Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617212663
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6617212663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členiek

senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcov: 1/ N. N., rod. W.
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. rad XXXX/XX, štátna občianka SR, zastúpená splnomocnenou
advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou, so sídlom Advokátska kancelária 987 01 Poltár, Železničná
291, 2/ I. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R., B. I. XXX, štátny občan SR, zastúpený B.
N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. B. XXXX/XX, 3/ V.. V. X. rod. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX Y. D., C. č. XXX, Q. N., štátna občianka ČR, zastúpená W. N., rod. W., nar. 10.XX.XXXX,
bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 4/ I. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. 4, I. XXX/X, Q. M.,

štátna občianka ČR, zastúpená G. G., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX,
5/ V. W. rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., M. II XXX/XX, štátny občan SR, zastúpený B.
N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 6/ U. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX H. XXX, štátna občianka SR, zastúpená B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX F., H. M. XXXX/XX, 7/ I. W. rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U., S. č. XXX/XX, štátny občan
SR, zastúpený B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom 817 15 Bratislava, Búdková

č. 36, IČO 17 335 345, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., o odvolaní
žalobkyne 1/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 5C/1/2017-149 zo dňa 10.12.2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec číslo konania 5C/1/2017-149 zo dňa 10.12.2018 p o t v r
d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov 1/-7/ zamietol (výrok I.) a výrokom II.

rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalovanému priznal trovy konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnostirozsudku. Vodôvodnenírozsudkusúdkonštatovalskutkovýaprávnyzákladuplatneného
nároku žalobcov 1/ až 7/, ktorí sa žalobou domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa
v KÚ D., zapísané na Okresnom úrade Poltár, odbore katastra na LV č. XXX ako EKN p.č. XXXX lesné
pozemky o výmere 6889 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2;
p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2, ktoré boli zamerané geometrickým plánom Ing. Jána Šágu

č. 32616881-056/2017 ako C KN p.č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 6859 m2, p.č. XXXX/X TTP o
výmere 3005 m2, patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po
ktorom bolo dedičstvo prejednané Štátnym notárstvom Lučenec pod sp. zn. D 303/1986 v podiele 1/1.
Žalobcovia uviedli, že sú dedičmi a právnymi nástupcami po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr.XX.XX.XXXX, ktorého manželkou bola I. D., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX.
Právny predchodca žalobcov N. W. sa narodil v obci Šoltýska, kde žil celý život a aj tam zomrel.
Žalobcovia tvrdili, že približne v roku 1930 otec, starý a prastarý otec žalobcov N. W. odkúpil od

rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T., rod. Y., ktorá bola vlastníčkou množstva pozemkov v Y. I. M., O., I.,
v D. a W. D. M. a najmä bola majiteľkou sklární v O., pozemky v lokalite „J. I." v blízkosti obce D.
o výmere 0,90 ha, v súčasnosti vedené ako EKN p.č. XXXX lesný pozemok o výmere 6889 m2, p.č.
XXXX TTP o výmere 1149 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2, p.č. XXXX orná pôda o výmere
1499 m2, pôvodne vedených v PKV č. XXXX, ako p.č. XXXX/a a neskôr v PKV č. XXXX. Neskôr bol

majetok Z. T. skonfiškovaný a bol vykonaný zápis v prospech žalovaného. V súčasnosti sú tieto pozemky
vedené v prospech žalovaného na LV č. XXX ako E KN p.č. XXXX lesné pozemky o výmere 6889
m2; p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2; p.č. XXXX orná pôda o
výmere 1499 m2. Hoci prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený
v pozemkovej mape, kde ako vlastníci p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX sú zapísaní W..
Pozemková mapa bola vyhotovená v roku 1947 a teda podľa žalobných tvrdení už v roku 1947 boli

za vlastníkov považovaní W.. V súčasnosti sú geometrickým plánom č. 32616881-056/2017 zamerané
ako C KN p.č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 6859 m2; p.č. XXXX/X TTP o výmere 3005 m2.
Poručiteľ N. W. užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „F. I." až do svojej smrti v roku 1986. V teréne
to bol čiastočne lesný porast, ale najmä pole, kde rodina W. pestovala poľnohospodárske plodiny pre
svoju potrebu. Nakoľko je vlastníkom nehnuteľností žalovaný, je teda rozpor medzi stavom zapísaným

v katastri nehnuteľností a skutočným stavom a žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podaní
žalobyourčenievlastníckehopráva.Podanímurčovacejžalobysachcúžalobcoviadomôcťrozhodnutia,
že pozemky patria do dedičstva po ich predkovi. Poručiteľ N. W., podľa žalobných tvrdení, vstúpil do
držby pozemku od roku 1930. Ako vyplýva z pozemkovej mapy, ktorá bola vyhotovená v roku 1947,
minimálne od roku 1947 boli W. považovaní za vlastníkov sporných pozemkov. N. W. užíval pozemky

„F. I." od roku 1930 až do smrti v roku 1986. Užíval ich ako vlastník po dobu minimálne 10 rokov, pričom
nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním.Žalovanývosvojomvyjadrení-replikežalobnýnárokžalobcovpoprel,namietal neexistenciu
naliehavého právneho záujmu podľa ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku na požadovanom určení. Okrem toho neuznával nárok žalobcov ani po hmotnoprávnej stránke,

pretože pokiaľ žalobcovia tvrdia, že ich právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam, nevyplýva to zo žiadneho z predložených dôkazov, absentuje nadobúdací titul a
navyše sporné parcely neboli predmetom dedenia ani po jeho manželke I. W. rod. D., hoci iné parcely
vedené v PK vložkách predmetom dedenia boli. Vlastnícke právo nebolo zapísané v prospech N. W. v
žiadnej z predložených PKV. K predloženej pozemkovej mape žalovaný v procesnej obrane uviedol,

