Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. august 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/163/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7914212889
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7914212889.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu Priemyselný park Trebišov, s.r.o., so
sídlom Škultétyho 1880/7, Trebišov, IČO: 31 602 355, práv. zast. JUDr. Tibor Sásfai, advokát, so sídlom
Mlynárska 15, Košice, proti žalovaným 1.Mesto Trebišov, so sídlom M.R. Štefánika 862/204, Trebišov,
IČO: 00 331 996, práv. zast. Prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc. - advokát, so sídlom Rázusova 28, Košice,

2. BLIKA, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, IČO: 36 677 353, práv. zast. JUDr. Milan Sudzina,
Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Paulínyho 29, Košice, IČO: 36 861 651, 3. OMNEC, s.r.o., so
sídlom M.R. Štefánika 191, Trebišov, IČO: 36 678 783, práv. zast. JUDr. František Svatuška, advokát,
so sídlom Námestie slobody 25, Humenné, v konaní o zaplatenie 3.090.251,09 Eur s prísl., o súpis
hnuteľných vecí, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov č.k. 15C/171/2014-296
z 22.12.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie okrem výroku o vrátení súdneho poplatku za žalobu 16430,53 € žalobcovi.

Stranám sporu sa nepriznávajú trovy odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej len súd) konanie zastavil (výrok I.) a rozhodol,
že žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1./, 2./ a 3./ rade trovy konania v plnom rozsahu s tým,

že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (výrok II.). Vracia žalobcovi, Priemyselnému parku Trebišov, s.r.o., so sídlom Škultétyho
1880/7, Trebišov, IČO: 31 602 355, súdny poplatok za žalobu vo výške 16.430,53 Eur prostredníctvom
Slovenskej pošty, a.s., prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975
99 Banská Bystrica, po právoplatnosti uznesenia (výrok III.).
Vychádzalztoho,žepodanoužaloboužalobcažiadal,abysúduložilžalovaným v1.,2.a3.rade zaplatiť

mu spoločne a nerozdielne sumu 3.090.251,09 Eur s príslušným úrokom z omeškania za každú splátku
od príslušného dňa omeškania do zaplatenia. Zároveň žiadal, aby súd vydal medzitýmny rozsudok,
ktorým by určil, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný a nárok žalobcu na
náhradu škody je daný. Súčasťou žaloby bol i návrh žalobcu, aby súd poveril notára V.. F. X., so sídlom
notárskeho úradu I. M.. H. F. W. XXX/XX, M., vykonať súpis hnuteľných vecí žalovaných nachádzajúcich
sa v k.ú. W. evidovaných na LV č. XXX, XXXX F. XXXX, obec G.. S návrhom na konanie vo veci samej

podal žalobca aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd uložil žalovanému
v 1. rade zložiť do úschovy na súde sumu 1.000.000 € a to v lehote do 10 dní odo dňa nariadenia
predbežného opatrenia.
Žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, t.j. môže ju za konania vziať späť celkom,
alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne
nerozhodol. Vzhľadom k tomu, že žalobca zobral žalobu späť pred začatím pojednávania, súd v zmysle

citovaných ustanovení konanie zastavil.Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
Súd v prejednávanej veci nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by

žalovaní v 1., 2. a 3. rade nemali voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalobca ako dôvod
hodný osobitného zreteľa uviedol, že od júla 2009 nemá absolútne žiadny príjem zo svojho majetku
založeného pre Sario na poskytnutie NFP pre mesto, nemá ani iné príjmy. Samotné tvrdenie strany
sporu, že nemá žiaden príjem, nespĺňa zákonnú podmienku podľa citovaného ust. § 257 CSP, ktorým
sa nepriznanie trov konania odôvodňuje majetkovými pomermi. Príjem je len jednou z viacerých

skutočností, ktoré musia byť kvalifikované ako pomery výnimočne odôvodňujúce nepriznanie trov
konania. Ďalšími skutočnosťami sú existencia resp. neexistencia majetku a aktív vo všeobecnosti a
preukázanie nemožnosti získania majetkových hodnôt v primeranej budúcnosti. Keďže žalobca dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodnil len tým, že z majetku založeného pre Sario nemá príjem, nie je
naplnená podmienka § 257 CSP pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v 1., 2.
a 3. rade.

