Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618200973
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7618200973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému E. o zaplatenie 1.817,40 € s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 9Csp/20/2018-68 z 25.10.2018 v znení opravného uznesenia 9Csp/20/2018-81
zo 14.11.2018 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku
o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom v znení
opravného uznesenia č.k. 9Csp/20/2018-81 zo dňa 14.11.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.186,26 € spolu s 0,55 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.186,26 € od 13.9.2015
do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(II.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu
1.817,40 € s 0,55 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1.817,40 € od 13.9.2015 do zaplatenia a so
zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % ročne zo sumy 1.817,40 € od 13.9.2015 do zaplatenia, spolu do
výšky 1.500,- € a po dosiahnutí tejto sumy ďalej len s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 1.817,40 € až do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky
vo výške 91,94 € a trovy konania, zo záväzkového právneho vzťahu strán založeného zmluvou o

spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500103012 zo dňa 19.2.2015 (ďalej tiež len „úverová
zmluva“). Žalobca tvrdil, že na základe zmluvy o revolvingovom úvere poskytol žalovanému peňažné
prostriedky vo výške 1.500,- €, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v 42
mesačných splátkach po 47,17 € (z toho istina 35,71 € a úroky 11,46 €) a so splátkou podľa Dohody o
poskytnutí služby mesačne 34,70 €, t.j. celková splátka mesačne 81,87 €, s poplatkom za poskytnutie
úveru 150,- €, s dátumom splatnosti prvej splátky úveru 1.4.2015 a poslednej splátky 1.9.2018, RPMN
úveru 25,16 % a s priemernou RPMN ku dňu podpísania zmluvy 34,42 %. Na základe úverovej zmluvy

bola žalovanému zaslaná na účet suma 1.350,- € a podľa tvrdenia žalobcu sa žalovaný dostal do
omeškania s plnením záväzku už pri 3. splátke, do času zosplatnenia úveru napokon uhradil len sumu
163,74 €. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením splátky č. 3 viac ako tri mesiace,
žalobca pristúpil k predčasnému zosplatneniu úveru a dlh žalovaného po zohľadnení ním zaplatenejsumy163,74€kudňupredčasnéhozosplatnenia(13.9.2015)predstavovalsumu1.817,40€(nesplatenú
sumu úveru a úroku). Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením záväzku, žalobcovi vznikol nárok aj
na zmluvnú pokutu podľa čl. 8 ods. 8.1 zmluvy vo výške 0,04 % denne zo sumy 1.817,40 € od 13.9.2015

do zaplatenia a podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka tiež na úroky z omeškania vo výške
0,55 % ročne z dlžnej sumy za podmienky, že pokiaľ tento úrok z omeškania a zmluvná pokuta prekročia
sumu poskytnutého úveru vo výške 1.500 €, žalobca odo dňa nasledujúceho po dosiahnutí tejto sumy
si uplatňuje len 5,05 % úroky z omeškania ročne z dlžnej sumy. Žalobca pred podaním žaloby zaslal
žalovanému niekoľko upomienok a pokus o zmier, avšak bezvýsledne, a preto žiadal od žalovaného tiež

náhradu v sume 91,94 € titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z preukázania týchto tvrdení žalobcu;
naviac tiež zistil, že podľa úverovej zmluvy predstavovala ročná percentuálna miera nákladov úveru
(ďalej len „RPMN“) - 25,16 %, priemerná RPMN bola 34,42 %, ročná úroková sadzba 17,68 %, že pre
prípad omeškania sa strany v úverovej zmluve dohodli na povinnosti dlžníka zaplatiť zmluvnú pokutu

vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, t.j. 14,6 % ročne a celková čiastka, ktorú sa
žalovaný zaviazal zaplatiť, činila 2.131,14 €. Podľa zistenia súdu žalovaný na úverový záväzok v stave
po zosplatnení (1.817,40 €) neuhradil ani jednu splátku. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie
aplikoval ustanovenia § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. g/, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“); právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy
a za nesporné považoval zistenie, že žalovanému bol na jeho účet poskytnutý úver v sume 1.350,- €, t.j.
už po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru, pričom žalovaný uhradil žalobcovi celkom sumu 163,74
€. Po preskúmaní uzavretej úverovej zmluvy zistil, že táto nespĺňa zákonom požadované náležitosti

podľa ust. § 9 ods. 2 písmen g) a j) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval v tejto
súvislosti, že v zmluve bola uvedená nesprávna hodnota RPMN, nakoľko v nej žalobca nepremietol fakt,
že v skutočnosti boli žalovanému poskytnuté peniaze vo výške zníženej o poplatok za poskytnutie úveru
(administratívny poplatok) v sume 150,- €. Z úverovej zmluvy mal tiež za preukázané, že strany uzavreli
aj dohodu o poskytnutí služby, ktorú však žalobca so žalobou nepredložil, a preto súd nemohol posúdiť