že táto nesvedčí o vlastníckych právach tam uvedených osôb, keďže relevantný vo vzťahu k zisteniu
vlastníka je výlučne údaj v časti B PKV. Žalovaný taktiež tvrdil, že neboli splnené zákonné predpoklady
na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil
podľa ustanovení § 143, § 144, § 145 ods. 1, 2 a 3 zák.č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka (tzv.
„stredného Občianskeho zákonníka“), podľa ustanovení § 135a ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v

znenízákonač.131/1982Zb.,vspojenísintertemporálnymustanovením§868Občianskehozákonníka,
v nadväznosti na aktuálne znenie ustanovenia § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, §
134 ods. 1, 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a v spojení s ustanoveniami § 33a ods. 1, §
35, § 37 zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom(notársky poriadok)
a taktiež podľa § 42 ods. 1 zák. č. 177/1927 Sb. o pozemkovém katastru a jeho vedení (Katastrální

zákon). Súd sa v prvom rade vysporiadal s existenciou naliehavého právneho záujmu na podaní tejto
určovacej žaloby a vyslovil, že má za to, že žalobcovia osvedčili svoj naliehavý právny záujem na nimi
požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Ak je žalovaný
zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem
na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie

zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (s poukazom na rozsudok NS SR 1 Cdo 3/03). Žaloba je tak
prípustná podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Následne súd, po
predchádzajúcom konštatovaní vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia predloženými
dôkazmi, ako ani dôkazmi vykonanými na pojednávaní, nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva
ich predkom N. W.. Okrem toho, že sporné pozemky neboli predmetom dedičských konaní, absentuje

aj titul nadobudnutia vlastníckeho práva, či zápis v pozemkovej knihe požadovaný podľa vtedy platnej
právnejúpravy.Žalobcoviataktiežnepreukázalipredloženýmidôkazmivydržanie,zákonompožadovanú
dobromyseľnosť držby ich predka od počiatku a ani objektívny vstup N. W. do držby a nedisponujú
žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali tieto žalobcami tvrdené skutočnosti. Žalobcovia preukázali lenskutočnosť, že ich právny predchodca sporné pozemky užíval, ale nie že ich nadobudol do vlastníctva,
či už kúpou alebo vydržaním. Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Súd následne
v odôvodnení rozsudku obsiahlo a podrobne svoj záver zdôvodnil, keď uviedol, že v čase od 1855 do

1950 platilo na území Slovenska Uhorské obyčajové právo a Pozemková kniha (obdobne ako teraz
kataster nehnuteľností) bola verejnou evidenciou nehnuteľností, ich vlastníkov a práv s nimi spojených,
pričom rovnako ako teraz platil intabulačný princíp, t.j. práva vznikali, zanikali a menili sa až zápisom a to
vkladom (výmazom) do pozemkovej knihy. Vklad bol možný len na základe súkromných alebo verejných
listín s predpísanými náležitosťami a v písomnej forme s úradne overeným podpisom a povolením ku

vkladu. Zmluva, či už darovacia alebo iná, musela spĺňať všetky náležitosti, vrátane písomnej formy,
overenia podpisu a návrhu na vklad do pozemkovej knihy, čo boli všeobecne známe skutočnosti.
Okrem toho na vydržanie bol potrebný taktiež oprávnený a dobromyseľný vstup do držby pri začatí
vydržania a bola potrebná nerušená držba po dobu aspoň 32 rokov (proti štátu 100 a cirkvi 40 rokov)
a nadobúdateľ musel byť pri začiatku držby dobromyseľný. Súd prvej inštancie zdôraznil, že práve táto
skutočnosť nebola zo strany žalobcov a ich priamych predkov predloženými dôkazmi preukázaná. V

pozemkovej knihe neexistuje žiadny zápis o nadobudnutí vlastníckeho práva predchodcami žalobcov
k sporným pozemkom. V dedičskom konaní po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel
XX.XX.XXXX, v Rozhodnutí Štátneho notárstva v Lučenci zo dňa 24.03.1986 je evidentné, že sporné
pozemky sa nenachádzali medzi nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom dedenia, ktoré nadobudla
manželka poručiteľa I. W.. Z Osvedčenia o dedičstve 5D/652/2013, Dnot 209/2013 po zosnulej manželke

N. W., I. W., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, je taktiež evidentné, že v
súpise aktív/nehnuteľnosti sporné pozemky inkorporované nie sú. Súd tak konštatoval neexistenciu
spôsobilého titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov, ako aj ich právnych predchodcov, k
sporným nehnuteľnostiam. Súd sa taktiež zaoberal aj druhým tvrdeným nadobúdacím právnym titulom
a to vydržaním a uviedol, že žalobcovia v žalobe popri nadobudnutí sporných pozemkov do vlastníctva

kúpnou zmluvou ich predkami uvádzajú aj eventualitu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Na
preukázanie svojich tvrdení predložili žalobcovia súdu vyhotovenie mapového operátu z roku 1947,
kde ako jednými z užívateľov sú uvedení N. W. ( ž. I., rod. D.). Súd konštatoval, že mapové operáty
pozemkového katastra do 01.01.1950 využívali užívací režim a nepreukazujú teda vlastnícke právo k
predmetným sporným pozemkom, čo sama žalobkyňa 1/ vo svojom vyjadrení, zo dňa 04.09.2018 taktiež

konštatuje. Pokiaľ ide o obsah svedeckých prehlásení a výpovedí pred súdom, súd prvej inštancie po
konštatovaní obsahu týchto svedeckých dokazovaní uviedol, že všetci svedkovia síce zhodne uviedli,
že predmetné nehnuteľnosti predchodca žalobcov užíval, obhospodaroval, ale ani jeden z nich nevedel
uviesť od kedy presne a akým spôsobom predmetné pozemky nadobudol, resp. na akom základe
pozemky užíval. Žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali ani dobromyseľnosť držby

ich predka od počiatku, ako ani objektívny vstup N. W. do držby. Žalobcovia nedisponujú titulom
nadobudnutia a ani iným listinným dôkazom preukazujúcim časové obdobie nadobudnutia vlastníckeho
práva ich predkom, alebo jeho vstupu do držby, keďže nevedia ani ustáliť začiatok užívania, ako ani
prípadného nadobudnutia sporných pozemkov. Dobromyseľnosť a počiatok držby ich predkom nebola
nijakým z predložených dôkazov žalobcami preukázaná. Samotné užívanie nehnuteľností samo o

