Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/198/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216219779
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216219779.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: OTP Banka Slovensko, a.s.,
Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, zastúpenej splnomocnenkyňou: AK Herceg, s.r.o.,
Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanej: P. S., nar. XX. X. XXXX, trvalo bytom
U. ulica XXX/XX, J., časť obce J. V., o zaplatenie 4.801,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 12. februára 2019 č. k. 9Csp/95/2016-86, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti veci samej
(I. výrok rozsudku) odmieta.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti
náhrady trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
2.125,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 2.125,36 eur od 19.12.2016 až
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; a rozhodol,
že III. žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3 a ods. 5, §

517 ods. 2, § 559 ods. 1 a 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy); § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. (zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
v znení neskorších predpisov); § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. c/, f/, k/, § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoSÚ (zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy /29.6.2011/); § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení

účinnom od 1.februára 2013, a § 232 ods. 3 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov).
Vecnedôvodil,žepodanímdoručenýmmu29.12.2016sažalobkyňadomáhalarozhodnutiasúdu,ktorým
by bola žalovaná zaviazaná k zaplateniu sumy 4.801,21 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým,
že na základe Zmluvy o úvere č. 0240/3018/11 z 29.6.2011 žalobkyňa poskytla žalovanej spotrebiteľský
úver vo výške 6.204 eur s úrokom 16,5% ročne a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť v mesačných splátkach po 133,66 eur, počnúc od 29.7.2011 do 29.6.2018. Vzhľadom na to,
že žalovaná nesplácala úver v súlade s uzavretou zmluvou o úvere, pričom najstaršia neuhradená
splátka úveru je z 29.12.2013, žalobkyňa listom z 15.8.2014 vyzvala žalovanú na splatenie záväzku
po lehote splatnosti. Žalovaná záväzok neuhradila, preto žalobkyňa listom z 22.10.2014 vyhlásila úver
za predčasne splatný s účinnosťou k 8.11.2014 a žalovaná bola povinná uhradiť záväzok vyplývajúci
zo zmluvy o úvere do 10 dní odo dňa doručenia tohto vyhlásenia. Žalovaná svoj záväzok neuhradila.

Nesplatená pohľadávka z úveru je k 22.10.2014 vo výške 5.620,30 eur, z toho nesplatená istina úveru
4.801,21 eur, nezaplatený úrok 750,06 eur, nezaplatený úrok z omeškania 5,89 eur a poplatky 108,14eur. Žalobkyňa má voči žalovanej v zmysle čl. 1. bod 2. zmluvy o úvere nárok na zaplatenie bežného
úroku, ktorý bol ku dňu 8.12.2016 stanovený vo výške 16,50 % p.a. zo sumy 2.392,98 eur od 9.12.2016
do zaplatenia, a v zmysle čl. IV. bod 6. zmluvy o úvere aj nárok na úrok z omeškania, ktorý žalobkyňa

ku dňu 9.12.2016 požaduje vo výške 1% p.a. zo sumy 4.801,21 eur od 9.12.2016 do zaplatenia.
Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že žalobkyňa ako veriteľ uzatvorila 29.6.2011 so žalovanou
ako dlžníčkou zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 6.204 eur s pohyblivou
úrokovou sadzbou, stanovenou ako súčet základnej sadzby pre spotrebiteľské úvery 7,5% a hrubej
marže 10% p.a., ktorá sa nebude meniť počas celého trvania úverového vzťahu, t. j. výsledná úroková

sadzba spotrebiteľského úveru ku dňu podpísania zmluvy predstavuje 16.50% p.a., RPMN je vo výške
21,50%, celková čiastka ktorú musí dlžníčka zaplatiť je 11.351,73 eur; priemerná RPMN je 17,62%,
žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v 82 mesačných splátkach po 133,66 eur,
počnúc od 29.7.2011 do 29.6.2018.
Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou ako spotrebiteľský, na ktorý
jepotrebnýaplikovaťnajmäustanovenia§52anasl.O.z.,zákonč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa

a ZoSÚ.
Dôvodil, že pokiaľ ide o obligatórnu náležitosť, ktorá je uvedená pod § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ,
túto nie je možné nahradiť určením počtu splátok. Počet splátok (okrem iných náležitostí) je totiž
ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená pod písm. k/. Nepochybne zákonodarca
pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by

sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto náležitosti teda
nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť
dátumovo, neprichádza do úvahy. Nepochybne tento údaj v predmetnej zmluve chýba. V zmluve však
chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, zakotvená v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, v zmysle ktorého v zmluve
musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma

predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že ZoSÚ vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy
je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského
úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva aj z rozsudku Krajského
súdu v Trnave 9Co/401/2012 zo 6.8.2013. V zmluve chýba údaj o adrese predávajúceho, na ktorej

môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve, v jej hlavičke je síce uvedená adresa
žalobkyne, nikde však nie je uvedené, že táto adresa je adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť. Ani v úverových podmienkach nie je nikde uvedené, že adresa žalobkyne
alebo adresa predajcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto
náležitosť tak v zmluve chýba. Absencia týchto obligatórnych náležitostí v predmetnej zmluve, a to

prípadne aj len jednej z nich, spôsobuje dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 ZoSÚ spočívajúci v tom, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyplýva z toho, že žalobkyňa by mala
právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru a nemá právo žiadať úroky
z úveru, prípadne iné sankcie. Súd zistil, že žalovaná čerpala bezúčelovú pôžičku v sume 6.204 eur,
pričom na splátkach uhradila celkom sumu vo výške 4.078,64 eur. Žaloba je tak dôvodná len v časti

neuhradenej úverovej istiny vo výške 2.125,36 eur. Žalovaná sa dostala do omeškania a žalobkyňa má
popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, pričom si uplatnila úrok z omeškania vo
výške 1% od 9.12.2016 a súd jej ich v takejto výške priznal od 9.12.2016. V ostatnej časti žalobu zamietol
s poukazom na zistený skutočný dlh na úvere ako aj na to, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov a aj s poukazom na výšku úroku z omeškania.

Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav
absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s
touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci

splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti
potvrdzuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa
veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé
obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné
a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny

úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym
úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných
peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu
s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť vrežimevýhodysplátok.Právevtomtorozhodujúcomrozdielespočívaekonomickápodstatastratynároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a

právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny
titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
prípadne aj poplatky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.
V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ

by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej
pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny
stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky
inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom
prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a

to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše súd takúto zmenu pripustil, podporil by nielen
hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať
svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav

nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v
slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných
úrokov.
Napokon uviedol, že ak nebolo priznané právo v žalovanej výške, nevznikol žalobkyni ani nárok na
zaplatenie úroku z omeškania z tejto sumy a preto súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného úroku

z omeškania z prevyšujúcej sumy.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262
ods. 2 CSP, vecne čiastočným úspechom strán v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho

zrušenie resp. jeho zmenu tak, že súd zaviaže žalovanú zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 4.801,21 eur;
úroky za obdobie do 8.12.2016 vo výške 2.392,98 eur, úroky z omeškania za obdobie do 8.12.2016
vo výške 106,97 eur, úrok vo výške 16,5 % zo sumy 4.801,21 eur od 9.12.2016 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 4.801,21 eur od 9.12.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške
121,06 eur, ako aj nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania. Uviedla odvolacie dôvody podľa §

