Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319010052
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8319010052.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov Mgr. Iva
Maruščáka a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.07.2020, v trestnej veci
proti obžalovanému O. R., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona a iné, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/12/2019 zo dňa 03.02.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného O. R..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného O. R., nar. XX.XX.XXXX, vinným z
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 06.10.2018 po tom, ako I. R. pred barom V. na B. v V. pľuvol O. R. pod nohy, tento v čase okolo

02.00 hod pred predajňou Q. na B. v V. pristúpil k lavičke k sediacemu I. R. s tým, že chce zistiť dôvod
jeho predchádzajúceho konania, na čo sa I. R. z lavičky postavil a oboma rukami O. R. sotil do oblasti
hrudníka, pričom O. R. ho chytil za ruku a vtedy ho I. R. fyzicky napadol a to takým spôsobom, že
ho jedenkrát udrel do oblasti nosa a úst, v dôsledku čoho začal krvácať, na čo ho O. R., stále držiac
ho za ruku, stiahol na zem, kde ho O. R. najmenej raz udrel päsťou do oblasti tváre, čím takýmto
vzájomným napádaním neboli O. R. spôsobené zranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie a I.

R. boli spôsobené zranenia a to pohmoždenie okolia ľavého oka stredne ťažkého stupňa, pohmoždenie
tváre vľavo stredne ťažkého stupňa, pohmoždenie hlavy v temenno-spánkovej oblasti vľavo ľahkého
stupňa, pohmoždenie pravého ramena stredne ťažkého stupňa a pohmoždenie II. - V. prsta ľavej ruky
ľahkého stupňa s dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života do 10 dní.

Za to súd prvého stupňa obžalovanému uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 36 písm.

j/, l/, n/, § 38 ods. 2, 3, § 41 ods. 1 Tr. zákona, § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona úhrnný peňažný trest vo
výške 300,- (tristo) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad marenia výkonu peňažného trestu uložil
obžalovanému náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
obžalovaný prostredníctvom obhajcu, ktoré následne písomne zdôvodnil. V dôvodoch odvolania uviedol,

zhrnúc obsah napadnutého rozsudku, že to bol práve poškodený, ktorý celý incident vyvolal svojím
prvým útokom a udrel obžalovaného tak, že začal krvácať. On sa len bránil, pričom jeho tvrdenie potvrdili
aj svedkovia G. a G.. Poškodený vypovedal zmätočne, keď dňa 10.06.2019 vo výpovedi uviedol, že ani
nevie, ako sa to stalo, že potom si už nespomína, čo sa dialo dokonca mal byť v bezvedomí na zemi po
dobu hodiny a pol a potom sa prebral a išiel domov krvácajúc, čo vypovedal aj pred políciou. Sám sa
tiež priznal, že požíva omamné látky, od počiatku sa správal neprirodzene, pod vplyvom alkoholu alebo

iných látok. Po tom, čo ho zdvihli zo zeme, sa sám ospravedlnil, že sa v podstate nič nestalo. Vzhľadom
na tieto skutočnosti navrhol, aby ho odvolací súd spod obžaloby oslobodil.Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods.
1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného dôvodné nie je.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. poriadku a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá
ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

Z hľadiska otázky viny, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods.

1 Tr. poriadku v dostatočnej miere uviedol,
ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých
skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa
okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaných i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo
dôjsť k skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný.

Krajský súd preto v zásade nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto zodpovedajú

výsledkom vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom konaní. Aj
podľa názoru krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutok, pre ktorý bol
obžalovaný stíhaný, uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku, sa stal, má znaky trestného činu
a spáchal ho práve obžalovaný O. R., pričom krajský súd si úvahy a závery súdu prvého stupňa v celom
rozsahu osvojil, nemá o nich pochybnosti a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Obžalovaného zo spáchania skutku v prvom rade usvedčuje predovšetkým výpoveď poškodeného I. R..
Tento vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, bez výraznejších podstatných odchýliek od svojej
skoršej výpovede z prípravného konania vo vzťahu k podstatným okolnostiam skutku uviedol, že v
daný večer vychádzal z baru Hell, pričom celý čas telefonoval s kamarátom. Telefonoval s ním po celý