sebe nezakladá vydržanie a nadobudnutie vlastníckeho práva. Súd preto pre neunesenie dôkazného
bremena žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa
ustanovenia § 262 ods. 1, 2 CSP, podľa pomeru úspechu strán v spore a žalovanému priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v 1. rade prostredníctvom splnomocnenej
právnej zástupkyne v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom namietal, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia od
počiatku tvrdili, že titulom nadobudnutia je kúpna zmluva približne z roku 1930 s Y. D. a Z. T. rod.
Y.. Viacerí svedkovia, vypočutí súdom, žijú v obci Šoltýska viac ako 60 rokov, dokonca 70 rokov a

jednoznačne potvrdili, že pozemky v lokalite „ N. W.“ patrili N. W.. S istotou vypovedali, že D. D.
považovali za ich vlastníka. Vylúčili možnosť, že by v obci B. niekto v minulosti mohol obrábať pozemky,
ktoré by mu nepatrili. C. W. obrábal sporné pozemky do svojej smrti, následne sa o ne staral jeho
syn I. W.. Pozemky si ľudia predávali medzi sebou aj „ z ruky do ruky“. Odvolateľka namietala, žeskutkové tvrdenie žalobcov, podporené svedeckými výpoveďami všetkých svedkov, neboli zo strany
žalovaného v rámci procesnej obrany nijakým spôsobom spochybnené, ani vyvrátené. Skutočnosť, že
svedkovia nevideli kúpnu zmluvu, ktorou N. W. odkúpil od K. Y. a Z. T. pozemky v lokalite „T. N.“ ,

je bez významu. Jednak je vysoko nepravdepodobné, že by sa N. W. preukazoval pred susedmi a
obyvateľmi obce písomnou zmluvou a jednak sami žalobcovia vedia, že sa v písomnej podobe do
dneška nedochovala. V obci bol považovaný viac ako 70 rokov za vlastníka pozemkov, ktoré aj riadne
užíval. Žalobcovia v žalobe jednoznačne uvádzajú, že ich právny predchodca poručiteľ N. W. naplnil
podmienky vydržania podľa § 115 a § 116 zákona č. 141/1950 Zb. - stredného OZ, kedy vlastnícke právo

k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je
potrebná vydržacia doba desaťročná. N. W. užíval pozemky „F. I.“ od roku 1930 až do smrti v roku 1986.
Odvolateľke nie je zrejmé, prečo sa súd venoval v právnom posúdení uhorskému obyčajovému právu,
ak právny predchodca žalobcov držal nehnuteľnosti aj za účinnosti stredného OZ, na čo žalobcovia
aj poukázali. Záver súdu o tom, že v pozemkovej knihe nie je vedený zápis o prevode vlastníctva na
N. W., je síce správny, ale vzhľadom na podstatu sporu irelevantný. Keby bol v pozemkovej knihe

zapísaný N. W. ako vlastník, tento súdny spor by sa neviedol. Viacerí svedkovia potvrdili, že N. W.
užíval pozemky až do založenia družstva. Užíval ich ako vlastník po dobu minimálne 10 rokov, pričom
nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
podľa stredného Občianskeho zákonníka. Ani s týmto argumentom sa súd v odôvodnením rozsudku
nevysporiadal. Žalobkyňa 1/ taktiež namietala závery súdu, poukazujúceho na to, že žalobkyňa si

uplatnila v rámci ROEP - ky svoje vlastníctvo k domu, bez nutnosti určenia vlastníctva súdnou cestou.
Odvolateľka poznamenala, že ZRPS - zjednodušený register pôvodného stavu -a ROEP resp. RVIN -
register obnovenej evidencie pozemkov, sú dve rozdielne konania, ktoré sa uskutočňujú podľa rôznych
právnych predpisov. ROEP obnovuje evidenciu pozemkov zapísaných pôvodne v pozemkovej knihe,
tak v intraviláne, ako aj v extraviláne. RVIN je obnovenie evidencie pozemkov výlučne v intraviláne

obce. ZRPS sa týka pozemkov v extraviláne obce. Tieto konania sa uskutočňujú podľa zákona č.
180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a podľa zákona
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. V katastrálnom území D. bol vyhotovený
Zjednodušený register pôvodného stavu, týkajúci sa extravilánu obce v roku 2000 a RVIN v roku 2003,

týkajúci sa výlučne zastavaného územia obce. ROEP v k.ú. D. nebol vyhotovený. Žalobkyňa si teda
usporiadala vlastníctvo k pozemku pod rodinným domom, avšak v rámci RVIN v roku 2003 a teda
podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Tento
právny predpis umožňoval nadobudnutie vlastníctva na základe dobromyseľnej a nerušenej držby aj
mimosúdnou cestou. Podľa obsahu rozsudku boli nehnuteľnosti zapísané do vlastníctva žalovaného v

roku 2000 a to zjednodušeným registrom pôvodného stavu. Konanie sa uskutočňovalo podľa zákona
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Zákon č. 330/1991 Zb. však neumožňuje
vysporiadať vlastníctvo pozemkov v extraviláne, ako je to v tomto prípade, titulom vydržania. Okrem
toho výpisy zo ZRPS, s ktorými sa mala žalobkyňa v roku 2000 oboznámiť, prípadne ich namietať, sa

zasielali len známym vlastníkom a N. W. bol v roku 2000 už dávno nebohý a preto nebol jemu, ani
jeho potomkom, žiadny výpis z ZRPS zaslaný. Nemohli teda proti výpisu, na ktorom bol už ako vlastník
zapísaný žalovaný, namietať, pretože sa o ňom jednoducho nedozvedeli.
Žalobkyňa 1/ taktiež uviedla, že žalobcovia nikdy netvrdili, že geometrický plán je titulom nadobudnutia
vlastníctva ich právneho predchodcu. Nakoľko však už na poľnom náčrte z roku 1947 je vedený

ako vlastník sporných pozemkov N. W., ktorý následne vyplatil aj ostatných súrodencov, pričom táto
okolnosť nebola medzi stranami sporu sporná, museli žalobcovia presne identifikovať pozemky, ktorých
sa domáhajú vzhľadom na súčasnú evidenciu nehnuteľností. Geometrický plán tak bol vyhotovený
za účelom stotožnenia pozemkov v poľnom náčrte so súčasným stavom evidencie pozemkov v
katastri nehnuteľností. Ohľadom svedeckých výpovedí žalobkyňa 1/ v odvolaní uviedla, že otázky súdu

