Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/227/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111203222
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7111203222.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. R., bývajúcej v E., D. Č.. XX, zastúpenej
Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Žižkova č. 4D, IČO: 47 240
482, proti žalovanému Z. Š., bývajúcemu v E., D. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Danicou Holováčovou,
advokátkousosídlomvKošiciach,Čajakovač.5,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnosti,vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 22/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 26. októbra 2017, sp. zn. 9 Co 387/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňasažaloboudomáhalaurčenia,žejevýlučnouvlastníčkouC-KNparcelyč.XXX/X ovýmere

XXX m2, zastavané plochy a nádvoria, katastrálneho územia E. H. N. (ďalej len „sporná parcela“),
ktorá vznikla odčlenením od existujúcej C - KN parcely č. XXX/X o výmere XXX m2, zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX v katastri nehnuteľnosti, katastrálne územie E. H. N., v zmysle geometrického plánu
č. XXX/XXXX vyhotoveného 2. novembra 2010, úradne overeného 8. novembra 2010; a náhrady trov
konania. Vlastníckeho práva k spornej parcele (zapísanej v katastri nehnuteľnosti na žalovaného) sa
žalobkyňa domáhala titulom vydržania.

2. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. marca 2016 č. k. 19 C
22/2011-486 žalobu zamietol; žalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania vo
výške 6.948,31 €.
2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v posudzovanom prípade je žaloba o určenie
vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „OSP“) spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch
medzi stranami sporu. Žalobkyňa v priebehu konania menila moment vstupu do tvrdenej dobromyseľnej
držby ako aj titul nadobudnutia výlučného vlastníctva k spornej parcele. Súd prvej inštancie sa v tomto
smere s jej argumentáciou nestotožnil, keď vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k odlišnému
záveru. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že okolnosť, že celá sporná parcela vznikla z
nezaknihovanej p. k. parcely č. XXX je právne relevantnou okolnosťou, z ktorej treba vychádzať

pri posúdení žaloby a ktorá bola v rámci dokazovania hodnoverne preukázaná. Vychádzajúc z tejto
skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporná parcela netvorila súčasť parciel EN č.
XXX/XX ani XXX/XX, ktoré nadobudli do vlastníctva U. a B. R.; nebola predmetom dedičstva po
poručiteľoch U.R. a B. R.; nebola predmetom podielového spoluvlastníctva Š. R. a Z. R. nadobudnutého
v rámci dedičského konania po poručiteľovi U. R.. Sporná parcela teda netvorila súčasť nadobudnutých
parciel č. XXX/X a č. XXX/X zapísaných v liste vlastníctva č. XX a novovytvorenej spornej parcely

zapísanej do listu vlastníctva č. XXX. Nespornou bola pritom skutočnosť, že zápis novovytvorenej C-
KN parcely č. XXX/X (tzv. parcela okolo domu) existovala popri už existujúcej parcele č. XXX/X (tzv.pozdĺžnej), vznikla tak duplicita zápisu dvoch rozdielnych parciel pod rovnakým parcelným číslom. Z
uvedeného vyplynulo, že pokiaľ predmetom podielového spoluvlastníctva (Z. a Š. R.) nebola sporná
parcela, nemohla byť predmetom ani konania o jeho zrušení a jeho následnom vyporiadaní (konanie

Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 12 C 607/90). Nepochybným tiež bolo, že súčasťou predmetného
vyporiadania (rozsudku) je geometrický plán č. 12 C 607/90-8, z ktorého výkazu výmer vyplýva, že
sporná parcela, ktorá v rámci tohto konania pripadla do výlučného vlastníctva Z. R., vznikla odčlenením
od pôvodnej parcely č. XXX/X zapísanej na liste vlastníctva č. XX o výmere X.XXX m2 (záhrada),
pričom vyporiadané podielové spoluvlastníctvo zostalo rozmerovo zachované - nezmenené v porovnaní

s obsahom vyporiadaného podielového spoluvlastníctva. Z uvedeného je teda tiež zrejmé, že sporná
parcela nebola predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ teda U. a B. R.
ako právni predchodcovia nielen žalobkyne, ale ani ako právni predchodcovia súčasne žalovaného, v
rámci nadobudnutia nehnuteľnosti v súvislosti s prídelovou listinou (neskôr v súvislosti so zápisom týchto
parciel do listu vlastníctva č. XX), sa nestali vlastníkmi spornej parcely, ktorá vznikla z nezaknihovanej
p. k. parcely č. XXX, čo potvrdil tiež katastrálny úrad, následne nemohla byť predmetom a ani nebola