365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Dôvodila, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie po právnej stránke
za nesprávne, zmätočné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku uvádza, že v Zmluve o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo
č. 0240 3018 11 RSU z 29.6.2011 absentuje obligatórna náležitosť, ktorá je uvedená pod § 9 ods. 2 písm.
f/ ZoSÚ - doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru, s ktorým tvrdením žalobkyňa nesúhlasí a má za to, že Zmluva o úvere uvedenú obligatórnu
náležitosť obsahuje v čl. IV. Splácanie úveru, kde je jasne a presne určené, že konečná splatnosť úveru
je 29.6.2018. Náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva obsahuje v čl. IV., bod 1. označenej ako
„Splácanieúveru“,kdesauvádza:„DlžníkjepovinnýsplatiťBankeistinuúveruspolusúrokmi,poplatkom
za zabezpečenie poistenia a poplatkom za vedenie úverového účtu v mesačných splátkach (splátka

zahŕňa splátku istiny, úroku, poplatok za zabezpečenie poistenia a poplatok za vedenie úverového účtu)
nasledovne:
„Poradie splátky Výška splátky v € Termín splátky
1. 133,66 € 29.07.2011
2.-83. 133,66 € 29.deň v mesiaci

84. 133,66 € 29.06.2018
Konečná splatnosť úveru je 29.6.2018.“
Výška, počet i termíny splátok sú definované presne, jasne, určito a zrozumiteľne. Zákon veriteľovi
neukladal povinnosť, ale len možnosť uviesť, akým spôsobom sa budú jednotlivé splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom. Žalobkyňa preto zastáva názor, že zmluvné znenie nespôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a posudzovaná zmluva o úvere obsahuje spĺňa
i zákonom požadovanú náležitosť v zmysle § 9 písm. k/ v znení účinnom k 29.6.2011. Zastáva názor,
že vnútroštátna úprava obsiahnutá v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je v rozpore s článkom 22 Smernice
Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a presahuje rámec požadovaný čl. 10 ods. 2písm. h/ Smernice. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora, vo veci C 42/15, v právnej veci žalobcu:
Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej z 9.11.2016, v ktorom súd uvádza:
„O piatej a šiestej otázke

Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré je potrebné preskúmať spoločne sa vnútroštátny súd v podstate
pýta, či sa má čl .10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle slova, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami musí spresňovať
vo forme amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, a v
prípade zápornej odpovede na túto otázku, či vzhľadom na čl. 22 ods. 1 tejto smernice tieto ustanovenia

bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Na to, aby sa odpovedalo na tieto otázky je nutné uviesť, že ako bolo pripomenuté v bode 47 tohto
rozsudku, článok 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.
...Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48

nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ
ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je
dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty
by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. “

„... Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo
svojej vnútroštátnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice. Preto je potrebné odpovedať na piatu a šiestu otázku
tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme

amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods 1. tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave.“
Pre vyriešenie otázky povinnosti aplikovania záverov Súdneho dvora Európskej únie uvedených v
rozsudku C 42/15 poukázala na rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie vo veci 106/77 v právnej

veci žalobcu Amministrazione delle Finanze dello Stato c/a Simmenthal, z 9.3.1978, v ktorom sa
uvádza: „Vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva,
je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní
každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom
Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou

alebo iným ústavným postupom“. V tejto súvislosti poukázala i na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp.
zn. 25Co/133/2017 z 29.1.2018, z ktorého citovala. Zároveň poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu
sp. zn. PL ÚS 11/2016, v ktorom rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vo veci uvedenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c/ adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ

uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, uviedla, že absenciu takejto informácie spôsobenú pochybením
ľudským faktorom nepovažuje za dostatočný nedostatok úverovej zmluvy, ktorý by v právnom vzťahu
medzi spotrebiteľom a veriteľom mohol spôsobiť značnú nerovnováhu postavenia spotrebiteľa v danom
právnom vzťahu. Veriteľ svoju adresu jasne a presne určil v záhlaví úverovej zmluvy. Uvedený
nedostatok nie je natoľko závažný aby zapríčinil, že poskytnutý úver je potrebné považovať ako

bezúročný a bez poplatkov.
Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že veriteľ má právo na zmluvné úroky len do
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Žalobkyňa je presvedčená, že v súlade s ust. § 502 ods. 1 Obch.
z. má žalobkyňa okrem práva na úroky z omeškania i právo na úhradu uplatnených bežných úrokov.
Záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o