O vrátení kráteného súdneho poplatku pre žalobcu za podanú žalobu rozhodol súd v zmysle ust. § 11
ods. 3 a 4 zák. č.71/1992 Zb., podľa ktorého súd žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 16.430,53
Eur (po krátení o 1% zo zaplateného súdneho poplatku, t.j. o sumu 165,97 Eur), keďže konanie bolo
zastavené.

2. V podanom odvolaní žiadal žalobca napadnuté uznesenie zmeniť alebo zrušiť, náhradu trov
konania účastníkom nepriznať. V odvolaní namietal, že s takýmto rozhodnutím neúplne a nesprávne
odôvodneným nemožno súhlasiť, nemožno ho považovať za spravodlivé. Predovšetkým sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal, čo bolo dôvodom späťvzatia žaloby. Je to podstatná vec, pretože ide o
skutočnosť, ktorú žalovaný v 1. rade zamlčal a ktorá nastala dávno po podaní žaloby žalobcom, o čom

sa žalobca dozvedel len nedávno. V meste Trebišov bola vykonaná kontrola Najvyššieho kontrolného
úradu Slovenskej republiky číslo Z-011205/2016/1090/FMA so záverečným protokolom 30.11.2016,
s ktorým bolo mesto oboznámené 20.12.2016, ku ktorému mesto prijalo opatrenia 27.1.2017. V
Protokole na stranách 29,30,31 NKÚ hodnotí Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve hoci schválený mestským
zastupiteľstvom, ako za poskytujúci dokonca neoprávnené výhody prenajímateľovi, že je nesúladný

s právnymi predpismi a Mesto Trebišov sa proti takému záveru nebránilo námietkami, aspoň to vo
vyjadrení netvrdilo, znížené nájomného pre žalovaného 2 vôbec nebolo braté na zreteľ. Za takej
novej situácie, ak žaloba v tomto konaní je založená práve na nedôvodnom až nezákonnom znížení
nájomného vo vzťahu ku jedinému podnájomcovi vychádzajúc práve z povinnosti plnenia nájomnej
zmluvy podľa Dodatku č. l, ale na celý predmet nájmu, stratila podstatnú časť možnosti preukaznosti

ohľadne uplatňovania nárokov. Aj z tohto protokolu je zrejmé, že žalovaný od siedmeho mesiaca 2009
prestal uhrádzať nájomné v zmysle Dodatku č. l a neuhrádzal vôbec nič, k 31.12.2015 evidoval dlh voči
žalobcovi 604.350,10 eur (str. 31, 5.odsek protokolu). Časť tohto protokolu žalobca predložil súdu s
úkonom späťvzatia žaloby. S týmto skutkovým dôvodom späťvzatia žaloby sa súd absolútne nezaoberal
v súvislosti s aplikáciou ust. § 256 ods.l CSP a ako s jedným z dôvodov na aplikáciu ust. § 257 pre

správania sa a postoj žalovaného v 1. rade. Aj pri posudzovaní aplikácie ust. § 256 ods.l CSP pojem
„procesné zavinenie" je nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne. Aj keď ide o procesný následok
zastavenia konania, za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, môže byť v niektorých prípadoch
považovaný aj žalovaný. V zmysle stanoviska ÚS SR I.ÚS/196/09 vo všeobecnosti platí, že náhradu
nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Pri zastavení

konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno,
ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia
potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala
žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Rovnaké posudzovanie kritéria procesného zavinenia

z objektívneho hľadiska s prihliadnutím na skutočnosti, pre ktoré žalujúca strana neskôr zobrala žalobu
späť s tým, aby bolo konanie zastavené, judikoval aj NS SR napr. vo veci 7M Cdo 4/2010. Dôvodmi
späťvzatia žaloby sa súd prvej inštancie absolútne nezaoberal a taký svoj postup v rozhodnutí ani
nezdôvodnil, porušil tým ústavné právo na spravodlivý proces a riadne zdôvodnenie rozhodnutia. Podľa
Veľkého komentára Civilný sporový poriadok (Števček a spol.: Civilný sporový poriadok, komentár, C.H.