na jednotlivých svedkov ohľadne ich nadobúdacích titulom k nehnuteľnostiam, nemajú vo vzťahu k
predmetu sporu žiadny význam. Svedkovia vôbec neuvádzali, ku ktorým nehnuteľnostiam disponujú
titulmi nadobudnutia a či sa jedná vôbec o nehnuteľnosti v k.ú. D.. Išlo teda iba o všeobecné
konštatovanie svedkov. Pokiaľ nie je známe, o aké tituly nadobudnutia sa u jednotlivých svedkov jedná,
nie je prípustné, aby súd opieral svoje rozhodnutie o konkrétne vymedzených nehnuteľnostiach, ktoré

sú predmetom tohto sporu, o neurčité konštatovanie svedkov ohľadne iných nehnuteľností. Pokiaľ
súd konštatoval nepreukázanie dobromyseľnosti a počiatku držby predkom žalobcov, odvolateľka s
poukazom na ustanovenia § 215 a § 151 ods. 2 CSP tvrdí, že zo strany žalovaného nedošlo ku
kvalifikovanému popretiu tvrdení žalobcov o nadobudnutí vlastníctva právneho predchodcu N. W.kúpou, ani k popretiu svedeckých výpovedí svedkov, ktorí opakovane potvrdili, že vlastníkom sporných
pozemkov bol N. W.. Nie je síce povinnosťou žalovaného tvrdiť a dokazovať skutočnosti, od ktorých
žalobca odvodzuje svoje právo, ale je jeho povinnosťou tvrdiť a dokazovať svoje právo a tvrdenia a

dôkazy žalobcu kvalifikovane vyvracať. Inak je jeho popretie neúčinné a tvrdenia žalobcu sa považujú
za nesporné. Žalovaný prakticky nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalobcov a najmä
svedecké výpovede. Taktiež odvolateľka poukázala na ustanovenie § 192 CSP, v zmysle ktorého
skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za
preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Potom zdôraznila, že v zmysle § 143 a § 145 zákona č.

141/1950 Zb. - stredného OZ, držiteľom je, kto nakladá s vecou ako so svojou alebo vykonáva právo pre
seba. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Všetky svedecké
výpovede zhodne potvrdzujú, že nielen N. W. sa sám považoval za vlastníka sporných pozemkov, ale
ho za vlastníka považovali aj ostatní obyvatelia obce, ktorí žijú v obci viac ako 60 rokov. Svedeckými
výpoveďami bola teda preukázaná dobromyseľnosť N. W. trvajúca desiatky rokov. Nielen N. W. bol teda

vnútorne presvedčený, že je vlastníkom pozemkov, ale takého presvedčenie panovalo a do dnešného
dňa panuje aj u ostatných obyvateľov obce D.. V prípade svojich pochybností však súd mal považovať
držbu za oprávnenú v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou, s čím sa súd v odôvodnení rozsudku
nijak nevysporiadal. Čo sa týka absencie ustálenia začatia užívania nehnuteľnosti, súd síce na záver
uvádza, že žalobcovia počiatok držby nepreukázali, ale sám si odporuje, keď uvádza, že poľný náčrt

zakresľuje užívací stav, kde jednoznačne už v roku 1947 bol ako užívateľ uvedený N. W.. Žalobcovia
teda preukázali písomným dôkazom, že minimálne od roku 1947 N. W. nehnuteľnosti užíval. Odvolateľka
má za to, že sa súd nevysporiadal s tvrdeniami žalobcov, s právnou úpravou na ktorú poukazovala
žalobkyňa a nesprávnym procesným postupom tak znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

nakoľko nezohľadnil písomné dôkazy a svedecké výpovede svedkov, ktoré neboli žiadnym spôsobom
kvalifikovane popreté zo strany žalovaného, nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď nezohľadnil
zákonnú domnienku dobromyseľnosti a oprávnenosti držby N. W. a nezohľadnil skutočnosť, že aj
neplatnýprávnyúkonzakladámožnosťvydržania.Navrhujepreto,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie podľa § 389 CSP.

3. Odvolanie svojej právnej zástupkyne neskôr doplnila samostatným podaním a vlastným vyjadrením
žalobkyňa 1/, ktorá uviedla, že pokiaľ žalovaný vo svojej replike a duplike konštatuje, že vec sa má
posudzovať v súvislosti s možnosťami uplatnenia reštitučných nárokov a predmetné pozemky boli
skonfiškované a prešli do vlastníctva štátu, uvedené považuje za vlastný názor žalovaného ničím

nepodložený. Z pohľadu histórie zákonom o pozemkových úpravách od r. 1908 do r. 1948 dochádzalo k
sceľovaniu-komasáciepozemkov.Sceľovanímsaakozákladberieskutočnádržbaajpozemkovoknižný
stav. Znamenalo to, že geodeti na mieste vymerali pôdu, vykonali pozemkové mapy, do ktorých zapísali
skutkový stav, teda skutočných vlastníkov. Na základe pozemkovej mapy sa potom skutkový stav
premietol do pozemkovej knihy, pričom pozemkové mapy boli súčasťou pozemkovej knihy. Vplyvom

historických udalosti pozemkové úpravy neboli dokončené a zápisy do pozemkových kníh sa od r.
1945 do r. 1964 neviedli. Mali na to vplyv Benešove dekréty zo dňa 24.10.1945, zákon o novej
pozemkovej reforme č. 46/1948 a následne o znárodnení. Podľa uvedeného zákona pôda ostala
vo vlastníctve poľnohospodárov, ktorí na nej pracovali a pokiaľ výmera pôdy vrátane výmery jeho
rodinných príslušníkov nepresiahla 50 ha. Až Občianskym zákonom č.40/1964 a zákonom č. 22/1964

o evidencii nehnuteľností bolo rezortu geodézie a kartografie zverené evidovanie právnych vzťahov
k nehnuteľnostiam. Súd dňa 02.05.2018 vyzval Okresný úrad Poltár o zaslanie informácií a všetkých
dokumentov týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckych práv k parcelám 1069,1072,1073,1074 uvedených
na LV 244, okres C., katastrálne územie obec D.. V odpovedi zo dňa 07.05.2018 katastrálny odbor
uviedol, že od r. 1930 požadované dokumenty a informácie nevie poskytnúť, nakoľko archivuje doklady

