Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. júl 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/273/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213413
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1412213413.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Stavebného bytového družstva Bratislava IV, so
sídlom v Bratislave, Polianky 9, IČO: 00 169 731, zastúpeného JUDr. Janou Kocandovou, advokátkou
so sídlom v Bratislave, Jungmannova 8, proti žalovanému L. V., bývajúcemu v Q., T. U. 9, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou Lebovič, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Tomášikova 10/B, o vypratanie bytu,
vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 5C/103/2012, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2018 sp. zn. 5Co/88/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 1.

decembra 2017 č. k. 5C/103/2012-140 uložil žalovanému povinnosť vypratať bližšie označený byt bez
nároku na bytovú náhradu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
1.1. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím o pridelení družstevného bytu z 15. apríla 1998 bol
manželke žalovaného (pôvodne žalovaná 1/) pridelený byt č. XXX/XI na ulici T. U. X v Q.. Byt bol
odovzdaný manželke žalovaného ako členovi žalobcu pri spoločnom členstve žalovaného s tým, že byt
budú užívať aj ich syn a dcéra. Vlastníkom bytu je žalobca. Žalobca evidoval voči žalovanému a jeho

manželkedlhvovýške6.782,42€.Žalobcazdôvodupodľa§711ods.1písm.d/Občianskehozákonníka
(ďalej aj „OZ") písomne vypovedal 14. novembra 2011 nájom bytu, pričom výpoveď 14. decembra 2011
doručil manželke žalovaného (pôvodne žalovaná 1/). Zásielka s výpoveďou doručovanou žalovanému
sa vrátila žalobcovi späť 4. januára 2012 s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote". Žalovaný uhradil
vo februári 2013 žalobcovi v troch sumách celkom 6.770,28 €; jeho vážne chorá manželka v priebehu
konania zomrela.

1.2. Dňa 27. septembra 2015, teda v priebehu konania, manželka žalovaného (pôvodne žalovaná 1/)
zomrela, preto súd konanie voči nej uznesením č. k. 5C/103/2012-94 zo 7. apríla 2016 zastavil.
1.3. Súd na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané (v konaní nebolo sporné), že
žalobca ako prenajímateľ zo zákonného dôvodu vypovedal nájom bytu žalovanému a jeho manželke,
keď žalovaný spolu s manželkou nezaplatili úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas
ako tri mesiace. Zároveň ani jeden zo spoločných nájomcov neplatnosť výpovede na súde v zákonnej

trojmesačnej lehote neuplatnil (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Súd mal ďalej vykonaným
dokazovaním preukázané, že obom spoločným nájomcom bytu, žalovanému aj jeho manželke, bola
výpoveď z nájmu bytu doručená; manželke žalovaného do vlastných rúk dňa 14. decembra 2011 a
žalovanému fikciou doručenia dňa 4. januára 2012 v súlade s vtedy účinným zákonom č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (§ 46), keď žalovaný nepreukázal, že by sa v čase doručovania výpovede z
nájmu bytu v mieste doručovania nezdržiaval. Potvrdenie zamestnávateľa žalovaného, v ktorom uviedol,

že žalovaný sa z dôvodu výkonu povolania vodiča často vyskytuje mimo svojho trvalého a obvyklého
pobytu nepreukazuje, že v čase doručovania výpovede sa žalovaný počas celej doby, kedy bolazásielka (výpoveď z nájmu bytu) uložená na pošte a mohol si ju žalovaný vyzdvihnúť, nezdržiaval
v mieste doručovania. Zároveň nebolo preukázané, a žalovaný to ani netvrdil, že by dôvod výpovede
zanikol v zmysle § 711 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný sám uviedol, že v čase doručovania

výpovede nebol v hmotnej núdzi, a navyše súd uvádza, že aj v prípade tvrdenia a preukázania hmotnej
núdze žalovaného z objektívnych dôvodov v čase doručovania by nebola splnená druhá podmienka na
zánik výpovede z nájmu bytu, a to, že žalovaný dlžné nájomné uhradil pred uplynutím ochrannej doby,
prípadne sa s prenajímateľom písomne dohodol o spôsobe jeho úhrady, keď žalovaný zaplatil dlžné
nájomné až vo februári 2013 a výpoveď mu bola doručená fikciou doručenia dňa 4. januára 2012.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 24. apríla
2018 sp. zn. 5Co/88/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žalobcovi priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Po odcitovaní na vec sa vzťahujúcich ustanovení § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 46
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP") odvolací súd k nosnej námietke žalovaného v odvolaní

