Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. júl 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/167/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116217936
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6116217936.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu E. U. a K. republika, s. r.
o., so sídlom U. armády XXX/X, XXX XX D. E., U. republika, IČ: XXXXXXXX, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Gallo s. r. o., so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36715352,
proti žalovaným 1/ A. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. 6, XXX XX C. C., 2/ G. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom K. 6, XXX XX C. C., v konaní o zaplatenie 9.794,65 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Csp/70/2016-126 zo dňa 15. 05. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných
1/ a 2/ zaplatenia sumy 9.794,65 € s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy o splátkovom úvere
uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s. a žalovanými
1/ a 2/ dňa 12. 03. 2009 (ďalej v texte „zmluva o splátkovom úvere“).

2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že zmluva o splátkovom úvere

je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia §§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb., účinného v čase uzavretia zmluvy o splátkovom
úvere ( ďalej v texte „Zákon o spotrebiteľských úveroch“ ). Potom, ako okresný súd konštatoval, že
zmluva o splátkovom úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované v ust. §-u 4 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, konštatoval i tú skutočnosť, že v zmluve o splátkovom úver bolo dojednané
plnenie v splátkach.

3. Prioritne sa okresný súd zaoberal vecnou aktívnou legitimáciou na strane žalobcu, ktorý si ju
odvodzoval od uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 09. 2015, od právneho
predchodcu Slovenskej sporiteľne, a. s., ktorý subjekt je svojim charakterom bankou a je preto potrebné
na postúpenie pohľadávky aplikovať aj zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej v texte „Zákon o
bankách“).

4. Vyššie uvedený právny predpis, a to Zákon o bankách v ust. § 92 ods. 8 v znení účinnom do 31.
10. 2015 umožňoval postúpiť pohľadávku inej osobe, ktorá nie je bankou, len za splnenia v zákone
uvedených podmienok. Žalobca podľa okresného súdu tvrdil, že predmetom postúpenia bola celá
pohľadávka v dôsledku predčasnej splatnosti dlhu uplatnenej v súlade so všeobecnými obchodnýmipodmienkami a ustanoveniami zmluvy, ktoré však nešpecifikoval. Okresný súd preto vyzval žalobcu
výzvou zo dňa 06. 05. 2019 po tom, ako bolo prvé rozhodnutie okresného súdu zrušené uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/33/2018-86 zo dňa 31. 01. 2019 (ďalej v texte „zrušujúce

uznesenie krajského súdu“), aby zaslal výpis z účtu a oznámil, pre ktorú splátku sa stal predčasne
splatným celý dlh, čo však žalobca neoznámil a výpis z účtu nedoložil.

5. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru sporu sa preto okresný súd podľa § 295 CSP snažil
zaobstarať dôkaz, ktorý podľa jeho názoru bol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej a súvisel s

otázkou, či došlo k predčasnej splatnosti dlhu v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu, hoci žalobca
mal takýto dôkaz doložiť už pri podaní žaloby (viď § 149, § 153 CSP). Žalobca však takýto dôkaz
napriek výzve súdu nepredložil, a teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že je vecne
aktívne legitimovaný v spore, teda, že boli splnené podmienky pre postup v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Okresný súd doplnil, že vo vzťahu k žalovanej
2/ žalobca ani nepreukázal postup jeho právneho predchodcu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, t. j. doručenie výzvy a následné oznámenie o predčasnej splatnosti.

6. Vo vzťahu k ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách okresný súd uviedol, že žalobca rovnako nepreukázal,
že jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaných na plnenie, keď túto
skutočnosť okresný súd musí skúmať z úradnej moci vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru sporu

a naviac nejedná sa o totožnú výzvu, akú vyžaduje ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Na
okraj okresný súd dodal, že ani samotné preukázanie doručenia výzvy na plnenie, ako aj oznámenia o
predčasnejsplatnostineznamená,žedošlokplatnémupredčasnémuzosplatneniudlhubezpreukázania
skutočnosti, či a v akej výške boli žalovaní v omeškaní, s akými splátkami a či nedošlo medzičasom z
ich strany k ďalšej úhrade.

