Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. júl 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221908
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8107221908.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. C., bývajúceho v H., zastúpeného advokátskou
kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom v Žiline, Vojtecha Tvrdého 791/17, proti žalovanej
Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Nám. SNP 30, zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA
A PARTNERI spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o ochranu osobnosti, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10C/273/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 1. augusta 2017 sp. zn. 4Co/33/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súdu Prešov (ďalej ako „súd prvej inštancie“) sa žalobca domáhal,

abyžalovanejbolauloženápovinnosťvlehotedo3dníodprávoplatnostirozhodnutiauverejniťvdenníku
SME - Východ ospravedlnenie v tomto znení: „Vydavateľ denníka SME - Východ sa týmto ospravedlňuje
H. C. za nepravdivú informáciu o tom, že bol obvinený z brania úplatku zverejnenú v denníku SME -
Východ dňa 21. septembra 2004 v článku „Prešovského policajta zatiaľ neprepustia“. Informáciu sme
zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti.“ Taktiež žiadal
priznať nemajetkovú ujmu vo výške 9.958,18 eur a náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 19. októbra 2012 č. k. 10C/273/2007-543 žalobu žalobcu zamietol,
rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť trovy štátu vo výške 94,23 eur na účet Okresného súdu Prešov
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň rozhodol, že o trovách konania bude
rozhodnutédo30dnípoprávoplatnostirozhodnutia vovecisamej.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutie
odôvodnil tým, že po zrušení a vrátení veci Krajským súdom v Prešove (ďalej ako „odvolací súd“) riešil
otázku konfliktu ústavného práva fyzickej osoby na zachovanie jej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena s článkom 17 Listiny základných práv a slobôd ako aj článkom 26 Ústavy
SR, ktorý chráni slobodu prejavu a právo na informáciu. V danom prípade prihliadol na skutočnosť, že
žalovanýmsubjektomboloverejnoprávnemédium,pričomajvrámcirozhodnutíajudikatúryEurópskeho
súdu pre ľudské práva, je chránené právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu
za predpokladov, že jednajú v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytujú spoľahlivé a
presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Uviedol, že v konaní neboli preukázané skutočnosti,

že by žalovaná prostredníctvom svojich novinárov nekonala v dobrej viere a neposkytovala informácie
v súlade s novinárskou etikou. Ako bolo vyššie naznačené, žalovaná informovala o skutočnostiach
týkajúcich sa verejného záujmu, ktoré sú nutné v demokratickej spoločnosti pre zachovanie základných
demokratických hodnôt, pričom vychádzala z oficiálneho zdroja. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Terna c/a Taliansku, R-VS,
06.05.2003, či vo veciach Lindon, Odchakovsky-Laurenc a Juli c/a Francúzsku, R-VS, 22.10.2007 alebo

Pedersen a Baadsgaard c/a Dánsku, R-VS, 17.12.2004. Dôvodil, že pokiaľ zvažoval konflikt medzi
týmito ústavnými právami, teda právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti, bral doúvahy aj skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, a teda že žalobca bol osobou,
ktorej sa médiá venovali dlhodobo aj pred zverejnením článku v denníku žalovanej a rodina, známi a
príbuzní vedeli nepochybne už z iných informačných zdrojov o trestnom stíhaní žalobcu. Žalobca podľa

názoru súdu prvej inštancie výsluchmi svedkov nepreukázal to, že práve zverejnením tohto článku došlo
k takému hlbokému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že článok v denníku SME bol len ďalším v sérii článkov, ktoré predtým už vyšli v iných mienkotvorných
médiách, a ktoré sa venovali vzneseniu obvinenia voči žalobcovi, čím mal súd prvej inštancie za to,
že sa nejednalo o ojedinelý zásah, či prípad, ktorý by odôvodňoval iné právne posúdenie vo vzťahu