len od r. 1964. Taktiež súd vyzval Štátny archív, pracovisko Lučenec, ktorý oznámil, že konfiškované
spisy sa vo fonde ONV Lučenec nenachádzajú. Pozemkovoknižná a občianskoprávna agenda sa v
archívenenachádza.Výňatokzpozemnoknižnejvložkyč.XXXXpreukazujesúpisnehnuteľnéhomajetku
a pozemkov vo vlastníctve Y. Y., ktorému bol skonfiškovaný majetok zápisom zo dňa 02.05.1945.
Z hore uvedeného jednoznačne vyplýva, že sporné parcely č. XXXX, XXXX,XXXX,XXXX nemohli

byť skonfiškované, nakoľko v roku 1947, teda 2 roky po skonfiškovaní majetku Y., bola vyhotovená
pozemková mapa, na ktorej boli zapísaní W., ktorí boli považovaní za vlastníkov a sú považovaní za
vlastníkov do dnešného dňa, čo potvrdili aj svedkovia. W. majetok nemohol byť skonfiškovaný, nakoľko
bolitochudobníľudia,ktorísaživilipoľnohospodárstvomachovomzvieratprevlastnúpotrebu.Vďalšomvyjadrení žalobkyňa 1/ uviedla, že Okresný úrad Poltár, katastrálny odbor dňa 07.05.2018 zaslal súdu
Schválenie zjednodušeného registra pôvodného stavu v katastrálnom území D. číslo U/2000/00009
zo dňa 9.10.2000. Týmto dňom sa vlastníkom sporných pozemkov stal štát t. j. Pozemkový fond.

Pokiaľ uviedol OÚ, katastrálny odbor, že bolo každému vlastníkovi so známym pobytom doručený
výpis z registra týkajúci sa jeho práv, žalobkyňa 1/ uviedla, že jej otcovi nemohol byť doručený výpis,
pretože zomrel v r. XXXX. Jej matke, ktorej pobyt bol známy, nebola doručená žiadna výzva týkajúca
sa extravilánu na vyjadrenie sa k jej majetkovým právam. Taktiež nie je pravda, že by si žalobkyňa 1/
uplatnila v rámci ROEP-ky svoje vlastníctvo k domu. Vlastníčkou nehnuteľnosti (domu), ako aj pozemkov

v intraviláne a extraviláne katastrálneho územia D., bola jej matka I. W. od XX.X.XXXX rozhodnutím
Štátneho notárstva v Lučenci pod číslom D303/86-19. V dedičskom konaní je uvedené, že sa stáva
vlastníčkou domu, ale nestáva sa vlastníčkou pozemkov pri dome, nakoľko sú vedené na Z. S.. Na
základe geometrického plánu vyhotoveným geodetickou kanceláriou Mišík Lučenec dňa 11.6.1996 sa
stala vlastníčkou uvedených pozemkov. Žalobkyňa 1/ sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti domu, ako aj
pozemkov v intraviláne a extraviláne, na základe darovacej zmluvy zo dňa 16.1.2008. Žalobkyňa 1/

poznamenala, že síce hore uvedené nesúvisí zo žalobou o sporné pozemky, ale nakoľko súd uvádza v
rozhodnutí, že si vlastníctvo k domu uplatnila v rámci ROEP-ky, pokladala si za povinnosť k uvedenej
veci podať vysvetlenie. Taktiež poznamenala, že zjednodušený register pôvodného stavu predstavuje
v katastrálnom území D. pár listov vlastníctva, v ktorých sú uvedení vlastníci živí aj mŕtvi a ich parcely.
Znamená to, že vlastníci živí aj mŕtvi sa zrazu stali z vlastníkov podielnikmi a identifikovať pôvodné

parcely, ktoré vlastnili, je náročné aj pre odborníkov, nieto ešte pre laika. V závere vlastného vyjadrenia
k odvolaniu svojej právnej zástupkyne žalobkyňa 1/ uviedla, že podľa zákonov platných v roku 1947 boli
W. vlastníci pozemkov, čo dokazuje pozemková mapa a výpovede svedkov. Majetok rodine W. nebol
skonfiškovaný, ostal v ich držbe, na sporných pozemkoch jej rodičia, brat a jeho deti, aj ona s rodinou
hospodárili. Ešte v rokoch 2012, 2013 na základe požiadania predsedu urbariátu odstraňovala na

vlastné náklady popadané stromy z prístupovej cesty. Rozhodnutie Č.U/2000/00009 zo dňa 9.10.2000,
ktorým sa vlastníkom sporných pozemkov stáva pozemkový fond, teda štát, bolo vydané neoprávnene a
preto žiada, aby odvolací súd v tejto veci vykonal nápravu a rozhodol spravodlivo a napadnutý rozsudok
zrušil.

4. Vyjadrenie k odvolaniu, ani k vlastnému vyjadreniu žalobkyne 1/ k odvolaniu, podané nebolo ani zo
strany žalovaného, ani žalobcov 2/-7/.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je

ohľadomskutkovýchtvrdenížalobcov1/až7/,akoajižalovanéhoviazanýskutkovýmstavomtak,akoho
zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa 1/, ako odvolateľka, neuviedla v odvolaní
žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadala doplniť dokazovanie
za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie
nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní.

Odvolaním len spochybnila vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného
dokazovania a namietala dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými
úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku
rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej
inštancie zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie,

prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v
spojení s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku).

7. Žalobcovia 1/ až 7/, ako dediči a právni nástupcovia po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel XX.XX.XXXX, sa domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz.