čas, aj keď sedel na lavičke a mal sa postaviť. Keď sa postavil, vtedy k nemu prišiel obžalovaný,
ktorého predtým v živote nevidel s tým, že prečo mu pľuvol pod nohy a začal mu nadávať. Obžalovaný
mu povedal, že zavolá kamarátov, on ho obišiel a išiel preč, na čo ho obžalovaný obišiel, zastavil,
obmedzovalna osobnejslobode,pričomvtomokamihu tamboliprítomnílenonidvaja.Akosanavzájom
urážali, tak odsotil obžalovaného, ale neudrel ho. Potom dostal prvý úder priamo do spánku, spadol,

iné si nepamätá, potom sa prebral podľa svojich slov až po asi hodine a pol, keď sa postavil, videl tam Y.
G., ktorý mu povedal, že má ísť domov. Na druhý deň ho mama zobudila a poslala k lekárovi, pretože
videla zranenia.

Obžalovaný v rámci svojej obrany sa snažil spochybniť túto výpoveď, pričom uvádzal, že celý incident

začal tým, že išli z baru V., kde sa im stretli pohľady s poškodeným, ktorý mu pľuvol pod nohy, čo vtedy
ešte neriešil. Po chvíli, keď sa išli najesť, tak na lavičke uvideli poškodeného, načo sa ho spýtal, prečo
mu pľuvol pod nohy. Poškodený sa postavil, začal niečo rozprávať od veci, možno bol pod vplyvom
drog alebo alkoholu. Po chvíli ho poškodený strčil do obrubníka, on sa ho pridržal za ruku a poškodený
ho udrel päsťou do tváre, konkrétne do nosa, na čo on zareagoval tak, že ho chytil za jednu ruku a držal

ho, poškodený spadol na zem, metal sa, snažil sa ho udrieť viackrát, snažil sa ho upokojiť nejakým
spôsobom, pripustil ale, že poškodeného možno raz udrel, ale väčšinou ho držal, pretože poškodený
sa mykal. Určite mu však nespôsobil takéto zranenia a neudieral ho intenzívne viacerým údermi.

V podstatných skutočnostiach, týkajúcich sa napadnutia, napriek určitým nezrovnalostiam, je však

výpoveď poškodeného objektivizovaná znaleckým dokazovaním znalca z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia T.. J. U., ktorý podal k veci znalecký posudok č. 89/2018 a vo
svojejvýpovedinahlavnompojednávaníkpodanémuznaleckémuposudkuuviedol,žepoškodenýutrpel
v inkriminovaný deň viaceré poranenia, a to zlomeninu nosa s posunom úlomkov, pričom táto zlomeninabola doprevádzaná krvácaním, výraznou deformáciou nosa a deformáciou nosovej prehliadky, ďalej
pohmoždenie okolia ľavého oka stredne ťažkého stupňa, pohmoždenie tváre vľavo stredne ťažkého
stupňa, hlavne nad jarmovým oblúkom, pohmoždenie hlavy v temenno-spánkovej oblasti vľavo ľahkého

stupňa, pohmoždenie pravého ramena stredne ťažkého stupňa a pohmoždenie II.-V. prsta ľavej ruky
ľahkého stupňa.

Znalec sa vyjadril aj k mechanizmu vzniku poranení, pričom v zmysle záverov znaleckého skúmania
poranenia v oblasti tváre vznikli na základe pôsobenia tupej sily, ktorou mohli byť údery päsťou. Znalec

vylúčil, aby sa jednalo o poranenia, ktoré by vznikli na základe pádu a nárazu do tvrdej podložky.
Poranenia v oblasti tváre vykazovali známky tupej sily bez pridruženia tzv. tangenciálnej zložky, teda že
tieto poranenia vykazovali známky fyzického napadnutia niečím tupým, najmä tupou časťou tela, mohla
to byť napr. päsť, lakeť, hlavička, čelo. Pohmoždenie pravého ramena mohlo vzniknúť buď na základe
úderu, nevylúčil však, aby toto poranenie mohlo vzniknúť aj na základe pádu a nárazu ramena do tvrdej
podložky. Na základe zhodnotenia charakteru poranení poškodeného mu bola priznaná doba liečby