konfliktu spomínaných ústavných práv. V konaní bolo preukázané, že tieto informácie vyšli už aj v
denníkoch PRAVDA a Národná obroda, pričom ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť o tom, že sa
jedná o bulvárne médiá. Jedná sa o mienkotvorné denníky, podľa názoru súdu minimálne na úrovni
denníka žalovanej. Konštatoval, že vypočutí svedkovia poukázali iba na ďalšie zhoršenie vzťahov so
žalobcom, pričom na tieto skutočnosti potom poukazovali aj v ďalších konaniach, ktoré sa týkali hlavne
sporu s Televíziou Markíza, ktorá následne odvysielala reportáže ohľadom žalobcu, kde títo svedkovia

opätovne potvrdili, že opäť došlo k zhoršeniu týchto vzťahov. S prihliadnutím na tieto skutočnosti preto
súd prvej inštancie považoval výpovede týchto svedkov za účelové. Záverom uviedol, že pokiaľ bola
žaloba zamietnutá v časti o zverejnenie ospravedlnenia, nebolo možné priznať ani právo na zaplatenie
nemajetkovej ujmy. Čo sa týka postavenia žalobcu, nakoľko bol členom Policajného zboru SR, súd
dospel k záveru, že ako policajt, a teda verejný činiteľ, je u neho znížený priestor súkromnej sféry, v

dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany jeho osobnostných práv. Aj túto skutočnosť bral
súdprvejinštanciedoúvahyprihodnoteníkonfliktovdvochtýchtoústavnýchpráv.Vovzťahukvznesenej
námietke premlčania mal súd prvej inštancie za to, že táto nie je dôvodná, nakoľko začatie plynutia
premlčacej doby nastalo podaním návrhu na súd, teda nie až pripustením zmeny petitu. O povinnosti
žalobcu nahradiť trovy štátu bolo rozhodnuté podľa § 148 ods. 1 O.s.p., kedy v konaní bolo vyplatené

svedočné vypočutým svedkom vo výške 94,23 eur, a preto podľa výsledku konania je povinný nahradiť
tieto trovy štátu žalobca.
3. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 1. augusta 2017 sp. zn. 4Co/33/2016 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodil tým, že oboznámením sa s obsahom spisu,

výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj uplatnenými
odvolacími námietkami, zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil v zhode s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k.
4Co/60/2011-473 zo dňa 20. januára 2012. Uviedol, že skutkový stav vo veci sa nezmenil ani po zrušení
rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V celom rozsahu sa

stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie po skutkovej aj právnej stránke. Vo vzťahu
k námietke žalobcu však doplnil, že pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach a slobody
prejavu je kľúčovou otázka intenzity zásahu do jedného základného práva, ktorá sa pomeruje s mierou
uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu
zhodu. Uviedol, že súd prvej inštancie túto kolíziu správne vyhodnotil nielen z pohľadu rozhodovania

všeobecných súdov, ale aj z pohľadu rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, vrátane
rozhodovacej praxe a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe správnych skutkových
záverov vec správne právne posúdil. Uplatnená námietka nesprávnych skutkových záverov preto nebola
dôvodná. Vo vzťahu k námietke žalobcu ako príslušníka policajného zboru a jeho posúdenia
ako verejného činiteľa odvolací súd uviedol, že je nesporné, že žalobca v čase publikovania článku

žalovanou bol príslušníkom policajného zboru a ako verejný činiteľ si musel byť vedomý toho, že je
vystavený pozornosti verejnosti, ako aj musí akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti
minimálne v takom rozsahu v akom svoje ústavné a zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, t.
j. v styku s verejnosťou. Uviedol, že vznesenie obvinenia zo spáchania trestnej činnosti verejného
činiteľa je nepochybne vecou verejného záujmu a u osôb verejného záujmu dochádza preto k zníženiu

ochrany ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných
práv. Poznamenal, že aj na túto skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Navyše odvolací súd
zdôraznil,žepredmetomkonaniabolonamietanézverejnenieinformácieohľadnevznesenéhoobvinenia
okrem iného aj z trestného činu brania úplatku, čo pravdivé nebolo, avšak v konaní bolo jednoznačne
preukázané, že informácia bola žalovanej poskytnutá orgánom verejnej moci - Tlačovým odborom