D., zapísané na Okresnom úrade Poltár, odbore katastra na LV č. XXX ako EKN p.č. XXXX lesné
pozemky o výmere 6889 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2;
p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2, ktoré boli zamerané geometrickým plánom Ing. Jána Šágu
č. 32616881-056/2017 ako C KN p.č. 1069/2 lesný pozemok o výmere 6859 m2, p.č. XXXX/X TTP ovýmere 3005 m2 (ďalej v texte „sporné nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar.
10.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po ktorom bolo dedičstvo prejednané Štátnym notárstvom Lučenec
D 303/1986, v podiele 1/1. Dôvodnosť svojho nároku v žalobe preukazovali tvrdeniami, že ich právni

predchodca približne v roku 1930 odkúpil od rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T., rod. Y., pozemky v lokalite
„F. I." v blízkosti obce D. o výmere 0,90 ha. Ako nadobúdací titul však kúpnu zmluvu preukázať nevedeli.
Hoci prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený v pozemkovej mape,
kde ako vlastníci p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX sú zapísaní viacerí W.. Pozemková mapa
bola vyhotovená v roku 1947 a teda už v roku 1947 boli za vlastníkov považovaní W.. Žalobcovia tvrdili,

že poručiteľ N. W. užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „B. I." až do svojej smrti v roku XXXX. Okrem
tvrdenia, že ich právni predchodca nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva, žalobcovia taktiež
tvrdili,žeporučiteľN.W.vstúpildodržbypozemkovodroku1930,užívalichminimálnepodobu 10rokov,
pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním. Odvolací súd poznamenáva, že prípustnosť predmetnej určovacej žaloby v zmysle
ustanovenia § 137 písm. c/ CSP v štádiu odvolacieho konania už sporná nebola.

8. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody
(§ 387 ods. 3 veta posledná CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami
strán sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcov, ako aj tvrdeniami,
na ktorých bola postavená procesná obrana žalovaného, v nadväznosti na vykonané dokazovanie, sa

stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania jej
dôvodnosti žalobcami.

9. Podľa § 129 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá
ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

10. Podľa § 130 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

11. Podľa § 132 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom.

12. Podľa § 134 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať
rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

13. Podľa § 134 ods. 3 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, do doby podľa ods. 1 sa započítava
aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

14. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené
inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992, sa však posudzujú
podľa doterajších predpisov.

15. Podľa ustanovenia § 143 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, držiteľom je, kto s vecou nakladá
ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba.

16. Podľa § 145 ods. 1 a 2 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, ak je držiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená.

17. Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, vlastnícke právo k
hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec,

je potrebná vydržacia doba desaťročná.18. Podľa článku 8 Civilného sporového poriadku sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

19. Ako už odvolací súd v bode 7. odôvodnenia tohto rozsudku uviedol, žalobcovia, ako právni
nástupcovia po svojom predkovi D. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, sa domáhali, aby
súd určil, že špecifikované nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v KÚ D. a zapísané na LV č. XXX, patria
do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po ktorom bolo dedičstvo

prejednané Štátnym notárstvom Lučenec D 303/1986 v podiele 1/1. Dôvodnosť svojho nároku v žalobe
preukazovali tvrdeniami, že ich právni predchodca v čase presne neurčenom, ohraničenom v žalobe len
„približne v roku 1930“, odkúpil od rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T. rod. Y., pozemky v lokalite „F. I." v
blízkosti obce D. o výmere 0,90 ha. Ako nadobúdací titul však kúpnu zmluvu preukázať nevedeli, pričom
odvolacísúdinterpretujevyjadreniežalobcovpredsúdomprvejinštancie,ženielenženedokázalivspore
produkovať žiadne listinné dôkazy preukazujúce uzatvorenie písomnej kúpnej zmluvy, resp. zámennej

zmluvy, prípadne iný nadobúdací titul, ale vyjadrili sa neurčito aj v tom smere, že sami nemali vedomosť,
či vôbec bola písomne akákoľvek zmluva ich predkom uzatvorená a pripustili, že mohlo ísť aj o ústnu
zmluvu. Tvrdili však, že ich nárok je dostatočne preukázaný zápisom v pozemkovej mape, pretože hoci
prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený v pozemkovej mape, kde ako
vlastnícip.č.XXXX,p.č.XXXX,p.č.XXXX,p.č.XXXXsúzapísaníW..Pozemkovámapabolavyhotovená

v roku 1947 a teda žalobcovia tvrdili, že už v roku 1947 boli za vlastníkov považovaní W..

20. S týmto tvrdením žalobcov, s prihliadnutím na naplnenia požiadavky preukázania tvrdeného práva
vyplývajúcej z čl. 8 CSP, sa však odvolací súd stotožniť nemôže. Jednak ako správne poznamenal
aj súd prvej inštancie, aj v čase tvrdeného prevodu vlastníctva sporných nehnuteľností na právneho

predchodcu žalobcov, platil prísne formálny intabulačný princíp založený na materiálnej pravde a
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo povolením vkladu a zápisom do pozemkovej knihy
na základe listín s predpokladanými náležitosťami, v povinnej písomnej forme, s úradne overeným
podpisom, ktoré boli podkladom pre povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žiadne
písomnosti preukazujúce prevod vlastníctva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa - predchodcu

žalobcov, v spore produkovaný nebol. Je nutné v plnej miere sa stotožniť s prijatým záverom súdu
prvej inštancie, že len z obsahu pozemkovej mapy nie je možné vyvodiť, že sú na nej zapísaní vlastníci
nehnuteľností, pretože bol na nej zaznamenaný len v danej dobe užívací stav nehnuteľností, nie však
vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Tie boli zapísané v pozemkovej knihe. V tomto smere je tento
predložený dôkaz bez právnej relevancie a bez požadovanej dôkaznej sily v zmysle požiadaviek pre

prijatie právneho záveru, ktorého sa žalobcovia určovacou žalobou domáhajú. Navyše, ako správne
súd prvej inštancie podotkol a namietal aj žalovaný, na predmetnej pozemkovej mape sú zapísaní ako
užívatelia viaceré osoby, právny predok žalobcov je len jednou z viacerých osôb a teda aj z tohto
dôvodu by tvrdené výlučné vlastnícke právo len (a výlučne) právneho predchodcu žalobcov nebolo
možné vyvodiť. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ mali snahu žalobcovia súdu zdokladovať tvrdené

vysporiadanie sa príbuzných N. W., predchodcu žalobcov, ktorí sú spolu s ním zapísaní v pozemkovej
mapezroku1947apodložiťdôkazmisvojetvrdenia,žebolvýlučnýmvlastníkomspornýchnehnuteľností
a z tohto dôvodu predložili súdu Potvrdenie Miestneho národného výboru v Kokave nad Rimavicou
zo dňa 31.07.1958, tento dôkaz je nepostačujúci a bez výpovednej hodnoty. Existenciu formálnych
náležitostí kúpnej zmluvy pre to, aby napĺňala požiadavku hodnoverného a relevantného dôkazu