jej obsah, považoval však za zrejmé, že ide o samostatnú zmluvu, ktorej vznik je podmienený vznikom
úverovej zmluvy. Považoval ju preto za doplnkovú službu súvisiacu s poskytnutým úverom, čo vyplýva aj
z toho, že odplata za službu, ktorá bola predmetom dohody o poskytnutí služby mala byť podľa zmluvy
splácaná spolu so splátkami úveru. Splátky za uvedenú službu sú tak poplatkami spojenými s úverom.
Pokiaľ v danom prípade bolo poskytnutie úveru podmienené aj platením poplatkov za služby týkajúce sa

výberu splátok úveru, tieto poplatky podľa posúdenia súdu musia byť zahrnuté do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a tiež do výpočtu RPMN. Zo zmluvy o úvere vyplýva,
že do výpočtu RPMN boli zahrnuté len splátky istiny úveru a úrokov v sume 47,17 €, pričom žalovaný
mal okrem nich uhrádzať aj sumu 34,70 € ako splátku podľa dohody o poskytnutí služby, a tak celková
splátka uhrádzaná žalovaným bola 81,87 €, pričom je zrejmé, že splátka z dohody o poskytnutí služby

nebola zohľadnená pri výpočte RPMN, ktorá v zmluve je uvedená nesprávne 25,73 % v neprospech
žalovaného ako spotrebiteľa. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve je taktiež nesprávne
uvedená celková čiastka, ktorú musí dlžník uhradiť v sume 2.131,14 €, ktorá podľa zmluvy pozostáva
z úveru, úrokov a poplatku za poskytnutie úveru. Prepočtom súd zistil, že žalovaný mal za úver uhradiť
sumu 1.981,14 € (súčin mesačnej splátky úveru 47,17 € a počtu splátok 42), do tejto sumy však mal byť

započítanýajpoplatokzaúvervsume150,-€,akoajsplátkypodľadohodyoposkytnutíslužbyvcelkovej
výške 1.457,40 € (34,70 € x počet splátok 42), a teda celková suma úveru, ktorú mal dlžník uhradiť, činí
3.588,54 €. Celkové náklady žalovaného za úver vo výške 1.500 €, tak predstavujú sumu 2.088,54 €
(3.588,54€mínusposkytnutýúver1.500€).Ztýchtoobsahovýchnedostatkovúverovejzmluvysúdprvej
inštancie vyvodil s použitím ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z. domnienku o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru. Žalovaného tak zaviazal na zaplatenie sumy 1.186,- € predstavujúcej rozdiel
medzi výškou skutočne poskytnutého úveru v sume 1.350 € a sumou 163,74 €, ktorú žalovaný uhradil
žalobcovi, a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. V dôsledku omeškania žalovaného
so zaplatením dlžnej sumy 1.186 € žalobcovi vznikol nárok tiež na úroky z omeškania s použitím ust.
517 ods. 2 OZ v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to od zosplatnenia úveru 13.9.2015 vo
výške 5,05 %, avšak keďže žalobca žiadal priznať úroky z omeškania len v rozsahu 0,55 % ročne
(úroky vo výške 5,05 % ročne žiadal priznať až po tom, keď zmluvná pokuta a úroky z omeškania
by dosiahli sumu 1.500 €), preto súd prvej inštancie podľa ust. § 216 ods. 1 CSP rozhodol v zmyslenávrhu žalobcu. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty súd posúdil ako nedôvodný vzhľadom na to, že
zmluva o úvere bola vopred pripravená veriteľom a žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej
obsah, mohol ju len podpísať v znení pripravenom veriteľom a túto zmluvnú podmienku súd nepovažoval

za individuálne dojednanú, keďže veriteľ nepreukázal opak v zmysle ust. § 53 ods. 2, 3 OZ. Navyše
dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 0,04 % denne z dlžnej sumy uvedené v článku 8 zmluvy o úvere
súd považoval za neurčité, nejasné, pričom akcentoval, že priemerný spotrebiteľ musí poznať rozsah
svojho záväzku, a to aj v prípade omeškania a z uvedených dôvodov žalobu v časti zmluvnej pokuty
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP vzhľadom na

čiastočný procesný úspech strán v spore. Nakoľko žalobca bol úspešný v rozsahu 65 % (čo do sumy
1.186 € zo žalovanej sumy 1.817,40 €) a žaloba bola zamietnutá v sume 631,14 €, ktorá predstavuje
35 % žalovanej istiny, žalobca bol teda úspešný v 30 % (65 % mínus 35 %), a preto mu priznal 30 %
náhradu trov konania proti žalovanému s tým, že o jej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

4. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) a vo výroku o náhrade trov konania
(III.) napadol včas podaným odvolaním žalobca s návrhom, aby ho odvolací súd v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie v rozsahu 100 %. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so spôsobom právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie a vytkol v tomto smere súdu nesprávnosť, ktorej sa mal dopustiť pri aplikácii

ust. § 2 písmen g) a i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy.
Argumentoval tým, že zo zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva údaj o výške splátky úveru 47,17 €
a údaj o informatívnej platbe pre prípad uzavretia dohody o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie
nevykonal žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že uzavretie dohody o poskytovaní služieb bolo povinné
a nepotvrdil to ani žalovaný. V tejto súvislosti citoval znenie ust. § 2 písm. g) a i) zákona č. 129/2010

Z.z., v ktorom sú definované celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a ročnou
percentuálnou mierou nákladov. Podľa žalobcu vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žiadna
skutočnosť o tom, že uzavretie dohody o poskytovaní služieb bolo podmienkou pre získanie úveru a
nijako to nevyplýva ani zo samotného textu úverovej zmluvy, a preto súd prvej inštancie nesprávne
dospel k záveru, že pri výpočte RPMN sa malo uvažovať s celkovou platbou, ktorá okrem splátky

úveru zahrňuje aj sumu platby podľa dohody o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie tak pochybil pri
dokazovaní, pričom z rozsudku ani nevyplýva, akým dôkazom bolo preukázané, že RPMN je určená
nesprávne. Namietal ďalej rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti zamietnutia nároku na zmluvnú
pokutu. V tejto súvislosti citoval znenie ust. § 53 ods. 1 a 2, § 53b ods. 1 OZ, právny názor vyslovený v
náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13 zo dňa 10.4.2014 (tzv. kauza bankových poplatkov)

a znenie čl. 1 ods. 2 Smernice EP a Rady EÚ č. 93/13. Mal za to, že zmluvná pokuta dohodnutá v
zmluve zodpovedá ust. § 53b ods. 1 OZ a jeho vykonávaciemu predpisu ust. § 3a nar. vlády SR č.
87/1995 Z.z. (ktoré citoval) a obmedzenia zmluvnej pokuty boli dodržané. Záverom vytkol súdu, že
rozhodnutie o zamietnutí nároku na zmluvnú pokutu odôvodnil skutočnosťami, ktoré sú všeobecné,
neurčité a nepreskúmateľné a súčasne v rozpore s ust. § 53b ods. 1 OZ, ktoré samo o sebe je normou

na ochranu spotrebiteľa, čiže postup podľa tohto ust. nemôže byť s ochranou spotrebiteľa v rozpore a
nie je ani porušením zákona, čo sú základné pojmové znaky akejkoľvek neprijateľnej podmienky.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Odvolaním žalobcu bol napadnutý rozsudok len vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
preto rozsudok vo vyhovujúcom výroku (odvolaním nenapadnutý) nadobudol právoplatnosť podľa § 367
ods. 2 a 3 CSP a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov ust. § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle
ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo súd prvej inštancie sa v

rozhodnutí nedopustil skutkovej vady a vec tiež správne právne posúdil, a preto odvolací súd rozsudok
v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.1.2020 o 10.10 hod. po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke
tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. Žalobca svojimi odvolacími námietkami uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písmen
f) a h) CSP a v ich intenciách nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru
súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d)
zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy pre nesprávne uvedenú ročnú

percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu v konaní
v rozsahu námietok žalobcom vymedzených v podanom odvolaní a v intenciách ním uplatnených
odvolacích dôvodov a konštatuje, že sa stotožňuje so správnymi skutkovými závermi i právnym
posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v súlade s ust. §

387 ods. 2 CSP v celom rozsahu odkazuje. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nesprávne zistenie
skutkového stavu, lebo súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov
sporových strán vyplynuli a vyšli za konania najavo, a neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, v jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia
dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP. Súd

prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aj
správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a za
správne považuje jeho závery o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán i záver o tom, že údaj

o RPMN je v zmluve uvedený vo výške nezodpovedajúcej skutočnosti, a to v neprospech žalovaného
ako spotrebiteľa v dôsledku nezohľadnenia administratívneho poplatku za poskytnutie úveru a odplaty
podľa dohody o poskytnutí doplnkovej služby v rámci celkových nákladov úveru. Odvolací súd súhlasí s
názorom súdu, podľa ktorého pri výpočte RPMN v zmluve mal žalobca do celkových nákladov spojených
so spotrebiteľským úverom zahrnúť tiež administratívny poplatok, ako aj odplatu za poskytnutie služby