(aj v dovolaní, pozn.) uviedol, že zdržiavanie sa v mieste doručenia znamená, že adresát skutočne
v mieste doručenia býva a má teda možnosť osobne si zásielku prevziať. O zdržiavaní sa v mieste
doručovania nemožno hovoriť, ak je adresát napríklad na dovolenke, hospitalizácii v nemocnici a
podobne. Ide o také prekážky, pre ktoré nielenže nemohla byť adresátovi písomnosť osobne doručená,
ale ani nemal možnosť sa dozvedieť, že písomnosť je uložená na pošte. K otázke zdržiavania sa v

mieste doručovania a preukázania tejto skutočnosti sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd") vo svojom uznesení pod sp. zn. II. ÚS 278/2011-13 zo dňa 16. júna 2011.
V predmetnom uznesení uviedol, že „dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v čase doručovania
v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán" a uviedol tiež, že „čestné
vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však na unesenie

dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz
preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste."
2.2. Argumentáciu žalovaného, podľa ktorého splnenie podmienky, že sa adresát v mieste doručovania
zdržiaval, musí dokazovať ten, kto zásielku doručoval (v prípade výpovede z nájmu bytu teda žalobca
ako prenajímateľ), a že na spochybnenie splnenia tejto podmienky postačuje, že žalovaný túto

skutočnosť namieta, pričom nie je povinný preukazovať, že sa v mieste doručovania nezdržiaval,
nepovažoval odvolací súd za správnu. Prenajímateľ bytu na jednej strane nedisponuje žiadnymi
prostriedkami, ktorými by (bez toho, aby nájomcu či viacerých nájomcov neustále nedovolene
monitoroval) mohol preukazovať miesto zdržiavania sa nájomcu bytu k určitému času. Na druhej
strane, pokiaľ by na spochybnenie splnenia podmienky zdržiavania sa adresáta v mieste

doručovania postačovala samotná námietka adresáta bez akéhokoľvek preukázania, viedlo by
to (v prípade vyhýbania sa adresáta doručeniu) až k znemožneniu doručenia akejkoľvek písomnosti a
tým i potlačeniu účelu a zmyslu náhradného doručenia.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, prípustnosť ktorého vyvodzoval

z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"). Žalovaný
vymedzil spornú právnu otázku, na vyriešení ktorej stálo rozhodnutie vo veci samej, takto: „ktorú
stranu sporu zaťažuje dôkazné bremeno preukázania, že sa adresát zásielky v mieste doručovania
zdržoval, resp. nezdržoval v prípade, ak pri uplatnení fikcie doručenia zásielky podľa § 46 ods.
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016, doručenka takýto

údaj neobsahuje". V posudzovanej veci išlo o riešenie otázky účinnosti náhradného doručenia výpovede
nájmu bytu žalovanému. Odvolací súd túto právnu otázku posúdil v podstate tak, že dôkazné bremeno
preukázania, že sa v mieste doručovania nezdržiaval, zaťažuje adresáta zásielky. Podľa doterajšej
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. 3Cdo/30/2010,1Cdo/43/2006, 4Cdo/57/2008,
4Cdo/197/2008, 6Cdo/109/2011, 7Cdo/32/2016) vyplýva opak, t.j. splnenie podmienky, že sa adresát v

mieste doručovania zdržiaval, musí dokazovať ten, kto zásielku doručoval. Na spochybnenie splnenia
tejto podmienky postačuje, že žalovaný túto skutočnosť namietal.
3.1. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zmenil tak, že sa rozsudok
prvostupňového súdu mení tak, že sa žaloba zamieta a žalovaný má nárok na náhradu trov konania.
3.2. Zároveň žalovaný navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia, čo

odôvodnil tým, že mu hrozí strata obydlia.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutia nižších súdov sú správne.
Žalovanýmalmožnosťopakovanepreukázať,kdesazdržiavalvčase,keďmuboladoručovanávýpoveďznájmubytu.Nestačilolentvrdiť,žeasibolnaslužobnýchcestách.Poukázalnaskutočnosť,žežalovaný
začal namietať, že mu výpoveď z nájmu nebola riadne doručená až po smrti jeho manželky, pričom v
jeho osobe išlo o chronického neplatiča nájomného. Judikatúra, na ktorú poukázal dovolateľ, síce súvisí

s doručovaním, ale týka sa iných právnych skutočností, pričom sa nejedná o prípad, kedy si žalovaný
neprevzal zásielku v odbernej lehote.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 „CSP") po
zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutievydané(§424CSP),skúmalbeznariadeniapojednávania(§443CSP),čisúdanéprocesné
predpokladypreuskutočneniemeritórnehodovolaciehoprieskumuadospelkzáveru,žedovolanietreba
odmietnuť.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto

právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho

konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

13. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil
v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.14. Žalovaný v podanom dovolaní nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, že v konaní bol on
(a nie protistrana) zaťažený dôkazným bremenom o tom, že sa v mieste doručovania „zdržoval, resp.

nezdržoval" (bod 3), ktorá okolnosť bola významná v súvislosti s doručením mu výpovede nájmu bytu
podľa § 711 ods. 1 písm. d/ OZ.

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie

o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

16. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon" jej

riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda
o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení
právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu". Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje

rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko
alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom
určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej
úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému
ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017,
8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017).

17. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na
zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu
(judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z
kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná

na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných
otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré
rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad", dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie
(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu

prieskumu.

