v tomto konaní, nakoľko nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou a preto ani predmetným právnym
úkonomnemohlodôjsťkukráteniužalobkyne,akoveriteľky,aninemoholexistovaťúmyseldlžníkaukrátiť
žalobkyňu, ako veriteľa (a takýto úmysel preto ani nemohol byť známy žalovanej).

48. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že konanie vedené pred Okresným
súdom Michalovce sp.zn. 19C/149/2009 a ani exekučné konanie vedené pred Exekútorským
úradom JUDr. Hlavoňovej, súdnej exekútorky, sp.zn. Ex 705/09, konanie Okresného súdu Košice I
sp.zn. 37Er/1528/2009 neznamenajú nemožnosť posúdenia existencie vymáhateľnej pohľadávky ako
predbežnej otázky, v tomto konaní. Rovnako z nich nemožno jednoznačne vyvodiť existenciu

vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne.

49. Právoplatné rozhodnutie súdu (Okresný súd Michalovce č.k. 19C 149/2009-146 v spojitosti s
rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 2 Co 522/2013-197) o zamietnutí žaloby o neplatnosti
právnych úkonov nie je záväzné pre žalovanú (pretože nebola stranou sporu) a súd v tomto konaní

ním nie je viazaný.

50. Ustanovenie § 193 CSP uvádza výpočet rozhodnutí, ktorými je súd viazaný a ktoré stoja mimo rámca
úvahy súdu. Tieto otázky si súd nemôže vyriešiť sám ako otázky predbežné (prejudiciálne). Ustanovenie
preto predstavuje výnimku zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Podľa tohto ustanovenia súd je

viazanýrozhodnutímústavnéhosúduotom,čiurčitýprávnypredpisniejevsúladesÚstavouSlovenskej
republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,
žebolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktpostihnuteľnýpodľaosobitnéhopredpisu,

a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

51. Podľa § 194 CSP (upravujúceho prejudicialitu, ako vzťah dvoch rozhodnutí orgánu verejnej moci s
účinkami ich vzájomnej kauzálnej podmienenosti) otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgánverejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť (ods.1). Ak
bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v
odôvodnení rozhodnutia (ods.2).

52. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

53. Kým v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku ( § 159 z.č.99/1963

Zb.) výrok právoplatného rozsudku bol záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, citované
ustanovenie § 228 CSP upravuje koncepčne odlišným spôsobom materiálnu stránku právoplatnosti
súdnych rozhodnutí spočívajúcu v záväznosti súdneho rozhodnutia na definovaný okruh subjektov.
Vychádza sa z koncepčne nového poňatia, že právoplatný rozsudok zaväzuje iba procesné strany a
ich prípadných sukcesorov (dôvodová správa k § 228 CSP). Výrok právoplatného rozsudku je teda v
zásade záväzný inter partes (pre strany sporu), ale nenadobúda všeobecnú záväznosť.

54. Súd preto správne v tomto konaní skúmal ako predbežnú otázku vznik zmluvy o pôžičke, ktorú
uzavreli dňa 25.2.2008 žalobkyňa a intervenient C. T., pretože o nej ešte žiadny iný orgán verejnej
moci nerozhodol. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právoplatný rozsudok Okresného súdu Michalovce
č.k. 19C 149/2009-146 (v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 2 Co 522/2013-197)

ani exekučné konanie pred Exekútorským úradom JUDr. Hlavoňovej nebránia tomu aby súd v
danom prípade posúdil existenciu vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne (vznik zmluvy o pôžičke) ako
prejudiciálnu otázku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v konaní 19C 149/2009 sa posudzovala otázka
platnosti predmetných právnych úkonov iba vzhľadom na tvrdenie dlžníka o ich uzatvorení v tiesni a pod
nátlakom, kde súd dospel k záveru, že dlžník takéto konanie nepreukázal. Súd sa bližšie nezaoberal

otázkou vzniku zmluvy o pôžičke z pohľadu zavŕšenia tohto kontraktu, ku ktorému môže dôjsť iba v
prípade reálneho odovzdania finančných prostriedkov. Uvedené vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia,
kde súd okrem iného konštatoval, že ak by tvrdenie žalobcu o tom, že nedošlo k odovzdaniu pôžičky bolo
pravdivé, potom by zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt nevznikla a žalobca by sa nemohol domáhať
určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke, ku ktorej nedošlo, čomu mal prispôsobiť aj petit žalobného návrhu.