7. K otázke odročenia pojednávania, na ktorom sa nezúčastnil žalobca, okresný súd uviedol, že pokiaľ
žalobca požiadal podaním doručeným okresnému súdu dňa 15. 05. 2009 (pár minút pred pojednávaním
- poznámka okresného súdu) o odročenie pojednávania pre potreby doplnenia dokazovania na základe
výzvy zo dňa 16. 05. 2019, okresný súd tomuto návrhu nevyhovel, pretože dôvodom odročenia malo byť

zabezpečenie dôkazov, na ktoré súd právneho zástupcu žalobcu vyzval už v podaní zo dňa 06. 05. 2019,
ktoré mu bolo doručené 09. 05. 2019. Napriek uvedenému následne právny zástupca žalobcu dňa 13.
05. 2019 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 15. 05. 2019 z dôvodu hospodárnosti a žiadal
rozhodnúť na základe predložených listinných dôkazov, bez reakcie na výzvu súdu. Už v tomto podaní
mal podľa okresného súdu možnosť žiadať o odročenie pojednávania, čo však neurobil a každopádne

maldostatokčasuodpodaniažalobyvroku2016doložiťvšetkydôkazypreukazujúcejehovecnúaktívnu
legitimáciu, ako aj výšku dlhu. Okresný súd preto zdôraznil, že v občianskom sporovom konaní má
žalobca nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a v tejto súvislosti opätovne poukázal na
ust. § 149, § 153 a § 154 CSP.

8. Keďže žalobca bol v konaní neúspešný, žalovaní boli v konaní nečinní, okresný súd im ako úspešným
v konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, ak im nevznikli.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Prioritne sa žalobca nestotožnil
so skutkovým a právnym záverom súdu, že nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný na podanie

žaloby ako právny nástupca spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.. V súvislosti s ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách doplnil, že jeho právny predchodca pred postúpením splnil obe zákonné
podmienky,atodoručenievýzvykomeškaniuanáslednéoznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnosti.
Predložené doklady bez akýchkoľvek pochybností preukazujú jeho aktívne konanie smerujúce k
naplneniu zákonných predpokladov spojených s postúpením pohľadávky. Zdôraznil, že ustanovenie

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách neudáva časovú hranicu danú písomnou výzvou banky, spojenou s
omeškaním dlžníka. V konaní preukázal odoslanie výzvy pred zosplatnením dlhu, ktorá bola zasielaná
na adresu žalovaného, uvedeného v uzatvorenej úverovej zmluve. Skutočnosť, že sa uvedená listina
vrátila žalobcovi ako neprevzatá, nemôže byť na jeho ťarchu.

10. Vo vzťahu k neplatnému postúpeniu pohľadávky poukázal žalobca v odvolaní na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmluvy
je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá.11. K podmienkam pre postúpenie pohľadávky žalobca v odvolaní zdôraznil, že banka alebo pobočka
zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne

od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon, ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo
ak to z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Ani ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu od vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli
otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Považuje sa za aktívne vecne legitimovaného a
naopak okresný súd podľa neho neobjasnil, aké skutočnosti ho viedli k tomu, že ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách považoval za predpoklad zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávok. Považuje
preto proces postúpenia pohľadávky za platný, neodporujúci zákonným ustanoveniam a výkladovým
pravidlám zákonov.

12. Vo vzťahu k nepreukázaniu podmienok zosplatnenia dlhu, na ktoré okresný súd poukázal v bode
17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalobca v odvolaní uviedol, že ide o ustanovenie zmluvných

podmienok, kde sa v článku I. bod 7 uvádza: „Ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia napr. v
prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými
podmienkami, VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať
zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky...“. Uvedené ustanovenie je
bližšie špecifikované bodom 7.6.1 písm. a/ Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu,

kde sa uvádza, že dlžník musí byť v omeškaní so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3
mesiace.Žalobcapretouzavrel,ževkonaníbolomožnéodvodiťplatnézosplatneniepohľadávky,pričom
ani samotný zákon neukladá povinnosť bližšej špecifikácie listín spojených s vyhlásením mimoriadnej
splatnosti dlhu tak, ako na to poukazuje okresný súd vo svojom odôvodnení.

