Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217310
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217310.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 04.03.2014, č. k. 15C/4/2013-25 a proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 27.11.2014, č. k. 15C/4/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/, bod 1., § 3 odsek 1 písmeno a/,
písmeno d/, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, § 19 odsek
1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 2 písmeno c/, písmeno d/, § 44 odsek 2 zákona č.
233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 7Er/279/2010 mal preukázané, že v
tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdnym exekútorom
podaná na súd 10.05.2010, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 19.10.2010, č. k.
7Er/279/2010-16 zamietnutá. Proti rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Nitre uznesením zo dňa 30.01.2010, č. k. 15CoE/466/2010-31 tak, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 07.03.2011. Navrhovateľ sa podaným
návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 610,36 eur z dôvodu, že Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby. Z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia nepochybil a jeho konaním nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňoval svoj návrh.
Riadil sa tiež zásadou hospodárnosti konania a ďalšie dokazovanie o výške škody a nemajetkovej
ujmy nevykonal, lebo to vo veci bolo nadbytočné a nehospodárne. Uviedol, že v tomto prípade bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a nespochybniteľne ex offo skúmať, či
tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom

o rozhodcovskom konaní a v súlade s inými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské právo.
Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o existencii majetkovej škody. S poukazom na uvedené preto návrh navrhovateľa zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona

nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 odsek 1
písmeno f/, písmeno h/ OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy 610,36 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v

dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 7Er/279/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 331 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na

zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Na základe podaného odvolania navrhovateľom, ktorý v odôvodnení vytýkal i odňatie mu možnosti konať
predsúdomavzhľadomnazákonnúpovinnosťodvolaciehosúduskúmaťvždy,činapadnutérozhodnutie

súdu prvého stupňa nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v §
221 OSP, zaoberal sa odvolací súd prioritne otázkou, či konanie v danej veci netrpí niektorou z vád
uvedených v § 221 odsek 1 písmeno a/ - g/ OSP.

Odvolací súd zistil, že účastníkovi konania sa podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. Citovaná vada konania je porušením základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Základnou zásadou civilného procesu je zásada ústnosti,
ktorej prejavom je povinnosť súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie okrem prípadov,
ak to vylučuje zákon (§ 115a OSP) alebo celkom výnimočne osobný predpis. Prejednanie veci bez

nariadenia pojednávania predstavuje výnimku zo zásady ústnosti a priamosti civilného procesu. Na to,
aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia pojednávania, musia byť kumulatívne splnené
nasledujúce podmienky: a/ rozhodnutie vo veci samej nie je v rozpore s požiadavkami verejného záujmu,
b/ vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi, c/ účastníci s
rozhodnutím vo veci bez pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci

vzdali. Zároveň má súd mandukačnú povinnosť poučiť účastníkov o možnosti vzdať sa práva na verejné
prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania. Súd je povinný poučiť
účastníkov aj o skutočnosti, že vzdanie sa práva na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania,
ako aj vzdanie sa práva na prejednanie veci sa vzťahuje nielen na konania na súde prvého stupňa, ale
aj na odvolacie konanie.

Zo spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania dňa 28.09.2012.
Dňa 08.01.2013 bol daný pokyn na doručenie rovnopisu uznesenia zo dňa 25.10.2012, č. k.
15NcC/472/2012-10 účastníkom konania a odporcovi aj návrhu na začatie konania s tým, aby sa vo veci
vyjadrilvlehote10dní,pričomdoručenkysaaniodjednéhoúčastníkavspisenenachádzajú.Súdprvého

stupňa vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 04.03.2013, pričom termín o verejnom
vyhlásení rozsudku nariadil dňa 29.01.2014.

Podľa § 115a odsek 1 OSP na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to
nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných

dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania
súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali.
Súhlas účastníkov s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovne vzdanie sa práva
na prejednanie veci sa vzťahuje aj na odvolacie konanie. O tejto skutočnosti musia byť účastníci konania
poučení (§ 115a odsek 3 OSP).

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že je výnimkou zo zásady ústnosti
a priamosti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. civilného procesu a na jeho aplikáciu musia byť
splnené kumulatívne tri základné podmienky. K týmto patrí: a/ rozhodnutie vo veci nie je v rozpore s
verejným záujmom, b/ vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov a c/ účastníci s

rozhodnutím vo veci bez pojednávania súhlasia alebo sa vzdajú výslovne práva na verejné prejednanie
veci. Zároveň zákonodarca zakotvil i povinnosť súdu poučiť účastníkov o možnosti vzdať sa práva
na verejné prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania. V tejto
súvislosti je potrebné tiež uviesť, že citované zákonné ustanovenie bolo zmenené zák. č. 335/2002 Z. z.
s účinnosťou od 01. 01. 2013, kedy do ustanovenia § 115a OSP bol vložený odsek 2 (dovtedajší odsek

2 bol označený ako odsek 3), podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných
sporoch. Rovnako tak bolo zmenené dovtedajšie znenie § 200ea odsek 1 OSP, podľa ktorého, ak v
priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 500 eur, od toho okamihu ide o drobný spor tak, že
suma 500 eur bola nahradená sumou 1.000 eur. Odvolací súd zastáva názor, že s ohľadom na absenciu prechodných ustanovení k novele vykonanej zák. č. 335/2012 Z. z. je potrebné postupovať vo veciach
začatých pred jej účinnosťou podľa predpisu platného v čase začatia konania a aj v prípade drobných
sporov, v ktorých nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, musia byť splnené základné podmienky pre

vyhlásenie rozhodnutia bez prejednania veci. V danom prípade však súd prvého stupňa, ktorý rozhodol
vo veci bez nariadenia pojednávania, podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia splnené nemal, keď
si nesplnil svoju povinnosť najskôr poučiť účastníkov konania o možnosti vzdať sa práva na verejné
prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania a nejednalo sa ani
o drobný spor, pretože išlo o konanie začaté dňa 28. 09. 2012. Navyše, zo spisu nie je zrejmé, či

súd dodržal vo veci zákonný procesný postup (§ 114 odsek 2 OSP) a doručil rovnopis návrhu na
začatie konania odporcovi, keď v spise absentuje doručenka od odporcu preukazujúca túto skutočnosť.
Súd prvého stupňa vyhlásením rozhodnutia bez verejného prejednania veci za daného stavu zmaril
tým legitímne očakávania účastníkov konania. Týmto svojim postupom tak odňal účastníkom konania
možnosť konať pred súdom a tým i právo na spravodlivý proces, čím zaťažil svoje konanie vadou podľa
§ 221 odsek 1 písmeno f/ OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 odsek
1 písmeno f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 odsek 2 OSP), v ktorom súd prvého
stupňa po odstránení vyššie uvedených vád vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i
náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami odvolateľa vznesenými

v jeho odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224
odsek 3 OSP).

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 15C/4/2013-43 zo dňa 27.11.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20

eur podľa položky č. 7 písmeno a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa
ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové

a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda
ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala len podanie žaloby na
náhradu škody a spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie

a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdnehopoplatkuzapodanéodvolanie.Malzato,žeuvedenéprávnezáverysúvsúladespublikovaným
rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007 a taktiež v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne

stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola
v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal a takéto konanie
zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.

1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods.
1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd
je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa

ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v

sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom

navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písmeno a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,
ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba

poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že
po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto
navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona

o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak
intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.

K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie

úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.

Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané 16.06.2014 elektronickou poštou, bolo
potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného
ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie
navrhovateľa je návrhom na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi

vznikla poplatková povinnosť.

Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7 písmeno a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.