Súd neriešil otázku vzniku zmlúv o pôžičkách, nakoľko tomu nezodpovedal ani petit žaloby.

55. Pri posudzovaní vzniku zmluvy o pôžičke správne súd prvej inštancie vychádzal zo základnej zásady,
že zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, tzv. reálnym kontraktom, k vzniku ktorej sa vyžaduje, aby veriteľ
aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi (ak sa tak nestane právny vzťah z pôžičky nevznikne),

a to aj v prípade, keď sú všetky náležitosti právneho úkonu dané (tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutí NS
SR sp.zn. 4 Cdo 403/2014, 3 Cdo 325/2009, 2 Cdo 293/2008, 3 Cdo 104/2013).

56.Ajodvolacísúd zdôrazňuje,že zmluvaopôžičkejereálnouzmluvou,ktoráokremdohodyzmluvných
strán o podstatných náležitostiach zmluvy vyžaduje, aby došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom

dlžníkoviaažuskutočnenímreálnehoodovzdaniaaprijatiapôžičkydochádzakvznikuzmluvyopôžičke.
Preto pokiaľ medzi zmluvnými stranami dôjde len k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o
pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, veriteľ sa nemôže úspešne domáhať plnenia
záväzku dlžníkom (rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/238/2010 a 4Cdo/138/2009). Vznik pôžičky teda
predpokladá okrem samotného uzavretia zmluvy aj ďalší úkon, a to prenechanie predmetu pôžičky

dlžníkovi, preto je veriteľ povinný preukázať spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť nielen
samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi.

57. Súd sa preto musel vysporiadať s argumentáciou žalovanej a intervenienta, že k odovzdaniu
predmetu pôžičky nedošlo. Nebolo pritom možné akceptovať tú časť odôvodnenia rozsudku Okresného

súdu Michalovce č.k. 19C 149/2009-146 (na ktorú poukazuje žalobkyňa) kde konštatoval, že žalobcovi
boli finančné prostriedky titulom pôžičky aj reálne odovzdané, nakoľko podpisom zmluvy potvrdil aj tú
skutočnosť, že sumu uvedenú v zmluve aj reálne prevzal.

58. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR

IV/US 37/2013-9 v zmysle ktorého podpísanie zmluvy o pôžičke s textom podľa ktorého deň podpísania
zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky.59. Vzhľadom na uvedené predmetom dokazovania muselo byť aj odovzdanie predmetu pôžičky (bez
ktorého by pôžička nevznikla).

60. Vo všeobecnosti rozsah dôkazného bremena jeho nositeľa stanovuje hypotéza hmotnoprávnej
normy, a preto nositeľom dôkazného bremena ohľadom poskytnutia pôžičky dlžníkovi je v zásade veriteľ.

61.Žalobkyňanesprávnevodvolaníuvádza,žesúdprvejinštanciesanevysporiadalstouskutočnosťou,
že nešlo o klasicky uzatvorenú zmluvu o pôžičke, ale o zmluvu o pôžičke uzatvorenú vo forme notárskej

zápisnice, pretože v danom prípade vo forme notárskej zápisnice nebola uzatvorená zmluva o pôžičke,
ale v takejto forme bolo uskutočnené uznanie dlhu. Avšak odvolací súd dáva za pravdu žalobkyni
pokiaľ poukazuje na rozdiel medzi súkromnou a verejnou listinou, na ktorý je potrebné brať zreteľ pri
posudzovaní notárskej zápisnice č. N 20/2008, NZ 7789/2008, NCRIs 7731/2008 zo dňa 25.2.2008,
spísanej pred Notárskym úradom notárky JUDr. Márie Kožuškovej, obsahujúcej uznanie dlhu.

62. V dôsledku existencie uvedenej notárskej zápisnice došlo k preneseniu dôkazného bremena na
žalovanú, aby preukázala opak toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje.

63. Podľa § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny,
ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje

alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

64. Delenie listín na súkromné a verejné má svoj význam z hľadiska ich dôkaznej sily, pretože verejné
listiny potvrdzujú pravdivosť toho, čo je v nich uvedené, ak nie je dokázaný opak. To znamená, že
na verejnú listinu sa hľadí ako na správnu a pravdivú, ak protistrana nespochybní jej obsah a ten,

kto pravdivosť verejnej listiny spochybňuje potom dôkazné bremeno a musí vierohodne dokázať, že
uvádzané údaje a skutočnosti nie sú pravdivé (uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/13/2009). Pokiaľ niekto
tvrdí opak toho, čo je v notárskej zápisnici uvedené, je povinný uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k
tomuto tvrdeniu (uznesenie NS SR sp.zn. 10Sžd/20/2011).