13. Žalobca v odvolaní vytýkal okresnému súdu, že nerozumie jeho postupu, ak len dňa 06. 05. 2019
vyhotovil výzvu na doplnenie dokazovania k otázke preukázania aktívnej legitimácie v konaní, ktorou
sa dovtedy okresný súd nezaoberal. Rovnako tak podľa neho nebolo potrebné predkladať v konaní
platobnú históriu, nakoľko platobná história bola súčasťou príloh podanej žaloby. Postupom okresného
súdu mu tak bola odňatá zákonná 10-dňová lehota na doplnenie podania, a tým aj dokazovania. Preto až

v odvolacom konaní ako prílohu podaného odvolania predkladá odvolaciemu súdu listiny preukazujúce
splnenie podmienok v zmysle Zákona o bankách, a tým aj jeho aktívnej legitimácie aj vo vzťahu k
žalovanému 2/. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
rozhodovanie, alternatívne aby ho zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že vyhovie podanej žalobe v celom
rozsahu.

14. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ustanoveniami

§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16.Žalobcavodvolanípoukázalnato,ženapádarozsudoksúduprvejinštanciezdôvodu,žetentovecne
nesprávne právne posúdil, ak ho nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v konaní. Namietal, že

pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá.

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

18. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti,

že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k inštitútu cesie
upraveného Občianskym zákonníkom.19. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny

nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho rozhodnutia (viď. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

20. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť v predmetnom konaní spočíva na žalobcovi. Súdu

neprináleží zaobstarávať si z vlastnej iniciatívy dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby. Z ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky pri postúpení pohľadávky odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, čo znamená,
že ak banka klientov vyzývala na splnenie splatného dlhu, dôkazné prostriedky súvisiace s touto
skutočnosťou, ako aj tým, či došlo platne k zosplatneniu dlhu, by sa mali nachádzať v dispozičnej sfére
žalobcu.

21. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní, a pod.. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu konania bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného
z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je strana, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany

za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne iné, než navrhnuté dôkazy
a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na

ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

22. Pokiaľ súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá
v rozpore s § 525 ods. 2 OZ (ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom) je absolútne

neplatným právnym úkonom, tak takýto záver platí o to viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje
zákonu, na dodržiavanie ktorého sa zmluvné strany dôvodne pri uzatváraní zmluvy o peňažnom
záväzku spoliehali. Na uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie všeobecných obchodných
podmienok, ak predmetné dojednanie je dojednaním neplatným v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky boli vopred

pripravené právnym predchodcom žalobcu, neboli so žalovanými 1/ a 2/ individuálne dohodnuté,
pričom podmienka umožňujúca banke postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi kedykoľvek, teda aj bez
predošlej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách jednoznačne zhoršuje zmluvné postavenie
žalovaných ako spotrebiteľov, ako slabšej zmluvnej strany, teda je v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. To, že banka si môže so svojim klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov

odchýlne od Zákona o bankách, alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť, odvolací
súd nespochybňuje. Konštatuje však, že dojednanie v zmysle všeobecných obchodných podmienok
je dojednaním, ktorým sa spotrebiteľ ako dlžník vopred vzdáva svojich práv a ktoré v značnej miere
zhoršujú jeho právne postavenie vo vzťahu k banke a ktorým dojednaním dochádza i k obchádzaniu

právnych noriem na ochranu spotrebiteľov. Predmetné dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa, a z tohto dôvodu je neplatné.

23. Okresný súd preto v bode 17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvodne konštatoval, že
predmetom postúpenia mala byť celá pohľadávka v dôsledku predčasnej splatnosti dlhu uplatnenej

v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami a ustanoveniami zmluvy, ktoré však žalobca
nešpecifikoval. Žalobca nereagoval ani na výzvu súdu, aby preukázal, že k zosplatneniu dlhu došlo
v súlade so zákonom aplikujúc ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Okresný súd výslovne konštatoval, že sa snažil v súlade s § 295 CSPzaobstarať dôkaz, ktorý je podľa jeho názoru nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej a súvisel
s otázkou, či došlo platne k predčasnej splatnosti dlhu v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu,
hoci žalobca mal takýto dôkaz doložiť už pri podaní žaloby. Ak sa žalobca v odvolaní bráni tým, že

mu nebola poskytnutá na predloženie uvedených listinných dôkazov desaťdňová lehota na doplnenie
dokazovania, uvedené neobstojí, ak konanie vo veci samej je vedené od roku 2016 a prvé rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Csp/70/2016 zo dňa 20. 10. 2017 bolo zrušené uznesením
súdu Krajského v Banskej Bystrici č. k. 16Co/33/2018-86 zo dňa 31. 01. 2019, v ktorom už krajský
súd ako súd odvolací výslovne konštatoval, že je nevyhnutné, aby bolo v konaní posúdené, či došlo k