v zmysle dohody o poskytovaní služieb vo výške 1.457,40 € (mesačne 34,70 €) podľa ust. § 2 písm. g)
zák. č. 129/2010 Z.z., ktorý údaj je celkom zrejmý z obsahu úverovej zmluvy a nejde iba o informatívnu
platbu pre prípad uzavretia dohody, ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní. Uvedené poplatky
žalobcovi zaisťovali prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze
bez akejkoľvek materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalovaného a ktoré podľa posúdenia

odvolacieho súdu nepredstavovali nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických
údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úrokov a úverovej odplaty. Žalobca si popri
dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov
úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená
v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom

určenúhranicu.Podľaprepočtuodvolaciehosúduprivýškeúveru1.500€,výškemesačnejsplátky81,87
€ (splátka úveru 47,17 € + splátka v zmysle dohody o poskytnutí služby 34,70 €), poplatku za poskytnutie
úveru 150 €, pri počte splátok 42, teda RPMN v úverovej zmluve nepredstavuje deklarovanú hodnotu
25,16 %, ale hodnotu 87,92 % a celková čiastka, ktorú musí dlžník za úver zaplatiť nezodpovedá v
zmluve uvedenej sume 2.131,14 €, ale predstavuje čiastku 3.588,54 €, ako to správne zistil súd prvej

inštancie. Z uvedeného dôvodu i podľa posúdenia odvolacieho súdu je potrebné úver považovať za
bezúročný a bezpoplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy.

12. Vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich právnych otázok odvolací súd v

podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a na zdôraznenie vecnej správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva nasledovné dôvody:
Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaný nesporne v takomto postavení nevystupoval (§
52 ods. 3 a 4 OZ), správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. OZ zákonníka a

správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným v
hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zákon č. 129/2010 Z.z. a ust. § 53 ods. 1 OZ, zakazujúce
v spotrebiteľských zmluvách uvádzať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkovspotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je i dojednanie
spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že
spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s

nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznúcimi,
alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého
z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany spočívajúcu
na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak
dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd

neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto
podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. nazerať aj na
zmluvnú podmienku dohody o poskytnutí služieb. Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru
výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady
spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite
informovaný spotrebiteľ dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez,

pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou,
že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah,
formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného
rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im
predkladané, alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných

situáciách, pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani
dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto, inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní
spotrebiteľských zmlúv, v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že
žalovaný rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani iný dôvod, pokiaľ by o
dohode o poskytovaní služieb bolo jednané, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumel a pokiaľ by i

mal reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne
nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na
ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne.
Dostatočnévyváženienerovnováhytotižrozumnepredpokladádojednanieadekvátnejprotihodnotytejto
nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou

ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné
bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený
spotrebiteľ si z alternatív - úver so službou, majúcou vo svojej podstate len informatívnu povahu a ten
istý úver bez tejto služby, avšak viac ako o polovicu lacnejšie, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho
nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná.

Súd prvej inštancie bol preto pri posudzovaní údaja o RPMN v úverovej zmluve vedený správnou
právnou úvahou a v súlade so zákonom uzavrel, že z dôvodu skreslenia podmienok poskytnutia úveru
v neprospech spotrebiteľa, vyjadrením čoho je v úverovej zmluve nesprávne vyjadrený údaj o RPMN a
celkovejvýškenákladovspojenýchsúverom,jepotrebnéúverpovažovaťzabezúročnýabezpoplatkový
v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

13. Súd prvej inštancie dospel tiež k vecne správnemu záveru o neplatnosti dojednania o zmluvnej
pokute v čl. 8 bod 8.1 úverovej zmluvy pre rozpor so zákonom, a to z dôvodov uvedených v
preskúmavanom rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje a v celom rozsahu sa stotožňuje so správnou
právnou úvahou i náležitou argumentáciou súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k tejto časti uplatneného

nároku žalobca v odvolaní celkom neopodstatnene vytýkal nedostatky odôvodnenia napadnutého
rozsudku a argumentoval tým, že zmluvná pokuta bola dohodnutá v súlade so zákonom. V odvolaní
však neuviedol žiadne relevantné námietky a skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
právneho posúdenia uplatneného nároku na zmluvnú pokutu súdom prvej inštancie a vecnú správnosť
preskúmavaného rozsudku, pokiaľ ním bola žaloba v tejto časti ako nedôvodná zamietnutá.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil rozsudok v znení opravného
uznesenia v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku
o trovách konania, ako vecne správny.

15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli (zo spisu
nevyplynuli), preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné, môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 423 a § 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).