podporujúceho argumentáciu žalobcov nemožno konštatovať ani pri tomto listinnom dôkaze, na ktorý
sa žalobcovia odvolávajú. Z obsahu uvedeného potvrdenia vyplýva len súhlasné stanovisko vtedajšieho
orgánu verejnej správy k zamýšľanému prevodu bližšie neurčených a nešpecifikovaných nehnuteľností
medzi B. W. ako „predávateľom“ a N. W. a jeho manželkou ako „kupiteľmi“. Uvedené potvrdenie
však nie je nadobúdacím titulom. Okrem toho, ako už odvolací súd zdôraznil, pre jeho neurčitosť

ohľadom identifikácie konkrétnych predávaných nehnuteľností, je pre danú vec listinou bez dôkaznej
relevancie. Argumentačná a dôkazná sila tejto listiny je značne oslabená práve z dôvodu nemožnosti
jednoznačnej identifikácie konkrétnych nehnuteľností, nemožno ju vnímať ani ako dvojstranný právny
úkon verifikovaný podpismi účastníkov zamýšľaného právneho úkonu, no napokon nie je z jej obsahu
ani zrejmé, či vôbec bola táto listina mienená ako zmluva, potvrdenie, alebo len určitý súhlas k nej

a najmä, či vôbec k naplneniu právnych skutočností v nej zaznamenaných (kúpa nešpecifikovaných
parciel) skutočne aj došlo. Navyše, odvolací súd poznamenáva, že uvedené by bolo aj v rozpore s
pôvodnými tvrdeniami žalobcov, že ich predok N. W. kúpil sám do svojho výlučného vlastníctva sporné
nehnuteľnosti ešte niekedy v roku 1930 od pôvodných vlastníkov Y. Y. a jeho dcéry Z. T.. Žalobcovianetvrdili, že by boli sporné nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve viacerých z rodiny W., čomu
by svedčil zápis v predloženej pozemkovej mape. Taktiež žalobcovia čo sa týka absencie ustálenia
začatia užívania nehnuteľnosti, tvrdili, že poľný náčrt z pozemkovej mapy zakresľuje užívací stav, kde

jednoznačne už v roku 1947 bol ako užívateľ uvedený N. W.. Žalobcovia teda mali za to, že preukázali
listinným dôkazom, že minimálne od roku 1947 N. W. nehnuteľnosti užíval. Tvrdili, že poručiteľ N. W.
užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „F. I." až do svojej smrti v roku XXXX. Odvolací súd však
zdôrazňuje, že len samotné užívanie, hoc aj nerušené, nepreukazuje vlastnícke právo predchodcu
žalobcov a samotné pokojné užívanie nepreukazuje ani dobromyseľnosť oprávnenej držby. Odvolací

súd konštatuje, že samotní žalobcovia boli vo svojich skutkových a právnych tvrdeniach nejednoznační,
pretože súčasne tvrdili, že ich predok nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe kúpnej
zmluvyuzatvorenej„niekedyvroku1930“,nosúčasnetvrdili,(zrejmesivedomídôkaznejnúdzeohľadom
preukázania vlastníckeho práva), že boli naplnené aj zákonné predpoklady pre vydržanie sporných
nehnuteľností.

21. Keďže alternatívne tvrdili žalobcovia nadobudnutie vlastníckeho práva ich predchodcu vydržaním,
súd prvej inštancie sa v konaní zameral aj na skúmanie naplnenia zákonných podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva k veci (vrátane vlastníckeho alebo spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti). V prípade splnenia
zákonom určených podmienok (týkajúcich sa oprávnenosti držby, spôsobilého držiteľa, spôsobilého

predmetu držby a nepretržitej a nerušenej vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona,
nevyžaduje sa k tomu osobitné rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené kumulatívne všetky zákonné predpoklady - ak z nich nie
je splnená čo i len jedna, k vydržaniu práva či veci nedochádza. Predpokladom vydržania je skutočnosť,
žedržiteľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žemuvecaleboprávopatrí.Posúdenietoho,

či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec či právo patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa (prípadne jeho okolia). Dobromyseľnosť držiteľa musí
byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
dôvodné pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol, teda, aby držiteľ bol

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul oprávnene svedčí. Dobrá viera
držiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,zaktorýchvôbecmohlovlastníckeprávovzniknúť(držiteľsa
domnieva, že vzniklo), teda aj vo vzťahu k právnemu dôvodu (titulu) nadobudnutia vlastníckeho práva.

22. Okrem tvrdenia, že právni predchodca žalobcov nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva

kúpnou zmluvou, žalobcovia taktiež tvrdili, že poručiteľ N. W. vstúpil do držby pozemku od roku 1930,
užíval ich minimálne po dobu 10 rokov, pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného
aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobcovia na preukázanie svojich
skutkových tvrdení predložili súdu ako dôkazy výpisy pozemnoknižnej vložky č. XXXX a č. XXXX a
snímok z pozemkovej mapy, pri ktorých dôkazná sila ohľadom preukázania vlastníckeho práva už bola

odvolacím súdom vyššie vyhodnotená a ďalej už len čestné prehlásenia obyvateľov obce D. - U. N.,
N. Y., N. G., B. G. a V.. D. H. doslovne identického obsahu, bez najmenšej zmeny v znení: „ Týmto
ako rodák/rodáčka z obce W. čestne prehlasujem, že N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX /
manželka I. W., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX/, užívali až do svojej smrti pozemky
„C. I.". V teréne to bol čiastočne lesný porast a pole, kde rodina pestovala poľnohospodárske plodiny

pre svoju potrebu. Pozemky rodina D. získala od I. Y., ktorý vlastnil veľký majetok nielen v Y., ale aj
v M. a B. N. Y.. N. W. pochádzal z viacerých súrodencov, ale ako jediný zostal bývať v obci D.. O
týchto skutočnostiach viem od svojich predkov, ako aj z vlastnej skúsenosti". Okrem týchto čestných
prehlasení boli ako svedkovia vypočutí pred súdom prvej inštancie B. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. č. XX, N. G., XX.XX.XXXX, trvale bytom X/, č. XX, V.. D. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom R. XXXX/XX, W., B. G., nar. XX.XX.XXXX, D. č. XX a I. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
D. č. XX. Odvolací súd však konštatuje, že nielenže z písomných čestných prehlásení nemožno
vyvodiť nadobudnutie vlastníckeho práva, ale skôr len potvrdenie o nerušenom užívaní sporných
pozemkov, no ani výsluchy uvedených svedkov nedali jednoznačnú odpoveď akým spôsobom mal
nadobudnúť predchodca sporné pozemky, kedy presne, prípadne od kedy vstúpiť a na základe akých