18. Pre úplnosť treba uviesť, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu" (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax
vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.

19. Podľa názoru žalovaného sa odvolací súd odklonil od právnych záverov vyjadrených v
dovolacích rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/30/2010, sp. zn. 1Cdo/43/2006, sp. zn. 4Cdo/57/2008, sp. zn.
4Cdo/197/2008, sp. zn. 6Cdo/109/2011 a sp. zn. 7Cdo/32/216 (bod 3), a to v otázke uvedenej v bode 3
resp. 14 (jej parafráza). Dovolací súd v súvislosti s dovolateľom označenými dovolacími rozhodnutiami,

od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť, predovšetkým zisťoval, či nový (tento) prípad je s ohľadom
na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho
prípadu. Vzhľadom na uvedené nižšie je zrejmé, že v novej (tejto) veci išlo o posudzovanie fikcie
doručenia výpovede z nájmu (aplikácia § 710 ods. 3 in fine v spojení s § 45 ods. 1 OZ a „primeraného"použitia § 46 OSP), ale v skorších prípadoch išlo o posudzovanie fikcie doručenia prvostupňového
rozhodnutia (aplikácia § 47 OSP).
19.1. Dovolateľ tvrdený „odklon" vyvodzoval predovšetkým z právnych záverov vyjadrených v

rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/30/2010. V označenej veci však dovolací súd
neposudzoval doručovanie výpovede z nájmu (§ 710 ods. 3 in fine OZ) a ani neaplikoval
ustanovenie § 46 OSP, na ktoré ustanovenie § 710 ods. 3 in fine OZ odkazovalo. V uvedenej veci vadný
postup nižších súdov spočíval v tom, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti
žalovaných a odvolací súd odmietol ich odvolanie ako oneskorene podané, hoci pre také rozhodnutie

neboli splnené zákonné podmienky. V oboch prípadoch dovolací súd konštatoval, že závery súdov
o účinnom náhradnom doručení (fikcia doručenia) podľa § 47 ods. 2 OSP sú predčasné a budú platiť
iba v prípade, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval, keďže
sporné doručenky neobsahujú predtlač so slovami „hoci sa v mieste doručenia zdržuje". Dovolací súd
teda (skutkovo) vytkol odvolaciemu súdu, že mal vykonať na zistenie tejto okolnosti šetrenie. Iné
relevantné závery z tohto rozhodnutia nevyplývajú, pričom tieto sú navyše vyvodzované z odlišných

skutkových i právnych okolností, ako v teraz posudzovanej veci (aplikácia § 710 ods. 3 in fine v spojení
s § 45 ods. 1 OZ a „primerané" použitie § 46 OSP). V neposlednom rade najvyšší súd dodáva, že
dovolatelia vo veci sp. zn. 3Cdo/30/2010 neskôr vo veci sp. zn. 3Cdo/143/2018 tiež ako dovolatelia
neúspešne argumentovali „odklonom" od rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/30/2010, keď dovolací súd uviedol,
že „[t]vrdenie dovolateľov o tom, že odvolací súd nerešpektoval rozhodnutie dovolacieho súdu a odklonil

sa od neho neobstojí vzhľadom k tomu, že tentoraz ide o posúdenie splnenia podmienok náhradného
doručenia v zmysle § 46 ods. 2 O.s.p. a nie § 47 O.s.p. (ako to bolo v konaní sp. zn. 3Cdo/30/2010),
pričom dovolací súd dodáva, že dôvodom pre zrušenie skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo
nesprávne právne posúdenie splnenia podmienky náhradného doručenia, ale postup súdu, ktorý trpel
procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., keď odvolací súd nevykonal šetrenie na zistenie

okolnosti namietanej dovolateľmi, a to, či došlo k zákonnému doručeniu súdnych zásielok". Dovolací súd
konštatuje, že odkaz na toto rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalovaného,
že zo strany odvolacieho súdu došlo k odklonu relevantnému v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
19.2. Dovolateľ ďalej uviedol, že odvolací súd sa odklonil aj od záverov vyjadrených v
dovolacích rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/43/2006, sp. zn. 4Cdo/57/2008, sp. zn. 4Cdo/197/2008, sp.

zn. 6Cdo/109/2011 a sp. zn. 7Cdo/32/2016 (bod 3). Predmet právneho posudzovania v uvedených
všetkých veciach sa - rovnako ako v predchádzajúcej veci (bod 19.1.) - netýkal doručovania
výpovede z nájmu podľa § 710 ods. 3 in fine OZ v spojení s § 45 ods. 1 OZ a „primeraného" použitia
§ 46 OSP, ale týkal sa - rovnako ako v predchádzajúcej veci (bod 19.1.) - doručovania rozhodnutia
prvostupňového súdu podľa § 47 OSP. Dovolací súd preto musí opätovne konštatovať, že odkaz

na uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalovaného, že zo strany
odvolacieho súdu došlo k odklonu relevantnému v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.