Beck, 2016, s. 935) pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods.l
CSP je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver
súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru,
že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa).Súd za daných okolností napriek procesnému zavineniu neprizná náhradu trov konania pretože sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 predstavuje odchýlku od

zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.l
CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa sú naďalej generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania, pričom § 257 CSP je formulovaný podstatne všeobecnejšie než bol § 150 ods.1, 2 O.s.p. a
vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno zhrnúť ako a)
neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu, d)

zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,
f) osobné (aj majetkové) pomery strany sporu, g) nízky príjem (Števček a spol,: Civilný sporový poriadok ,
komentár, C.H. Beck, 2016 s. 942). Súd prvej inštancie hodnotil možnosť aplikácie § 257 CSP (12.)
len z dôvodu, že hoci nespochybnil, že žalobca nemá žiadny príjem od roku 2009 a to ani zo svojho
majetku,ktorýprenechaldodlhodobéhonájmužalovanémuv1.radeatenmuodroku2009znájomného
nezaplatil nič, celý majetok je založený pre SARIO v prospech žalovaného v 2. rade (a preto nemá

možnosť finančné prostriedky zabezpečiť speňažením majetku v dohľadnej dobe - v úkone späťvzatí),
nepovažoval súd za dôvod aplikácie ust. § 257 CSP bez akýchkoľvek ďalších skutočností. Založenie
majetku a tým nemožnosť jeho speňaženia žalobcom vyplýva pritom priamo z predloženého zápisu z
katastra nehnuteľností, neplatenie nájomného z predloženého protokolu NKÚ, takmer nulový stav na
účte je preukázaný aj výpisom z účtu žalobcu ktorý aj teraz predkladáme. Príloha: - výpis z účtu žalobcu

vo VÚB so stavom k 31.8.2017. Účtovná závierka žalobcu za rok 2016.
Pri úvahe o použití ustanovenia § 150 OSP (teraz § 257 CSP) má súd najskôr zistiť výšku nákladov
konania, ktorá by mala byť procesne úspešnej strane nahradená, následne má zvážiť dôvody pre
uplatnenie moderačného práva, pričom má posúdiť, či možno od toho, komu má byť náhrada nákladov
konania priznaná, spravodlivo požadovať, aby náklady konania niesol zo svojho, a či je naopak

nespravodlivé ukladať náhradu nákladov konania tomu účastníkov, ktorý vo veci úspech nemal. (NS ČR
22Cdo 825/2015). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležíte odôvodniť. Výnimočnosť môže

spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu
práva na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k
záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane

tvrdé, je namieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP (publikované uzn. KS
BB 12Co/l35/2017, tiež NS SR 3M Cdo 5/2006, 4M Cdo 2/2008, R 1/2000 a iné). Prísna aplikácia
§ 150 OSP (teraz 257 CSP) by mohla viesť k nežiadúcim tvrdostiam (NS SR 4M Cdo 2/2008). V
posuzovanévěcikrajskýsoudzaložilaplikaciustanovení§150o.s.ř.výlučnénamajetkovýchpoměrech
jednoho účastníka řízení, nezkoumaje majetkové pomery druhého účastníka řízení, který ve sporu navíc