ďalších konaní v súvislosti s vlastníckym právom právnych predchodcov žalobkyne. Preto zo strany
právnych predchodcov žalobkyne nemožno hovoriť ani o dobromyseľnom vstupe do držby v súvislosti
so spornou nehnuteľnosťou. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že zo začiatku pozemok, na ktorom
bol postavený rodinný dom U. R. (horná línia), neskôr rodinný dom Z. R. (dolná línia) bol zo začiatku
užívaný spoločne a až neskôr v súvislosti so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva sa

tento faktický užívací stav medzi oboma rodinami narušil. Pokiaľ U. a B. R. nepochybne začali užívať aj
spornú parcelu, majúc vedomosť o tom, že patrí do vlastníctva štátu, od začiatku užívali spornú parcelu
nie ako vlastnú. Nie je preto možné v tomto prípade hovoriť o dobromyseľnosti pri vstupe do tvrdenej
držby, pokiaľ ide o obdobie roku 1965. Súd prvej inštancie v danej súvislosti nadobudol tiež presvedčenie
o tom, že predchodcovia žalobkyne nikdy neužívali spornú parcelu s vnútorným presvedčením o tom, že

im vlastnícky patrí, pretože pokiaľ by platilo tvrdenie žalobkyne o tom, že sporná parcela bola súčasťou
tých nehnuteľností, ktoré tvorili prídelovú listinu, ktorá je z roku 1955, logicky by v období roku 1965
neužívali spornú parcelu s vedomosťou, že im vlastnícky nepatrí, pretože vedeli, že patrí štátu. Nič na
tom nemení ani fakt, že k spätnej identifikácii nehnuteľností pridelených prídelovou listinou došlo až v
roku 1989, pretože v rámci nej sa sporná parcela neuvádza. Žalobkyňa v danom prípade podľa názoru

súdu prvej inštancie nepreukázala splnenie základného predpokladu na to, aby nadobudla vlastnícke
právo k predmetu sporu vydržaním, ktorým je dobromyseľný vstup do tvrdenej držby.
2.2. Z vyššie uvedeného dôvodu preto žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP.

3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. októbra
2017 sp. zn. 9 Co 387/2016 napadnutý rozsudok v časti (I.) zamietnutia žaloby potvrdil; vo výroku o
trovách konania (II.) zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,

použil správny právny predpis a na daný skutkový stav ho správne aplikoval. K odvolacej námietke
o nesprávnom výklade - aplikácii dobromyseľnosti vstupu do držby po právnych predchodcoch
žalobkyne, odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožnil.
Uviedol, že jednoznačný záver o nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalobkyne vyplýva z
doposiaľ vykonaného dokazovania a z dôvodu, že právni predchodcovia neužívali spornú parcelu s

presvedčením, že im vlastnícky patrí, preto nemohla ani žalobkyňa po smrti svojho manžela užívať
túto parcelu ako svoju vlastnú neuvedomujúc si, že údaje v katastri, či už v súbore geodetických
alebo popisných informácií sa líšia od faktického stavu, aký ona sama poznala a rešpektovalo ich aj
jej okolie. Nezanedbateľná je podľa odvolacieho súdu tiež skutočnosť, že žalobkyňa moment vstupu
do tvrdenej dobromyseľnej držby v priebehu konania menila a tiež aj titul nadobudnutia výlučného

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Ak by aj súd pripustil argumentáciu žalobkyne, že v danom
prípade treba vychádzať z toho, že sporná nehnuteľnosť bola od začiatku súčasťou nadobudnutého
vlastníctva ešte U. a B. R., neskôr v súvislosti s dedičskými konaniami, po nich a následne v súvislosti s
konaním Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 12 C 607/90, žaloba by aj napriek tomu nebola dôvodná.
Sporná parcela ako tvrdené vlastníctvo po nebohom Š. R. (manželovi žalobkyne) by totiž musela (mala)

byť predmetom dedičského konania po ňom. Žalobkyňa by sa svojho vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti nemohla domáhať predmetnou žalobou, nakoľko pre takýto prípad by z predmetného
konania a následného určenia vlastníckeho práva konkrétnej osobe vylúčila do úvahy pripadajúcich
dedičov (potomkov poručiteľa).3.2. Odvolanie voči výroku rozsudku o trovách konania vyhodnotil odvolací súd ako opodstatnené z
dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie hodnoty veci, z ktorej hodnoty sa
určí tarifná hodnota úkonu právnej služby právneho zástupcu žalovaného.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
4.1. Žalobkyňa v dovolaní zastáva názor, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v právnej otázke a/ posúdenia dobromyseľnosti držby ako predpokladu vydržania, a