10 dní, pričom počas tejto doby liečby mohol byť poškodený obmedzený v obvyklom spôsobe života.
Znalec tiež vylúčil možnosť, že by tieto zranenia poškodený utrpel tak, že by spadol na obrubník alebo
si ich privodil sám. Práve tieto závery znalca vyvracajú obranu obžalovaného a jeho popis skutkového
deja tak, že len pridržal poškodeného, ktorý spadol na zem, pričom ho neudieral, maximálne ho mohol
udrieť raz, čím si ale nebol istý.

V prospech obžalovaného síce svedčili svedkovia G. a G., pričom však svedok G. videl podľa svojich
slov až záver incidentu, keď už obaja boli na zemi a svedkyňa G. síce vypovedala, že bol to poškodený,
ktorý prvý napadol obžalovaného a ten sa iba bránil, určite ho neudieral, len ho zvalil na zem, kde ho v
sebaobrane pridržiaval, avšak aj ona podľa vlastných slov stála približne 5 metrov od bitky a tiež nevidela

celý skutkový dej, pričom táto okolnosť, že poškodený prvý napadol obžalovaného a udrel ho do tváre,
je súčasťou skutkovej vety žalovaného skutku, teda uvedené nespochybňovala ani obžaloba, a to aj
napriek tomu, že poškodený popieral, aby ako prvý obžalovaného udrel, priznal iba, že ho mierne sotil.

V tejto súvislosti krajský súd ešte považuje za potrebné uviesť, že do znenia skutkovej vety rozsudku,

ktorý v tomto smere je zhodný s obžalobou sa nepreniesol záver znaleckého posudku týkajúci sa
spôsobeného zranenia nosa, konkrétne zlomeninu nosa s posunom úlomkov, pričom táto zlomenina
bola doprevádzaná krvácaním, výraznou deformáciou nosa a deformáciou nosovej prehliadky. Aj keď by
podľa názoru krajského súdu bolo vhodné, v súlade s vykonaným dokazovaním, aby skutok obsahoval aj
toto zranenie, nakoľko odvolanie podal iba obžalovaný a takáto úprava skutkovej vety odvolacím súdom

by bola nepochybne v jeho neprospech. Táto okolnosť však nemala v konečnom dôsledku vplyv na
rozhodnutie o vine a treste.

Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na závery znaleckého dokazovania zranenia poškodeného
definované v znaleckom posudku, ako aj v skutkovej vete (s výnimkou poškodení nosa, ktoré neboli do

skutku poňaté), museli byť spôsobené niekoľkými opakovanými údermi nie slabej intenzity, čo vyplýva
aj z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní, ako aj zo samotného znaleckého posudku, kde sa píše
o intenzite vedených úderov, že údery boli vedené stredne veľkou silou, teda v množnom čísle, pričom v
skutkovej vete je táto skutočnosť vyjadrená slovami „najmenej raz udrel päsťou“, čo pripúšťa možnosť,
že tých úderov bolo viac, preto podľa názoru krajského súdu nebolo nevyhnutné meniť skutkovú vetu v

tomto smere, čo by jednak nemalo podstatný vplyv na rozhodnutie a tiež by to mohlo byť považované
za zmenu v neprospech obžalovaného. Uvedené však spochybňuje obranu obžalovaného spočívajúcu
v tvrdeniach, že poškodeného do tváre neudrel a ak vôbec, tak len jedným náhodným úderom, ktorý
ale nemal potrebnú intenzitu.