úspešné hájil svá práva, nezabývaje se ani jinými skutečnostmi zakládajícími výjimečný postup dle §
150 o. s. ř., vyložil toto zákonné ustanovení způsobem, který odporuje stabilní judikatuře Ustavního
soudu. Takové nerespektování ustáleného výkladu ustanovení jednoduchého práva vykazuje známky
svévole, porušuje právní jistotu a střžovatelovu duvéru v předvídatelnost soudního rozhodování, čímž
toto pochybení soudu získává ústavnéprávní rozmer, jelikož má za následek porušení stěžovatelova

práva na spravedlivý proces dle článku 36 odst. 1 Listiny (US ČR II. US 2658/10).
Aj podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu napr. Z IV (s. 64): Pri posudzovaní okolností hodných
osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov
konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Súd prvej inštancie nezohľadňoval a v rozhodnutí nezdôvodnil prečo tak postupoval, všetky dôležité

skutočnosti rozhodné pre aplikáciu § 257 CSP. Predovšetkým že žalobca podal žalobu z dôvodu, že
zo žalovaným v 1. rade bola uzavretá nájomná zmluva na celý Priemyselný park, všetky nehnuteľnosti,
že od roku 2009 nemal žalobca od žalovaného z nájmu žiadny príjem, že žalovaný v 2. rade užíval
v podnájme časť nehnuteľností za neprimerane nízku cenu podnájomného pre žalovaného v 1.
rade neoprávnene ho zvýhodňujúceho a znevýhodňujúceho žalobcu ak od výšky podnájmu mala byť

odvodená výška nájomného, že žalovaný v 3. rade užíval časť nehnuteľností v PP TV bez uzavretia
podnájomnej zmluvy so žalovaným v 1. rade, taktiež na úkor žalobcu. Žalobca nemal inú možnosť, než
domáhať sa svojich práv žalobou na súde, nech by bol jeho nárok posudzovaný z akéhokoľvek právneho
dôvodu, pretože takýto stav ho viedol do situácie že bol by akýchkoľvek finančných prostriedkov. Súdneprihliadol ani na to, že po podaní žaloby, NKÚ hodnotilo uzavreté zmluvy za neplatné, teda bol by tu
celkom iný nárok na strane žalobcu, o čom sa žalovaný ani nezmienil a zrejme sa proti takým záverom
NKÚ ani nebránil a to bolo bezprostrednou príčinou späťvzatia žaloby. Súd nehodnotil ani to, že nielen že

žalobca je od roku 2009 bez akýchkoľvek príjmov z podnikateľskej činnosti (podnikal len v priemyselnom
parku), že objektívne nemôže speňažiť ani časť založeného majetku, že mu narastajú dlhy aj na dani z
predmetných nehnuteľností do vysokých výšok pre neschopnosť ich zaplatiť. Nezohľadňoval majetkové
a príjmové pomery na strane žalovaných, ktoré sú neporovnateľné so žalobcom. Nezohľadňoval ani to,
že pri zaviazaní na náhradu trov konania na čo nie schopný, viedlo by to k samotnej likvidácii žalobcu,

náhrada trov žalobcom pre troch žalovaných by bola trojnásobne vyššia ako výška náhrady u každého
žalovaného zvlášť, ktorej nepriznanie by žalovaní vôbec nepocítili.
Vzhľadom na uvedené je rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. výroku o zaviazaní žalobcu na náhradu
trov konania nielen neprimerane tvrdé, ale neúnosné, taktiež nespravodlivé. Vôbec nemožno hovoriť,
že na podanie žaloby po viacerých výzvach nemal žalobca dôvod, nešlo o svojvôľu ale nevyhnutný
právny postup pri odmietaní žalovaných zákonný nárok žalobcu uspokojiť mimosúdne. Len výsledky

kontroly NKÚ a jeho závery s odstupom času po podaní žaloby, ktoré žalovaný neprezentoval vo vzťahu
k žalobcovi a ktoré mohli procesne dôkazné mohli mať iný právny aj skutkový dôvod zákonného nároku
žalobcu než bol uplatnený žalobou, viedli žalobcu k späťvzatiu žaloby. Súd prvej inštancie porušil
ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces, ak sa všetkými uvedenými skutočnosťami vyplývajúcimi
z obsahu spisu, pri posudzovaní aplikácie ust. § 256 ods.l či § 257 CSP nezaoberal, v odôvodnení

ničím nezdôvodnil, prečo tak postupoval. Z týchto dôvodov považuje žalobca podané odvolanie za plne
opodstatnené a navrhuje, aby mu odvolací súd vyhovel.