platnému zosplatneniu dlhu a pre splatnosť akej pohľadávky došlo k predčasnému zosplatneniu úveru,
keď v bode 15. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia výslovne konštatoval, že pre splatnosť pohľadávky
v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania
so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky najskôr požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie
využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne požiadal. Napriek uvedeným právnym záverom
odvolacieho súdu však po doručení zrušujúceho uznesenia krajského súdu žalobca tieto okolnosti v

konaní nepreukázal, a to napriek tomu, že v uvedenom zrušujúcom uznesení bolo zdôraznené, že
splatnosť celého dlhu nenastáva automaticky zo zákona v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka,
pretože uvedené ustanovenie len umožňuje veriteľovi pri splnení zákonne ustanovených predpokladov
žiadať zaplatenie celej pohľadávky naraz, a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí
určené. Toto právo veriteľa je pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti

najbližšej nasledujúcej splátky. Ani k uvedeným skutkovým a právnym záverom krajského súdu ako
súdu odvolacieho však žalobca žiadne vyjadrenie nezaslal, na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu
nereagoval, a to napriek tomu, že mu bolo doručené 11. 03. 2019 a pojednávanie vo veci samej
pred okresným súdom bolo nariadené až na 15. 05. 2019. Okresný súd však už výzvou zo dňa 06.
05. 2019 po zrušujúcom uznesení krajského súdu vyzval žalobcu, aby zaslal výpis z účtu a oznámil,

pre ktorú splátku sa stal predčasne splatným celý dlh, čo však žalobca neoznámil. Žalobca naviac
uvedené dôkazy vo vzťahu k okolnosti, pre ktorú splátku došlo k mimoriadnej splatnosti úveru právnym
predchodcom, nepreukázal ani v odvolacom konaní, nepostačuje totiž len konštatovanie, že žalovaní
boli v omeškaní 90 kalendárnych dní v zmysle Zákona o bankách, ale je nevyhnutné preukázať i to, že k
zosplatneniu úveru došlo v súlade so zákonom. Práve uvedená okolnosť nebola zo strany žalobcu, ani

jeho právneho predchodcu v konaní preukázaná a krajský súd ako súd odvolací v zrušujúcom uznesení
na uvedené predpoklady zosplatnenia celej pohľadávky výslovne poukázal, preto nemožno mať za to,
že by žalobcovi bola odňatá možnosť uskutočňovať jemu patriace procesné právo v takej miere, že by
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

24. Žalobca aj k odvolaniu pripojil opätovne len výzvu jeho právneho predchodcu žalovaným 1/ a 2/, v
ktorejprávnypredchodcažalobcuoznamuje,žežalovaní1/a2/súvomeškanísosplácanímpohľadávky
a sú povinní uvedenú dlžnú sumu uhradiť najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy s tým, že v prípade,
ak uvedenú sumu neuhradia (celkovo vo výške 3.700,66 €) je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť pohľadávky banky, čím sa stane splatnou celá pohľadávka banky a žalovaní stratia možnosť

zaplatiť ju v splátkach. Uvedená výzva však nič nehovorí o tom, či boli žalovaní v omeškaní najmenej
90 kalendárnych dní a v žiadnom prípade už nepoukazuje na to, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu
celého dlhu a či boli splnené podmienky ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré
nadväzuje na ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Odkaz žalobcu na všeobecné obchodné podmienky
nemožno považovať za náležitý, pretože zmluvné strany si nemohli otázku postúpenia upraviť odchýlne

od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa. Posúdenie všeobecných
obchodných podmienok, a to výslovne bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok právneho
predchodcu žalobcu, bolo senátom odvolacieho súdu vyhodnotené už vo viacerých jeho rozhodnutiach
(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/215/2017). Ak teda nebolo v konaní
preukázané, že predmetom postúpenia bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu, k zosplatneniu

ktorej došlo platne, v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva, nemožno mať za to, že išlo o
pohľadávku, ktorá spĺňa predpoklady pre jej postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

25. Za stavu, že žalobca nepreukázal platné zosplatnenie úveru nešlo v čase uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávky usudzovať na splatnosť celého úveru s úrokmi a preto zmluva o postúpení

pohľadávok, týkajúca sa celého úveru, je pre rozpor s ustanovením § 92 ods. 8 bankového zákona
podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, a to aj pre nepreukázanie vyššie spomenutých podmienok
postúpenia, ktoré platí aj na čiastkové pohľadávky (splátky úveru) splatné pred uzavretím zmluvy opostúpení pohľadávok. (Viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo
26/2017).

26. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právny záverom okresného súdu, že ani samotné preukázanie
doručenia výzvy na plnenie, ako aj oznámenie o predčasnej splatnosti neznamená, že došlo k platnému
predčasnému zosplatneniu dlhu bez preukázania skutočností, či a v akej výške boli žalovaní v omeškaní,
s akými splátkami a či nedošlo medzičasom z ich strany k ďalšej úhrade. Nemožno totiž pristúpiť
na argumentáciu žalobcu, že v konaní bolo možné „odvodiť“ platné zosplatnenie pohľadávky. Ak aj

žalobca poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/229/2018, aj z uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu je potrebné nielen zaslanie
výzvy k omeškaniu, ale aj následné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu za splnenia podmienok
upravených zákonom.

27. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalobcu týkajúcu sa okolností v súvislosti s odročením

pojednávania v zmysle § 183 ods. 3 CSP, ak zástupca žalobcu dňa 13. 05. 2019 pred pojednávaním,
ktorésamalokonaťdňa15.05.2019ospravedlnilsvojuneúčasťnapojednávanízdôvoduhospodárnosti
a žiadal rozhodnúť na základe predložených listinných dôkazov. Už v uvedenom podaní mal možnosť
žiadať o odročenie pojednávania za účelom doplnenia dokazovania v zmysle výzvy okresného súdu,
čo však neurobil a naviac mal dostatok času od podania žaloby v roku 2016 doložiť všetky dôkazy

preukazujúce jeho vecnú legitimáciu, ako aj výšku dlhu v súlade so závermi zrušujúceho uznesenia
krajského súdu, ktoré mu bolo doručené v marci roku 2019. Okresný súd tak dôvodne poukázal na tú
skutočnosť, že v občianskom sporovom konaní má žalobca nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú
povinnosť a dôvodne poukázal na znenie ustanovení § 149, § 153 a § 154 CSP.

28. Ani odkaz žalobcu na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 242/2007, v ktorom je zdôraznené, že
základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým
výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, v prejednávanej veci neobstojí, ak predmetom konania
nie je posúdenie platnosti zmluvy, či jej neplatnosť, ale splnenie zákonných predpokladov pre platné
zosplatnenie dlhu spotrebiteľa v súlade so spotrebiteľským právom a platnou právnou úpravou (§ 565

Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

29. Na záver vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní o zákonných podmienkach pre postúpenie
pohľadávky bankou v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Obdo/92/2018, v zmysle ktorých vyplýva, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky,
ktorých splnenie je nevyhnutné pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi na
inú banku, alebo aj na osobu, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedenými
ustanoveniami má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Je preto nutné okrem všeobecnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľské vzťahy

aplikovať na posudzovaný prípad aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky obsiahnutú
v Zákone o bankách. V zmysle tohto ustanovenia môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len
splatná pohľadávka, pričom práve uvedená okolnosť bola v konaní spornou a v uvedenom rozsahu sa
dostal žalobca do dôkaznej núdze, ak nepreukázal, či k mimoriadnemu zosplatneniu úveru zo strany
jeho právneho predchodcu došlo v súlade so zákonom. Ak uvedené okolnosti v konaní neboli zjavne

preukázané a nesporné, nemožno konštatovať, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola splatná.
V čase postúpenia pohľadávky však vyššie uvedené okolnosti a podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky neboli naplnené, resp. ich žalobca nepreukázal, preto súd prvej inštancie považoval
postúpenie pohľadávky uplatnené žalobcom za neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka správne
a dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto žaloby a žalobu dôvodne

zamietol.

30. Na záver odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo
dňa 24. 04. 2018, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov
SR ako R 60/2018, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len

ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatným právnym úkonom.31. Okresný súd vecne správne rozhodol aj o priznaní náhrady trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP,
ktoré rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo konkrétnymi odvolacími dôvodmi napadnuté žalobcom,
odvolací súd však uvedený výrok preskúmal, nakoľko ide o výrok závislý.

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, trovy konania im však v odvolacom konaní

nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).