K odvolacím námietkam obžalovaného týkajúcim sa spochybnenia hodnovernosti výpovede svedka
poškodeného I. R. krajský súd uvádza, že aj keď výpoveď poškodeného je čo sa týka úvodu útoku, keď
tvrdil, že obžalovaného ako prvý do tváre neudrel, ako aj ďalších okolností, najmä dĺžky jeho bezvedomia
a rozsahu jeho zranení do istej miery nepresná a obsahuje určité nezrovnalosti, tieto jeho rozporné
tvrdenia boli kompenzované a spresnené ďalším dokazovaním a aj podľa názoru krajského súdu dôkazy

v súhrne preukazujú, že obžalovaný poškodenému zranenia s predmetnými následkami svojím konaním
spôsobil. Vyššie uvedené nepresnosti vo vyjadreniach poškodeného sú spomínané aj vo výpovediach
svedkov G. a G., ktorí svedčili vyslovene v prospech obžalovaného, avšak ani oni nepopreli, že došlo k
fyzickej potýčke medzi obžalovaným a poškodeným, pričom k úderom došlo zo strany ako poškodeného,tak aj obžalovaného. Samotný priebeh skutku týkajúci sa jeho napadnutia zo strany obžalovaného
poškodený popísal relatívne presne, bez závažnejších rozporov a jeho výpoveď v tomto smere, týkajúca
sa jeho fyzického konfliktu s obžalovaným, nebola zásadným spôsobom spochybnená a krajský súd

nenašiel dôvod, prečo by túto časť výpovede nemal pokladať za hodnovernú.

Rovnako krajský súd nezistil žiadny relevantný dôvod spochybnenia znaleckého posudku znalca
T.. U.. Znalec vykonal znalecké dokazovanie riadne, pričom vychádzal zo spisového materiálu a z
podkladov, ktoré mal k dispozícii. Je síce pravdou, čo konštatoval aj samotný znalec, že lekárska

správa z nemocnice nebola veľmi kvalitná a podrobná, znalec však pri vyhotovení znaleckého posudku
postupoval správne, dôsledne, jeho posudok spĺňa všetky predpoklady, aké sú na znalecký posudok
kladené a krajský súd nezistil dôvod, prečo by mal byť znalecký posudok posúdený ako neúplný,
nesprávny, či mali byť iným spôsobom spochybnené jeho závery.

Správne sa súd prvého stupňa zaoberal aj skúmaním, či konanie obžalovaného nemožno v danom

prípade posúdiť ako konanie v nutnej obrane, pričom aj krajský súd sa stotožňuje s jeho záverom, že
vzhľadom na okolnosti skutku a intenzitu obžalovaným prezentovanej obrany, s poukazom na zranenia,
ktoré objektívne utrpel poškodený, sa obrana obžalovaného nedala posúdiť ako primeraná. Len samotný
prvotný útok poškodeného neospravedlňuje konanie obžalovaného, pokiaľ ním spôsobí následky, ktoré
sú v celkom zjavnom nepomere k následkom, ktoré utrpel on sám. Krajský súd osobitne zdôrazňuje, že

aj zranenie, ktoré utrpel obžalovaný, tiež útok zo strany poškodeného, sú premietnuté do skutku a sú
súčasťou skutkovej vety, pričom však rozsah zranenia obžalovaného bol podstatne menší ako zranenia
poškodeného.

Z hľadiska právnej kvalifikácie bol skutok správne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa

§ 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona.
Obžalovaný svojím konaním inému úmyselne ublížil na zdraví tak, ako to má na zreteli ust. § 123 ods. 2
Tr. zákona a súčasne sa dopustil fyzicky, na mieste verejne prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného.

Za takýchto okolností teda vo vzťahu k otázke viny a právnej kvalifikácie krajský súd považoval v

intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolanie obžalovaného za nedôvodné a výrok o vine v
napadnutom rozsudku posúdil ako zákonný a vecne správny.

Za zákonný a správny považoval krajský súd, najmä čo do druhu trestu a jeho výmery, aj výrok o treste
v napadnutom rozsudku.

Vprípadeprečinuvýtržníctvapodľa§364ods.1Tr.zákona,ktorýjetrestnýmčinomsprísnejšoutrestnou
sadzbou, je zákonom stanovená trestná sadzba až na 3 roky. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému
peňažný trest vo výške 300,- eur s určením náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov,
ktorýpovažovalvzhľadomnaokolnostiprípadu,povahuspáchanéhoprečinu,pomeryaosobupáchateľa

za dostatočný.