3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný v 1. rade navrhol potvrdiť uznesenie ako vecne správne, pretože
treba vychádzať aj zo správania žalovaného v 1. rade, ktorý nezavinil zastavenie konania. Žalovaný

v 1. rade sa v celom rozsahu stotožňuje s uznesením Okresného súdu v Trebišove. Súd celkom
správne posúdil, že vzhľadom k tomu, že žalobca zobral žalobu späť bez meritórneho rozhodnutia vo
veci a bez toho, aby v priebehu konania žalovaní v 1.2. a 3. rade, prípadne niektorý z nich uhradili
pohľadávku uplatnenú žalobcom v tomto konaní; žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie
konania, a opak nepreukázal. Vyššie uvedené konštatoval tiež Krajský súd v Trnave z 10.marca 2014

sp.zn. 23Co 413/2012: „Pri správaní sa odporcu, predpokladanom ustanovením § 146 ods. 2 druhej vety
OSP (§ 256 ods.1 CSP), musí ísť výlučne o správanie samotného odporcu, nie o správanie niekoho
iného alebo o správanie oboch účastníkov. O dôvodnosti podania návrhu treba uvažovať z hľadiska
vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa, čo znamená, že návrh je podaný
dôvodne najmä v prípade, keď odporca po začatí konania navrhovateľa uspokojí, a to aj vtedy, ak by

uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Ak má také správanie, ktoré spôsobilo
zastavenie konania, ísť na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, keď sa odporca zachoval v
intenciách žalobného návrhu (petitu). Pôjde teda o situáciu, keď bola požiadavka navrhovateľa splnená
neskorším správaním (konaním odporcu bez toho, aby o veci (meritórne] rozhodol súd. Pritom medzi
správaním odporcu a žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť. V tomto prípade má navrhovateľ

právo, aby mu odporca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pokiaľ bol
dôvodný návrh (žaloba vzatý späť pre správanie druhého účastníka, nesmú ísť trovy konania na ťarchu
navrhovateľa, aj keď ten svojím prejavom vôle zastavenie konania vyvolal. Z uvedeného potom vyplýva,
že pri zodpovedaní otázky, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, treba
vychádzať z porovnania toho, čoho sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal (podľa petitu) a dôvodu

späťvzatia žaloby. Ak je dôvodom späťvzatia návrhu podaného dôvodne správanie odporcu v súlade so
žalobnou požiadavkou navrhovateľa, treba dospieť k záveru, že odporca zastavenie konania zavinil".
V predmetnom prípade však nedošlo zo strany ani jedného zo Žalovaných k úhrade údajnej pohľadávky
Žalobcu, ktorá bola podľa Žalobcu uplatnená z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody, za ktorú mali údajne zodpovedať Žalovaní. Rovnako tiež podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 5M Cdo 12/2008 platí: „Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie
podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného
nároku vo veci samej. Preto ak zobral navrhovateľ návrh späť, zásadne platí (ak nejde o prípad uvedený
v § 146 ods. 2 druhej vete OSP, resp. § 256 ods. 1 CSP), že zavinil zastavenie konania, a je preto
povinný uhradiť odporcovi trovy konania." Podľa ustanovenia § 257 CSP platí: „Výnimočne súd neprizná

náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa." Žalovaný sa stotožňuje s názorom
konajúceho súdu, že v prejedávanej veci súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
pre ktoré by Žalovaní v 1., 2. a 3. rade nemali voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalobca ako
dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol, že nemá od júla 2009 žiadny príjem z majetku založeného preSario v súvislosti s poskytnutím nenávratného finančného príspevku pre mesto a nemá ani iné príjmy.
Žalovaný v 1. rade má za to, že pri posudzovaní existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania pre nepriaznivé majetkové pomery, je potrebné zohľadniť aj existenciu