65.Zároveňuznaniedlhuakosamostatnýzabezpečovacíinštitútzakladávyvrátiteľnúprávnudomnienku
o existencii dlhu v dobe uznania. Zakladá sa ním teda právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania
existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun
dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má tak v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že
nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania (podobne rozhodnutie NS ČR sp.zn. 26

Cdo 2425/2002).

66. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že aj v tomto prípade notárska zápisnica, ako
verejná listina potvrdzovala pravdivosť toho, čo je v nej uvedené iba dovtedy, kým nebol dokázaný opak,
teda, kým protistrana (žalovaná) nespochybnila jej obsah. V danom prípade žalovaná (a intervenient)

obsah verejnej listiny spochybnila a uniesla dôkazné bremeno na preukázanie opaku skutočností
uvedených v tejto notárskej zápisnici.

67. Súd v tejto súvislosti správne poukázal na obsah výpovede samotnej žalobkyne a svedka Y.. L..
Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že C. T. v čase podpisovania zmluvy o pôžičke na notárskom úrade

nemal vo svojej držbe finančné prostriedky poskytnuté ako pôžičku, t.j. keď podpisoval, že “potvrdzuje
svojim podpisom prevzatie sumy uvedenej v predchádzajúcom odseku“, finančné prostriedky reálne
odovzdané nemal. Preto prvoinštančný súd správne na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že
dlžníkovi C. T. neboli finančné prostriedky odovzdané pred ani pri podpise zmluvy o pôžičke a ani pred,
či pri podpise notárskej zápisnice.

68. Okrem vyššie uvedených výpovedí tieto závery podporujú aj skutočnosti vyplývajúce z vykonaného
dokazovania, a to poradové čísla osvedčení podpisov na zmluve o pôžičke, medzi ktorými je veľký
rozdiel, z čoho jednoznačne vyplýva, že nemôže byť pravdivé tvrdenie žalobkyne o odovzdaní
finančných prostriedkov. Ďalším podporným dôkazom je výpis z účtu žalobkyne v Tatra banke a.s.,

z ktorého vyplýva, že žalobkyňa nedisponovala potrebnými finančnými prostriedkami a ktorý zároveň
spochybňuje jej tvrdenie o tom, že časť prostriedkov poskytnutých dlžníkovi vybrala z tohto účtu.69. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo v
čase, tak, ako je to uvedené v zmluve o pôžičke, a že tieto prostriedky neboli vyplatené ani v čase
spísania notárskej zápisnice ako verejnej listiny, ktorá obsahuje aj uznanie záväzku. Všetky tieto dôkazy

vyvracajúce pravdivosť obsahu notárskej zápisnice, t.j. bol preukázaný opak skutočností uvedených v
notárskej zápisnici..

70. Zároveň, aj keď správne žalobkyňa poukázala na uznanie dlhu ako samostatný zabezpečovací
inštitút a jeho procesné dôsledky (presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, keďže uznanie dlhu

zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania), v danom prípade žalovaná
uniesla dôkazné bremeno na vyvrátenie právnej domnienky o existencii dlhu založenej uznaním dlhu
(ktoré bolo obsiahnuté v notárskej zápisnici), keďže preukázala, že k reálnemu odovzdaniu finančných
prostriedkov pri peňažnej pôžičke v danom prípade nedošlo (teda, že dlh dlžníka v čase jeho uznania
neexistoval).

71. Ďalšie tvrdenie žalobkyne o tom, že k odovzdaniu finančných prostriedkov malo dôjsť po odchode
z notárskeho úradu v osobnom motorovom vozidle, vykonaným dokazovaním preukázané neboli a túto
skutočnosť nepotvrdil ani svedok Y. L. vo svojej výpovedi (a nevyplynulo to ani zo žiadneho iného
vykonaného dokazovania).

72. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa nepreukázala existenciu vymáhateľnej pohľadávky, a teda nepreukázala, že je vecne aktívne
legitimovaná na podanie žaloby podľa ust. § 42 OZ.

73. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa ust.§ 387 ods.1 CSP v celom rozsahu (vrátane výroku o trovách konania pred súdom
prvej inštancie) potvrdil.

74. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 spolu s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, takýto nárok vznikol úspešnej žalovanej, a to v plnom rozsahu.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).