Ministerstva vnútra SR a v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 od vydavateľa
periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektovali informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré
sa mohli s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach
verejného záujmu. Nielen denník žalovanej, ale aj iné denníky ako Pravda, Národná obroda a to eštepred zverejnením článku žalovanej v denníku Sme - Východ zverejnili tú istú informáciu s totožným
obsahom vo vzťahu k žalobcovi, a preto je nepochybné, že išlo o informáciu nespracovanú s obsahom
vydaným príslušným orgánom verejnej moci. Odvolací súd konštatoval, že žalobca v konaní nenamietal,

že v predmetnom článku boli použité jeho osobné údaje týkajúce sa mena a priezviska, na čo poukázal
v odvolaní, ako aj súvisiace rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré sa týkali uvedenia osobných
údajov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej ako „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f/ CSP a poukazom na § 421 ods. 1

písm. a/ CSP. Uviedol, že odvolací súd v rozpore s ustálenou rozhodovaciu praxou všeobecných
súdov a dovolacieho súdu nebral do úvahy dovolateľom predložené argumenty, vyhodnotil ich
ako neopodstatnené a nevenoval im náležitú pozornosť a nesprávne právne posúdil reálne
zadokumentovaný skutkový stav. Uviedol, že odmieta hodnotenie odvolacieho súdu, že v konaní
nebolo namietané zo strany dovolateľa, že v predmetnom článku boli použité jeho osobné údaje,
čím došlo k sťaženiu jeho profesijného života a preto má za to, že zásah do jeho práv bolo potrebné

skúmať komplexne a nerozdielne. Záverom uviedol, že v predmetnom konaní absentuje zhodnotenie
dôkazov a teda má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Poukázal tiež na to,
že v čase publikácie článku nebol v riadiacej funkcii v rámci policajného zboru. Navrhol, aby dovolací
súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že súd prvej inštancie vykonal všetky žalobcom
navrhnuté dôkazy a pri rozhodovaní správne vyhodnotil spor, pričom vychádzal z výsledkov vykonaného
dokazovania v tomto konaní. Uviedla, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vec správne právne
posúdili a dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie, pričom k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nedošlo.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným
podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie nie je dôvodné.
7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.1. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
9. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

10. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a/ prípustný predmet,
b/ lehota na podanie dovolania, c/ náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená
podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie,
Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344).
10.1. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené

nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427
je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v
ustanovení § 424 až § 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.11. Dovolateľ v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 420 písm.
f/ CSP a z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vo vzťahu k dovolacej námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/
CSP dovolateľ namietal, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že súdy oboch inštancií

nesprávne právne vyhodnotili dôkazy vykonané v konaní ako aj, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné.

12. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
12.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom,právo nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie dostatočne.

13. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti, dovolací súd uvádza a v tomto
smere odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax

použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu
vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy
vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS
115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

14. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu
k prerokúvanej veci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne
názory vysvetlené v odôvodnení, čím tak dovolací súd má za to, že konanie nebolo postihnuté vadou
podľa § 420 písm. f/ CSP.

15. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa neprávneho vyhodnotenia dôkazov dovolací súd uvádza, že v
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce
sa nedostatkov v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnostihodnotenia výsledkov dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru,
že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty
R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6
Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave
civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosťdovolaniavzmysle§420písm.f/CSPnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
16. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné:
17. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenieprípustnostidovolaniapodľa§421ods.1CSP.Lenkonkrétneoznačenieprávnejotázky,ktorú

podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená.
Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie
alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
riešená.
18. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia

dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po
zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej nejednoznačné alebo
nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na
mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach
CSP nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho

dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal
dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.
19. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421
ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne.
20. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi

posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom.
21. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, resp. ktorú otázku posudzoval

rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú
otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by
jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky
a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže ale
najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré

pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy
prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade
by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP.

22. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd tak dovolanie dovolateľa vyplývajúce z § 420 písm. f/
CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné odmietol.
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.