Ajkrajskýsúdspoukazomnakonkrétneokolnostiprípadu,akoajosobuobžalovaného,obdobneakosúd
prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade na dosiahnutie účelu trestu, v súlade so
zásadami uvedenými v § 34 Tr. zákona, keď trest má plniť represívnu funkciu, ako aj úlohu individuálnej a

generálnej prevencie a súčasne má predstavovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, postačí
aj uloženie iného výchovného druhu trestu namiesto trestu odňatia slobody, v tomto konkrétnom prípade
peňažného trestu za splnenia zákonných podmienok podľa § 56 ods. 2 Tr. zákona.

Konkrétne okolnosti, ktoré viedli krajský súd k tomuto záveru, spočívajú predovšetkým v osobe

obžalovaného, keď tento pred spáchaním skutku, ale ani v čase po jeho spáchaní, nebol súdne
trestaný, pričom voči nemu sa ani neviedlo žiadne iné trestné stíhanie. V rámci priestupkového konania
obžalovaný postihnutý doposiaľ nebol. Okrem týchto skutočností týkajúcich sa osoby obžalovaného
krajský súd vzal do úvahy aj samotné okolnosti spáchania skutku, keď je potrebné uznať, že k útoku
na poškodeného bol vyprovokovaný, keď reagoval, hoci neprimerane, na predošlý útok zo strany

poškodeného a jednalo sa v podstate o vzájomnú potýčku.

Prihliadajúc potom na povahu spáchaného prečinu ako aj možnosť nápravy páchateľa, ako to má na
zreteli ust. § 56 ods. 2 Tr. zákona, potom krajský súd bol toho názoru, že v danom prípade účel trestumôže byť dosiahnutý aj uložením primeraného peňažného trestu, pričom nie je nevyhnutné ukladať
obžalovanému trest odňatia slobody, hoci aj spojený s jeho podmienečným odkladom.

Z hľadiska určenia výšky peňažného trestu považoval krajský súd v súlade s ust. § 56 ods. 1 Tr. zákona
a vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného za primeraný úhrnný peňažný trest vo výške
300,- eur, ktorý mu bol uložený v súlade s § 41 ods. 1 Tr. zákona a primeraným pre prípad možného
úmyselného zmarenia peňažného trestu v súlade s ust. § 57 ods. 3 Tr. zákona je podľa názoru krajského
súdu aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov.

Krajský súd sa však nestotožnil s priznaním poľahčujúcich a priťažujúcich okolností tak, ako ich určil
prvostupňový súd, keď u obžalovaného vzhliadol dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/, n/ Tr.
zákona, teda že viedol pred spáchaním skutku riadny život a že napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti. Aj krajský súd mal za preukázané poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu vo vedení riadneho života
obžalovaným pred spáchaním skutku, avšak v žiadnom prípade nemožno v danom prípade uznať

poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v napomáhaní pri objasňovaní trestnej činnosti, už len z toho dôvodu,
že obžalovaný od počiatku spáchanie skutku tak, ako sa mu kládol za vinu, popieral. Súd prvého stupňa
na strane druhej vo výroku o treste opomenul uviesť priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr.
zákona, teda že spáchal viac trestných činov, čo by súčasne menilo pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností, ktorý by tak bol vyrovnaný. Keďže však, obdobne ako pri otázke znenia skutkovej vety,

nemohol túto chybu v rámci odvolacieho konania napraviť, nakoľko by sa jednalo o zmenu k horšiemu v
neprospech obžalovaného a súčasne by to na samotný druh a výšku trestu v tomto konkrétnom prípade
v konečnom dôsledku nemalo vplyv, nepristúpil krajský súd k zmene výroku o treste v načrtnutom smere.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nezistiac možnosť zmeny rozsudku v prospech

obžalovaného, krajský súd odvolanie obžalovaného postupom podľa § 319 Tr. poriadku ako
nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.