úvere a zákon viaže povinnosť dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. Zároveň
poukázala na obsah ust. § 503, z ktorého žiadnym spôsobom nevyplýva pre veriteľa nemožnosť
požadovať zaplatenie úrokov z úveru aj po vyhlásení predčasnej splatnosti. Vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru nedochádza k automatickému vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov do
dispozície veriteľa. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nastáva vtedy, keď dlžník neplní povinnosti,

ktorémuvyplývajúzúverovejzmluvy,t.j.poskytnutýúvernesplácariadneavčastakakobolodohodnuté
v úverovej zmluve. Poskytnuté finančné prostriedky však aj po zosplatnení naďalej ostávajú v dispozícií
dlžníka, ktorý s nimi môže nakladať podľa svojho uváženia, aj napriek tomu, že už nemá právo ich
u seba držať a užívať ich. Nakoľko finančnými prostriedkami naďalej disponuje dlžník, veriteľ si aj zatento čas nárokuje bežnú odplatu za ich užívanie. Záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie
peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o úvere a zákon viaže povinnosť dlžníka platiť
úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných

prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Mala za
to, že rozhodnutie odoberajúce dlžníkovi povinnosť uhradiť úroky zo splatnej pohľadávky, ukladajúce
dlžníkovi povinnosť hradiť len úroky z omeškania, by takéhoto dlžníka neprimerane zvýhodňovalo oproti
ostatným, riadne platiacim klientom, ktorí za rovnaký úver zaplatia nepomerne viac ako dlžník, ktorý je
zaviazaný uhradiť len úroky z omeškania. Poukázala na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky

napr. Krajského súdu v Nitre, ktorý sa v rozhodnutiach, sp. zn. 7Co/304/2016 ale aj v rozhodnutí sp. zn.
8Co/178/2017, ako odvolací súd zaoberal práve otázkou nároku veriteľa na úhradu riadnych úrokov po
zosplatnení.Vodôvodnenídruhéhorozhodnutiauviedol:„Obchodnýzákonníkanizákonč.129/2010Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, platný v čase uzatvorenia zmluvy, neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky
popri úrokoch z omeškania, ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do splatenia úveru.“ V rozhodnutí Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/140/2013

zo 16.10.2013, odvolací súd uviedol nasledovné: „Odvolací súd zdôrazňuje, že nárok z úveru je vlastne
cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento
úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pričom rozhodujúce
je dojednanie v úverovej zmluve. V tomto smere je významné i ust. § 6 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, dopadajúce na danú vec, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok

len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Navrhovateľ tak má
právo na požadované úroky z úveru až do doby, kým odporca nevráti poskytnuté peňažné prostriedky.“
Krajský súd v Nitre v rozsudku sp. zn. 12Co/42/2017 z 3.5.2018 uviedol: „ ... nemožno vychádzať z
toho, že by došlo k dvojnásobnému zaťažovaniu spotrebiteľa v podobe úrokov z úveru a aj úrokov z
omeškania a že to zároveň znamená aj značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvného

vzťahu. Odvolací súd to hodnotil ako neprimerané zvýhodnenie spotrebiteľa po porušení jeho zmluvných
povinností. Spotrebiteľ si totiž musí byť vedomý toho, že v súlade so zmluvou o úvere pri riadnom
splácaní úveru platí zmluvne dohodnuté úroky podľa znenia zmluvy až do zaplatenia celého dlhu a v
prípade porušenia zmluvnej povinnosti splatiť dlh riadne a včas môže byť legálne postihnutý navyše
aj úrokmi z omeškania až do dňa splatenia celej sumy úveru.“ Zároveň poukázala i na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.6.2007, sp. zn. 33Odo/657/2005, v ktorom súd vyslovil záver
„že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas
ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu,
počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe
splatnosti úveru veriteľovi nevrátil. ... Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke

dohodnuté úroky, je vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. Tento záver zopakoval
najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku z 24.7.2014 sp. zn. 33Cbo/140/2014 tak, že súdna prax
a odborná literatúra sa zhodujú v tom, že zmluvné úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí a
úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Kým
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzkov v zmluve, povinnosť platiť

úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu. I keď dlžník nie
je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže
požadovať pri omeškaní dlžníka aj z pôžičky, kde neboli dohodnuté úroky. Oba úroky môžu byť veriteľom
požadovanévedľasebabezohľadunaskutočnosť,čisajedná,alebonejednáoobčianskoprávnyvzťah.“

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,

v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.V predmetnej veci ide o rozsudok, ktorým súd prvej inštancie (reprezentovaný sudkyňou) rozhodol o
žalobetak,žejejčiastočnevyhovelačiastočnejuzamietol,odvolanieprotitomutorozsudkujeobjektívne
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP). Žalobkyňa odvolaním napadla vyhovujúcu i zamietajúcu časť rozsudku

súdu prvej inštancie, hoci vyhovujúcou časťou bolo rozhodnuté v jej prospech, teda vo vyhovujúcej časti
nebolo jej odvolanie subjektívne prípustné.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalobkyne voči rozsudku súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcej časti veci samej ako podané neoprávnenou osobou (postupom podľa § 385
ods. 1 CSP a contrario bez pojednávania).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (s výnimkou časti odvolania

žalobkyne odmietnutej ako je vyššie uvedené, § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v účinne napadnutej časti v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné

vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v závislej časti náhrady
trov konania je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a
žalovanou ako vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto
zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.
V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie okrem iného na právnom
názore, podľa ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanej na

základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnych
zákonom stanovených náležitostí takejto zmluvy, konkrétne pre neuvedenie termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, pre nerozčlenenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných
poplatkov, a pre neuvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť (náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c/, f/ a k/ ZoSÚ), z ktorého dôvodu zaviazal žalovanú

zaplatiť žalobkyni 2.125,36 eur ako rozdiel poskytnutého úveru (6.204 eur) bez úrokov a bez poplatkov
a splátok zaplatených žalovanou žalobkyni (4.078,64 eur), spolu s úrokom z omeškania 1% ročne zo
sumy 2.125,36 eur od 19.12.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Odvolateľka namietala, že nie sú dané žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by spôsobovali
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi

stranami.

7. Súd prvej inštancie dôvodil, že v zmluve chýba obligatórna náležitosť, zakotvená v § 9 ods. 2 písm.
k/ ZoSÚ, v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda
nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Odvolateľka dôvodila, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva obsahuje v čl. IV., bod 1.
označenej ako „Splácanie úveru“, kde sa uvádza: „Dlžník je povinný splatiť Banke istinu úveru spolu
s úrokmi, poplatkom za zabezpečenie poistenia a poplatkom za vedenie úverového účtu v mesačných
splátkach (splátka zahŕňa splátku istiny, úroku, poplatok za zabezpečenie poistenia a poplatok za
vedenie úverového účtu) nasledovne:

„Poradie splátky Výška splátky v € Termín splátky
1. 133,66 € 29.7.2011
2.-83. 133,66 € 29.deň v mesiaci
84. 133,66 € 29.6.2018
Konečná splatnosť úveru je 29.6.2018.“

Výška, počet i termíny splátok sú definované presne, jasne, určito a zrozumiteľne. Zákon veriteľovi
neukladal povinnosť, ale len možnosť uviesť, akým spôsobom sa budú jednotlivé splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom. Žalobkyňa preto zastáva názor, že zmluvné znenie nespôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a posudzovaná zmluva o úvere obsahuje spĺňai zákonom požadovanú náležitosť v zmysle § 9 písm. k/ v znení účinnom k 29.6.2011. Zastáva názor,
že vnútroštátna úprava obsiahnutá v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je v rozpore s článkom 22 Smernice
Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a presahuje rámec požadovaný čl. 10 ods. 2

písm. h/ Smernice. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora, vo veci C 42/15, v právnej veci žalobcu:
Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej z 9.11.2016.
Odvolací súd vo vzťahu k tejto náležitosti uvádza:
Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Súd prvej inštancie správne konštatoval, v zmysle záverov predchádzajúcej súdnej praxe, že obligatórna

náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže
pomáha spoznať, ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. ZoSÚ
nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto
smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) k predmetnej
spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky,
bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít (rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/128/2016,
7Sžo/61/2015). Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho
názoru v danej otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka

úveru zahŕňa a preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky
nepožaduje. S poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie
§ 220 ods. 3 CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd vo
svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym
zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je

možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy
účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými interpretačnými metódami však nebolo možné
poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku
288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie, Úradný vestník 2012/C 326/01 ). Nejednalo by sa tak
o interpretačnú metódu contra verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a

prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová
zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného
ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty
vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda

účel právnej normy, ako aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS
341/07, III. ÚS 212/2011), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a
zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé
uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému
vysvetleniu textu právneho predpisu (porov. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 179/2013).
Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
zo dňa 5. septembra 2019, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, tak ako boli

vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu
o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku (C-42/15) a pred zmenou vnútroštátnej
právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. V
odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval, že
požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou

právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.
Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra
legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza
z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18, vnútroštátne
súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej judikatúry (keďže
ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená rozhodnutiami vyšších

súdnych autorít, napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015, vychádzala z výkladu
vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho dvora EÚ
C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí špecifikovať
splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj na zmluvu o
úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora EÚ

C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy (zákon č. 279/2017 Z.
z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave
chyby č. 299/2017 Z. z.), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.
Vzhľadom na to, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR, ako ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému
právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a s prihliadnutím na precedenčnú
záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu
úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je preto potrebné konštatovať

zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý
dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu.
So zreteľom na uvedené závery, právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý
spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, už nebolo možné považovať za správny. Po
vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať
zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority, ako aj ostatných súdov, s
týmto rozhodnutím. Odvolacia námietka žalobkyne o dodržaní zákonnej náležitosti podľa ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ bola dôvodná. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE

proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej
súdnej autority, ako aj ostatných súdov, s týmto rozhodnutím.

8. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že v zmluve chýba obligatórna náležitosť, zakotvená v § 9
ods. 2 písm. f/ ZoSÚ, túto nie je možné nahradiť určením počtu splátok, počet splátok (okrem iných

náležitostí) je totiž ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená pod písm. k/, nepochybne
zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok,
pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok, obe tieto
náležitosti teda nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej splatnosti úveru je
potrebné určiť dátumovo, neprichádza do úvahy, nepochybne tento údaj v predmetnej zmluve chýba.

Odvolateľka namietala, že zmluva o úvere uvedenú obligatórnu náležitosť obsahuje v čl. IV. Splácanie
úveru, kde je jasne a presne určené, že konečná splatnosť úveru je 29.6.2018.
Odvolací súd vo vzťahu k tejto náležitosti uvádza:
Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere

a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
V písomnej Zmluve o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. zmluvy 0240 3018
11 RSU, uzavretej stranami 29.6.2011 (v spise na č. l. 32-39), konkrétne v jej čl. IV bod 1. sa uvádza
„Konečná splatnosť úveru je 29.6.2018“.
Zuvedenéhovyplýva,žeitátonámietkaodvolateľkyboladôvodná,keďžezmluvajednoznačneobsahuje

náležitosť - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

9. Vo vzťahu k otázke neuvedenia tzv. reklamačnej a sťažnostnej adresy predávajúceho v zmluve súd
prvej inštancie uviedol, že v zmluve chýba údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, v zmluve v jej hlavičke je síce uvedená adresa žalobkyne, nikde však

nie je uvedené, že táto adresa je adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
ani v úverových podmienkach nie je nikde uvedené, že adresa žalobkyne alebo adresa predajcu je tou,
na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, táto náležitosť tak v zmluve chýba.Odvolateľka uviedla, že absenciu takejto informácie spôsobenú pochybením ľudským faktorom
nepovažuje za dostatočný nedostatok úverovej zmluvy, ktorý by v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom
a veriteľom mohol spôsobiť značnú nerovnováhu postavenia spotrebiteľa v danom právnom vzťahu,