to konkrétne v ospravedlniteľnosti omylu v držbe spornej parcely. Odvolací súd sa podľa nej vo svojom
rozhodnutí touto otázkou nezaoberal vôbec, iba sa plne stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý
rovnako túto otázku neriešil. Omyl žalobkyne a jej právnych predchodcov, ktorí svoju držbu spornej
parcely považovali za oprávnenú je podľa názoru dovolateľky omylom, ktorý možno ospravedlniť aj
s ohľadom na nejasné a niekoľkokrát sa meniace znenie zákona, ktoré v obdobiach držby spornej
parcelyprávnymipredchodcamižalobkyne,akoajvobdobídržbyspornejparcelyžalobkyňou,pripúšťalo

rôzny výklad. Odklon od právnych záverov dovolacieho súdu vidí v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 30/2010 a 6 Cdo 66/2010, podľa ktorých je
zrejmé, že sa dovolateľkou vymedzenou otázkou mali súdy zaoberať.
4.2. Podľa žalobkyne odvolací súd vec nesprávne právne posúdil aj v otázke b/ nedostatku
nadobúdacieho titulu.

4.3. Z týchto dôvodov žiadala rozsudky súdov oboch inštancií zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie; zaviazať žalovaného nahradiť trovy dovolacieho konania v prospech žalobkyne v
plnej výške.

5. Vyjadrenie žalovaného bolo podané po uplynutí súdom stanovenej lehoty, z dôvodu ktorého nebolo

možné na neho prihliadnuť (§ 436 ods. 3 CSP). Žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie
vyjadrenia k dovolaniu, najvyšší súd nevyhovel z dôvodu, že ukončenie pracovnej neschopnosti právnej
zástupkyne žalovaného bolo k 1. marcu 2018 a dovolanie spolu s výzvou na vyjadrenie (v lehote 10 dní)
jej bolo doručené 2. marca 2018 (č. l. 618), t. j. v čase po ukončení jej pracovnej neschopnosti.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3
CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované
v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte
odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky;
podobne, pokiaľ sa v ďalšom texte uvádza v zátvorke „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky).

8. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania konkrétne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
9. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej

riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

10. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení

právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovanýchrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili. Dovolací súd zároveň dopĺňa, že jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré žalobkyňa v dovolaní poukazuje a
cituje (Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1241/12), nemožno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (bližšie pozri 6 Cdo 129/2017, 5 Cdo 27/2019).

11.Právnymiotázkamizásadnéhovýznamu(ďalejajlen„dovolacieotázky“)súpodľažalobkynevdanom

prípade dve otázky a/ posúdenie dobromyseľnosti držby ako predpokladu vydržania, a to konkrétne
ospravedlniteľnosť omylu v držbe spornej parcely; a b/ nedostatok nadobúdacieho titulu.

I.

12. Podľa názoru žalobkyne sa súdy oboch inštancií pri právnom posúdení otázky vymedzenej v bode a/

odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prezentovanej rozhodnutiami najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 30/2010 a 6 Cdo 66/2010.

13. V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 30/2010 najvyšší súd konštatoval, že konanie odvolacieho súdu bolo
postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

OSP“). Podstatou tejto vady bolo zistenie, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvej inštancie, bez toho,
aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie. Dovolaciu námietku (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP) dovolací súd
nepreskúmaval z dôvodu, že skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo súdneho spisu nedávali
pre toto posúdenie dostatočný podklad. Napriek tomuto konštatovaniu nad rámec vo všeobecnosti

podal výklad k právnemu inštitútu „vydržania“ [(§ 134 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka(ďalejlen„Občianskyzákonník“)],akoajk„dobromyseľnosti“(§130Občianskehozákonníka).
Odobromyseľnostijemožnéhovoriťvtedy,akdržiteľdržívecvomyle,žemuvecpatríaidepritomoomyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

14. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 66/2010 najvyšší súd dospel k záveru, že konanie pred odvolacím

súdom bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ OSP) a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ OSP). Pokiaľ ide o vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, dovolací súd vytkol odvolaciemu
súdu nesprávny postup spočívajúci v hodnotení dokazovania (svedeckej výpovede), kedy odvolací
súd dospel k inému (opačnému) skutkovému záveru, ako súd prvej inštancie. Za nesprávny právny

názor odvolacieho súdu považoval tiež nedobromyseľnosť žalobcu pri vstupe do držby, toto pochybenie
odvolaciemu súdu vytkol s poukazom na zistený skutkový stav v posudzovanej veci. Nad tento rámec
vo všeobecnosti podal výklad k právnemu inštitútu vydržania a s tým spojenej oprávnenosti držby,
dobromyseľnosti. Uviedol, že pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, pričom

pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj
okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne

nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť skutkový alebo právny. Skutkový omylmôže spočívať tiež v omyle osoby, s ktorou sa koná (napr. držiteľ sa domnieva, že právny úkon uzatvára
s osobou k tomu oprávnenou, hoci tomu tak nie je). Aj takýto omyl môže byť vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu ospravedlniteľný napr. vtedy, keď omyl bol vyvolaný aj konaním štátneho orgánu,

lebo držiteľ mohol dôvodne predpokladať, že štátny orgán majúci v kompetencii evidenciu osobitných
inštitúcií, tieto najlepšie pozná.

15. K dovolacej argumentácii žalobkyne, podľa ktorej súdy v tomto zmysle (spôsobom vysvetleným vo
vyššie uvedených rozhodnutiach) nesprávne posúdili otázku dobromyseľnosti držby ako predpokladu

vydržania, konkrétne ospravedlniteľnosť omylu v držbe spornej parcely, treba v prvom rade uviesť, že
právne posúdenie tejto otázky je v každom prípade individuálne a závisí od zisteného skutkového stavu
každej posudzovanej veci. Dovolací súd nespochybňuje právny výklad uvedený v týchto rozhodnutiach
(bod 13. a 14. tohto rozhodnutia), zdôrazňuje však, že ide o všeobecný výklad k danému právnemu
inštitútu. V posudzovanom prípade súdy oboch inštancií vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu
(bod 2.1. a 3.1. tohto rozhodnutia), na základe ktorého dospeli k záveru, že právni predchodcovia

žalobkyne neužívali spornú nehnuteľnosť s presvedčením, že im vlastnícky patrí, preto nemohla
ani žalobkyňa po smrti svojho manžela túto nehnuteľnosť dobromyseľne užívať. Dobromyseľnosť
oprávneného držiteľa musí byť vždy hodnotená nielen z hľadiska subjektívneho presvedčenia držiteľa,
ale so zreteľom k všetkým objektívnym okolnostiam, z ktorých dôvodné presvedčenie držiteľa možno
usudzovať. Dobromyseľnosť musí pritom existovať po celú dobu vydržania. Podľa názoru dovolacieho

súdu z obsahu spisu, a najmä z rozhodnutí súdov oboch inštancií, nevyplýva, že by sa odvolací súd pri
riešení dovolacej otázky (a/) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (konkrétne od
záverov vyjadrených v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 30/2010 a sp. zn. 6 Cdo 66/2010).
Je zrejmé, že vec oba súdy posudzovali v súlade s právnymi závermi, všeobecne akceptovanými
zásadami rozhodovania o žalobách, ktorými sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti z právneho titulu vydržania, na ktorých sa ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

16. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že pri právnom posúdení žalobkyňou vymedzenej
právnej otázky v bode a/ nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

II.

17. Žalobkyňa zároveň namieta, že k odklonu odvolacieho súdu došlo aj v súvislosti s riešením právnej
otázky b/ o nedostatku nadobúdacieho titulu. V dovolaní však opomenula uviesť ustálenú rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa
pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 83/2018 a 1 Cdo 206/2016, 2 Cdo 203/2016, 3
Cdo 27/2017, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 35/2017, 7 Cdo 7/2018). Sama polemika dovolateľa
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,
dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát,
stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho
rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému

dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.
1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,
Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3
Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017).

18. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd (2 Cdo 167/2017, 3 Cdo
235/2016, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).

19. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúcz kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na
zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach

(okolnostiach)podobnýaleboodlišnýodskoršiehoprípadu.Pokiaľdovolateľneuvedie,ktorérozhodnutie
treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie, čo v konečnom
dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu.

20. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že argumentácia dovolateľa týkajúca sa riešenia

právnej otázky ním vymedzenej v bode b/ je v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP nedostatočná a ňou uvádzané dovolacie dôvody nie sú v podanom dovolaní vymedzené spôsobom
zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom k tejto skutočnosti dovolací súd nemohol pristúpiť k
meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

III.

21. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané
neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá
náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §

435 CSP.

22. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP
(v časti dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, žalobkyňou vymedzenej právnej otázky v bode
a/), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP (v časti dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,

žalobkyňou vymedzenej právnej otázky v bode b/).

23. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.