majetku (hnuteľných, nehnuteľných veci, majetkových práv a pod.) a nemožnosti získania majetkových
hodnôt v primeranej budúcnosti, pričom však žalobca tieto skutočnosti nepreukázal. Žalobca v odvolaní
uvádza, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, čo bolo dôvodom späťvzatia žaloby, pričom
podľa jeho tvrdenia ide o podstatnú skutočnosť, ktorú mal žalovaný v 1. rade zamlčať, a ktorá nastala
dávno po podaní žaloby žalobcom, o čom sa žalobca dozvedel len nedávno. Žalobca poukazuje na

to, že v meste Trebišov bola vykonaná kontrola Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky
[ďalej len „NKÚ"), z ktorej bol vyhotovený Protokol o výsledku kontroly verejných financií, majetku a
plnenia opatrení z predchádzajúcich kontrol č. 011205/2016/1090/FMA (ďalej len „Protokol"). Podľa
Žalobcu bol práve výsledok kontroly o tom, že Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 28.12.2007, je
nesúladný s právnymi predpismi a mesto Trebišov sa proti takémuto záveru vôbec nebránilo. Pre bližšie
ozrejmenie súdu uvádzame, že vyššie uvedená skutočnosť nemá vôbec žiadny vplyv na späťvzatie

žaloby žalobcom, keďže žalobca svoj žalobný nárok v žalobe odôvodňoval jednak tým, že na strane
žalovaných došlo k bezdôvodnému obohateniu a to (i.) účelovým znížením podnájomného zo strany
žalovanéhov1.radedošlokpoškodeniužalobcuažalobcautrpelstratu,atominimálnevovýškerozdielu
pôvodne dojedaného podnájomného a zníženého podnájomného žalobca tvrdí, že žalovaný v 1.rade,
spolu so spoločnosťou BLIKA, účelovo a ľstivo vykonštruovali obsah Dodatku k Podnájomnej zmluve

len preto, aby spoločnosť BLIKA mohla profitovať z nižšieho (pod)nájomného]1 (ii) v dôsledku vyššie
popísaného konania žalovaného v 1.rade a spoločnosti BLIKA, ktoré je v rozpore s Nájomnou zmluvou, a
z dôvodu, že Dodatok k Podnájomnej zmluve je neplatný, dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného v 1.rade, a to vo výške minimálne 322,536.68 € ročne, resp. 26,878 € mesačne, a
to pre každý mesiac, kedy žalovaný v 1.rade poskytuje nehnuteľnosti priemyselného parku spoločností

BLIKA na užívanie" 2, a ďalej tým, že žalovaný v l.rade porušil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia článku 4.1 Nájomnej zmluvy a taktiež porušil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z článku
8.8 Nájomnej zmluvy, a to tak, že opakovane, každý kalendárny mesiac písomne neoznamoval údaje
o celkovom nájomnom vôbec; rovnako podľa žalobcu, žalovaný v 1. rade neplnil svoju oznamovaciu
povinnosť oznámiť prenajímateľovi (žalobcovi) všetky zmeny ohľadom stavu obsadenosti a využitia

všetkýchpriestorovvareálipriemyselnéhoparkuatoopakovane,prekaždýkalendárnymesiac,vktorom
zmena nastala, pričom žalobcovi v dôsledku takéhoto porušenia zmluvnej povinnosti údajne vznikla
škoda.
Žalobca sa teda v tomto konaní domáhal zaplatenia dlžnej sumy z titulu vzniku bezdôvodného
obohatenia a nároku na náhradu škody, pričom svoj nárok odvodzoval z Dodatku č. 1 k Podnájomnej

zmluve zo dňa 01.06.2009, nie Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 28.12.2007.
Rovnako tiež uvádzame, že závery konštatované v Protokole, žalovaný v 1. rade napadol jednak
námietkami a tiež žalobou na príslušnom súde.
Žalovaný v 1.rade v žiadnom prípade svojím konaním zastavenie predmetného konania nezavinil, práve
naopak žalobca spôsobil žalovanému v 1.rade trovy právneho zastúpenia spojené s týmto konaním,

ktoré bolo zahájené ešte v roku 2014 a na ktoré nadväzovalo ešte konanie o nariadenie predbežného
opatrenia (neodkladného opatrenia). Argument žalobcu o tom, že NKÚ konštatoval v rámci kontroly
nesúlad Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, ako dôvod pre zastavenie konania zavineného žalovaným v
1. rade, nemôže obstáť, nakoľko o tom, že či určitý právny úkon je alebo nie je platný rozhodujú súdy v
rámci svojej rozhodovacej činnosti. Podľa ustanovenia § 193 CSP platí, že súd je viazaný rozhodnutím

ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný
rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto

ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Z vyššie uvedeného
nevyplýva, že by bol súd viazaný konštatovaním NKÚ SR ako štátneho orgánu, ktorý vykonáva kontrolnú
činnosť zameranú primárne na kontrolu hospodárenia subjektov verejnej správy, o tom, že určitý právny
úkon nie je v súlade s právnymi predpismi. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný v 1.rade má za
to, že v žiadnom prípade nezavinil zastavenie predmetného konania, a týmto navrhuje, aby odvolací

súd uznesenie Okresného súdu Trebišov, zo dňa 22.12.2017, č. k. 15C/171/2014-296, v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny a žalovanému v 1.rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.4. Žalovaný v 2. rade nežiadal trovy konania vo vyjadrení v odvolacom konaní, ale navrhoval taktiež
potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne správne.

5. Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, okrem nenapadnutého výroku v odvolaní
(t.j. výroku o vrátení súdneho poplatku žalobcovi) a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené a napadnuté
uznesenie je vecne správne, pričom podľa § 387 CSP sa odvolací súd aj stotožňuje s dôvodmi v
uznesení.

6. K výstižným dôvodom uvedeným v uznesením súdu prvej inštancie treba uviesť, že nemožno dôvody
hodné osobitného zreteľa odôvodniť stroho len s tým, že z majetku založeného pre SARIO nemá príjem,
lebo nie je tu potom naplnená podmienka podľa § 257 CSP pre výnimočné nepriznanie náhrady trov
konania žalovaným v 1., 2. a 3. rade.

7. Ani odvolacie námietky, že NKÚ (Najvyšší kontrolný úrad) mal konštatovať v rámci kontroly nesúlad
Dodatku č.1 k nájomnej zmluve ako dôvod pre zastavenie konania zavineného žalovaným v 1. rade, nie
je relevantný, lebo len súdy rozhodnú či niektoré právne úkony sú platné alebo neplatné. Ani spájanie sa
konania žalovaného v 1. rade, po ktorom so spoločnosti BLIKA malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu,
niejeopodstatnenéaniejerelevantnépreodvolaciedôvody.Správnepoukazujevovyjadrenížalovanýv

1.rade, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu 5M Cdo/12/2008 napokon platí pri rozhodovaní o trovách
konania, že zavinenie je nutné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva a
konštatovať dôvody, lebo v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.

8. O.i., ak žalobca podal žalobu pre neplatný Dodatok č.1 k nájomnej zmluve, tento sa nedotýka žiadnym

spôsobom žalovaného v 2.rade a proti tomuto subjektu nemohol podať, resp. mohol podať žalobu, ale
pre nedostatok pasívnej legitimácie potom žalobca zobral návrh späť a aj tak by bola žaloba zamietnutá
a vznikol by mu nárok na trovy konania.

9. O. i. žalovaný v 3. rade poukazuje, že v rozsiahlom odvolaní žalobca ani jeden z dôvodov, pre ktoré by

nemali priznať sa trovy konania podľa § 257 CSP neuvádza (napr. povaha a okolnosti sporu, zložitosť
doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť príkladov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné
pomery strany sporu a nízky príjem).

10. Aj žalovaný v 3. rade považoval výrok za vecne správny a nežiadal trovy odvolacieho konania.

11.Spoukazomna§396CSPodvolacísúdzastávanázor,žeužničnovéneuviedlivovyjadrenížalovaní
v 1., 2. a 3. rade, a preto trovy odvolacieho konania ako úspešnej strane sporu nepriznal, pričom žalobca
bol neúspešný a preto mu nepatria trovy odvolacieho konania, čo sa odôvodňuje § 396 CSP.

12. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.