skutočností do dobromyseľnej oprávnenej držby, že mu uvedené nehnuteľnosti patria a nakladať s nimi
ako s vlastnými. Hoci svedkovia potvrdili, že mali vedomosť o tom, že špecifikované nehnuteľnosti
obhospodarovala rodina predkov žalobcov, hoci z ich výpovedí možno vyvodiť, že vedomosť o tom,
že im sporné parcely patria, boli vo všeobecnosti vo vedomí ľudí z obce, avšak len a výlučne z tejtoskutočnosti, že ľudia boli v povedomí o tom, že pokiaľ ktosi v obci obhospodaroval určité nehnuteľnosti,
vo všeobecnosti sa aj predpokladalo, že mu patria a užíva ich oprávnene, ešte nemožno bez ďalšieho
dôkazu dostatočne hodnoverne a právne relevantne vyvodiť ako nespornú skutočnosť, že nadobudol

nehnuteľnosti konkrétny vlastník, prípadne vstúpil do oprávnenej držby v zmysle zákonných požiadaviek
pre nadobudnutie práva vydržaním. V tomto smere potom aj odvolací súd reaguje na odvolaciu námietku
žalobkyne 1/, že súd neprihliadal na zákonnú domnienku vyplývajúcu z ustanovenia § 145 zák. č.
141/1950 Zb., v zmysle ktorej v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Neobstálo by
z hľadiska hmotnoprávneho a z hľadiska objektívneho práva priznať vlastnícke právo komukoľvek, kto

sa ho domáha len z titulu, že síce nepreukázal nadobúdací titul, nepreukázal dostatočne hodnoverne
ani eventuálnu dobu počiatku oprávnenej a dobromyseľnej držby, ani ostatné zákonné atribúty pre
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe právneho úkonu alebo vydržaním, no len s
poukazom na to, že síce existujú pochybnosti, ale zákonná domnienka ukladá pri pochybnostiach
predpokladať oprávnenosť držby. Takýto formalistický a striktný prístup súdu k určeniu vlastníckeho
práva len s poukazom na uvedenú zákonnú domnienku by zjavne nebol súladný s elementárnymi

princípmiobjektívnehopráva,ústavougarantovanýchpráv,anisozásadamikontradiktórnostisporového
konania s povinnosťou tvrdenia a preukázania tvrdeného práva a unesenia dôkaznej povinnosti, ktorá
zaťažuje toho, kto tvrdí, že je nositeľom určitého práva, ktorého sa domáha určovacou žalobou. V konaní
mal súd preukázané, a konštatoval to ako nesporné, že žalobcovia preukázali faktické ovládanie veci
ich právnym predchodcom. Bolo by možné vyvodiť aj jeho vôľu nakladať s vecou ako so svojou, pričom

nebolo preukázané, že by bol rušený v užívaní sporných nehnuteľností. Nepreukázali však dobrú vieru
(dobromyseľnosť) ich právneho predchodcu, že mu označené nehnuteľnosti skutočne vlastnícky patria,
nevedeli ani špecifikovať od kedy by sa dobromyseľnosť mala posudzovať, teda nepreukázali objektívny
vstup B. W. do oprávnenej a dobromyseľnej držby nehnuteľností. Oprávnenosť držby nevyhnutne
predpokladádobromyseľnosťtoho,ktosvecoučiprávomzaobchádzaakososvojou,pričomsozreteľom

na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu táto vec či právo aj vlastnícky patrí. Tieto okolnosti
však v spore preukázané neboli. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu prisviedča právnemu
záveru vyslovenému v odvolaním napadnutom rozsudku, že v danom prípade nebolo žalobcami
preukázaná dobromyseľnosť ich právnych predchodcov v tom, že im vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam skutočne patrí a tým oprávnenosť a dobromyseľnosť držby, eventuálne zakladajúcej

predpokladyprevydržanievlastníckehoprávaprineexistenciidôkazovnadobudnutiavlastníckehopráva
prevodom z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa - právneho predchodcu žalobcov a žalobcovia
tak neuniesli dôkazné bremeno. Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti potom odvolací súd
prisvedčilsprávnostizáverusúdu,ževýlučnelenznerušenéhobezplatnéhohocajdlhoročnéhoužívania
sporných pozemkov si právny predchodca žalobcov nemohol vyvodiť dobromyseľnosť v tom, že mu

vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ako k celku patrí. Žalobcovia nepreukázali, ktorá právne
významná skutočnosť mala byť relevantným dôvodom na nadobudnutie presvedčenia ich právnych
predchodcov o vlastníctve sporných nehnuteľností ako celku. Nie sú tak naplnené všetky podmienky
stanovené zákonom na to, aby bolo možné určiť, že vlastnícke právo k sporným pozemkom vzniklo
vydržaním, pretože absentuje dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov v tom, že im toto právo

počas celej doby vydržania skutočne výlučne patrilo.

23. Po zhrnutí relevantných výsledkov dokazovania potom po ich zhodnotení sa odvolací súd stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že na podklade takéhoto dokazovania súd nemal jednoznačne,
dostatočne hodnoverne a nespochybniteľne preukázané skutkové a právne tvrdenia žalobcov tak, aby

bolo možné určovacej žalobe vyhovieť.

24. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, pri zdôraznení neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcov, boli vecne správne.
Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných

skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

25. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a teda
konštatovanie plného procesného úspechu žalovaného, pokiaľ súd žalobu vo vzťahu k nemu zamietol

v celom rozsahu z dôvodu, že sa žalobcom nepodarilo v spore preukázať jej dôvodnosť, je potom
vecne správny aj závislý výrok II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou zohľadnenia
miery procesného úspechu a neúspechu strán sporu, vyplývajúcej z ustanovenia § 255 ods. 1 Civilnéhosporového poriadku v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255
ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom
konaní inak vznikol nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešným žalobcom,
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom

konaní nevznikli (k odvolaniu žalobkyne 1/ sa nevyjadril).

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).