veriteľ svoju adresu jasne a presne určil v záhlaví úverovej zmluvy, uvedený nedostatok nie je natoľko
závažný aby zapríčinil, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Odvolací súd vo vzťahu k tejto náležitosti uvádza:
Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné
ustanovenie použil (§ 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ), ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu

vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol stranami pochopený. Súd prvej inštancie pri odôvodnení
napadnutého rozhodnutia v tejto časti pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa pri
rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie.
Konštatovanie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
c/ ZoSÚ nie je možné zovšeobecňovať (tak ako v tomto prípade). Je potrebné prihliadať na konkrétne

ustanovenia zmluvy a dôsledne sa vysporiadať s tým, či tieto zodpovedajú požiadavkám v zmysle § 9
ods. 2 písm. c/ ZoSÚ a ak nie, prečo. Aj zmluvy v prípade jedného veriteľa nie sú totožné a obsahujú
rôzne vymedzenia jednotlivých náležitostí. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k
tejto časti nie je zrejmé, ktoré ustanovenia zmluvy pri svojich záveroch zohľadnil a nezaoberal sa prvou
vetouzmluvyhneďzalogomotpbanka„pobočka:Bratislavská2467/122,93201VeľkýMeder“zpohľadu

reklamačnej a sťažnostnej adresy predávajúceho v zmluve.
Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva ani to, či zohľadnil, že aj sankcie sú predmetom úpravy
smernice 2008/48/ES, ktorá v čl. 23 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách
za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť účinné,
primerané a odrádzajúce. Aj toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ,

ktorý v rozsudku vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu
o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z ods. 72 odôvodnenia tohto rozsudku potom vyplýva, že

za primerané by sa nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné
následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na
schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu
dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v/ tejto smernice. Uvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom zjavne nemá vplyv na

schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, takže rovnako nemá na túto schopnosť vplyv ani jej
neuvedenie. Podľa uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez úrokov a
poplatkov ustanovený pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ nemožno považovať za primeraný,
v dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 v spojení s čl. 22 ods. 1. Súdy sú teda podľa citovanej
judikatúrypovinnévykladaťustanovenie§9ods.2písm.c/a§11ods.1písm.a/ZoSÚtakýmspôsobom,

aby bol v zhode so smernicou 2008/48/ES tak, ako ju vyložil Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku. V
tomto prípade to však neznamená, že sa bude § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ vykladať tak, že ak zmluva
neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. c/, úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov.
Znenie § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ je totiž celkom jednoznačné a celkom zjavne a nepochybne odkazuje
aj na nedostatok náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ. Takýto výklad by potom bol výkladom

contra legem, aký je neprípustný aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (porov. rozsudok zo 4. júna
2006 vo veci C-212/04, Adeneler, ods. 110). Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje,
aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo
a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a
dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (cit. rozsudok C-212/04, ods. 111).

Vnútroštátny súd je teda povinný hľadať, či by prípadne iný výklad viacerých ustanovení vnútroštátneho
práva neumožnil dospieť k záveru, ktorý by zaručil úplnú účinnosť smernice. V prerokúvanej veci sa síce
výklad Súdneho dvora EÚ týka následkov (sankcií), ktoré sú upravené v § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ, toto
ustanovenie nemožno vyložiť tak, že sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa
nebude uplatňovať pri nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ, je však možné uvažovať

nad tým, ako vykladať samotný § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ tak, aby sankcia v podobe úveru bez úrokov
a poplatkov vôbec nebola aplikovateľná.
Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie v
takejto časti nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP.Jedná sa o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva strán sporu
na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Z dôvodu,

že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje náležitá argumentácia, ako aj vzhľadom na absenciu
komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal
argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Uvedeným procesným postupom a
rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné
právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo

možné napraviť pred odvolacím súdom.

10. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v účinne napadnutej zamietajúcej časti veci samej
vo vzťahu k úrokom aj na právnom závere, že žalobkyni prislúcha právo na zaplatenie dohodnutého
zmluvného úroku z úveru len do času zosplatnenia úveru.
Žalobkyňa s týmto jeho záverom nesúhlasila dôvodiac najmä tým, že dlžník je povinný platiť úroky až do

doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi (v podrobnostiach viď 2. bod tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu).
Z odvolania je teda zrejmá nesúhlasná argumentácia voči právnemu posúdeniu nároku na zaplatenie
zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov vyplýva
nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru.

Kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne riešenie absentuje. Z ust. § 497 a § 502
ods. 1 Obch. z. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (uvedené odznelo v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16.6.2020).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020

poukázal na skutočnosť, že pri spotrebiteľských úveroch je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva
obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy, čo znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo
ohraničená.Vsúčasnejprávnejúpraveúverovejzmluvyabsentujeexplicitnáúpravakonečnéhookamihu
povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá Obch.z.
je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných

prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či Zákona
o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru,
že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou

za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp.
protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti
profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie
je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa. Veriteľ však peňažné prostriedky nemá ale patrí mu za
ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý

a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože
dohodnutéúrokymajúzmluvnýzáklad.Rozdieljelenvtom,žepreomeškaniekpovinnostiplatiťzmluvné
úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. NS SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/42/2020 ďalej
argumentoval, že pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie,
ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ

by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania,
musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného
splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie
peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie,
to znamená že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne

vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť dlžník - spotrebiteľ
nemávprípadedojednania,ktoréumožňujenavyšovanietejtocenybezjejpresnéhoohraničenia.Keďže
spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku
zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená
cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z toho dôvodu dojednanie, ktorým sa dlžník

- spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej
doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 O. z. Na druhej
strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, ak mu v dôsledkunesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda. Jeho právo zostáva zachované, po zohľadnení
zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. NS SR v rozhodnutí
5Cdo/42/2020 dospel preto k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi

náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

11.Nazákladevyššieuvedenéhopretoodvolacísúdpodľa§389ods.1písm.b/ac/CSPzrušilrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (odvolacie konanie nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie).

12. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tak bude
v ďalšom konaní postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku
žalobkyne (v zostávajúcej časti) v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom
je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami
procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP).

Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany
poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie
procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej
povinnosti strán konania, podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s
vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o

potrebe korekcie následku nesplnenia procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom
poňatí, teda v zmysle zásady spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 CSP), svoj postup odôvodní
v uvedenom smere. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady
a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať
na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.).

Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane
uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je

odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá
odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné
a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Pri výklade vnútroštátneho práva bude súd prvej inštancie dodržiavať požiadavku eurokonformného
výkladu dotknutých ustanovení právnych noriem, i s prihliadnutím na prelomové rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie, tak aby výklad vnútroštátneho práva bol zlučiteľný s cieľmi smernice (porov.
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o. z 5. septembra 2019). Výklad
právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje

význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu,
keď nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na
právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a pred vydaním
rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18). Súdny dvor
Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 taktiež konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá

má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej
náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
V prípade posudzovania nároku žalobkyne na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (popri
úrokoch z omeškania) zohľadní, že NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 dospel k záveru, že

v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by
pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preukázaný skutkový stav na základe
vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie podriadi pod platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej je
dlžník povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov (§ 502 ods.
1 Obch. z.) a konečný okamih povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov

zodpovedá dohode zmluvných strán o zmluvnom úroku pri riadnom plnení povinnosti dlžníka, zaplatiť
tento zmluvný úrok ako cenu peňazí.
Odvolací súd tiež dáva do pozornosti súdu prvej inštancie zrejmú nesprávnosť vo výroku vyhovujúcej
časti rozsudku súdu prvej inštancie, spočívajúcu v uvedení namiesto správneho dátumu 9.12.2016(odkedy sa podľa žaloby i odôvodnenia rozsudku mali priznať úroky z omeškania) nesprávneho dátumu
19.12.2016.

13. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania.

14. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)